Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 24, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/503/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112200236
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4112200236.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň
JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Sone Zmekovej, v právnej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s. so
sídlom Panónska cesta 11, 852 01 Bratislava, IČO: 35 704 713, zastúpený Jánsky & Partners s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Štúrova 13, 949 01 Nitra, proti žalovaným v 1. rade: F. L., nar.
XX.X.XXXX, bytom D. 2, F. a v 2. rade: N. L. /rod. N./, nar. XX.X.XXXX, bytom D. č. 2, F., o zaplatenie

6.148,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra
č.k. 10C/110/2014-48 zo dňa 1. júla 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku
p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 5.183,56 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne
zo sumy 5.183,56 od 19.5.2011 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku

žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch ( v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere), ust. § 52, § 53,
§533,§553 ods. 1,§553a, §553c ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru,
žaloba je do výšky 5.183,56 eura s príslušenstvom vo vzťahu k obom žalovaným dôvodne podaná.
2. Považoval za preukázané, že žalovaný v 1. rade uzavrel so žalobcom dňa 21.7.2008 zmluvu

o spotrebiteľskom úvere, ktorý vzťah je potrebné vzhľadom na právne postavenie účastníkov konania,
považovať za vzťah spotrebiteľský. Konštatoval, že na spotrebiteľské vzťahy, o ktoré ide v tomto konaní
sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie bez ohľadu
na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod. Právne normy upravujúce
spotrebiteľské právne vzťahy sú kogentnými normami, ktoré nie je možné zmeniť dohodou zmluvných
strán. Uviedol, že v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je súd povinný zo zákona
skúmať podmienky dohodnuté v zmluve a tiež uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach

poskytovateľa úveru. Poukázal na obsah zmluvy z ktorej vyplýva, že žalobca poskytol žalovanému
úver vo výške 6.373,23 eura, pri ročnej úrokovej sadzbe z úveru vo výške 23,69%, RPMN 27,80% a
priemernej RPMN 35,36%, pričom žalovaný sa zaviazal splatiť úver v 48 mesačných splátkach po
245,65eur.Vychádzalztoho,žesiúčastnícizmluvydohodliúrokzúveruaRPMN,pričomtietopovažoval
za dohodu o cene plnenia, ktoré nemohol vyhodnocovať z hľadiska ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 1
Obč. zákonníka. Vo vzťahu k obchodným podmienkam uviedol, že súdu boli predložené obchodné

podmienky v tlačenej forme, ktoré sú však tlačené miniatúrnym písmom, pričom tlač je nekvalitná a tieto
mohli byť súdom iba veľmi ťažko a s veľkou námahou analyzované. Z tohto dôvodu za takmer nemožné
považoval možnosť žalovaného v 1. rade sa s obchodnými podmienkami pred podpísaním zmluvyoboznámiť a tieto si prečítať. Vo vzťahu k zmluvnej pokute dojednanej v obchodných podmienkach prijal
záver, že tieto sankčné dojednania je treba považovať za neprimerané. V tejto súvislosti poukázal
najmä na čl. XII, s tým, že zmluvné pokuty si žalobca stanovil sám, bez možnosti vyjadrenia sa

žalovaného k ich výške. Za neprimeranú považoval súd prvej inšntacie zmluvnú pokutu do výšky 30% z
výšky poskytnutého spotrebného úveru /XII.6/, ktorý si uplatnil faktúrou č. 0892423551 vo výške 782,26
eur /č.l. 26/ a tiež považoval za neprimeraný určený úrok z omeškania vo výške 0,1% z výšky dlžnej
čiastky denne, pretože v ročnom vyjadrení predstavuje tento úrok výšku 36,5%, ktorá výške je v zjavnom
rozpore s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR, keďže ku dňu omeškania (november 2011) bola výška

úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky 1,25%, navýšenie o 8% je úrok z omeškania vo výške
9,25% ročne. Poukázal na to, že žalobca uplatnil úrok z omeškania 0,1% za každý deň omeškania
faktúrou č. 0892423801 vo výške 136,86 eur /č.l.15/, a zo zostatku pohľadávky si uplatnil si úrok z
omeškania vo výške 9,25% ročne. Prijal záver, že žalobca určil (stanovil) duplicitnú sankčnú povinnosť
žalovaného (dlžníka) pre prípad nedodržania splátkového kalendára, teda pre prípad omeškania dlžníka
s platbou mesačnej splátky. Okrem toho má porušenie platobných povinností dlžníka i následok vo

forme zosplatnenia úveru a to v prípade, ak je v omeškaní so splatením jednej mesačnej splátky po
dobu dlhšiu ako 25 a viac kalendárnych dní. V takomto prípade je dlžník povinný bezodkladne uhradiť
žalobcovi úver s príslušenstvom vrátane poplatku za uzatvorenie zmluvy, úrokov, ako aj všetkých ďalších
záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, úrokov, úrokov z omeškania a nákladov spojených s uplatnením
práv vyplývajúcich zo zmluvy a VZP, pričom nie je dotknuté oprávnenie veriteľa odstúpiť od zmluvy,

navyše výber oprávnení patrí výlučne veriteľovi. Podľa názoru súdu prvej inštancie takto stanovené
všeobecné podmienky jednoznačne zvýhodňujú žalobcu, pričom v prípade určenej zmluvnej pokuty
a úroku z omeškania, ide o duplicitnú (prípadne viacnásobnú) sankciu, ktorá je neprípustná a je v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ (dlžník) má okrem zmluvnej pokuty, úroku z omeškania v takomto
prípade zaplatiť ihneď celý úver a sankcie, ktoré nie sú presne špecifikované.

Výška sankčných povinností dlžníka a ich duplicita neprimerane zaťažuje spotrebiteľa a zneisťuje v
jeho povinnostiach, keďže v konečnom dôsledku pri podpisovaní zmluvy nebolo jasné, aké ďalšie
náklady vzniknú v prípade nedodržania jeho platobnej disciplíny. Konštatoval, že VZP boli uvedené
ako súčasť zmluvy, tieto sú však v neprehľadnej, zložito formulovanej a miniatúrnymi písmenami

písanej forme, nemal možnosť a ani šancu pochopiť formuláciu týchto podmienok a domyslieť dôsledky
nimi upravené. S ohľadom na tento záver, uviedol, že takýmto zmluvným dojednaniam nemožno preto
priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi ( § 39 Občianskeho zákonníka). Z tohto dôvodu súd
prvej inštancie nepriznal žalobcovi dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 782,26 eur a úrok zo zostatku
úveru v sume 136,86 eur , pretože faktúra nie je dostatočne špecifikovaná, teda nie je zrejmé, ktoré z

oprávnení uvedených v čl. VII. ods. 2 VZP žalobca využil a ako vypočítal sumu 136,86 eur. Rovnako súd
nepriznal žalobcovi ani sumu 46,17 eur, uvedenú vo finančnom vyúčtovaní ako zmluvné pokuty a úroky
z omeškania, pretože túto časť uplatneného nároku žalobca nevyšpecifikoval, nebolo zrejmé, v akej
výške predstavujú sumu zmluvné pokuty a v akej úrok z omeškania, odkedy a v akej výške ho žalobca
počítal. Z uvedeného dôvodu v týchto častiach žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zohľadnil, že žalobca

v zmysle uzavretej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva predal vozidlo za kúpnu cenu 1.500 eur,
pričom kúpna cena bola v súlade s hodnotu vozidla stanovenou znalcom v znaleckom posudku, ktorý
si nechal žalobca pre tento účel vypracovať. Kúpnu cenu, ktorú zinkasoval za predaj vozidla v dodatku
finančného vyrovnania zohľadnil tak, že ju odpočítal od svojej celkovej pohľadávky. Na základe týchto
záverov súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 1.228,25 eur, čo boli neuhradené splátky, a zostatok

spotrebného úveru vo výške 5.585,31 eur, spolu sumu 6.813,56 eur, a od nej odpočítal 1.500 eur -
výťažok z predaja vozidla a nepriradené splátky 130 eur, t.j. 1630 eur, s tým, že rozdiel predstavuje
sumu 5.183,56 eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania od 19.5.2011 vo výške
9,25% ročne pretože žalovaní boli nepochybne s plnením svojho záväzku od tejto doby v omeškaní.
Zároveň súd prvej inštancie zaviazal na zaplatenie priznanej sumy aj žalovanú v 2. rade , ktorá pristúpila

k záväzku žalovaného v 1. rade, čo v konaní preukázal žalobca dohodou o pristúpení k záväzku a
splácaní dlhu v splátkach. Súčasťou dohody bola príloha č. 1, v ktorej sa zaviazala žalovaná v 2. rade
splácať dlžnú čiastku vo výške 7.778,85 eur v splátkach po 129,65 eur so splatnosťou prvej splátky
28.5.2010 a poslednej 28.4.2015, preto v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol splatný záväzok
aj na základe dohody uzavretej so žalovanou v 2. rade.

3. Vo vzťahu k námietkam žalovaných v tom, že žalobcovi zaplatili na splátkach viac, ako tvrdil
žalobca, poukázal na to, že žalovaní v tomto smere svoje tvrdenia nepreukázali, a neurobili tak ani
napriek tomu, že súd odročil pojednávanie za účelom toho, aby si mohli zadovážiť dôkazy z bánk.
Konštatoval, že žalobca k žalobe pripojil prehľad splátok a preto nebol dôvod, aby ho súd opakovanezaviazal na predloženie takéhoto dôkazu. Žalovaní tiež tvrdili, že auto bolo žalovaným predané pod
cenu, pričom k tomuto tvrdeniu nenavrhli vykonať žiadne dokazovanie. Podľa názoru súdu prvej
inštancie bolo potrebné zohľadniť, že žalovaný v 1. rade mal haváriu s predmetom financovania a

znalec, ktorý vozidlo pre účely jeho predaja oceňoval, rovnako konštatoval, že vozidlo bolo havarované
a jeho hodnotu stanovil aj s ohľadom na túto skutočnosť, technický stav vozidla a jeho vek. Začatie
výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva oznámil žalobca žalovanému v 1. rade v liste
zo dňa 20.5.2009, ktorú prevzala jeho sestra, ktorú splnomocnil na preberanie jeho korešpondencie v
čase jeho neprítomnosti, čo sám potvrdil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie

zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi sumu 5.183,56 eura s 9,25% ročným úrokom zo
sumy 5.183,56 eur od 19.5.2011 do zaplatenia a vo zvyšku t.j. v sume 965,29 eur žalobcu zamietol.
4. Proti tomuto rozsudku do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný v 1. rade. Nesúhlasil s tým, že má uhradiť leasingovej spoločnosti sumu 5.183,56
eura, ktorá podľa jeho názoru nie je pravdivá, lebo žalovaný v 1. rade splácal leasing 1 rok, a nie ako je
uvedené, že má uhradené len 4 splátky. Žalovaný uviedol, že leasingová spoločnosť nechce oznámiť,

koľko má uhradených splátok za rok 2008 a 2009. Záverom zdôraznil, že nesúhlasí so sumou, ktorú
má zaplatiť, a za akú bolo vozidlo predané.
5. Žalobca a žalovaná v 2. rade sa k odvolaniu žalovaného v 1. rade písomne nevyjadrili.
6. KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací (§34zák.č.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku,ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým

stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po
prejednanívecidospelkzáveru,žerozhodnutiesúduprvejinštanciejetrebavnapadnutomvyhovujúcom
výroku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.
7. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však bol

dňom1.júla2016zrušenýCivilnýmsporovýmporiadkom.Súdprvejinštancienapadnutýrozsudokvydal
dňa 01.07.2015 , t. j. ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol Občiansky
súdny poriadok. Odvolací súd rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku
(ďalejlenCSP) postupovalvsúladesustanovením§470ods.1CSP,podľaktoréhoakniejeustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti správny
a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením §
387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie
právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo

svojom rozhodnutí uviedol.
9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
rozhodolnazákladevykonanýchdôkazovajehozáverymajúoporuvovykonanomdokazovaní.Žalovaní
v 1. rade pokiaľ tvrdil, že splatil viac splátok ako vyplýva z listín predložených žalobcom bol povinný svoje
tvrdenia preukázať. Rovnako tak vo vzťahu k namietanej hodnote vozidla t.j. sume 1.500 eur, za ktorú

žalobca vozidlo odpredal bolo povinnosťou žalovaného svoje tvrdenia preukázať alebo označiť dôkazy,
ktoré má súd v tomto smere vykonať. Žalovaný okrem svojich tvrdení žiadnym spôsobom nepreukázal,
aké sumy titulom splácania úveru žalobcovi uhradil, na pojednávanie určené na deň 10.06.2014, na
ktorom mal súd predložiť doklady preukazujúce výšku zaplatených splátok sa nedostavil. Vo vzťahu
k hodnote vozidla žiadne dôkazy vykonať nenavrhol. Súd prvej inštancie potom správne vychádzal z

listinných dôkazov predložených žalobcom a to vo vzťahu nielen k hodnote vozidla, o čom predložil
žalobca znalecký posudok, ale aj vo vzťahu k počtu a výške splátok, ktoré žalovaný zaplatil. Keďže
žalovaní do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej žiadne skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení neprežili ani neoznačili a neurobili tak ani v odvolacom konaní ( § 296 CSP) odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správy podľa 387 ods.

1 § CSP potvrdil s tým, že žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno t.j. povinnosť preukázať
pravdivosť svojich tvrdení.
10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).