Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 17, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/214/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715202378
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7715202378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Z. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., V.
XXX/XX, zast. JUDr. Katarínou Čorbovou, advokátkou, so sídlom Košice, Žižkova 39, proti žalovanému
R. Z., nar. X.XX.XXXX, bytom Veľké Kapušany, Ružová XXXX/XX, zast. JUDr. Andrejom Molnárom,
advokátom, so sídlom Kráľovský Chlmec, Majlátha 2518/14, o náhradu škody na zdraví vo výške
2.479,63 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 5C 69/2015-197 z 19.3.2018 Okresného súdu
Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalovanému nárok na 100 % náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.479,63 € spolu s 5,05 %
úrokmi z omeškania ročne od 26.11.2014 do zaplatenia, titulom náhrady škody na zdraví za bolesť
a náhradu straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti v dôsledku úrazu (zrazenia žalobcu)
spôsobeného mu konaním žalovaného dňa 13.10.2013 v rámci futbalového zápasu FK Lastomír proti
TJ Družstevník Čičarovce, pri ktorom žalobca utrpel zlomeninu bočného členka ľavej nohy a pretrhnutie
vnútorného členkového väzu, ktoré boli liečené operáciami a následne sa podrobil rehabilitáciám,

jeho liečba trvala od 13.10.2013 do 6.5.2014, z toho v ústavnej starostlivosti bol do 16.10.2013 a
dočasne práceneschopným do 12.5.2014. Podľa žalobcu k vzniku škody na jeho zdraví došlo v príčinnej
súvislosti s konaním žalovaného porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti počínať si tak, aby sa
nikomu neškodilo v zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka, a preto žalovaný zodpovedá za škodu
na zdraví spôsobenú žalobcovi podľa ust. § 420 ods. 1 OZ. S poukazom na ust. § 5 ods. 1, 2
zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobca nárok
uplatnil na podklade lekárskeho posudku z 21.5.2014 o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia

vypracovaného MUDr. Marošom Eľkom, ktorý zlomeninu ľavého členka liečenú operáciou ohodnotil
60 bodmi, pretrhnutie vnútorného členkového väzu 40 bodmi, spolu 100 bodmi a výška náhrady za
bolesť tak predstavuje 1.610,- € (100 x 16,10 € = 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve SR za rok 2012 vo výške 805,- €) a náhradu za stratu na zárobku za obdobie 212
dní trvania práceneschopnosti žalobca žiadal priznať vo výške 869,63 € v zmysle ust. § 86 a § 87
zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a o úrazovom príplatku (denný vymeriavací základ pre
nemocenské 16,1341 €, podiel 25 % z denného vymeriavacieho základu činí 4,033525 € x 212 dní).

Žalobca predžalobnou výzvou z 13.11.2014 (ktorú žalovaný prevzal dňa 24.11.2014), vyzval žalovaného
na zaplatenie náhrady za bolesť 1.610,- € a straty na zárobku vo výške 869,63 €, na výzvu nereagoval,
dostal sa tak do omeškania s plnením dlžnej sumy od 26.11.2014, preto sa žalobca domáhal i zaplateniaúrokov z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške 5,05
% ročne zo sumy 2.479,63 € od 26.11.2014 do zaplatenia.

2. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol
(I.) a priznal žalovanému plnú náhradu trov konania s tým, že o jej výške bude rozhodnuté osobitným
rozhodnutím (II.).

3. Súd uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení § 415, § 420 ods. 1, § 444, § 445 a §

446 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z.z., § 86 a § 87
zákona č. 461/2003 Z.z., definoval základné predpoklady zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 OZ
a uviedol, že porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti vyplývajúcej z § 415 OZ je samo o sebe
protiprávnym konaním, ktorého následkom je vznik zodpovednosti za škodu. Z výpovedí sporových
strán a výpovedí svedkov, lekárskych správ, videonahrávok a zo zdravotnej dokumentácie žalobcu
mu vyplynulo, že žalobca dňa 13.10.2013 v rámci futbalového zápasu FK Lastomír - TJ Družstevník

Čičarovce utrpel zlomeninu členka ľavej nohy a pretrhnutie vnútorného členkového väzu, ktoré boli
liečené operáciami a následne rehabilitáciami, liečba žalobcu trvala od 13.10.2013 do 6.5.2014, z
toho v ústavnej starostlivosti do 16.10.2013 a v dôsledku tohto úrazu bol žalobca práceneschopným
od 13.10.2013 do 12.5.2014. Lekárskym posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia
vypracovaným MUDr. Z. G. zo dňa 21.5.2014 bolo ohodnotené bolestné celkovo 100 bodmi, pričom

súd prvej inštancie sa stotožnil so správnym výpočtom žalobcu o vyčíslení výšky škody. Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že zákrok žalovaného pri strete hráčov na ihrisku tesne pred utrpením
úrazu žalobcu nebol vykonaný neprimeranou silou, ani surovou hrou, bezprostredne po úraze hlavný
rozhodcazápasuneudelilžalovanémuanižalobcovizatentostretžiadentrestaajpríslušnézodpovedné
orgány rozhodcovská komisia a odvolací orgán Vsl. futbalového zväzu konštatovali, že zo strany

žiadneho zo zúčastnených hráčov v inkriminovanom momente neboli porušené športové pravidlá
futbalovej hry, preto rozhodcovská komisia vyhodnotila sťažnosť ako nedôvodnú a sťažovateľa FK
Lastomír zaviazala uhradiť poplatok za jej prejednanie 40,- €. Zo znaleckého posudku č. 12/2017
zo dňa 18.9.2017 vypracovaného MUDr. Z. C., odborným lekárom oddelenia úrazovej chirurgie, súd
okrem iného zistil, že žalobca dňa 13.10.2013 utrpel úraz ťažkého stupňa a čo sa týka mechanizmu

vzniku daného zranenia (pronačná zlomenina vonkajšieho členka), znalec sa nevedel jednoznačne
vyjadriť, ako bolo zranenie spôsobené; uviedol, že pravdepodobne žalobca v súboji s dvoma brániacimi
hráčmi bol tiesnený z obidvoch strán, po odkopnutí lopty zle dostúpil na ľavú nohu, pričom úlohu mohol
zohrať aj nerovný terén, čím došlo nepriamym mechanizmom k vzniku pronačnej luxačnej zlomeniny
vonkajšieho členka vľavo nad syndesmozou s poškodením kĺbového puzdra a roztrhnutiu deltoidového

väzu. Pravdepodobnú príčinu nie je možné jednoznačne určiť vzhľadom k tomu, že žalobca sa dostal
medzi dvoch brániacich hráčov a s prihliadnutím na preventívne hľadisko v športe, je to podľa názoru
znalca 50 % na strane oboch brániacich hráčov a 50 % na strane útočiaceho hráča. Súd prvej inštancie
sa nestotožnil s názorom žalobcu, že pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je irelevantné, či
žalovaný porušil alebo dodržal športové pravidlá vychádzajúce z pravidiel futbalu a ako jeho skutok

vyhodnotil rozhodca alebo príslušný orgán príslušného regionálneho futbalového zväzu. Podľa názoru
súdu rešpektovaním športových pravidiel nedošlo k zbaveniu sa povinnosti dodržiavať pri tejto činnosti
- hre futbalu všeobecne záväzné právne normy, vrátane prevenčných povinností ustanovených v § 415
OZ, a v tejto súvislosti zdôraznil, že tieto povinnosti platia rovnako nielen pre žalobcu, ale rovnako
aj pre žalovaného. Na druhej strane však nie je možné tieto dve povinnosti od seba jednoducho

oddeliť a nemať na zreteli, že futbal sa riadi pravidlami, ktoré sú záväzné pre všetkých aktérov zápasu,
teda v tomto prípade pre žalobcu i žalovaného, tieto dve normy - pravidlá futbalu a ust. § 415 OZ
neexistujú pri hre futbalu osobitne, ako sa mylne domnieva žalobca. Súd vychádzal z názoru, že ust.
§ 415 OZ je právnou normou lex generalis a Pravidlá futbalu sú v tomto prípade normou lex specialis
a pri realizácii futbalu sa musia tieto dodržiavať všetkými zúčastnenými stranami, lebo sú záväzné

a nemožno ich od seba oddeľovať. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že pri strete hráčov
žalobcu,žalovanéhoaďalšiehohráčaR.R.tesnepredutrpenímúrazužalobcunebolizostranyžiadneho
z hráčov tieto pravidlá porušené. Dodržanie futbalových pravidiel zo strany žalovaného má podľa názoru
súdu význam pre celkové posúdenie uplatneného nároku žalobcu, lebo bolo vylúčené, aby k vzniku
škody na strane žalobcu došlo porušením týchto futbalových pravidiel. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný

si nepočínal pri výkone športovej činnosti dostatočne obozretne, vnikol do súboja bezhlavo a zakročil
proti nemu s neprimeranou intenzitou, čo malo za následok spôsobenie zranenia, ktoré nie je bežné ani
pri kontaktnom športe, akým je futbal, ani aby žalovaný konal nad rámec obvyklej intenzity fyzického
kontaktu medzi hráčmi, súd preukázané nemal. Pokiaľ protiprávne konanie žalovaného podľa výpovedežalobcu a svedka Z. Z. malo spočívať v pristúpení ľavej nohy žalobcu, z videozáznamu v troch verziách
(kratšej, dlhšej verzii a zväčšenej verzii) nebolo preukázané, aby žalovaný ľavú nohu žalobcovi pristúpil,
vyplynulo z neho, že žalobca bol tiesnený dvomi súperovými hráčmi a jedným z nich bol aj žalobca,

že tento odohral loptu smerom k súperovej bráne, avšak vzápätí tesne po jej odohraní spadol a že
žalovaný lakťom ruky sa oprel o chrbát žalobcu. Súd poukázal zároveň na závery znaleckého posudku
znalca MUDr. Z. C. č. 12/2017 na str. 13. a 14., v ktorom znalec za najpravdepodobnejšiu príčinu
vzniku zranenia žalobcu považoval tú skutočnosť, že tento po odkopnutí lopty zle dostúpil na ľavú nohu,
pričom na úrazovom deji mohol mať svoj podiel aj nerovnomerný terén, čím došlo u žalobcu nepriamym

mechanizmom k vzniku pronačnej luxačnej zlomeniny vonkajšieho členka vľavo.

4. Súd konštatoval, že ust. § 415 OZ ukladá každému povinnosť zachovať taký stupeň opatrnosti,
ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne situácie rozumne požadovať a ktorý
je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škody. Z hľadiska posúdenia
zodpovednosti je dôležité posúdiť správanie sa konajúceho pred vznikom škody, intenzitu konania a

možnosť predvídať škodu v konkrétnom prípade. Nedodržanie pravidiel športovej hry, ktoré spočíva
v použití pravidlami nedovoleného, zakázaného spôsobu hry, je potrebné posudzovať ako konanie
odporujúce prevenčnej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 415 OZ. V danom prípade súd prvej inštancie
nemal preukázané, aby žalovaný konal v rozpore s pravidlami hry, resp. porušil prevenčnú povinnosť v
zmysle § 415 OZ, o čom svedčí aj správanie sa futbalového rozhodcu a závery rozhodcovskej komisie a

príslušného odvolacieho orgánu v rámci futbalového zväzu. V konaní sa nepodarilo jednoznačne zistiť
a preukázať príčinu vzniku úrazu žalobcu, či to bol nerovný terén, nekoordinovaný pohyb, tiesnenie
dvomi hráčmi súpera alebo tvrdené pristúpenie ľavej nohy žalobcu, pravdepodobnou príčinou vzniku
úrazu žalobcu bol podiel viacerých faktorov na tomto úrazovom deji a na výslednom zranení žalobcu.
Dôkazné bremeno v rámci tejto konštrukcie zodpovednosti bolo na žalobcovi, ktoré podľa názoru súdu

v tomto konaní neuniesol a tvrdené zavinenie (zavinené protiprávne konanie) žalovaného na vzniku
škody nepreukázal, a z tohto dôvodu súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa zásady úspechu ustanovenej v § 255 ods. 1 CSP a priznal ich náhradu v plnom rozsahu v spore
úspešnému žalovanému s tým, že o ich výške bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím (§ 262 ods. 2
CSP).

5. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v ktorom namietal, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamarozsudokvychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci, t.j. uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Konajúci

súd pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z koncepcie, že pravidlá futbalu sú lex specialis, ktorých
dodržanie je rozhodujúce pre posúdenie zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi.
Podľa názoru žalobcu súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ pravidlá futbalu povýšil na lex specialis
a konštatoval, že výlučne porušenie týchto pravidiel futbalu by (v danom prípade) znamenalo porušenie
všeobecnej prevenčnej povinnosti zakotvenej v ust. § 415 OZ, čím súd de facto povýšil futbalové

pravidlá, ktoré nie sú zákonom v zmysle Ústavy SR, nad zákonnú normu zakotvenú v ust. 415 OZ.
Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v danom prípade nebolo preukázané, aby
žalovaný konal v rozpore s pravidlami hry, resp. s ust. § 415 OZ. Je zrejmé, že súd sa pri posudzovaní
otázky porušenia prevenčnej povinnosti riadil len a výlučne tým, či boli alebo neboli porušené pravidlá
futbalu a len tieto pravidlá považoval za nevyhnutné dodržiavať v zmysle ust. § 415 OZ (napr. bod 36

odôvodnenia) a nepripustil, aby v zmysle ust. § 415 OZ bolo potrebné zo strany žalovaného zachovať aj
iné „opatrnosti“, neposudzoval, či žalovaný si počínal v súlade s ust. § 415 OZ a konal s väčšou, resp.
s inou opatrnosťou, ako to vyžadujú pravidlá futbalu. Súd neposudzoval konanie žalovaného v zmysle
všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 OZ, teda nad rámec futbalových pravidiel, čo možno
považovať za nesprávne právne posúdenie, ale aj za odklon od doterajšej rozhodovacej praxe súdov.

Žalobca poukázal na rozhodnutie R 15/1983 citované v písomnom podaní z 30.6.2015 (z ktorého citoval
právnynázor)amalzato,žezcit.judikátujednoznačnevyplýva,žeajpreprípady,kedysaprišportových
akciách dodržia športové pravidlá (ktoré nie sú všeobecne záväzným právnym predpisom, a teda nie sú
lex specialis) a dôjde k vzniku škody, nemožno mať za to, že nedošlo k protiprávnemu konaniu (pretože
športové pravidlá boli dodržané), ale je potrebné s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu posúdiť, či

bola namieste aj iná opatrnosť nad rámec športových pravidiel, ktorá spadá pod všeobecnú prevenčnú
povinnosť zakotvenú v ust. § 415 OZ. Vytkol súdu, že rozsudok neobsahuje dôkladné odôvodnenie
odklonu od doterajšej rozhodovacej praxe súdov, čo je v rozpore s ust. § 220 ods. 3 CSP, že bez ďalšieho
skúmania (svojho posúdenia) si osvojil rozhodnutia rozhodcu, rozhodcovskej komisie a odvolaciehoorgánu futbalového zväzu, že k porušeniu futbalových pravidiel žalovaným nedošlo (body 36. a 39.
odôvodnenia rozsudku) a tento postup súdu označil za rozporný s ust. § 193 CSP. Podľa názoru žalobcu
súdbolpovinnýsámsazaoberaťskutočnosťou,čizostranyžalovanéhobolidodržanéfutbalovépravidlá.

Trval na tom, že žalovaný svojím konaním porušil pravidlo č. 12 Pravidiel futbalu „Zakázaná hra a
nešportové správanie“, keď atakoval žalobcu zozadu v momente, keď odohrával loptu a mal celú váhu
svojho tela na ľavej nohe, pričom žalovaný ho zasiahol až po tom, čo loptu už odohral a v momente,
keď nemohol zahrať/odobrať loptu, čo je v rozpore s uvedeným pravidlom č. 12. Konajúci súd sa však
s Pravidlami futbalu neoboznámil a konanie žalovaného neposudzoval v súlade s nimi, ale uspokojil

sa s rozhodnutím rozhodcu, rozhodcovskej komisie a odvolacieho orgánu futbalového zväzu, ktoré si
bez ďalšieho osvojil ako rozhodnutia záväzné pre toto súdne konanie. Posúdenie otázky, či boli pravidlá
futbalu žalovaným dodržané, alebo nie samotným súdom môže byť v danom prípade rozhodujúce, čo
je zrejmé aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSSR publikovaného pod č. R 16/1980. Poukázal na
dôkazy vykonané v konaní: výsluch svedkov Z. Z., ktorý bol divákom na futbalovom zápase, trénera
družstva U. D. a L. F., manažéra futbalového družstva, za ktoré hral žalovaný, ktorý vypovedal, že

došlo k bežnému stretu dvoch hráčov (žalobcu a žalovaného), pričom pre odstup času si už nepamätal
presne a podrobnejšie detaily stretu, na pojednávaní dňa 14.9.2015 bola prehratá aj videonahrávka z
futbalového zápasu zo dňa 13.10.2013, z ktorej bolo aj súdu zrejmé, že k fyzickému kontaktu medzi
žalovaným a žalobcom došlo. Podľa žalobcu všetci svedkovia jednoznačne potvrdili, že k fyzickému
stretu žalovaného s ním došlo, avšak pre svoju vzdialenosť od inkriminovaného stretu (svedok F. D.)

alebo pre časový odstup (svedok C. F.) nevedeli opísať podrobnosti tohto stretu. K. Z. Z., ktorý bol
divákom zápasu a mal bezproblémový výhľad na žalobcu a žalovaného v inkriminovanom čase, súčasne
potvrdil skutočnosti tvrdené žalobcom o tom, že bol fyzicky atakovaný žalovaným a tento nestranný
svedok (nebol trénerom ani manažérom družstva, za ktorý hral žalovaný) potvrdil aj to, že žalovaný mu
pristúpil ľavú nohu, v dôsledku čoho žalobca spadol a utrpel zranenie. Taktiež z videonahrávky je zrejmé

a preukázané, že žalovaný ho fyzicky atakoval, a to pristúpením ľavej nohy a bolo potrebné hodnotiť
tento dôkaz vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi - výpoveďami svedkov. Podľa názoru žalobcu však
súd prvej inštancie v rozpore s ust. § 191 ods. 1 CSP nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti, ktoré
vedú k jednoznačnému skutkovému záveru, že žalobca bol fyzicky atakovaný žalovaným, v dôsledku
čoho spadol a utrpel závažný úraz. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym,

resp. neúplným skutkovým zisteniam vo veci. V súvislosti so znaleckým posudkom znalca MUDr. Z. C.
č. 12/2017, na ktorý sa sčasti odvoláva rozsudok, žalobca mal za to, že tento neobsahuje žiadne závery,
ktoré by boli samé o sebe relevantné pre dané konanie. Znalecký posudok pri otázkach rozhodujúcich
v tomto konaní uvádza výlučne a len štatistický údaj o tom, že pri úrazoch typovo podobných s úrazom
žalobcu, k nim podľa štatistiky dochádza zväčša v dôsledku nepriameho mechanizmu a v menšej časti

sa uplatňuje direktné (priame) násilie. Podľa žalobcu nie je takýto štatistický údaj pre dané konanie
rozhodujúci a nemožno sa bez ďalšieho (bez prihliadnutia na všetky ostatné dôkazy) prikloniť k takému
záveru, že tomu tak bolo aj v jeho prípade, ako to de facto urobil samotný znalec. Tvrdil, že v prípade
jeho úrazu sa jednalo o štatisticky menej častý prípad priameho násilia, čomu nasvedčujú svedecké
výpovede ako aj videozáznam, potvrdzujúce fyzický atak zo strany žalovaného (pristúpenie ľavej nohy,

avšak aj štuchnutie lakťom do chrbta žalobcu) a súd bol povinný posudzovať aj tento znalecký posudok
vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi. Podľa žalobcu súd hodnotil len jednotlivé dôkazy izolovane,
t.j. bez toho, aby všetky dôkazy posúdil aj vo vzájomnej súvislosti a starostlivo neprihliadal na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo, a táto vada mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V
konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného došlo k fyzickému ataku žalobcu, čo malo za následok

vznik úrazu a možno konštatovať, že k úrazu došlo v dôsledku priameho násilia. Na základe uvedených
skutočností navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať mu
náhradu trov konania, príp. rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle

dokazovanie, riadne zistil skutkový stav vo veci a v súlade so zákonom dospel k záveru, že žalobe nie je
možné vyhovieť, navrhol preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdiť. Mal za to, že vykonanými dôkazmi nebolo preukázané jeho zavinenie na vzniku škody, ktorú
utrpel žalobca pri futbalovom zápase dňa 13.10.2013 ako hráč FK Lastomír. Tvrdenie žalobcu, že ho
atakoval zozadu, pristúpil mu nohu a tým zapríčinil zlomeninu bočného členka ľavej nohy a pretrhnutie

vnútorného členkového väzu, ktoré malo byť liečené operáciami, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní
a v konaní nebolo preukázané. Vypočutí svedkovia U. D. (ktorý má kvalifikáciu futbalového trénera
UEFA licencie B) a L. F. potvrdili, že sa jednalo o bežný súboj hráčov o loptu a nepotvrdili popis skutku
podľa tvrdení žalobcu. Futbalový rozhodca takisto nezistil porušenie pravidiel hry a neuložil mu žiadnytrest. Zároveň súdny znalec Z.. Z. C. vo svojom znaleckom posudku č. 12/2017 nepotvrdil alternatívu
vzniku zranenia podľa tvrdenia žalobcu a za najpravdepodobnejšiu príčinu vzniku zranenia uviedol, že
žalobca mohol zle dostúpiť na ľavú nohu a na úrazovom deji mohol mať podiel aj nerovnomerný terén,

čím došlo nepriamym mechanizmom k vzniku zlomeniny vonkajšieho členka vľavo nad syndesmozou
s poškodením kĺbneho puzdra a roztrhnutiu väzu. Trval na tom, že sa nedopustil porušenia pravidiel
hry, lebo rozhodca mu neuložil žiaden trest a celý prípad bol predmetom prejednania Vsl. futbalového
zväzu v Košiciach dňa 18.10.2013, ktorý po premietaní videa zo stretnutia futbalového zápasu Lastomír
- Čičarovce postup rozhodcu hodnotil tak, že bol v súlade s pravidlami futbalu a že v danom prípade

sa nejednalo o hrubé násilie, zákrok nebol vykonaný neprimeranou silou a nejednalo sa ani o surovú
hru. Obecný FK Lastomír využil opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu rozhodcovskej komisie a
podalodvolanie,avšakodvolaciakomisiaVsl.futbalovéhozväzurozhodnutímč.k.OK-03/13/14zamietla
odvolanie. Ako dôkazový materiál bola predložená súdu videonahrávka z futbalového zápasu, avšak ani
po jej niekoľkonásobnom preskúmaní nie je možné vyvodiť zavinenie žalovaného a jeho zodpovednosť
za vznik zranenia žalobcu. Trval na tom, že neporušil všeobecnú prevenčnú povinnosť počínať si

tak, aby sa nikomu neškodilo v zmysle ust. § 415 OZ a zranenie žalobcovi nespôsobil, preto jeho
zodpovednosť za vznik zranenia a škody žalobcu nie je daná ani podľa ust. § 420 OZ, ani podľa ust. §
415 OZ. Poukázal na to, že všeobecná občianskoprávna zodpovednosť za škodu vychádza z princípu
zodpovednostizazavinenie,jednýmzpredpokladovtejtozodpovednostijesubjektívnastránkasubjektu,
ktorý svojim protiprávnym konaním spôsobil škodu, vzťahujúca sa na protiprávne konanie a výsledok

tohto konania. Preto ide o subjektívnu zodpovednosť za škodu. Princíp subjektívnej zodpovednosti
v občianskoprávnych vzťahoch znamená, že medzi základné predpoklady vzniku povinnosti nahradiť
škodu patrí zavinenie škodcu. Žalovaný nemal úmysel spôsobiť zranenia a škodu žalobcovi a nie
je daná ani vedomá alebo nevedomá nedbanlivosť a v danom prípade jeho zavinenie nie je možné
ustáliť. Prevenčná povinnosť, ktorú ust. § 415 OZ ukladá každému, znamená, že každý je povinný

zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne
situácie rozumne požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku
škôd. V danom prípade žalovaný nekonal v rozpore s pravidlami hry, ktorá skutočnosť bola potvrdená
futbalovým rozhodcom a neskôr aj kontrolným orgánom v rámci futbalového zväzu, pričom poukázal
na to, že každá športová činnosť sama o sebe prináša určité riziko vzniku škody z titulu vzniku zranení

a aj žalobca podstúpil toto bežné riziko, keď nastúpil na futbalový zápas. Podľa názoru žalovaného
ani porušenie športového pravidla nemusí znamenať porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle ust.
§ 415 OZ, nejedná sa o absolútnu zodpovednosť za každé konanie alebo opomenutie aj za situácie,
že v dôsledku toho by to mohlo prispieť k vzniku škody. Ustanovenie § 415 OZ nezakladá objektívnu
zodpovednosť za vzniknutú škodu a z týchto dôvodov odvolacia argumentácia žalobcu neobstojí a

nepreukazuje zavinenie žalovaného ani porušenie prevenčnej povinnosti žalovaným. Za nedôvodnú
pokladal i námietku žalovaného v čl. III. odvolania, nakoľko súd hodnotil dôkazy tak jednotlivo, ako
aj vo vzájomných súvislostiach. Dôkazy, na ktoré sa žalobca odvoláva, nepreukazujú jeho tvrdenie o
pristúpení jeho nohy žalovaným. Žalovaný daný kritický moment považuje za bežný súboj hráčov o loptu
a vykonané dôkazy nepreukazujú jeho zavinenie. Na základe zisteného skutkového stavu nie je možné

dospieť k záveru o preukázaní jeho zodpovednosti za vznik zranenia žalobcu, ktorý neuniesol v konaní
dôkazné bremeno, a preto bolo namieste žalobu zamietnuť.

7.Žalobcavodvolacejreplikenesúhlasilstvrdenímžalovanéhoonepreukázaníjehozavinenianavzniku
škody a podľa názoru žalobcu v konaní bolo preukázané, že zranenie utrpel v dôsledku protiprávneho

konania žalovaného. Zopakoval skutočnosti uvedené v odvolaní o jeho fyzickom atakovaní žalovaným,
čo potvrdili v konaní svedkovia F. D. a L. F., ktorí nevedeli opísať podrobnosti tohto stretu. Nesúhlasil
s tvrdením žalovaného, že znalec nepotvrdil alternatívu vzniku jeho zranenia, nakoľko sa znalec k tejto
alternatíve výslovne ani nevyjadril, len uviedol štatistický údaj, že k vzniku daného zranenia dochádza
priamym násilím v 2 %. Záver znaleckého posudku je výlučne štatistickým záverom, keď znalec v

súlade so štatistickými údajmi priradil bez akéhokoľvek iného ako štatistického odôvodnenia, príčinu
zranenia žalobcu k väčšinovým príčinám. Podľa žalobcu súd prvej inštancie pochybil, keď závery ZP
bez kritického hodnotenia prevzal. K námietke žalovaného o nepreukázaní jeho zavinenia uviedol, že
nie je namieste zaoberať sa tým, či zavinenie žalovaného bolo v konaní preukázané alebo nie, keďže
v zmysle Občianskeho zákonníka (ust. § 415 alebo § 420) sa zavinenie predpokladá a nie je potrebné

ho preukazovať. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že ani porušenie športového pravidla nemusí
znamenať porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle ust. § 415 OZ a v tejto súvislosti opätovne poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR publikované pod č. R 16/1980, podľa ktorého nedodržanie
pravidiel športovej hry (napríklad futbalu) spočívajúce v takom spôsobe hry, ktorý pravidlá nedovoľujú(zakazujú) je nutné posúdiť ako konanie odporujúce povinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám na zdraví (§ 415 OZ). V dôsledku toho sa jedná o porušenie právnej povinnosti, ktorá zakladá
zodpovednosť za škodu (§ 420 OZ). Žalobca zotrval na tvrdeniach uvedených v podanom odvolaní a

mal za to, že je dôvodné.

8. Žalovaný v odvolacej duplike sa nestotožnil s názorom žalobcu prezentovaným v odvolaní a v
odvolacej replike a v plnom rozsahu zotrval na svojom vyjadrení zo dňa 22.5.2018. Zopakoval, že súd
prvej inštancie riadne ustálil skutkový stav vo veci a v súlade so zákonom rozhodol o zamietnutí žaloby

a priznal mu náhradu trov konania. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že v zmysle ust. § 420 OZ sa
zavinenie predpokladá, a preto nebol povinný túto skutočnosť v rámci súdneho konania preukazovať.
Podľa ust. § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti,
na základe čoho zavinené porušenie právnej povinnosti je predpokladom vzniku zodpovednosti. V
priebehu konania žalobca nepreukázal porušenie právnej povinnosti na strane žalovaného, preto mu
nevznikla povinnosť hradiť škodu žalobcovi. Trval na tom, že sa neporušil právnu povinnosť, nekonal

ani v rozpore s pravidlami hry v rámci futbalového zápasu a nebolo mu preukázané žiadne konanie,
ktoré sa vymyká bežnému spôsobu hry počas futbalového zápasu. Poukázal na to, že mu nebol
uložený žiadny trest zo strany rozhodcu, ani zo strany Východoslovenského futbalového zväzu, nebol
uznaný vinným v priestupkovom konaní, nebolo vedené proti nemu ani trestné stíhanie a na základe
vykonaného dokazovania jeho zavinenie formou porušenia právnej povinnosti nie je možné ustáliť.

Vypočutí svedkovia zhodne potvrdili, že sa jednalo o bežný súboj hráčov v priebehu futbalového zápasu
a žiadnym právne relevantným spôsobom jeho zavinenie alebo porušenie právnej povinnosti nebolo
preukázané. Poukázal na relevantné závery znaleckého posudku MUDr. C., ktorý znalec svoj posudok
vypracoval podľa najlepšieho vedomia s využitím svojich dlhoročných skúseností z odboru chirurgie a
prikláňal sa k tomu, že najpravdepodobnejšou príčinou vzniku zranenia žalobcu mohlo byť to, že zle

stúpil na ľavú nohu, pričom vplyv na celý dej mohol mať aj nerovný terén futbalového ihriska. Záverom
zopakoval, že účasť na futbalovom zápase prináša určité riziká vzniku škody z titulu vzniku zranení, ktoré
sa môžu prihodiť a aj žalobca podstúpil toto bežné riziko, keď nastúpil na futbalový zápas. Ust. § 415
OZ nezakladá objektívnu zodpovednosť za vzniknutú škodu a je potrebné konštatovať, že k zraneniu
žalobcu došlo na futbalovom zápase, kde konanie žalovaného sa nevymykalo bežnému spôsobu hry v

rámci futbalového zápasu. Podľa názoru žalovaného rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR publikované
pod č. R 16/1980 už nie je aktuálne z dôvodu uplynutia doby 38 rokov a nevystihuje spôsob, formu hry,
intenzitu športovej činnosti počas futbalového zápasu a riešilo prípad za odlišných podmienok. Žalovaný
poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 493/2015 zo dňa
20.5.2015, podľa ktorého „k tomu, aby porušenie pravidiel športovej hry vedúcej ku škode na zdraví

mohlo byť považované za porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 OZ, musí mať určitú vyššiu
intenzitu, teda musí podstatným spôsobom vybočovať z bežného spôsobu hry“. Na základe uvedených
skutočností je možné urobiť záver, že porušenie právnej povinnosti na strane žalovaného preukázané
nebolo, žalobcovi nespôsobil zranenia, a preto nemôže zodpovedať za vzniknutú škodu na jeho zdraví.
Z týchto dôvodov žalovaný navrhol napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. l, 2 CSP potvrdiť a priznať

mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§
355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario

v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365
ods. 1 písm. d), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v
zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, ním uplatnené
odvolacie dôvody nie sú preukázané a rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. §
387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, stotožňujúc sa v celom rozsahu aj s jeho správnymi dôvodmi. Odvolací súd

rozsudok verejne vyhlásil dňa 17.4.2019 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215/2. posch., po
predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke
Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

10. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.11. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j.
uplatnil odvolacie dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

12. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonanýmdôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúladesust.§191CSP,atovzhľadomna

to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v
hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, §
193 a § 205 CSP.

13. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového

zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne
právne posúdenie veci [odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu

vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu
námietok žalobcu uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, odvolaním
uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané a rozsudok je vecne správny.

Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom
alebo, aby súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne interpretoval, príp. aplikoval
použitý právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné

zistenie skutkového stavu prejednávanej veci a pri jej právnom posúdení použil správne právne normy
(ust. § 415, § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktoré aj správne vyložil a aplikoval na zistený
skutkový stav, v intenciách týchto zák. ustanovení hodnotiac vykonané dôkazy z hľadiska ich dôležitosti,
pravdivosti, zákonnosti a vierohodnosti, každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti podľa
ust. § 191 a nasl. CSP a zásad ustálených v súdnej praxi, pričom uviedol aj dostatočné, správne a

presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne
závery o právach a povinnostiach sporových strán i správny záver o nedôvodnom uplatnení nároku
proti žalovanému. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu porušujúce procesné
práva strán (žalobcu) alebo právo na spravodlivý proces, odnímajúce stranám sporu možnosť konať
pred súdom, ani žiadnu z vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnym skutkovým základom rozhodnutia, so
spôsobom vyhodnotenia vykonaných dôkazov, ako aj s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku
súdom prvej inštancie a zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov
preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. Je potrebné súhlasiť so záverom súdu

prvej inštancie, že žalobca v spore jednoznačne nepreukázal tvrdené zavinené protiprávne konanie
žalovaného spočívajúce v porušení predpísaných pravidiel športovej hry, že by žalobcu fyzicky či
iným zakázaným spôsobom pri futbale atakoval a nekonaním v súlade s prevenčnou povinnosťou
ustanovenouv§415OZmuspôsobilškodunazdraví,anepreukázaltaksplneniejednéhozozákladných
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu na zdraví podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že všeobecná zodpovednosť za škodu podľa ust. § 420 ods.
1 OZ je založená na subjektívnom princípe, teda na princípe zavinenia škodcu (ktoré sa podľa zákona
predpokladá) a dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať porušenie právnej povinnosti
škodcu, vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi nimi, spočívalo na žalobcovi, ktorý ho v sporeneuniesol. Aj podľa názoru odvolacieho súdu na základe výsledkov vykonaných dôkazov u žalovaného
jednoznačne nemožno vyvodiť porušenie tzv. všeobecnej prevenčnej povinnosti uloženej každému
podľa ust. § 415 OZ, zakázaný spôsob hry alebo nedodržanie potrebnej miery opatrnosti a obozretnosti

v rámci športovej hry (ktorú bolo možné od žalovaného vzhľadom na konkrétnu situáciu požadovať), a
preto nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví žalobcu
v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ. Tento záver je plne v súlade s právnym názorom a závermi aplikačnej
praxe, podľa ktorých nie každé porušenie pravidiel hry je bez ďalšieho porušením prevenčnej povinnosti
v zmysle ust. § 415 OZ a na to, aby porušenie pravidiel športovej hry vedúcej ku škode na zdraví

mohlo byť považované za porušenie prevenčnej povinnosti, musí mať určitú vyššiu intenzitu, teda musí
podstatným spôsobom (zjavne) vybočovať z bežného spôsobu hry, inak povedané ide o také konanie,
ktoré „nemá s hrou nič spoločné“. Pritom pri hodnotení, či konanie hráčov futbalu, pri ktorom došlo k ujme
na zdraví, je v rozpore s ust. § 415 OZ, je treba zohľadniť samotný charakter uvedeného športu, ktorý je
svojou povahou veľmi dynamický a pri ktorom dochádza ku vzájomnému kontaktu hráčov a následkom
toho i k zvýšenému riziku ich zranení, a preto každý jeho účastník si musí byť vedomý tohto rizika, ktoré

určitou, danému druhu športu obvyklou mierou, teda vedome akceptuje (porov. rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 25Cdo 493/2015 z 5.10.2015).

16. V posudzovanej veci súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní celkom správne zohľadnil tiež i
podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúcu skutočnosť, že futbalový rozhodca ani príslušné orgány

Vsl. futbalového zväzu v Košiciach rozhodujúce o podanej sťažnosti FK Lastomír konanie žalovaného
pri inkriminovanom strete (zákroku) účastníkov hry futbalu neposúdili ako nedovolené (zakázané) či
neprimerané a vyhodnotiac všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, po vykonaní dokazovania
súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaný za vzniknutú škodu na zdraví žalobcovi nezodpovedá.
Žalobca v odvolaní opakovane uvádza námietky a argumenty ním prednesené už v prvoinštančnom

konaní, ktoré boli predmetom dokazovania a právneho posudzovania súdom prvej inštancie, súd sa
s nimi náležite, úplne, presvedčivo a v plnom súlade so zákonom vysporiadal pri svojom rozhodovaní
a v dôvodoch napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky žalobcu nič nemenia na vecnej správnosti
preskúmavaného rozsudku, nespochybňujú správnosť skutkových záverov (skutkových zistení) súdu
prvej inštancie, ním vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov alebo spôsobu právneho posúdenia

prejednávanej veci a neodôvodňujú iné rozhodnutie v danom spore v prospech žalobcu.

17.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdpostupompodľa§387ods.1,2CSPpotvrdilnapadnutýrozsudok
vo výroku o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku o trovách konania, poukazujúc na zákonné dôvody
obsiahnuté v odôvodnení rozsudku, ako vecne správny.

18. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca vzhľadom na svoj neúspech v odvolacom
konaní nemá právo na náhradu trov a žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu odvolací
súdpriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniaprotižalobcovivcelomrozsahu.Ovýškenáhrady

trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Toto rozhodnutie bolo hlasovaním v senáte prijaté jednomyseľne (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).