Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 19, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/180/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117232567
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:6117232567.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: N.. I. R., G.
J., V.: XX XXX XXX, G. G. I. XX, H., zastúpený advokátom Mgr. Michalom Šalingom, IČO: 31 810 781,
so sídlom Konventná 9, Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Dúbravka, IČO: 00 603
406, so sídlom Žatevná 2, Bratislava, zastúpený advokátom JUDr. Ľuboslavom Kašubom, so sídlom
Na vŕšku 1, Bratislava, o zaplatenie 480 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. februára 2018 č.k. 8C 27/2017-89 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 480 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom domáhajúcim sa od žalovaného zaplatenia
sumy 480 Eur, že v exekučnom konaní sp. zn. EX 3269/2014 oprávneného I. R. proti povinnej I. D.,

o vymoženie uloženej povinnosti vypratať byt, bola dňa 02.03.2016 vykonaná exekúcia vyprataním
nehnuteľnosti - bytu nachádzajúceho sa na ul. Š. X D. H. na X. poschodí, v bytovom dome zapísanom
na LV č. XXXX. Pri vypratávaní nehnuteľnosti nebola prítomná povinná ani iná osoba, ktorá by mohla
vypratané veci prevziať. Preto sa žalobca pokúsil odovzdať hnuteľné veci do úschovy žalovaného,
ktorého informoval o povinnosti prevziať veci do úschovy písomne. Žalovaný však napriek svojej
povinnosti odmietol prevziať veci do úschovy, najskôr z dôvodu, že na uvedený účel nemá priestory,
neskôr s odôvodnením, že nemá postavenie obce, pričom toto postavenie má podľa jeho názoru

Bratislava - hlavné mesto, odmietol poskytnúť písomné zdôvodnenie odmietnutia prevzatia vecí do
úschovy. Žalobca požiadal Magistrát hlavného mesta SR Bratislava o vyjadrenie k vzniknutému
kompetenčnému konfliktu, ktorý v odpovedi žalobcovi potvrdil, že na prevzatie vecí do úschovy je
povinný žalovaný. Po vyjadrení magistrátu listom zo dňa 10.03.2016 vyzval žalovaného na prevzatie
vyprataných vecí do úschovy s upozornením na uplatnenie si nákladov žalobcu spojených s nesplnením
si povinnosti žalovaným. Žalovaný napriek výzve vypratané veci neprevzal, uviedol, že z kapacitných
dôvodov, a odporučil žalobcovi uskladniť veci u právnickej osoby, ktorá sa zaoberá skladovaním vecí,

a trovy, ktoré tým vzniknú uhradiť z trov exekúcie. V dôsledku nesplnenia si povinnosti žalovaného a z
dôvodu všeobecnej prevenčnej povinnosti žalobca zabezpečil úschovu vyprataných vecí u spoločnosti
HYDRONIKA NOVA, a.s. na vlastné náklady v sume 480 Eur. Žalovaný náklady žalobcu spojené s
uskladnením vyprataných vecí odmietol uhradiť.3. Podľa vyjadrenia žalovaného, keďže vo všeobecnosti nemožno predpokladať, že obec bude mať
vytvorené podmienky na úschovu vyprataných vecí, ustanovenie § 182 Exekučného poriadku sa z tohto

dôvodu javí ako nepraktické. V konečnom dôsledku sa spísané veci uschovajú u právnickej osoby,
ktorá sa venuje takejto alebo obdobnej podnikateľskej činnosti, avšak uschovateľom bude obec. Trovy
spojené s touto úschovou sú trovami exekúcie, ktoré hradí povinný, nie obec. Žalovaný mal za to, že
nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní, a preto žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Podľa žalovaného žalobca ani nepreukázal skutočnosť, že by povinný alebo iné plnoleté osoby neboli

prítomné pri vypratávaní bytu alebo odmietli prevziať vypratávané veci. Podstatou konania však nie
je preukázanie porušenia povinnosti žalovaného prevziať vypratávané veci do úschovy, ale úhrada
nákladov za uskladnenie týchto vecí, ktoré je povinný uhradiť povinný a nie žalovaný ako uschovávateľ.
Zároveň uviedol, že aj žalovaný si mohol uplatniť náhradu za uskladnenie vecí od žalobcu v dôsledku
porušeniajehozákonnýchpovinností,keďuložilvypratanévecidňa02.03.2016napozemokžalovaného
bez jeho súhlasu, a tieto nezabezpečil.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca žalovanému listom zo dňa 24.02.2016
oznámil, že dňa 02.03.2016 o 09:00 uskutoční exekúciu vyprataním bytu na Š. O. D. H. s tým, aby
si stihol zabezpečiť svoju povinnosť vypratať uskladnené veci z vyprataného bytu v prípade, ak by pri
vypratávaní bytu nik nebol, alebo by bolo prevzatie vecí odmietnuté. Zo zápisnice o vyprataní bytu zo

dňa 02.03.2016 zistil, že na vypratanie bytu sa nedostavil povinný, ani iná oprávnená osoba na prevzatie
vecí z vypratávaného bytu, vrátane žalovaného. Z bytu boli vypratané veci, ktorých zoznam tvorí prílohu
zápisnice. Listom zo dňa 04.03.2016 žalobca vyzval žalovaného na prevzatie vyprataných vecí do
úschovy obce v lehote 7 dní od doručenia s upozornením, že v opačnom prípade si žalobca uplatní na
súde nárok na náhradu nákladov za skladovanie za celú dobu, počas ktorej bude skladovanie potrebné.

Žalovaný listom zo dňa 18.03.2016 oznámil žalobcovi, že vypratané veci neprevezme do úschovy,
nakoľko nedisponuje takými priestormi, kde by z kapacitných dôvodov bolo možné veci uschovať.
Spísané veci je podľa oznámenia žalovaného možné uschovať u právnickej osoby, resp. u inej osoby,
ktorá sa venuje takejto alebo obdobnej činnosti, pričom trovy spojené s úschovou sú trovami exekúcie.
Zistil tiež, že žalobca ako nájomca uzatvoril dňa 02.03.2016 so spoločnosťou HYDRONIKA NOVA,

a.s., IČO: 35 718 030 ako prenajímateľom Zmluvu o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej
bolo krátkodobé uskladnenie nábytku, vybavenia domácnosti, šatstva, ktorú zmluvné strany dohodou
dňa 30.04.2016 ukončili. Výška nájomného bola stanovená na sumu 240 Eur mesačne, a to za každý
začatý mesiac prenájmu. Listom zo dňa 07.02.2017 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie nákladov
spojených s uskladnením vyprataných vecí v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaný náklady

neuhradil, odkázal žalobcovi, aby postupoval v súlade so zákonom. Zo záznamu Mestskej polície spolu
s fotodokumentáciou zistil, že žalobca dňa 02.03.2016 (v deň vypratania bytu) dal vyložiť nábytok na
pozemok žalovaného bez jeho súhlasu, čo Mestská polícia zaevidovala ako priestupok.

5. Po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil vec podľa § 451 ods. 1, § 454, § 456 prvá veta, § 458

ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka (ďalej len “Obč. zák.“), § 182 ods. 1, 2, § 183 ods. 1,2 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“), § 1a ods. 2 zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom
meste Slovenskej republiky Bratislave, čl. 48 ods. 3 Štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy.

6. Konštatoval, že bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia v takomto prípade je na jednej strane
existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo, a na druhej
strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Dôležité však je, že za obohateného
treba považovať toho, za koho sa plnilo, nie toho, komu sa plnenie poskytlo.

7. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný si nesplnil
svojuzákonnúpovinnosťprevziaťvecizvypratávanejnehnuteľnostiauschovaťich,prípadnezabezpečiť
ich uschovanie. Uviedol, že táto povinnosť vyplýva žalovanému v postavení obce podľa § 1a ods. 2
zákona č. 377/1990 Zb. v spojení s § 182 zákona č. 233/1995 Z.z. a že jediný žalovaný v postavení

obce je povinný veci z vypratávaného bytu uschovať, ak sa pri vypratávaní bytu nenachádzal povinný,
ani iná dospelá osoba, ktorá by mohla veci prevziať, alebo odmietla tak urobiť. Hoci žalovaný vo svojom
podaní zo dňa 04.12.2017 uviedol, že nebolo preukázané, či sa pri vyprataní bytu nezúčastnil povinný
alebo iný plnoletý príslušník jeho rodiny, alebo by tieto osoby odmietli prevziať vypratané veci, napojednávaní uviedol, že spôsob vykonania exekúcie nespochybňuje. Na základe uvedeného považoval
súd prvej inštancie za nesporné, že boli splnené podmienky na to, aby veci z vypratávanej nehnuteľnosti
uschoval žalovaný ako obec, prípadne aby úschovu na vlastné náklady ako uschovávateľ zabezpečil.

Namiesto žalovaného však uschoval veci z vypratávanej nehnuteľnosti žalobca, hoci mu táto povinnosť
nevyplýva zo zákona, ani z dohody so žalovaným. Urobil tak preto, aby predišiel vzniku škody na veciach
v zmysle § 415 Obč. zák., keďže mal tieto veci vo faktickej dispozícii. Žalovaný si podľa súdu prvej
inštancie nesprávne vykladá, že keďže trovy za uschovanie vecí sú trovami exekúcie, je v podstate
jedno, kto veci uschová. Trovy exekúcie nehradí súdny exekútor, preto nie je jedno, kto primárne náklady

spojené s úschovou znáša. Mal za to, že neexistuje žiadny zákonný, ani „praktický“ dôvod, ako uvádza
žalovaný, pre ktorý by mal žalobca úschovu zabezpečiť a znášať jej náklady namiesto žalovaného. Z
ďalších zákonných ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z. ako aj z jeho účelu vyplýva, že úschovu vecí z
vyprataného bytu má zabezpečovať obec ako povinný subjekt, a nie súdny exekútor.

8. Súd prvej inštancie vyslovil, že v danom prípade bezdôvodné obohatenie nespočíva vo zväčšení

majetku žalovaného ako povinného subjektu, ale v tom, že sa jeho majetkový stav nezmenšil v dôsledku
toho, že jeho povinnosť splnila na vlastné náklady tretia osoba, a to žalobca. Keďže je neprípustné,
aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby mal na to nejaký právny dôvod, je podľa
neho nevyhnutné, aby bezdôvodné obohatenie vydal. Zaviazal preto žalovaného na zaplatenie 480
Eur, ako nákladov žalobcu spojených s uskladnením vecí z vypratávaného bytu vynaložených namiesto

žalovaného. Výšku nákladov spojených s uskladnením mal za preukázanú z nájomnej zmluvy uzavretej
medzi žalobcom a spoločnosťou HYDRONIKA NOVA, a.s. za účelom uskladnenia vecí a z faktúry
vystavenej za uskladnenie v celkovej sume 480 Eur bez DPH.

9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení §

262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ako v celom rozsahu úspešnej strane, sporu priznal náhradu trov konania
v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262
ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie

žalovaný a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobu
žalobcu v plnom rozsahu zamietnuť a priznať mu aj náhradu trov konania. Poukázal na ustanovenia §
182 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle § 182 Exekučného poriadku má exekútor
možnosť odovzdať veci z vypratávaného bytu najskôr povinnému alebo niektorému z plnoletých
príslušníkov jeho rodiny a až ak sa prevzatie vecí odmieta, má možnosť ich uložiť (uschovať) po ich

spísaní a po zistení, že niet osoby, ktorá by ich mohla prevziať, u obce. Keďže nemožno predpokladať,
že obec (mestská časť) bude mať vytvorené vlastné podmienky pre úschovu takýchto vecí, považoval
toto ustanovenie za nepraktické. V konečnom dôsledku sa spísané veci uschovajú u právnickej osoby,
ktorá sa venuje takejto alebo obdobnej podnikateľskej činnosti, avšak uschovávateľom bude obec. Trovy
spojené s touto úschovou sú trovami exekúcie. Uviedol, že súdnemu exekútorovi podľa vyhlášky MS SR

č. 288/1995 Z.z. (platnej do 30.3.2017) patrí jednak odmena za výkon jeho činnosti, ale aj náhrada jeho
hotových výdavkov, náhrada za stratu času a spôsob ich určenia, ako aj výška primeraného preddavku
na odmenu súdneho exekútora a na náhradu jeho hotových výdavkov za činnosť podľa Exekučného
poriadku. Poukázal tiež na ustanovenia § 199b, § 199c ods. 4 a § 193 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., z
ktorých je podľa neho zrejmé, že trovy spojené s uskladnením vecí sú trovami exekúcie. Exekučný zákon

neumožňuje a ani nepripúšťa, aby trovy exekúcie platil uschovávateľ. Tieto uhrádza exekútorovi výlučne
oprávnený, pričom trovy úschovy sa uspokojujú z výťažku predaja hnuteľných vecí. Keďže žalobca ako
súdny exekútor pri výkone svojej činnosti zastupuje štát, štát zodpovedá za škodu spôsobenú jeho
nesprávnym úradným postupom pri výkone exekučnej činnosti (§4 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č.
514/2003 Z.z.). Mal za to, že súdny exekútor je pri výkone svojej činnosti orgánom verejnej moci a ako

žalobca nemá aktívnu legitimáciu byť účastníkom konania.

11. Žalobca vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu
žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že
právnym základom ním uplatneného nároku je nesplnenie zákonnej povinnosti žalovaného na prevzatie

vecí do úschovy po vyprataní bytu a vo svojom odvolaní (ani v predošlých podaniach) neuviedol
právne zdôvodnenie ani žiadne skutočnosti, ktorými by sa zbavil zodpovednosti za porušenie tejto jeho
zákonnej povinnosti. K argumentácii žalovaného o nedostatku jeho aktívnej legitimácie uviedol, že v
zmysle § 2 Exekučného poriadku je exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanienúteného výkonu exekučných titulov. V žiadnom prípade nemožno podľa neho o exekútorovi hovoriť
ako o zástupcovi štátu, keďže štát na súdneho exekútora ako na orgán verejnej moci len preniesol
časť kompetencií štátu pri nútenom výkone exekučných titulov, nejde však o vzťah zastupovaného a

zástupcu. Súdny exekútor však vystupuje ako štátom určená a splnomocnená osoba s plnou právnou
subjektivitou. To sa prejavuje aj v konštrukcii zodpovednosti exekútora za škodu v zmysle ust. § 31
Exekučného poriadku (§ 33 Ex. Por. V znení účinnom do 31.3.2017), podľa ktorej exekútor zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti. Považoval tak závery žalovaného o
nedostatku aktívnej legitimácie exekútora za nesprávne, v rozpore s platným právnym poriadkom SR.

12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 C.s.p.) vyzval žalobcu a žalovaného v zmysle § 382 C.s.p. na vyjadrenie sa k možnej aplikácii
ust. § 420 ods. 1 Obč. zák. a vo veci rozhodol bez pojednávania postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení
s § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

13.Podľa§182ods.1,2zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“), veci odstránené z
vypratávaného objektu sa odovzdajú povinnému alebo niektorému z plnoletých príslušníkov jeho rodiny.
Ak nie je prítomný pri vypratávaní nikto, kto by mohol veci prevziať, alebo ak sa prevzatie vecí odmieta,
veci sa spíšu a dajú do úschovy obci. Exekútor upovedomí povinného o tom, že jeho veci boli dané

do úschovy.

14.Podľa§183ods.1,2zákonač.233/1995,aksipovinnýnevyzdvihneveciuobcidošiestichmesiacov
odo dňa, keď boli uschované, predajú sa na návrh obce podľa ustanovení o predaji hnuteľných vecí.
Výťažok predaja vyplatí exekútor povinnému po zrážke trov úschovy, trov predaja a trov exekúcie.

15. Podstata exekúcie vyprataním nehnuteľností spočíva v tom, že súdny exekútor po doručení
exekučného príkazu urobí opatrenia smerujúce k tomu, aby sa z vypratávaného objektu odstránili veci
patriace povinnému a príslušníkom jeho rodiny, ako aj veci, ktoré síce patria niekomu inému, ale sú so
súhlasom povinného umiestnené vo vypratávanom objekte alebo na vypratávanom objekte. Zároveň

urobí exekútor opatrenia, aby bol z vyprataného objektu vykázaný povinný a všetci, ktorí sa tam zdržujú
na základe práva povinného. Veci odstránené z vypratávaného objektu sa odovzdajú povinnému alebo
niektorémuzplnoletýchpríslušníkovjehorodiny,aktoniejemožné,vecisaspíšuadajúdoúschovyobci.

16. Súd prvej inštancie vyslovil správny názor, že v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení

žalovaný v postavení obce podľa § 1a ods. 2 zákona č. 377/1990 Zb. v spojení s § 182 zákona
č. 233/1995 Z.z. mal povinnosť veci z vypratávaného bytu uschovať, keďže sa pri vypratávaní bytu
nenachádzal povinný, ani iná dospelá osoba, ktorá by mohla veci prevziať, alebo odmietla tak
urobiť. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobcom (exekútorom) bol žalovaný vyzvaný na
prevzatie vyprataných hnuteľných vecí a že žalovaný si túto povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona

nesplnil. Obrana žalovaného, že nedisponuje takými priestormi, kde by z kapacitných dôvodov bolo
možné predmetné veci uschovať a keďže nemožno predpokladať, že obec (mestská časť) bude mať
vytvorené vlastné podmienky na úschovu takýchto vecí, javí sa ust. § 182 Exekučného poriadku
ako nepraktické, nie je dôvodná. Polemizovanie žalovaného s uvedeným ustanovením nie je právne
relevantné. Nebola dôvodná ani argumentácia žalovaného, že v konečnom dôsledku sa spísané veci

uschovajú u právnickej osoby, ktorá sa venuje takejto alebo obdobnej podnikateľskej činnosti, avšak
uschovávateľom bude obec. Bolo na obci, či veci z vypratávanej nehnuteľnosti prevezme do úschovy do
svojich priestorov, alebo by tak bola vykonala úschovu týchto vecí prostredníctvom nejakej právnickej
osoby, pretože povinnosť uskutočniť úschovu vecí z vypratávanej nehnuteľnosti vyplýva zo zákona
výlučne žalovanému, čo však neurobil, a ak by bol úschovu týchto vecí uskutočnil prostredníctvom

právnickej osoby a boli by mu s tým vznikli náklady, až tieto by si potom bol mohol žalovaný uplatniť ako
trovy exekúcie. Žalobca tiež v konaní preukázal, že po odmietnutí žalovaným splniť si túto povinnosť
na výzvu žalobcu (exekútora), musel zabezpečiť úschovu vecí z vypratávanej nehnuteľnosti na vlastné
náklady, ktorých výšku aj preukázal. Nakoľko tieto náklady za prenájom priestorov pre úschovu vecí
vznikli žalobcovi, na ktorého meno bola vystavená na ich úhradu aj faktúra doložená žalobcom,

nebola dôvodná ani námietka žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácii žalobcu na podanie
predmetnej žaloby. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého
vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatnené právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, žesa ňou v konaní nezaoberal. Keďže sa teda súd prvej inštancie výslovne k aktívnej legitimácii v danom
prípade nevyjadril, považoval žalobcu za aktívne legitimovaného na podanie predmetnej žaloby. Jeho
aktívnu legitimáciu ani žalovaný v konaní nenamietal, túto namietal až v podanom odvolaní, navyše jeho

argumentácia, že žalobca ako súdny exekútor pri výkone svojej činnosti zastupuje štát, ktorý zodpovedá
za škodu spôsobenú jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone exekučnej činnosti (§ 4 ods. 1
písm. a/ bod 3 zákona č. 514/2003 Z.z.) sa na daný prípad nevzťahuje.

17. Takto dôvodný nárok žalobcu voči žalovanému však súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil

ako vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, keď podľa neho žalobcovi vznikli vyššie
uvedené náklady plnením za žalovaného. Žalovaný však nemal povinnosť plniť náklady spojené s
uskladnením vecí z vypratávaného objektu, ale mal len zo zákona v zmysle § 182 Exekučného poriadku
povinnosť prevziať veci do úschovy a pokiaľ by tak bol urobil a bol by ich sám aj uskladnil vo svojich
priestoroch,tietonákladybymuaninebolivznikli.Takženebolomožnévychádzaťztoho,žežalovanému
by boli vznikli náklady v žalobcom uplatňovanej sume a že žalobca túto sumu, ktorá je predmetom

konania, vynaložil za žalovaného, teda, že plnil takto za žalovaného. Žalobcom uplatňovaný nárok
odvolací súd posúdil na rozdiel od súdu prvej inštancie ako nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá
mu uhradením nákladov vzniknutých so zabezpečením nájmu priestorov za účelom úschovy vecí z
vypratávanej nehnuteľnosti vznikla.

18. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené vyzval v zmysle ust. § 382 C.s.p. sporové strany na
vyjadrenie sa k prípadnému použitiu ust. § 420 ods. 1 Obč. zák., nakoľko odvolací súd dospel k záveru,
že predmetný nárok treba posúdiť podľa uvedeného ustanovenia o náhrade škody, teda podľa iného
zákonného ustanovenia ako vec posúdil súd prvej inštancie.

19. Žalobca vo svojom vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu oznámil, že súhlasí s aplikáciou ust. §
420 ods. 1 Obč. zák. Žalovaný mal za to, že v danej veci nie sú naplnené základné predpoklady pre
zodpovednosť žalovaného na náhradu škody v zmysle ust. § 420 Obč. zák., keďže nedošlo podľa neho
nielen k protiprávnemu konaniu, ale nedošlo ani k vzniku žiadnej škody na strane žalobcu. Uviedol,
že žalobca si v konaní uplatňuje výlučne náhradu výdavkov za uskladnenie vecí, ktoré sú trovami

exekúcie a ktoré v zmysle Exekučného poriadku uhrádza povinný. Mal za to, že všetky náklady spojené
s uskladnením vyprataných hnuteľných vecí, teda trovy spojené s úschovou sú trovami exekúcie a že
nie je ani účastníkom v exekučnom konaní v zmysle § 35 Exekučného poriadku. Ak by aj veci obec
prevzala, samo o sebe to neznamená, že uskladnenie prevzatých vecí by bolo bezodplatné, ako sa
nesprávne podľa neho domnieva žalobca. Uviedol tiež, že zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v

znení neskorších predpisov ani takéto nakladanie s jej majetkom nepripúšťa a súdny exekútor by mu
musel uhradiť náklady spojené s uskladnením vecí; úhrada za uskladnené veci sú hotovými výdavkami
exekúcie.

20. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

21. Ide o všeobecnú zodpovednosť za škodu a jej predpokladmi vzniku každej občianskoprávnej
zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a
škodou. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží

na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú
priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Obsahom tohto vzťahu je
právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá,
škodu nahradiť.

22. V danom prípade žalovaným došlo k porušeniu povinnosti uloženej mu priamo zákonom,
vyplývajúcej z ust. § 182 ods. 2 Exekučného poriadku, keď na výzvu žalobcu ako exekútora
vykonávajúceho vypratanie bytu povinného odmietol prevziať hnuteľné veci z vypratávaného bytu do
úschovy. Žalobcovi tak vznikla v dôsledku toho, teda v príčinnej súvislosti s tým, škoda spočívajúca
v uhradení nákladov za prenájom priestorov na ich uskladnenie, a tým aj nárok na náhradu takto

mu vzniknutej škody voči žalovanému, ktorý porušil svoju povinnosť uloženú mu zákonom. Odvolacie
námietky žalovaného, ako aj jeho argumentáciu na výzvu odvolacieho súdu vyhodnotil odvolací súd
vzhľadom na vyššie uvedené za nedôvodné.23. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za použitia iného
ustanovenia, a to § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.
a žalovanému úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,
ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ C.s.p.