Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, January 7, 2019

Súd: Okresný súd Piešťany
Spisová značka: 16Nt/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2518010030
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:OSPN:2019:2518010030.3

Uznesenie

Okresný súd Piešťany, samosudcom Mgr. Pavlom Macháčom, v trestnej veci odsúdeného E. Ď., pre
pokračovací prečin ublíženia na zdraví podľa § 20 k § 156 odsek 1 Trestného zákona a iné, o návrhu
odsúdeného na povolenie obnovy konania, na verejnom zasadnutí konanom 7. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa§399odsek2Trestnéhoporiadkusúd návrhodsúdenéhoE.Ď., nar.XX.XX.XXXXX.
P., trvalé bydlisko P., Š. XXXX/X, na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Piešťany

sp. zn. 8T/4/2017 pre skutok pod bodom 1/ trestného rozkazu Okresného súdu Piešťany z 22.3.2017, sp.
zn. 8T/4/2017, právoplatný 5.4.2017, právne kvalifikovaný ako čiastkový útok pokračovacieho prečinu
ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s pokračovacím prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 odsek 1 písmeno a)
Trestného zákona,
z a m i e t a,

pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnémusúduPiešťanybol6.februára2018doručenýnávrhodsúdenéhoE.Ď.(ďalejlen„odsúdený“)
na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 8T/4/2017, a to voči bodu
1/ výroku trestného rozkazu Okresného súdu Piešťany z 22. marca 2017, sp. zn. 8T/4/2017, ktorým

boli E. Ď. spolu s U.. L. Ď. uznaní za vinných pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona,
v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, spáchaný na tom skutkom základe, že
dňa 28.11.2015 v čase okolo 01:40 hodiny na ulici S. X. P. v blízkosti baru U. po predchádzajúcej
vzájomnej dohode spolu s doposiaľ neustálenou osobou napadli G. B.Á. tak, že ho jeden z nich sotil, po

čom spadol na zem a následne ho spolu kopali viackrát do celého tela, v dôsledku čoho G. B. utrpel
pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s odreninou kože v pravej spánkovej oblasti a pomliaždenie driekovo
krížovej oblasti v pravo, ktoré zranenie si vyžiadali odôvodnenú dobu liečenia dva týždne.

Návrh podal prostredníctvom obhajcu L.. L. N. a odôvodnil ho v podstate tým, že kým voči odsúdenému
trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť, tak U.. L. Ď. podal proti trestnému rozkazu odpor a po

vykonanom dokazovaní ho nakoniec Okresný súd Piešťany rozsudkom z 13. septembra 2017, sp. zn.
8T/4/2017, právoplatným 29. septembra 2017, oslobodil spod obžaloby pre tento
skutok, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal U.. L. Ď..
Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že z vykonaného dokazovania vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/
výroku trestného rozkazu nebolo bez akýchkoľvek logických pochybností dokázané, že skutok spáchal
U.. L. Ď.. Súd dokazovanie uzavrel slovami: „Vzhľadom k tomu, že o otázke viny obžalovaného U..

L. Ď. vo vzťahu k napadnutiu poškodeného G. B. existujú naďalej rozumné pochybnosti, ktoré nie je
možné odstrániť inými dôkazmi, bolo nutné rozhodnúť v jeho prospech a oslobodiť ho spod obžaloby ktomuto skutku.“ Odsúdený ďalej dôvodil, že obžaloba kládla za vinu tento skutok obom, no dokazovaním
nebolo preukázané, že by sa U.. L. Ď. dopustil takéhoto konania a keďže sa tento mal na útoku voči
poškodenému dohodnúť s E. Ď. a následne mal poškodeného jeden z nich sotiť, po čom poškodený

mal padnúť na zem a spoločnou bitkou mu obaja mali spôsobiť zranenia, nie je možné po dokazovaní
vykonanom na Okresnom súde Piešťany v konaní pod sp. zn. 8T/4/2017 logicky ustáliť a dokázať, že
tento skutok spáchal sám odsúdený E. Ď..
Za účelom prerokovania návrhu tunajší súd určil termín verejného zasadnutia, na ktorom vykonal
dokazovanie výsluchom odsúdeného, oboznámil čítaním jeho písomný návrh, aktualizované správy

a relácie na jeho osobu, ako aj podstatnú časť pripojeného spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn.
8T/4/2017, najmä výpovede oboch obvinených, poškodeného a svedka X. z prípravného konania,
zápisnice o rekogníciách, znalecký posudok a správy a relácie na odsúdeného, ďalej zo súdnej časti
spisuoboznámilobžalobu,trestnýrozkaz,odporU..L.Ď.,zápisnicezhlavnéhopojednávaniaarozsudok
súdu prvého stupňa.
Odsúdený na verejnom zasadnutí uviedol, že na podanom návrhu trvá. Skutku sa nedopustil a uviedol,

že v ten večer bol v bare U. len s bratom a oni s bratom sa poškodeného B. (ďalej len poškodený)
nedotkli. Vtedy mali konflikt len s V., preto v tom istom čase nemohli napadnúť poškodeného, ktorého
dovtedy ani nepoznali. S V. mali konflikt na úplne inej strane pešej zóny. Ďalej odsúdený poukázal na
rozpory vo výpovediach poškodeného, ktorý tvrdil, že to bolo naľavo od U. smerom k G., no odsúdený
s bratom boli 300 - 400 metrov v pravo, zhruba v strede pešej zóny, čo bolo vidno aj na kamerovom

zázname. Poškodený ďalej tvrdil, že ho napadli 5 ľudia, že ho niekto zvalil na zem, začali ho kopať, že
si kryl tvár. Pritom ale videl odsúdeného a jeho brata, že ho bili. Ale keď niekoho bijú, tak si zavrie oči, to
je reflex. Potom vyšiel kamarát poškodeného Vitek, ktorý poškodeného zbadal na zemi a neskôr spolu
naháňali tretieho páchateľa, čo ho kopal alebo čo ho tam napadol. V prvej výpovedi uvádzal poškodený
iné veci ako v druhej ohľadom toho, či tretieho páchateľa s X. chytili alebo nie. Ani kamera na pešej

zóne nepotvrdila výpoveď poškodeného ohľadom naháňania tretej osoby na pešej zóne. Na hlavnom
pojednávaní poškodený uviedol, že si to už celé presne nepamätá. Páchateľa opisoval ako 170 cm
vysokého, zavalitejšej postavy, čo sa na odsúdeného a jeho brata nepodobá, lebo oni sú vyšší. Tiež
uviedol, že páchateľ mal olivovozelenú bundu alebo kabát, ktorú ani jeden z nich dvoch nemal. Podľa
názoru odsúdeného si ho poškodený s niekým mýli, keďže tam bolo veľa ľudí. Na otázku, prečo nepodal

odpor proti trestnému rozkazu, keď sa cítil nevinný, uviedol, že poškodený v tej dobe pracoval a asi aj
dnes pracuje na polícií, preto nevedel, či sa to vyrieši poctivo. Navyše sa poukazovalo na jeho trestnú
minulosť, keďže mal odsúdenie zahladené. Na otázku, či podával námietku zaujatosti na políciu uviedol,
že nie je právnik a nerozumie tomu.
Prokurátor v konečnom návrhu uviedol, že po vykonaní verejného zasadnutia je toho názoru, že návrh

na obnovu konania je nedôvodný, preto ho navrhuje zamietnuť. Podľa neho v priebehu verejného
zasadnutia nevyšli najavo také nové skutočnosti, ktoré by mali podstatný vplyv, nehovorí, že by
vplyv nemali, ale nemali podstatný vplyv na rozhodnutie o vine a treste vo vzťahu k odsúdenému.
Spoluobžalovaný U.. L. Ď. v rozsudku súdu prvého stupňa nebol oslobodený z dôvodu, že skutok nebol
trestným činom alebo, že sa nestal, ale bol oslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok

spáchal U.. L. Ď.. Táto skutočnosť nepreukazuje, že by skutok nespáchal odsúdený a to s poukazom
aj na dôkaznú situáciu, ktorá bola v pôvodnom konaní. V praxi je bežné a nie je ničím ojedinelé, že
na hlavnom pojednávaní sa miera participácie jednotlivých obžalovaných na skutku v rámci procesu
dokazovania ustáli a preto si myslí, že vo vzťahu k odsúdenému bol pôvodný trestný rozkaz týkajúci sa
jeho participácie na skutku za uvedený trestný čin dôvodný. Je právom osoby podať odpor, no právne

odôvodnenie odsúdeného, pre ktoré ho nepodal, je nedôveryhodné, lebo ak sa niekto cíti nevinný,
nemôžu mu ani skutočnosti uvádzané odsúdeným zabrániť, aby sa domáhal oslobodenia v riadnom
súdnom konaní.
Obhajca v konečnom návrhu uviedol, že hodnotiť vnútorný pochod jeho klienta, prečo odpor nepodal,
je nepatričné a ničím neodôvodnené. Z dôvodu zákonného a spravodlivého trestného procesu to nie

je možné skúmať, ani na to prihliadať, či podal alebo nepodal odpor a z akého dôvodu. Preto navrhuje
túto časť súdom neakceptovať. Je zaujímavé, že prokuratúra nepodala odvolanie voči rozhodnutiu súdu
prvého stupňa, ktorým bol U.. L. Ď. v bode 1/ obžaloby oslobodený. Súd jednoznačne dospel k záveru,
že U.. L. Ď. tento skutok nespravil. Ničím to nebolo preukázané. Je nutné si uvedomiť, že išlo o skutok
podľa obžaloby vykonaný spolupáchateľstvom, kde podľa § 20 Trestného zákona sa vyžaduje spoločný

úmysel spolupáchateľov zahrňujúci tak ich spoločné konanie ako aj sledovanie spoločného cieľa, teda
porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom. O spolupáchateľstvo nejde ak páchatelia
útočia proti rovnakému cieľu, ale každý z nich sleduje iný zámer. V prípravnom konaní poškodený,
ktorý bol v tom čase príslušník policajného zboru, tvrdil, že útočili obaja. Z hľadiska rozhodovania onávrhu o povolenie obnovy konania je dôležité vziať do úvahy stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky Tpj 44/2013, podľa ktorého § 394 odsek 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy
konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa ako skutočností alebo

dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Jeho klient bol
právoplatne odsúdený trestným rozkazom tunajšieho súdu v bode 1/ obžaloby pre prečin výtržníctva a
ublíženia na zdraví, ktorý mal vykonať so svojim bratom U.. L. Ď. ako spolupáchateľom, ktorý bol ale
rozsudkom tunajšieho súdu podľa § 285 písmeno c) Trestného poriadku oslobodený v tomto bode spod
obžaloby. Podľa obhajcu tunajší súd pri rozhodovaní trestným rozkazom nemal dostatok skutkových

zistení vrátane osoby páchateľa, ktoré by odôvodňovali také rozhodnutie. Súd až dokazovaním zistil
skutočnosti a dôkazy skôr neznáme, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti trestného rozkazu. Medzi
iným poukazuje na výpoveď poškodeného, ktorý neustále tvrdil, že mal otras mozgu, že si nepamätá,
pričom toto jeho tvrdenie bolo bez žiadnych pochybností vyvrátené znalcom U.. P., ktorý aj v znaleckom
posudku ako aj pred súdom preukázal, že dotyčný B. nemal žiadne výpadky pamäte a ani otras mozgu.
Z týchto dôvodov je obhajca presvedčený, že vznikla situácia, ktorá odôvodňuje, aby súd povolil obnovu

konania. Nie je možné ustáliť, že by jeho klient sám napadol poškodeného B., neexistujú k tomu žiadne
relevantné dôkazy.
Podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku, obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom
alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by
bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 397 odsek 2 Trestného poriadku, o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol
v prvom stupni.
Podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku, súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí
podmienky obnovy konania podľa § 394.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napraviť právoplatné rozhodnutie,
ktoré je v rozpore so skutkovým stavom veci, pretože dodatočne vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy,
ktoré v pôvodnom konaní súdu neboli známe a súčasne tieto skutočnosti sú tak závažné, že odôvodňujú
zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Konanie o povolení obnovy konania sa
obmedzuje len na zistenie, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme. Za skutočnosti

súdu skôr neznáme v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku sa považujú také, ktoré neboli
predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania.
Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže
mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým
dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale

s novým obsahom odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov. Dôkazom súdu skôr
neznámym v súlade s ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku môže byť popri dôkazu doteraz
nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom.
V konaní o povolení obnovy konania nemôže súd preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom
konaní v tom smere, či sa pri rozhodovaní súd vyrovnal so všetkými okolnosťami a s obhajobou

obvineného. Konanie o návrhu na povolenie obnovy konania nie je konaním založeným na revíznom
princípe. V konaní o povolenie obnovy nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného
v základnom konaní. Konanie o povolení obnovy sa v zmysle ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného
poriadku obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Obnova konania ako mimoriadny

opravný prostriedok v trestnom konaní je založená na skúmaní a hodnotení nových dôkazov a
skutočností, ktoré sú súdu predložené ako reálne dôkazy a skutočnosti, a súd musí skúmať, či v
pôvodnom konaní tieto nové dôkazy a skutočnosti boli súdu známe, a či majú význam v trestnom konaní
z hľadiska ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku.
Hneď úvodom treba uviesť, že pokiaľ obhajoba namietala ako nadbytočný postup súdu, ktorý v

rámci verejného zasadnutia oboznamoval podstatnú časť vyšetrovacieho spisu (výpovede obvinených,
poškodeného a svedkov z prípravného konania, rekognície a ďalšie dôkazy vykonané v prípravnom
konaní), ide o námietku nedôvodnú. Uvedené bolo treba na verejnom zasadnutí oboznámiť a to hneď
z dvoch dôvodov. Tým prvým je fakt, že aj vec prejednávajúci sudca sa s nimi oboznámil skôr, akovo veci rozhodol trestným rozkazom, lebo trestným rozkazom mohol rozhodnúť len vtedy, ak mal
skutkový stav spoľahlivo preukázaný vykonanými dôkazmi. Tým druhým dôvodom bolo, že kým súd
rozhodujúci o povolení obnovy konania nie je oboznámený s pôvodnou dôkaznou situáciou vedúcou k

vydaniu trestného rozkazu (ktorý sa stal právoplatný), nemôže posúdiť, či odsúdeným aktuálne tvrdené
skutočnosti resp. označené dôkazy sú nové, súdu skôr neznáme.
Preskúmaním spisového materiálu boli zistené nasledujúce skutočnosti.
Dňa 13. februára 2017 napadla na tunajší súd obžaloba Okresnej prokuratúry Piešťany sp. zn. Pv
894/15 z 13. februára 2017, ktorá v bode 1/ kládla za vinu v tom čase obvineným E. Ď. spolu s U.. L.

Ď. skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa
§ 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, ktorí
mali spáchať na tom skutkom základe, že
dňa 28.11.2015 v čase okolo 01:40 hodiny na ulici S. X. P. v blízkosti baru U. po predchádzajúcej
vzájomnej dohode spolu s doposiaľ neustálenou osobou napadli G. B. tak, že ho jeden z nich sotil, po

čom spadol na zem a následne ho spolu kopali viackrát do celého tela, v dôsledku čoho G. B. utrpel
pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s odreninou kože v pravej spánkovej oblasti a pomliaždenie driekovo
krížovej oblasti v pravo, ktoré zranenie si vyžiadali odôvodnenú dobu liečenia dva týždne.
Trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany z 22. marca 2017, sp. zn. 8T/4/2017, boli E. Ď. spolu s
U.. L. Ď. uznaní za vinných v bode 1/ na skutkom a právnom základe uvedenom v obžalobe. Vo vzťahu

k E. Ď. trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 5. apríla 2017. Spoluobžalovaný U.. L.
Ď. podal voči tomuto trestnému rozkazu v zákonom stanovenej lehote odpor.
Po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní následne tunajší súd rozsudkom z 13. septembra
2017, sp. zn. 8T/4/2017, rozhodol tak, že podľa § 285 písmeno c) Trestného poriadku oslobodil U.. L.
Ď. spod bodu 1/ obžaloby, keďže nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Z odôvodnenia citovaného rozsudku k tomuto bodu výroku vyplynulo, že „...výpoveďou poškodeného
B., svedka X. ako aj lekárskych správ a znaleckého posudku mal súd preukázané, že skutok sa stal.
Poškodený jasne, zrozumiteľne a presvedčivo opísal priebeh jeho napadnutia, pričom uviedol, že keď
sa z dvora baru vracal dovnútra, oslovil ho jemu neznámy muž stojaci medzi E. Ď. a L. Ď., ktorých neskôr
opoznal pri rekognícii podľa fotografií, nakoľko v čase skutku ich nepoznal a vtedy ho niekto udrel tak,

že spadol na zem, chrbtom k útočníkom, na čo sa dal do krytu a potom ho minimálne dve osoby kopali.
V čase, keď ho oslovil neznámy muž stojaci medzi bratmi Ď. boli na druhej strane dvora len dve fajčiace
osoby - chlapec s dievčaťom, teda sa bezprostredne pri poškodenom nikto iný okrem bratov Ď. a muža,
ktorý poškodeného oslovil, nenachádzal. Záver útoku na poškodeného videl aj svedok X., ktorý keď
prišiel na dvor, tak už sa tam nachádzalo asi viac ľudí a v osobe ležiacej na zemi spoznal poškodeného,

pričom keď vychádzal z baru, videl pri ňom asi 4 až 5 osôb, z ktorých ho jedna kopla, ale túto pre
vzdialenosť, nedostatok osvetlenia a preto, že boli otočení chrbtom nespoznal. Je teda jednoznačne
zrejmé, že k napadnutiu poškodeného inými osobami prišlo, pričom zranenia poškodeného sú popísané
v lekárskych správach ako aj v znaleckom posudku, ktorý z nich vychádzal. Konanie páchateľov tak
vykazuje znaky prečinu ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva. Okolnosti

uvádzané poškodeným B. ako aj svedkom X. súd považoval za dostatočne vierohodné a nezistil
dôvody spochybňujúce ich výpovede. Skutočnosť, že výpoveď poškodeného aj svedka z prípravného
konania nebola do detailov zhodná s ich výpoveďou na hlavnom pojednávaní skôr svedčí o tom, že
nejde o naučenú a vopred pripravenú verziu. Prípadné nepresnosti a nejasnosti ozrejmili a logicky
vysvetlili,pričomvpodstatnýchskutočnostiachsaichvýpovedenemenili.Zčastitietonepresnostimožno

pripísať aj požitému alkoholu, či neskorej nočnej hodine, keď sa skutok stal. V tomto smere teda súd
neuveril obrane obžalovaného L. Ď., že skutok nespáchal, že ho poškodený opoznal len preto, že si ho
všimol na diskotéke, pričom on sa zúčastnil len konfliktu s inou partiou. Napriek týmto skutočnostiam z
vykonaného dokazovania nebolo možné jednoznačne urobiť záver, že poškodeného G. B. napadol aj
obžalovaný U.. L. Ď.. Poškodený síce jednoznačne identifikoval obžalovaného L. Ď. ako jednu z troch

osôb nachádzajúcich sa pred ním v čase útoku, ale nevedel uviesť, či to bol práve obžalovaný L. Ď.,
ktorý poškodeného udrel pred pádom na zem. Podľa poškodeného sa v danom čase iné osoby v jeho
blízkosti nenachádzali, pričom pri rozhovore s mužom stojacim medzi bratmi Ď. ho niekto iný udrel.
Keďže v tom čase tam podľa poškodeného stál E. Ď. aj L. Ď.Á. a poškodený nevidel, ktorý z nich ho
udrel, možno logicky vylúčiť, že to nemusel byť obžalovaný L. Ď.. Rovnako z výpovede poškodeného

B.Á. vyplynulo, že ho kopali minimálne dve osoby, pričom nepotvrdil, že to museli byť tri osoby, teda
ani pri tomto fyzickom útoku nebolo preukázané konanie všetkých troch bezprostredne stojacich osôb
pri poškodenom. Samotný útok poškodený vôbec nevidel, lebo si kryl hlavu a k útočníkom bol chrbtom.
Aj svedok X. uviedol, že pri vychádzaní z baru videl len jednu osobu kopnúť do poškodeného, ale tútonevedel identifikovať. Z tohto dokazovaním preukázaného sledu udalostí nebolo možné logicky vylúčiť
možnosť, že hoci obžalovaný L. Ď. mal byť v bezprostrednej blízkosti poškodeného v čase útoku na
neho, sa tohto útoku nezúčastnil. Vzhľadom k tomu, že o otázke viny obžalovaného U.. L. Ď. vo vzťahu

k napadnutiu poškodeného G. B. existujú naďalej rozumné pochybnosti, ktoré nie je možné odstrániť
inými dôkazmi, bolo nutné rozhodnúť v jeho prospech a oslobodiť ho spod obžaloby vo vzťahu k tomuto
skutku.“
Je treba zdôrazniť, že svedok poškodený G. B. už v prípravnom konaní pri výsluchu 28. januára 2016
uviedol, že nevie, kto presne z tých troch mužov ho kopal, lebo on bol otočený ležiac k stene a schúlený,

snažil sa rukami si chrániť hlavu resp. telo, takže nevidel, kto ho kam kopol, k útočníkom bol chrbtom.
Útok trval asi minútu, kopali ho do chrbta, hlavy, obličiek. S istotou ale vie, že ho kopali viacerí z tých
troch mužov, nikto iný v ich blízkosti vtedy nebol. Pri rekogníciách podľa fotografií vykonávaných dva
týždne po skutku so 100% určitosťou opoznal L. Ď. a E. Ď. ako osoby, ktoré boli medzi útočníkmi, ktorí
ho 28.11.2015 pred barom U. napadli.
V podstate zhodne vypovedal aj na hlavnom pojednávaní, kde potvrdil, že medzi tromi osobami, ktoré

ho oslovili pre barom U., boli bratia Ď., ktorých neskôr opoznal pri rekognícii podľa fotografií, avšak v
čase konfliktu ich nepoznal. Medzi bratmi Ď. v strede stála tretia osoba, ktorú nepoznal ani neskôr pri
rekognícii neopoznal, táto ho oslovila. Na to ho druhá z tam stojacich osôb udrela, po čom spadol na
zem chrbtom smerom k útočníkom. Poškodený nevidel, kto konkrétne ho udrel. Na zemi sa dal do krytu,
aby si chránil hlavu. Keď otvoril oči zistil, že niekto do neho kope. Počas celého útoku bol v kryte a

útočníkov nevidel, ale kopali ho minimálne dve osoby, čo vie aj podľa toho, že na bunde mal otlačky od
poltopánok aj tenisiek. V čase pred jeho napadnutím boli vo dvore baru okrem bratov Ď. a tretieho muža
stojaceho medzi nimi, ktorí stáli pred poškodeným, už len dve osoby, chlapec a dievča, ktorí fajčili na
druhej strane dvora baru. Nikto iný v tom čase na dvore nebol. Keďže k jeho napadnutiu prišlo v čase,
keď sa rozprával s mužom stojacim medzi bratmi Ď.Á. a následne ho minimálne dve osoby ležiaceho

v kryte na zemi kopali, je presvedčený, že ho napadol aj obžalovaný U.. L. Ď., nakoľko pred ním stál
bezprostredne pred útokom spolu s bratom E. Ď. a ešte jedným mužom, pričom nikto iný v tom čase v
jeho blízkosti nebol. Priamo obžalovaného U.. L. Ď. nevidel, že by ho fyzicky napadol.
U poškodeného G. B. tak nedošlo k zásadnej zmene výpovede, ako to tvrdil odsúdený v návrhu, lebo
ohľadom kľúčových momentov útoku vypovedal rovnako. Pokiaľ ide o výpoveď svedka X., ani u neho

nedošlo k zásadnej zmene vo výpovedi, čo nakoniec odsúdený ani netvrdil. Rovnako odsúdený netvrdil
v návrhu, že by sa objavil iný (nový) dôkaz súdu skôr neznámy spôsobilý privodiť iné rozhodnutie o vine.
Takýmto dôkazom skôr neznámym nebol ani výsluch znalca U.. U. P., lebo ten na hlavnom pojednávaní
zotrval na písomných záveroch svojho znaleckého posudku, ktoré boli známe už v prípravnom konaní.
Podľa odsúdeného má byť v podstate len vyššie citovaný oslobodzujúci výrok rozsudku u U.. L. Ď.

vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/ obžaloby takou novou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje sama o
sebe povolenie obnovy konania aj v jeho trestnej veci s tým, že závery, ktoré súd ustálil vo vzťahu k
spoluobžalovanému U.. L. Ď., by sa mali automaticky vzťahovať aj na jeho osobu.
S prezentovaným názorom odsúdeného sa súd nestotožňuje.
Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom,

ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení
obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi. Predtým neznámym dôkazom sa rozumie
predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní (napr. výpoveď predtým nevypočutého
svedka), ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom (napr. zmena výpovede
svedka). Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom

hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu (cit. Minárik Š. a kol.
Trestný poriadok. Stručný komentár. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Iura Edition,
2010.). Za nové skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno
zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca
prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.

Pokiaľ ide o nové dôkazy, treba najprv uviesť, že Trestný poriadok (ale i prax) dôsledne nerozlišuje medzi
dôkazom, jeho prameňom a dôkazným prostriedkom. V zmysle teórie práva je totiž dôkazom výsledok
činnosti orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu (napr. obsah výpovede vypočúvanej osoby alebo
obsah listiny a pod.). Ide teda o priamy poznatok získaný orgánom činným v trestnom konaní alebo
súdom o (ne)existencii určitej okolnosti a len ten môže byť predmetom hodnotenia v zmysle § 2 odsek

12 Trestného poriadku. Prameňom dôkazu je potom nositeľ informácie, z ktorého sa tento poznatok
získava (osoba alebo vec), a dôkazným prostriedkom je procesná činnosť orgánu činného v trestnom
konaní, súdu alebo oprávnenej strany trestného konania, ktorá slúži k poznaniu skutočnosti (dôkazu),
ktorá má byť zistená (napr. výsluch obvineného alebo svedka, obhliadka, prečítanie listiny a pod.).Z tohto pohľadu je fakt, že spoluobžalovaný U.. L. Ď. bol neskôr právoplatne oslobodený spod obžaloby
nepochybne novou, voči odsúdenému v pôvodnom konaní súdu neznámou skutočnosťou v zmysle §
394 odsek 1 Trestného poriadku, pričom dôkazom o nej (podľa teórie práva prameňom dôkazu) je vyššie

citovaný rozsudok. Otázkou ale zostáva, či táto nová skutočnosť je sama o sebe alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi spôsobilá odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného,
ako to on v návrhu tvrdí.
V kontexte preskúmavanej veci treba zdôrazniť, že oslobodenie spoluobžalovaného U.. L. Ď. pre daný
skutok by mohlo viesť „automaticky“ k obnove konania vo vzťahu k osobe odsúdeného iba vtedy, ak

by dôvodom oslobodenia U.. L. Ď. spod obžaloby bol neskorší záver súdu o tom, že sa skutok nestal
alebo, že skutok nie je trestným činom. O taký prípad ale nešlo, lebo spoluobžalovaného U.. L. Ď.
súd nakoniec oslobodil spod obžaloby postupom podľa § 285 písmeno c) Trestného poriadku preto, že
nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný U.. L. Ď., teda nebolo jednoznačne bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, že práve on bol jednou tým, kto udrel poškodeného do tváre resp., že práve
on po páde na zem do poškodeného kopal.

Na druhej strane z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd vonkoncom neuveril bratom Ď., že nemali
konflikt s poškodeným, čo je gro obhajobnej argumentácie oboch z nich. Naopak, uveril poškodenému
G. B., že bol pred barom U. napadnutý, že ho práve niekto z bratov Ď. udrel päsťou (neudrela ho dosiaľ
neznáma osoba stojaca medzi bratmi v strede), po ktorom údere spadol na zem, kde ho následne
minimálne dve z týchto bezprostredne pri ňom stojacich troch osôb (teda na isto aj jeden z bratov Ď.)

kopali do celého tela, čo vie poškodený podľa toho, že mal na sebe otlačky rôznych párov obuvi.
Už z vyššie uvedeného je zrejmé, že samotná skutočnosť, že súd pri spolupáchateľoch v konečnom
dôsledku inak vyhodnotí dôkaznú situáciu voči jednému z nich (oslobodí ho), nemôže byť sama o sebe
skutočnosťou, ktorá bez ďalšieho odôvodňuje povolenie obnovy konania u druhého spolupáchateľa,
u ktorého konanie právoplatne skončilo skôr jeho odsúdením. Len samotné hodnotenie obsahovo

totožných dôkazov (zmena v obsahu dôkazov súdom v tejto veci nebola zistená) nie je spôsobilé vniesť
odlišný pohľad na skutkový stav v preskúmavanej veci, keďže nepredstavuje objektívne existujúci jav,
ktorý by mohol byť predmetom ďalšieho posúdenia, ale ide o vnútorné presvedčenie súdu, ktoré je
založené na starostlivom uvážení okolností konkrétneho prípadu jednotlivo a v ich súhrne, pričom súd
hodnotí vykonané dôkazy autonómne vo vzťahu ku každému zo spoluobžalovaných.

O to viac takéto „prehodnocovanie“ dôkazov nie je možné v konaní o návrhu na povolenie obnovy
konania, v rámci ktorého nemožno - ako už bolo uvedené vyššie - preskúmavať zákonnosť postupu v
pôvodnomkonanívtomsmere,akosúdpredvydanímtrestnéhorozkazuhodnotilvykonanédôkazy,čisa
pri svojom rozhodovaní vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie významnými okolnosťami a obhajobou
obvineného, či rešpektoval jednotlivé zásady trestného konania a pod.

Argumentácia odsúdeného by mohla dosiahnuť potrebnú relevanciu v pôvodnom trestnom konaní pri
rozhodovaní o vine a treste, ale v konaní o povolení obnovy konania iné právne posúdenie veci než v
predošlom konaní za tej iste dôkaznej situácie nie je spôsobilým dôvodom na obnovu konania ako to
predpokladá zákonná dikcia § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v posudzovanom prípade neboli splnené formálne
podmienky v zmysle ust. § 394 odsek 1 Trestného poriadku pre povolenie obnovy konania, lebo nebolo
preukázané, že by dodatočne vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by
mohli čo už samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné
rozhodnutie o vine odsúdeného alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest odsúdenému bol v

zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k jeho pomerom, alebo by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, preto súd návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať sťažnosť do 3 (troch) pracovných dní od jeho oznámenia.
Sťažnosť sa podáva na Okresnom súde Piešťany a rozhodovať o nej bude Krajský súd v Trnave.

Sťažnosť má odkladný účinok.