Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/317/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508209850
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2508209850.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: Slovenské liečebné kúpele Piešťany,
a.s., so sídlom Winterova 29, Piešťany, IČO: 34 144 790, právne zast.: JUDr. Roman Kvasnica, advokát,
s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, IČO: 36 866 598, proti odporcom: 1/ SPA INVEST, s.r.o.,
so sídlom Hlboká 49/5002, Piešťany, IČO: 36 236 527, 2/ Q.A., bytom Z. XXXX/XX, I., 3/ RM Máj
s.r.o., so sídlom Bratislavská 7110/151, Piešťany, IČO: 47 350 083, všetci odporcovia právne zastúpení
advokátom Mgr. Petrom Studeným, M. Waltariho 7, Piešťany, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcov: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o určenie

vlastníckeho práva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 5. februára
2015, č.k. 4C/550/2008-290, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa tento
domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností: pozemku parc. č. 1213/1 o výmere 4.850 m2 -
ostatné plochy a pozemku parc. č. 1213/2 o výmere 167 m2 - zastavané plochy a nádvoria, v k. ú.
O., zapísaných na LV č. XXXXvedenom Okresným úradom, katastrálnym odborom Piešťany. O trovách
konaniarozhodoltak,žeoichnáhraderozhodnesamostatnýmuznesenímpoprávoplatnostirozhodnutia

vo veci samej.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 80 písm. c) O.s.p., § 2 ods. 1 zákona č.
307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, § 1 ods. 1 písm. a) až d) a § 11 ods. 1
písm. d) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku, § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, § 1 ods. 1, § 2, § 5, § 6 ods. 1
písm. a) až k), § 15 ods. 1 a § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu štátu na

iné osoby, § 6 zákona č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností, § 28 ods. 4 zákona č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods.
1 a 3 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že podaný
návrh nie je dôvodný a nemožno mu vyhovieť. V prejednávanej veci bolo nesporné, že navrhovateľ
je právnym nástupcom štátneho podniku Slovenské liečebné kúpele, š.p., IČO: 00 165 441, ktorý bol
dňa 05.08.1996 vymazaný z obchodného registra a v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 92/1991
Zb. prešli na neho všetky práva a záväzky zrušeného štátneho podniku. Navrhovateľ však neuniesol

dôkazné bremeno spočívajúce v jeho tvrdení, že na neho prešlo, resp. že nadobudol vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam (pôvodne ako jedna parcela č. 1213) v rámci privatizácie majetku v
správe bývalého SLK, š.p. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 111/1990 Zb. je zrejmé, že majetok
s ktorými jednotlivé štátne podniky hospodárili, nebol v ich vlastníctve, ale sa jednalo o vlastníctvoštátu a štátne podniky mali iba právo tento majetok držať, užívať ho a nakladať s ním. Z uvedeného
súčasne vyplýva, že zápis vlastníckeho práva právneho predchodcu navrhovateľa, ako je uvedený
na predloženom LV č. XXX zo dňa 28.07.1993 pre k. ú. O., v časti vlastníka nie je správny, resp.

nebol v súlade s § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. v rozhodnom znení. Predmetná parcela nemohla
byť vo vlastníctve právneho predchodcu navrhovateľa, ale iba v jeho správe, ako o tom napokon
svedčí aj zakladacia listina štátneho podniku - SLK Piešťany pod číslom 2238/1990 C1 z 20.12.1990
vydaná Ministerstvom zdravotníctva SR (č.l. 104). V časti „C“ tejto zakladacej listiny, označenej ako
majetok štátneho podniku pri jeho založení, sa totiž uvádza, že štátny podnik SLK, so sídlom Piešťany,

hospodári s majetkom v celospoločenskom vlastníctve, ktorý tvoria veci a majetkové práva zverenému
v evidovanej hodnote k 31.12.1990 zrušenej štátnej hospodárskej organizácie Československé štátne
kúpele Piešťany, ktorej práva a záväzky preberá založený štátny podnik. Tomu zodpovedal aj zápis
uvedený v predloženom výpise z evidencie nehnuteľností zo dňa 14.04.1992, podľa ktorého je v
kolónke „A“ (meno vlastníka) uvedené Čsl. štát - Československé štátne kúpele Piešťany. Pokiaľ by
vlastnícke právo k predmetnej parcele, malo následne prejsť na navrhovateľa v rámci privatizácie, v

zmysle zákona č. 92/1991 Zb., povinnou obligatórnou náležitosťou privatizačného projektu, by muselo
byť vymedzenie majetku určeného na privatizáciu, a to v prípade nehnuteľností tak, aby mohol byť
vykonaný vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Vymedzenie nehnuteľností, určených
na privatizáciu, by tak muselo byť určité nielen z hľadiska splnenia náležitostí uvedených v § 19 ods.
3 zákona č. 92/1991 Zb., účinného v čase schválenia privatizačného projektu, zák. č. 253/1991 Zb.,

ďalej zákona č. 162/1995 Z.z., ale aj z hľadiska § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ by
tak okrem samotného privatizačného projektu musel predložiť, resp. preukázať existenciu rozhodnutia
príslušného orgánu (zákon č. 253/1991 Zb.) o schválení konkrétneho privatizačného projektu, ktoré by
tiež muselo byť vydané v jasnej a určitej forme tak, aby bolo spôsobilé spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá mala byť podľa tvrdenia navrhovateľa predmetom privatizácie.

Na prevod iných, ako v rozhodnutí o schválení privatizačného projektu určených nehnuteľností, teda
nemožno aplikovať ustanovenia o prechode ostatných práv a záväzkov známych i neznámych, (v
rozhodnutí a projekte neuvedených) resp. iba všeobecným výkladom pojmov uvedených v § 2 a
nasl. zákona č. 92/1991 Zb., podľa ktorého majetkom podniku na účely tohto zákona je súhrn vecí a
finančných prostriedkov, ku ktorým má podnik právo hospodárenia, alebo ktoré sú v jeho vlastníctve,

ako aj súhrn práv iných majetkových hodnôt a záväzkov podniku. V prípade nehnuteľností teda
tieto musia byť jasne špecifikované a označené nielen v privatizačnom projekte, ale aj v rozhodnutí
príslušného orgánu o schválení privatizačného projektu tak, aby toto rozhodnutie bolo podkladom pre
vykonanie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, nakoľko podľa zákona č. 162/1995
Z.z. zápis do katastra vykoná príslušný orgán, len ak je listina spôsobilá na vykonanie záznamu (§

36, § 42 citovaného zákona). Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľom predložená fotokópia výňatku
z privatizačného projektu, nie je, resp. nebola, bez ďalšieho spôsobilá privodiť vznik, zmenu alebo
zánik vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetnej nehnuteľnosti a na základe takejto listiny nemohli
byť predmetné nehnuteľnosti zapísané na Fond národného majetku a následne ich nenadobudol ani
navrhovateľ, a to ani na základe privatizačného projektu, ani na základe príslušných ustanovení zákona

č. 92/1991 Zb. v rámci „práv a záväzkov neznámych“. Zároveň uvedený pozemok nemohol byť súčasťou
privatizačného projektu z roku 1996, ani z toho dôvodu už v roku 1994 bol štátnym podnikom SLK,
š.p., na základe delimitačného protokolu (zo dňa 21.06.1994) odovzdaný do správy Slovenskému
pozemkovému fondu. Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa týkajúcu sa neplatnosti delimitačného
protokolu zo dňa 21.06.1994, ktorým SLK, š. p. odovzdal do správy SPF predmetnú parc. č. 1213

a následne zmluvy o bezodplatnom prevode medzi SPF a odporcom 2/ zo dňa 14.07.1999, súd sa
nestotožňuje ani s touto časťou argumentácie. Je nesporné, že v čase uzavretia týchto dvoch právnych
úkonov bola predmetná parcela č. 1213 evidovaná v katastri nehnuteľností ako záhrada, zároveň
je nesporné, že na uvedenej parcele bol právnym predchodcom navrhovateľa vybudovaný skleník,
ktorý bol skolaudovaný v roku 1996. Na oba právne úkony (delimitačný protokol, ako aj zmluvu o

bezodplatnom prevode), je potrebné aplikovať zákon č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho
pôdneho fondu, ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.06.1992, keďže zákon č. 53/1966 Zb. bol zrušený
od 25.06.1992 a teda v čase vykonania týchto právnych úkonov už neplatil (zrušený bol práve
zákonom č. 307/1992 Zb.). V zmysle zákona č. 307/1992 Zb. o tom, či je konkrétny pozemok súčasťou
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, svedčí doklad z evidencie pozemkov (v rozhodnom čase zákona

č. 266/1992 Zb.) S poukazom na definíciu poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ako je uvedená v
§ 2 ods. 1 zákona č. 307/1992 Zb. v rozhodnom znení, je súd toho názoru, že v prípade pôvodnej
parcely č. 1213 - záhrada o výmere 5.017 m2 v k. ú. O., sa jednalo o pozemok, ktorý v čase uzavretia
delimitačného protokolu zo dňa 21.05.1994, patril do poľnohospodárskeho pôdneho fondu a stavbaskleníka nebránila jeho poľnohospodárskemu využitiu. Obdobne to platí aj pre prípadné parovodné,
či teplovodné potrubie, vedúce ponad uvedený pozemok a takúto prekážku zároveň nepredstavuje
ani betónové oplotenie pozemku. Je nesporné, že v čase podpísania delimitačného protokolu bol

pozemok evidovaný v katastri nehnuteľností ako záhrada, tvoril poľnohospodársky fond a mohol teda
byť predmetom vydania v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. Označenie druhu pozemku (kategórie) v
evidencii, určuje jeho príslušnosť k poľnohospodárskemu pôdnemu fondu. Pôdnym fondom rozumieme
súbor pozemkov, ktoré sú k dispozícii určenému užívateľovi, alebo na príslušné účelové užívanie. O
tom, či je konkrétny pozemok súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu, svedčí doklad z evidencie

nehnuteľností a platí pravidlo, že zápis v evidencii je záväzný, pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 zákona č.
162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností). Výnimky z vydania stanovuje zákon č. 229/1991 Zb. taxatívne
v § 11 ods. 1. V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS
17/00, z ktorého vyplýva, že reštitúcii podľa zákona č. 229/1991 Zb. za určitých podmienok podlieha aj
pôda v záhradkárskych osadách, t.j. je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Aj z uvedeného
nálezu ústavného súdu tak vyplýva, že je potrebné vychádzať predovšetkým z cieľa a účelu reštitučného

zákonodarstva, ktorého cieľ má byť nadradený poľnohospodárskemu využitiu konkrétneho pozemku,
keďže zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku síce počíta so zabezpečením poľnohospodárskeho využitia pozemkov, z jeho preambuly však
zároveň vyplýva, že tento cieľ má byť podradený požiadavke zmiernenia majetkových krívd. Inštitút
prekážok vydania nehnuteľností podľa § 11 zákona č. 229/1991 Zb. tak má byť inštitútom stanovujúcim

výnimku z účelu reštitúcií a dôvodom týchto výnimiek je pôsobenie konkrétneho verejného záujmu
alebo práv tretích subjektov, čo v danom prípade preukázané nebolo. Vykonaným dokazovaním
bolo zároveň preukázané a medzi účastníkmi nesporné, že k odňatiu predmetného pozemku z
poľnohospodárskeho pôdneho fondu došlo až rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Trnave
č. K2007/01469 zo dňa 14.05.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.06.2007. Až právoplatnosťou

tohto rozhodnutia tak došlo k zmene charakteru (kategórie) uvedenej nehnuteľnosti, ktorá tak prestala
byť súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Dôvodom tohto rozhodnutia zároveň nebola
ani výstavba skleníka, teplovodného potrubia, či betónového oplotenia predmetného pozemku, ale
výstavba kúpeľného komplexu Imperiál, čo sa vo výroku tohto rozhodnutia výslovne uvádza. Tvrdenia
navrhovateľa o deklaratórnom účinku tohto rozhodnutia v tom zmysle, že na toto rozhodnutie by mal

súd prihliadať pri posudzovaní charakteru daného pozemku v roku 1994 a tým aj posudzovaní platnosti
delimitačného protokolu sú však irelevantné, a to aj s poukazom na § 70 v spojení s § 39 ods. 2
katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z. Nad rámec už uvedeného, dospel súd zároveň k záveru, že
na strane odporcu 1/ boli splnené aj podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním v zmysle § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka a to, pri započítaní držby

jeho právnych predchodcov, t.j. Slovenskej republiky, ktorá do držby predmetných nehnuteľností vstúpila
prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu na základe delimitačného protokolu uzavretého so
SLK, š.p. dňa 02.05.1994 a následne Q. B. (odporcu 2/), ktorý do držby predmetných nehnuteľností
vstúpil na základe zmluvy o bezodplatnom prevode zo dňa 14.07.1999. Vydržacia doba vlastníckeho
práva tak v danom prípade začala plynúť dňa 02.05.1994 a uplynula dňa 02.05.2004. V prípade oboch

právnych predchodcov odporcu 1/ bol preukázaný spôsobilý právny titul (delimitačný protokol a zmluva o
bezodplatnom prevode), od ktorého sa odvíjala ich dobromyseľnosť a v konaní nebol preukázaný dôvod,
pre ktorý by počas plynutia uvedenej vydržacej doby mala byť ich dobromyseľnosť spochybnená, a
to aj s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozhodnutia resp. skutočnosti, keďže súdne
konanie, ktoré na tunajšom súde inicioval odporca 1/ (ako navrhovateľ) vedené pod sp. zn. 7C/263/2008,

v ktorom sa domáha určenia vlastníckeho práva k skleníku, začalo 02.10.2007 a súdne konanie vedené
pod sp. zn. 4Cb/17/2009, v ktorom sa domáha zaplatenia peňažnej sumy začalo 18.04.2008, t.j. po
uplynutí vyššie uvedenej vydržacej doby. V súvislosti s argumentáciou navrhovateľa, ohľadom vydržania
vlastníckehopráva,jepotrebnéuviesť,žesubjektomdržbymôžubyťvšetciúčastníciobčianskoprávnych
vzťahov, t.j. ako fyzické osoby, tak právnické osoby, vrátane štátu. Pri subjektoch držby platí vo

všeobecnosti to, čo o účastníkoch občianskoprávnych vzťahov, vrátane dobromyseľnosti, ktorú je u
právnických osôb potrebné posudzovať podľa dobromyseľnosti orgánov právnickej osoby vrátane
štátu resp. podľa dobromyseľnosti zamestnancov, prostredníctvom ktorých je táto držba právnickej
osoby/štátu vykonávaná. (napr. rozhodnutie NS ČR 22Cdo 1115/2001, nález Ústavného súdu ČR
III.ÚS 77/97). Dôkazná povinnosť účastníkov v sporovom konaní (§ 120 ods. 1 O.s.p.), t.j. povinnosť

označiť dôkazy na svoje tvrdenia znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý sícenavrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. S poukazom na vykonané
dokazovanie a citované zákonné ustanovenia dospel súd k záveru, že podaný návrh nie je dôvodný

a nemožno mu vyhovieť, nakoľko navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a ním tvrdené skutočnosti,
s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, v konaní preukázané neboli. V závere súd uviedol, že
v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto,
že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil

tým, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Namietol, že prvostupňový
súd nedostatočne zistil skutkový stav ohľadom skutočností, že navrhovateľ, ani žiaden z jeho právnych
predchodcov, nikdy nevykonávali poľnohospodársku výrobu a ani pozemok parc. č. 1213 v k. ú. O. nebol
využívaný na poľnohospodársku výrobu a ani nebol poľnohospodársky obhospodarovaný. Správne

zistený skutkový stav bol taký, že pozemok parc. č. 1213 v k. ú. O. do poľnohospodárskeho pôdneho
fondu nepatrí a ani ho netvorí, a preto zákon č. 229/1991 Zb. na vec použiť nemožno, v dôsledku
čoho právo hospodárenia štátneho podniku nezaniklo a navrhovateľ v rámci právneho nástupníctva
v privatizácii celého štátneho podniku Slovenské liečebné kúpele, š. p. Piešťany, sa zo zákona stal
vlastníkom všetkého majetku zrušeného štátneho podniku, a to výslovne aj majetku, ku ktorému mal

zrušený štátny podnik právo hospodárenia, a to v zmysle § 2, § 11 a § 12 zákona č. 92/1991 Zb..
Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa je dané nesprávnou aplikáciou ustanovení
zákona č. 307/1992 Zb. (v znení do 31.03.2000), keď súd prvého stupňa na vec neaplikoval v zákone
uvedenú podmienku užívania pôdy na poľnohospodársku výrobu (§ 2 ods. 1 zákona č. 307/1992 Zb.) a v
neaplikovaní§1ods.1a2zákonač.53/1966Zb.,ktorýbolplatnýaúčinnývčasenadobudnutiaúčinnosti

zákona č. 229/1991 Zb., keďže ani podľa jedného z týchto zákonov sa predmetný pozemok nedá
považovať za poľnohospodársky pozemok patriaci do poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Uviedol,
že ani on, ani jeho právni predchodcovia nikdy poľnohospodársky nehospodárili, ani neužívali žiadne
pozemky na výrobu základných (a iných) potravín. Nesúhlasil s právnym posúdením, že došlo ohľadom
pozemku parc. č. 1213 v k. ú. O. k delimitácii (prenosu správy) na Slovenský pozemkový fond a

to z dôvodu, že nešlo o poľnohospodársky pozemok v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 307/1992 Zb.
platného do 31.03.2000. Rozporoval a činil sporným predovšetkým okolnosť, že by predmetný pozemok
dňa 24.06.1991 (deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 92/1991 Zb.) alebo pred týmto dňom, alebo
tiež po tomto dni, patril do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, teda že by šlo o pôdu, ktorá tvorí
poľnohospodársky pôdny fond, alebo do neho patrí v zmysle § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 229/1991

Zb., alebo lesný pôdny fond. Keďže pozemok parc. č. 1213 v k. ú. O. dňa 24.06.1991 do PPF
nepatril, ani PPF netvoril, neaplikuje sa na tento pozemok vôbec zákon č. 229/1991 Zb. Okolnosť, že
v delimitačnom protokole zo dňa 21.06.1994 jeho účastníci zjavne nesprávne označili ako pozemok
patriaci do poľnohospodárskeho pôdneho fondu aj predmetný pozemok, nemá hmotnoprávne účinky
a delimitačný protokol nemá ohľadom tohto pozemku žiadne právne účinky. Pretože navrhovateľ,

ani žiaden z jeho právnych predchodcov nikdy nevykonávali poľnohospodársku výrobu, ani pozemok
parc. č. 1213 v k. ú. O., nebol využívaný na poľnohospodársku výrobu, ani nebol poľnohospodársky
obhospodarovaný, nepatril a ani netvoril tento pozemok podľa znenia zákona č. 53/1966 Zb., ani zákona
č. 307/1992 Zb. poľnohospodársky pôdny fond. Nesprávne je právne posúdenie veci aj v tom, že
by sa štát mohol stať oprávneným držiteľom pozemku prostredníctvom Slovenského pozemkového

fondu na základe delimitačného protokolu zo dňa 02.05.1994. Vydržacia doba nemohla začať plynúť
02.05.1994, pretože i prípadne podpísaný delimitačný protokol nič nezmenil na vlastníctve k pozemku
a nezakladal dobromyseľnosť ani ohľadom hospodárenia s pozemkom, ani ohľadom jeho držby, a to z
dôvodu nemožnosti z nezákonného postupu nadobudnúť akékoľvek práva, teda ani štát nemohol byť
v žiadnom prípade dobromyseľný, že má pozemok v držbe (alebo v správe), keďže sa na predmetný

pozemok nezačal vzťahovať zákon č. 229/1991 Zb., a to či pri posudzovaní podľa zákona č. 53/1966
Zb. alebo po nadobudnutí účinnosti podľa zákona č. 307/1992 Zb. Prípadné naplnenie podmienok
vydržania podľa Občianskeho zákonníka by tak bolo právne možné sledovať až od 14.07.1999 (údajný
bezodplatný prevod na odporcu 2/, ako náhradný pozemok), avšak údajná dobromyseľnosť v tomtoohľade bola prerušená pred uplynutím doby desať rokov doručením žaloby o určenie, že odporca nie
je vlastníkom predmetného pozemku, ktorá odporcovi 1/ bola doručená podľa zistenia súdu prvého
stupňa dňa 16.05.2009, t.j. pred uplynutím desaťročnej lehoty. Nesprávne právne posúdenie veci súdom

prvého stupňa napokon spočíva aj v neaplikovaní na vec sa vzťahujúcej právnej normy, a to zákona
č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v zmysle § 6 ods. 3, ktorého sa majetkom štátneho podniku stal aj
majetok, ktorý mu bol zverený pri jeho založení a tvorí jeho kmeňové imanie. Trval na tvrdení, že štátny
podnik Slovenské liečebné kúpele, š. p. Piešťany bol priamo vlastníkom pozemku parc. č. 1213 v k.
ú. O.. Privatizáciou celého štátneho podniku Slovenské liečebné kúpele, š. p. Piešťany sa navrhovateľ

zo zákona stal vlastníkom všetkého majetku zrušeného štátneho podniku, a to výslovne aj majetku,
ku ktorému mal zrušený štátny podnik právo hospodárenia. Súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu
skutkovému zisteniu, že predmetný pozemok patrí do poľnohospodárskeho pôdneho fondu z dôvodu,
že bol evidovaný ako záhrada. Súd prvého stupňa mal v konaní preukázaný opak, pretože v konaní
navrhovateľ preukázal nesplnenie podmienky vyžadovanej ust. § 2 ods. 1 zákona č. 307/1992 Zb., a
to že predmetný pozemok nebol využívaný na poľnohospodársku výrobu, ani nebol poľnohospodársky

obhospodarovaný, a teda nepatril a ani netvoril poľnohospodársky pôdny fond. Poukázal tiež na to,
že odporca 2/ sa nikdy nechopil držby pozemku, rovnako ako držbu pozemku nevykonával Slovenský
pozemkovýfond,vkonanínebolitvrdenéanipreukázanéžiadnekonkrétneokolnostivznikuvlastníckeho
práva vydržaním. Namietol, že súd prvého stupňa nevykonal v konaní navrhnutý dôkaz výsluchom
Ing. A. V., vtedajšieho zamestnanca štátneho podniku Slovenské liečebné kúpele, š. p. Piešťany, k

preukázaniu skutočnosti, že predmetný pozemok bol už v časoch pred rokom 1989 oplotený v rámci
technickej časti kúpeľov, oplotenie má betónový základ, nikdy neslúžil poľnohospodárskej výrobe,
nebol na poľnohospodársku výrobu využívaný a nebol ako poľnohospodárska pôda obhospodarovaný.
Tiež sa svedeckou výpoveďou malo preukázať, že tento pozemok slúžil štátnemu podniku Slovenské
liečebné kúpele, š. p. Piešťany na výrobu vlastného výsadbového materiálu. Namietol tiež, že odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď súd prvého
stupňa sa nevysporiadal s jeho podstatnou právnou argumentáciou, teda nedbal na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Takýto postup súdu prvého stupňa je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého
súdneho konania a spôsobuje nepresvedčivosť odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia. Súd
prvého stupňa mu súčasne znemožnil vyjadriť sa relevantným spôsobom k tomu, ako sa vyporiadal s ich

právnou argumentáciou tak, aby jeho nesúhlas s právnymi závermi súdu prvého stupňa bol predmetom
preskúmania odvolacím súdom.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili odporcovia, ktorí navrhli napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.

Zdôraznili, že nie je pravdivým tvrdenie navrhovateľa, že poľnohospodársky pôdny fond tvorí len
pôda slúžiaca na výrobu základných potravín, keď aj samotný zákon č. 53/1966 Zb. o ochrane
poľnohospodárskeho pôdneho fondu v ust. § 1 ods. 2 až 4 definuje, čo je poľnohospodárskym
pôdnym fondom, ktorým je v zmysle citovaného zákona poľnohospodárska pôda obhospodarovaná
(orná pôda, chmelnice, vinice, záhrady, ovocné sady, lúky, pastviny) a pôda, ktorá bola a má byť

naďalej poľnohospodársky obhospodarovaná, ale dočasne obrábaná nie je. Ďalej poukázali na to,
že navrhovateľ sa odvoláva na zákon, ktorý bol zrušený zákonom č. 307/1992 Zb., t.j. zákonom
platným v čase spísania delimitačného protokolu. Mali za to, že do poľnohospodárskeho pôdneho fondu
patrila aj predmetná nehnuteľnosť, pričom poukázali aj na to, že navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo
dňa 23.09.2009 potvrdil, že pozemok bol a doposiaľ je využívaný na pestovanie výsadby okrasných

kvetín a ostatnej flóry pre verejné priestranstvo a parky navrhovateľa, t.j. sám navrhovateľa teda
potvrdil poľnohospodárske využitie predmetných pozemkov. Zdôraznili, že odňať poľnohospodársku
pôdu možno len na základe rozhodnutia príslušného orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy. V
danom prípade došlo k vyňatiu pozemku z poľnohospodárskeho pôdneho fondu až rozhodnutím
o odňatí pozemku parc. č. 1213/1, ktoré bolo vydané Obvodným pozemkovým úradom v Trnave

pod č.k. 2007/01469 zo dňa 14.05.2007 (právoplatné dňa 05.06.2007) a až toto rozhodnutie o
odňatí je podkladom na vyznačenie zmeny druhu pozemku v katastri na ostatnú plochu, pričom
až právoplatnosťou tohto rozhodnutia dôjde k vyňatiu predmetného pozemku z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu a nie na základe domnienok, úsudku navrhovateľa. Opätovne uviedli, že tvrdenie
navrhovateľa, že jeho právny predchodca - štátny podnik Slovenské liečebné kúpele, š. p. Piešťany bol

priamo vlastníkom pozemku parc. č. 1213 v k. ú. O., je nepravdivé a účelové. Poukázali na skutočnosť,
že aj keď tento je evidovaný v LV č. XXX vydaného dňa 28.07.1993 v jeho časti B, ide o evidenčný zápis,
ktorý nepreukazuje právo štátneho podniku k predmetným nehnuteľnostiam, keď tento ani nemohol byť
jeho vlastníkom s poukazom na § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. Poukázali na to, že tento zápisje zjavne nesprávny, nakoľko správny zápis mal byť SR - Slovenské liečebné kúpele, š. p. Piešťany.
Opätovne uviedli, že podľa ich názoru predmetný pozemok parc. č. 1213 nebol súčasťou privatizácie,
čo sám navrhovateľ potvrdil vo svojom vyjadrení zo dňa 23.09.2009, FNP SR nikdy nevložil predmetný

pozemok do základného imania, či majetku ním založenej spoločnosti Slovenské liečebné kúpele, š.
p. Piešťany, ani príslušný katastrálny úrad nerozhodoval o povolení prevodu vlastníctva k predmetnej
nehnuteľnosti v prospech navrhovateľa, táto nebola v príslušnej vkladovej listine, a preto nemohlo ani
dôjsť k prechodu vlastníckeho práva k predmetnému pozemku na navrhovateľa.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnenáosoba-účastníkkonania(§201a§204ods.1O.s.p.)protirozhodnutiu,protiktorémujetento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 4C/550/2008 je určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam - pozemkom parc. č. 1213/1 o výmere 4.850 m2 - ostatné plochy a pozemku
parc. č. 1213/2 o výmere 167 m2 - zastavané plochy a nádvoria, v k. ú. O., zapísaných na LV č.
XXXXvedenom Okresným úradom, katastrálnym odborom Piešťany.

Predmetom odvolacieho konania ja preskúmania správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, nakoľko napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvého stupňa k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. je daný, keď prvostupňový súd neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal v konaní navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia
dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p.,

pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú

ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak
súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, prípadne
právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania

realizácia procesných práv, ktoré mu občiansky súdny poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať
pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu
súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi), a ak sa postup
súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov
sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny

rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku
36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. Jedným z týchto
princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní je i
povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.), a to spôsobom zakotveným v ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a

úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú
právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba považovať takéto rozhodnutieza rozhodnutie v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj článkom 46
Ústavy SR.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a
jeho odôvodnenie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa a vzhľadom na to,
že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné

prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku odvolateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo
dostatočne odôvodnené, pretože sa súd nevysporiadal s jeho argumentáciou v priebehu konania. Z
ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157
ods. 2 O.s.p. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku

súduprvéhostupňazodpovedápožiadavkámkladenýmnaodôvodnenierozhodnutívzmyslecitovaného
ustanovenia, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. Predovšetkým rozhodnutie súdu
prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a
zmyslu.

Prvostupňový súd správne aplikoval ust. § 2 ods. 1 zákona č. 307/1992 Zb. v znení účinnom do
31.03.2000, na základe čoho posudzoval, či sporný pozemok parc. č. 1213, v tom čase zapísaný ako
záhrada o výmere 5.017 m2, tvorí poľnohospodársky pôdny fond, a teda či sa vzťahujú ustanovenia
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.
S poukazom na definíciu poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ako je uvedená v § 2 ods. 1 zákona

č. 307/1992 Zb. v rozhodnom znení, je súd toho názoru, že v prípade pôvodnej parcely č. 1213 -
záhrada o výmere 5.017 m2 v k. ú. O., sa jednalo o pozemok, ktorý v čase uzavretia delimitačného
protokolu zo dňa 21.05.1994, patril do poľnohospodárskeho pôdneho fondu a stavba skleníka nebránila
jeho poľnohospodárskemu využitiu. Obdobne to platí aj pre prípadné parovodné či teplovodné potrubie
vedúce ponad uvedený pozemok, a takúto prekážku zároveň nepredstavuje ani betónové oplotenie

pozemku. Je nesporné, že v čase podpísania delimitačného protokolu bol pozemok evidovaný v katastri
nehnuteľností ako záhrada, tvoril poľnohospodársky fond a mohol teda byť predmetom vydania v zmysle
zákona č. 229/1991 Zb. Označenie druhu pozemku (kategórie) v evidencii, určuje jeho príslušnosť
k poľnohospodárskemu pôdnemu fondu. Pôdnym fondom rozumieme súbor pozemkov, ktoré sú k
dispozícii určenému užívateľovi, alebo na príslušné účelové užívanie. O tom, či je konkrétny pozemok

súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu, svedčí doklad z evidencie nehnuteľností a platí pravidlo,
že zápis v evidencii je záväzný, pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností). Uvedený záver súd prvého stupňa dostatočným spôsobom odôvodnil, pričom odvolací
súdprávnezáverysúduprvéhostupňapovažujezalogickéazodpovedajúcezneniuazmyslucitovaného
ustanovenia.

Súd prvého stupňa vo veci správne aplikoval ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom
podniku, pričom sa možno stotožniť s jeho záverom, že majetok, s ktorým jednotlivé štátne podniky
hospodárili,nebolvichvlastníctve,alesajednaloovlastníctvoštátuaštátnepodnikymaliibaprávotentomajetok držať, užívať ho a nakladať s ním. Z uvedeného súčasne vyplýva, že zápis vlastníckeho práva
právneho predchodcu navrhovateľa, ako je uvedený na predloženom LV č. XXX zo dňa 28.07.1993
pre k. ú. O., v časti vlastníka nie je správny, resp. nebol v súlade s § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. v

rozhodnom znení. Predmetná parcela nemohla byť vo vlastníctve právneho predchodcu navrhovateľa
ale iba v jeho správe, ako o to napokon svedčí aj zakladacia listina štátneho podniku - SLK Piešťany pod
číslom 2238/1990 C1 z 20.12.1990 vydaná Ministerstvom zdravotníctva SR (č.l. 104). V časti „C“ tejto
zakladacej listiny, označenej ako majetok štátneho podniku pri jeho založení sa totiž uvádza, že štátny
podnik SLK, so sídlom Piešťany hospodári s majetkom v celospoločenskom vlastníctve, ktorý tvoria

veci a majetkové práva zverenému v evidovanej hodnote k 31.12.1990 zrušenej štátnej hospodárskej
organizácie Československé štátne kúpele Piešťany, ktorej práva a záväzky preberá založený štátny
podnik. Tomu zodpovedal aj zápis uvedený v predloženom výpise z evidencie nehnuteľností zo dňa
14.04.1992, podľa ktorého je v kolónke „A“ (meno vlastníka) uvedené Čsl. štát - Československé štátne
kúpele Piešťany.

Pokiaľ by vlastnícke právo k predmetnej parcele, malo následne prejsť na navrhovateľa v rámci
privatizácie, v zmysle zákona č. 92/1991 Zb., povinnou obligatórnou náležitosťou privatizačného
projektu, by muselo byť vymedzenie majetku určeného na privatizáciu, a to v prípade nehnuteľností tak,
abymoholbyťvykonanývkladvlastníckehoprávadokatastranehnuteľností.Vymedzenienehnuteľností,
určených na privatizáciu, by tak muselo byť určité nielen z hľadiska splnenia náležitostí uvedených v § 19

ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. účinného v čase schválenia privatizačného projektu, zákona č. 253/1991
Zb., ďalej zákona č. 162/1995 Z.z., ale aj z hľadiska § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka.

Navrhovateľbytakokremsamotnéhoprivatizačnéhoprojektumuselpredložiťresp.preukázaťexistenciu
rozhodnutia príslušného orgánu (zákon č. 253/1991 Zb.) o schválení konkrétneho privatizačného

projektu, ktoré by tiež muselo byť vydané v jasnej a určitej forme tak, aby bolo spôsobilé spôsobiť vznik,
zmenu alebo zánik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá mala byť podľa tvrdenia navrhovateľa
predmetom privatizácie čo sa však nestalo.

Kodvolateľomnamietanýmzáveromsúduprvéhostupňaohľadneeventuálnehovydržaniapredmetného

pozemku sa odvolací súd nepovažuje za potrebné vyjadriť, nakoľko tieto svoje závery prvostupňový súd
dostatočným spôsobom odôvodnil a posúdenie vydržania bolo nad rámec súdeného prípadu, keď návrh
navrhovateľa bol zamietnutý z iných dôvodov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ust. §

219 ods. 1 a 2 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

Odvolací súd nerozhodol o trovách odvolacieho konania vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom
súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového konania nerozhodoval z dôvodu postupu podľa § 151
ods. 3 O.s.p., a teda tak o trovách prvostupňového, ako aj odvolacieho konania rozhodne súd prvého

stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3 :0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.