Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, April 20, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 7C/80/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207211547
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Korčeková

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2015:1207211547.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou v právnej

veci navrhovateľa: Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Bratislava - Podunajské Biskupice, Trojičné nám. 4,
Bratislava, zastúpeného spoločnosťou MAPLE & FISH s.r.o., Dunajská 15/A, Bratislava, proti odporcovi:
LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, Banská Bystrica, zastúpenému advokátkou
JUDr. Lenkou Molčanovou, Hlavná 10, Prešov, o vydanie nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý vydať navrhovateľovi a navrátiť navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnosti:
- parcela č. XXXX/X druh pozemku lesný pozemok o výmere 1120 m2 vytvorená geometrickým plánom
č. XXXX/XXa zo dňa 24.02.2009, ktorý tvorí prílohu tohto rozsudku, vyhotoveným O.. F. R., autorizačne

overenýmL..L.C.,autorizovanýmgeodetomakartografomdňa24.02.2009aúradneoverenýmSprávou
katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu dňa 02.03.2009 pod č. XXX/XX pre katastrálne územie A. N.,
parcela vytvorená oddelením od parcely č. XXXX/X, druh pozemku lesný pozemok o výmere 1911 m2,
vedená príslušným orgánom na úseku katastra obec N. - O.. Č.. A. N. v katastrálnom území A.É. N. v
katastri nehnuteľností v registri Y. na katastrálnej mape zapísaná na LV č. XXX spolu s dokumentáciou,
ktorá k nej prislúcha, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajší súd dňa 26.4.2007, domáhal po zmene, ktorú súd pripustil
uznesením zo dňa 23.10.2013, aby sú uložil odporcovi povinnosť vydať navrhovateľovi a navrátiť
navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnosti uvedenej vo výroku tohto rozsudku spolu s dokumentáciou,
ktorá k nej prislúcha. Uviedol, že navrhovateľ resp. jeho právny predchodca bol pôvodným výlučným
vlastníkom nehnuteľností zapísaných v príslušných pozemkovoknižných vložkách v kat. úz. A. N..
Výzvou zo dňa 26.4.2006 navrhovateľ vyzval odporcu podľa zák. č. 161/2005 Z. z. na navrátenie
vlastníctva a na vydanie nehnuteľnosti zapísaných v pôvodnej PKV č. XXXX, parc. č. XXXX/X.

Predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z jedného z dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 zák.
č. 161/2005 Z. z. Odporca nevyhovel písomnej výzve, preto sa navrhovateľ obrátil na súd.

Odporcasnávrhomnesúhlasil,žiadalhozamietnuť. Uviedol,ženavrhovateľvzákonnejlehotekončiacej
dňom 30.4.2006 nepreukázal odporcovi, že je právnym nástupcom po vlastníkovi zapísanom v PKV
č. XXXX, teda Základine patronátu r. kat. cirkvi v N., tiež nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva
podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z. z., a ani riadne nešpecifikoval nehnuteľnosť, ktorej navrátenia sa domáha.

Teda navrhovateľ si neuplatnil právo riadne a včas. Výzva bola nezrozumiteľná a neurčitá. Taktiež
odporca namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa. Uviedol, že pojem základina nie
je iba pojmom cirkevného práva ale aj práva občianskeho. Odporca žiadal, aby súd neprihliadal na
potvrdenie o právnom nástupníctve zo dňa 1.2.2010 vydané Ministerstvom kultúry SR, nakoľko bolovydané v rozpore s kompetenciami tohto orgánu. Odporca ďalej uvádzal, že navrhovateľ nepreukázal
ani cirkevnoprávny charakter základiny, ani jej vznik, ale predovšetkým to, kedy a ako došlo k zániku
resp. zrušeniu základiny. Tiež poukázal na to, že z č.d. XXXX/XX vyplýva konfiškácia podľa nar. č.

104/1945 Zb., čo nie je reštitučný titul. Poukázal tiež na ust. § 11 zák. č. 218/1949 Sb. Odporca
vzniesol tiež námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, a to z dôvodu, že odporca je len správcom
nehnuteľností, pričom tieto sú vo vlastníctve Slovenskej republiky.

Súd vo veci vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu a zistil nasledovný

skutkový stav:

Dňa 22.6.1935 uzatvorili princ I. U. a jeho manželka Z., N. kráľovská princezná ako patróni
rímskokatolíckej cirkvi obce Biskupice pri Dunaji a rímskokatolícka cirkev obce Biskupice pri Dunaji
zastúpená W.. A.U. M. Zmluvu o odkúpení patronátnych tiarch, na základe ktorej princ I. U. a jeho
manželka Z. právnym titulom vykúpenia patronátnych tiarch prepustili do neobmedzeného vlastníctva

Patronátnej základiny rímskokatolíckej cirkvi obce Biskupice pri Dunaji nehnuteľnosti vedené v PK
vložke obce N. A. W. č. X, pod. č. XXXX/X, XXXX V. XXXX/X za protihodnotu 160.000,- Kč. V zmysle
čl. VII. Zmluvy Rímskokatolícka cirkev obce Biskupice pri Dunaji vlastníctvo a právo užívania vyššie
špecifikovaných nehnuteľností nadobudne dňom 1.1.1935.

Z pripojeného spisu Okresného súdu v Šamoríne, Č. d. XXXX/XXXX súd zistil, že uznesením č. d.
5813/1935 okresný súd povolil zápis vo vl. č. X V. XXXX, kat. úz. Obce N. A. W. podľa štyroch kúpno -
predajných zmlúv vystavených v Bratislave dňa 25.9.1934, 17.4., 28.6.1935 a podľa zmluvy o vykúpení
patronátneho práva vystavenej v Bratislave dňa 22.6.1935. Zápis sa týkal viacerých nehnuteľností,
pričom okrem iného bolo rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva právnym titulom vykúpenia na celé

nehnuteľnosti č. XXXX/X, XXXX/X V. XXXX označené k dobru Základiny patronátu r. kat. cirkvi v
Biskupiciach pri Dunaji prenesením do vložky č. XXXX. O tom bol upovedomený aj W.. A. M. ako
zástupca rím. kat. cirkvi v Biskupiciach pri Dunaji.

Okresný národný výbor Bratislava - okolie Výmerom zo dňa 30.6.1950, zn. XXX-XX/X/XXXX podľa § 10

ods. 1 zák. č. 46/1948 Z. z. v zastúpení Československého štátu vykúpil podľa § 1 ods. 4 zák. č. 46/1948
Z. z. z pozemkového vlastníctva R. kat. fary v Podunajských Biskupiciach okrem iného nehnuteľnosť
nachádzajúcu sa v kat. úz. A. N. S. S. Č.. XXXX, A.. Č.. XXXX/X. O tom bol upovedomený okrem iného
vlastník - R. kat. fara v Podunajských Biskupiciach.

Okresný súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.8.1950, č. d. XXXX/XX povolil okrem iného vo vložke
č. XXXX, kat. úz. A. N. na nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X zápis v znení: podľa výmeru Okresného
národného výboru v Bratislave značka XXX-XX/X-XXXX v zmysle § 10 zák. č. 46/48 Zb. poznačuje sa
prevedenie výkupu pre Československý štát zast. Okresným národným výborom v Bratislave. O tom
bola upovedomená aj R. kat. cirkev Podunajské Biskupice.

Okresný národný výbor Bratislava - okolie vydal dňa 24.8.1960 pod. č. Pôd - XXXX/XXXX rozhodnutie,
ktorým z dôvodov verejného záujmu pridelil do vlastníctva Čsl. štátu v správe Pôdohospodársky
odbor rady ONV Bratislava - vidiek v Bratislave nehnuteľnosti bývalého vlastníka Rím. kat. cirkvi v
Podunajských Biskupiciach zapísané okrem iného vo vložke č. XXXX, kat. úz. A. N. parc. č . XXXX/X.

Ľudový súd Bratislava vidiek uznesením zo dňa 2.11.1960, č. d. XXXX/XX povolil v pozemkovej knihe
kat. úz. N. A. W. okrem iného tento zápis: vo vložke č. XXXX na parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX
vedené v celosti na Základinu patronátu r. kat. cirkvi v Pod. Biskupiciach sa vkladá vlastnícke právo pre
Československý štát - Pôdohospodársky odbor rady ONV Bratislava - vidiek v Bratislave. O tom bola

upovedomená aj R. kat. cirkev - r. k. farský úrad Podunajské Biskupice.

Podľa Potvrdenia o pridelení identifikačného čísla a identifikácii v Štatistickom registri zo dňa 4.12.2000
vydaného Štatistickým úradom SR Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Bratislava - Podunajské Biskupice
so sídlom Trojičné nám. 4, Bratislava, vznikla 5.12.1994.

Dňa19.1.2006vydalaRímskokatolíckacirkev,Bratislavsko-trnavskáarcidiecézapotvrdenie,ževzmysle
zák. č. 308/1991 Zb. bola Rimskokatolícka farnosť Bratislava - Podunajské Biskupice právoplatnezriadená a dosiaľ nebola zrušená, a že subjektom práv v zmysle zák. č. 308/1991 Zb. a v zmysle platných
právnych predpisom SR je Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Bratislava - Podunajské Biskupice.

Listom zo dňa 26.4.2006 vyzval navrhovateľ odporcu podľa § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z. na
navrátenie vlastníctva k nehnuteľnej veci nachádzajúcej sa v kat. úz. A. N., ktorú špecifikoval podľa
pozemkovoknižnej vložky č. XXXX ako parc. č. XXXX/X priekopa o výmere 1.133 m2. Uviedol, že z
pozemkovoknižných vložiek č. XXXX prešla z vlastníctva Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť Bratislava
- Podunajské Biskupice, ktorá je právnym nástupcom na majetok Základiny patronátu r. kat. cirkvi v

Biskupiciach do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v zákone § 3 ods. 1 písmeno c), čo preukazuje
zápisom v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX pod B2. List bol odporcovi doručený dňa 28.4.2006.

Dňa 28.1.2010 vydala Rímskokatolícka cirkev, Bratislavská arcidiecéza potvrdenie, že právnym
subjektom s právom nástupníctva vo vlastníctve nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú vedené
v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX v kat. území A. N., zapísané na subjekt Rímskokatolíckej cirkvi

s označením „Základina patronátu r. kat. cirkvi v Biskupiciach“ je Rímskokatolícka cirkev, Farnosť
Bratislava - Podunajské Biskupice.

Dňa 1.2.2010 vydalo Ministerstvo kultúry SR Potvrdenie o právnom nástupníctve, podľa ktorého
Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Bratislava - Podunajské Biskupice, má právnu subjektivitu a je právnym

nástupcom po zaniknutej verejnej cirkevnej právnickej osobe označenej ako „Základina patronátu
r. kat. cirkvi v Biskupiciach“, a je teda právnym subjektom s právom nástupníctva vo vlastníctve
nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú vedené v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX v kat.
území A. N., zapísané na subjekt Rímskokatolíckej cirkvi s označením „Základni na patronátu r.
kat. cirkvi v Biskupiciach“. Listom zo dňa 1.12.2014 oznámilo Ministerstvo kultúry SR súdu, že v

predmetnom potvrdení vychádzalo na základe listín a ustanovení právnych predpisov uvedených v
potvrdení z potvrdenia Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavskej arcidiecézy č. XXX/XXXX z 28.1.2010,
ktorá je oprávnená vydať takéto potvrdenie ako kompetentná cirkevná autorita v zmysle kánonického
práva s odvolaním sa na ust. zák. č. 308/1991 Zb.

Podľa PK vložky č. XXXX, A. N., sú k parc. č. XXXX/X A. o výmere 1.133 m2 v časti N.. Vlastníctvo
uvedené 3 zápisy. Pod bodom 1. je uvedené, že podľa štyroch kúpnopredajných zmlúv vystavených
v Bratislave dňa 25.9.1934, 17.4., 28.6.1935 vkladá sa právo vlastníctva: Základina patronátu r. kat.
cirkvi v Biskupiciach. Pod bodom 2. je uvedené, že podľa výmeru ONV Bratislava č. XXX-XX/X-XXXX
v zmysle § 10 zák. č. 46/48 Zb. poznačuje sa prevedenie výkupu pre Československý štát zast. ONV

Bratislava. Pod bodom 3. je uvedené, že podľa rozhodnutia o výkupe ONV Bratislava - okolie zo dňa
30.6.1950, zn. XXX-XX/X-XXXX a rozhodnutia o prídele ONV Bratislava - okolie zo dňa 24.8.1960, č.
A..-XXXX/XXXX, vkladá sa vlastnícke právo pre: Československý štát - Pôdohospodársky odbor rady
ONV Bratislava - vidiek v Bratislave v celosti.

Podľa výpisu z LV č. XXX je zapísaná ako vlastník parc. č. XXXX/X o výmere 1911 m2 - lesné pozemky v
kat. úz. A. N.A. Slovenská republika, a ako správca - Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik (odporca).

Z geometrického plánu č. XXXX/XXa zo dňa 24.02.2009 vyplýva, že parc. č. XXXX/X je identická s PK
parc. č. XXXX/X.

Navrhovateľ v konaní navrhol, aby súd v súvislosti s otázkou, či Rímskokatolícka cirkev, Farnosť
Bratislava - Podunajské Biskupice je oprávnená uplatňovať si reštitučný nárok k nehnuteľnostiam
pôvodne zapísaným v prospech Základiny patronátu r. kat. cirkvi v N., nariadil znalecké dokazovanie z
odvetvia kanonické právo. Súd však zistil, že v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti

SR nie je vedený žiaden znalec z tohto odvetvia. Súd požiadal Rímskokatolícku cyrilometodskú
bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského o oznámenie osoby, ktorá by mohla byť ustanovená za
znalca „ad hoc“. Vzhľadom k tomu, že voči oznámenej osobe mal odporca vážne námietky, súd sa
napokon rozhodol znalecké dokazovanie nenariadiť, a spornú otázku si riešiť sám v rámci svojej
rozhodovacej právomoci.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria
a) poľnohospodársku pôdu,
b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,
d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť
so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých
nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským
obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z. oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k
nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady
postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č.
46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom
je ku dňu účinnosti tohto zákona.

Podľa § 4 ods. 1zákona č. 161/2005 Z. z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti
tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec

drží.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. povinná osoba je povinná s nehnuteľnými vecami až do
navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho
hospodára a nemôže nehnuteľnú vec previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného;

takýto právny úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe
porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže
uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote

preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od
doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné
vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.

Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku
2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12
mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 218/1949 Sb. o hospodárskom zabezpečení cirkvi a náboženských spoločností
štátom štát dozerá na majetok cirkví a náboženských spoločností.

Podľa§11ods.1cit.zák.všetoksúkromnýaverejnýpatronátnadkostolmi,obročiamiainýmicirkevnými
ústavmi prechádza na štát.

Podľa § 11 ods. 2 cit. zák. všetky záväzky prispievať na účely cirkví a náboženských spoločností, ich
složiek, komunít, ústavov, základín, kostolov, obročí a fondov, opierajúce sa o patronát alebo o iné
právne dôvody alebo dlhodobé zvyklosti, zanikajú, s výnimkou záväzkov členov cirkví a náboženských
spoločností, vyplývajúcich zo zriadení štátom schválených.

Podľa čl. 24 ods. 3 Ústavy SR cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy,
najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a
zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.

Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských
spoločností cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány,
ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.Podľa § 22 ods. 1 cit. zák. cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vyvíjali
svoju činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu, sa považujú za registrované podľa tohto
zákona; ich zoznam je uvedený v prílohe tohto zákona, ktorá tvorí jeho súčasť. - v prílohe je uvedená

pod č. 13 Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike

Podľa čl. 2 ods. 1 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (publikovaná pod
č. 326/2001 Z. z.) Slovenská republika uznáva právo Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike (ďalej
len "Katolícka cirkev") a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné

vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania Katolíckej cirkvi,
vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej
finančným a materiálnym prostriedkom a spravovanie jej vnútorných vecí.

Podľa čl. 19 cit. Zmluvy katolícka cirkev môže nadobúdať vlastnícke právo k hnuteľným i nehnuteľným
hmotným veciam, ako aj k nehmotným veciam a má právo tieto veci scudzovať. Tieto práva sa môžu

uplatňovať len v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky.

S poukazom na cit. zák. ustanovenia a výsledky vykonaného dokazovania, súd dospel k záveru, že
návrhu je potrebné vyhovieť.

Predmetom konania bolo vydanie nehnuteľnosti a navrátenie vlastníctva (reštitúcia) k nehnuteľnosti v
zmysle zák. č. 161/2005 Z.z.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ vyzval odporcu listom zo dňa 26.4.2006 podľa § 5
ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnej veci, pričom tento list bol odporcovi

doručený dňa 28.4.2006, teda v lehote podľa § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. Keďže odporca písomnej
výzve nevyhovel, navrhovateľ si uplatnil svoj nárok podaním návrhu na tunajší súd dňa 26.4.2007, teda
v lehote podľa § 5 ods. 3 zák. č. 161/2005 Z. z.

Pokiaľ ide o predmet vydania, ide o pozemok (resp. jeho časť), ktorý je v katastri nehnuteľností zapísaný

ako lesný pozemok, teda je zrejmé, že ide o pozemok podľa § 2 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z.,
pričom nejde o pozemok v zmysle § 6 cit. zák., teda ide o spôsobilý predmet reštitúcie. Pokiaľ odporca
poukazoval na to, že navrhovateľ špecifikoval predmet konania (tak ako je uvedený vo výroku rozsudku)
až po uplynutí hmotnoprávnej lehoty v zmysle § 5 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 161/2005 Z. z., a teda že
vlastne odporca ani nebol vyzvaný na plnenie, na ktoré ho žiada navrhovateľ v konaní po zmene návrhu

zaviazať, súd mal za to, že táto námietka je nedôvodná. Je síce pravdou, že v návrhu bola nehnuteľnosť,
ktorej vydania sa navrhovateľ domáha, označená ako parc. č. XXXX/X na A. Č.. XXXX, kat. úz. A.
N., pričom navrhovateľ neskôr v priebehu konania, podaním doručeným súdu dňa 10.8.2009 označil
nehnuteľnosť, ktorú žiada vydať ako parcelu č. XXXX/X druh pozemku lesný pozemok o výmere 1120
m2 vytvorenú geometrickým plánom č. XXXX/XXa zo dňa 24.02.2009 vytvorenú oddelením od parcely

č. XXXX/X, druh pozemku lesný pozemok o výmere 1911 m2, vedenej v katastrálnom území A. N. na
U. Č.. XXX. Z predmetného geometrického plánu však vyplýva, že parc. č. XXXX/X je identická s PK
parc. č. XXXX/X. Je teda zrejmé, že navrhovateľ po zmene návrhu žiada to isté, čo žiadal v pôvodnom
návrhu, ako aj tú istú nehnuteľnosť, ktorá bola uvedená vo výzve zo dňa 26.4.2006. Išlo len o upresnenie
označenia predmetu konania.

Sporný pozemok prešiel do vlastníctva štátu na základe Výmeru Okresného národného výboru
Bratislava - okolie zo dňa 30.6.1950, zn. XXX-XX/X/XXXX podľa § 10 ods. 1 zák. č. 46/1948 Z. z. Je
teda zrejmé, že predmetná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu v období od 8.5.1945 do 1.1.1990
(§ 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z. z.), a to spôsobom podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005

Z. z., teda podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k
poľnohospodárskej a lesnej pôde), čo jednoznačne vyplýva z uvedeného Výmeru, zo zápisu v PKV č.
XXXX v časti B. bod 2, ako aj z uznesenia Okresného súdu v Bratislave zo dňa 25.8.1950, č. d. XXXX/
XX (citované vyššie). Tým sú naplnené ďalšie predpoklady pre uplatnenie reštitučného nároku zo strany
navrhovateľa. Pokiaľ odporca poukázal na to, že právnym dôvodom prechodu nehnuteľnosti na štát bola

konfiškácia podľa nar. č. 104/1945 Zb., s týmto jeho názorom nemožno súhlasiť. Je celkom zrejmé,
že pozemok prešiel do vlastníctva štátu na základe Výmeru Okresného národného výboru Bratislava
- okolie zo dňa 30.6.1950, zn. XXX-XX/X/XXXX, ktoré rozhodnutie bolo vydané len na základe zák. č.
46/1948 Z. z. Toto rozhodnutie bolo aj doručované resp. o ňom bol upovedomený vlastník - R. kat. fara vPodunajských Biskupiciach. Je síce pravdou, že v rozhodnutí Okresného národného výboru Bratislava
- okolie zo dňa 24.8.1960 pod. č. Pôd - 7416/1960 sa uvádza § 6 ods. 1 nar. č. 104/1945 Zb., avšak
je celkom zrejmé, že toto nebol titul nadobudnutia vlastníctva štátu k v tomto rozhodnutí uvedeným

nehnuteľnostiam, nakoľko v rozhodnutí sa uvádza, že ide o nehnuteľnosti bývalého vlastníka Rim. kat.
cirkvi v Podunajských Biskupiciach, ktorému už toto rozhodnutie ani nebolo dané na vedomie.

Odporca tiež namietal, že navrhovateľ si neuplatnil právo riadne a včas, výzva bola nezrozumiteľná a
neurčitá. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ si u odporcu uplatnil reštitučný nárok výzvou, ktorá

mala písomnú formu a bola odporcovi doručená v lehote do 30.4.2006. Pokiaľ ide o obsahovú stránku
výzvy navrhovateľ v nej vyzval odporcu podľa § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnej veci nachádzajúcej sa v kat. úz. A. N., ktorú špecifikoval podľa pozemkovoknižnej vložky
č. XXXX ako parc. č. XXXX/X A. o výmere 1.133 m2. Uviedol, že z pozemkovoknižných vložiek č.
XXXX prešla z vlastníctva Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť Bratislava - Podunajské Biskupice, ktorá je
právnym nástupcom na majetok Základiny patronátu r. kat. cirkvi v Biskupiciach do vlastníctva štátu z

dôvodu uvedeného v zákone § 3 ods. 1 písmeno c), čo preukazuje zápisom v pozemkovoknižnej vložke
č. XXXX A. N..

Z hľadiska podstaty vzniku subjektívneho práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
je zákon č. 161/2005 Z. z. právnou skutočnosťou zakladajúcou toto právo pri splnení podmienok

stanovených v tomto zákone. Vznik tohto práva je zároveň sprevádzaný vznikom povinnosti vydať
nehnuteľné veci, ku ktorým sa žiada navrátiť vlastníctvo. Podmienkami vzniku práva na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam sú existencia oprávnenej osoby, prechod vlastníckeho práva tejto
osoby k nehnuteľným veciam vymedzeným v zákone na štát alebo na obec v rozhodnom období z
dôvodu určeného zákonom (reštitučného dôvodu) a existencia povinnej osoby. Ustanovenie § 5 ods.

1 uvedeného zákona sa netýka podmienok vzniku práva na navrátenie vlastníctva, ale upravuje len
spôsob jeho uplatnenia, a to tak, že ho treba uplatniť výzvou, že táto výzva musí mať písomnú formu,
že musí byť urobená do 30. apríla 2006, a že v tejto lehote musí byť preukázaný prechod vlastníctva k
nehnuteľným veciam na štát alebo na obec z niektorého reštitučného dôvodu vymedzeného v § 3 tohto
zákona, pričom následkom neuplatnenia práva v stanovenej lehote je jeho zánik. Bolo vecou oprávnenej

osoby,čiprávonanavrátenievlastníctvavurčenejlehoteuplatní,alebočihoneuplatníanecháuplynutím
lehoty zaniknúť. K zániku práva by však došlo aj v prípade, ak by nebola dodržaná písomná forma výzvy
alebo ak by z výzvy nebolo zrejmé, resp. zistiteľné, ku ktorým nehnuteľnostiam má byť prinavrátené
vlastníctvo alebo ak by nebol preukázaný dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo na obec v zmysle §
3 zákona č. 161/2005 Z. z. Samotnú výzvu však nebolo možné považovať za právny úkon, pretože s ňou

nebol spojený vznik práva na navrátenie vlastníctva, pretože, ako už bolo uvedené, vznik tohto práva bol
podmienený splnením iných podmienok. Výzvou sa len malo uplatniť existujúce právo. Ak by vznik práva
bol spojený až s doručením písomnej výzvy v zákonom určenej lehote, potom by sa nemohlo uplatniť
ustanovenie o zániku tohto práva jeho neuplatnením, lebo by nemalo čo zaniknúť (zaniknúť môže len
existujúce právo). Na takúto výzvu preto nebolo možné klásť prísne formálne a obsahové požiadavky

vyžadované zákonom pre platnosť právnych úkonov.

Zákon č. 161/2005 Z. z. je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy reštitučným predpisom,
ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii
a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých

ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy
interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o
zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo. Z hľadiska
interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie práva na
navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30. apríla

2006, boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené hoci aj
len odkazom na konkrétne pozemnoknižné vložky v konkrétnom katastrálnom území, a rovnako bolo
postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 zákona bol preukázaný hoci aj len odkazom na dokument
zapísaný v pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Podľa § 68 zákona
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam

(katastrálny zákon) v znení platnom v čase doručenia výzvy odporcovi bol totiž katastrálny operát (súbor
dokumentačných materiálov obsahujúcich údaje katastra z jedného katastrálneho územia) verejný,
každý mal právo doň nahliadať a robiť si z neho výpisy, odpisy alebo náčrty. V zmysle § 69 tohto
zákona správa katastra bola povinná na požiadanie vyhotoviť potvrdený výpis alebo potvrdenú kópiuz pozemkových kníh, pričom tieto listiny boli označené za verejné listiny. Verejne dostupnou listinou s
možnosťou jej vyžiadania z príslušného archívu bol aj dokument zistiteľný z pozemnoknižných vložiek,
na základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo štátu. Týmto dokumentom bol v predmetnej veci

Výmer Okresného národného výboru Bratislava - okolie zo dňa 30.6.1950, zn. XXX-XX/X/XXXX, z
ktorého bol zrejmý dôvod prechodu vlastníctva na štát. Odporcovi preto boli dostupné všetky potrebné
údaje týkajúce sa uplatneného práva na navrátenie vlastníctva vydaním nehnuteľných vecí (takýto
právny názor zaujal Najvyšší súd SR napr. v uznesení zo dňa 28.9.2010, sp. zn. 4Cdo 247/2009, pričom
toto je použiteľné aj v tomto konaní, nakoľko sa týka rovnakého reštitučného zákona, a súd sa v tomto

konaní s týmto právnym názorom plne stotožňuje).

Trochu odlišný právny názor z hľadiska pohľadu na reštitučnú výzvu ako právny úkon avšak obdobný
z hľadiska minimálnych formálnych požiadaviek na náležitosti reštitučnej výzvy a na preukázanie
reštitučného dôvodu v zmysle § 3 zákona vyslovil Najvyšší súd SR aj v uznesení z 28. októbra 2010 sp.
zn. 1 Cdo 48/2009 (ktoré je opäť použiteľné aj v tomto konaní, nakoľko sa týka rovnakého reštitučného

zákona). Vo svojom rozhodnutí uviedol, že podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej
osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto
lehote právo zaniká. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej
výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony

podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov (§ 5 ods. 2 zákona).
Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže
oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak
právo zaniká (§ 5 ods. 3 zákona). V zmysle týchto ustanovení zákona č. 161/2005 Z.z. nevyhnutným
východiskovým predpokladom uplatnenia nároku na vydanie veci je včasná písomná výzva oprávnenej

osoby. Požiadavka písomnej výzvy je podmienkou vzniku nároku na vydanie veci. Zákon č. 161/2005
Z. z. v § 5 ods. l okrem požiadavky písomnej formy výzvy a jej adresnosti nestanovuje ďalšie obsahové
náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. So zreteľom na to, že ďalšie náležitosti týkajúce sa
samotného uplatnenia práva zákon nestanovuje, treba výzvu, ktorou sa uplatňuje nárok na vrátenie
majetku, posudzovať z hľadiska všeobecných náležitostí právneho úkonu ako prejavu vôle podľa § 34

a nasl. Občianskeho zákonníka. Písomná výzva, ktorú predpokladá ustanovenie § 5 ods. l zákona č.
161/2005 Z.z., je jednostranný (adresovaný) hmotnoprávny úkon, ktorým určitý subjekt (ten, kto o sebe
tvrdí, že má postavenie oprávnenej
osoboupodľatohtozákona)uplatňujevočidruhémusubjektu(povinnejosobe)subjektívneprávo,ktorým
zasahuje do jeho doterajšieho právneho (majetkového) postavenia. Len v dôsledku včasnej a riadnej

výzvy sa subjektívne právo oprávnenej osoby stáva súdne uplatniteľným nárokom; pokiaľ má výzva
vyvolaťtietoúčinky,musíbyťplatnýmprávnymúkonom.Podľa§37Občianskehozákonníkaprávnyúkon
sa musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Sankcia neplatnosti právneho
úkonu sa týmto ustanovením viaže k náležitostiam prejavu vôle. Prejav vôle je neurčitý, ak je neistý jeho
obsah, t.j. okrem prípadov, kedy vôbec chýba určitá vôľa, kedy sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle

jednoznačným spôsobom vyjadriť, a je nezrozumiteľný, ak konajúci nedosiahol vadným slovným alebo
iným sprostredkovaním jasné vyjadrenie tejto vôle. Neurčitosť či nezrozumiteľnosť právneho úkonu
predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník
prejaviť. Pri výklade právneho úkonu zároveň treba vychádzať aj zo všeobecnej výkladovej zásady (§
35 Občianskeho zákonníka), že právne úkony je treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia,

ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je v rozpore s jazykovým prejavom a súčasne
je treba chrániť dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený. Vôľa prejavená vo výzve podľa
§ 5 ods. l zákona č. 161/2005 Z.z. je prejavená určite a zrozumiteľne, ak je výkladom objektívne
pochopiteľná; znamená to, že adresát výzvy túto vôľu môže bez rozumných pochybností o jej obsahu
adekvátne vnímať. Najvyšší súd SR ďalej tiež pripomenul judikatúrou opakovane zdôrazňovaný názor,

že právne úkony reštituentov treba posudzovať s vyššou mierou tolerancie než je v občianskoprávnych
vzťahoch obvyklé. V súlade so zámerom reštitučných zákonov dosiahnuť nápravu aspoň niektorých
krívd z predošlého totalitného režimu treba na výzvu oprávnenej osoby nazerať ako na neformálny úkon
písomnej povahy, z ktorého má byť zrejmé, kto ho robí, komu je adresovaný a čoho sa týka. Postupovať
pri aplikácii reštitučných zákonov príliš formalisticky by v niektorých prípadoch mohlo znamenať dokonca

zmarenie účelu, pre ktorý tieto zákony boli prijaté; nemožno strácať zo zreteľa okolnosti konkrétneho
prípadu a najmä zmysel a účel zákona.Aj podľa Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 7.7.2010 vo veci I. ÚS 12/2010 na splnenie požiadavky
určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba
uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho

územia. Ústavný súd zároveň v tomto rozhodnutí skonštatoval, že hodnotenie skutočnosti, že oprávnená
osobavosvojejvýzvenekonkretizovaladôvod,oktorýsvojnárokopiera,spomedziviacerýchuvedených
v § 3 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z., ako nesplnenie požiadavky určitosti výzvy, sa javí ako formalistická
a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel.

Vo svetle uvedených právnych názorov, s ktorými sa súd stotožňuje, dospel súd k záveru, že reštitučná
výzva navrhovateľa zo dňa 26.4.2006 je dostatočne určitá z hľadiska označenia nehnuteľnosti, ktorej
vydanie navrhovateľ výzvou požadoval (uvedené bolo číslo parcely, druh pozemku, výmera, číslo PK
vložky) aj z hľadiska označenia oprávnenej osoby a tvrdenia o právnom nástupníctve po pôvodnom
vlastníkovi (pokiaľ odporca tvrdil, že navrhovateľ mu mal v lehote do 30.4.2006 preukázať, že je
právnym nástupcom pôvodného vlastníka, touto požiadavkou išiel nad rámec zákona, nakoľko zákon

takúto povinnosť oprávnenej osobe neukladá), ako aj preukázania skutočnosti podľa § 3 zákona,
teda preukázania dôvodu navrátenia vlastníctva, na čo postačoval odkaz na dokument zapísaný v
pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný, čo v tomto prípade splnené bolo,
keď navrhovateľ poukázal na zápis v PK vložke č. XXXX pod N Písomná výzva navrhovateľa zo dňa
26.4.2006 bola odporcovi doručená dňa 28.4.2006, teda v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 zákona. Iba

neuplatnením práva v tejto lehote, by právo navrhovateľa zaniklo. Navrhovateľ si však riadne, písomnou
formou a včas uplatnil právo na navrátenie vlastníctva.

Niet pochybností o tom, že Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je registrovanou cirkvou v
zmysle zák. č. 308/1991 Zb. so sídlom na území Slovenskej republiky, a bola ňou aj v čase účinnosti

reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. Navrhovateľ je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej
republike s právnou subjektivitou, je teda oprávnený si uplatniť reštitučný nárok v zmysle § 2 ods. 2 zák.
č. 161/2005 Z. z. Skutočnosť, že navrhovateľ je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike
s právnou subjektivitou v konaní nespochybňoval ani odporca, namietal však, že navrhovateľ nie je
právnym nástupcom pôvodného vlastníka, a teda jeho aktívnu legitimáciu v konaní.

Hoci navrhovateľ nevedel predložiť listiny týkajúce sa založenia a ani prípadného zrušenia Základiny
patronátur.kat.cirkvivBiskupiciach(ktorábolaevidovanáakopôvodnývlastníkpredtým,akovlastníctvo
nehnuteľnosti prešlo na štát), na základe vykonaného dokazovania súd nemal pochybnosť o tom, že
išlo o nehnuteľnosť, ktorá bola v tom čase vo vlastníctve rímskokatolíckej cirkvi. Vypláva to z viacerých

listinných dôkazov založených v spise, predovšetkým zo samotnej Zmluvy o odkúpení patronátnych
tiarch zo dňa 22.6.1935 uzatvorenej medzi pôvodnými vlastníkmi a rímskokatolíckou cirkvou obce
Biskupice pri Dunaji. Predmetom tejto zmluvy mal byť okrem iného aj prevod vlastníckeho práva k parc.
č. XXXX/X (čl. I. zmluvy), pričom rímskokatolícka cirkev mala nadobudnúť vlastníctvo dňom 1.1.1935
(čl. VII. Zmluvy). Ostatné zmluvy, ktoré boli označené v bode B1 PKV č. XXXX sa týkali iných parciel,

preto ich súd v rozsudku bližšie neuvádzal. Skutočnosť, že naopak v bode B1 PKV č. XXXX nie je
uvedená Zmluva o odkúpení patronátnych tiarch zo dňa 22.6.1935, bola zrejme spôsobená nejakou
chybou pri vykonávaní tohto zápisu, keďže z uznesenia Okresného súdu v Šamoríne, Č. d. XXXX/XXXX
jednoznačne vyplýva, že zápis bol povolený okrem podľa štyroch kúpno - predajných zmlúv vystavených
v Bratislave dňa 25.9.1934, 17.4., 28.6.1935 aj podľa Zmluvy o vykúpení patronátneho práva zo dňa

22.6.1935. O tomto bol upovedomený aj W.. A. M. ako zástupca rím. kat. cirkvi v Biskupiciach pri Dunaji.
Aj Výmer Okresného národného výboru Bratislava - okolie zo dňa 30.6.1950, zn. XXX-XX/X/XXXX
hovorí o tom, že sa vykupuje vlastníctvo R. kat. fary v Podunajských Biskupiciach a bol daný na vedomie
vlastníkovi R. kat. fary v Podunajských Biskupiciach. Takisto uznesenie Okresného súdu v Bratislave zo
dňa 25.8.1950, č. d. XXXX/XX bolo dané na vedomie aj R. kat. cirkvi Podunajské Biskupice. Rovnako

v rozhodnutí Okresného národného výboru Bratislava - okolie zo dňa 24.8.1960 pod. č. Pôd - XXXX/
XXXX sa uvádza, že Rim. kat. cirkev v Podunajských Biskupiciach je bývalým vlastníkom okrem iného
parc. č. XXXX/X. Tieto listiny takisto svedčia o tom, že pôvodným vlastníkom spornej nehnuteľnosti bola
rímskokatolícka cirkev. Dá sa predpokladať, že štát a jeho orgány v tejto veci konajúce a rozhodujúce
poznali miestne pomery a vedeli, kto je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a s ním ako s vlastníkom

aj konali.

Súd tiež poukazuje na staršiu, no všeobecne rešpektovanú judikatúru (nález Najvyššieho správneho
súdu z 25.06.1925, č. 9720/26), podľa ktorej sa za cirkevný majetok považujú majetkové veci a práva,ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom cirkvi. Aj keď
platné právo priznávalo jednotlivým cirkevným zariadeniam samostatnú právnu subjektivitu (kostoly,
korporácie, benefície, základiny a pod.), nie je možné prehliadnuť, že tieto ústavy resp. majetkové

podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou súvisieť a ostávali článkom celého veľkého organizmu
cirkvi a že preto zostávali v majetkovoprávnom pomere "vo svojej organizmom cirkvi náboženskej
podriadenosti". Podľa názoru súdu je preto nesporné, že základiny (omšová, školská a mnohé iné) ako
osobitná forma nadácie boli cirkvou zriaďované na účely zabezpečovania plnenia "úloh" cirkvi a tieto
preto nesporne patria k cirkevným útvarom.

Z uvedeného vyplýva, že majetok rímskokatolíckej cirkvi tvoril určitý celok, a že aj pokiaľ bol vo
vlastníctve jednotlivých útvarov cirkvi s vlastnou právnou subjektivitou, zostával naďalej majetkom
rímskokatolíckej cirkvi ako takej (viď napr. G. XXXX § 1 a G. XXXX CIC XXXX). Súd mal za to, že
vzhľadom na túto skutočnosť nebolo potrebné od navrhovateľa osobitne požadovať, aby preukazoval
zánik resp. zrušenie Základiny patronátu r. kat. cirkvi v Biskupiciach v súlade s G. XXX Y. XXXX

(nehovoriac už o morálnom aspekte takejto požiadavky vzhľadom na cca 45 rokov trvajúce potláčanie
a prenasledovanie cirkví na území nášho štátu). Takisto je irelevantná skutočnosť, že jednotlivé farnosti
s vlastnou právnou subjektivitou mohli v súlade s kanonickým právom vzniknúť najskôr v roku 1983.
Keďže súd mal za preukázané, že sporná nehnuteľnosť bola v čase prechodu na štát vlastníctvom
rímskokatolíckej cirkvi (čo už bolo odôvodnené vyššie), tak potom vzhľadom na to, že majetok tejto cirkvi

vždy tvoril a tvorí celok, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že rímskokatolícka cirkev má právo si sama
spravovať svoje vnútorné veci (k čomu podľa názoru súdu patrí aj určiť, ktorý jej útvar bude vlastniť,
ktorý jej majetok), mala právo aj určiť, ktorý jej útvar s vlastnou právnou subjektivitou si má uplatňovať
reštitučný nárok k majetku, ktorý bol odňatý štátom rímskokatolíckej cirkvi. Súd mal za to, že tým nie je
porušenýčl.19ZákladnejzmluvymedziSlovenskourepublikouaSvätoustolicou,nakoľkonadobudnutie

(navrátenie) vlastníctva cirkvi na základe reštitúcie je v súlade s právnym poriadkom SR.

Navrhovateľ je teda v konaní aktívne vecne legitimovaný. K uvedenému záveru by súd dospel aj bez
prihliadnutia na potvrdenie MK SR zo dňa 1.2.2010.

Podľa názoru odporcu prešlo vlastníctvo cirkevných základín (ako aj iných cirkevných zložiek) na štát na
základe zák. č. 218/1949 Sb. Najmä odporca poukázal na ust. § 11 ods. 1 cit. zák., podľa ktorého všetok
súkromný a verejný patronát nad kostolmi, obročiami a inými cirkevnými ústavmi prechádza na štát.
Súd však dospel k záveru, že toto ustanovenie, ako aj celý cit. zákon nič nehovorí o prechode majetku
cirkví do vlastníctva štátu. Ust. § 11 cit. zákona je nadpísané „zánik záväzkov“, a teda toto ustanovenie

neupravuje prechod majetku cirkví na štát. Tu súd poukazuje aj na ust. § 10 ods. 1 zák. č. 218/1949
Sb., podľa ktorého štát dozerá na majetok cirkví a náboženských spoločností, a nie že preberá majetok
cirkví a náboženských spoločností.

Neobstojí ani ďalšia námietka odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore a o tom, že

môže konať za vlastníka iba formou uzavretia dohody o vydaní nehnuteľných. Odporca má postavenie
povinnej osoby v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. („povinnou osobou je právnická osoba, ktorá
ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo
nehnuteľnú vec drží“) a navrhovateľ ako oprávnená osoba správne proti odporcovi (povinnej osobe,
ktorá jeho výzve na vydanie nehnuteľností uzavretím dohody o vydaní nehnuteľných vecí nevyhovela)

uplatnil na súde právo na navrátenie vlastníctva. Z tohto ustanovenia vyplýva, že povinnou osobou nie
je Slovenská republika, ale právnická osoba, ktorá vec vo vlastníctve Slovenskej republiky spravuje
alebo drží; pri existencii takejto osoby z uvedeného reštitučného zákona nemožno vyvodiť iný záver
než ten, že uvedená právnická osoba je pasívne vecne legitimovaná v spore o nárokoch oprávnenej
osoby na súde (porovnaj tiež § 4 ods. 3 zákona). Márnym uplynutím lehoty 60 dní odo dňa doručenia

písomnej výzvy (§ 5 ods. 2 zákona) sa na postavení povinnej osoby nič nezmenilo. Súd teda odporcu
spravujúceho nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto reštitučného konania, považoval za pasívne
vecne legitimovaného v danom spore (takýto právny názor zaujal Najvyšší súd SR napr. v uznesení z
28. októbra 2010 sp. zn. 1 Cdo 48/2009, pričom toto je použiteľné aj v tomto konaní, nakoľko sa týka
rovnakého reštitučného zákona, a súd sa v tomto konaní s týmto právnym názorom plne stotožňuje).

Pokiaľ by odporca namietal, že súd sa nepriklonil k ním predkladaným rozhodnutiam súdov, ktoré
podporujú jeho argumentáciu, tu súd uvádza, že vzhľadom na to, že judikatúra súdov SR nie je vsporných otázkach týkajúcich sa reštitúcií celkom jednotná, súd sa priklonil k tým rozhodnutiam súdov
a právnym názorom v nich vyslovených, ktoré viac rešpektujú naplnenie účelu reštitučného zákona.

Vzhľadomnavšetkyvyššieuvedenédôvodymožnozhrnúť,ženakoľkobolivprejednávanejvecisplnené
všetky zákonom stanovené podmienky na navrátenie vlastníctva navrhovateľovi, súd návrhu v celom
rozsahu vyhovel.

O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s ust. § 151 ods.

3 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,
písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému

rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,včomsatotorozhodnutie,alebopostupsúdupovažuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1,
2 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O. s. p.).