Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 17, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/115/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116228282
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4116228282.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a sudcov
JUDr.VladimíraNovotnéhoaJUDr.JarmilyPogranovej,vprávnejvecižalobcu:Y..cb,nar.XX.XX.XXXX,
bytom L. XXXX/X, zastúpený JUDr. Jana Ondrášiková advokátka so sídlom: Bernolákova 12, 934 01
Levice, proti žalovaným: 1. H.. K.. E. Y., Z.., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, XXX XX W., X.Y.. T.
Y., nar. XX.XX.XXXX, L. XXXX/X, XXX XX W. - A., zastúpený T. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/

XX, XXX XX W., 3. Y.. C. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/X, XXX XX W. - A., žalovaný v 1. a
3. rade zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Cimrák s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, 949 01 Nitra,
v konaní o určenie predmetu dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
25C/413/2016-98 zo dňa 06. 04. 2017 v spojení s opravným uznesením č. k. 25C/413/2016-155 zo dňa
15. 03. 2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal určenia, že parc. č. XXXX o výmere 2305 m2, č. XXXX o výmere 2151 m2, č.
XXXX o výmere 4791 m2, č. XXXX o výmere 4575 m2, zapísané na LV č.XXXX pre kat. úz. Z. v podiele
1-ice, parc. č. XXXX/XX o výmere 6636 m2, č. XXXX/XX o výmere 1126 m2, č. XXXX/XXX o výmere

435 m2, č. XXXX/XX o výmere 2873 m2, zapísané na LV č. XXXX pre kat. územie Z. v celosti, parc.
č. XXXX o výmere XXXX m2, zapísaná na LV č. XXXX pre kat. úz. Z. v podiele 1/2 patria do dedičstva
po nebohom I. J. a R. J., nakoľko boli v čase svojej smrti vlastníkmi nehnuteľností a v súčasnosti sú
evidované na základe reštitučného konania na žalovanú v 3. rade. O trovách konania sú rozhodol tak,
že žalovaným v 1. a 3. rade priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu a žalovanému v 2. rade
náhradu trov konania nepriznal.

1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. §§ 137 písm. a) - d) CSP , 46 ods. 1, 123, 129 ods. 1, 130 ods. 1,
132 ods. 1, 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, §§ 4 ods. 1, 2 , § 6 ods. 1 písm. b) , 9 ods. 1 , 2 , 13 ods.
1, 2, 3, 21 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku , § 70 ods. 1 , 2 zákona č. 62/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) hodnovernosť a záväznosť údajov katastra údaje katastra

uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

1.3. Súd konštatoval, že žalobca svoj nárok odvodzoval z tvrdenia, že právni predchodcovia strán sporu,
I. J. a R. J., boli v čase ich smrti vlastníkmi sporných nehnuteľností, pretože tieto neboli štátom odňaté.
Odňatie, resp. výkup nebol vykonaný orgánom s danou právomocou a rozhodnutie nebolo vydané v
predpísanej forme. Poukazoval na to, že žalovaná v 3. rade nadobudla nehnuteľnosti podľa zák. č.

229/1991 Zb., ale nebola dobromyseľná a ani jediná dedička. Žalobca navrhoval doplniť dokazovanie
geometrickým plánom, ktorým došlo k zmene pôvodných parciel zapísaných v pkn vložke č. 1026.Žalovaní navrhovali žalobu zamietnuť tvrdiac, že žalovaná v 3. rade nadobudla vlastníctvo k sporným
pozemkom na základe rozhodnutia Pozemkového úradu zo dňa 20.4.1995, právoplatným 15.5.1995,
ktorý schválil dohodu o vydaní nehnuteľností v užívaní štátneho majetku Mikov Dvor v zmysle zák.

č. 229/1991 Zb. Žalovaný v 2. rade ponechal rozhodnutie na úvahu súdu, keď podľa jeho názoru
boli právni predchodcovia žalobcu v čase smrti vlastníkmi nehnuteľností. Žalovaní tvrdili, že parcely
zapísané na LV č. XXXX nie sú totožné s pozemkami pôvodne vydanými žalovanej v reštitúcii. Právny
zástupca žalovaných v 1. a 3. rade navrhoval nepripustiť navrhnutý dôkaz a neprihliadnuť na žalobcom
predloženépokladypredloženékposlednémuvyjadreniuz07.02.2017,keďneboladodržanásudcovská

koncentrácia konania.

1.4. Na základe vykonaného dokazovania súd žalobu zamietol, pričom s poukazom na § 153
CSP nepripustil návrh žalobcu na doplnenie dokazovania geometrickým plánom o vytvorení parciel
zapísanýchnaLVč.XXXX,vkat.úz.Z.akoajzdôvodunadbytočnosti navrhnutéhodokazovania;malza
to, že ak by išlo o parcely vydané v reštitúcii, vzťahovali by sa na ne právne dôvody zamietnutia žaloby.

1.5. Právne závery súdu vychádzali z názoru, že žalovaná v 3. rade nadobudla sporné nehnuteľnosti
rozhodnutím pozemkového úradu, t.j. rozhodnutím správneho orgánu. Ide o osobitný spôsob
nadobudnutia vlastníctva na základe rozhodnutia štátneho orgánu prostredníctvom povereného orgánu
a z jeho výroku musí súd vychádzať.

1.6. Zároveň súd uviedol, že v prípade iného spôsobu nadobudnutia žalobca nárok aby boli predmetom
konania nepreukázal, teda neuniesol dôkazné bremeno a žaloba by bola i z tohto dôvodu oprávnene
zamietnutá.

1.7. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že skutočnosti, ktoré nastali po ich smrti právnych predchodcov nie
sú právne významné, pretože podľa názoru súdu v danej veci nešlo o skutočnosti, ale o rozhodnutie
štátu prostredníctvom delegovaného úradu, ktorý priznal vlastníctvo žalovanej v 3. rade, preto vyslovil
tiež názor, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, čo bolo v čase smrti jeho právnych
predchodcov. Dodal, že ak by návrhu vyhovel, neznamenalo by to zrušenie rozhodnutia pozemkového

úradu o reštitučnom nároku žalovanej v 3. rade, ale vznik druhého legitímneho dôvodu pre zápis
vlastníctva, čo by vzťah medzi spornými stranami neriešilo a v dedičskom konaní by nemohli byť
predmetné nehnuteľnosti prededené, keďže ich už nadobudol iný subjekt na základe neskoršieho
rozhodnutia.

1.8. Ďalej súd poukázal na ust. § 137 písm. c/ CSP, podľa ktorého sa určuje, že je naliehavý
právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je; neurčuje sa či tu právo bolo alebo nebolo.
Žalobca teda nemohol zdôvodňovať svoj nárok tým, že nehnuteľnosti boli vo vlastníctve jeho právnych
predchodcov. Určeniu, že nehnuteľnosti patria do dedičstva jeho právnych predchodcov odporuje
právoplatné, v civilnom konaní nezrušiteľné rozhodnutie správneho orgánu. Vyslovil, že súd nemal

oprávnenie a ani nepovažoval za potrebné skúmať, či boli, alebo neboli právni predchodcovia žalobcu
v čase smrti vlastníkmi nehnuteľností; poukázal na námietku žalovaných, že ak by boli vlastníkmi, boli
by nehnuteľnosti predmetom dedičských konaní po právnych predchodcoch žalobcu.

1.9. Súd v závere vyslovil, že aj v prípade zrušenia rozhodnutia pozemkového úradu legitímnou cestou

(čo nepredpokladá), došlo k vydržaniu nehnuteľností, keďže nadobudnutím vlastníctva na základe
rozhodnutia pozemkového úradu bola žalovaná v 3. rade dobromyseľná, pretože jej nárok priznal štát
prostredníctvom delegovaného úradu. Bolo by v rozpore so zákonom a logikou, aby sa občan nemohol
spoliehať na rozhodnutie štátu. Jej dobromyseľnosť nie spochybnená len tým, že ako len jediná dedička
sa o nehnuteľnosti prihlásila. Od vydania rozhodnutia v roku 1995 do podania návrhu roku 2016 uplynulo

viac ako 20 rokov.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť, žalobe
vyhovieť, eventuálne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil
nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávnymi

skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci.

2.1. Poukázal na blízky príbuzenský vzťah strán sporu, ktorí sú dedičmi po neb. otcovi žalobcu a
prarodičoch žalovaných - I. J. a R. J.. Uviedol, že poručitelia neboli poľnohospodári (mali mäsiarstvo), napôde nehospodárili, čo vysvetľuje nevedomosť dedičov o existencii pozemkov počas iného politického
režimu v minulom storočí. Po zmene režimu v roku 1948 až do revolúcie bola pôda v užívaní družstva a
štátnych majetkov. Ako priamy príbuzný sa v roku 1948 len narodil, o pozemkoch nevedel. V pôvodných

dedičských konaniach po manželoch J. neboli žiadne pozemky zahrnuté do aktív dedičstva, pretože
dedičia nemali o nich vedomosti, a to ani predchodkyňa žalovaných Y. Y., rod. J. (sestra žalobcu),
ktorá zomrela XX.XX.XXXX. V opačnom prípade by uviedla tento majetok v pôvodných dedičských
konaniach.PoukončeníROEP-u savdotknutýchkatastroch našlipozemkyzapísanénaLVnaprávnych
predchodcov strán sporu, preto dedičia vyvolali v roku náhradné dedičské konanie (31D/150/2013,

Dnot/70/2013 a 23D/150/2013, Dnot/90/2013) za účasti oboch strán sporu. V tomto období zistil, že
podľa príslušných pkn. vložiek okrem zdedených pozemkov jeho rodičia vlastnili aj sporné nehnuteľnosti
zapísané na žalovanú v 3. rade.

2.3. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nehnuteľnosti vydané v reštitučnom konaní
na základe správneho rozhodnutia sa nemôžu dotknúť súdnych rozhodnutí, nakoľko by išlo o dva

rovnocenné tituly. Opakovane poukázal na § 460 OZ, podľa ktorého dedičstvo sa nadobúda smrťou,
teda aby niekto mohol dediť, musí preukázať dedičský titul a musí mať dedičskú spôsobilosť; to
znamená, že k prechodu majetku na dedičov dochádza priamo zo zákona v momente smrti poručiteľa
a spájajú sa s ňou právne následky. Nadobudnutie dedičstva ispo jure tiež znamená, že dedič nemusí
urobiť žiadny prijímací prejav a dedičstvo prechádza na neho bez toho, aby sa muselo odovzdať.

Podmienkou nadobudnutia vlastníctva k zdedenému majetku nie je rozhodnutie súdu, či osvedčenie
dedičstva súdnym komisárom. Na tom nemení nič ani to, že dedičstvo sa musí prejednávať v dedičskom
konaní, lebo potvrdenie dedičstva má iba deklaratórny charakter. Právo dediť patrí medzi základné
ľudské práva, má absolútnu povahu ako vecné právo, je ústavne garantované (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR)
v zmysle a zaručuje ho aj čl. 1 Dodatkového protokolu a je upravené v § 123 Obč. zákonníka.

2.4. Zdôraznil, že listinnými dôkazmi preukázal, že jeho rodičia I. J. zomr. XX.XX.XXXX a R. J., zomr.
XX.XX.XXXX v čase smrti vlastnili pozemky uvedené v petite žaloby. Nesúhlasil s názorom súdu, že
nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení z dôvodu, že nastala právna skutočnosť, ktorou
malo byť vydanie rozhodnutia Pozemkového úradu Nitra. Poukázal na to, že o zrušenie rozhodnutia

správneho orgánu a súd bol povinný vysporiadať sa s jeho argumentáciou, že predmetné nehnuteľnosti
patria do dedičstva, teda posúdiť, či poručitelia boli v čase smrti vlastníkmi. Požadované určenie sa
vzťahujekudňusmrtiporučiteľovaokolnosti,ktorénastalipotomtodninemôžumaťvplyvnarozhodnutie
súdu. On je legitímny dedič a pozemky nadobudol do podielového spoluvlastníctva ku dňu smrti svojich
rodičov bez ohľadu na to, či o nich vedel alebo nevedel. Ako dedič môže žiadať kedykoľvek o dodatočné

prejednanie novoobjaveného majetku, teda aj po uplynutí desaťročí. Predmetné pozemky sú zapísané
na mene žalovanej v 3. rade, preto nemôže vyvolať náhradné dedičské konanie a má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení. Opätovne poukazoval na neexistenciu dôvodov vydania pozemkov v
reštitučnomkonaníavtejtosúvislostinato,ževecno-právneúčinkyvznikuvlastníctvažalovanejnemohli
nastať. Zotrval na názore, že niet právneho dôvodu, na základe ktorého by mal štát dotknuté pozemky

vyvlastniť a z pozemkových kníh nevyplývajú žiadne zápisy o výkupe pozemkov štátom. Vlastnícke
právo k pozemkom v petite žaloby označených svedčilo po celý čas I. J. a R. J., nakoľko štát pozemky
neodňal, teda nestal sa ich vlastníkom, preto ani nemohlo od nevlastníka prejsť vecné právo na žalovanú
v 3. rade a nemohli nastať ani účinky rozhodnutia Pozemkového úradu v Nitre č. XXX/XX. Pre právne
posúdenie žaloby platí všeobecná úprava Občianskeho zákonníka o nadobúdaní vlastníctva a dedení.

Poukázal na ďalšie rozhodnutie Okresného úradu v Nitre, odbor pozemkového, poľnohospodárskeho a
lesného hospodárstva z roku 2001, ktoré je súčasťou reštitučného spisu, v ktorom úrad konštatoval,
že nehnuteľnosti boli odňaté pôvodnému vlastníkovi I. J. s manželkou R. podľa zák. č. 46/1948 Zb.
pre štát a žalovanej v 3. rade nepriznal vlastnícke právo pre zákonné prekážky uvedené v § 11 ods.
1 písm. d/, e/ zák. č. X29/1991 Zb. k nehnuteľnostiam v kat. úz. H. V. - Y. 2 Z., U. R. zapísaných v

pkn. vl. č. XX, XXXX a ďalším. Zákonné prekážky odňatia spočívali v tom, že na základe identifikácie
parciel z 19.03.2001 sú pozemky vedené na Agrokomplex - Výstavníctvo Nitra a sčasti na Slovenský
vodohospodársky podnik, š. p. Banská Štiavnica. Na predmetných nehnuteľnostiach sú nádrže, vodné
komunikácie a ďalšie. Z predložených náhradných dedičských rozhodnutí po neb. Oskarovi a Júlii
Gavalovičových nesporne vyplýva, že nevydané pozemky na základe rozhodnutia správneho orgánu

neboli vo vlastníctve Československého štátu, ale vo vlastníctve právnych predchodcov strán sporu,
nakoľko boli zapísané do súpisu aktív majetku a dedičstvo bolo dedičom osvedčené v roku 2013. V
danom prípade napriek rozhodnutiu pozemkového úradu nebol preukázaný zánik vlastníctva dotknutých
pozemkov poručiteľky, pozemky boli len fakticky užívané štátnym majetkom, a preto nemožno vylúčiťuplatnenie nároku podľa Občianskeho zákonníka a žalobný návrh zamietnuť s poukazom na existujúce
rozhodnutia správneho orgánu vo veci reštitúcie.

2.5. Ďalej uviedol, že účelom reštitučných zákonov, vrátane zák. č. 229/1991 Z. z., bolo zmiernenie
následkov majetkových krívd vzniknutých v rozhodnom období spočívajúce v tom, že štátom odňaté veci
budú vydané tomu, komu boli odňaté, ak táto osoba nežije, jeho blízkym. Reštitučný nárok je obnovou
predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Nezáleží
na tom, či žalovaná v 3. rade je ako vlastníčka zapísaná v katastri nehnuteľnosti. V predmetnom konaní

sa legitímne domáha vydania rozhodnutia orgánu štátnej moci na základe ktorého mu vznikne možnosť
požiadať o dodatočné dedičské konanie a právnu domnienku hodnovernosti zápisu vlastníckeho práva
v prospech žalovanej v 3. rade v zmysle § 70 ods. 3 zák. č. 62/1995 Zb. vyvrátiť.

2.6. Za neudržateľný považoval právny názor súdu, že by žalovanej v 3. rade svedčilo vlastnícke
právo titulom vydržania, nakoľko bola v čase nadobudnutia práva dobromyseľná viac ako 20 rokov.

Žalovaná v 3. rade žiadnou vecnou argumentáciou, úkonom a ani listinou postupom podľa § 10
zák. č. 46/1948 Zb. O novej pozemkovej reforme neosvedčila v správnom konaní, že pozemky boli v
čase uzavretia dohody vo vlastníctve štátu; na ich vydanie nebol právny dôvod. Žalovaná v 3. rade,
zastúpená manželom s právnickým vzdelaním vedela, že pozemky starých rodičov neboli vykúpené, ani
vyvlastnené. Nesplnila základnú podmienku pre uplatnenie reštitučného nároku. Reštitučný nárok, aj len

jednému z dedičov vznikne len na základe podmienok ustanovených v zák. č. 229/1991 Zb., jednou z
nich je preukázanie, že majetok prešiel v rozhodnom období do vlastníctva štátu spôsobom upraveným
v § 6 ods. 1 Zákona o pôde. Žalovanej v 3. rade nesvedčil právny nárok na vydanie majetku, pretože
nebola osobou oprávnenou, a preto nemožno hovoriť o dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho
práva a právne účinky rozhodnutia pozemkového úradu nemohli nastať. Bolo by v rozpore s Ústavou,

právnymi predpismi a princípmi spravodlivosti odňať dedičom po I. a R. J., ako legitímnym vlastníkom
dotknutých pozemkov právo na dedenie a právo zvrátiť zápis v katastri nehnuteľností svedčiaci výlučne
žalovanej v 3. rade. Nárok žalovanej v 3. rade uplatnil jej manžel, právnik, ktorý vedel o obsahu
listín predkladaných pozemkovému úradu ako aj o právnych účinkoch a podmienkach potrebných k
uplatneniu reštitučného nároku. Musel vedieť a vedel, že v danom prípade k prechodu vlastníctva

na štát nedošlo, a teda nebol ani naplnený jeden zo základných predpokladov navrátenia vlastníctva
pôvodným vlastníkom, či ich právnym nástupcom. Z hľadiska dobromyseľnosti súd nemal posudzovať
len samotný úkon uplatnenia reštitučného nároku jedným z dedičov, ale najmä to, že bez vyporiadania
ostatných dedičov tento dedič, ako oprávnená osoba, nemôže nadobudnúť dedičstvo v celosti. Ako
uvádzal vo svojich vyjadreniach, účelom zák. č. 229/1991 Zb. bolo uľahčenie navrátenia vlastníctva

pôvodným vlastníkom, nie administratívne sťaženie tohto procesu. Rozhodnutie správneho orgánu vo
veci reštitúcie nie je potrebné zrušiť a ani sa jeho zrušenia nedomáha. Rozhodnutie NS SR, na ktoré
poukázal v konaní, je aplikovateľné aj na tento prípad.

2.7. Namietal správnosť záveru súdu, že rozhodnutie pozemkového úradu nie je právnou skutočnosťou,

a preto neprihliadol na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/154/2010. Mal za to, že rozhodnutie správneho
orgánu má charakter právnej skutočnosti závislej od ľudskej vôle. Po smrti poručiteľa nastala právna
skutočnosť - vydanie rozhodnutia, na základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo majetku
poručiteľov v prospech žalovanej v 3. rade. Je irelevantné, na základe akej právnej skutočnosti k tomu
došlo. Rozhodujúce je, že mal v dôsledku dedenia ku dňu smrti právnych predchodcov nadobudnúť

majetok, ktorý je aktuálne evidovaný na inú osobu. Rozhodnutie štátneho orgánu ho nesmie zbaviť
dedičských nárokov, najmä ak je v rozpore so zák. č. 229/1991 Zb. a Ústavou.

2.8. Nesúhlasil ani s postupom súdu prvej inštancie o vyhlásení sudcovskej koncentrácie konania a
zotrval na vykonaní dôkazu - zabezpečení geometrického plánu o vytvorení parciel zapísaných na LV

č. XXXX v kat. úz. Z., ktoré súd nepripustil s poukazom na § 153 CSP dôvodiac nadbytočnosťou tohto
dôkazu s ohľadom na dôvody zamietnutia žaloby. Mal za to, že v sudcovskej koncentrácii dominuje
individuálne vyhodnotenie procesnej situácie sudcom s osobitným zameraním na procesnú aktivitu
sporovej strany za efektívne zodpovedné a starostlivé plnenie povinností súvisiacich s vedením sporu.
Za predpokladu, že súd sporovú stranu „sankcionuje“ tým, že na prostriedky procesného útoku alebo

procesnej obrany v rámci sudcovskej koncentrácie neprihliadne, je povinný uviesť danú skutočnosť
v odôvodnení rozhodnutia, čo podľa neho nedodatočne zdôvodnil. Neuviedol, prečo postupoval
vyhlásením sudcovskej koncentrácie konania; zdôvodnenie, že ďalšie dokazovanie by bolo nadbytočné
je v rozpore s čl. 2 CSP. Touto žalobou neuplatňuje právo svojvoľne, či bezúspešne a nemal v úmyslerobiť v konaní nedôvodné prieťahy. Zložitosť skutkových okolností a právnych dôvodov žaloby je zjavná.
Sám nemal možnosť zabezpečiť geometrický plán, nakoľko sa týka parciel, ktoré nevlastní. Požiadal
na prvom pojednávaní o zabezpečenie geometrického plánu, súd tento dôkaz nepripustil v rozpore s

čl. 2 základných zásad CSP. Žiadal tiež zabezpečiť dôkazy potrebné k náhradným pozemkom, čo súd
taktiež zamietol. Ostatné dôkazy žiadal na základe vyjadrenia žalovaných v l. a 3. rade. Na taký dôkaz sa
koncentrácia nevzťahuje. Vzťahuje sa dodatočne na prostriedky procesného útoku a obrany, teda nie na
vyjadrenia strán sporu k právnej stránke veci a k hodnoteniu už vykonaných dôkazov. V závere poukázal
na § 151 ods. 1 CSP podľa ktorého, ak skutočnosť tvrdenia jednou stranou sporu nie je spochybnená

druhou stranou, považuje sa táto skutočnosť za nespornú. Na vyvrátenie tejto fikcie postačuje generálne
popretietýchtoskutočnostívlastnýmtvrdenímoskutkovýchokolnostiach.Následnejepotrebnépodporiť
skutkové tvrdenia návrhmi na vykonanie dôkazov. Žalovaní teda nepopreli a nespochybnili v konaní,
že parcely zapísané na LV č. XXXX nie sú vytvorené z pôvodnej pkn. parcely č. XXXX, a že k zmene
parcelných čísiel a výmery nedošlo geometrickým plánom č. X/XXXX, preto jeho tvrdenie, že pozemky
v pôvodnej pkn. vložke č. XXXX zapísané na LV č. XXXX boli dotknuté geometrickým plánom č. X/

XXXX nie je spochybnené.

3. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Poukázali na to, že podstatou sporu je vlastníctvo pozemkov, ide o rodinný
spor založený na 22 rokov starom rozhodnutí správneho orgánu. Ako sám žalobca uviedol, o tomto

vedel minimálne od roku 2013 a napriek tomu podstatný dôkaz, geometrický plán zabudol predložiť
so žalobou alebo na pojednávaní a navrhol zabezpečiť ďalšie dôkazy, ktoré mala predložiť žalovaná
v 3. rade. Ide pritom o archívne doklady resp. listiny, ktoré si vedel zabezpečiť aj žalobca. Vzhľadom
na princípy Civilného sporového poriadku konanie žalobcu možno charakterizovať ako ukážkový
prípad nedostatočnej prípravy na konanie. Mohol pritom tento návrh uviesť priamo v žalobe, čo by

akceptoval.ZaúčelomzabránenianeúmernémupredlžovanoukonaniazákonodarcajevCSPzavedená
zásada koncentrácie konania. Žalobca bol zastúpený advokátom, preto sa nemôže vyhovárať na
komplikovanosť sporu, ak počas konania nedošlo k zmene predmetu ani rozhodujúcich skutočností.
Nemožno opomenúť ani § 132 ods. 3 CSP, podľa ktorého žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých
povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nevie bez svojej viny pripojiť.

3.2. Zdôraznili, že súd nezamietol návrh na vykonanie dokazovania pre jeho nadbytočnosť, ale pre
nedodržanie ust. § 153 CSP, podľa ktorého sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku
a obrany včas. Nie sú uplatnené včas, ak ich mohla strana predložiť už skôr, ak by sa starostlivo
pripravila na pojednávanie. Z uvedeného dôvodu považuje za správny procesný postup súdu, keď

žalobca nepreukázal, že predmet žaloby, t. j. nehnuteľnosti, sú zapísané v katastri nehnuteľnosti.

3.3. Hmotnoprávnou podstatou je žalobný návrh, podľa ktorého súd mal určiť predmet dedičstva. Ako
správne žalobca uviedol, predmet dedičstva sa určuje ku dňu smrti poručiteľa, preto mal preukázať,
že poručitelia boli vlastníkmi nehnuteľností v čase ich smrti. Odhliadnuc od toho, že v podstate nebol

zrejmý predmet žaloby, žalobca listinami preukazuje, že poručitelia boli vlastníkmi nehnuteľnosti v roku
1948, ale z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by vedel dokázať, že boli vlastníkmi nehnuteľnosti
ku dňu ich smrti. Zápisy v pkn. vložkách prestali byť po roku 1951 vykonávané, právnu záväznosť stratili
po zriadení evidencie nehnuteľnosti. S ohľadom na socialistické vlastníctvo sa evidovalo vlastníctvo
nehnuteľností len v intraviláne obcí, v extraviláne najmä užívacie právo. Štát teda nakladal so spornými

nehnuteľnosťami ako vlastnými a nebol vykonaný zápis do príslušnej pkn. vložky. Ak aj dokončil revíziu
pozemkového vlastníctva vo svoj prospech, štát tak po roku 1951 o tom nemusel vykonať žiadny zápis
do pkn. vložiek, na ktoré sa odvoláva žalobca.

3.4. Vyslovili názor, že žalobca nepreukázal ani nenavrhol dôkazy preukazujúce vlastníctvo poručiteľov

v čase smrti. Dokazovanie orientovali k roku 1948, nie v roku 1979 a 1982. Počas týchto viac ako 20
rokov mohlo dôjsť k niekoľkonásobnému prevodu vlastníckeho práva, ktorý nemusel byť evidovaný v
pozemkovej knihe. Nie je ich úlohou preukazovať, že od roku 1948 nedošlo k zmene vlastníctve, ale bolo
úlohou žalobcu preukázať, že v roku 1979 boli poručitelia vlastníkmi nehnuteľnosti. Žalobca sám v čase
smrti svojich rodičov nevedel, že boli vlastníkmi sporných nehnuteľností, neuviedla to ani jeho matka -

poručiteľka, ktorá zomrela 3 roky po manželovi, z čoho vyplýva, že pozemky v tej dobe nepovažovali
za svoje vlastníctvo, hoci ich predtým kúpili.3.6. Žalovaná v 3. rade uviedla, že je vlastníčkou nehnuteľností od roku 1995 na základe právoplatného
rozhodnutia správneho orgánu, ktorý vo výroku rozhodnutia konštatuje, že sa jej vydávajú nehnuteľnosti
podľa § 6 písm. b/ zák. č. 229/1991 Zb. Správny orgán nehnuteľnosti posúdil ako nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Ide
o výrok rozhodnutia, ktorý je právne záväzný, preto je správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku
právomoci meniť rozhodnutie správneho orgánu. Pokiaľ nejde o nulitné rozhodnutie, musí z neho súd
v rámci zachovania právnej istoty vychádzať. Ak teda správny orgán skonštatoval, že nehnuteľnosti
prešli na štát počas života poručiteľov, po vykonanom dokazovaní súd nemohol prísť k inému záveru,

ako žalobu zamietnuť. Opačné rozhodnutie by poprelo princíp spravodlivosti právoplatných rozhodnutí
orgánov verejnej moci. Na záver uviedli, že žalobca na jednej strane preukázal, že poručitelia boli pred
vykonaním vyvlastňovania vlastníkmi nehnuteľnosti ale oni preukázali, že poručitelia pred smrťou prišli
o vlastníctvo bez náhrady. Dôkazy hovoria jednoznačne v ich prospech.

3.7. Argumentáciu žalobcu ohľadom absencie dobromyseľnej držby považovali za rozpornú so

zákonnými ustanoveniami. To, že žalovaná v 3. rade nebola dobromyseľná, musí žalobca preukázať,
nestačia len jeho pochybenia. Uviedli, že žalobca týmto konaním nahrádza nečinnosť v rámci reštitúcie,
kedy nevyužil svoje právo. Podľa § 13 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. neuplatnením práva v lehote, právo
zanikne. Predmetné súdne konanie má viesť k obchádzaniu zákona a ako také by v prípade vyhovenia
žalobe malo za následok ďalší rad dedičských a súdnych konaní. Ako už naznačil aj súd prvej inštancie,

žalovaná v 3. rade bola viac ako 20 rokov dobromyseľnou vlastníčkou, preto je dôvod na aplikáciu čl.
6 CSP a zneužitiu práva nemožno poskytnúť ochranu.

3.8. V písomnom doplnení svojho vyjadrenia žalovaní poukázali na to, že žalobca nárok opiera o
rozsudok NS SR R 32/2011, podľa ktorého by mali všeobecné súdy v konaní o určení, že vec patrí do

dedičstva vychádza z toho, že v týchto konaniach sa skúma stav v čase po smrti poručiteľa. Rozsudok
súdu, ktorým žalobe vyhovie, ale nezakladá vlastníctvo poručiteľa, len umožní dedičom prejednať tento
majetok v dedičskom konaní. Následne, na základe rozhodnutia o dodatočnom konaní o dedičstve môže
vzniknúť spor o určenie vlastníckeho práva medzi dedičom, resp. dedičmi, ktorý v dedičskom konaní
nadobudol, resp. nadobudli vlastnícke právo k veci a treťou osobou, ktorá mala nadobudnúť vlastnícke

právo k veci v čase po smrti poručiteľa. V takýchto prípadoch rozsudok o určenie, že vec patrí do
dedičstva nemusí znamenať, že v čase jeho vyhlásenia nie je vlastníkom veci žalovaný, a teda výrok
neodstraňuje neistotu v právnych vzťahoch. Majú za to, že takéto násobenie konaní nie je žiaduce a
je potrebné mu predchádzať. Podľa uznesenia NS SR zo 16.12.2008 sp. zn. 1Cdo/26/2007, ktoré bolo
vydané pred rozhodnutím R 32/2011 sa Najvyšší súd zameral na to, aby konanie o určenie, že vec

patrí do dedičstva, predchádzalo vzniku ďalších sporov o určenie vlastníckeho práva. Proti rozhodnutiu
NS SR R 32/2011 sa priamo vymedzil Ústavný súd v náleze z 03.05.2017 sp. zn. I.ÚS 151/2016,
v ktorom sa vyjadril, že úvahy krajského súdu podopreté staršími judikatórnymi závermi NS SR sp.
3Cdo/154/2010 a3Cdo/29/2010vosvetlepreferovanéhoprincípuochranydobrejvierydobromyseľného
nadobúdateľaneobstoja.Akmámaťurčovaciažalobaajpreventívnycharakter,nemožnovidieťrozumný

dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľnosti
ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi a
aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania
ďalších žalôb, v ktorých by sa táto otázka reálne riešila. Navyše aj rozhodnutie o takomto určení musí
deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia; pokiaľ taký právny vzťah už

neexistuje, nemôže mať ani návrh na určenie, že veci patria do dedičstva po zomrelom poručiteľovi
úspech. S uvedeným korešponduje nález Ústavného súdu SR zo 16.03.2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že názor NS SR prezentovaný v rozhodnutí R 32/2011 nie je
ústavne konformný a je prekonaný. Stanovisko, že súdy majú skúmať iba stav v čase po smrti poručiteľa
neodôvodňuje ani § 460 OZ. Aj v konaní bolo jednoznačne preukázané nadobudnutie vlastníctva

žalovanou v 3. rade na základe rozhodnutia štátneho orgánu. V zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb.
si uplatnila reštitučný nárok na vydanie v zákonnej lehote. Podľa nálezu ÚS sp. zn. I. ÚS 123/2010-48,
ktorý zaujal stanovisko k ust. § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z., ktoré je ale totožné s ust. § 4 ods. 2
zák. č. 229/1991 Zb. konštatoval, že z citovaného ustanovenia je možné vyvodiť len to, že oprávnenými
osobamisúvšetkyosobyvtomtoustanoveníuvedené.Ichzaradeniedojednotlivýchskupínneznamená,

že ak existujú osoby v prednejšom poradí, nemôžu reštitučný nárok úspešne uplatniť osoby uvedené
v neskoršom poradí, alebo že jedna z nich môže uplatniť nárok len v pomere k počtu týchto osôb, ak
tieto osoby v prednejšom poradí svoj nárok neuplatnili, a preto ich právo zaniklo. Ani zák. č. 503/2003
Z. z. neobsahuje pravidlo, ktoré by eliminovalo reštitučný nárok oprávnenej osoby uvedenej v niektorejzo skupín, či v rámci jednej skupiny, ak tento nárok neuplatňujú osoby uvedené v prednejšom poradí,
či iné v tom istom poradí.

3.9. Z rozhodnutia správneho orgánu je preukázané, že žalovaná v 3. rade je vnučkou pôvodných
vlastníkov, ktorých nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období na štát, títo vlastníci zomreli pred uplynutím
lehoty uvedenej v § 13 zák. č. 229/1991 Zb. Ostatné oprávnené osoby si nároky neuplatnili ani
za účinnosti zák. č. 503/2003 Z. z. Ďalej poukázali na to, že Ústavný súd viackrát vyslovil, že
márne uplynutie reštitučných lehôt na uplatňovanie nároku podľa iného predpisu nie je možné uplatniť

všeobecnou vlastníckou žalobou na určenie vlastníckeho práva. Reštitučné predpisy majú povahu lex
specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Ak oprávnená osoba zmešká lehotu na uplatnenie
reštitučného nároku, nemôže sa brániť žalobou o vydanie veci, resp. o vypratanie nehnuteľnosti alebo
určenia vlastníckeho práva. Inak by bola v zmysle rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 177/2013 narušená
právna istota osôb, ktorá až po tom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného
predpisunedôjde,nazákladeriadnychprávnychskutočnostítútonehnuteľnosťzískaťodpovinnejosoby,

ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie majetku v
rokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou
právneho štátu.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359

CSP,362 ods. l CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

5. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáha určenia, že nehnuteľnosti v kat. území Z.,

zapísané v LV č. XXXX, č. XXXX a č. XXXX a špecifikované vyššie, patria do dedičstva po neb. I.
J., zom. XX.XX.XXXX a R. J., zom. XX.XX.XXXX, jeho rodičoch a rodičoch sestry neb. Y. Y., rod. J.,
zomrelej XX. XX.XXXX, ktorej právnymi nástupcami sú žalovaný v 1. rade - manžel a žalovaní v 2.
a 3. rade - deti. Sporné nehnuteľnosti sú zapísané v katastri nehnuteľnosti ako vlastníctvo žalovanej
v 3. rade záznamom, ktorá si uplatnila nárok v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zák. č 229/1991 Zb. ako

jediná oprávnená osoba voči povinnej osobe ŠM Mikov Dvor, ktorý jej nehnuteľnosti vydal. Dohodu o
vydaní schváli Pozemkový úrad Nitra rozhodnutím vydaním dňa 20. 04. 1995 pod č. 787/93-R-I. Žalobca
tvrdil, že ich právni predchodcovia vlastnícke právo k predmetným pozemkom, pôvodne zapísaným v
pkn. vložkách č. XXX, XXXX a XXXX nikdy nestratili, preto nebol dôvod na ich vydanie žalovanej
v 3. rade postupom podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku. Nespĺňali podmienku pre vydanie (§ 4 ods. 1) v tom, že išlo o pôdu, ktorá
prešla na štát alebo v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.
Poukazovali tiež na to, že odňatie pôdy, ktorým argumentovala žalovaná v 3. rade, nebolo vykonané
príslušným orgánom ( §10 ods, 1, 2 zák. č. 46/1948 Sb.), okresným národným výborom a nebol vydaný
výmer o vykonanom výkupe, teda zápis nemal účinky odňatia pôdy. V priebehu konania žalobca doložil

do spisu doklady - Zoznam parciel v kat. územní Z. k súpisu pôdy v celkovej výmere 3,8645 ha, Výmer
z 24. 04. 1950 vydaný Jednotným národným výborom pod č. 3566/1950, podľa ktorého sa podľa § 5
ods. 1 zák. č. 46/1948 Sb. právnym predchodcom žalobcu z celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy,
z ktorej čiastka bola vyvlastnená pre reguláciu rieky Nitra, ponecháva výmera 4 ha.

6. Žalovaní poukazovali na správnosť rozhodnutia správneho orgánu o schválení dohody o vydaní,
pretože správny orgán skúmal podmienky pre vydanie, teda prechod vlastníctva na štát a takéto
rozhodnutie je pre súd záväzné a súd je ním v zmysle § 194 CSP viazaný. Uvádzali, že i keď prechod
vlastníctva nebol v pkn vložkách poznačený neznamená to, že nehnuteľnosti zostali vo vlastníctve
poručiteľov, pretože zákonom č. 46/1948 Sb. bol porušený intabulačný princíp a na prechod vlastníctva

na štát stačila iba držba, bez potreby zápisu prechodu vlastníctva, pričom od 01. 01. 1951 bol zrušený
konštitutívny zápis údajov v pozemkovej knihe. Poukazovali na odňatie pôdy poručiteľom v zmysle
zápisu Miestnej roľníckej komisie v Dolných Krškanoch z 26.04.1950 v celkovej výmere 4,7788 ha
(3.8645havkat.úz.Z.a0,9154vkat.úz.H.V.), vktorom sakonštatuje,žeporučiteľomsaneponecháva
žiadna výmera,. Uvedený zápis svedčí o tom, že nehnuteľnosti prešli na štát a to najneskôr v roku

1950 a na základe toho boli nehnuteľnosti vydané žalovanej v 3. rade podľa § 6 ods. 1 písm. b) zák. č.
229/1991 Zb. Z uvedených dôvodov spochybňovali skutkové tvrdenia žalobcu preukazované zápisom
v pkn vložkách. Namietali existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení s
poukazom na rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo vydané po smrti poručiteľov.7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie
v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu (§ 380 ods. 1 CSP). Tie spočívali v tvrdeniach o tom, že súd

prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnili dôvody na odvolanie uvedené v § 365
ods. 1 písm. d), e), f),h) CSP.

8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky
vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP, ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu
napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými
ustanoveniami), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom
samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti,

ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím
dôvodom tieto vady nie sú samy osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia
predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

9. Nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností súvisí s

vyhodnotením potencionálnej relevancie ako aj prípustnosti navrhovaného dôkazu, čo spadá pod
úlohu konajúceho súdu. Je teda na úvahe súdu posúdiť, či navrhovaný dôkaz je spôsobilý priniesť
ďalšie relevantné skutkové zistenia a či nevykonanie takéhoto dôkazu sťaží postavenie strany pri
znášaní dôkazného bremena, prípadne či sa nevykonaním dôkazu súd neodôvodnene vzďaľuje od
želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú

povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena
(okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

10. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa §191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnoteniedôkazov
by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z

vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,že
by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v
konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán,
alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický
rozpor.

11. K nesprávnemu právnemu posúdeniu je treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako opodstatnené. Predmetom
konania je žaloba na určenie, že nehnuteľnosti v žalobnom petite bližšie špecifikované, patria do

dedičstva po právnych predchodcoch žalobcu a žalovaných. Nehnuteľnosti sú v liste vlastníctva
zapísané v prospech žalovanej 3. rade záznamom na základe rozhodnutia Pozemkového úradu o
schválení Dohody o vydaní nehnuteľností č. 787/93-R-I z 20.04.1995 v zmysle zákona číslo 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Žalobca tvrdil, že
predmetné pozemky nemali byť vôbec predmetom reštitúcie, pretože nebol dôvod na ich vydanie,

nakoľko nehnuteľnosti nikdy neprešli na štát.

13. Z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom je podstatné posúdiť správnosť záveru súdu
prvej inštancie o záväznosti rozhodnutia Pozemkového úradu v Nitre o schválení Dohody o vydanínehnuteľností, ktoré súd prvej inštancie považoval za nezrušiteľné a z hľadiska jeho vecnej správnosti za
nepreskúmateľné rozhodnutie správneho orgánu, a preto musel z neho vychádzať. S týmto právnym
názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje.

14. Právne skutočnosti sú podmienky či predpoklady, ustanovené právnou normou, ktoré determinujú
vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov. Podľa toho, či sú prejavom vôle ľudí, alebo vznikajú nezávisle
od ich vôle, delíme ich na subjektívne a objektívne právne skutočnosti. Medzi subjektívne právne
skutočnosti patria aj konštitutívne rozhodnutia súdu alebo iných orgánov (také rozhodnutie, ktoré

zakladá nové práva a povinnosti). V posudzovanej veci podľa názoru odvolacieho súdu nejde o taký
prípad. Rozhodnutím Pozemkového úradu o schválení Dohody o vydaní nedošlo k vzniku nového
(originálneho ) vlastníckeho práva žalovanej v 3. rade. Rozhodnutie bolo vydané podľa tzv. reštitučného
predpisu, zákona č. 229/1991 Zb., pričom účelom reštitučného zákonodarstva bolo uľahčenie navrátenia
vlastníctva pôvodných vlastníkov. Rozhodnutie pozemkového úradu teda len slúžilo k obnoveniu zápisu
vlastníckeho práva pôvodných pozemnoknižných vlastníkov záznamom, ktorým boli pozemky odňaté

štátom v rozhodnom období a umožnilo tak dosiahnutie obnovy vlastníckych vzťahov im, resp. ich
právnym nástupcom. V zmysle reštitučného zákona dohoda je titulom k navráteniu vlastníctva, ktorá
k platnosti potrebuje rozhodnutie Pozemkového úradu, v dôsledku čoho ide o listinu na záznam
vlastníctva.

15. Odvolací súd poukazuje tiež na ustanovenie § 194 CSP, z ktorého súd vychádzal a ktoré umožňuje
súdu samostatne posudzovať určité otázky a právo vydávať o týchto otázkach autoritatívne rozhodnutie;
toto právo je obmedzené len na veci patriace do civilnej právomoci súdov. Na otázky, na ktoré sa
nevzťahuje absolútna prekážka nedostatku právomoci súdu, tzv. prejudiciálne otázky, sa vzťahuje len
prekážka relatívna, pretože ani tieto nepatria do právomoci súdu ale do právomoci iného orgánu,

najčastejšie správneho. Súd je ale oprávnený si vytvoriť vlastný, prejudiciálny záver bez toho, aby o
nich rozhodoval. Takéto otázky teda súd nemôže meritórne rozhodnúť, ale môže ich riešiť vo forme
prejudiciálneho posúdenia, s ktorým sa vysporiada v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ je už
prejudiciálna otázka vyriešená, teda, ak existuje právoplatné rozhodnutie kompetentného orgánu, súd
môže danú otázku posúdiť aj inak ako kompetentný orgán. (Veľký komentár , Civilný sporový poriadok,

Števček a kol., 2016) . Rozhodnutia, ktorými je súd viazaný, sú výslovne uvedené v § 193 CSP; o týchto
si nemôže súd urobiť ani prejudiciálny záver a rozhodovanie o týchto otázkach v merite veci je taktiež
vylúčené.

16. S ohľadom na vyššie uvedené právne závery a výklad súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho

právneho záveru, že rozhodnutím správneho orgánu je viazaný.

17. Z hľadiska právneho posúdenia veci bolo preto ďalej podstatné posudzovať v spore tvrdenia žalobcu,
že sporné nehnuteľnosti nemohli a nemali byť predmetom reštitúcie, t.j. vydania podľa zákona č.
229/1991 Zb., teda či žalovanej v 3. rade vydané pozemky prešli vlastnícky na štát alebo na iné

právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1
cit. zákona.

18. Listinné dôkazy založené v spise doposiaľ nasvedčujú tvrdeniam žalobcu, že predmetné
pozemky podľa zápisov v pkn. vložkách číslo 580, 1073 a 1026 zostali vo vlastníctve pôvodných

pozemnoknižných vlastníkov. Tvrdenie žalovaných, že zápisy v pozemných knihách po 1. 1. 1951 z
dôvodu zrušenia konštitutívnych účinkov zápisu údajov v pozemkovej knihe nepreukazujú pravdivosť
zápisov v pkn vložkách bez ďalšieho nie je dôkazom, že pozemky právnych predchodcov strán sporu po
1. 1. 1951 prešli na štát. Zo zápisnice Miestnej roľníckej komisie v Dolných Krškanoch z 26. 04. 1950,
týkajúcej sa jednania o výkupe pôdy Oskara Gavaloviča a manželky Júlie podľa zákona číslo 46/1948

Sb vyplýva, že predmetom jednania bola pôda uvedená v prihláške z 30.09.1948, v katastrálnom území
Z. /M. o výmere 3,8645 ha a H. V. o výmere 0,9154 ha, spolu 4,7799 ha. Žalovaní od tohto zápisu
odvodzovali reštitučný nárok žalovanej v 3. rade tvrdiac, že tento zápis preukazuje prechod vlastníctva
nehnuteľností na štát najneskôr v roku 1950, preto bod dôvod na ich vydanie podľa § 6 ods. 1 písm.
b) zák. č. 229/1991 Zb. V priebehu konania žalobca doložil do spisu listinné dôkazy, okrem iných aj

Výmer Jednotného národného výboru v Nitre z 24. 04. 1950 (vyžiadaný zo štátneho archívu v Nitre)
o tom, že sa ponecháva I. J. a manž. Júlii poľnohospodárska pôda vo výmere 4,7799 ha, z ktorej už
čiastka bola vyvlastnená pre reguláciu rieky, takže skutočne ponechaná výmera je menej ako 4 ha.
Súd prvej inštancie z dôvodu nesprávneho právneho názoru o viazanosti rozhodnutím Pozemkovéhoúradu v Nitre neposudzoval žalovaný nárok z vecného hľadiska, teda neposudzoval právny charakter
zápisnice a výmerov z hľadiska právomoci a dôsledkov a ani ďalšie listinné dôkazy založené v spise.
Z nich sa javí, že práve pôda, ktorá bola predmetom zápisu Miestnej roľníckej komisie bola právnym

predchodcom strán sporu výmerom ponechaná, keď uvedenému záveru nasvedčuje aj celková výmera
pozemkov v oboch listinách a uvedené katastrálne územia; to by potom znamenalo, že bolo upustené
od pôvodného zámeru - výkupu pôdy štátom. Tieto skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu nateraz
nepotvrdzujú tvrdenie žalovaných, že sporné pozemky boli predmetom výkupu; preukázanie tohto
bude ich dôkazným bremenom v ďalšom priebehu konania. Naopak, vysvetľujú tvrdenie žalobcu o

tom, že o ich existencii v čase smrti právnych predchodcov nevedel, pretože boli predmetom užívania
socialistických organizácií. Reštitučný spis Pozemkového úradu Nitra (čl. 74 - 88) neobsahuje Výmer
o výkupe sporných nehnuteľností (§ 10 ods. 1 zák. č. 46/1948 Sb.) a nebol predložený ani k dohode
o schválení vydania nehnuteľností. Pokiaľ by pozemky boli predmetom výkupu, je pravdepodobné, že
štát by s nimi ďalej nakladal napr. formou prídelu iným fyzickým osobám, prípadne iným spôsobom,
čo doposiaľ preukázané nebolo. Napokon, žalovaní iné dôvody prechodu na štát netvrdili, výslovne

poukazovali len na zápis z rokovania Miestnej roľníckej komisie, ktorý z dôvodov uvedených vyššie
ako reštitučný titul neobstojí. Je však potrebné rozlišovať medzi prechodom vlastníctva na štát a len
užívaním poľnohospodárskej pôdy na základe osobitných predpisov.

19. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že k časti pozemkov, žalovanej v 3. rade vydaných oprávnenou

osobou Dohodou schválenou rozhodnutím Pozemkového úradu Nitra z 20.04.1995, jej rozhodnutím
Okresného úradu v Nitre 28. 09. 2001 nebolo priznané vlastnícke právo nakoľko existovali zákonné
prekážky pre ich vydanie. Súčasne jej zostalo zachované právo na náhradné pozemky. Žalobca tvrdí, že
tieto pozemky boli predmetom dodatočných dedičských konaní po právnych predchodcoch strán sporu
v roku 2013, čo by v prípade pravdivosti tohto tvrdenia nasvedčovalo vedomosti žalovanej o tom, že

poručitelia boli v čase ich smrti vlastníkmi týchto nehnuteľností. V opačnom prípade by logicky mala
namietať, že (iba) jej, ktorá si ako jediná oprávnená osoba nárok uplatnila podľa zák. č. 229/1991 Zb.
patrí zane náhrada,pretonemôžubyť(aaninemalibyť) predmetomdodatočnéhodedičskéhokonania.
Tieto skutočnosti v konaní ale doposiaľ posudzované súdom prvej inštancie neboli.

20.Konštatovaniesúdu,ževprípadeinéhospôsobunadobudnutiažalobcanárok,abynehnuteľnostiboli
predmetom konania nepreukázal, teda neuniesol dôkazné bremeno a žaloba by bola i z tohto dôvodu
oprávnene zamietnutá je bez bližšieho vysvetlenia myšlienkových úvah súdu o tom, aké iné dôvody
nadobudnutia mal na mysli a z akého dôvodu tieto úvahy vôbec vyslovil, ak neboli stranami sporu
tvrdené, je nepreskúmateľné, preto k nim odvolací súd právne závery nezaujal.

21. K ust. § 153 ods. 2 CSP, podľa ktorého na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie
ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ktoré súd prvej inštancie aplikoval v
súvislosti s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania geometrickým plánom, je potrebné uviesť, že v

cit. ustanovení je uvedené slovo „môže“ a nie „musí“. Sudcovia sú limitovaní ustanovením § 154 CSP,
hovoriacom o zákonnej koncentrácii konania, ale určujúci je spravodlivý súdny proces. Je potrebné
vziať do úvahy aj to, v zásade prostriedky procesnej obrany a procesného útoku možno uplatňovať až
do uznesenia o skončení dokazovania. Aj keď súd nemusí prihliadať na prostriedky, ktoré mohli byť
uplatnené už vo vyjadrení, musí ale zohľadňovať významne východisko a síce, že podľa Ústavy SR

stále platí, že sa musí poskytovať spravodlivá ochrana práv.

21.2. Žalovaní po doručení žaloby do nariadenia prvého pojednávania, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, podali tri písomné vyjadrenia. Ani v jednom z nich netvrdili, že parcely zapísané v LV
č. XXXX nie sú totožné s pozemkami zapísanými v pkn vložke. Táto otázka sa prvýkrát „objavuje“

až v zápisnici z pojednávania. Z nej nie je zrejmé, prečo sa právna zástupkyňa žalobcu k tejto
skutočnosti vyjadrila (zo zápisnice sa javí že to zrejme bola odpoveď na otázku sudcu) a následne
navrhla predloženie dôkazu - GP žalovanou v 3. rade; zdá sa teda, že išlo o bezprostrednú reakciu
na spochybnenie tejto skutočnosti. Právny zástupca žalovaných až na tomto pojednávaní a až v
reakcii na prechádzajúce vyjadrenie zástupkyne žalobcu sa vyjadril k totožnosti pozemkov, keď

súčasne poprel totožnosť pozemkov zapísaných v LV č. XXXX (číslo zápisu vlastníctva záznamom je
inak totožné s ostatnými LV) s pozemkami vydanými žalovanej v 3. rade a zároveň s poukazom na
koncentráciu konania namietol prípustnosť nového dôkazu. Žalovaní teda až do pojednávania vôbec
nespochybňovali totožnosť pozemkov; pokiaľ tak následne učinili a popreli skutkové tvrdenia žalobcu,bolo ich povinnosťou uviesť vlastné skutkové tvrdenia o tom, prečo zápisy nie sú totožné, inak nedošlo
k účinnému popretiu. Keďže rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
neobstojí ani ten dôvod, že ďalšie dokazovanie nevyžadovalo odročenie pojednávania a doplnenie

dokazovania by s ohľadom na celkový výsledok sporu bolo nadbytočné. Ako bolo uvedené vyššie, bolo
potrebné sa vecou zaoberať (posudzovať) z hľadiska žalobcom uvádzaných skutkových tvrdení o
tom, že sporné nehnuteľnosti nemali byť predmetom reštitúcie a že patria do dedičstva po právnych
predchodcoch.

22. Nie je možné súhlasiť so súdom prvej inštancie ani v tom, že podľa § 137 písm. c/ CSP, je
možné domáhať sa len určenia či tu právo je alebo nie je, nie určenia, či tu právo bolo alebo nebolo,
pretože požadovanému určeniu odporuje právoplatné, v civilnom konaní nezrušiteľné rozhodnutie
správneho orgánu a skutočnosti, ktoré nastali po smrti právnych predchodcov strán sporu nie sú
právne významné; nešlo o skutočnosti, ale o rozhodnutie štátu prostredníctvom delegovaného úradu,
ktorý priznal vlastníctvo žalovanej v 3.rade. Odkazované rozhodnutie správneho orgánu jednak nie je

rozhodnutím s konštitutívnymi účinkami (pozri bod 14 ) a jednak rozhodnutie správneho orgánu môže
v zmysle § 194 CSP súd nielen posúdiť, ale aj vydávať o týchto otázkach autoritatívne rozhodnutie.
Žalobný petit v danej veci neznamená, že žalobcovia sa nemôžu domáhať určenia práva ku dňu smrti
ich právnych predchodcov; to neznamená určenie práva do minulosti, ale je deklarovaním stavu, ktorý
bol v čase smrti poručiteľov. Aktuálny stav je ten, že vec ešte nebola ako dedičstvo prejednaná; takýto

petit je preto z procesného hľadiska prípustný a žalobca má na takomto určení naliehavý právny záujem
v zmysle § 137 písm. c) CMP.

23. Súd prvej inštancie v závere preskúmavaného rozhodnutia zamietnutie žaloby odôvodňuje aj
eventuálnym vydržaním vlastníckeho práva sporných pozemkov žalovanou v 3. rade. K tomu je potrebné

uviesť v prvom rade to, že žiadna zo strán sporu, teda najmä žalovaní, si procesne neuplatnili a
netvrdili nadobudnutie vlastníckeho práva na základe tohto právneho titulu. Žalovaná vlastnícke právo
odvodzovala len od rozhodnutia Pozemkového úradu. Závery súdu o uplynutí doby 20. rokov od vydania
rozhodnutia a dobromyseľnosti žalovanej v 3. rade odvodené len od vydania rozhodnutia správneho
orgánu, bez objektívneho posúdenia všetkých právne významných skutočností (napr. spôsob vydania

rozhodnutia - § 9 ods. 2, 3 zák. č. 229/1991 Zb., podmienky vydania, podklady pre vydanie, postup
správnehoorgánu,mieraaktívnejúčastižiadateľapripreukazovanínároku,objektívnamožnosťzískania
podkladov a ďalšie) aj s ohľadom na námietky žalobcu týkajúce sa vedomosti žalovanej v 3. rade o
skutočnostiach podstatných pre posudzovanú vec nie sú jednak dostatočné pre posúdenie splnenia
podmienok vydržania podľa § 134 Obč. zákonníka a jednak aj z dôvodu, že súd neposudzoval dôsledne

všetky predpoklady, ktorých splnenie je podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržaním podstatné (držba).

24. V nadväznosti na to je potrebné zdôrazniť, že v ďalšom konaní bude potrebné vysporiadať sa aj s
rozhodnutím NS SR sp. zn. 3Cdo/154/2010, na ktoré poukazuje žalobca a podľa ktorého požadované

určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na
rozhodnutie súdu. Ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná
v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o
dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti
nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad

vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve,
sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.

25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle §
389 ods. 1 písm. b/ CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvej inštancie rešpektujúc vyššie popísané právne závery odvolacieho súdu vec
opätovne preskúma, posúdi správnosť a dôvodnosť žalobcom uplatnených nárokov aj s ohľadom na
obranu žalovných, svoje rozhodnutie zdôvodní v súlade s ust. § 220 CSP tak, aby v prípade podaného
odvolania mohlo byť preskúmané odvolacím súdom.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).