Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 18, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/377/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207203854
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4207203854.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev,
Trnavská arcidiecéza, so sídlom Jána Hollého 10, Trnava, IČO: 00 419 702, zastúpeného Advokátskou
spoločnosťou MAPLE & FISH, s.r.o., so sídlom Rajská 15/A, 811 08 Bratislava, proti žalovaným: 1.
Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom Nám SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36038351, a
2. Poľovnícke združenie DROP, Kolárovo, so sídlom Staničná 36, 946 03 Kolárovo, IČO: 35 594 845,
zastúpeným JUDr. Evou Mihókovou, advokátkou so sídlom ul. 1. mája 22, 953 01 Zlaté Moravce, o
vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Komárno

č. k. 10C/65/2007-789 zo dňa 19.03.2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/65/2007-813 zo
dňa 09.04.2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného v 1. rade vydať žalobcovi
nehnuteľnosti p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi
vlastníctvo k nehnuteľnostiam: parc. č. 28520/1 - lesné pozemky o výmere 200841 m2, parc. č. 28512/1
- lesné pozemky o výmere 11661 m2, parc. č. 28533/2 - lesné pozemky o výmere 55266 m2, parc. č.
28536/1 - lesné pozemky o výmere 51024 m2, parc. č. 28540/1 - lesné pozemky o výmere 69192 m2,

parc. č. 28540/2 - lesné pozemky o výmere 23519 m2, parc. č. 28554 - lesné pozemky o výmere 6887
m2, parc. č. 28558 - lesné pozemky o výmere 40428 m2, parc. č. 28537/1- lesné pozemky o výmere
128702 m2, parc. č. 28592/1- lesné pozemky o výmere 322158 m2, parc. č. 28599/2 - lesné pozemky
o výmere 20724 m2, parc. č. 28599/1 - lesné pozemky o výmere 68144 m2, parc. č. 28619 - lesné
pozemky o výmere 30597 m2, parc. č. 28620 - lesné pozemky o výmere 6654 m2, parc. č. 28639/19
- lesné pozemky o výmere 4126 m2, parc. č. 28645/9 - lesné pozemky o výmere 7972 m2, parc. č.
28650/2 - lesné pozemky o výmere 5325 m2, parc. č. 28650/5 - lesné pozemky o výmere 5491 m2, parc.

č. 28655/11- lesné pozemky o výmere 5113 m2, parc. č. 28655/13 - lesné pozemky o výmere 3619 m2,
parc. č. 28658/3 - lesné pozemky o výmere 7187 m2, parc. č. 28658/6 - lesné pozemky o výmere 6499
m2, parc. č. 28665/1 - lesné pozemky o výmere 6154 m2, parc. č. 28676/3 - lesné pozemky o výmere
12999 m2, parc. č. 28667/4 - lesné pozemky o výmere 8992 m2, parc. č. 28676/4 - lesné pozemky
o výmere 3306 m2, parc. č. 28678/4 - lesné pozemky o výmere 4571 m2, parc. č. 28715/10 - lesné
pozemky o výmere 2922 m2, parc. č. 28676/7 - lesné pozemky o výmere 4286 m2, parc. č. 28674/13
- lesné pozemky o výmere 3161 m2, parc. č. 28703/8 - lesné pozemky o výmere 5325 m2, parc. č.

28703/3 - lesné pozemky o výmere 7796 m2, parc. č. 28702/4 - lesné pozemky o výmere 4036 m2,
parc. č. 28702/2 - lesné pozemky o výmere 7369 m2, vedeným Okresným úradom Komárno, odborom
katastrálnym v katastri nehnuteľností v registri „C“ na katastrálnej mape, na liste vlastníctva č. 935 v
katastrálnom území Kolárovo. Vo zvyšnej časti súd žalobu proti žalovaným v 1. a 2. rade zamietol. Sodkazom na ustanovenie § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodol, že o
trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca podal dňa 12.04.2007 žalobu o vydanie nehnuteľností
nachádzajúcich sa v kat. úz. H., vedených v pkn. vložke č. XXXX a na LV č. XXXXX spolu s
dokumentáciou,ktoráknimprislúcha,atopodľa§3ods.1písm.c),ods.3,§4ods.1zákonač.161/2005
Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej aj „zákon“, „reštitučný zákon“). Žalobný petit počas

konania so súhlasom súdu viackrát spresnil a pozmenil, naposledy dňa 27.12.2012, právnym titulom
reštitúcie pozemkov. Jeho právny predchodca, Ostrihomské arcibiskupstvo, bol výlučným vlastníkom
uvedených pozemkov, pričom na právnom základe bola v r. 1977 zriadená samostatná Slovenská
provincia, hranice cirkevnej jurisdikcie boli zosúladené štátnym hraniciam a bola potvrdená úprava
právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky. Dňa 12.04.2006 vyzval
žalovaného v 1. rade podľa uvedeného zákona na navrátenie vlastníctva a vydanie nehnuteľností

nachádzajúcichsavk.ú.H.,vedenýchvpkn.vložkeč.XXXX.OpodanejvýzveupovedomiltiežOdštepný
závod Palárikovo, keďže nehnuteľnosti sa nachádzajú v jeho územnom obvode. Podľa listu vlastníctva
č. XXXXX pre k.ú. H. ako vlastník parc. č. 28520/81, č. 28520/82 a č. 28520/83 je evidovaný žalovaný v
2. rade. V čase podania výzvy na vydanie nehnuteľností vlastníkom týchto pozemkov bol však žalovaný
v 1. rade, ktorý napriek zákonnému zákazu previedol tieto nehnuteľnosti na žalovaného v 2. rade, a tak

je podľa názoru žalobcu zmluva o prevode absolútne neplatná. Vlastníctvo jeho právneho predchodcu
bolo odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem, o čom
svedčí zápis zo dňa 12.03.1959 v pkn. vložke č. 6069.

Žalovaní v prvostupňovom konaní žiadali žalobu zamietnuť. Namietali danosť vecnej aktívnej legitimácie

žalobcu, ktorý si podľa ich názoru neuplatnil relevantným spôsobom právo v hmotnoprávnej prekluzívnej
lehote do 30.04.2006 tak, ako to vyžaduje zákon č. 161/2005 Z. z. Nehnuteľnosti vo výzve totiž uviedol
iba s odkazom na zápis v pkn. vložke č. 6069, pričom výzva sa vzťahuje aj na také nehnuteľnosti,
ktoré neboli zapísané v príslušnej pozemnoknižnej vložke. Vo výzve ako reštitučný titul žalobca uviedol
iba odkaz na zápis v príslušnej pozemnoknižnej vložke s odôvodnením, že nehnuteľnosti prešli do

vlastníctva štátu odňatím bez náhrady podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy,
avšak k výzve nedoložil relevantné dôkazy, a preto bola neurčitá a nezrozumiteľná. Namietal tiež, že
prevod vlastníctva na štát sa udial v súlade so zákonom; o tom, že cirkvi nebolo vlastníctvo odňaté
bez náhrady, svedčia ustanovenia § 10 ods. 1, 2, 3 zákona. Žalobca si uplatnil nárok na vydanie
nehnuteľností voči žalovanému v 1. rade ako správcovi, t.j. voči nevlastníkovi, a navyše sa domáha

aj vydania nehnuteľností, ktoré sú zastavanou plochou a ostatými plochami a ktoré sa teda podľa § 6
písm. b) reštitučného zákona nevydávajú. Žalovaný v 1. rade mal právo previesť tieto nehnuteľnosti na
žalovaného v 2. rade (X.).

Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania urobil záver o tom, že žalobca je útvarom Rímskokatolíckej

cirkvi s vlastnou právnou subjektivitou na základe zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery
a postavení cirkvi a náboženských spoločností, pričom výzvou zo dňa 07.04.2006, doručenou dňa
12.04.2006, vyzval žalovaného v 1. rade na vydanie nehnuteľností vedených v pozemnoknižnej vložke
č. XXXX pre k.ú. H. podľa zákona č. 161/2005 Z. z. na navrátenie vlastníctva, lebo prešli do vlastníctva
štátu z dôvodov uvedených v § 3 ods.1 psím. c) odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb.

o revízii prvej pozemkovej reformy. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na obsah zákona č. 161/2005
Z. z., konkrétne najmä na ustanovenia § 1, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 písm. c),g), ods. 2, § 4 ods. 2, § 5 ods.
1, 2, 3. Konštatoval, že nehnuteľnosti, ktoré si žalobca uplatnil, sú aktuálne vedené Okresným úradom
Komárno, Katastrálnym odborom, na LV č. XXX pre kat. úz. H. ako lesné pozemky a na LV č. XXXXX
pre kat. úz. H. ako zastavané plochy a nádvoria. Vlastníkom týchto pozemkov pôvodne zapísaných v

pkn. vložke č. 6069 v časti B 1 kat. úz. H. bol Esztergomi Érsekség (Ostrihomské arcibiskupstvo) a
následne nehnuteľnosti v celosti prešli do vlastníctva Československého štátu na základe prídelovej
listiny Okresného národného výboru v Komárne, Odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva
rady ONV pod Čd 0511/59 zo dňa 11.03.1959 prídelovým konaním podľa nariadenia č. 104/1945 Zb.
n. SNR, č. 142/1947 Zb. a zákona č. 46/1948 Zb. v zmysle výnosu Ministerstva vnútra č. 71814/34 zo

dňa 15.11.1934.

Zákon č. 161/2005 Z. z. upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané
podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 282/1993 Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z. z. Účelomtohto reštitučného zákona je zmierniť následky majetkových a iných krívd ku ktorým došlo v rozhodnom
období od 08.05.1945 do 01.01.1990 spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských
práv a slobôd zo strany štátu. Týmto zákonom štát umožnil oprávneným osobám znovunadobudnutie

majetku, ktorým bol v rozhodnom období odňatý na základe rozhodnutí orgánu štátu urobených
v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Právo na navrátenie vlastníctva mohla uplatniť
oprávnenáosoba,ktoroujeregistrovanácirkevanáboženskáspoločnosťsosídlomnaúzemíSlovenskej
republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do
vlastníctva štátu, obce v období od 08.05.1945 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Právo musela

oprávnená osoba voči povinnej osobe uplatniť písomnou výzvou do 30.04.2006 a v tejto lehote mala
preukázať skutočnosti podľa § 3, inak právo zaniklo. Podmienkou uplatnenia nároku oprávnenej osoby
na súde je to, že povinná osoba do 60 dní od doručenia písomnej výzvy neuzavrie s oprávnenou osobu
dohoduovydaníveci.Vtomtoprípadekuzavretiutakejtodohodynedošlo,pretožalobcapodalžalobuna
súd. Aktívnu legitimáciu žalobcu súd mal za preukázané tým, že žalobca je štátom registrovanou cirkvou
so sídlom v Slovenskej republike podľa § 22 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery

a postavení cirkvi a náboženských spoločností. Rímskokatolícka cirkev bola vlastníkom nehnuteľností,
ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú arcibiskupstvo alebo
iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Cirkevné útvary mimo územia SR nemali k týmto
majetkom v období odňatia štátom už žiadne právo, keďže Svätá stolica jej právo spravovať tieto
majetky odňala 29.05.1922; právne toto územie odčlenila od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila k

Trnavskej apoštolskej administratúre. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou sa
upravili medzinárodnou zmluvou Modus Vivendi uzavretou dňa 17.12.1927, ktorá nadobudla platnosť
02.02.1928, a v súlade s touto zmluvou Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou zo dňa 02.09.1937
určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami,
a vtedy bolo rozhodnuté aj o odčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej

republiky, ktoré zasahovali na územie Slovenskej republiky. Súd mal za nepochybné, že pre zmiernenie
majetkových krívd spôsobeným cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev
so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom
všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne
subjekty. Svoje vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam však nemohla vykonávať z dôvodu uvalenia

dočasnej správy, pričom následne štát ich cirkvi odňal niektorým zo spôsobov uvedených v reštitučných
zákonoch. K námietke žalovaného v 1. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie súd uviedol,
že reštitučný zákon v § 4 ods. 1 definuje povinnú osobu ako právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti
tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú
vec drží. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že povinnou osobou nie je Slovenská

republika, ale právnická osoba, ktorá vlastníctvo Slovenskej republiky spravuje alebo drží. V tomto
prípade nehnuteľnosti vedené na LV č.XXX ku dňu účinnosti reštitučného zákona, t.j. ku dňu 01.05.2005
spravoval a aj v súčasnosti spravuje žalovaný v 1. rade, ktorý je preto v tomto konaní pasívne vecne
legitimovaný. Pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade je daná tým, že je vlastníkom aj užívateľom
nehnuteľností vedených na LV č. XXXXX.

Čo sa týka výzvy žalobcu v zmysle § 5 reštitučného zákona, súd vychádzal z toho, že zákon bližšie
nevymedzuje obsah pojmu výzva, preto za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon,
spĺňajúci náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, najmä náležitosti v § 34
a nasl. Občianskeho zákonníka, a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila

vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 3 zákona. Nesplnenie požiadavky písomnej formy, jej nedoručenie povinnej osobe do
30.04.2006,akoinepreukázanieskutočnostípodľa§3vtejtolehotevyvolávaúčinkyneuplatneniapráva,
ktorého dôsledkom je zánik práva. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky určitosti
výzvy postačuje samotný odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, prípadne i bez takéhoto

označenia len pripojenie listinných dôkazov. Výzva žalobcu v tomto prípade je perfektným právnym
úkonom v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona, keďže sú z nej zrejmé požadované nehnuteľnosti
vedené v pkn. vložke č. XXXX kat. úz. H., pričom bola povinnej osobe doručená v zákonom stanovenej
lehote, t.j. do 30.4.2006, a jasne z nej vyplýva aj dôvod navrátenia - prechod nehnuteľností do vlastníctva
štátuodňatímbezfinančnejnáhradyvzmyslezákonač.142/1947Zb.orevíziiprvejpozemkovejreformy,

čoho dôkazom je zápis v pozemkovej knihe, a to zvlášť za situácie, že k výzve žalobca doložil i pkn.
vložku, identifikáciu parciel a list vlastníctva č. 935. V tejto súvislosti súd poukázal aj na Nález Ústavného
súdu SR č. I. ÚS 206/2010.Poslednou podmienkou navrátenia vlastníctva, ktorú súd skúmal, je odňatie vlastníctva štátom bez
náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom
období od 08.05.1945 do 01.01.1990. Žalovaní tento spôsob prechodu spochybňovali s tým, že

prechod na štát sa udial na základe záborového zákona dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. ku dňu
16.04.1919, ktorý nie je reštitučným titulom. Záborovým zákonom č. 215/1919 Sb. o zabratí veľkého
majetku pozemkového bol štátom zabratý veľký majetok pozemkový špecifikovaný v ustanovení §
2, ležiaci na území Československej republiky. Aby bola vykonaná úprava pozemkového vlastníctva,
bol zároveň zriadený úrad pozemkový, na podnet ktorého v pozemkovej knihe na listoch vlastníctva

bola vykonaná poznámka záboru majetku podľa § 1 zákona č. 215/1919 Sb. Tým však ešte k
právnemu prevzatiu, t.j. k nadobudnutiu vlastníctva k zabratému majetku štátom nedošlo. Záborom
štát nadobudol právo zabraný majetok podľa § 5 prevziať a predeliť. Podrobnejší postup preberania
majetku štátom následne upravoval zákon č. 329/1920 Sb. o prevzatí a náhrade za zabratý majetok
pozemkový (zákon náhradový). Tento pozostával z dvoch fáz: prvá fáza spočívala v oboznámení
vlastníka o tom, ktoré nehnuteľnosti sa štát (pozemkový úrad) rozhodol prevziať. Zároveň pozemkový

úrad oznámenie o zamýšľanom prevzatí podal súdu, ktorý potom nariadil vykonať v pozemkovej knihe
poznámku „zamýšľaného prevzatia“ podľa § 3 ods. 1 náhradového zákona. K právnemu prevzatiu,
t.j. k nadobudnutiu vlastníctva k zabratému majetku štátom došlo až v druhej fáze tým, že na návrh
pozemkového úradu súd vykonal vklad jeho vlastníckeho práva v pozemkovej knihe tak, ako to
vyplýva z ustanovenia § 26 náhradového zákona. V pkn. vložke č. 6069 k.ú. H. na liste B pod r. č.

11 zo dňa 12.03.1959 pod Č.d. 511 je zápis, že podľa prídelovej listiny odboru poľnohospodárstva
a lesného hospodárstva rady ONV v Komárne zo dňa 11.03.1959 sa vkladá vlastnícke právo pre
Československý štát - Štátny majetok, n.p., v Komárne v celosti. Tvrdenie žalovaných, že vlastníctvo k
predmetným nehnuteľnostiam prešlo na štát dňom účinnosti záborového zákona, neobstojí. V danom
prípade prechod vlastníctva na štát bol založený zákonom č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej

reformy, ktorý podrobil revízii úpravu pozemkového vlastníctva uskutočnenú podľa záborového zákona
a vykonávacích predpisov ohľadne majetku vymedzeného v ustanovení § 1. Zákon sa nevzťahoval len
na majetok citovaný v § 16 a vynímal aj pôdu konfiškovanú podľa vládneho nariadenia č. 104/1945
Sb., § 16 ods. 1 písm. b). Zákon č. 142/1947 Sb. neupravuje podrobnejšiu úpravu postupov pri zabraní
nehnuteľnosti podrobených revízii a v § 17 na primerané použitie záborového zákona a zákonov

ho doplňujúcich. To platilo, pokiaľ zákon č. 142/1947 Sb. nestanovil inak. Obdobne ako v prípade
skonfiškovaného majetku pozemkový majetok získaný revíziou v prvej pozemkovej reforme, ak si ho
štát neponechal na všeobecne prospešné účely, následne sa prideľoval prídelcom prídelovými listinami
vydávanými okresnými národnými výbormi.

S ohľadom na splnenie zákonných podmienok, súd žalobu žalobcu na vydanie nehnuteľností vedených
na LV č. XXX. k.ú. H. považoval za dôvodnú. Čo sa týka nehnuteľností vedených na LV č. XXXXX, súd
zistil, že rozhodnutím Okresného úradu v Komárne č. 2002/00141-Pi zo dňa 25.02.2002 bola parcela č.
28520/1ovýmere1305m2zastavanápoľovníckouchatouaknejpriľahlépozemkybolivyňatézlesného
pôdneho fondu a boli z nej vytvorené parc. č. 28520/81 o výmere 187 m2, parc. č. 285210/82 o výmere

673 m2 a parc. č. 28520/83 o výmere 445 m2 - zastavané plochy a nádvoria vo vlastníctve žalovaného
v 2. rade na základe rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva č. V 3484/06 zo dňa 26.09.2006.
Tieto pozemky boli vyňaté z lesného pôdneho fondu pred účinnosťou reštitučného zákona, žalovaný v
1. rade bol oprávnený voľne s nimi nakladať a previesť vlastnícke právo k nim. Neboli to teda pozemky,
na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 2 ods.1 reštitučného zákona, preto žalobu v tejto časti zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade s odôvodnením, že
súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
že jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a že sa súd nevysporiadal s
námietkou žalovaného, iba všeobecne odkázal na skoršie rozhodnutia iných súdov, čo rozsudok robí

nepreskúmateľným. Namietal, že reštitučný zákon na splnenie statusu oprávnenej osoby požaduje aj
existenciu vlastníctva v čase jeho odňatia a jeho odňatie jedným z uvádzaných reštitučných titulov.
Súčasný a ani pôvodný žalobca v čase prechodu vlastníctva na štát právne neexistovali, pričom
vlastníctvo prešlo na štát z pôvodného pozemnoknižného vlastníka Ostrihomského arcibiskupstva, t. j.
samostatného cirkevného subjektu. Žalobca nie je aktívne legitimovaný, t.j. nepreukázal aktívnu vecnú

legitimáciu, pretože nie je ani právnym nástupcom pôvodného pozemnoknižného vlastníka, a teda nemá
postavenie oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona. Uviedol, že žalobca pri rozhodovaní
uplatniť právo na navrátenie vlastníctva mohol žalobu podať výlučne voči vlastníkovi nehnuteľností, t. j.
vočiSlovenskejrepublike,aodpovinnejosobymoholžiadaťibasplneniejejzákonnejpovinnostiuzavrieťdohodu o vydaní nehnuteľností s presným jej obsahom, resp. nahradenie prejavu vôle povinnej osoby
priamo súdnym rozhodnutím. Keďže vlastník nie je účastníkom sporu, výrok rozsudku je nevykonateľný.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa žalovaného v 1. rade zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie, resp. aby ho zmenil tak, že žalobu zamietne s priznaním trov úspešnému
účastníkovi.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Nesúhlasil s dôvodmi odvolania žalovaného, pretože žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby

podľa reštitučného zákona, a ohľadom toho poukázal na viaceré rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Podľa neho nie je správny ani názor
žalovaného, prezentovaný v podanom odvolaní a týkajúci sa žalobného návrhu ako takého. Keďže
žalovaný v 1. rade ako povinná osoba podľa § 4 ods. 2 reštitučného zákona bol pasívne legitimovaný
na uzavretie dohody o vydaní nehnuteľností, čo sám aj uznal, je potom pasívne legitimovaný aj v
konaní o žalobe na vydanie (navrátenie) nehnuteľností. Opačný výklad by bol nelogický a najmä by

spôsobil právnu neistotu, ak by počas reštitučného procesu malo dochádzať k zámene povinnej osoby.
Aj ohľadom tohto záveru poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktoré danú problematiku riešili.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného (§ 212 ods.

1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP) prejednal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) s verejným vyhlásením rozsudku pri
splnení si povinnosti upravenej v § 156 ods. 3 OSP, a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa žalovaného v 1. rade je vecne správne
a odvolanie nie je opodstatnené. Zároveň aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Rozsudok v zamietajúcej
časti v dôsledku absencie odvolania žalobcu nadobudol právoplatnosť.

Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je správny a dostatočne
odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s § 219 ods. 2 OSP opakovať tie
isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí. Závery súdu prvého stupňa
majú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú v súlade aj s judikatúrou súdov v iných obdobných
veciach. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca okolnosti namietané v podanom odvolaní

uvádzal aj v priebehu prvostupňového konania, t. j. pred vydaním rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorý sa v odôvodnení tohto rozsudku vysporiadal so všetkými právne významnými skutočnosťami
z pohľadu reštitučného zákona. V odôvodnení rozsudku chronologicky a od základu sa vysporiadal
s uplatnením včasnej výzvy na vydanie a navrátenia nehnuteľností, ktorá obsahovala dostatočnú
špecifikáciu požadovaných nehnuteľností. Rovnako správne sa vysporiadal aj s tým, že žalovaný v

1. rade je nositeľom pasívnej legitimácie. Odvolací súd v tomto smere poukazuje najmä na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 200/2010, R 38/2013, ktorý bol vydaný na
základe dovolania podaného žalovaným v konaní vedenom pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.
8C/66/2007. Uvedený judikát dovolacieho súdu podrobne a s odkazom na zistený skutkový stav urobil
záver o tom, že ak v rozhodnom období prešla do vlastníctva štátu alebo obce spôsobom uvedeným

v § 3 ods. 1 zákona
č. XXX/XXXX Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k
niektorým nehnuteľnostiam nehnuteľnosť evidovaná v pozemkovej knihe ako vlastníctvo právneho
subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho mimo územia Slovenska, má sa za to, že išlo o prechod

vlastníctva tejto nehnuteľnosti z vlastníctva právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho v
Slovenskej republike. Záver súdu prvého stupňa korešponduje s týmto rozsudkom dovolacieho súdu a
odvolací súd naň poukazuje.

Čo sa týka namietanej pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade odvolací súd uvádza, že aj túto otázku

súd prvého stupňa správne posúdil. Ustanovenie § 4 ods. 1 reštitučného zákona upravuje, že povinnou
osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona (t.j. 01.05.2005) spravuje nehnuteľné veci
vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. V prejednávanej veci niet pochýb
o tom, že predmetné nehnuteľnosti boli a aj v čase rozhodovania súdu sú vo vlastníctve Slovenskejrepubliky a ako správca je evidovaný žalovaný v 1. rade. Preto ako správca a držiteľ nehnuteľností je
v zmysle reštitučného zákona nepochybne povinnou osobou. Žalobca ho ako pasívne legitimovaného
účastníka konania označil teda správne. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rovnaký záver prijatý

v obdobnej veci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Cdo 208/2009.

Odvolací súd po prejednaní veci - v nadväznosti na odvolacie dôvody žalovaného v 1. rade - urobil
záver o tom, že súd prvého stupňa sa vysporiadal s nimi v súlade s reštitučným zákonom a aj v
súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám upravených v ustanovení § 157 ods. 2
OSPadávaodpoveďnavšetkynámietkyžalovanéhov1.radeprezentovanévpriebehuprvostupňového
konania a aj v podanom odvolaní. Vzhľadom na to odvolací súd nemohol odvolaniu vyhovieť, pričom
napadnutý rozsudok ako vecne správny v napadnutej časti podľa 219 ods. 1 OSP potvrdil. Rozsudok
súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti v dôsledku absencie odvolania nadobudol právoplatnosť.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval aplikujúc ustanovenie § 224 ods. 4 OSP,
podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo
rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 , o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého
stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.