Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/387/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201592
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109201592.1

Uznesenie

Krajský súd Bratislava v právnej veci navrhovateľa: M. O., N. A. Č.. XXX, XXX XX U., zastúpený JUDr.
Petrom Vačokom, advokátom, so sídlom Vazovova 9/A, 811 07 Bratislava proti odporcovi: Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č.13,
813 11 Bratislava, o náhradu škody v sume 9.459,57 €, o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 165.969,59
€,naodvolanienavrhovateľaiodporcuprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIč.k.10C31/2009-124

zo dňa 20. júna 2011 v pomere hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c
i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi škodu
titulom straty na zárobku v sume 8 548,66 € a nemajetkovú ujmu v sume 8.298,45 € všetko v lehote

15 dní od dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti náhradu škody titulom náhrady trov trestného
konania vo výške 910,91€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 157.671,14 € zamietol.

Súd na základe vykonaného dokazovania zaviazal žalovaného odporcu na náhradu uplatnenej škody
titulom straty na zárobku v sume 8 548,66 €, v zmysle citovaného ustanovenia § 5 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb., nakoľko trestné stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené a tým, že bol vzatý do

väzby, stratil možnosť uchádzať sa o zamestnanie po tom, čo bol personálnym rozkazom citovaným
vyššie prepustený zo služobného pomeru. Súd zaviazal odporcu na náhradu straty na zárobku za celé
žalované obdobie, to je za obdobie augusta roku 2003 do marca roku 2005, nakoľko navrhovateľ keď
sa uchádzal o zamestnanie, bol povinný pravdivo informovať budúceho zamestnávateľa o priebehu
trestného stíhania, čo malo za následok to, že navrhovateľ viac ako 19 mesiacov sa nemohol zamestnať.
Čistá mesačná mzda navrhovateľa za obdobie január až júl roku 2003 bola vo výške 654,32 €. V období

odaugusta2003aždomarcaroku2005bolnavrhovateľovivyplácaný ibavýsluhový dôchodokvovýške
6.093,-Sk, odo dňa 1.7.2004 bol navrhovateľovi vyplácaný výsluhový dôchodok v sume 6.246,-Sk .

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy prvostupňový súd vychádzal z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005, v zmysle ktorého
„nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods.

5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol
podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.".

Tým, že navrhovateľ bol vzatý do väzby, bolo zasiahnuté do jeho osobnej slobody a výkon väzby vyvolal
ďalšie dopady na jeho osobnostný život. Súd pri výpočte výšky priznanej nemajetkovej ujmy vychádzal
z uplatneného nároku tak, že tento nárok rozpočítal na obdobie trvania trestného stíhania na jednotlivé

roky a mesiace. Trestné stíhanie vo veci bolo začaté už dňom 13.2.2003, zastavené trestné stíhanie
bolo uznesením zo dňa 18.1.2008 vydaným Úradom špeciálnej prokuratúry SR. Trestné stíhanie trvalopäť rokov (bolo síce zastavené v roku 2008, avšak už na začiatku roka a to v januári), navrhovateľ si
uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 5.000.000,-Sk (165.969,59 €), to je za každý rok 1.000.000,-Sk,
za každý mesiac 83.333,-Sk, väzba trvala 3 mesiace, čo predstavuje sumu 24.9 999,-Sk, t.j. 8.298,44 €.

Návrh navrhovateľa v časti, ktorou sa domáhal náhrady škody titulom náhrady trov trestného konania
v sume 910,91 € zamietol z dôvodu predčasnosti žaloby, nakoľko navrhovateľovi škoda na majetku
nevznikla z dôvodu, že právnemu zástupcovi, ktorý ho v trestnom konaní zastupoval, trovy obhajoby
navrhovateľ nezaplatil. Navrhovateľ súdu nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by súd zmenil

právne posúdenie uplatneného nároku.

Súd návrh navrhovateľa vo zvyšku uplatneného nároku titulom nemajetkovej ujmy vo výške 157.671,14
€zamietolz dôvodu,ženeexistuježiadnezákonnéustanovenie,ktorébyoprávňovalosúdvobčianskom
súdnom konaní, aby zasahoval do trestného konania tým, že by posudzoval postup orgánov činných v
trestnom konaní z hľadiska rýchlosti a účelnosti trestného konania.

O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením §142 ods. 3 O.s.p.

Rozsudok odvolaním v jeho vyhovujúcej časti napadol odporca, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že
nedostatočne odôvodnil priznanie tak majetkovej ako aj nemajetkovej ujmy a jej výšky. Z hľadiska

výpočtuvýškynáhradynemajetkovejujmypovažujeodporcarozsudokzanepreskúmateľný.Svojvoľným
výpočtom vychádzal súd prvého stupňa z celkového uplatneného nároku tým spôsobom, že tento
nárok rozpočítal na obdobie trvania trestného stíhania na jednotlivé roky a mesiace. Trestné konanie,
ktoré bolo vedené proti navrhovateľovi aj napriek pochybeniam zo strany orgánov činných v trestnom
konaní, v rámci vykonávania jednotlivých úkonov prebehlo v súlade s trestným poriadkom a iba samotná

skutočnosť, že voči navrhovateľovi ako obvinenému v trestnom konaní bolo trestné stíhanie zastavené,
nezakladá automatický jeho nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie.
Zastavenie trestného stíhania bez ďalšieho neznamená, že tu vôbec neboli podmienky pre vznesenie
obvinenia. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti, ktorý je v
rozporesobjektívnymprávom.Neoprávnenosťzásahudoprávanaochranuosobnostijevylúčenávtedy,

ak došlo k zásahu v rámci úradného konania, ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi.
Trestné stíhanie a v jeho rámci výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca,
vyvolávajú ďalšie negatívne dopady pre jeho osobnosť. Do väzby možno vziať len osobu, ku ktorej bolo
vznesené obvinenie a len na základe rozhodnutia súdu. Preto ak v čase zásahu sú splnené zákonom
predvídané podmienky, ide o zásah zákonný a preto je oprávnený. Za predpokladu, že v dôsledku

nových dôkazných skutočností je trestné stíhanie voči obvinenému zastavené, nemožno rozhodnutie
o väzbe následne považovať za rozhodnutie, ktorým došlo k neoprávnenému zásahu. Pokiaľ orgány
činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku, postupujú počas trestného stíhania
pri vzatí do väzby v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a to ani v prípade, ak následne
dôjde k zastaveniu trestného stíhania. Napriek skutočnosti, že uplatňovaný nárok na nemajetkovú ujmu

považuje za nedôvodný, namieta jej výšku, i keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej
úvahy súdu, aj táto musí sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Súd prvého stupňa
uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bez toho,
aby mal riadne preukázané, či zásah skutočne mal za následok zníženie občianskej bezúhonnosti,
cti, vážnosti alebo dôstojnosti a to v značnej miere. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa v napadnutých častiach zamietne.

Rozsudok odvolaním v jeho zamietajúcej časti napadol navrhovateľ, dôvodiac, že záver súdu, že počas
ďalšieho konania navrhovateľ uviedol, že právnemu zástupcovi za úkony právnej služby nezaplatil, nie
je pravdivý a nezodpovedá obsahu jednotlivých zápisníc z pojednávaní. Práve naopak, na pojednávaní

konanom dňa 4.5.2011 navrhovateľ uviedol prostredníctvom právneho zástupcu, že trovy obhajoby
počas trestného konania platila rodina. Následne navrhovateľ tieto trovy nahradil členom svojej rodiny.
Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o nepriznaní nemajetkovej ujmy z dôvodu, že neexistuje
žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd v občianskom súdnom konaní, aby zasahoval
do trestného konania tým, že by posudzoval postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska

rýchlosti a účelnosti trestného konania. Tento záver odporuje ust. § 7 Občianskeho súdneho poriadku.
Rozhodnutie o začatí trestného konania, ako aj rozhodnutie o vznesení obvinenia, pokiaľ nie sú zrušené
pre nezákonnosť, sú legitímnymi rozhodnutiami, bez vydania ktorých, by orgány činné v trestnom konaní
nemohli plniť svoju zákonnú povinnosť. Navrhovateľ však uplatnený nárok na náhradu nemajetkovejujmy neodvíjal od rozhodnutia o začatí trestného konania ako aj o rozhodnutia vznesení obvinenia a
nesprávnyúradnýpostupvzhliadalvprieťahochspôsobenýchorgánmičinnýmivtrestnomkonaní.Podľa
§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nesprávny úradný postup za účinnosti zákona 514, navrhovateľ

vidí v konaní prokuratúry a vyšetrovateľa po tom, čo bol vyšetrovací spis Krajskou prokuratúrou v
Nitre vrátený späť vyšetrovateľovi so závažným záväzným pokynom zo dňa 14.6.2005 na doplnenie
dokazovania. Vyšetrovateľ a prokuratúra boli v tejto veci viac ako rok nečinné. Nakoľko k vypracovaniu
žiadosti došlo až 25.8.2006, pričom ani jednému z týchto orgánom v jeho činnosti nevznikla žiadna
prekážka, pre ktorú došlo k oddialeniu vypracovania tejto žiadosti. Ďalší zbytočný prieťah v konaní

je možné zistiť v tom, že na prokuratúru bol návrh na podanie obžaloby vyšetrovateľom doručený
dňa 27.7.2007. Prokuratúra až s odstupom pol roka rozhodla o tomto návrhu tak, že zastavila trestné
stíhanie. Rovnako možno zbytočné prieťahy konštatovať aj v období roka 2005 po tom, čo bol spis
z krajskej prokuratúry vrátený vyšetrovateľovi so záväzným pokynom. Vyšetrovateľ začal v zmysle
pokynov realizovať výsluchy niektorých obvinených, pričom v období od 26.9.2005 až do 25.5.2006
nebolvtrestnomkonanívykonanýžiadenprocesnýúkonzostranyvyšetrovateľa,apotomdňa25.5.2006

a31.5.2006vyšetrovateľuskutočnildvavýsluchyanásledneaždojúna2007nevykonalžiadenprocesný
úkon vo veci. Dôsledku popísaného nesprávneho úradného postupu trestné stíhanie prebiehalo viac ako
5 rokov, v dôsledku čoho bol navrhovateľ vystavený neistote, v zásadných otázkach svojej budúcnosti a
budúcnostisvojejrodiny.Záveromnamietavýškupriznanejnáhradynemajetkovejujmy,ktorávdôsledku
väzby je neprimeraná. Odôvodnenie súdu ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy nezodpovedá

uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko navrhovateľ opakovane prostredníctvom
právneho zástupcu uviedol, že výšku nemajetkovej ujmy určil s prihliadnutím na § 17 ods. 2 zák. č.
514/2003 a nie na základe rozpočítania dĺžky trestného konania. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu v plnom rozsahu vyhovie.

Navrhovateľ ani odporca, sa k podaným odvolaniam protistrany písomne nevyjadrili.

Písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 12. 3. 2012 navrhovateľ založil do spisu
fotokópiu rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 2. 2012 sp. zn. 4Co 295/2011 v obdobnej
právnej veci navrhovateľa F. A., proti odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR, o

náhradu škody, ktorým odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, a to Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 31. 1. 2011 č.k. 7C 31/2009 - 132. Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa
priznal F. A. titulom náhrady škody za stratu na zárobku sumu 8.828,42 €, titulom trov obhajoby v
trestnom konaní sumu 910,91 € a titulom nemajetkovej ujmy sumu 66.387,84 €, všetko do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti ( 99.581,75 € ) návrh navrhovateľa zamietol. F. A. bol

spoluobvineným navrhovateľa v prejednávanej právnej veci.

Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom (t.j. v celom) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p.,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že v danom prípade
nie sú podmienky ani na potvrdenie ani na zmenu rozsudku.

V danej veci je nesporné, že dňa 1.7.2003 bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie uznesením
vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre zo dňa 1. 7. 2003 č. KÚJP-17/
OVVK-2003-SY pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods.
2, spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1

písm. a/ Tr. zák. Dňa 5.7.2003 Okresný súd Nitra rozhodol o vzatí navrhovateľa do väzby uznesením sp.
zn. 2 Tpr 68/03 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Z väzby bol navrhovateľ prepustený
dňa 26. 9. 2003 na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo 38/03. Úrad špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry SR uznesením zo dňa 18. 1. 2008 č. VII Gv 117/04-114 zastavil
trestné stíhanie voči navrhovateľovi, s tým, že po zhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel

k záveru, že sa nepodarilo nepochybne preukázať, že obvinení, včítane navrhovateľa, spáchali trestné
činy, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie.

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia ( uznesenie
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia voči navrhovateľovi, rozhodnutie o vzatí navrhovateľa do väzby ) a

tiež z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, keďže jeho trestné
stíhanie trvalo od 1. 7. 2003 do 18. 1. 2008, kedy bolo trestné stíhanie zastavené. Uplatnil si náhradu
škody v celkovej výške 175.156,16 € a táto suma pozostávala z náhrady na stratu na zárobku za obdobie
mesiacov august 2003 - marec 2005 vo výške 8.548,66 €, z náhrady trov trestného konania vo výške910,91 € a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 €, ktorú si navrhovateľ uplatnil jednak z
dôvodunezákonnéhorozhodnutiaoväzbevzmyslezákonač.58/1969Zb. akoajzdôvodunesprávneho
úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Vzhľadom na takto uplatnené nároky bolo potrebné vec s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov platného a účinného od 1.7. 2004 do 31.12.2008 (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z.z.“) právne posúdiť podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
č. 58/1969 Zb.“) v časti náhrady škody z nezákonných rozhodnutí, keďže tieto boli vydané dňa
1.7.2003 a 5.7.2003 a v časti náhrady škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že pokiaľ bola v konaní navrhovateľovi spôsobená škoda prieťahmi,
ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., avšak prieťahy pretrvávali
aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, treba uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať podľa

ustanovení uvedeného zákona (pozri Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 107/2009).

Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o

rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím v tomto konaní.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím

tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody nemá ten; a/ kto si väzbu zavinil sám,
najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom
väzby alebo jej predĺženia; b/ kto bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená
milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon, alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Odvolacísúdmávzhľadomnavyššieuvedenézato,žeprvostupňovýsúdvecnesprávneprávneposúdil,
keď na daný právny vzťah aplikoval len ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s aplikáciou čl. 5Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho rozhodnutie je aj predčasné z dôvodu,
že pri uplatnenom nároku neskúmal súčasné (kumulatívne) splnenie všetkých troch podmienok pre
priznanie náhrady škody podľa citovaných zákonov, ktorými súd prvého stupňa nezákonné rozhodnutie,

resp.nesprávnyúradnýpostupštátnehoorgánu;2.vznikškody;3.príčinnásúvislosťmedzinezákonným
rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V danej veci je uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre zo
dňa 1. 7. 2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY a uznesenie Okresného súdu Nitra o vzatí navrhovateľa

do väzby sp. zn. 2 Tpr 68/03 zo dňa 5.7.2003 nezákonným rozhodnutím a navrhovateľ, proti ktorému
bolo trestné stíhanie zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov pre priznanie náhrady
škody, podľa ustanovení § 1 až § 4, resp. § 5 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí do väzby (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 1 Cdo 53/93).

V prípade náhrady škody titulom straty na zárobku prvostupňový súd priznal navrhovateľovi stratu na
zárobku za 19 mesiacov, t.j. od augusta 2003 do marca 2005 vo výške 8.298,45 €, z dôvodu, že tento sa
nemohol zamestnať pre vedené trestné stíhanie. Prvostupňový súd tak rozhodol, bez toho aby skúmal
príčinnú súvislosť medzi týmito rozhodnutiami a vznikom škody, t.j. či sa navrhovateľ skutočne po
prepustení väzby (v čase väzby príčinná súvislosť je daná) uchádzal o zamestnanie v spoločnostiach

ako ich označil v písomnom podaní zo dňa 30.10.2010 (č.l. 81 spisu), kedy a v akom období a či
dôvodom jeho neprijatia do zamestnania bolo jeho trestné stíhanie.

V prípade náhrady trov trestného konania v sume 910,91 € prvostupňový súd návrh zamietol z dôvodu
predčasnosti žaloby, nakoľko navrhovateľovi škoda na majetku nevznikla z dôvodu, že právnemu

zástupcovi, ktorý ho v trestnom konaní zastupoval, trovy obhajoby navrhovateľ nezaplatil, keď
prvostupňový súd ďalej uviedol, že o tomto navrhovateľ súdu nepredložil žiaden dôkaz. Uvedené
závery súdu prvého stupňa neobstoja, keď sám navrhovateľ na pojednávaní dňa 15.11.2010 (č.l. 75
spisu) uviedol, že vyplatil právnemu zástupcovi trovy konania, aj keď o tom nemá listinný dôkaz a na
pojednávaní dňa 28.2.2011 (č.l. 92 spisu) uviedol, že ak bol vo väzbe, trovy zaplatili jeho rodinný

príslušníci. Odvolací súd k tomuto dodáva, že zisťovanie podmienok pre priznanie náhrady škody je
dôsledne povinný skúmať samotný súd a prvostupňový súd mal preto v zmysle § 120 ods. 1 posledná
časť vety O.s.p. (súd môže vykonať aj dôkazy, nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, aj keď ich účastníci
nenavrhli) vykonať dokazovanie dopytom na právneho zástupcu navrhovateľa v trestnom konaní, či mu
zo strany navrhovateľa boli trovy obhajoby vyplatené a v akej výške.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti nezákonným rozhodnutí o vzatí do väzby, odvolací
súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že náhradu nemajetkovej ujmy je možné za splnenia
ďalších podmienok priznať aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol

podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Nie je ale možné výšku náhrady tejto nemajetkovej
ujmy určiť spôsobom, ako to urobil prvostupňový súd. Pri priamej aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú
ujmu spôsobenej nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu základnými okolnosťami
spravidla sú povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére

poškodenej osoby. Povahu trestnej veci je možné interpretovať najmä ako typovú závažnosť trestného
činu, pre ktorý bola osoba poškodená stíhaná a v spojení s tým väzobne držaná. Ohľadne kritéria
celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z toho, že časové okolnosti
väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia. Pri hodnotení
následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je nutné vychádzať z

toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky (dopad) do slobody pohybu
či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe pôsobí (spôsobuje) ujmu na
základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Inými slovami povedané, pri hodnotení
okolností spadajúcich pod tretie kritérium je možné vychádzať z toho, že relevantnými skutočnosťami sú
všetky tie, ktoré sa inak podraďujú pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák.,

najmä občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a vážnosti, súkromného a rodinného života, osobnej slobody,
slobody pohybu i pobytu (pozri rozsudok NS ČR 30 Cdo 2357/2010).Nesprávny je právny záver súdu prvého stupňa ohľadne zamietnutia návrhu v časti priznania náhrady
nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorý mal spočívať v prieťahoch, keďže
trestné stíhanie trvalo od 1. 7. 2003 do 18. 1. 2008, kedy bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu,

že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd v občianskom súdnom konaní,
aby zasahoval do trestného konania tým, že by posudzoval postup orgánov činných v trestnom konaní
z hľadiska rýchlosti a účelnosti trestného konania.

Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 1.7. 2004 do 31.12.2008

považuje za nesprávny úradný postup aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. Vzhľadom na uvedené je súd v rámci občianskoprávneho konania
o náhradu škody povinný skúmať, či tu existuje nesprávny úradný postup, t.j. nečinnosť orgánov činných
v trestnom konaní, resp. či nedošlo k prieťahom v rámci trestného konania a či tento nesprávny úradný

postupjevpríčinnejsúvislostisovznikomškody.Tomutozáverunasvedčujeajskutočnosť,žeažnovelou
zákona č. 514/2003 Z.z. uskutočnenej zákonom č. 412/2012 Z.z. bolo ustanovenie § 9 doplnené ods.
3, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru,
poverenéhopríslušníkaPolicajnéhozboru,vyšetrovateľafinančnejsprávyalebopoverenéhopracovníka
finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti, urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo v zbytočných prieťahoch v konaní
možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného
zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy prokurátorom.

Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení zákona č. 412/2012 Z.z., je ale potrebné aplikovať
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 1.7. 2004 do 31.12.2008. Bude
preto úlohou súdu prvého stupňa doplniť a vykonať dokazovanie oboznámením sa s trestným spisom
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII Gv 117/04 na zistenie, či došlo k
naplneniu podmienok zodpovednosti štátu za škodu, t.j. či došlo k nečinnosti orgánov činných trestnom

konaní (k nesprávnemu úradnému postupu) a či táto je v príčinnej súvislosti so vznikom škody tak ,ako si
ju uplatnil navrhovateľ. Ak prvostupňový súd dospeje k záveru, že podmienky zodpovednosti sú splnené,
bude potrebné ďalej doplniť dokazovanie na určenie výšky nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 1.7. 2004 do 31.12.2008. Vzhľadom na
skutočnosť, že predmetné ustanovenie § 17 ods. 2 je normou s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie

je stanovená priamo právnym predpisom (ustanovenie § 17 ods. 3, 4, 5, boli doplnené až zákonom
č. 517/2008 Z.z. účinným od 1.1.2009, resp. ďalej zmenené až zákonom č. 421/2012 Z.z. účinným
od 1.1.2013) a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade
vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, bude
potrebné aj pri výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať z obdobných kritérií ako pri určovaní

náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 v spojení aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v
zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil ( súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav) a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa vyššie uvedeným názorom odvolacieho
súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný. Bude jeho úlohou dôsledne skúmať podmienky pre

priznanie náhrady škody, doplniť dokazovanie v naznačenom smere a po doplnení dokazovania a
jeho vyhodnotení potom prvostupňový súd opätovne vo veci rozhodne o celej prejednávanej veci, keď
v prípade nového rozhodnutia v tomto nesmú absentovať dôvody rozhodnutia, rozhodnutie musí byť
presvedčivé a preskúmateľné a musí mať náležitosti v zmysle § 157 O.s.p.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3
O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.