Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 10, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1CoPr/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7916204146
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7916204146.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a

členov senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobkyne V. C., nar.
XX.X.XXXX, bývajúcej v U., G. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Emíliou Širotníkovou, advokátkou so sídlom
v Trebišove, Hviezdoslavova 1018 proti žalovanému I. M., so sídlom R., G. X/X, IČO: 43 584 322,
zastúpenému JUDr. Štefanom Hajdu, advokátom so sídlom v Trebišove, M. R. Štefánika 3197/32,
o zaplatenie 3.010,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trebišov zo dňa 15. marca 2017 č.k. 15Cpr/1/2016 -150 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalobkyni priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zastavil
konanie o zaplatenie istiny 26,36 eur, žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť žalobkyni mzdu vo výške 2.983,64 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od
15.3.2016 do zaplatenia a žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 98,24 %.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť

jej istiny 3.010,00 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 15.3.2016 do zaplatenia titulom
nevyplatenej mzdy za obdobie od októbra 2014 do decembra 2015.

3. V odôvodnení súd poukázal na argumentáciu žalobkyne v žalobe, že žalovaný žalobkyni napriek
opakovaným výzvam nevyplatil za uvedené obdobie mzdu, ktorá žalobkyni patrila vo výške 180,00 eur
mesačne a od januára 2015 do decembra 2015 vo výške 190,00 eur mesačne, splatnú podľa bodu
6 pracovnej zmluvy za mesačné obdobie pozadu, najneskôr do 30. dňa nasledujúceho kalendárneho

mesiaca, a to ani napriek mimosúdnej výzve zo dňa 25.2.2016. Poukázal i na obranu žalovaného
založenú na tvrdení, že žalobkyni zaplatil mzdu za označené obdobie v celom v žalobe uplatnenom
rozsahu, na preukázanie ktorého navrhol vypočuť ním označených svedkov.

4. Výrok o zastavení konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 144, § 145 ods. 2§ 146 ods.
1 CSP a skutočnosťou, že pred začatím pojednávania dňa 10.2.2017 žalobkyňa vzala žalobu v časti o
zaplatenie 26,36 eur späť a žiadala v tejto časti konanie zastaviť, s čím žalovaný súhlasil.

5. Pri rozhodovaní súd vychádzal zo zistenia, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.8.2014
žalobkyňa dňa 1.7.2014 nastúpila u žalovaného do práce ako predajca EFIS s miestom výkonu práce
okres Trebišov, Vranov nad Topľou a Košice, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú soskúšobnou dobou tri mesiace, pri pracovnom čase 20 hodín týždenne základná mesačná mzda bola
dohodnutá na sumu 163,63 eur, v období od októbra až do decembra 2014 činila 180,00 eur a od
1.12.2015 sumu 190,00 eur, s tým, že mzda žalobkyne bola splatná pozadu za mesačné obdobie,

najneskôr 30. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca a bude žalobkyni vyplácaná v hotovosti. Ďalej
súd pri rozhodovaní vychádzal z predložených mzdových listov žalobkyne za rok 2014 a rok 2015, z
mesačného výkazu a príspevkov pre Sociálnu poisťovňu, ako i z podpisových listín miezd za obdobie
september až december 2014, december 2015 a február až apríl 2016, z ktorých zistil, že na týchto
podpisových listinách podpis žalobkyne chýba, podpis žalobkyne je len na výplatnej listine za január

2016, kedy bola žalobkyni vyplatená mzda vo výške 183,48 eur a že žalovaný za svojich zamestnancov
odvádzal príspevky a poistné, vrátane poistného za žalobkyňu. Z výkazu preddavkov na poistné na
verejné zdravotné poistenie v poisťovni Dôvera, zdravotná poisťovňa, a.s. za mesiace september 2014
až marec 2015 súd zistil, že u žalobkyne bol vykonávaný odvod preddavku z hrubej mzdy od 1.9.2014 do
1.4.2016 a žalovaný vykonával úhradu poistného za žalobkyňu za toto obdobie. Zistil tiež, že žalobkyňa
doručila dňa 1.4.2016 žalovanému list zo dňa 29.3.2016, v ktorom oznámila, že podľa § 69 ods. 1 písm.

b) Zákonníka práce so žalovaným okamžite končí pracovný pomer ku dňu 31.3.2016 z dôvodu, že jej
nebola vyplatená mzda od mesiaca september 2014 doposiaľ. Z poštovej poukážky zo dňa 31.5.2016
súd zistil, že žalovaný poštovou poukážkou poukázal žalobkyni sumu 71,73 eur ako mzdu 04/2016 +
náhrada, že poštovou poukážkou zo dňa 29.4.2016 žalovaný poukázal žalobkyni sumu 28,80 eur bez
uvedeniaúčeluplatby,poštovoupoukážkouzodňa31.3.2016žalovanýpoukázalžalobkynisumu107,47

eur bez uvedenia účelu platby. Z Protokolu o výsledku inšpekcie práce Inšpektorátu práce Košice zo dňa
23.9.2016,č.IKO-67-35-2.4/P-E22,24,25-16súdzistil,žezamestnávateľsinesplnilpovinnosťposkytnúť
mzduzavykonanúprácuužalobkynezakontrolovanéobdobieodmesiacajanuárdodecember2015,čo
jevrozpores§118ods.1Zákonníkapráce,atakistožalobkyninevyplatilmzduzaobdobieodseptembra
do decembra 2014, hoci uvedený nedostatok bol vytknutý žalovanému už pri výkone inšpekcie práce

zo dňa 9.6.2016 v protokole č. IKO-42-16-2.2/P-E22,24,25-16 a ten nebol odstránený z dôvodu sporu
medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

6. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z výpovedí žalovaným navrhnutých svedkov
V.. N. H., ktorá vo svojej svedeckej výpovedi tvrdila, že bola prítomná určite pri odovzdávaní mzdy

za október a november 2014, chýbala v letných mesiacoch júl a august 2015 (bod 24 rozsudku),
svedkyne D. D., ktorá „videla, že žalobkyňa peniaze fyzicky prevzala, jednalo sa o hotovosť vyplácanú
v 100 eurových bankovkách a 50 eurových bankovkách, presnú výšku sumy vyplatenej žalobkyni si
nepamätala“ (bod 25 rozsudku), svedka Ľ. S., ktorý tvrdil, „že žalovaný im odovzdával výplatu v obálke,
pri jej preberaní stál od žalobkyne vo vzdialenosti 1,5 metra. Peniaze, ktoré boli v obálke, nevidel,

žalobkyňa sa nikdy nesťažovala ani na porade, ktorú mali raz mesačne za účasti oblastného manažéra
O2“ (bod 26 rozsudku), svedka W. S., ktorý „videl, že od septembra 2014 do decembra 2015 žalovaný
odovzdávalpriamopeniazežalobkynivhotovostivždyk15.dňuvmesiaci,odovzdanievýplatyzamesiac
september 2014 nevidel, v tom čase tam nepracoval, ku konkrétnej sume, ktorá bola žalobkyni vyplatená
sa vyjadriť nevedel poukazujúc na to, že je to každého osobná vec, každý si svoje peniaze počítal

sám“ (bod 27 rozsudku) a svedka S. H., ktorý „videl ako žalovaný odovzdával svojim zamestnancom
výplaty v bankovkách v kancelárii v R., raz im vyplácal vonku v altánku, pri vyplácaní boli prítomní štyria
zamestnanci - Ľ. S.Y., W. S., D. D. a žalobkyňa. Svedkom vyplácania sa stal v októbri alebo v novembri
2015, keď videl žalovaného vyplácať mzdu zamestnancom vonku v altánku“ (bod 28 rozsudku).

7. Konštatoval, že výška mzdy, ktorá mala byť žalovaným zamestnávateľom žalobkyni vyplatená od
mesiaca september 2014 do decembra 2015, medzi stranami nebola sporná a ani nebolo sporu o tom,
že žalobkyni mala byť vyplatená mzda za september 2014 vo výške 163,64 eur, za október až december
2014 vo výške 180,00 eur mesačne a do decembra 2015 vo výške 190,00 eur mesačne, spolu vo výške
2.983,64 eur, a pretože spornou bola jedine skutočnosť, či žalobkyni žalovaný zamestnávateľ mzdu

skutočne vyplatil, bolo na žalovanom, aby svoje tvrdenie jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností
preukázal.

8. Po právnom posúdení veci podľa § 118 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, 4, 5 veta prvá a
druhá Zákonníka práce, poukazom na znenie § 149 a § 191 CSP, dospel prvoinštančný súd k záveru,

že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že žalobkyni za rozhodné obdobie mzdu vyplatil a
dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Dôvodil, že ani jeden zo svedkov nevedel uviesť, akú
sumu žalovaný žalobkyni odovzdal a výpovede v konaní vypočutých svedkov si navzájom odporujú i v
spôsobe, akým mal žalovaný zamestnancom peniaze odovzdávať, nakoľko svedkovia D. D., W. S. Z.S. H. tvrdili, že zamestnancom boli odovzdávané do ruky priamo bankovky, svedok Ľ. S., že peniaze
im boli odovzdávané aj v obálke. Dodal, že Inšpektorát práce Košice v závere protokolu konštatoval, že
žalovanýzamestnávateľsinesplnilpovinnosťposkytnúťmzduzavykonanúprácužalobkynivmesiacoch

september 2014 až december 2015, s čím žalovaný súhlasil s výhradou, že nevyplatenie mzdy bolo
šetrené na polícii. Doplnil, že pokiaľ sa žalovaný bránil poukazom na skutočnosť, že trestné stíhanie
vo veci nevyplatenia mzdy bolo zastavené právoplatným uznesením Okresného riaditeľstva Policajného
zboru, odboru kriminálnej polície zo dňa 30.6.2016 ČVS: ORP-217/2-VYS-TV-2016, súd je v zmysle
§ 193 veta tretia CSP viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,

priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ho spáchal, ako
aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti, čo uznesenie o zastavení trestného
stíhanianieje,pričomvsporenebolažiadnymdôkazompreukázanáskutočnosť,žemzdabolažalobkyni
vyplatená. Dodal, že ak by aj bolo pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že svojim zamestnancom v
žalovanom období vyplatil mzdu bez toho, aby podpísali jej prevzatie, tento fakt nemôže jednoznačne
znamenať, že žalovaný zamestnávateľ mzdu vyplatil aj žalobkyni. Ako nedôvodnú napokon vyhodnotil

súd prvej inštancie námietku žalovaného, že žalobkyňa chodila do práce aj v období od septembra
2014 do decembra 2015, hoci jej mzda nebola vyplatená, nepodala žalobu o vyplatenie mzdy už skôr
a pre nevyplatenie mzdy žalobkyňa okamžite skončila pracovný pomer až listom zo dňa 29.3.2016, po
takmer 1,5 roku nevyplatenia mzdy, poukazom na obranu žalobkyne, že tak učinila z dôvodu obavy
z povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, dohodnutú v článku 9 pracovnej zmluvy pre prípad ukončenia

pracovného pomeru v dobe kratšej ako 12 mesiacov, na ktorý ju žalovaný výslovne upozornil a tiež,
preto, že žalovanému, ktorý je jej susedom v obytnom bloku verila, že mzdu jej doplatí, pretože jej tvrdil,
že O2 nemá peniaze, lebo sa zmenil generálny riaditeľ.

9. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou § 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., vychádzajúc pritom
zo zistenia, že žalobkyňa preukázateľne vyzvala žalovaného na vyplatenie mzdy najneskôr výzvou zo
dňa 25.2.2016.

10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na procesný úspech žalobkyne

priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,24 % s tým, že o výške rozhodne v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie vo veci samej končí samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a proti výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca

z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň žalovaný označil napadnuté
rozhodnutie za zmätočné, netransparentné, nesprávne a nezákonné. Súdu prvej inštancie vytkol, že pri
hodnotení výsledkov dokazovania zobral do úvahy také skutočnosti, ktoré z dôkazov vôbec nevyplynuli a
neprihliadol v žiadnom smere na skutočnosti, ktoré vykonanými dôkazmi boli jednoznačne preukázané.

Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal zmeniť rozsudok v jeho napadnutej časti, žalobu zamietnuť
a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaný namietol, že
pri hodnotení svedeckých výpovedí vzal súd prvej inštancie do úvahy skutočnosti, ktoré z výpovedí
svedkov nielen nevyplynuli, ale v samotnom konaní ani neboli prednesené a vyvodil závery, ktoré
nemajú oporu v skutočnostiach, a preto pochybil, ak žalobe žalobkyne vyhovel. V tejto súvislosti

žalovaný poukázal na bod 28 a bod 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku a tvrdil, že svedok H. „v
prevažnej miere a takmer vždy osobne videl odovzdanie mzdy žalovaným žalobkyni vo vzdialenosti
1,5 metra“, čo podľa žalovaného potvrdili nezávisle na sebe aj ostatní svedkovia D. D., Ľ. S. Z. W.
S.. Zopakoval, že žalobkyňa sa nikdy nesťažovala ohľadom výšky mzdy či jej nevyplatenia, ani na
mesačných poradách, a teda dohad súdu a vyňatie z kontextu svedeckej výpovede svedka H. ostáva

podľa žalovaného neozrejmený. Za nepreskúmateľné a nesprávne žalovaný označil hodnotenie súdu
prvej inštancie, že žalovaný sa síce dopustil pochybenia na úrovni predpisov pracovného práva, ktoré
boli prešetrené inšpektorátom práce, avšak je bez príčinnej súvislosti k preukázaniu nevyplatenia mzdy.
Žalovanýmalzato,ževodôvodnenísinapadnutésúdnerozhodnutievzájomneprotirečí,nakoľkovbode
40 odôvodnenia rozsudku súd popisuje procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou v rámci

unesenia vysvetľovacej povinnosti, v bode 41 popisuje nevysvetlenie negatívnej skutočnosti v podobe
nevyplatenia mzdy žalobkyni ňou samou ako skutočnosť, ktorú podľa úvah súdu nemohla racionálne
preukázať, pričom v podrobnostiach sa týmto ďalej súd nezaoberal a vôbec tento svoj postup ani
nezdôvodnil s poukazom na to, aký to malo mať následok, a tak podľa žalovaného súd jednoznačne maltakýto dôkaz hodnotiť v neprospech žalobkyne. Nečinnosť žalobkyne, preukazovanie jej vysvetľovacej
povinnosti v podobe vznesenia námietky, či výhrady žalobkyne voči dôkazom, svedeckým výpovediam
očitých svedkov, ktorí videli žalovaného odovzdať do rúk žalobkyne mzdu, a teda vyplatiť mzdu

žalobkyni v hotovosti k jej rukám vo vzdialenosti do 2 metrov, je podľa názoru žalovaného neunesením
vysvetľovacej povinnosti žalobkyňou, s ktorou sa súd náležite nevysporiadal, resp. ju vyhodnotil
nesprávne. Poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 265/2005 a
IV.ÚS 115/2003 žalovaný označil rozsudok za arbitrárny a absolútne neprehľadný, majúc pritom za
to, že súd prvej inštancie nepoužil žiadnu argumentáciu, ani náležite nevysvetlil ako sa vysporiadal s

námietkou žalovaného, prečo žalobkyňa chodila do práce aj naďalej v rozhodnom období, teda v období
15mesiacov,kedyjejmzdanemalabyťúdajnežalovanýmvyplácaná,aprečopretzv.nevyplácaniemzdy
žalovaným žalobkyňa neukončila pracovný pomer už skôr, lebo podľa žalovaného neobstojí tvrdenie
žalobkyne o obave zo zmluvnej pokuty dojednanej v čl. 9 pracovnej zmluvy. Podľa žalovaného súd túto
právne významnú skutočnosť nielen nevysvetlil, ale ju aj bezdôvodne vyhodnotil v prospech žalobkyne,
bezvysvetleniasvojhopostupu.Ztýchtodôvodovmalžalovanýzato,žesúdprvejinštancienevyhodnotil

vykonané dôkazy a vo veci nesprávne rozhodol.

12. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla ako vecne správny potvrdiť
napadnutý rozsudok, vydaný potom, ako súd vykonal podrobné dokazovanie vo veci, všetky vykonané
dôkazy zhodnotil a na základe podrobného dokazovania dospel k správnemu záveru a k správnemu

rozhodnutiu vo veci, čo podrobne odôvodnil vo svojom rozhodnutí. Dôvody odvolania žalovaného
žalobkyňa označila za právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Mala za to, že odvolanie
žalovaného neobsahuje žiadne právne relevantné argumenty, ktoré by mali mať za následok
zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože v odvolaní popísané skutočnosti
o nedostatočne odôvodnenom rozhodnutí, prípadne o zmätočnom rozhodnutí sú len všeobecnými

dôvodmi odvolania, ktoré sa netýkajú napadnutého rozhodnutia, ktoré je jasne a zrozumiteľne
odôvodnené. Odvolanie žalovaného je podľa žalobkyne všeobecné, ničím nepodložené, nič konkrétne
nevytýka, pričom žalovaný sa v ňom absolútne nevysporiadal s nezvládnutým dôkazným bremenom,
zaťažujúcim v spore žalovaného. Zdôraznila, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno a
žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázal vyplatenie žalovanej mzdy za sporné obdobie,

o vyplatení mzdy nepredložil v konaní jediný doklad. Podčiarkla, že ľahkovážnosť žalovaného
ohľadne evidencie vedenia dokladov, prípadne nedbalosť účtovníčky žalovaného, nemôže byť na ujmu
žalobkyne, naviac, ak pochybenie žalovaného potvrdila aj kontrola vykonaná na to určeným orgánom,
a to inšpektorátom práce. Upozornila, že pri podrobnejších výsluchoch jednotlivých svedkov, ktorí v
úvode svojej výpovede stále povedali presne rovnakú identickú vetu - mzda bola vyplácaná stále

všetkým spolu v kancelárii v R. do 15. dňa v mesiaci, alebo najbližší pracovný deň, sa zistilo, že
jediným spoločným ukazovateľom týchto svedeckých výpovedí je to, že ani jeden svedok nevedel uviesť,
aká suma mala byť údajne odovzdávaná žalobkyni, nikto presnú sumu nevidel, nevidel bankovky ani
nominálne hodnoty údajne odovzdávaných bankoviek, čo je pri takomto type sporu veľmi podstatnou
časťou svedeckej výpovede a svedkovia sa rozchádzali v tvrdeniach, kto každý bol vlastne prítomný

pri odovzdávaní mzdy, po presne mierených otázkach sa rozpamätali, že neboli vlastne pri každom
odovzdávaní mzdy, niektorí v celom rozhodnom období ešte ani nepracovali u žalovaného, niektorí
videli odovzdávanie mzdy stále v hotovosti, iní zasa aj v obálke, pričom nevideli obsah obálky a
posledný svedok dokonca vyvrátil výpovede všetkých ostatných o mieste odovzdávania mzdy, lebo
všetci svedkovia dovtedy tvrdili, že mzda sa stále odovzdávala v kancelárii, posledný svedok však

povedal, že videl odovzdávanie mzdy v altánku vonku na dvore. Z uvedeného vyvodila, že preukázanie
vyplatenia mzdy žalobkyni v presne určenej žalovanej výške nebolo zo strany žalovaného zvládnuté,
a ohľadne tejto skutočnosti žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Dodala, že námietka žalovaného v
odvolaní ohľadne nedostatočne odôvodnenej skutočnosti, prečo žalobkyňa chodila do práce aj napriek
nevyplateniu mzdy, bola žalobkyňou dostatočne vysvetlená, a aj keby tomu tak nebolo, nič to nemení

na tom, že žalovaný žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázal vyplatenie mzdy žalobkyni
za sporné obdobie.

13. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu zotrval na svojej argumentácii.
Zopakoval, že sa na pravde nezakladajú tvrdenia žalobkyne, že neuniesol dôkazné bremeno a

nepreukázal vyplatenie žalovanej mzdy, lebo dôkazom o tom, že mzdu žalobkyni vyplatil sú výsluchy
svedkov vypočutých v spore - D. D., Ľ. S. Z. W.Z. S., V.. N. H. a svedka H., čo v konečnom
dôsledku jednoznačne vo svojich svedeckých výpovediach potvrdili, a tak uniesol dôkazné bremeno na
preukázanie svojho tvrdenia o zaplatení mzdy. Podľa žalovaného je relevantnou skutočnosťou fakt, žežalobkyňa chodila do práce napriek tvrdenému nevyplateniu mzdy, čo ostalo nevysvetlené, resp. súd sa
vysporiadal s touto právnou relevantnou skutočnosťou povrchne, a preto rozhodol arbitrárne.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom v § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP
a z hľadísk žalovaným uplatneného odvolacieho dôvodu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je opodstatnené.

15. Po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého vyhovujúceho výroku rozsudku, odvolací súd
konštatuje, že tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie
skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo že by v hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok

jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. §
192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Súd prvej inštancie svoj záver
o vyhovení žalobe odôvodnil dostatočne presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu
tvrdení žalobkyne i žalovaného, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom tak žalobkyni, ako
aj žalovanému vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje
procesné práva. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné a logické zakotvenie vo vykonaných
dôkazochaprijatéskutkovéaprávnezáverysúodôvodnenézrozumiteľneavsúladesustálenousúdnou
praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v

uplatnení práv i oprávnenej dôvery v právo, ako aj predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Neboli zistené
aniinévadyvzmysle§365ods.1písm.a),b)ac)CSP,ktorébymalizanásledoknesprávnerozhodnutie
v spore, ku ktorým odvolací súd je povinný prihliadať z úradnej povinnosti.

16. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli

spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie, námietky uvedené v odvolaní žalovaný v podstate
uvádzal už aj v konaní pred súdom prvej inštancie, s týmito sa tento náležite a správne vysporiadal
pri rozhodovaní sporu. Tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z
hľadiska zistených skutočností skutkového stavu a právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho
konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo

vzťahu k odvolateľovi, Vzhľadom na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), odvolací súd len na
zdôraznenie správnosti rozsudku v jeho napadnutej časti dodáva nasledovné:

17. V posudzovanom prípade z obsahu žaloby a spisu je zrejmé, že požiadavka žalobkyne

voči žalovanému na úhradu peňažnej sumy vychádza z tvrdenia žalobkyne, že žalovaný ako jej
zamestnávateľ, u ktorého pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.8.2014 ako predajca EFIS
s miestom výkonu práce okres Trebišov, Vranov nad Topľou a Košice odo dňa 1.9.2014 až do konca
marca 2016, kedy žalobkyňa pracovný pomer u žalovaného ukončila okamžite podľa § 69 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce pre nevyplatenie mzdy od mesiaca september 2014 doposiaľ. Žalobkyňa tvrdí,

že žalovaný jej nevyplatil mzdu za obdobie od októbra 2014 do mesiaca december 2015, pričom v
spore nebola sporná výška mzdy, ani obdobie nevyplatenej mzdy. Žalovaný sa bránil (o.i.) tvrdením, že
žalobkyni mzdu vyplatil a na svoje tvrdenie označil ako dôkaz výpoveďou svedkov V.. N. H., D. D., Ľ.
S., W.Z. S. Z. S. H., ktorých súd v konaní vypočul a tieto dôkazy spolu s ostatnými vykonanými dôkazmi
vyhodnotil tak, že vykonané dôkazy nepreukázali tvrdenie žalovaného o vyplatení mzdy žalobkyni v

označenom období.

18. Žalovaný vo svojom odvolaní spochybňuje správnosť skutkového zistenia súdu prvej inštancie, že
nevyplatil žalobkyni mzdu, pričom uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

19. Tento odvolací dôvod sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie
spočívajúcejvtom,žeskutkovézistenie,ktorébolopodkladompresúdnerozhodnutiejenesprávne,lebo
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právnehoposúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti,
prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor

v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 191 až § 194 CSP.

20. Z obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne plynie, že súd prvej inštancie

vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo
svedeckých výpovedí, alebo ktoré vyšli najavo inak, ak súd vyhovel žalobe z dôvodu, že žalovaný v

danom spore neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že žalobkyni mzdu za sporné obdobie
vyplatil.

21. Záver o neunesení dôkazného bremena žalovaným na tvrdenie, že žalobkyni za označené obdobie
mzdu žalovaný vyplatil, dovodil súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho

súdu, podľa ktorej dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v
spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech.

22. Pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku sporu,

povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v odlišnom smere. Každá
zo strán musí, v závislosti na hypotéze právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer sporových
strán, tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech
(bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností zaťažuje tú stranu sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé

právne dôsledky. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojho tvrdenia,
nesie tak prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať na
skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i
tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyznelo v záver, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.

Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola buď pre nečinnosť
strany sporu v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ust. § 132 ods. 1 CSP alebo vôbec
(objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu
prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Rovnako

v týchto prípadoch (v tzv. dôkaznej núdzi) musí súd rozhodnúť v neprospech tej strany sporu, v ktorého
záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

23. V okolnostiach prejednávaného prípadu súd prvej inštancie vyvodil správny záver o neunesení
dôkazného bremena žalovaným na tvrdenie o vyplatení mzdy žalobkyni (ako jedinej spornej skutočnosti)

za stavu, ak a) „ani jeden zo svedkov nevedel uviesť, akú sumu žalovaný žalobkyni odovzdal a výpovede
v konaní vypočutých svedkov si navzájom odporujú i v spôsobe, akým mal žalovaný zamestnancom
peniaze odovzdávať, nakoľko svedkovia D. D., W. S. Z. S. H. tvrdili, že zamestnancom boli odovzdávané
do ruky priamo bankovky, svedok Ľ. S., že peniaze im boli odovzdávané aj v obálke“, b) „Inšpektorát
práce Košice v závere protokolu konštatoval, že žalovaný zamestnávateľ si nesplnil povinnosť poskytnúť

mzdu za vykonanú prácu žalobkyni v mesiacoch september 2014 až december 2015, s čím žalovaný
súhlasilsvýhradou,ženevyplateniemzdybološetrenénapolícii“,správnepritomdôvodiac,že„pokiaľsa
žalovaný bránil poukazom na skutočnosť, že trestné stíhanie vo veci nevyplatenia mzdy bolo zastavené
právoplatným uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície zo dňa30.6.2016 ČVS: ORP-217/2-VYS-TV-2016, súd je v zmysle § 193 veta tretia CSP viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu a o tom, kto ho spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo

zániku spoločnosti, čo uznesenie o zastavení trestného stíhania nie je, pričom v spore nebola žiadnym
dôkazom preukázaná skutočnosť, že mzda bola žalobkyni vyplatená“, pričom „ak by aj bolo pravdivé
tvrdenie žalovaného o tom, že svojim zamestnancom v žalovanom období vyplatil mzdu bez toho, aby
podpísali jej prevzatie, tento fakt nemôže jednoznačne znamenať, že žalovaný zamestnávateľ mzdu
vyplatil aj žalobkyni“.

24. Ako opodstatnené nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotiť ani námietky žalovaného
smerujúce k nesprávnemu hodnoteniu svedeckých výpovedí vo vzťahu k skutkovým zisteniam a
záverom súdu prvej inštancie.

25. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo (§ 191 ods. 2 CSP).

26. Pri dôkaze výpoveďou svedka súd vyhodnocuje vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký
svedok má vzťah k sporovým stranám v prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň

k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom k spôsobu
reprodukcie týchto skutočností, do akej miery je dôkaz výpovede svedka súladný s inými dôkazmi,
či im odporuje, poprípade či sa vzájomne dopĺňajú. Celkové posúdenie uvedených hľadísk potom
poskytuje potom záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností. Zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo

spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak v tomto smere nemožno vytknúť súdu žiadne pochybenia,
potom nie je možné ani polemizovať so skutkovými závermi, resp. namietať, že súd mal uveriť inému
svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva
iné skutkové zistenie a podobne (por. napr. m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
18.2.2004 sp.zn. 29Odo/936/2003). Podľa čl. 15 Základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán

sporu totiž hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom
žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

27. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku plynie, že v tomto smere súdu prvej inštancie žiadne
pochybenie vytknúť nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať, že by vzal pri svojom rozhodovaní
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo že by naopak opomenul pre
rozhodnutie podstatné skutočnosti v spore preukázané. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zo žiadneho z
vykonanýchdôkazov,jednotlivoaanivichvzájomnejsúvislosti,nemožnoučiniťzáverotom,žežalovaný

vyplatil za rozhodné obdobie žalobkyni mzdu vo výške uplatnenej v jej žalobnom návrhu (v priebehu
sporuanivodvolanížalovanýmnespochybňovanej).Nauvedenomnemôžepritomničzmeniťaniobrana
žalovaného a odvolacia námietka, že žalobkyňa chodila do práce napriek tvrdenému nevyplateniu mzdy.

28. Ako neopodstatnenú hodnotí odvolací súd i žalovaného odvolaciu námietku nepreskúmateľnosti,

resp. nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, ktorej dôvodnosť by z podstaty veci bránila prieskumu
napadnutého rozsudku z hľadiska relevantných odvolacích námietok žalovaného. Rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti totiž zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v
zmysle § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci

vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil, súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

29. Odvolací súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade aplikácií zákonných predpisov
neodchýlil od ich znenia, nepoprel ich účel a význam, ak svoj záver o vyhovení žalobe a vyhodnotenieobranyžalovanéhoakoneopodstatnenej,založilnaúsudku,žežalovanýneuniesoldôkaznébremenona
svoje tvrdenie o tom, že vyplatil žalobkyni mzdu. Nemožno preto prisvedčiť žalovanému v jeho odvolaní
ani v tom, že súd sa vysporiadal povrchne s jeho obranou založenou na tvrdení, že žalobkyňa chodila

do práce napriek tvrdenému nevyplateniu mzdy a pre tzv. nevyplácanie mzdy žalovaným žalobkyňa
neukončila pracovný pomer už skôr, lebo podľa žalovaného neobstojí tvrdenie žalobkyne o obave zo
zmluvnej pokuty dojednanej v čl. 9 pracovnej zmluvy. Prvoinštančný súd sa obranu žalovaného v tomto
smere v odôvodnení rozsudku správne vyhodnotil ako nedôvodnú a bez významu poukazom i na obranu
žalobkyne, že tak učinila z dôvodu obavy z povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, dohodnutú v článku 9

pracovnej zmluvy pre prípad ukončenia pracovného pomeru v dobe kratšej ako 12 mesiacov, na ktorý ju
žalovaný výslovne upozornil a tiež, preto, že žalovanému, ktorý je jej susedom v obytnom bloku verila,
že mzdu jej doplatí, pretože jej tvrdil, že O2 nemá peniaze, lebo sa zmenil generálny riaditeľ.

30. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalovaný sa s právnym názorom
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho

rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 188/06). Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí ani právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi, s navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
strana sporu (por. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp. zn. II.ÚS
251/03).

31. Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, sú
odvolacie námietky žalovaného spochybňujúce správnosť napadnutého vyhovujúceho výroku a výroku
o trovách konania nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku, z ktorého dôvodu
odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP,
vrátane vecne správneho výroku o trovách konania a podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania procesne úspešnej
žalobkyni s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).