Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 14, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/207/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200227
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7017200227.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a

sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobkyne: mal. S. H.C., nar.
X.X.XXXX, bytom S.. K. XXXX/XX, K., zastúpená JUDr. Vladimírom Hajdukom, bytom J. Murgaša
1316/22, Michalovce, proti žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, Saleziánov
1, Michalovce, IČO: 35 556 706, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trebišov z 1. marca 2019, č. k. 12C/44/2017-220

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku.

M e n í rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni
100 % trov konania pred súdom prvej inštancie.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkynisumu500,-Eur(I),vprevyšujúcejčastižalobu
zamietol (II) a rozhodol o trovách konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia peňažného odškodnenia v
sume 20.000,- Eur za nemajetkovú ujmu spôsobenú jej, podľa skutkového vymedzenia uplatneného
nároku, nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný sa mal podľa žalobkyne dopustiť
diskriminačného konania tým, že s účinnosťou od 1.9.2016 ju neviedol v zozname žiakov, na ktoré
sa poskytuje dotácia na podporu výchovy k stravovacím návykom dieťaťa ohrozeného sociálnym
vylúčením, a to na zabezpečenie obeda a iného jedla v základnej škole podľa zák. č. 544/2010 Z. z.
(ďalej tiež len „dotácia na obed“), hoci podmienky pre poskytovanie dotácie na jej osobu spĺňala. Tým

bolo žalobkyni znemožnené zúčastňovať sa odberu jedla v školskej jedálni základnej školy, ktorú v tom
čase navštevovala, a následkom toho tvrdila, že jej vznikla morálna ujma.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistenia, že rodičia maloletej žalobkyne
v rozhodnom čase nežili spolu, že obaja spĺňali podmienky pre vznik nároku na pomoc v hmotnej núdzi
podľa zák. č. 417/2013 Z. z., že žalovaný pri posudzovaní hmotnej núdze rodičov najskôr považoval
žalobkyňu za člena domácnosti otca s tým, že v tejto konštelácii dotáciu na obed pre žalobkyňu

schválil, že následne rozhodnutím sp. zn. MI1/RHNaNV/SOC/2016/13127-0065 zo dňa 6.7.2016 znížil
otcovi výšku peňažnej pomoci v hmotnej núdzi z dôvodu, že od 1.6.2016 už žalobkyňa nemala byť
členom jeho domácnosti, a že práve v spojitosťou s touto zmenou starostlivosti o žalobkyňu, keďže
k spoločnému posúdeniu hmotnej núdze žalobkyne a jej matky v tom čase ešte formálne nedošlo,žalovaný vypustil žalobkyňu zo zoznamu dotovaných žiakov. Podľa zistenia súdu prvej inštancie bolo
zmienené rozhodnutie žalovaného v odvolacom konaní zrušené, pričom následným právoplatným
rozhodnutím žalovaného došlo u otca žalovanej opätovne k zníženiu pomoci v hmotnej núdzi, avšak už

s účinnosťou od 1.7.2015, s odôvodnením, že žalobkyňa bola v starostlivosti matky už od mesiaca máj
2015. Súd prvej inštancie si napokon ako nesporné skutkovo osvojil tvrdenie žalobkyne, že v dôsledku
vyradenia zo zoznamu dotovaných žiakov jej zriaďovateľ školského zariadenia, ktoré navštevovala, od
1.9.2016 pozastavil vydávanie (dotovaných) obedov v školskej jedálni.

4. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 2 ods. 1 a 2, § 2a ods. 1 až
3, § 3 ods. 1 až 3, § 9 ods. 1 až 3 a § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších zmien a doplnkov a § 2 písm. d), § 4 ods. 3 až 10, § 14
ods. 2 a 4 a § 12 ods. 5 zák. č. 544/2010 Z. z. o dotáciách v pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky, v znení účinnom k 1.9.2016. Z úpravy zák. č. 544/2010 Z. z. vyvodil,

že podmienkou pre zaradenie žiaka do zoznamu dotovaných osôb je faktický stav, kedy dieťa žije v
domácnosti s osobou v hmotnej núdzi a nie formálne posúdenie hmotnej núdze takejto osoby spoločne
s dieťaťom. Pokiaľ preto žalovaný potrebou opätovného posúdenia hmotnej núdze matky v súvislosti
s tým, že žalobkyňa sa stala členom jej domácnosti odôvodňoval vyradenie žalobkyne zo zoznamu
dotovanýchosôb,súdprvejinštancieskonštatoval,žepreňchýbalaoporavzákoneanejednalosapodľa

jeho názoru o právnu, ale administratívnu prekážku. Zavedením takéhoto postupu, ktorý bol v praktickej
rovine premietnutý do programovej aplikácie „Riadenie sociálnych dávok“, umožňujúcej zadanie údajov
pre zaradenie migrujúceho dieťaťa do zoznamu dotovaných osôb až po opätovnom formálnom posúdení
hmotnej núdze rodiča (rodičov), žalovaný podľa posúdenia prvoinštančného súdu znevýhodnil skupinu
detí zaradených do zoznamu pre poskytnutie dotácie, u ktorých dochádza k zmene výchovného

prostredia oproti iným osobám (pozn. odvolacieho súdu: zrejme nimi mal súd prvej inštancie na mysli iné
dotované deti, u ktorých k takejto zmene nedochádza), čím (aj) voči žalobkyni porušil zásadu rovnakého
zaobchádzania formou nepriamej diskriminácie. Súd prvej inštancie vo svojich úvahách vedúcich k
tomuto záveru odmietol zdôvodnenie týmto postupom sledovaného cieľa žalovaným, ktorým bola
potreba ustálenia pomerov oboch rodičov migrujúceho dieťaťa. Vo svojej argumentácii v tomto smere

prvoinštančný súd skonštatoval, že obaja rodičia žalobkyne predsa boli v rozhodnom čase žalovaným
evidované ako osoby v hmotnej núdzi a poberatelia sociálnej dávky, preto nevyhnutne žalovaný musel
disponovať aktuálnymi údajmi o ich sociálnych pomeroch, ktoré sa zohľadňujú aj pri zaraďovaní dieťaťa
do zoznamu žiakov oprávnených na dotáciu. Zároveň podľa úvahy súdu prvej inštancie žalovaný v
tom čase vystupoval ako kolízny opatrovník maloletej žalobkyne v konaní o úpravu práv a povinnosti

jej rodičov k nej, a preto bolo jeho povinnosťou mať k dispozícií všetky potrebné údaje o sociálnych
pomeroch rodičov žalobkyne. Pokiaľ ide o formu priznanej ochrany pred diskriminačným konaním
žalovaného a výšku priznanej relutárnej satisfakcie, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku skonštatoval, že vzhľadom na povahu a okolnosti diskriminačného zásahu prichádza do úvahy
ako vhodný spôsob ochrany žalobkyne len peňažná satisfakcia za nemajetkovú ujmu jej spôsobenú.

Tá podľa jeho vysvetlenia prvoinštančného súdu spočívala v znížení jej dôstojnosti a v prežívaní pocitu
poníženia a krivdy v dôsledku toho, že sa následkom opatrenia žalovaného prestala zúčastňovať odberu
obedov v školskej jedálni. S akcentom na skutočnosť že žalovaným navodený stav trval (len) v období
mesiacov september až december 2016, keďže počnúc mesiacom január 2017 už dotáciu na žalobkyňu
schválil (zaradil žalobkyňu do zoznamu dotovaných osôb) a s prihliadnutím v tejto súvislosti tiež na

hodnotu dotácie (1,- Eur/deň), považoval súd prvej inštancie v okolnostiach prípadu za primeranú výšku
peňažného odškodnenia v sume 500,- Eur. V tomto rozsahu prvoinštančný súd žalobe vyhovel a v
prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s
poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. čiastočným procesným úspechom oboch strán v spore a zároveň
skutočnosťou, že strany vynaloženie trov nedeklarovali a ich náhrady sa ani nedomáhali.

5. Proti zamietavému výroku a výroku o trovách konania podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie
s návrhom, aby ho odvolací súd v týchto častiach zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť jej
peňažné odškodnenie vo väčšom ako v už priznanom rozsahu (pozn. odvolacieho súdu: bez dispozície
so žalobou žalobkyňa v odvolaní navrhla priznať jej náhradu za nemajetkovú ujmu v sume 3.500,- Eur;

v odvolacej replike však navrhla rozhodnúť podľa žalobného petitu) a prizná žalobkyni tiež nárok na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. V odvolaní žalobkyňa nesúhlasila so záverom súdu
prvej inštancie o primeranosti výšky priznanej náhrady a vytkla nesprávnosť jeho úvah v tomto smere
vychádzajúcich, pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, predovšetkým z hodnoty dotáciena obed. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na to, že hoc denná dotácia na obed predstavovala
skutočne 1,- Eur, keďže sa nemohla stravovať v školskej jedálni, bolo potrebné zabezpečiť pre ňu
obedy inak. Tvrdila, že v tom čase predstavovala cena jedného obeda až 7,- Eur. Žalobkyňa v odvolaní

nesúhlasila ani s dôvodmi, pre ktoré jej súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania
a poukázala na to, že jej zástupca mal v súvislosti s cestou na pojednávania náklady na cestovné a
na zabezpečenie stravy. Zároveň odvolateľka zastávala názor, že má nárok na náhradu trov konania
bez ohľadu na rozsah jej procesného úspechu v spore z dôvodu svojej neplnoletosti. Svojimi odvolacími
námietkami, poukazujúcimi na nesprávne právne posúdenie veci, žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod

podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že ním uplatňovaný
postup pri poskytovaní dotácii na obedy je diskriminačný s akcentom na to, že ním v medziach zákona
objektívne sledoval oprávnený záujem a bol zároveň primeraný a tiež nevyhnutný na dosiahnutie
tohto záujmu. Žalovaný v tomto smere vo vyjadrení poukázal na to, že rovnaký postup uplatňuje vo

všetkých prípadoch, kedy dochádza k zmene výchovného prostredia dieťaťa, ktorá skutočnosť, podľa
jehonázoru,samaosebevylučujeporušeniezásadyrovnakéhozaobchádzaniavočižalobkyni.Žalovaný
argumentoval, že týmto postupom, ktorý vo svojej podstate procedurálne viaže poskytnutie dotácie na
posúdenie hmotnej núdze rodiča, do starostlivosti ktorého sa dieťa dostáva, predchádza neoprávneným
a zároveň duplicitne vyplácaným dotáciám. Zdôraznil v tejto súvislosti, že zoznam dotovaných detí sa

vyhotovuje vždy na kalendárny mesiac a že podľa zákonnej úpravy je pre zaradenie alebo nezaradenie
dieťaťa do tohto zoznamu rozhodujúci vždy platný stav posudzovania hmotnej núdze, včítane okruhu
spoločne posudzovaných členov domácnosti.

7. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike poukázala na to, že žalovaný i napriek vo vyjadrení k odvolaniu

prezentovanému stanovisku k spôsobu právneho posúdenia veci, odvolanie proti vyhovujúcemu výroku
napadnutého rozsudku nepodal. Žalobkyňa nesúhlasila so zdôvodnením opodstatnenosti postupu, ktorý
voči nej žalovaný uplatnil a vyzdvihla v tejto súvislosti, že žalovaný o vyradení žalobkyne zo zoznamu
dotovaných detí neinformoval jej rodičov a podľa jeho názoru ani doposiaľ zmysluplne nevysvetlil, podľa
akých kritérií zaraďoval alebo nezaraďoval deti do zoznamu dotovaných žiakov.

8. Vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku (I) nebol napadnutý odvolaním a ani podaným odvolaním
dotknutý. V tejto časti rozsudok prvoinštančného súdu nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367
ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

9. Vo vzťahu k ostatnej časti napadnutého rozsudku (II, III) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací
(§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§
359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska
odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a s prihliadnutím na

vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru,
že pokiaľ ide o preskúmavanú meritórnu časť, je nepadnutý rozsudok z pohľadu odvolacích námietok
žalovaného, v intenciách nimi uplatneného odvolacieho dôvodu, vecne správny. Rozsudok bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.8.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta a času
tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty

podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd považuje za potrebné na tomto mieste
poznamenať, že i keď sa žalovaný proti napadnutému rozsudku neodvolal a odvolanie žalobkyne vo

svojej podstate smerovalo (len) proti spôsobu právneho posúdenia otázky primeranosti výšky priznanej
relutárnej satisfakcie, z logiky veci vyplýva, že akékoľvek úvahy o forme a rozsahu ochrany žalobkyne
pred diskriminačným konaním žalovaného musia nadväzovať na záver, že žalovaný sa takého porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobkyni dopustil. Preto nevyhnutne bola predmetom
odvolacieho prieskumu i otázka základu uplatneného nároku. Odvolací súd sa však so spôsobom

právneho posúdenia tejto otázky súdom prvej inštancie nestotožnil.

11. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy
na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konaniapodľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto
postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý

mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu
normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy
vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

12. Súd prvej inštancie na právne posúdenie základu uplatneného nároku správne aplikoval už

spomenuté ustanovenia zák. č. 365/2004 Z. z. Interpretáciou týchto noriem však nevyvodil vo vzťahu k
inak nespornému skutkovému stavu správne právne závery.

13. Podľa ust. § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z., dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k
národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského

stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti.

14. Podľa ust. § 2a ods. 1 až 3 zák. č. 365/2004 Z. z., diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama

diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.(2) Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri
ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo
zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.(3) Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny
predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v

porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo
prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na
dosiahnutie takého záujmu.

15. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že za diskriminačné nemožno považovať každé menej priaznivé

zaobchádzanie než s osobami v porovnateľnej situácii (priama diskriminácia) alebo znevýhodnenie v
porovnaní s inými osobami (nepriama diskriminácia), ale len také konanie (opomenutie), rozhodnutie,
úpravu či opatrenie, ktorého pohnútkou (motívom) bola okolnosť, ktorá je z objektívneho hľadiska
spôsobilá byť diskriminačným dôvodom. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na výstižné
závery formulované Ústavným súdom SR v jeho uznesení sp. zn. IV. ÚS 16/2009 z 30.4.2009, v zmysle

ktorých „... subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru,
že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy (do
31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.
z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 13

ods. 5 Zákonníka práce) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca
musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo
k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také
dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa
či etnická príslušnosť (pôvod) a pod.. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu,
ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania“.

16. Pre úspešné uplatnenie nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy spôsobenej podľa skutkového

vymedzenia žaloby nepriamou diskrimináciou žalovaného, bola teda žalobkyňa povinná jednak tvrdiť,
že bola oproti iným osobám znevýhodnená alebo naopak iné osoby oproti nej zvýhodnené; musela
teda vyjadriť komparátor diskriminačného konania oproti iným osobám a zároveň bola povinná vyjadriť,
prípadne v okolnostiach prípadu musela byť celkom nepochybne zrejmou pohnútka, tejto žalovaným
vyvolanej nerovnosti. Žalobkyňa hoc i v žalobe (ani v priebehu konania) nekonkretizovala, voči akým

osobám bola v dôsledku žalovaným inak plošne uplatňovaného postupu pri schvaľovaní dotácie na
obed v prípade detí rodičov v hmotnej núdzi, u ktorých dochádza k zmene výchovného prostredia
znevýhodnená (alebo tieto iné osoby voči nej zvýhodnené), súd prvej inštancie v okolnostiach prípadu
ustálil, že týmto opatrením žalovaný znevýhodnil migrujúce deti rodičov v hmotnej núdzi oproti týmdeťom rodičov v hmotnej núdzi, u ktorých k zmene výchovného prostredia nedochádza. Fakticky sa
toto znevýhodnenie oproti deťom v stabilnom výchovnom prostredí malo prejaviť tak, že v prípade
migrujúceho dieťaťa žalovaný prehodnocoval dopad zmeny výchovného prostredia a s tým súvisiacu

zmenu spoločne posudzovaných členov domácnosti na stav hmotnej núdze príjemcov pomoci v
hmotnej núdzi, v rámci ktorého postupu vzhľadom na časovú postupnosť rozhodovania vo vzťahu k
takému dieťaťu, pozastavil dotáciu na obed. Pokiaľ by odvolací súd i pripustil správnosť týchto úvah
prvoinštančného súdu, a teda prisvedčil správnosti jeho názoru, že žalovaný skutočne zaviedol a
uplatňoval postup znevýhodňujúci skupinu migrujúcich detí oproti iným osobám, rozhodne nemôže

súhlasiť s jeho záverom, že toto opatrenie má diskriminačnú povahu. V tomto svojom závere totiž
prvoinštančný súd nereflektoval, že žalobkyňa v žalobe a ani v celom priebehu konania pred súdom prvej
inštancie vôbec netvrdila a nestala sa ani inak zrejmou skutočnosť, aby tento žalovaným uplatňovaný
postup bol motivovaný konkrétnym diskriminačným dôvodom, inak povedané, že jeho pohnútkou bolo
znevýhodniť dotknutú skupinu osôb (a v nej žalobkyňu) oproti iným osobám, pre niektorý z právom
aprobovaných diferenciačný prvok, objektívne vedúci k nežiaducej nerovnosti, najmä však z dôvodu

pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine,
zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti,
jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti (§ 2 ods.
1 zák. č. 365/2004 Z. z.). Je potrebné mať v tejto súvislosti na zreteli, že nie každé pochybenie,

nesprávny, neštandardný, neefektívny alebo i celkom zrejme formalistický postup vedie k diskriminácii.
Za diskriminačné je možné označiť len také konanie, ktoré, ako je uvedené už vyššie, priamo alebo
nepriamo smeruje k znevýhodneniu osoby alebo skupiny osôb v porovnaní s inými osobami a zároveň
ktorého pohnútkou (motívom) sú zákonom stanovené (predvídané) diskriminačné dôvody.

17. Nakoľko takýto diskriminačný dôvod sa z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia žalobkyňou v
konaní nestal zrejmým, nedošlo k naplneniu vôbec základného hmotnoprávneho predpokladu pre to,
aby žalobkyni vznikol nárok na akýkoľvek z právnych prostriedkov ochrany pred diskrimináciou. To samo
o sebe vylúčilo možnosť iného posúdenia zamietavého výroku napadnutého rozsudku, hoc i spočívalo
na nesprávnom závere o základe uplatneného nároku, než ako vecne správneho. Odvolací súd preto

z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok
v jeho zamietavom výroku.

18. Inak odvolací súd posúdil vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia o trovách konania.
To, ako už bolo zmienené na inom mieste tohto odôvodnenia, bolo vystavané na úvahe, že nevyhovenie

žalobe smerujúcej k náhrade nemajetkovej ujmy je potrebné z hľadiska rozhodnutia o trovách konania
posúdiť ako procesný neúspech. S týmto názorom prvoinštančného súdu sa odvolací súd nemohol
stotožniť. Na úvod svojej argumentácie odvolací súd kriticky poznamenáva, že nesprávnosť právneho
uvažovania súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, má celkom nepochybne
pôvod v nejasnej právnej úprave, ktorá bola zavedená rekodifikáciou procesného poriadku. Pokiaľ totiž

predchádzajúci procesný predpis (zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) vo svojom ust. §
142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku
alebo od úvahy súdu mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne
neúspešná, v súčasnosti platný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje
predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v právnej

praxi sa však takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová
procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho
usporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu
alebo na znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť, a preto prípadné nevyhovenie
žalobe v celom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (por. Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný
prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred diskrimináciou, včítane
výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú porušením rovnakého zaobchádzania, v
konečnom dôsledku výsledkom úvahy súdu o primeranosti náhrady, možno mať za to, že nepriznanie

peňažnej náhrady v celom uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je
namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Zároveň odvolací súd rovnako
v súvislosti so zmenou procesnej úpravy poznamenáva, že podľa ust. 262 ods. 1 C.s.p. súd rozhodujeo nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu, čo v okolnostiach tohto prípadu znamená, že len z
dôvodu neuplatnenia nároku stranami, im súd prvej inštancie spôsobom rozhodnutia o trovách tento
nárok nemôže odoprieť. Z týchto dôvodov, nakoľko žalobkyňa deklaruje, že v súvislosti s týmto sporom

mal jej zástupca relevantné výdavky, odvolací súd pristúpil k zmene rozhodnutia o trovách konania tak,
že procesne plne neúspešnému žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni 100 % trov konania
pred súdom prvej inštancie.

19. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

20. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

21. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným

ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní
neúspešnou. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich
vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania
tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).