Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 12, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/135/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117227648
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:6117227648.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Y.. T. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. - U., O. H. 2, zast. Advokátska kancelária Marônek & Partners,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Bancíkovej 1/A, IČO: 47 234 661, proti žalovanému: R. L., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. H., Q. XXXX/XX, zast. JUDr. Vlastou Suchanovou, advokátkou, so sídlom Nové Zámky,
Podzámska 32, o zaplatenie 8.630,42 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 14. januára 2019 č. k. 9C/135/2017-176 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
8.630,42 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne zo sumy 8.630,42 eura od 01. 01.
2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi súd priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 588, § 657, § 658 ods. 1, § 110
ods. 1, § 558, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania súd dospel
k právnemu názoru, že nároku žalobcu je potrebné vyhovieť a zaviazať žalovaného k zaplateniu istiny

8.630,42 eura spolu s príslušenstvom, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že žalobca v
konaní jednoznačne preukázal, že so žalovaným uzatvoril dve zmluvy o pôžičke peňazí podľa § 657 a
nasl. Občianskeho zákonníka, a to zmluvu dňa 13. 08. 2007 na sumu 60.000,- Sk a 15. 08. 2007 na
sumu 200.000,- Sk. Obe zmluvy uzavreli strany sporu ako fyzické osoby, nie za účelom podnikania,
nakoľko táto skutočnosť ani v jednom bode zmluvy nie je uvedená a zároveň nie je uvedený ani účel
pôžičky, že by bol poskytnutý žalovanému v rámci podnikateľskej činnosti. Obe zmluvy však obsahujú
všetky tie ustanovenia, ktoré zmluva o pôžičke peňazí medzi fyzickými osobami má obsahovať, teda

predmet zmluvy, lehotu splatnosti, platobné podmienky, dohodnuté úroky z omeškania, keďže si ich
dohodli, okrem toho aj uznanie dlhu, na ktorý odkazuje bod 5. v oboch zmluvách, že neoddeliteľnou
súčasťou oboch zmlúv je uznanie dlhu dlžníkov v zmysle § 558 OZ zo dňa 13. 08. 2007 a 15. 08.
2007 a záverečné ustanovenia v bodoch 6. oboch zmlúv, ktoré jednoznačne potvrdzujú a preukazujú,
že účastníci zmluvy obe zmluvy podpísali a uzavreli slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, a nie
v tiesni alebo pod nátlakom alebo za nápadne nevýhodných podmienok. Okrem toho, žalobca ďalej
preukázal pri oboch zmluvách, že so žalovaným uzatvoril aj potvrdenia o prevzatí peňazí, ako zo dňa

13. 08. 2007, tak aj 15. 08. 2007, podľa ktorých žalovaný ako dlžník potvrdil, že od žalobcu ako veriteľa
prevzal sumy peňazí 60.000,- Sk ku dňu 13. 08. 2007 a 200.000,- Sk ku dňu 15. 08. 2007 a zároveň aj
uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka takisto k obom zmluvám, teda jedno zo dňa 13. 08.
2007, druhé zo dňa 15. 08. 2007, keď žalovaný ako dlžník uznal dlh z oboch poskytnutých pôžičiek azaviazal sa vrátiť veriteľovi dlžné sumy z oboch súm do 31. 12. 2008, spolu aj s dohodnutými úrokmi
z omeškania vo výške 10% ročne od dátumu splatnosti až do zaplatenia vrátenia úhrady. Zároveň pod
bodom III. v oboch uznaniach dlhu žalovaný vyhlásil, že jeho zmluvná voľnosť nie je obmedzená a toto

uznanie dlhu urobil na základe vlastného rozhodnutia bez tiesne, nátlaku, slobodne a vážne. Žalovaný
v konaní nepreukázal, že by peniaze, ktoré mu boli poskytnuté predmetnými zmluvami o pôžičkách boli
určené a použité na účel podnikania, nakoľko túto skutočnosť iba tvrdil, ale žiadnymi inými dôkazmi to
nepreukázal, nakoľko výpis z obchodného registra, ktorý predložil na spoločnosť FENSTO CZ s. r. o.
so sídlom v Ostrave nie je dôkazom toho, že tieto peniaze boli poskytnuté na účel podnikania, aj keď

v roku 2008 strany sporu podnikali a ďalší dôkaz predložený zo strany žalovaného týkajúci sa vkladu v
hotovosti na bežný účet žalobcu v sume 300.000,- Sk titulom vrátenia pôžičky žalobca preukázal, že sa
netýka zaplatenia pôžičiek, ktoré sú predmetom tohto konania, tak ako žalovaný uviedol, že podľa jeho
názoru touto sumou vyrovnal pôžičky, ktoré sú predmetom tohto konania, pretože zaplatenie pôžičiek v
takejto sume nežaloval ani v konaní 9C/135/2017 a ani v konaní 15C/55/2017, keď predložil zmluvy o
pôžičke peňazí zo dňa 15. 09. 2007, keď poskytol žalovanému sumu 3.319,39 eura, zmluvu o pôžičke

zo dňa 17. 12. 2007, keď poskytol žalovanému sumu 1.659,70 eur a zmluvu o pôžičke zo dňa 22.
10. 2007, keď poskytol žalovanému sumu 5.974,91 eura a zaplatením sumy 300.000,- Sk žalovaným
žalobca už nežiadal ani nežaloval v žiadnom konaní žalovaného o zaplatenie vyššie citovaných pôžičiek.
Okrem toho, sám žalobca vo svojom mailovom vyjadrení zo dňa 07. 01. 2019 podrobne rozpísal, v
akých sumách poskytol žalovanému pôžičky peňazí, ktoré boli poskytnuté na určitý účel čiastočne a

ktoré boli poskytnuté aj bez určenia účelu. Celkove sa jedná o sumu, ktorú žalobca žalovanému poskytol
vo výške 1.680.000,- Sk s tým, že bolo splatených 300.000,- Sk a zostáva nezaplatených 1.380.000,-
Sk. Dôvody, ktoré ďalej namietal žalovaný v konaní, prečo sa mu žalobca ozval až po 10 rokoch a do
tej doby si nenárokoval zaplatenie poskytnutých peňazí titulom zmlúv o pôžičkách peňazí, je v danom
prípade bezpredmetné, nakoľko aj vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného nie je dôvodná

s poukazom na ustanovenie § 110 odsek 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný uzavrel so
žalobcom v oboch prípadoch zmlúv o pôžičkách aj uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka a
toto uznanie dlhu je jednostranne zaväzujúcou konsenzuálnou zmluvou, ktorej základom je jednostranný
právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi a dlžník týmto právnym úkonom dáva najavo, že svoj záväzok
uznáva a veriteľ uznanie dlhu akceptuje. Uznanie dlhu má preto zabezpečovaciu funkciu. V zmysle

zákonného ustanovenia § 558 OZ je potrebné, aby bol uznávací prejav uskutočnený v písomnej forme,
aby obsahoval prísľub zaplatiť dlh, dôvod vzniku dlhu a jeho výšku. Všetky tieto náležitosti uznania
dlhu zo strany žalovaného sú obsiahnuté v uznaniach dlhu. Preto je možné konštatovať, že vznesená
námietka premlčania žalovaným nie je dôvodná, nakoľko platným uznaním dlhu dochádza podľa § 110
odsek 1 OZ k pretrhnutiu, resp. prerušeniu premlčacej doby a k jej prolongácii na 10 rokov. Uznanie

splatného dlhu má tak za účinok založenie plynutia novej premlčacej lehoty. Vo svojej podstate ide o
samostatnú právnu úpravu účinkov premlčania, ktoré nastanú bez ohľadu na to, či došlo k platnému
uznaniu dlhu podľa § 558 OZ. Znamená to, že účinok začatia plynutia novej 10-ročnej premlčacej
doby nastane aj v prípade absencie vedomosti toho, kto dlh uznal, že je dlh premlčaný. V prípade
splnenia všetkých zákonných podmienok a náležitostí uznania dlhu, tento inštitút zakladá nové plynutie

premlčacej doby, ktorá sa začína počítať od momentu, kedy k uznaniu došlo, to znamená, že v oboch
prípadoch k uznaniu dlhu došlo dňa 13. 08. 2007 a 15. 08. 2007 s tým, že nárok by bol premlčaný,
pokiaľ by žalobca podal žalobu na zaplatenie predmetných súm 16. 08. 2017 a žalobca podal žalobu
elektronicky v rámci upomínacieho konania Okresnému súdu Banská Bystrica v lehote, dňa 11. 08. 2017
podľa potvrdenia z čl. 12. Zdôraznil, že žalovaný nepoprel, že by peniaze od žalobcu neprevzal, dôvodil

iba tým, že potvrdenie o prevzatí peňazí a uznanie dlhu v oboch prípadoch podpísal neskôr ako zmluvy o
pôžičkách peňazí, teda dodatočne, ale tiež túto skutočnosť žiadnym hodnoverným spôsobom preukázať
nevedel. Žalobca listinnými dôkazmi, a to zmluvami o pôžičke peňazí, potvrdeniami o prevzatí peňazí a
uznaniamidlhupreukázalperfektnéprávneúkony,ktorépreukázalivšetkypodmienkypodľaustanovenia
§ 657 OZ, teda platnosti zmlúv o pôžičkách peňazí, lebo žalobca ako veriteľ preukázal, že prenechal

dlžníkovi druhovo určené veci, teda peniaze vo výške 60.000,- Sk a 200.000,- Sk, žalovaný potvrdil, že
tieto peniaze prevzal a podpísal všetky listiny, na ktoré súd vyššie poukázal, preto súd konštatoval, že
týmito úkonmi sa jednoznačne v konaní preukázalo poskytnutie peňazí žalobcom žalovanému, prevzatie
peňazí, v tomto smere sa súd nestotožnil s námietkami právnej zástupkyne žalovaného, pretože súd mal
za to, že boli platne uzatvorené všetky listiny ako zmluvy o pôžičkách, tak aj potvrdenia o prevzatí peňazí

a uznania dlhu, čiže išlo o platne uzavretý reálny kontrakt medzi zmluvnými stranami a stranami sporu.
Všetky dôvody, ktorými namietal žalovaný, že by tieto peniaze, ktoré poskytol žalobca žalovanému mali
slúžiť na účel podnikania, neboli preukázané, ako ani skutočnosť, že suma 300.000,- Sk, ktorú zaplatil
žalovaný žalobcovi by sa vzťahovala na pôžičky, ktoré sú predmetom tohto konania, keďže aj tietoskutočnosti žalobca jednoznačne preukázal ďalšími zmluvami o pôžičke, ktoré nežaluje na tunajšom
súde, keďže predmetom konania, ktoré sa vedie na tunajšom súde pod sp. zn. 15C/55/2017 sú úplne iné
pôžičky, ktorých je 7 s inými dátumami v celkovej sume 36.181,37 eura, čiže aj tieto námietky zo strany

žalovaného, ako aj právnej zástupkyne nie sú dôvodné a súd ich vyhodnotil ako právne irelevantné.
Nepotvrdilo a nepreukázalo sa v konaní, že by žalobca túto žalobu podal účelovo a nemá na to vplyv
ani skutočnosť, že v priebehu 10 rokov si žalobca nepýtal tieto finančné prostriedky od žalovaného.
Okrem toho, pre samotnú zmluvu o pôžičke nie je podstatné, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy, ale
skutočnosť, že došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí, čo žalovaný potvrdil, že došlo, a preto s poukazom

na všetko vyššie uvedené, bolo potrebné predmetnej žalobe vyhovieť. Vzhľadom k tomu, že strany sporu
si v oboch zmluvách pod bodmi 4. dohodli úroky z omeškania pre prípad, že žalovaný nesplní svoju
povinnosť a nevráti peniaze žalobcovi v termíne splatnosti do 31. 12. 2008, tak žalobca ako veriteľ má
právo požadovať úroky z omeškania z nesplatenej sumy vo výške 10% ročne od dátumu splatnosti až
do vrátenia úhrady. V oboch zmluvách o pôžičke peňazí mal vrátiť žalovaný peniaze do rúk veriteľa
alebo na jeho účet do 31. 12. 2008, a teda žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením celkovej

sumy 8.630,42 eura od 01. 01. 2009 a v tom čase zákonný úrok z omeškania podľa ustanovenia § 517
ods. 2 OZ v spojitosti s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 3 odsek 1 predstavoval výšku 10,5%
ročne a žalobca si v tomto konaní uplatňuje 10% ročne, tak súd takúto výšku úroku žalobcovi priznal,
pretože je dôvodná, zákonná a zmluvne aj dohodnutá aj v súlade s ustanovením § 658 OZ. Z týchto
dôvodov súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 8.630,42 eura spolu s 10% úrokom z omeškania

ročne zo žalovanej sumy od 01. 01. 2009 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách
konania súd rozhodol podľa ust. § 255 CSP a priznal ich žalobcovi v rozsahu 100%, ktorý bol v konaní
plne úspešný, pretože mu súd vyhovel v celom rozsahu uplatneného nároku, podľa § 262 odsek 1 CSP
a o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek
2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie, pričom
poukázalnato,žezmluvaopôžičkeúdajneuzatvorenádňa15.08.2007nasumu 200.000,-Sk následne
odkazuje na potvrdenie o prevzatí peňazí zo dňa 15. 08. 2007 a na uznanie dlhu zo dňa 15. 08. 2007, v
ktorom však je uvedená zmluva o pôžičke peňazí na sumu 200.000,-Sk, ktorá mala byť uzatvorená dňa

13.08.2007,anie15.08.2007.Odvolanie odôvodniltým,žepokiaľsakvecivyjadrilaspochybnilreálne
uzatvorené zmluvy o pôžičke, pokiaľ namietal, že finančné prostriedky mu neboli odovzdané tak, ako
uvádzajú zmluvy o pôžičke a hlavne, pokiaľ uviedol a preukázal, že svoj dlh zo zmlúv o pôžičke uhradil,
žalobca sa napriek jeho návrhom na vykonanie dôkazu výsluchom žalobcu kontaktu s ním vyhýbal, súd
takýto dôkaz nevykonal a žalobca začal tvrdiť, že sa jedná o úhradu iných záväzkov zo zmlúv o pôžičke.

Pokiaľ žalobca mal naplniť ust. § 132 ods. 1, ods. 2 CSP o pravdivom opísaní rozhodujúcich skutočností,
mal do žaloby uviesť, že bolo uzatvorených viacero zmlúv o pôžičke medzi ním a žalobcom, ktoré sú buď
riešené v súdnom konaní (konanie OS Nové Zámky č. k. 15C/55/2017), príp. že pokiaľ boli uzatvorené
ďalšie zmluvy o pôžičke, tieto zanikli zaplatením zo strany žalovaného, a nie až na základe jeho obrany
účelovo tvrdiť, že pokiaľ prišlo z jeho strany k úhrade záväzku zo zmlúv o pôžičke, konkrétne v sume

300.000 Sk, táto úhrada sa považuje za úhradu vo vzťahu k iným pôžičkám. V tomto smere namietal
skutkové zistenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k platne uzatvoreným zmluvám o pôžičke zo dňa 13.
08. 2007 na sumu 60.000 Sk a zo dňa 15. 08. 2007 na sumu 200.000 Sk, keďže v uvedené dni mu
finančné prostriedky zo strany žalobcu odovzdané neboli, ktoré skutočnosti sa dali preukázať výsluchom
žalobcu, pričom súd procesne takýto dôkaz nevykonal a tým mu znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace

procesnéprávavtakejmiere,abyvedelpreukázaťjehotvrdeniaadošlokporušeniuprávanaspravodlivý
proces. K spôsobu uzatvorenia zmlúv o pôžičke, odovzdaniu finančných prostriedkov sa nevedel vyjadriť
aniprávnyzástupcažalobcu,atedavpodstatesúdrozhodollennazákladepredloženýchlistín,beztoho,
aby bol preukázaný skutkový stav veci. Taktiež žalobca vôbec neuniesol dôkazné bremeno v rozsahu
preukázania finančných prostriedkov, že mal k dispozícii uvedené množstvo finančných prostriedkov

aj s poukazom na konanie OS Nové Zámky č. k. 15C/55/2017, kedy mal mať žalobca k dispozícii
sumu 1.090.000,- Sk. Súd nesprávne interpretoval jeho výpoveď v rozsahu, keď preukazoval, že medzi
ním a žalobcom existovalo aj podnikateľské prepojenie. Preukázal, že so žalobcom boli spoločníkmi v
obchodnej spoločnosti Fensto cz. s. r. o. a nepopieral, že žalobca určitými finančnými čiastkami prispel
do danej spoločnosti, ako spoločník, svojim vkladom, príp. pôžičkou spoločníka voči spoločnosti, avšak

tieto pôžičky žalobcu v prospech spoločnosti boli spoločnosťou vrátené, príp. inak vysporiadané so
žalobcom a spoločnosťou. Netvrdil, že zmluvy o pôžičke, ktoré sú predmetom tejto žaloby, boli použité
v podnikaní a pre účely spoločného podnikania so žalobcom v s. r. o., ale tvrdil a tvrdí, že napriek tomu,
že finančné prostriedky dňa 13. 08. 2007 a 15. 08. 2007 neprevzal a prevzal ich inokedy, tieto mu vrátila svoj záväzok uhradil dňa 29. 04. 2008 a že zmluvy o pôžičke spolu v sume 330.000 Sk, ako budú
nižšie špecifikované, boli poskytnuté žalobcom pre účely podnikania do spoločného podnikania a že
tieto si žalobca vysporiadal s danou spoločnosťou, a preto si nemôže úhradu ním učinených 300.000 Sk

započítať na úhradu iných pôžičiek, ktoré nie sú predmetom tejto žaloby. Žalobca v tomto smere udáva,
že medzi ním a žalobcom boli uzatvorené ďalšie pôžičky, a to zo dňa 15. 09. 2007 na sumu 100.000,-
Sk, dňa 22. 10. 2007 na sumu 180.000,-Sk, dňa 17. 12. 2007 na sumu 50.000,- Sk a tieto pôžičky boli
zaplatené práve ním špecifikovaným spôsobom, a to zaplatením sumy 300.000,- Sk na účet žalobcu
dňa 29. 04. 2008. Tieto tvrdenia žalobcu sú len účelové pre dané konanie, keďže je nelogické, aby si

započítal úhradu pôžičky na neskoršie zmluvy o pôžičke, teda na zmluvy o pôžičke zo dňa 15. 09. 2007
nasumu100.000Skdňa22.10.2007,nasumu180.000Skdňa17.12.2007anasumu50.000Sk(spolu
suma 330.000 Sk), a nie na skoršie zmluvy o pôžičke, teda tie, ktoré sú predmetom tejto žaloby s tým,
že rozdiel v sume 30.000 Sk, vzhľadom k precíznosti žalobcu, od neho nežiada. Súd sa v podstate jeho
obranouvysporiadallenskonštatovaním,žesuma300.000Sk,ktorúzložilnaúčetžalobcuvhotovostisa
týkala iných pôžičiek, ktoré nie sú predmetom tohto konania, bez toho, aby sa vôbec zaoberal otázkou,

či existovali ďalšie zmluvy o pôžičke, v akom rozsahu, či prišlo k platne uzatvoreným zmluvám o pôžičke
a pod. Súd skutkovo uzatvoril, že žalobca mu poskytol pôžičku v sume 1.680.000 Sk s tým, že bolo
splatených 300.000 Sk a zostáva nezaplatených 1.380 000 Sk. Tieto skutočnosti však nemajú žiadnu
oporu vo vykonaných dôkazoch, jedná sa o tvrdenia žalobcu, ktoré si osvojil súd bez toho, aby boli
riadnym spôsobom tieto skutočnosti zo strany žalobcu preukázané a logicky vysvetlené, samozrejme aj

s poukazom na to, z akého dôvodu žalobca v podstate 10 rokov nekonal, mimosúdne sa nepokúšal o
doriešenie veci. K otázke platnosti zmlúv o pôžičke, potvrdeniam o prevzatí peňazí a uznaní dlhu súd v
bode 24. rozhodnutia uviedol, že sa jedná o perfektné právne úkony, ktoré preukázali splnenie všetkých
podmienok v zmysle § 657 OZ, s ktorým tvrdením sa nestotožňuje z dôvodov, ktoré uviedol, že si tieto
finančné prostriedky dňa 13. 08. 2007, ani 15. 08. 2007 neprevzal, ale súd ustálil, že táto skutočnosť

je irelevantná, čo však nie je pravdou, keďže zmluva je reálny kontrakt a je potrebné jednoznačne
preukázať odovzdanie finančných prostriedkov, ako aj finančnú solventnosť žalobcu. S poukazom na
vyššie uvedené skutočnosti je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá zisteniam
rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy s tým, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne predmetné rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto navrhol, aby odvolací súd podľa § 389 písm.
b) a c) CSP napadnutý rozsudok zrušil s tým, že zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pokiaľ žalovaný poukázal na údajnú
neobjasnenosť skutočností týkajúcich sa platne založeného záväzkového vzťahu medzi žalobcom a

žalovaným, fakt, že peňažné prostriedky žalovaný prevzal, vyplýva jednak z písomných dôkazov, zmluvy
o pôžičke peňazí zo dňa 13. 08. 2007, potvrdenia o prevzatí peňazí zo dňa 13. 08. 2007, uznania dlhu
zo dňa 13. 08. 2007, zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 15. 08. 2007, potvrdenia o prevzatí peňazí zo
dňa 15. 08. 2007, uznania dlhu zo dňa 15. 08. 2007, ale taktiež uvedenú skutočnosť potvrdil aj sám
žalovaný, keď na pojednávaní uviedol, že peniaze prevzal. Žalobca má za to, že súd dostatočným

spôsobom identifikoval obsah záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca viackrát
dostatočným spôsobom reagoval na potvrdenia o hotovostnom vklade na účet žalobcu zo dňa 29.
04. 2008. K tejto skutočnosti sa žalobca vyjadroval dňa 23. 05. 2018 vyjadrením žalobcu k listinnému
dôkazu, kde uviedol, že okrem pôžičiek, ktoré sú predmetom konaní na Okresnom súde Nové Zámky,
existovali aj iné pôžičky, ktoré poskytoval žalobca žalovanému, a nakoľko tieto pôžičky považoval za

splatené zo strany žalovaného hotovostným vkladom na účet dňa 29. 04. 2008, do žaloby ich nezahrnul.
Poskytnutie týchto pôžičiek preukázal dôkaznými prostriedkami, a to zmluvou o pôžičke zo dňa 15. 09.
2007, 17. 12. 2007, 22. 10. 2007, uznaním dlhu zo dňa 15. 09. 2007, 17. 12. 2007, 22. 10. 2007.
Nakoľko sa žalobca domáhal aj vyjadrenia zo strany žalobcu osobne, žalobca zaslal dňa 07. 01. 2019
vyjadrenie, v ktorom v tabuľke vysvetlil celú situáciu ohľadne poskytnutia pôžičiek. Nesúhlasil s tým, ako

sa žalovaný snaží do tohto konania zakomponovať svoju podnikateľskú minulosť so žalobcom. Všetky
dôkazy,ktoréžalobcapredložil,jasnedokazujú,žepôžičkyboliposkytnutézostranyžalobcuakofyzickej
osoby priamo žalovanému ako fyzickej osobe. Ani v jednom z uvedených dôkazov nie je zmienka, že
by boli poskytnuté na podnikanie. Žalovaný v priebehu konania nepredložil ani jeden dôkaz, ktorý by
preukazoval opak. Žalovaný sa v uznaní dlhu stotožnil so skutočnosťou, že jeho zmluvná voľnosť nie

je obmedzená, úkon robí na základe vlastného rozhodnutia, bez tiesne, nátlaku, slobodne a vážne.
Uviedol, že s uznaním sa oboznámil, je mu zrozumiteľný a nemal voči nemu žiadne výhrady. Taktiež v
uznaní dlhu žalovaný prehlásil, že je k uznaniu dlhu oprávnený a spôsobilý. V zmluve o pôžičke potvrdil,
že zmluva bola uzavretá slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. S ohľadom na tieto skutočnosti, včase podpisu zmlúv o pôžičke peňazí, uznaní dlhu a potvrdení o prevzatí peňazí, žalovaný vedel, že
peňažné prostriedky prevzal, inak by dokumenty s obsahom, aký v nich je uvedený, nikdy nepodpísal.
Žalobca sa mailom zo dňa 07. 01. 2019 ospravedlnil z neúčasti na pojednávaniach z dôvodu jeho

fyzickej a psychickej indispozície, ktorá mu jeho účasť nedovoľuje a to ani v budúcnosti a poskytol súdu
vyjadrenie - výpoveď, v ktorej podrobne a zrozumiteľne vysvetlil okolnosti, ktoré považoval za potrebné
doplniť žalovaný. Je zrejmé, že súd sa zaoberal vecou komplexne s tým, že posúdil listinné dôkazy,
ako aj výpoveď žalovaného a písomné vyjadrenie - výpoveď žalobcu. Na záver uviedol, že žalovaný
na viacerých miestach odvolania popiera vznik dlhu a jeho existenciu. Následne však priznáva, že

peňažné prostriedky v žalovanej výške prebral. Tento fakt vyplýva aj z obsahu viacerých predložených
dokumentov. Na hlavičkách listín je jasne a určito uvedené, že ide o uznanie dlhu, či pôžičku
peňazí, prípadne potvrdenie o prevzatí peňazí. Túto skutočnosť následne podporuje zvyšok obsahu
dokumentov. Žalovaný si bol vedomý, že peňažné prostriedky bude potrebné v budúcnosti vrátiť a že
dlžníkom je práve on. Žalobca disponuje zmluvami o pôžičke peňazí, potvrdeniami o prevzatí a taktiež
disponuje uznaniami dlhov. Skutočnosť, že k prevzatiu peňazí naozaj došlo, nepopiera ani žalovaný.

Žalovaný tiež potvrdil, že podpisy na všetkých dokumentoch sú jeho vlastné. Všetky argumenty, či už
písomné alebo ústne, ktoré boli prezentované v rámci súdneho konania, svedčia v prospech nároku
žalobcu. Nie je pochýb o tom, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol riadne a naďalej
trvá. Žalovaný nepredložil žiadny relevantný dôkaz (okrem potvrdenia o bezhotovostnom vklade zo
dňa 29. 04. 2008), pričom žalobca jasne vyvrátil tvrdenia o úhrade pôžičiek, ktoré sú predmetom tohto

konania, a to predložením dôkazov o existencii iných pôžičiek, na ktorých vrátenie slúžil bezhotovostný
vklad. Tieto vrátené pôžičky preukázal obdobne ako samotný žalovaný nárok, t. j. spolu so zmluvami o
pôžičke peňazí, potvrdeniami o prevzatí peňazí a uznaniami dlhu. V súvislosti s predložením uznaní dlhu
ku každému peňažnému nároku, ktorým sa v priebehu konania súd zaoberal, poukázal na skutočnosť,
žeprocesnýmdôsledkomuznaniadlhujepresundôkaznéhobremenazožalobcunažalovaného,pričom

žalovaný žiadnym spôsobom opak nepreukázal. Z uvedených dôvodov podanie opravného prostriedku
zo strany žalovaného proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu hodnotí žalobca ako účelové s cieľom
oddialiť právoplatné rozhodnutie vo veci samej. Dôvodnosť tejto účelovosti je založená predovšetkým
na skutočnosti, že doterajšie argumenty žalovaného poukazujú na údajnú spornosť tých atribútov
skutkového a právneho stavu, ktoré už boli v súdnom konaní ozrejmené. Z uvedených dôvodov navrhol

napadnutý rozsudok potvrdiť.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že dôvody odvolania a jeho stanovisko k
napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie sú špecifikované v jeho odvolaní, na ktorom v plnom
rozsahu trvá, teda na jeho dôvodoch a obsahu s tým, že vyjadrenie žalobcu v podstate neuvádza žiadne

nové skutočnosti, ktoré by žalobca v konaní neuviedol. Vyjadrenie žalobcu nereflektuje na ním podané
dôvody odvolania, ale sumarizuje jeho vyjadrenia.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že dôkazný stav je jasný a žalovaný za stavu,
kedy bolo dôkazné bremeno na jeho strane, nepredložil jediný relevantný dôkaz, ktorý by svedčil v

jeho prospech. Zotrval na všetkých svojich doterajších ústnych vyjadreniach a písomných podaniach,
nakoľko žalovaný vo vyjadrení neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania,
ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní, s verejným vyhlásením

rozsudku, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie, vychádzajúc
z preukázaných tvrdení strán, dospel k správnemu právnemu záveru, keď žalobe žalobcu vyhovel.

7. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 8.630,42 eura s 10% ročným

úrokom z omeškania od 01. 01. 2009 do zaplatenia a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému
poskytoval na základe dvoch samostatných písomných zmlúv o pôžičke žalovanú sumu, a to zmluvou
o pôžičke zo dňa 13. 08. 2007 v sume 1.991,64 eura a zmluvou o pôžičke zo dňa 15. 07. 2007 v sume
6.638,78 eura, pričom žalovaný mu uvedené sumy nevrátil.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov

uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel k
záveru, že súd prvej inštancie, vychádzajúc z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie, dospel

k správnemu právnemu záveru, že žalobca v konaní preukázal, že medzi stranami sporu došlo dňa 13.
07. 2007 k uzavretiu zmluvy o pôžičke v sume 1.991,64 eura (60.000,-Sk) a dňa 15. 07. 2007 k uzavretiu
zmluvy o pôžičke v sume 6.638,78 eura (200.000,-Sk), pričom žalovaný v konaní zaplatenie týchto
pôžičiek, ani iný dôvod, pre ktorý by žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť, v konaní nepreukázal.
Odvolací súd sa s dôvodmi napadnutého rozsudku stotožňuje a na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP

ako na vecne správne odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v podanom
odvolaní. S ohľadom na obsah podaného odvolania žalovaného odvolací súd udáva, že v podanom
odvolaní žalovaný neuviedol žiadne také dôvody, ktoré by boli opodstatnené z hľadiska preskúmania
napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie, ako ani v podanom odvolaní

nespochybnil skutočnosť, že podpísal uznanie dlhu zo dňa 13. 08. 2007, ako aj uznanie dlhu zo dňa 15.
08. 2007, pričom jeho tvrdenie, že išlo o pôžičku v súvislosti so spoločným podnikaním žalobcu nebola
ničím preukázaná.

12. Inštitút uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je samostatným zaisťovacím inštitútom.

Zaisťovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania, tým
sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu, ani jeho
trvanie v dobe, kedy k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol
splnený alebo zanikol iným spôsobom, aby preukázal existenciu dlhu. Uznaním dlhu prechádza dôkazné
bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je okrem

všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) potrebné, aby tento jednostranný právny
úkon urobil dlžník písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatiť dlh a uviedol dôvod a jeho výšku, teda
uznal dlh, čo do dôvodu a výšky. Z uvedeného logicky vyplýva, že splneným predpokladom uvedeným
v § 558 Občianskeho zákonníka dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky trvania
dlhu, a jednak sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1 vety

druhej Občianskeho zákonníka.

13. Podpísaním uznania dlhu žalovaným dňa 13. 08. 2007 po uzavretí zmluvy o pôžičke dňa 13.
08. 2007 a uznania dlhu žalovaným dňa 15. 08. 2007 po uzavretí zmluvy o pôžičke dňa 15. 08. 2007
došlo k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného, a teda nie žalobca bol povinný preukazovať,

že došlo k uzavretiu pôžičiek a odovzdaniu peňazí, ale bolo práve na žalovanom, aby svoje tvrdenia, že
k tomu nedošlo, aj preukázať, čo sa v konaní nestalo. Samotné konštatovanie žalovaného a tvrdenie,
že spolu podnikali a že pôžičky súviseli s podnikaním, na vyvrátenie domnienky založenej uznaním
dlhu nestačia. Na vyvrátenie tejto domnienky nestačí ani tvrdenie žalovaného, že jeho dlh z týchto
pôžičiek je uhradený, keď z vyjadrení oboch strán je zrejmé, že medzi sebou mali pôžičiek viac, a pokiaľ

žalovaný chcel, aby bola jeho platba v sume 300.000,-Sk, zaplatená dňa 29. 04. 2008, považovaná za
splatenie predmetných pôžičiek, mal do popisu na tomto vklade v hotovosti uviesť, že ide o vrátenie
práve týchto predmetných pôžičiek, čo sa však nestalo, a preto, ak si žalobca túto platbu započítal na iné
pôžičky, žalovaný tak v konaní nepreukázal splatenie týchto pôžičiek. Okrem toho, ak na jednej strane
žalovaný tvrdí, že peniaze na základe týchto pôžičiek od žalobcu neprevzal, nie je potom zrejmé, prečo

by platbou v sume 300.000,-Sk splácal tieto pôžičky, o ktorých tvrdí, že mu neboli poskytnuté. To, že
žalobca neuvádzal aj ostatné pôžičky v žalobe, nie je pre posúdenie tejto veci rozhodujúce. Pokiaľ sa
žalobca pojednávania nezúčastnil a v konaní nevypovedal, aj keď jeho výsluch navrhol žalovaný, súd v
konaní vychádzal z ostatných v konaní vykonaných dôkazov, teda listín a výsluchu žalovaného. Takýmtopostupom súdu nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobcom v konaní predložené listiny
postačovali pre preukázanie tvrdení žalobcu a pre zistenie skutkového stavu, ktorý žalovaný v konaní
účinne nepoprel, a teda nevyvrátil, preto súd potom z neho vychádzal. Vzhľadom k uznávacím prejavom

žalovaného nebolo povinnosťou žalobcu preukazovať, či v čase požičania peňazí žalovanému takouto
sumou finančných prostriedkov disponoval. Zo všetkých uvedených dôvodov považuje odvolací súd
záver súdu prvej inštancie za správny.

14. Čo sa týka námietky, že zmluva o pôžičke uzatvorená dňa 15. 08. 2007 na sumu 200.000,-Sk

následne odkazuje na potvrdenie peňazí zo dňa 15. 08. 2007 a na uznanie dlhu zo dňa 15. 08. 2007,
v ktorom je však uvedená zmluva o pôžičke peňazí na sumu 200.000,-Sk, ktorá mala byť uzatvorená
dňa 13. 08. 2007, a nie 15. 08. 2007, k tomu odvolací súd dodáva, že toto tvrdenie je novotou v zmysle
ustanovenia § 366 CSP, preto tento argument nemožno použiť, a preto naň odvolací súd neprihliadol.
Napriek tomu, odvolací súd dodáva, že pokiaľ v uznaní dlhu zo dňa 15. 08. 2007 je uvedené, že dňa 13.
08. 2007 uzavreli strany pôžičku, titulom ktorej si dlžník - žalovaný požičal od veriteľa - žalobcu peňažné

prostriedky vo výške 200.0000,-Sk, na dobu od 15. 08. 2007 do 31. 12. 2008 a zmluva o pôžičke peňazí
zo dňa 15. 08. 2007 je na sumu 200.000,-Sk a to na dobu od 15. 08. 2007 do 31. 12. 2008, z týchto listín
je zrejmé, že v uznaní dlhu došlo k zrejmej nesprávnosti v uvedení dátumu pôžičky 13. 08. 2007, pričom
správne malo byť uvedené 15. 08. 2007, avšak keďže je totožná výška pôžičky a aj jej splatnosť, je
zrejmé, že išlo o pôžičku zo dňa 15. 08. 2007, čo nerobí tento prejav neplatným z tohto dôvodu. Z listín

založených v spise je tiež zrejmé, že keďže medzi stranami došlo k uzavretiu pôžičky dňa 13. 08. 2007
a potom aj 15. 08. 2007, v listinách (zmluva o pôžičke, potvrdenie o prevzatí peňazí a uznanie dlhu)
boli dňa 15. 08. 2007 už menené len sumy a dátumy, a tak mohlo dôjsť k uvedenej chybe. Z uvedených
dôvodov odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie za správny, preto ho podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100% (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).