Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, March 20, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 22C/11/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418200927
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Matayová

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2019:1418200927.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Matayovou v právnej veci žalobcu: E.

O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. F. X, 036 01 Martin, zastúpený: LÖWY & LÖWY s. r. o., so sídlom
Slowackého 56, 821 04 Bratislava, IČO: 47 236 230, proti žalovaným: 1/ S. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom O. A. XXXX/XXA, 831 06 Bratislava, 2/ Y. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXXX/XX, 821
07 Bratislava, o určenie neplatnosti právneho úkonu, takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e, že súhlasné vyhlásenie žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade zo dňa 09.11.2015,
ktorým bol za otca maloletého dieťaťa D. W., nar. XX.XX.XXXX, ktoré je zapísané v knihe narodení
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - Osobitná matrika Bratislava, vo zväzku E./XX, ročník XXXX,

strana XX, por. č. XX, určený otec S. W., nar. XX.XX.XXXX, je neplatné.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2.
rade v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 23.02.2018 domáhal, aby súd určil, že súhlasné vyhlásenie
žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade zo dňa 25.06.2014, ktorým bol za otca maloletého D. W.

určený otec S. W., nar. XX.XX.XXXX, je neplatné. Žalobu odôvodnil tým, že maloletý D. W. sa narodil
dňa XX.XX.XXXX v X., v I., v Spojených štátoch amerických. Matkou maloletého je žalovaná v 2. rade.
Žalobca je biologickým otcom maloletého. Napriek tomu nebol pri pôrode zapísaný v rodnom liste ako
otec dieťaťa. Túto skutočnosť následne využili žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade, ktorí urobili
spoločné vyhlásenie o otcovstve maloletého v prospech žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade v
rozhodnom čase pre počatie dieťaťa bol vo väzbe (konkrétne v čase od októbra 2011 nepretržite do
20.05.2013) a neskôr vo výkone trestu odňatia slobody (v čase od 21.05.2013 až do septembra 2015

nepretržite, kedy bol podmienečne prepustený). Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný v 1. rade nemôže
byť biologickým otcom maloletého a na rodný list sa nechal zapísať v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca
po zistení, že so žalovanou v 2. rade očakáva narodenie dieťaťa prežíval šťastné spoločné obdobie a
spolu sa pripravovali na príchod ich spoločného potomka. Žalobca bol prítomný pri pôrode maloletého
a v čase pôrodu, ako aj v čase rozhodnom pre počatie dieťaťa, či neskôr, žil so žalovanou v 2. rade v
partnerskom vzťahu. Žalobca sa so žalovanou v 2. rade zoznámil v lete v roku 2012 a stretávali sa na
pravidelnej báze predovšetkým v Bratislave a neskôr v P. pri W., v dome, v ktorom bývala žalovaná v

2. rade a neskôr v X. v byte. Vzťah medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade sa zintenzívňoval tak, že
postupne žalobca spoznával rodičov žalovanej a začali uvažovať o spoločnej budúcnosti a spoločnom
dieťati. Žalovaná v 2. rade mala už v čase, keď sa s ňou žalobca zoznámil, z predchádzajúceho vzťahu
maloletú dcéru I., nar. XX.XX.XXXX. Otcom tejto maloletej je žalovaný v 1. rade. S maloletou I. malžalobca tiež výborný vzťah a žila s ním v jednej domácnosti. Pokiaľ ide o okolnosti predchádzajúce
narodeniu maloletého, žalovaná v 2. rade otehotnela v júli 2013 na spoločnej dovolenke so žalobcom.
Na konci augusta 2013 žalobca odcestoval do Spojených štátov amerických. Žalovaná v 2. rade za

ním pricestovala koncom októbra 2013 aj spolu so svojou maloletou dcérou I., pričom všetci spolu
žili v jednej domácnosti. Uvedené potvrdzuje aj nájomná zmluva, z ktorej je zrejmé, že žalovaná v 2.
rade, v tom čase ešte tehotná, žila spolu s maloletou a žalobcom v jednej domácnosti, v prenajatom
byte. Tehotenstvo prebiehalo štandardným spôsobom bez výraznejších komplikácií. Žalobca a žalovaná
v 2. rade sa spoločne pripravovali na narodenie dieťaťa. Kupovali výbavičku, žalobca zabezpečoval

všetku starostlivosť o žalovanú v 2. rade. Zabezpečoval potreby aj jej dcéry, nakoľko žalovaný v 1.
rade bol v tom čase vo väzbe, resp. výkone trestu odňatia slobody a na maloletú žiadnym spôsobom
neprispieval. Po odborných vyšetreniach a dohode so žalovanou v 2. rade vyhodnotili lekári, že žalovaná
v 2. rade absolvuje pôrod sekciou. Tento spôsob pôrodu bol v Spojených štátoch amerických veľmi
nákladný, pričom priemerná suma za hospitalizáciu a operačný zákrok sa pohybuje okolo 45.000,-
USD. Po vyhodnotení všetkých okolností sa žalobca a žalovaná v 2. rade dohodli, že bude výrazne

lacnejšie, ak žalovaná v 2. rade porodí ako slobodná matka. Žalobca preto žalovanej zaplatil poistenie
vo výške 5.000,- USD, ktoré pokrývalo všetku starostlivosť slobodnej matky spojenú s hospitalizáciou a
pôrodom. Uvedená skutočnosť bola jediným dôvodom, pre ktorú maloletý nemal zapísaného ako otca
žalobcu už od narodenia. Spoločne sa tiež dohodli, že celú situáciu doriešia po príchode na Slovensko
zápisom do matriky, kde spoločne urobia vyhlásenie o určení otcovstva k maloletému. Po narodení

maloletého začali medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade rozpory, ktoré boli spôsobené najmä zo strany
matky žalovanej v 2. rade, ktorá neustále vyvíjala nátlak na svoju dcéru, aby sa vrátila s deťmi späť
na Slovensko. V dôsledku stupňovaného nátlaku sa žalovaná v 2. rade rozhodla spoločne s maloletými
deťmivrátiťnaSlovensko.ŽalobcamuselzpracovnýchdôvodovzostaťvSpojenýchštátochamerických.
Po príchode na Slovensko žalovaná v 2. rade naďalej udržiavala vzťah so žalobcom, trávila čas u jeho

rodičov, pravidelne u nich prespávala s maloletým aj dcérou. Silvestra trávila spolu so svojimi rodičmi
a rodičmi žalobcu na chate v U. doline. Otec žalobcu chodil s maloletým aj k lekárovi v P., pretože
on sám bol lekár a v prípade potreby s ním vždy absolvoval potrebné vyšetrenia. Rodičia žalobcu sa
podieľali na starostlivosti o žalovanú v 2. rade ako aj maloletého, a to nielen opaterou ale aj finančne.
Žalovanej v 2.rade vždy zaplatili cestu do P., posielali jej balíky pre maloletého s oblečením a hračkami,

prípadne jej tieto dali pri jej návšteve. Žalovanej v 2. rade prispievali na výživu maloletého vo výške
100,- Eur mesačne. Žalovaná v 2. rade prestala od rodičov žalobcu poberať peniaze až v čase, kedy bol
žalovaný v 1. rade podmienečne prepustený z výkonu trestu a obnovila s ním vzťah. Rodičom žalobcu
oznámila, že zmenila číslo účtu, pričom nové číslo účtu už neposlala, rovnako tak nepreberala balíky,
ktoré jej posielali. Rodičia žalobcu mali záujem naďalej prispievať na výživu maloletého, rovnako mali

záujem sa s maloletým stretávať, ale žalovaná v 2. rade prerušila akýkoľvek kontakt. Žalobca udržiaval s
matkou maloletého kontakt, pravidelne si telefonovali aj prostredníctvom internetových komunikačných
prostriedkov. Nič nenasvedčovalo tomu, že by v ich vzťahu mali existovať nejaké rozpory či problémy.
Zlom v ich vzťahu nastal až v roku 2015, niekedy v októbri/novembri, kedy prepustili z výkonu trestu
odňatia slobody žalovaného v 1. rade. Žalovaná v 2. rade s ním obnovila vzťah a prerušila všetky

kontakty so žalobcom a jeho rodičmi. Postupne ich prestala navštevovať, pričom poukazovala na svoje
zdravotné problémy, avšak sľúbila, že ich bude kontaktovať, že sa ozve čo najskôr. Následne sa už
vôbecneozvala.Rodičiažalobcusanapriektomuopakovanepokúšalismatkoumaloletéhokontaktovať,
avšak bezúspešne. Žalobca sa vrátil na Slovensko v auguste 2016. Tešil sa na maloletého, ako konečne
budú môcť byť všetci spoločne ako rodina. Žalovaná v 2. rade odmietla akýkoľvek kontakt so žalobcom,

nereaguje na jeho správy a ani na jeho prosby o stretnutie. Žalobca tiež opakovane prosil, aby mohol
vidieť aspoň svojho syna, avšak ani toto mu nebolo umožnené. Podľa informácií žalobcu žalovaná v
2. rade žije aktuálne v spoločnej domácnosti so žalovaným v 1. rade. Žalobca opakovane apeloval na
žalovanú v 2. rade s tým, že je otcom maloletého a má záujem sa s maloletým stretávať. Nakoľko táto
skutočnosť zostala bez reakcie, pokúšal sa zabezpečiť podklady, aby mohol podať návrh na úpravu

styku s maloletým. Nakoľko sa maloletý narodil v cudzine, obrátil sa na špeciálnu matriku Ministerstva
vnútra SR. Tam mu bola podaná informácia, že on ako otec dieťaťa evidovaný nie je, rodný list mu
nemôžu vydať a ako otec maloletého dieťaťa je zapísaný žalovaný v 1. rade. Túto informáciu mu neskôr
potvrdila aj matka maloletého. Je zrejmé, že žalovaná bez vedomia žalobcu a bez jeho súhlasu urobila
vyhlásenie o určení otcovstva k maloletému s iným mužom (žalovaným v 1. rade), ktorý reálne nemôže

byť skutočným biologickým otcom maloletého. Dôvodom je, že v čase rozhodujúcom pre počatie dieťaťa
bol tento muž najskôr vo väzbe, a to od októbra 2011 a neskôr vo výkone trestu odňatia slobody, a to od
21.05.2013. Žalobca kontaktoval žalovaného v 1. rade s tým, že mu podal informáciu o rozhodujúcich
skutočnostiach ako aj o tom, že nemôže byť otcom maloletého dieťaťa. Mužovi zapísanému ako otecmaloletého teda musí byť zrejmé, že objektívne nemôže byť biologickým otcom maloletého. Žalobca
sa na Okresnom súde Bratislava II domáhal zapretia otcovstva žalovaného v 1. rade k maloletému.
Súd návrh žalobcu uznesením zo dňa 06.02.2018 odmietol ako podaný neoprávnenou osobou. Žalobca

zároveň podal trestné oznámenie za poškodzovanie cudzích práv. V predmetnej veci bolo vznesené
obvinenie voči žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade, ktorý proti nemu podali sťažnosť. Do dňa
podania žaloby o sťažnosti nebolo rozhodnuté. Keďže zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov,
akým je súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka § 37 ods. 1, § 38, § 39 (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2017, sp.

zn. 6Cdo 224/2016). V danej veci žalobca odôvodňoval neplatnosť súhlasného vyhlásenia žalovaného v
1. rade a žalovanej v 2. rade nedostatkom náležitostí vyplývajúcich z § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a § 39 Občianskeho zákonníka, resp. tým, že žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade v čase urobenia
právneho úkonu mali vedomosť o tom, že žalovaný v 1. rade nie je biologickým otcom maloletého z
dôvodu, že k počatiu maloletého prišlo v období, kedy žalobca a žalovaná v 2. rade spolu žili, ako aj
v období, kedy bol žalovaný v 1. rade vo väzbe, resp. výkone trestu odňatia slobody. Obaja teda mali

jednoznačne vedomosť o tom, že žalovaný v 1. rade nie je otcom maloletého a vedome pred príslušným
orgánompoverenýmvedenímmatríkuviedlinepravdivéúdaje.Žalobcavprávnompostavenídomnelého
otca nemá podľa zákona o rodine možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t.j. žalovaného v 1. rade.
Podanie predmetnej žaloby tak predstavuje jedinečný spôsob, resp. možnosť žalobcu ako sa domôcť
otcovstva k maloletému, keď v prípade určenia neplatnosti právneho úkonu týmto získa žalobca aktívnu

legitimáciu na podanie návrhu na určenie otcovstva podľa tretej domnienky. Vyhlásením neplatnosti
právneho úkonu, t.j. súhlasného vyhlásenia žalovaných, je takýto právny úkon neplatný od počiatku, t.j.
sanaňhľadíakokebynikdynebolurobený.Vprípadekonfliktumedziprávnymabiologickýmotcovstvom
by v právnej úprave nemala absentovať možnosť nápravy takéhoto nežiaduceho stavu. Treba preto
pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva (práva na súkromný a

rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti takéhoto právneho úkonu.

2. Súd vykonal všetky úkony smerujúce k doručeniu žaloby žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade,
a to tak na adresu ich trvalého pobytu, resp. iného známeho pobytu, ich zamestnávateľov, ako aj cestou
polície až napokon zverejnením na úradnej tabuli súdu. Doručenie žaloby spolu s prílohami mal súd vo

vzťahu k žalovanému v 1. rade vykázané dňa 30.09.2018, t.j. uplynutím 15 dňovej lehoty na zverejnenie
oznámenia o podanej žalobe. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade mal súd doručenie žaloby vykázané
fikciou doručenia dňa 02.11.2018, t.j. uplynutím úložnej lehoty na prevzatie zásielky v rámci aktivovanej
elektronickej schránky.

3. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade sa k podanej žalobe v lehote určenej
súdom nevyjadrili, súd na pojednávaní konanom dňa 04.02.2019 konštatoval, že skutkové tvrdenia
uvádzanévpodanejžalobeniesúmedzistranamisporné,nakoľkotietonebolivčasprotistranoupopreté.

4. Pokiaľ ide o podanie žalobcu doručené na pojednávaní dňa 20.03.2019 označené ako zmena žaloby,

súd uvedené podanie nepovažoval za zmenu žaloby v zmysle § 139 CSP, ale ide len o špecifikáciu
pôvodnej žaloby v dôsledku zistenia presného dátumu vykonania právneho úkonu - súhlasného
vyhlásenia žalovaných o určení otcovstva. Vzhľadom na uvedené súd o tomto návrhu nerozhodoval.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením listinných dôkazov založených

v spise, a to: uznesením zo dňa 09.10.2017, ČVS: ORP-1121/RV-B2-2017, zápisnicou o pojednávaní
na Okresnom súde Bratislava II zo dňa 06.02.2018, článkom zo dňa 28.06.2013, sms komunikáciou na
č.l. 25-37, podacím lístkom na č.l. 39, platobným príkazom na úhradu zo dňa 09.10.2015, 31.08.2015,
29.07.2015,fotodokumentáciounač.l.47-59,nájomnouzmluvounač.l.61-69,rodnýmlistommaloletého
D. W. zo dňa 15.05.2018, zápisom o určení otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov zo dňa 09.11.2015.

6. Žalobca v rámci svojho výsluchu uviedol, že existoval s dotyčnou Y. O.. Odišiel v roku 2013, presne
si nepamätal, do USA, kde zhruba za 3-4 mesiace prišla za ním aj Y. O. s dcérou I., kde spoločne žili
v jednej domácnosti a následne sa narodil aj syn D. E.. V čase príchodu do USA už bola žalovaná
tehotná. Predtým ako žalobca odišiel do USA boli spolu asi mesiac v Španielsku, tam žalovaná v 2. rade

otehotnela. Následne v X. M. porodila. Matka žalovanej v 2. rade organizovala žalovanej v 2. rade život,
bolo niekoľko kúpených leteniek pre dcéru a vnučku I., nakoľko matka žalovanej trvala na jej návrate,
resp. na návrate vnučky I., toto bolo ešte v čase pred pôrodom syna. Po príchode na Slovensko žalobca
navštívil s predchádzajúcim právnym zástupcom U.. K. rodinu W. z titulu, že keď sa vrátil na Slovensko,volal Y., kedy môže vidieť svojho syna, na čo mu bolo povedané, že nie je problém, hocikedy. Na čo
následne prestala zdvíhať telefón a s W. (žalovaným v 1. rade pozn. súdu) a jej mamou a otcom odišli
zo Slovenska. Na čo teda bol následne žalobca u rodiny W., keďže mal informácie, že malý syn sa

zdržiava u matky žalovaného v 1. rade. Pri samotnom tom hodinovom rozhovore sa žalobca dozvedel
dôvod, prečo matka žalovanej v 2. rade trvala na prílete, príchode jej vnučky I. na Slovensko. Dôvodom
bolo to, že W. (žalovaný v 1. rade pozn. súdu) bol vo výkone trestu, komunikácia prebiehala medzi
žalovaným v 1. rade z výkonu trestu, matkou žalovanej v 2. rade, kde žalovaný v 1. rade sa vyslovil, že
pokiaľ nebude jeho mama, pani W., vídavať svoju vnučku I., tak stopne peniaze, ktoré pani W. posielala

mesačne matke žalovanej v 2. rade, z ktorých financií táto rodina žila. Keďže matka žalovanej bola
nezamestnaná, išlo o jediný príjem, z ktorého existovali. Žalovanej v 2. rade prišla už druhá letenka, že
musí odletieť, na čo žalovaná v 2. rade išla v rámci predpôrodnej starostlivosti do nemocnice, kde bola
oblečená do nemocničného úboru, napojená na EKG, na základe čoho si vyhotovila svoju fotografiu,
ktorú poslala svojej matke, že to je dôvod, prečo nemôže z USA odletieť. Keď sa žalobca s malou I. hral,
začala žalovaná v 2. rade plakať. Keď sa pýtal čo sa stalo, prečo plače, ukázala mu mobilný telefón,

kde prišla odpoveď od jej matky „ty jedna špinavá, smradľavá kurva, takto môžeš ojebávať nie mňa“.
To bola štandardná komunikácia medzi matkou a dcérou. Po pôrode asi 4-5 mesiacov prišiel ešte väčší
nátlak zo strany matky žalovanej v 2. rade, kde napokon odletela na Slovensko aj s oboma deťmi. Na čo
sa dohodli, že keď sa žalobca vráti, dajú na poriadok priezvisko malého. Meno žalobcu v rodnom liste
nebolo uvedené preto, lebo raz chcela rodiť normálne, potom cisárskym, pôrod stál cca 45.000,- USD, z

toho titulu sa zaplatila poistka, tým pádom povedala, že otec je v Európe, a preto nebol zapísaný. Pred
pôrodom bol so žalovanou v 2. rade a následne aj cca 1 hodinu po pôrode. Medzičasom bol žalobca s
I.. V čase, keď žalovaná v 2. rade odlietala, tak deň pred odletom sa strašne opila, začala revať, že ona
ani nechce nikde ísť, a že I. pošle samu, na čo jej žalobca povedal, či je normálna, ako môže poslať 3-
ročné dieťa samé. Potvrdila mu, že chce v USA ostať, aby bol s malým. V čase odchodu sa dohodli na

normálnom fungovaní, že žalobca bude na syna posielať peniaze a žalovaná v 2. rade sa bude oňho
starať. Toto trvalo cca 3 roka do prepustenia žalovaného v 1. rade. V tom čase sa maloletý syn pravidelne
stretával s rodičmi žalobcu každý týždeň až dva. Prespávali u jeho rodičov, chodievala tam žalovaná v
2. rade aj so svojou dcérou I., na sviatky boli spolu s jej rodičmi na chate ktorú má žalobcova rodina v U.
doline. Po prepustení žalovaného v 1. rade prestala žalovaná v 2. rade komunikovať s rodičmi žalobcu,

so žalobcom komunikovala sporadicky. Potom sa žalobca vrátil na Slovensko, hneď na druhý deň s jeho
právny zástupcom kontaktovali žalovanú v 2. rade, kde súhlasila so stykom s malým synom. Následne
sa za nimi zatvorili dvere a zmizli zo Slovenska. Žalobca sa potom stretol s mamou a otcom žalovanej
v 2. rade, kde mal pocit že jej otec chápe potrebu jeho kontaktu so synom, dohodli sa, že mu za hodinu
zavolá, kde a kedy by žalobca mohol syna vidieť. Asi po pol hodine mu volal, že zatrhla to jeho družka.

Od návratu z USA sa žalobca pokúšal asi miliónkrát kontaktovať žalovanú v 2. rade v snahe stretnúť
sa s maloletým D., kde dokonca ho udala. Napokon sa ani nezúčastňovala ďalších úkonom trestného
konania.

7. Z uznesenia zo dňa 09.10.2017, ČVS: ORP-1121/RV-B2-2017, súd zistil, že poverený príslušník

Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Odboru poriadkovej polície Obvodného oddelenia H. - východ
v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie voči S. W. (žalovanému v 1. rade) a
Y. O. (žalovanej v 2. rade) ako obvineným zo spáchania úmyselného prečinu poškodzovania cudzích
práv podľa § 375 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa §
20 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že obvinení spoločným konaním,

po vzájomnej dohode, bez vedomia a súhlasu poškodeného dňa 09.11.2015 urobili v Bratislave na
P. ulici č. XX pred pracovníčkou Miestneho úradu Bratislava - Ružinov, matričného odboru súhlasné
vyhlásenie rodičov, ktorým vyhlásili, že otcom maloletého D. E. O. je S. W., a to aj napriek tomu, že
obaja obvinení mali vedomosť o tom, že S. W. nemôže byť biologickým otcom maloletého, čím poskytli
pracovníčke matričného úradu nepravdivé údaje o otcovstve, na základe ktorých došlo k zápisu S. W.

ako otca maloletého D. E. O. a následnému vydaniu rodného listu č. XXXX/XXXX, čím bola pracovníčka
matričného úradu zastupujúca štátny orgán uvedená do omylu a poškodenému E. O., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom P., J. F. X spôsobili vážnu ujmu na jeho rodičovských právach. Z odôvodnenia uznesenia
vyplýva, že vykonaným preverovaním v evidencii väzňov bolo zistené, že žalovaný v 1. rade sa v období
od 30.10.2011 do 03.09.2015, teda aj v čase splodenia a narodenia maloletého nachádzal v ústavoch

na výkon väzby a trestu odňatia slobody.

8. Zo zápisnice o pojednávaní na Okresnom súde Bratislava II zo dňa 06.02.2018 súd zistil, že súd
odmietol návrh žalobcu na zapretie otcovstva žalovaného v 1. rade.9. Z článku zo dňa 28.06.2013 súd zistil, že žalovaný v 1. rade bol obvinený v rámci skupiny okolo G..
U. N. a spol., pričom dňa 21.05.2013 uzatvoril s prokurátorom dohodu o vine a treste a prijal tak trest

vo výške 5 rokov a 9 mesiacov. Žalovaný v 1. rade bol pritom považovaný za počítačový mozog tejto
organizovanej skupiny.

10. Z sms komunikácie na č.l. 25-37 vyplýva, že žalobca sa snažil komunikovať so žalovanou v 2. rade
ohľadne svojho maloletého syna.

11. Z podacieho lístku na č.l. 39 súd zistil, že otec žalobcu P.. U. O. zaslal žalovanej v 2. rade sumu 250,-
Eur titulom výživného a Vianoc za obdobie november a december 2015.

12. Z platobných príkazov na úhradu zo dňa 09.10.2015, 31.08.2015, 29.07.2015, súd zistil, že matka
žalobcu P.. B. O. zaslal na účet žalovanej v 2. rade spolu sumu 600,- Eur.

13. Fotodokumentácia na č.l. 47-59 dokumentuje prítomnosť žalobcu pri pôrode jeho maloletého syna
D. a následne ich spoločné chvíle po príchode domov z nemocnice.

14. Z nájomnej zmluvy na č.l. 61-69 súd zistil, že žalobca so žalovanou v 2. rade (v tom čase tehotnou)

a jej maloletou dcérou I. obývali nájomný byt na F. X. v X., v I., pričom nájomná zmluva bola uzatvorená
na obdobie od 01.09.2013 do 01.09.2014.

15. Z rodného listu maloletého D. W. zo dňa 15.05.2018 súd zistil, že narodenie maloletého D. W. je
zapísané v knihe narodení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - Osobitná matrika Bratislava, vo

zväzkuE./XX,ročníkXXXX,stranaXX,por.č.XX,pričomzajehootcajeurčenýS.W.,nar.XX.XX.XXXX,

16.Zozápisuourčeníotcovstvasúhlasnýmvyhlásenímrodičovzodňa09.11.2015súdzistil,žežalovaný
v 1. rade a žalovaná v 2. rade sa dostavili dňa 09.11.2015 na Matričný úrad Mestskej časti Bratislava
- H., kde súhlasne vyhlásili, že otcom dieťaťa D. E. O., nar. XX.XX.XXXXX, ktorý je zapísaný v knihe

narodení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - Osobitná matrika Bratislava, vo zväzku E./XX, ročník
XXXX, strana XX, por. č. XX, je uvedený otec S. W.. Zároveň sa rodičia dieťaťa dohodli na priezvisku
dieťaťa „W.“. Obaja žalovaní v závere zápisnice vyhlásili, že uvedené údaje sú pravdivé a sú si vedomí
právnych následkov vzniknutých uvedením nesprávnych údajov.

17. Súd nevykonal dokazovania výsluchom žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade, výsluchmi
svedkov B. O. a U. O., vykonaním DNA testu, nakoľko súd vykonanie tohto dokazovania s ohľadom na
doposiaľ zistený skutkový stav (najmä nepopreté skutkové tvrdenia), ako aj z hľadiska hospodárnosti
konania nepovažoval za potrebný.

18. Podľa § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

19.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

20. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

21. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

22. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.23. Podľa § 90 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o rodine“) ak nie je otcovstvo určené podľa domnienky otcovstva manžela matky, možno ho určiť
súhlasným vyhlásením oboch rodičov.

24. Podľa § 91 ods. 1 zákona o rodine za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené
súhlasným vyhlásením rodičov.

25. Podľa § 91 ods. 2 zákona o rodine súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným

úradom alebo pred súdom.

26. Podľa § 110 zákona o rodine ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

27. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právo je či nie, je v zmysle § 137 písm. c) CSP

naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem na určení je daný najmä
tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia jeho
právne postavenie stalo neistým. Naliehavý právny záujem podľa
§ 137 písm. c) CSP je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom
a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia (nie faktického) a ktorý nemožno

iným právnym prostriedkom odstrániť. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení zaťažuje žalobcu. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať
skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. Posúdenie
naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov
(vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou. Ak súd dospeje k záveru, že podaná žaloba nie je procesne

prípustným nástrojom ochrany práva žalobcu, lebo žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na
určení vyjadrenom v petite žaloby, súd žalobu zamietne bez toho, aby pristúpil k skúmaniu vecnej
opodstatnenosti žaloby.

28. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle citovaného

ustanovenia § 137 písm. c) CSP, musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho
záujmu súd posudzoval, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj
ochrany práva žalobcov, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne
nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania.
Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcov

ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo ich právne postavenie neistým (viď R 17/1972). Za
nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale vedie
len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre
právny vzťah strán sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba.

29. V danom prípade súd dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na podanej žalobe,
keďže nemá iné možnosti ako sa domôcť ochrany svojho práva ako rodiča maloletého dieťaťa, nakoľko v
konaní o zapretie otcovstva nie je osobou oprávnenou na podanie takéhoto návrhu a v prípade úspechu
v tomto konaní bude disponovať aktívnou vecnou legitimáciou na podanie návrhu na určenie otcovstva
k maloletému dieťaťu.

30. Uvedený záver napokon vyplýva aj z uznesenia č. 10 prijatého na zasadnutí občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého bolo prijaté rozhodnutie na uverejnenie
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR s právnou vetou:
„Právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje možnosť, aby sa ten, kto o sebe tvrdí, že je

biologickým otcom maloletého dieťaťa, domáhal určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov
podľa § 91 ods. 1 zákona o rodine. V konaní má kľúčový význam najlepší záujem maloletého
dieťaťa“ (rozhodnutie je uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

31. Zo skutkových tvrdení, ktoré neboli žalovanými včas popreté, ako aj vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalobca je biologickým otcom maloletého D. W., nar. XX.XX.XXXX v X., v Spojených štátoch
amerických. Žalovaná v 2. rade otehotnela so žalobcom na spoločnej dovolenke v júli 2013. Následne
po odchode žalobcu do Spojených štátov amerických v auguste 2013 žalovaná v 2. rade odišla za nímkoncom októbra 2013 spolu so svojou maloletou dcérou I. (dcérou žalovaného v 1. rade), kde spoločne
žili v jednej domácnosti, čo potvrdzuje aj nájomná zmluva priložená k žalobe. V priebehu tohto obdobia
sa žalobca so žalovanou v 2. rade pripravovali na príchod svojho potomka, nakupovali výbavičku a pod.

Napokon sa maloletý D. narodil v Spojených štátoch amerických, pričom žalobca bol pri žalovanej v 2.
rade bezprostredne pred pôrodom a tesne po ňom a medzičasom sa staral o maloletú dcéru žalobkyne
I.. Jediným dôvodom, pre ktorý nemal maloletý D. zapísaného žalobcu ako otca dieťaťa bola skutočnosť,
žepôrodcisárskymrezom,ktorýbolžalovanejv2.radeodporučený,bolvSpojenýchštátochamerických
veľmi nákladný, v dôsledku čoho žalovaná v 2. rade rodila ako slobodná matka. Po pôrode maloletého D.

žili žalobca so žalovanou v 2. rade v spoločnej domácnosti ako rodina, pričom v dôsledku nátlaku matky
žalovanej v 2. rade sa žalovaná v 2. rade rozhodla vrátiť na Slovensko spolu s obomi deťmi. Naďalej
však udržiavala vzťah so žalobcom ako aj s jeho rodičmi, ktorých často navštevovala. Rodičia žalobcu
sa podieľali na starostlivosti o žalovanú v 2. rade ako aj maloletého, a to nielen opaterou ale aj finančne.
Žalovanej v 2. rade vždy zaplatili cestu do P., posielali jej balíky pre maloletého s oblečením a hračkami,
prípadne jej tieto dali pri jej návšteve. Žalobca udržiaval s matkou maloletého kontakt, pravidelne si

telefonovali aj prostredníctvom internetových komunikačných prostriedkov. Nič nenasvedčovalo tomu,
že by v ich vzťahu mali existovať nejaké rozpory či problémy. Zlom v ich vzťahu nastal až v roku 2015,
po tom ako prepustili z výkonu trestu odňatia slobody žalovaného v 1. rade. Žalovaná v 2. rade s ním
obnovila vzťah a ukončila komunikáciu s rodičmi žalobcu. So žalobcom komunikovala už iba sporadicky.
Následne dňa 09.11.2015 žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade súhlasne pred matričným úradom

v Ružinove vyhlásili, že otcom maloletého D. je žalovaný v 1. rade, hoci si obaja boli vedomí toho, že
táto skutočnosť nie je pravdivá. Žalovaný v 1. rade v čase rozhodnom pre počatie dieťaťa (v období
od 26.05.2016 do 26.09.2013) ako aj v čase jeho narodenia bol vo väzbe a výkone trestu odňatia
slobody v období od 30.10.2011 do 03.09.2015, kedy bol podmienečne prepustený. Uvedené vyplýva
aj z evidencie väzňov, ktorú vykonal poverený príslušník policajného zboru v rámci trestného konania,

ktorého dôsledkom bolo vznesenie obvinenia voči obom žalovaným z trestného činu poškodzovania
cudzích práv v zmysle § 375 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona.

32. Vo všeobecnosti úkony sú právne skutočnosti, ktoré spočívajú v určitom ľudskom správaní, a to
v správaní vedomom a vôľovom. V zmysle citovaného ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka zo

znakov definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že
pokiaľ by neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického donútenia), neexistoval by ani právny úkon;
právny úkon by však neexistoval ani vtedy, ak by neexistoval prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah
konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom
vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so

zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel
to, čo prejavil, že chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa
pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav
vôle urobený. Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je
irelevantná,ibažebybolaprávnymúkonomprejavená,atýmsastalajehosúčasťou.Akprejavposúdený

podľatýchtozásadnevzbudípochybnostiotom,žejeprimeranýmprejavomskutočnejvôle,predpokladá
sa, že ním je. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a
tiesne). Slobodou vôle je sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda
jeho prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti
vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný (rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.05.2010, sp. zn. 1Cdo 113/2008).

33. Základným definičným znakom právneho úkonu je jednota vôle a jej prejavu. Právny úkon je
prejav vôle, ktorý smeruje k právom predvídaným následkom spočívajúci vo vzniku, zmene a zániku
tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré normy občianskeho práva s týmto prejavom vôle ako právom

uznaným úkonom spájajú. Vôľa je vnútorná, psychická kategória a vyjadruje vzťah osoby, ktorá právny
úkonvykonáva,kjehovonkajšejaktivite,resp.kjejnásledkom.Ztohtodôvodujevprípadeposudzovania
existencie právneho úkonu potrebné najprv zistiť, či konajúci mal nejakú vôľu, či sa jeho vôľa formovala
slobodne(tedačinebolkprejavuvôledonútený)anakoniecto,akúvôľumal,atedačinavonokprejavený
úkon bol zamýšľaný ako úkon, resp. či prejavený úkon bol ten úkon, ktorý konajúci zamýšľal prejaviť.

V prípade, ak sa nezhoduje vnútorná, skutočná vôľa s vonkajším prejavom, ide o absolútne neplatný
právny úkon.34. Neplatný právny úkon je ten, ktorý nebol vykonaný určite a zrozumiteľne. Sankcia neplatnosti
právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav vôle je neurčitý, ak je neistý jeho obsah,
to značí - okrem prípadov, keď úplne chýba určitá vôľa - keď sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle

jednoznačným spôsobom stanoviť, a je nezrozumiteľný, ak konajúci nedosiahol - vadným slovným
alebo iným sprostredkovaním - jasného vyjadrenia svojej vôle. Záver o neurčitosti či nezrozumiteľnosti
právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu,
čo chcel účastník prejaviť (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 02.06.2014, sp. zn.
23 Cdo 879/2014).

35. V danom prípade sa súd nestotožnil s názorom žalobcu, že právny úkon - vyhlásenie žalovaného
v 1. rade a žalovanej v 2. rade zo dňa 09.11.2015, ktorým bol za otca maloletého dieťaťa D. W.,
nar. XX.XX.XXXX, určený otec S. W., nar. XX.XX.XXXX, je neplatné z dôvodu absencie náležitostí
vyplývajúcich z § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že právny úkon
sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa názoru súdu uvedený

právny úkon spĺňa všetky náležitosti vyžadované citovaným ustanovením Občianskeho zákonníka pre
platnosť právneho úkonu, t.j. vyhlásenie oboch žalovaných bolo urobené slobodne (nakoľko súd nemal
za preukázané, že by niektorý zo žalovaných bol k takémuto úkonu donútený), vážne (žalovaní chceli
týmto právnym úkonom vyvolať následky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva
spájajú), pričom vykonaný právny úkon je dostatočne určitý, nezameniteľný a zrozumiteľný.

36. Na druhej strane však podľa názoru súdu je tu dôvod na vyslovenie neplatnosti tohto právneho
úkonu, a to z dôvodu jeho obchádzania zákona ako aj rozporu s dobrými mravmi.

37. Dobré mravy patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce

subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy,
hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich
obsah spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovať (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp zn. 3Cdo 191/96). Výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi znamená, že výkon práva sa ocitá v rozpore s uznávaným názorom majority spoločnosti, ktorá

vo vzájomných vzťahoch určuje aký má byť výkon práva, aby bol v súlade so základnými a všeobecne
uznávanými a rešpektovanými zásadami mravného správania sa členov spoločnosti.

38. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že
právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami

sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. (R 35/1975).

39. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom
odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. O obchádzanie zákona ide vtedy,
ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi

dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný. Pritom zákonom sa tu myslí nielen Občiansky
zákonník, ale aj ďalšie právne predpisy, ktoré majú právnu silu zákona. Ak sa právny predpis novej
právnej sily (napr. vyhláška) dostane do rozporu so zákonom, to samo o sebe nemá za následok
neplatnosť právneho úkonu. Tento úkon však nesmie obchádzať zákon alebo sa priečiť dobrým mravom.
V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon najmä vtedy, ak je porušené spoločenské určenie vzťahu,

o ktorý ide (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR č. 6/1995).

40. Právny úkon je in fraudem legis, ak síce nie je v rozpore s výslovnou zákonnou normou, ale svojimi
účinkami odporuje účelu zákonnej normy. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla
zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zakázaný; konanie in fraudem legis predstavuje

postup, ako sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý je právnou
normou nepredvídateľný a nežiaduci. (viď komentár k § 39 Občianskeho zákonníka I, C.H. Beck)

41. V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo 1/2011,
podľa ktorého: „preto podľa názoru dovolacieho súdu absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone

smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok neplatnosť
tohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi.“42. V zmysle § 91 ods.1 zákona o rodine v prípade určenia otcovstva druhou zákonnou domnienkou
sa za otca dieťaťa považuje muž, ktorý vyhlásenie urobil. Citované ustanovenie nevyžaduje k vzniku
otcovstva splnenie žiadnej ďalšej hmotnoprávnej podmienky, pričom aj z použitého pojmu “muž“ -

vyplýva, že muž vyhlasujúci, že je otcom dieťaťa, stane sa otcom v zmysle práva hoci nemusí byť
zároveňajbiologickýmotcomdieťaťa,totosavšakpredpokladá.Zákonodarcapritomtospôsobeurčenia
otcovstva vychádza z predpokladu, že muž, ktorý robí vyhlásenie o otcovstve k dieťaťu, koná slobode
a vážne, vedomý si dôsledkov tohto svojho úkonu a zodpovednosti, ktorú na seba berie. Súčasne
vyhlásenie robí aj matka dieťaťa, ktorá takto prejaví svoj úmysel zabezpečiť spoločnú starostlivosť o

dieťa s konkrétnym mužom. Druhá domnienka otcovstva teda vychádza z rešpektovania slobodnej vôle
dvochľudí,ktorísadobrovoľnerozhodnústaraťsaospoločnédieťa.Právetakýtodobrovoľnýaslobodný
záväzok dáva vyššiu mieru garancie, že dieťa bude mať vytvorené stabilné, bezpečné a harmonické
rodinné zázemie. Táto konštrukcia určenia otcovstva, i keď nemusí za každých okolností zodpovedať
skutočnému stavu rodičovstva a môže prípadne viesť aj k obmedzeniu práv biologického otca, vychádza
z uprednostnenia právnej istoty a záujmov dieťaťa. Je premietnutím práv dieťaťa a ochrany jeho záujmov

v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa. Úprava zákonných domnienok má za cieľ zabezpečiť určenie
skutočného - biologického otcovstva i keď nemožno vylúčiť prípady nezodpovedajúce skutočnému stavu
otcovstva, nápravy tohto stavu je možné oprávneným subjektom dosiahnuť za podmienok, ktoré sa
spájajú s inštitútom zapretia otcovstva a následným určením otcovstva (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo 492/2015).

43. V danom prípade súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že žalovaní v čase vykonania právneho úkonu - súhlasného vyhlásenia
na matričnom úrade, na základe ktorého bol za otca maloletého D. W. určený žalovaný v 1. rade,
mali vedomosť o tom, že žalovaný v 1. rade nie je a ani nemôže byť biologickým otcom maloletého

D., pričom vedome pred matričným úradom uviedli nepravdivé údaje v záujme obchádzať ustanovenia
zákona o rodine a znemožniť žalobcovi vykonávanie jeho rodičovských práv. Je pravdou, že v zmysle
§ 91 zákona o rodine môže urobiť súhlasné vyhlásenie o otcovstve k maloletému dieťaťu aj muž, ktorý
nie je biologickým otcom dieťaťa v záujme zabezpečiť dieťaťu spoločnú starostlivosť a vytvoriť silné a
bezpečné rodinné zázemie. V danom prípade však z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca ako

biologický otec dieťaťa sa žiadnym spôsobom nevyhýbal svojim rodičovským povinnostiam, prispieval
na výživu maloletého dieťaťa a rovnako starostlivosť o maloletého, ako aj jeho matku, vykonávali rodičia
žalobcu či už formou opatery, alebo poskytovaním finančných prostriedkov. Nebolo preto potrebné, aby
žalovaný v 1. rade v dôsledku súhlasného vyhlásenia so žalovanou v 2. rade pred matričným úradom
prebral zodpovednosť za maloletého a jeho starostlivosť na seba. Práve naopak, je zrejmé, že žalobca

ako biologický otec mal záujem na starostlivosti o svoje dieťa a po návrate na Slovensko (ešte pôvodne
aj na základe dohody so žalovanou v 2. rade) chcel dať do poriadku vzťahy k maloletému D. tým, že
by spolu so žalovanou v 2. rade urobili na matrike súhlasné vyhlásenie o otcovstve k ich spoločnému
synovi. Toto však zmarili obaja žalovaní po tom, ako žalovaný v 1. rade bol prepustený z výkonu trestu
odňatia slobody a spolu so žalovanou v 2. rade dňa 09.11.2015 vyhlásili pred matričným úradom, že

otcom maloletého je žalovaný v 1. rade. Žalovanému v 1. rade v prípade, ak sa chcel stať otcom
maloletého D. (a boli by na to splnené všetky hmotnoprávne podmienky), nič nebránilo, aby postupoval v
zmyslezákonaorodineiným,samozrejmenáročnejšímspôsobom,napr.formouosvojeniadieťaťaalebo
určenia otcovstva rozhodnutím súdu. Q. predmetného právneho úkonu žalovaný v 1. rade chcel získať
rodičovské práva a povinnosti voči maloletému D., a tým odoprieť rodičovské práva jeho biologického

otca, v tomto prípade žalobcu. Súd preto dospel k záveru, že žalovaní v 1. rade a žalovaná v 2. rade
vykonali úkon jednak za účelom obchádzať jednotlivé ustanovenia zákona o rodine, najmä ustanovenia
§ 91 ods. 1, zmyslom ktorého je určenie otcovstva k maloletému dieťaťu súhlasným vyhlásením rodičom,
pričom sa predpokladá, že toto súhlasné vyhlásenie vykoná biologický otec dieťaťa, ktorý má na zreteli
najlepší záujem dieťaťa, t.j. aby dieťa vyrastalo v plnohodnotnej rodine a aby jeho biologický otec mohol

vykonávať všetky rodičovské práva, ktoré mu z titulu biologického otcovstva patria. Zároveň účelom
žalovaných bolo zmariť výkon rodičovských práv biologického otca maloletého D., ktorým je žalobca,
hoci z konania žalobcu je zrejmé, že žalobca sa svojim rodičovským povinnostiam nikdy nevyhýbal, na
maloletého posielal žalovanej finančné prostriedky jednak on ako aj jeho rodičia, ktorí mali tiež záujem
na stretávaní sa s maloletým a podieľaní sa na jeho výchove. Je teda zrejmé, že žalovaní vykonaným

vyhlásením sa snažili zmariť prístup žalobcu, ako biologického rodiča, k maloletému, pričom konali v
rozpore s dobrými mravmi za účelom porušovať práva tretej osoby (t.j. žalobcu).44. Vzhľadom na uvedené súd posúdil uvedený právny úkon ako absolútne neplatný pre obchádzanie
zákona ako aj rozpor s dobrými mravmi, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil neplatnosť tohto
právneho úkonu tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

45. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu. Vzhľadom k tomu,
že žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovaným v 1. a 2. rade v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným

uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava IV, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) § 363 CSP.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1
CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania ( § 365 ods. 3 CSP).