Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 9, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/222/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221298
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4412221298.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátuMgr.IngridRadošickejVallovejaMgr.AndreySzombathovej-Polákovej,vprávnejvecižalobkyne:
S.O.,nar.XX.XX.XXXX,bytomO.,O.S.XXX,zast.Mgr.MartinomŠutkom,advokátom,sosídlomNové
Zámky, Ernestova bašta 7, IČO: 42 371 767, proti žalovanému: KOOCHOV, spol. s r. o., so sídlom Nitra,
Lukov Dvor 72, IČO: 34 129 669, zast. JUDr. Petrom Havlíkom, advokátom, so sídlom Nitra, Podzámska
18, IČO: 42 199 638, o zaplatenie 613,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 14. februára 2018 č. k. 9C/301/2014-210 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, 2,
§ 2 ods. 1, 2, § 324 ods. 1, § 330 ods. 1, 2, 3, § 339 ods. 1, 2, § 340 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka a z vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa sa domáha svojho nároku z dôvodu, že
žalovaný jej z faktúry č. 290125, ktorá bola vystavená žalobkyňou žalovanému na celkovú sumu 1.000
eur, zaplatil iba sumu 386,80 eura a zvyšok sumu 613,20 eura, ktorá tvorí žalovanú sumu, jej nezaplatil.

Suma 830 eur, o ktorej žalovaný tvrdí, že jej zaplatil priamo vkladom na účet, sa netýka predmetného
sporu, nakoľko žalobkyňa uviedla, že túto sumu jej pravidelne dávala matka konateľa, pani G., ktorý
mal 4 s. r. o.-čky a túto sumu dostávala žalobkyňa za práce, ktoré vykonávala týmto spoločnostiam
ako účtovníčka na základe živnosti. Túto sumu si vždy žalobkyňa vyfakturovala. Čo sa týka sumy
386,80 eura, ktorú jej žalovaný uhradil dňa 20. 10. 2009 príjmovým pokladničným dokladom, sa týka
čiastočne zaplatenia faktúry č. 290125 za účtovnícke práce, ktoré vykonávala pre žalovaného za mesiac
05-09/2009. Zostal nezaplatený zvyšok z tejto faktúry. Úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne ako

zákonnýúroksižalobkyňauviedla,žeuplatňujeod03.12.2011,pretoženaposledyvyzývalažalovaného
na zaplatenie tejto sumy pokusom o zmier zo dňa 28. 11. 2011 a mal jej túto sumu zaplatiť do 5 dní.
Faktúrou č. 290125 zo dňa 30. 09. 2009 žalobkyňa preukázala, že touto vyfakturovala pre žalovaného
účtovnícke práce za mesiac 5-9/2009 v celkovej sume 1.000 eur. Faktúra bola splatná dňa 14. 10. 2009.
Inventarizáciou pohľadávok k 03. 12. 2009 žalobkyňa žiadala od žalovaného odsúhlasenie pohľadávok
a zároveň spätné zaslanie na adresu žalobkyne. Jednalo sa o pohľadávky, a to neuhradené faktúry k 03.
12. 2009, a to faktúru č. 290125 splatnú 14. 10. 2009, týkajúcu sa pohľadávky 1.000 eur, z ktorej dňa 20.

10. 2009 bola uhradená suma 386,80 eura a zostala neuhradená čiastka 613,20 eura. Predžalobnou
výzvou zo dňa 18. 01. 2010 žalobkyňa vyzvala žalovaného o úhradu faktúr podľa priloženej upomienky
do 5 dní odo dňa doručenia tejto predžalobnej výzvy, v opačnom prípade si bude svoje pohľadávky
vymáhať súdnou cestou. Pokusom o zmier zo dňa 28. 11. 2011 žalobkyňa opäť žiadala žalovaného oúhradu faktúry č. 290125 zo dňa 30. 09. 2009 na sumu 613,20 eura do 5 dní odo dňa prevzatia tohto
listu, v opačnom prípade svoju pohľadávku bude vymáhať súdnou cestou. Príjmovým pokladničným
dokladomč.29HP00020zodňa20.10.2009žalovanýpreukázal,ževyplatilžalobkynisumu386,80eura

z faktúry č. 290125. Kópiou vkladového listu v hotovosti žalovaný preukázal, že vložil žalobkyni na účet
v banke UniCredit banka, a. s. sumu 830 eur. Vkladateľ bol pani O. G.. Vystavenými faktúrami pre všetky
spoločnosti od 01. 05. 2009 žalobkyňa preukázala, aké faktúry vystavila pre 4 spoločnosti, v ktorých
vykonávala účtovníctvo pre žalovaného, medzi ktorými je evidovaná aj faktúra č. 290125 za fakturované
obdobie 01. 05. - 30. 09. 2009 na sumu 1.000 eur s dátumom úhrady 20. 10. 2009, z toho uhradená

suma 386,80 eura na základe dokladu č. 29PH00020, zostatok 613,20 eura nezaplatených. Okrem toho
ďalšími faktúrami, ktoré do spisu predložila, preukázala, ako si účtovala každý mesiac v roku 2009 za
účtovnícke práce pre žalovaného 200 eur. Príjmovými pokladničnými dokladmi, ktoré žalobkyňa do spisu
doložila, preukázala, že jej žalovaný v roku 2009 za vystavené faktúry vo výške 200 eur zaplatil tieto
sumy,ktorésivyfakturovala.Zároveňpredložilafaktúruč.290125,ktorúriadnevystavilaprežalovaného,
aj príjmový pokladničný doklad v origináli č. 29HP00020, ktorým jej žalovaný vyplatil sumu 386,80 eura a

zároveň likvidáciou vydaných faktúr žalobkyňa preukázala, že jej žalovaný nezaplatil sumu 613,20 eura,
teda zvyšok z faktúry č. 290125 podľa „likvidácie vydaných faktúr“ z čísla listu XX. Zmluvou o bežnom
účte z čísla listu 111 žalobkyňa preukázala, že mala zriadený podnikateľský účet, s názvom „BIZNIS
BALÍK MINI“ s číslom účtu XXXXXXXXXX, kód banky XXXX. V údajoch o účte v zmluve je zaškrtnuté, že
účet je určený na podnikateľské účely. Číslo účtu, na ktorý vložila svedkyňa O. G. vklad v hotovosti 830

eur, bol na číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý nie je podľa zmluvy o bežnom účte podnikateľským
účtom. Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s uznesením odvolacieho súdu, si súd prvej
inštancie v predmetnej veci ujasnil, o aký právny vzťah medzi stranami sporu ide, vzhľadom na to, že
žalobkyňa vykonávala na základe ústnej dohody so žalovaným na živnosť, ako účtovníčka v období od
01. 11. 2008 do 08. 10. 2009 účtovnícke práce a tieto práce vykonávala ako živnostníčka pre obchodnú

spoločnosť s ručením obmedzeným, tak bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
Preto z vyššie citovaných zákonných ustanovení Obchodného zákonníka súd vychádzal a mal za to, že
je potrebné tieto aplikovať na daný právny vzťah. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by jej žalovaný
nezaplatil žalovanú sumu vo výške 613,20 eura na základe faktúry č. 290125 zo dňa 30. 09. 2009 so
splatnosťou 14. 10. 2009, nakoľko žalovaný v konaní bezpochyby preukázal, že žalobkyni poukázal

na jej účet sumu 830 eur, a že neeviduje v účtovníctve žiadny neuhradený záväzok voči žalobkyni.
Tiež žalobkyňa nepreukázala dôvodnosť a oprávnenosť samotnej žalovanej faktúry č. 290125 na sumu
1.000 eur, o ktorej tvrdí, že jej nebola žalovaným v celosti uhradená. Žalovaný tieto jej tvrdenia vyvrátil
práve tým, že preukázal potvrdením vkladu na účet zo dňa 14. 10. 2009, že žalobkyni bola uhradená
suma 830 eur, podľa kópie tohto vkladu v hotovosti z čl. 26 a príjmovým pokladničným dokladom zo

dňa 20. 10. 2009, že jej ešte uhradil sumu 386,80 eura ako úhrada faktúry č. 290125. Okrem toho,
žalobkyňa v priebehu súdneho konania opakovane uvádzala, že mala dohodu s pánom G. a pani G.,
štatutárnymi zástupcami žalovaného spoločnosti s ručením obmedzeným o tom, že bude vykonávať
účtovnícke práce pre štyri firmy, medzi nimi aj pre firmu KOOCHOV, spol. s r. o., za čo podľa dohody so
štatutárnymi zástupcami žalovaného žalobkyňa mala mesačne dostávať sumu vo výške 830 eur, čo je

evidentné aj zo zápisnice z pojednávania zo dňa 20. 01. 2016 tak, ako to uviedla svedkyňa, pani O. G..
Túto sumu mala obdržať takým spôsobom, že v nej boli započítané sumy 3x po 200 eur a 1x po 230
eur. V rámci dokazovania žalobkyňa nepreukázala žiadnym relevantným spôsobom existenciu písomnej
alebo ústnej dohody, ktorá by odôvodňovala oprávnenosť fakturácie vo výške 1.000 eur za vedenie
účtovníctva pre žalovaného. Napriek všetkým tvrdeniam zo strany žalobkyne, že nemala uhradenú

sumu 613,20 eura z faktúry č. 290125 zo dňa 30. 09. 2009 so splatnosťou 14. 10. 2009, žalovaný
preukázal v konaní, že faktúru č. 290125 uhradil žalobkyni vyššie citovanými listinnými dôkazmi, a to
potvrdením o vklade na účte zo dňa 14. 10. 2009, keď žalobkyni bola uhradená suma 830 eur, ako aj
príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 20. 10. 2009, keď jej žalovaný uhradil sumu 386,80 eura.
Svedkyňa, pani O. G., potvrdila súdu, že ako zamestnankyňa spoločnosti žalovaného osobne vykonala

tento vklad na účet dňa 14. 10. 2009 a zhodne v tomto konaní oboma stranami bolo potvrdené, že
pani O. G. vykonávala pravidelne úhrady faktúr pre všetky štyri firmy, pre ktoré vykonávala žalobkyňa
účtovníctvo ako živnostníčka. Žalobkyňa v konaní nepreukázala svoje tvrdenie, že úhradou žalovaného
zo dňa 14. 10. 2009 vo výške 830 eur, mala byť uhradená iná jej pohľadávka, nakoľko mala v konaní
konkrétne uviesť a preukázať, o akú pohľadávku sa jedná, konkretizovať ju, špecifikovať ju, čo však

neurobila a tie listinné dôkazy, ktoré predložila zo svojho účtovníctva, nie sú dôkazom toho, že jej nebola
uhradená žalovaná suma žalovaným. Sama vo svojej výpovedi na pojednávaní, keď odpovedala na
otázku právneho zástupcu žalovaného, ku ktorej neuhradenej faktúre zaúčtovala platbu vo výške 830
eur, uviedla, „dajte si ju napríklad na firmu FARM-CO“. Teda táto odpoveď žalobkyne je dôkazom o tom,že bez uvedenia konkrétnej faktúry nie je možné si odôvodniť zaplatenie sumy 830 eur, že z tejto sumy
zaplatila 4x 200 eur, teda za vedenie účtovníctva štyroch firiem. K takémuto tvrdeniu nepredložila žiadne
hodnoverné dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť takýto jej záver. Okrem toho v priebehu konania

žalobkyňa menila výšku žalovanej sumy, čoho dôkazom je skutočnosť, že sama nemá jasný prehľad o
tom, koľko jej bolo uhradené za tú ktorú firmu, pre ktorú vykonávala účtovníctvo, čo vlastne fakturovala
a koľko jej kto dlhuje, resp. či jej vôbec nejaká spoločnosť, pre ktorú vykonávala účtovníctvo, dlhuje.
Okrem toho z výpovedí a vyjadrení žalobkyni v súdnom konaní bolo preukázané, že si nechala posielať
nemalé finančné prostriedky bez fakturácie na svoj súkromný účet, keď predložila zmluvu o bežnom

účte, ktorú mala zriadenú pre nepodnikateľské účely a ďalej predložila zmluvu o bežnom účte, ktorú mala
zriadenú ako podnikateľka na podnikateľské účely v peňažnom ústave UniCredit bank Slovakia, a. s.
podľa čísla listu 111 a tieto peňažné prostriedky teda neevidovala riadnym spôsobom ako podnikateľský
príjem, ktoré jej prichádzali na osobný účet a zároveň ich nezapočítavala do vystavených faktúr. O
tom svedčí aj skutočnosť, že žalobkyňa ako fyzická osoba podnikajúca, nepreukázala v konaní, že
suma 830 eur, ktorá jej bola poukázaná zo strany žalovaného, v deň splatnosti žalovanej faktúry, že

by ju mala riadne zaúčtovanú a že by mala k tejto sume vystavenú faktúru. Z týchto dôvodov mal súd
za to, že v konaní bola otázka, či žalovaný preukázal, že plnil na účet žalobkyni sumu 830 eur a čo
úhradou tejto sumy žalovaný reálne plnil, keď žalobkyňa tvrdila, že uvedenou sumou žalobca uhradil
s predmetom sporu nesúvisiace dlhy a žalovaný tvrdil, že touto sumou, okrem nesporne uhradenej
sumy 386,80 eura, uhradil aj faktúru č. 290125. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný dostatočným

spôsobom listinnými dôkazmi z čísla listu 25-26 preukázal, že žalobkyni vyplatil žalovanú sumu, dokonca
aj sumu naviac, a to z vyššie uvedených dôvodov, na ktoré súd poukázal, a preto v súlade s vyššie
citovanými ustanoveniami Obchodného zákonníka mal za to, že žalovaný ako veriteľ splnil svoj dlh
žalobkyni riadne a včas, čo dostatočným spôsobom preukázal § 324 odsek 1 Obchodného zákonníka
v spojitosti s § 339 odsek 1, 2 Obchodného zákonníka. V danom prípade nebolo možné ani aplikovať

ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka, nakoľko žalobkyňa nevedela preukázať oprávnenosť výšky
fakturovanej sumy a v priebehu celého konania nevedela jasne uviesť, k akým vystaveným faktúram
započítala sumu 830 eur, ktorá jej bola započítaná na jej osobný účet, a nie na podnikateľský účet.
Žalovaný jasným spôsobom preukázal, že zaplatil žalobkyni na jej osobný účet sumu 830 eur a že vo
svojomúčtovníctveneeviduježiadnyneuhradenýzáväzokvočinej,nakoľkorelevantnýmdôkazom,ktorý

preukazuje tvrdenia žalovaného, je vkladový list z banky, a nie výdavkový pokladničný doklad, ktorý iba
okrajovo spomenula vo svojom vyjadrení žalobkyňa, nakoľko ten je len dokladom účtovnej evidencie,
ktorý vystavuje a podpisuje subjekt, ktorý platí, a teda nie je relevantným dokladom vykonania platby.
Relevantným dôkazom je práve dôkaz, ktorý predložil žalovaný, a to vkladový list z banky. Súd netrval na
predloženíúčtovníctvazostranyžalovaného,nakoľkozaslanieinventarizáciepohľadávoknezakladápre

adresáta žiadnu zákonnú povinnosť a súd mal dostatok dôkazov k tomu, aby vedel vo veci rozhodnúť,
s poukazom na všetko vyššie uvedené. Z týchto dôvodov mal súd za to, že je potrebné žalobu v celom
rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť, keď žalobkyňa nepreukázala žiadnym hodnoverným a relevantným
dôkazom, že by žalovaný svoju povinnosť, a to zaplatenie sumy 613 eur s príslušenstvom nesplnil. O
trováchkonaniasúdrozhodolpodľaust.§255CSPapriznalichžalovanému,ktorýbolvkonaníúspešný,

v rozsahu 100% podľa § 262 odsek 1 CSP a o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 CSP.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolanie,
odôvodniac ho tým, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za nesprávny. Uviedla,
že predmetom podanej žaloby bolo uplatnenie nároku žalobkyne, ktorý vyplýval z nezaplatenej faktúry

č. 290125, ktorú žalovanému vystavila dňa 30. 09. 2009 so splatnosťou 14. 10. 2009 na celkovú sumu
1.000 eur a ktorá sa týkala fakturovania účtovníckych práv za obdobie máj - september 2009. Žalobkyňa
ako živnostníčka poskytovala účtovnícke práce nielen žalovanému, ale aj ďalším trom spoločnostiam,
ktoré boli majetkovo, personálne prepojené so žalovaným prostredníctvom p. F. G. a Y. G.. Žalovaný
sa v konaní bránil tým, že tvrdil, že žalobkyni zaplatil dňa 14. 10. 2009 sumu 830 eur vkladom na

účet a dňa 20. 10. 2009 sumu 386,80 eura v hotovosti, a teda žalobkyni spolu zaplatil 1.216,80 eura,
teda viac ako bolo fakturované. Napriek tomu si však uvedený kladný rozdiel do podania žaloby od
žalobkynenikdyspätnenepýtal,anisihonijakýmspôsobomneuplatňoval.Jetrebajednoznačnesúhlasiť
s názorom odvolacieho súdu, že na daný právny vzťah medzi stranami sporu bolo nevyhnutné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka. Napriek uvedenému pochybeniu, ktoré súd prvej inštancie v 2.

rozsudku odstránil, si uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne vyložil tak, že na jeho základe
mal žalobu automaticky zamietnuť bez toho, aby skúmal, o akú platbu v prípade vkladu 830 eur zo strany
fyzickej osoby O. G. na nepodnikateľský účet žalobkyne išlo. Podľa názoru žalobkyne bolo nevyhnutné
túto platbu vyhodnotiť aj preto, lebo odvolací súd upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na ustanovenie§ 330 Obchodného zákonníka, ktoré hovorí o existencii viacerých dlhov jedného dlžníka a postupe pri
započítaní týchto dlhov z hľadiska ich splatnosti. Preto mal súd skúmať, či v danom prípade išlo o plnenie
dlžníka veriteľovi. Žalobkyňa je toho právneho názoru, že v prípade tejto platby sa vôbec nejedná o

plnenie dlžníka, ako predpokladá Obchodný zákonník, ak pri jej posúdení sú rozhodujúce nasledujúce
právne skutočnosti. Žalobkyňa vykonávala účtovnícke práce nielen pre žalovaného, ale pre ďalšie 3
spoločnostipersonálneprepojenéspánomF.G.asvedkomY.G..Možnotedazhrnúť,žeišlooobchodný
vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným. Takýto istý vzťah existoval tiež medzi žalobkyňou a ďalšími troma
spoločnosťami. V čase vystavenia faktúry žalobkyni dlhoval nielen žalovaný, ale aj ostatné spoločnosti,

a teda žalobkyňa bola v postavení veriteľa a žalovaný a ďalšie spoločnosti v postavení dlžníka. Z úplných
výpisov z obchodných registrov jednotlivých spoločností je zrejmé, kto bol v roku 2009 ich štatutárnym
zástupcom, a teda bol oprávnený v mene týchto spoločností konať. Samotná úhrada sumy 830 eur bola
jednoznačne realizovaná vkladom fyzickej osoby p. O. G. s uvedením jej rodného čísla a občianskeho
preukazu na nepodnikateľský účet žalobkyne, vedený UniCredit Bank Slovakia, čoho dôkazom je kópia
dokladu o vklade na číslo listu 26 v spise. Žalovaný v konaní neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že

by bola p. G. ním poverená na zaplatenie dlhov žalovaného, ako to napríklad predvída ustanovenie
§ 331 Obchodného zákonníka. Taktiež p. G. nebola oprávnená konať za žalovaného, čo vyplýva z
úplného výpisu z obchodného registra. Pani O. G. teda nemala preukázateľne žiaden zmluvný, ani
záväzkový vzťah ani so žalobkyňou, ani so žalovaným, pretože nebola ani v postavení dlžníka žalobcu,
ani v postavení osoby oprávnenej konať za žalovaného, resp. plniť za žalovaného. Z hľadiska právneho

posúdenia platby sa preto jedná o plnenie bez právneho titulu, majúce znaky bezdôvodného obohatenia
podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z hľadiska formálneho posúdenia preto nemožno vôbec v
danom prípade hovoriť o platbe za vystavenú faktúru 290125, a preto žalobkyňa považuje záver súdu
prvej inštancie o tom, že uvedený akt vkladu peňazí automaticky znamenal jej zaplatenie, za nesprávny.
Žalobkyňa v konaní na podporu svojich tvrdení predložila všetky písomné dôkazy, vrátane účtovnej

evidencieainventarizáciepohľadávokstabuľkovýmprehľadom.Naopak,žalovanýnepredložilinýdôkaz
než doklad o vklade fyzickej osoby na účet žalobkyne, pričom na všetky doplňujúce otázky žalobkyne
odpovedal vyhýbavo, prípadne si vôbec nepamätal, čo robí jeho tvrdenie o zaplatení nedôveryhodným.
Ako samostatná účtovná jednotka vôbec nedokázal preukázať, ako postupoval pri zaúčtovaní platby
830 eur, realizovanej týmto vkladom, vyhovárajúc sa na to, že sa jedná o staré platby, ktoré už nemá

k dispozícií, hoci v zmysle zákona je povinný uchovať minimálne 10 rokov. Žalovaný si od žalobkyne
neuplatňoval preplatok, hoci tvrdil, že mu vkladom na účet vznikol. Táto platba bola dokonca nesprávne
realizovaná na súkromný účet žalobkyne, ktorá ju napriek tomu považovala za čiastočné plnenie zo
strany všetkých dlhujúcich subjektov vrátane žalovaného, a preto ju účtovne medzi tieto aj rozdelila,
aby dlh znížila pomerným spôsobom. Podľa názoru žalobcu však vôbec nemusela takto postupovať,

ale mohla platbu považovať za mylnú, vôbec ju nezaúčtovať a domáhať sa od žalovaného a aj
ďalších subjektov zaplatenia celej čiastky. Paradoxne, súd prvej inštancie opísanú absenciu dôkazov na
strane žalovaného a korektný postup žalobkyne nesprávne vyhodnotil v jej neprospech. Podľa názoru
žalobkyne však nie je možné dokazovať niečo, čo sa nestalo, teda ani nezaplatenie peňazí. Možno
dokázať len ich zaplatenie. Domnieva sa preto, že bolo jednoznačne povinnosťou žalovaného, ktorý iba

tvrdil, že žalobkyni zaplatil, avšak nepredložil o tom iný dôkaz, ako doklad o vklade peňazí zo strany p. G.
na súkromný účet žalobkyne, čo nemožno považovať za relevantný dôkaz. Možno preto skonštatovať,
že žalovaný vôbec neustál svoje tvrdenie o zaplatení. Vo svetle uvedených skutočností preto nebol
vôbec zbytočný postup súdu prvej inštancie, keď na preukázanie tvrdení žalovaného prv požadoval,
aby predložil účtovníctvo prostredníctvom pokladničného denníka, ako bola suma 830 eur zaplatená.

Aj samotný právny zástupca žalovaného na tomto pojednávaní prisľúbil, že túto vec od klienta preverí
a písomne súdu uvedie, pričom súd uznesením uložil žalovanému predložiť súvahu a výkaz ziskov
a straty za rok 2009 a tiež účtovný denník od 01. 09. 2009 do 31. 12. 2009. Napriek tomu právny
zástupca žalovaného takéto doklady v sľúbenom termíne súdu nepredložil. Neskôr na pojednávaní súd
od tohto postupu prekvapivo upustil, čo mu odvolací súd vo svojom rozhodnutí vytkol, avšak podľa

názoru žalobkyne bolo nevyhnutné, aby zotrval na tomto svojom pôvodnom uznesení, pretože iný dôkaz
ako doklad o vklade zo strany žalovaného produkovaný naozaj nebol. Žalovaný sa v konaní účelovo
bránil aj spochybnením výšky fakturovanej sumy za rozsah vykonaných prác, avšak už neuviedol, v
akom rozsahu túto výšku považoval za nedôvodnú a prečo, čo robí jeho tvrdenie neurčitým. Naviac je
uvedené tvrdenie aj v logickom rozpore s obranou žalovaného, v ktorej sa bránil tiež tým, že za faktúru

zaplatil vkladom na účet, a dokonca preplatil, čo by sa logicky nebolo realizovalo, ak by rozsah prác
nebol vykonaný v určitom objeme a správne fakturovaný. Žalovaný až do podania žaloby nerozporoval
ani formu faktúry, ani obsah. Logicky, ak by obsahovala nezrovnalosti, bol by ju žalobkyni vrátil späť
a nesúhlasil by s takou výškou, a preto túto jeho obranu považuje žalobkyňa za účelovú. Vzhľadom kuvedeným skutočnostiam mala za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v kontexte na
nesprávne vyhodnotený dôkaz o vklade fyzickej osoby na účet žalobkyne, ktorý mylne vyhodnotil ako
platbu žalovaného, a preto aj nesprávne rozhodol, a teda sú tu dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods.

1 písm. h) CSP. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu
vyhovie a žalovaného zaviazal na úhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania,
ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že

odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie, vychádzajúc z nesporných tvrdení strán a
preukázaných tvrdení strán, dospel k správnemu právnemu záveru, keď žalobu žalobkyne zamietol.

4. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 613,20
euraspolusúrokomzomeškaniavovýške20%ročnezosumy1.209,36euraodododňajehosplatnosti.

Vžalobedôvodila,žepracovalaprežalovanéhonazákladeústnehodohovorunaživnosťakoúčtovníčka
v období od 01. 11. 2008 do 08. 10. 2009, pričom žalobca jej doposiaľ neuhradil sumu 613,20 eura z
faktúry č. 290125 zo dňa 30. 09. 2009, so splatnosťou 14. 10. 2009, vystavenou na sumu 1.000 eur.
Uznesenímzodňa30.03.2015č.k.9C/301/2014-39súdprvejinštanciepripustilzmenužalobyvzmysle
požiadavky žalobkyne tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 613,20 eura spolu s 9,25%

ročným úrokom z omeškania od 03. 12. 2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

5. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 20. apríla 2016 č. k. 9C/301/2014-137 (prvým v poradí)
podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 613,20 eura
spolu s 9,25% úrokom z omeškania od 03. 12. 2011 do zaplatenia a náhradu trov konania žalobkyni

nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre
uznesením zo dňa 21. septembra 2017 č. k. 9Co/571/2016-191 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštanciezrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Následnesúdprvejinštancievoveciopätovnerozhodol
napadnutým rozsudkom.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

10. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a

žalobný návrh.

11. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.

12. Podľa § 132 ods. 3 CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých,
ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.13. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

14. Podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

15. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré proti strana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

16. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

17.Jednouzozákladných procesnýchpovinnostístranysporujepovinnosťtvrdiť. Stranusporuzaťažuje
bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je

predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá
strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa
odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného
práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia

zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti.

18. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť

preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak
bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie
spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí poprieť skutkové
tvrdenia, a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní

dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v
závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu.

19. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd

vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

20. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá

a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom
protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom
prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových
tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za
následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila. Zároveň

tiež platí, že uvedenú vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena
(rozsudok NS SR z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).

21. Pre úspech v spore je potrebné, aby žalobca pravdivo a úplne opísal všetky rozhodujúce skutkové
okolnosti prípadu, pretože nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom

spore. Samotné skutkové tvrdenie strany na úspech v spore nestačí, na túto jeho povinnosť nadväzuje
ďalšia procesná povinnosť, a to dôkazná povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana, ktorá urobila
určité skutkové tvrdenia. V danom prípade žalobca. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne
neunesenie dôkazného bremena je rovnako sankcionované stratou sporu. Dôkaznú povinnosť a s ňou
súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto unesie svoju procesnú povinnosť tvrdiť.

22. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobkyňou v odvolaní dospel k
záveru, že súd prvej inštancie, vychádzajúc z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie, dospel k
správnemu právnemu záveru, keď žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo stranyžalobkyne v tom, že žalovaný jej žalovanú sumu nezaplatil. Odvolací súd sa s dôvodmi napadnutého
rozsudku stotožňuje a v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP na ne odkazuje. K námietkam žalobkyne
uvedeným v odvolaní odvolací súd dodáva, že v priebehu konania nebola medzi stranami sporná

oprávnenosť fakturácie sumy, fakturovanej na základe faktúry č. 290125, ale to, či bola žalovaným
uhradenáceláalebodôvodnápožiadavkažalobkynenadoplateniezostatkupredmetnejfaktúryvovýške
613,20 eura s príslušenstvom. Ak aj v priebehu konania neskôr žalovaný žalovanú sumu spochybnil, na
toto odvolací súd neprihliadol, pretože v jeho prvých podaniach táto suma vôbec nebola spochybňovaná,
avšak len tvrdil, že je celá uhradená. Ak nebola výška fakturovanej sumy medzi stranami sporná,

predmetom konania potom bolo dokazovanie zamerané na to, koľko žalovaný z fakturovanej sumy
zaplatil. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že žalovaný sumu 613,20 eura nezaplatil, preniesla tým dôkazné
bremeno ohľadne zaplatenia tejto sumy na žalovaného. Ten však tvrdil, že táto suma je uhradená, a
to hotovostným vkladom na osobný účet žalobkyne dňa 14. 10. 2009 v sume 830 eur, a teda, že
predmetná faktúra je uhradená celá (ba aj viac), pričom toto svoje tvrdenie preukázal aj dokladom o
vklade v hotovosti, ktorý žalobkyňa nespochybňovala. Sporným tak potom zostalo, či je možné túto

platbu započítať na predmetnú faktúru. Žalovaný tvrdil, že touto platbou uhradil predmetnú faktúru,
žalobkyňa jeho tvrdenie spochybňovala. Ak ho však spochybnila, mala preukázať, na akú inú faktúru
žalovaného túto platbu započítala, pričom ohľadne takéhoto tvrdenia žalobkyňu zaťažovalo dôkazné
bremeno. Žalobkyňa pritom pri výsluchu na pojednávaní dňa 10. 06. 2015 uviedla, že sumu, ktorú
obdržala od matky žalovaného, započítala ako staršie pohľadávky, lebo ona sumu 830 eur dostávala

za 4 spoločnosti, v ktorých vykonávala účtovníctvo. Časť zo sumy 830 eur vo výške 386,80 eura bola
zaúčtovaná k faktúre č. 290125 a ostatné išlo pre spoločnosť FARMKO, s. r. o. na faktúru č. 290123.
Suma 443,20 eura (830 eur - 386,80 eura) však po dátume vkladu (14. 10.) nebola započítaná podľa
dokladovpredloženýchžalobkyňouvprospechspoločnostiFARMKO,s.r.o.Privýsluchunapojednávaní
dňa 20. 01. 2016 žalobkyňa uviedla, že suma 830 eur bola odmena za vedenie účtovníctva za všetky

štyri spoločnosti, ktoré patrilo G. a tieto zaúčtovala na základe štyroch faktúr, 3 x po 200 eur a 1 x 230
eur. Na tomto pojednávaní tiež na otázku, aby presne uviedla číslo faktúry, na ktorú prišla suma 830 eur
uviedla: „Dajte si ju napríklad na firmu FARM-CO.“ Z uvedených rozporných vyjadrení žalobkyne mal
odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa tvrdenie o tom, že platba 830 eur zaplatená na jej súkromný
účet mala byť započítaná na iné platby, a nie na predmetnú faktúru nepreukázala, preto je jej žaloba

nedôvodná. Z vyúčtovania faktúr, predložených žalobkyňou (č. l. 52) pritom nevyplýva ani jej tvrdenie,
že zo sumy 830 eur zaúčtovala sumu 386,80 eura na predmetnú faktúru, pretože suma 830 eur bola
vložená na jej účet dňa 14. 10. 2009 a podľa jej prehľadu túto sumu považovala za uhradenú až 20.
10. 2009 a ani zvyšok tejto sumy nebol zaúčtovaný pre spoločnosť FARMKO s. r. o., keď z prehľadu
žalobkyne vyplýva, že za túto firmu prijala dňa 20. 10. 2009 úhradu 1.000 eur + 51,60 eura. Vyúčtovanie

predložené žalobkyňou nezodpovedá ani jej tvrdeniu, že sumu 830 eur zaúčtovala za základe štyroch
faktúr 3 x 200 eur a 1 x 230 eur na tieto štyri spoločnosti. Ďalšia obrana žalobkyne spočívala v tom,
že suma vložená O. G., s ktorou nebola v žiadnom zmluvnom, ani záväzkovom vzťahu, pretože táto
nebola ani v postavení dlžníka žalobkyne, ani v postavení osoby oprávnenej konať za žalovaného,
je plnením bez právneho titulu majúcom znaky bezdôvodného obohatenia. Túto jej obranu vyhodnotil

odvolací súd ako novotu v odvolacom konaní a neprihliadol na ňu, keď z dokazovania vykonaného na
súde prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že samotná žalobkyňa celý čas uznávala to, že ide o platbu v
jej prospech od spoločností, pre ktoré vykonávala účtovníctvo, avšak jej tvrdenia sa v priebehu konania
líšili v tom, čo považovala touto sumou za uhradené. Aj keď O. G. nie je oprávnená konať za žalovaného,
neznamená to, že v prípade, ak ju žalovaný poveril vykonať v jeho mene vklad v prospech žalobkyne, že

tak nebola oprávnená urobiť, pričom keďže žalobkyňa túto skutočnosť v priebehu konania na súde prvej
inštancie nespochybňovala, dokazovanie ani nebolo zamerané na to, či bola O. G. oprávnená v mene
žalovaného konať. Išlo o nepopreté tvrdenie žalovaného zo strany žalobkyne. Bez právneho významu
je aj skutočnosť, či žalovaný, pokiaľ žalobkyni uhradil viac, sa tejto sumy od žalobkyne domáhal. Táto
skutočnosť nemá vplyv na posúdenie predmetnej veci. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd

záver súdu prvej inštancie za správny.

23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).