Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/175/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511215388
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2511215388.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudkýň

JUDr. Silvie Hýbelovej a JUDr. Ľubice Bundzelovej, v právnom spore žalobcu: M. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. F. XX/X, Q., právne zastúpeného JUDr. Danielom Pavelkom, advokátom, so sídlom Pribinova
46, Hlohovec, proti žalovanému: L. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. W. U. XXX, právne
zastúpenému Advokátskou kanceláriou Consiliaris, s. r. o., so sídlom Ružová dolina 8, Bratislava, IČO:
47 248 301, o zaplatenie 5.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Piešťany zo dňa 9. marca 2018, č.k. 13C/43/2011-178, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 5.500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 5.500 eur
od 05.08.2011 až do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie súd právne
odôvodnil aplikáciou ust. § 121 ods. 3, § 558, § 566 ods. 1, § 657, § 658, a § 517 ods. 1, ods.
2 Občianskeho zákonníka ako aj § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., vecne súd dôvodil,

že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.11.2011, domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
5.500 eur s príslušenstvom, pričom svoj nárok odvodzoval od záväzkového právneho vzťahu strán
sporu založeného ústnou zmluvou o pôžičke zo dňa 14.07.2011, ktorou žalobca poskytol žalovanému
bezúročnú pôžičku v sume 5.500 eur, ktorú sumu mu žalovaný v dohodnutej lehote nevrátil. Žalovaný
tvrdil, že dlh splácal postupne po 500,- eur, a takto mu uhradil celkovo 3.500,- eur, avšak žalobca
mu o vrátení hotovosti odmietal vydať potvrdenie. Preto jednotlivé platby preukazoval svedeckými
výpoveďami členov svojej rodiny, a jednu splátku uhradil vkladom na účet žalobcu, čo preukazoval

potvrdením zo Slovenskej sporiteľne, a. s. o prijatí jeho žiadosti z 05.10.2016.

2. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že medzi stranami sporu vznikol
záväzkový právny vzťah založený zmluvou o pôžičke, uzavretou ústnou formou dňa 14.07.2011, na
základe ktorej žalobca poskytol žalovanému bezúročnú pôžičku vo výške 5.500 eur, ktorú sa zaviazal
vrátiť žalobcovi do 04.08.2011. Žalovaný v ten istý deň uznal dlh voči žalovanému z pôžičky čo do
dôvodu a výšky, a teda platí vyvrátiteľná právna domnienka o tom, že dlh v čase uznania trval (§ 558

OZ). Uzavretie pôžičky nebolo medzi stranami sporné a nebolo sporné, že žalovaný nevrátil žalobcovi
pôžičku v sume 2.000 eur. Spornými zostali tvrdenia o zaplatení, resp. nezaplatení pôžičky v časti 3.500
eur. Žalovaný sa snažil svedeckými výpoveďami a vyžiadaním oznámenia zo Slovenskej sporiteľne, a.
s. preukázať, že žalobcovi uhradil časť pôžičky mesačnými splátkami po 500 eur tým spôsobom, žebrat žalovaného, R. C. mal v auguste 2011 odovzdať sumu 500 eur sekretárke žalobcu Y. N., ďalších
500 eur mal R. C. ml. odovzdať osobne Y. J. v septembri 2011 v pohostinstve Karpina v Hlohovci, ktorý
pohostinstvo v danom čase prevádzkoval, a bol nájomcom žalobcu. V októbri 2011 splátku v sume

500 eur mal odniesť osobne otec žalovaného, pričom peniaze odovzdal Y. J. v pohostinstve Karpina.
Matka žalovaného mala za žalovaného uhradiť celkom 3 splátky pôžičky po 500 eur, a to v mesiacoch
november 2011, december 2011 a január 2012, z ktorých dve uhradila Y. J. v pohostinstve a jednu
sekretárke žalobcu v kancelárii v Hlohovci. Všetky platby v celkovej sume 3.000 eur teda mali uhradiť
rodinní príbuzní žalovaného buď Y. J. alebo Y. N. na základe predchádzajúcich telefonátov žalobcu pre

brata žalovaného R. s pokynmi o tom, kam majú odniesť peniaze. Sumu 500 mal vložiť osobne na účet
žalobcu v Slovenskej sporiteľni, a. s. samotný žalovaný, ktorý ale nevedel uviesť ani dátum vkladu, ani
sa nevedel preukázať potvrdením z banky o tomto vklade. Banka na výzvu súdu o tom, či v období od
14.07.2011 do 10.04.2012 žalovaný vložil na účet žalobcu sumu 500 eur, odpovedala, že nie je povinná
archivovať informácie o uskutočnených bankových prevodoch z daného obdobia. Žalovaný v priebehu
celého konania nepreložil súdu ani odpoveď banky na jeho žiadosť o vystavenie potvrdenia o tom, že

vložil na účet žalobcu sumu 500 eur v rozhodnom období. Súdu preložil iba žiadosť o vydanie potvrdenia,
nie však samotné potvrdenie. Zo svedeckých výpovedí Y. J. a Y. N., ako aj z čestného vyhlásenia Y. J.,
ktorým mali príbuzní žalovaného odovzdávať splátky pôžičky po 500 eur v hotovosti, súd zistil, že títo
neprevzali ani od žalovaného, ani od jeho rodičov, ani od brata žalovaného R. žiadnu finančnú hotovosť.
Obsah svedeckých výpovedí rodičov žalovaného a jeho brata R. sa diametrálne odlišuje od svedeckých

výpovedí Y. J. a Y. N., ktorým mali príbuzní žalovaného odovzdávať splátky pôžičky v hotovosti.

3. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný nepreukázal vierohodným spôsobom, že by zaplatil
žalobcovi akúkoľvek časť predmetnej pôžičky. Svedecké výpovede jeho rodinných príbuzných iba
nasvedčovali tomu, že títo platili zaňho po 500 eur osobám odlišným od žalobcu, a teda že žalovaný

uhrádzal časť pôžičky v rovnakých sumách po 500 eur vždy prostredníctvom dvoch osôb, z ktorých
jednou bol vždy jeden člen jeho rodiny ako odovzdávajúci a druhou osobou bol vždy preberateľ peňažnej
hotovosti, ktorým mali byť raz kamarát žalobcu Y. J. a inokedy sekretárka žalobcu, t. č. priateľka
žalobcu, Y. N.. Zo svedeckých výpovedí rodičov a brata žalovaného nevyplynulo, či pri odovzdávaní
peňazí výslovne povedali, za koho, pre koho a z akého titulu peniaze odovzdávajú a navyše, žiadny

z dôkazov o osobnom odovzdávaní časti pôžičky po 500 eur nenasvedčuje tomu, že takto odovzdané
peniaze sa reálne dostali do dispozičnej sféry žalobcu, t. j. veriteľa, a teda že došlo k čiastočnej úhrade
dlhu žalovaným. Iba dlžník sám zodpovedá za to, že dlh uhradí priamo veriteľovi alebo spôsobom
dohodnutým, pričom by sa nemal spoliehať na neštandardné spôsoby splácania pôžičky, medzi ktoré
patríúhradaprostredníctvomdvochrôznychosôb.Vdanomprípadežalovanýmohol,amalmaťdôvodné

pochybnosti o tom, či peniaze, ktoré mali byť týmto spôsobom zaplatené, budú reálne odovzdané
veriteľovi, t. j. žalobcovi. Vychádzajúc zo zásady vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým)
žalovaný mal pristupovať k plneniu svojho dlhu s náležitou starostlivosťou a ostražitosťou, a neplniť
dlh prostredníctvom dvoch „medzičlánkov“ zvlášť, keď mu o jednotlivých platbách nebolo vystavené
žiadne potvrdenie, a dohliadnuť na to, aby peniaze uhrádzané titulom splácania pôžičky žalobcovi sa aj

dostali do dispozičnej sféry veriteľa, t. j. žalobcu. Jedinou priamou platbou žalovaného na účet žalobcu
mal byť vklad v hotovosti v banke, ktorej je žalobca klientom, o čom žalovaný nemal žiadny písomný
doklad. Pokiaľ sumu 500 eur naozaj zaplatil týmto spôsobom, banka mu musela logicky vystaviť o
tejto transakcii potvrdenie, a to aj vtedy, ak by o vystavenie dokladu výslovne nepožiadal. Neuchovanie
dokladu o takejto transakcii je pri plnení záväzkov nerozumné. Žiadnym potvrdením ani dokladom z

banky o vykonanej transakcii sa žalovaný nepreukázal. Je ťažko pochopiteľné, že tento spôsob plnenia
dlhu žalovaný nepoužil aj pri splácaní zvyšku pôžičky, ak by to bolo vôbec možné, pokiaľ nedisponoval
číslom účtu žalobcu, s ktorým vraj nedisponoval. Nič mu však nebránilo zaplatiť pôžičku alebo jej časť
poštovou poukážkou, kedy by logicky disponoval dokladom o zaplatení. Keďže žalovaný nepreukázal
súdu, že žalobcovi uhradil časť pôžičky v sume 3.500 eur žalobcovi, preto súd žalobe ako skutkovo a

právne dôvodnej v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a
plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že žalovaný v

priebehu konania uznal, že si od žalobcu požičal 5.500 eur bezúročne a bol povinný žalobcovi vrátiť
ju v lehote do 04.08.2011, pričom však žalobcovi časť pôžičky v celkovej sume 3.500 eur vrátil v
splátkach, žalobca mu ale opakovane odmietal vydať o splatení pôžičky doklad s tým, že pri každej
splátke požadoval 10% naviac, preto pôžičku splácať prestal a bol nútený obrátiť sa na orgány činné vtrestnomkonaní.Zuvedenýchdôvodovžalovanýpovažovalžalobuvčastisumy3.500eurzanedôvodnú
a žiadal ju zamietnuť. Odvolateľ sa nestotožňuje so záverom súdu, že nepreukázal, že sumu 3.500 eur
žalobcovi uhradil, t.j., že sa táto úhrada dostala do dispozičnej sféry žalobcu ako veriteľa a naďalej

je toho názoru, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že prostredníctvom svojich rodinných
príslušníkov vrátil žalobcovi z poskytnutej pôžičky sumu 3.000 eur a prostredníctvom vkladu na účet
žalobcu sumu 500 eur, ktoré skutočnosti vyplynuli z vykonaných dôkazov a to z výsluchu R. C. ml., R.
C. st., Y. C., pričom výpoveď tak žalovaného ako aj svedkov si neodporujú a potvrdzujú skutočnosť,
že žalobcovi bola uvedeným spôsobom vrátená suma 3.500 eur. Pokiaľ ide o vloženie finančných

prostriedkov žalovaným v sume 500 eur v prospech účtu žalobcu, má žalovaný za to, že ním predložené
potvrdenie o prijatí podania vystavené Slovenskou sporiteľňou a.s. žalovaný preukazuje vrátenie tejto
sumy žalobcovi, pretože ak aj banka nemôže žiadosti žalovaného vyhovieť z dôvodu uplynutia päťročnej
archivačnej doby, toto nevylučuje skutočnosť, že Slovenská sporiteľňa a.s. takýmto dôkazom disponuje.
So záverom súdu prvej inštancie ani v tejto časti preto nesúhlasí. Súd podľa názoru žalovaného pri
hodnotení ním navrhnutých dôkazov nepostupoval v súlade so zásadou, že dôkazy a tvrdenia strán

hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva CSP a žiadny dôkaz nemá
predpísanú zákonnú silu. Súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil ako dôkazy, na základe ktorých
žalovaný nepreukázal vierohodným spôsobom, že by časť predmetnej pôžičky vo výške 3.500 eur vrátil
a napriek vykonaniu týchto dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V časti 3.500 eur preto
žalovanýpovažuježalobuzanedôvodnúanavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmenil,žalobu

žalobcu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana

sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keďže tu nebola potreba zopakovania alebo doplnenia dokazovania a pojednávanie
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a

dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vecne
správny.

7. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo zaplatenie sumy 5.500,- eur s príslušenstvom titulom
neuhradenej pohľadávky z pôžičky, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným. Podaným odvolaním žalobca

napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v zmysle jeho odvolacieho návrhu navrhol
rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu v celosti zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania.
Predmetom odvolacieho konania je preto preskúmanie správnosti postupu a celého rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

9. Úvodom odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé, z akého dôvodu napadol odvolateľ rozsudok aj
v časti povinnosti zaplatiť 2.000,- eur, keďže túto sumu žalovaný v konaní ani nikdy nerozporoval,
dokonca dňa 13.11.2017 na pojednávaní aj pred súdom uviedol, že tento dlh uznáva, a keďže ani v
podanom odvolaní neuviedol žalovaný žiadne konkrétne argumenty, pre ktoré by považoval rozhodnutie
v tejto časti za nesprávne (hoci odvolaním napadol celý rozsudok), preto odvolací súd nemal žiadnu

odvolaciu argumentáciu, s ktorou by bolo potrebné sa vysporiadať. Z uvedených dôvodov sa odvolací
súdotázkezaplateniasumy2.000eurspríslušenstvomviacnevenovalazaoberalsavýlučnežalovaným
neuznanou pohľadávkou žalobcu vo výške 3.500 eur.

10. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok žalovaného sa odvolací súd plne stotožnil so

skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach
správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom
rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý navec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správna a dostatočne presvedčivé
odôvodnenie napadnutého rozsudku. Na doplnenie odvolací súd uvádza k odvolacím námietkam iba

nasledovné:

11.Žalovanývodvolanídôvodínajmätým,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil v rozpore súlade s
princípmi, na ktorých spočíva CSP. Odvolací súd ale nezistil vytýkané pochybenie prvoinštančného

súdu. Treba pripomenúť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Vykonané
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov súdom však neznamená ľubovôľu hodnotenia. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho

presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami sporu
tvrdené, a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie,
ktoré sú pre spor rozhodné, z nich potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi stranami nebol spor.
Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných
skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými

vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie
jednotlivých dôkazov, ako aj hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie
dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery
sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver
o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané, a ktoré tak tvoria zistený skutkový

stav. V danom prípade prvoinštančný súd náležite a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav potrebný
pre rozhodnutie vo veci a vykonané dôkazy aj náležite vyhodnotil rešpektujúc zásady formálnej logiky,
pričom odvolací súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by sa mal odchýliť od záverov súdu prvej inštancie.

12. Po preskúmaní obsahu spisu musel aj odvolací súd dospieť k záveru, že zatiaľ čo žalobca v konaní

celkom jednoznačne preukázal, že žalovanému dňa 14.07.2011 na základe ústnej zmluvy požičal sumu
5.500 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť mu do 04.08.2011, na druhej strane žalovanému sa v konaní
nepodarilo preukázať vrátenie ani časti tohto dlhu. Obrana žalovaného spočívala v tvrdení o postupnom
splatení časti pôžičky v celkovej sume 3.500,- eur, avšak žalovaným tvrdený spôsob splácania formou
odovzdávania splátok prostredníctvom rodinných príslušníkov sa nepodarilo svedeckými výpoveďami

preukázať a nepodarilo sa mu preukázať ani vykonanie splátky vkladom na účet veriteľa.

13. Žalobca totiž v konaní poprel, že by mu žalovaný vrátil akúkoľvek časť dlhu a žalovaný nepredložil
na podporu svojho tvrdenia súdu žiadny listinný dôkaz, ani iný relevantný dôkaz, ktorým by svoje
tvrdenie o vrátení peňazí žalobcovi bez akýchkoľvek pochybností preukázal. Nemôže pritom obstáť

argumentácia žalovaného o zodpovednosti veriteľa za absenciu písomného potvrdenia ( dôvodiac, že
veriteľ mu odmietal dať potvrdenie o prijatí platby), pretože existujú iné, bezpečné spôsoby úhrady
dlhu, ktoré poskytnú dlžníkovi jednoznačný dôkaz o zaplatení a zaistia mu tak dostatočnú ochranu pred
eventuálnymi pokusmi veriteľa o vymáhanie už uhradenej pohľadávky. Pokiaľ si žalovaný ale v rozpore
so zásadami logiky a elementárnej opatrnosti obvyklej pri zmluvných transakciách zvolil práve taký

spôsobsplácaniadlhu,priktoromabsentujeakýkoľvekdokladovrátenídlhuatoopakovane -podľajeho
tvrdenia údajne až šesť krát odovzdal niektorý člen jeho rodiny hotovosť bez akéhokoľvek potvrdenia
a to navyše osobe úplne odlišnej od veriteľa - potom musí znášať nepriaznivé dôsledky takéhoto
svojho ľahkovážneho konania spočívajúce v prípadnom nepriaznivom výsledku sporu, ako je tomu
aj v preskúmavanej veci. Žalovaným navrhnuté svedecké výpovede otca, matky a brata žalovaného

( odhliadnuc od skutočnosti, že svedkovia sú v blízkom príbuzenskom vzťahu k žalovanému, čo do
istej miery znižuje vierohodnosť ich výpovedí ) nemohli presvedčiť súd o splatení časti pôžičky, pretože
osoby, ktorým podľa ich verzie peniaze mali byť odovzdané, a ktoré rovnako boli v konaní vypovedali
ako svedkovia ( Y. J. a Y. N.), dôrazne popreli prijatie akýchkoľvek peňazí, čiže išlo opäť o tvrdenie proti
tvrdeniu. Z uvedených dôvodov potom dôkazná sila výpovedí svedkov R. C. st., R. C. ml. a Y. C. bola

vážnym spôsobom oslabená a keďže žalovaný podporne neponúkol na preukázanie svojej verzie žiadne
ďalšie dôkazy, spôsobilé bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že k splateniu uvádzaných splátok
za ním opísaných okolností došlo, súd prvej inštancie dôvodne vyhodnotil tvrdenia žalovaného ako
nepreukázané. Správne tiež konštatoval prvoinštančný súd aj to, že ak by aj členovia rodiny žalovanéhopeniazetretímosobámodovzdali,zničohonevyplýva,žetietofinančnéprostriedkysanásledneajreálne
dostali od týchto tretích osôb do dispozičnej sféry žalobcu titulom splácania pôžičky za žalovaného, ktorá
skutočnosť nebola vôbec ničím preukázaná.

14.Záveryprvoinštančnéhosúdusúsprávneajpokiaľideosumu500,-eur,ktorúmalpodľajehotvrdenia
žalovaný sám vložiť na účet žalobcu. Na preukázanie tejto skutočnosti totiž rozhodne nepostačuje
potvrdenie Slovenskej sporiteľne, a. s. o tom, že prijala žiadosť žalovaného o vystavenie dokladu o
jeho vklade na účet žalobcu v roku 2011 v sume 500 eur. Na preukázanie tejto skutočnosti by bolo

relevantným predloženie pozitívnej odpovede Slovenskej sporiteľne, a. s. na dotaz žalovaného ale
nie jeho samotný dotaz, ktorý nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Keďže však žalovaný nepredložil
žiadnu odpoveď banky na žiadosť žalovaného o vystavenie dokladu o vklade na účet žalobcu, správne
prvoinštančný súd takúto obranu žalovaného neuznal.

15. Vyhodnotením vykonaného dokazovania tak nemohol ani odvolací súd považovať za preukázané,

že by žalovaným tvrdené splátky boli uhradené žalobcovi. Nakoľko sa žalovanému nepodarilo preukázať
splnenie dlhu ani sčasti, bolo namieste žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovieť. Vychádzajúc z
uvedeného odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovaného ako nedôvodné a keďže neboli zistené ani
žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v celosti ako vecne

správny potvrdil podľa § 387 ods. 2 CSP.

16. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

18. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).