Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 14, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/360/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316214764
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4316214764.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s.,
so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovanému: E. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX H. S., o zaplatenie 34.245,08 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 19. mája 2017 č.k. 8Csp/60/2016-70, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti z r u š u j e a vec mu v r
a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 33.373,72
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 33.373,72 eura od 05.09.2014 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.

Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil
ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1 a 5, § 488, § 489, § 517 ods.2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník, § 2 ods. 1, 2, § 4, § 7 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení
v znení účinnom od 10.06.2013 do 20.03.2016, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
s účinnosťou od 01.05.2014, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1, 2, 12 zákona č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov o spotrebiteľských veciach v znení účinnom k 15.07.2013 a § 3 ods.
1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.
1.2 Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že dňa 15. 07. 2013 bola medzi žalobcom ako
stavebnou sporiteľňou a žalovaným ako stavebným sporiteľom uzavretá zmluva o stavebnom sporení a

zmluva o úvere v zmysle zákona o stavebnom sporení, ktorú posúdil s ohľadom na charakter postavenia
jej účastníkov a okolnosti jej vzniku ako zmluvu spotrebiteľskú. Zistil, že zmluva o úvere obsahovala
náležitosti podľa zákona o stavebnom sporení v znení účinnom ku dňu jej uzavretia. Neobsahovala
však ročnú percentuálnu mieru nákladov a tým jej ustanovenia vzťahujúce sa na v konaní uplatnený
nárok odporovali ustanovenia Občianskeho zákonníka prijatých za účelom ochrany práv spotrebiteľa.
Z tohto dôvodu považoval zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. k)

zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie medziúveru
žalovanému v sume 33.300,- eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe
ktorej bol medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok, sa medziúver
zmení na stavebný úver vo výške 19.726,07 eura, k čomu v danom prípade nedošlo. Žalovaný bol
povinný uhrádzať mesačné splátky vo výške 150,10 eura počas prvého roka od poskytnutia úveru a
mesačné splátky vo výške 233,35 eura od druhého roka po poskytnutí úveru. Žalovaný nerozporoval, že

prestal uhrádzať zmluvné dojednané splátky. Žalobca od úverovej zmluvy odstúpil a listom zo dňa 27.
08. 2014 vyzval žalovaného na vrátenie zostatku úveru v lehote 7 dní. Žalovaný nevrátil dlžnú sumu aninazákladetejtovýzvy.Dlžnásumakudňuúčinnostiodstúpeniaodzmluvybolavovýške34.245,08eura.
Pozostávala z istiny 33.226,28 eura, z nezaplatených 6,39 % ročne úrokov za úver zo sumy 33.000,- eur
do 27.08.2014 vo výške 905,88 eura, z nezaplatených 6,39 % ročne úrokov za úver zo sumy 33.226,28

eur od 28. 08. 2014 do 04. 09. 2014 v celkovej výške 41,28 eura, z nezaplatených poplatkov za poistenie
úveru za mesiace júl a august 2014 v celkovej výške 26,64 eura a z nezaplatených poplatkov vo výške
45,- eur. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti uplatnenej pohľadávky voči žalovanému v sume
33.373,72 eura. Keďže súd považoval v zmysle vyššie uvedeného zmluvu za spotrebiteľskú, a teda za
bezúročnú a bezpoplatkovú, ex offo použil ustanovenia na ochranu spotrebiteľa a nepriznal žalobcovi

uplatnený 6,39 % ročný úrok z úveru odo dňa 05. 09. 2014, čiže odo dňa účinnosti zániku zmluvy a
nepriznal ani sumu poplatkov vo výške 71,64 eura. Žalovaného zaviazal na náhradu úroku z omeškania
v zmysle žaloby vo výške 5 % ročne zo sumy 33.373,72 eura od 05. 09. 2014 do zaplatenia v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku.
1.3 O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že
nakoľko mal žalobca v spore len nepatrný neúspech, ktorý spočíval v príslušenstve pohľadávky, ktorý

sa nezahŕňa do pomeru pri počítaní úspechu v konaní, priznal žalobcovi pre plný úspech v konaní právo
na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Ako odvolacie dôvody
uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/
a h/ CSP). Poznamenal, že zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na ktorý sa v danej časti
odvolával rozsudok, bol ku dňu 11. 06. 2010 zrušený zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Súd tak konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverovej zmluvy na základe právneho
predpisu, ktorý v čase jej uzatvorenia už neexistoval. Nesprávne právne posúdenie videl aj v absencii

skúmania súdom, či bol ktorýkoľvek zo zákonov upravujúcich spotrebiteľské úvery aplikovateľný na
právny vzťah medzi ním a žalovaným z danej úverovej zmluvy. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle
čl. VI úverovej zmluvy bol úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti. V zmysle čl. III zmluvy
bol úver poskytnutý na účel, ktorý vylučoval aplikáciu zákona č. 129/2010 Z. z. Poukázal na znenie §
1 ods. 3 písm. b) tohto zákona v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, v zmysle ktorého

spotrebiteľským úverom nebol úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom
bolo nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti.
Ďalej poukázal na § 1 ods. 3 písm. c) rovnakého zákona, v zmysle ktorého spotrebiteľským úverom
nebol úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať
rokov. Vzhľadom na dohodnutú výšku mesačných splátok by žalovaný nesplatil poskytnutý úver v lehote

10 rokov ani za opomenutia skutočnosti, že z týchto splátok sa uhrádzalo príslušenstvo. Z uvedených
dôvodov mal za to, že úverová zmluva nebola zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Na základe tohto
nesprávneho zistenia súd prvej inštancie nesprávneho rozhodol o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu v jeho napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti podľa
§ 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec súdu prvej inštancie v súlade s § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5.Vdanomprípadebolozobsahusúdnehospisuzistené,žežalobcaažalovanýuzavrelidňa15.07.2013
zmluvu o úvere č. XXXXXXX X XX v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka. Úver bol poskytnutý
ako medziúver na sumu 33.300,- eur. V zmysle čl. V bod 5.2 sa žalovaný ako dlžník zaviazal splatiť úver
pravidelnými mesačnými splátkami jednou sumou prvý rok vo výške 150,10 eur a po uplynutí tejto doby
sumou vo výške 233,35 eura. Súčasťou zmluvy boli všeobecné podmienky pre stavebné sporenie pre

fyzické osoby s znení účinnom od 01.07.2012. V spise sa nachádzalo aj odstúpenie žalobcu ako veriteľa
od predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 27. 08. 2014. Podľa pripojenej fotokópie poštovej doručenky
však odstúpenie od zmluvy nebolo doručiteľné žalovanému z dôvodu, že adresát bol neznámy. Žalobca
sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26. 08. 2016 domáhal, aby súd rozsudok zaviazalžalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 34.245,08 eura, spolu s 6,39 % p.a. úrokom za úver zo sumy
33.226,28 eura od 05. 09. 2014 do zaplatenia, s 5 % p.a. úrokom z omeškania zo sumy 34.245,08 eura
od 05. 09. 2014 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania, to všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Súd vo veci samej rozhodol dňa 11. 10. 2016 platobným rozkazom č.k. 8Csp/60/2016-32.
Keďže sa ho ale nepodarilo žalovanému doručiť do vlastných rúk, súd ho uznesením zo dňa 08. 11.
2016 č.k. 8Csp/60/2016-46 zrušil v celom rozsahu a pokračoval ďalej v konaní.
Žaloba (20. 10. 2016), výzva na vyjadrenie sa k nej (18. 01. 2017), ako aj predvolanie na pojednávanie
na dňa 19. 05. 2017 (06. 03. 2017) boli žalovanému doručené v zátvorkách uvedených dňoch v zmysle

fikcie doručenia podľa § 111 ods. 3 CSP. Na spomínanom pojednávaní rozhodol súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom, ktorý v zákonnej lehote v jeho zamietajúcej časti napadol odvolaním žalobca.
Odvolanie spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu boli žalovanému doručené v zmysle fikcie doručenia
dňa 09. 08. 2017.

6. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy o úvere medzi žalobcom a žalovaným (15.07.2013), (1) Tento zákon upravuje práva
a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a
ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. (2) Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné

poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

7. Podľa § 1 ods. 3 písm. b) a c) zákona č. 129/2010 Z. z., spotrebiteľským úverom nie je (b) úver
zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie

vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti, (c) úver zabezpečený záložným právom
k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie

je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a po oboznámení sa
s predloženým spisom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v jeho napadnutej
zamietajúcej časti z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby žalobcu v časti
uplatneného 6,39 % ročného úroku z úveru odo dňa 05.09.2014 (odo dňa účinnosti zániku zmluvy) a
poplatku v sume 71,64 eura bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru v dôsledku chýbajúcej ročnej
percentuálnej miery nákladov v úverovej zmluve. Dôvodil znením § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v
zmysle ktorého sa mali za spotrebiteľské úvery považovať aj niektoré stavebné úvery. Do zátvorky síce

uviedol správny dátum znenia, z ktorého mal súd vychádzať (15.07.2013 - dátum uzavretia úverovej
zmluvy), avšak citované znenie zákona bolo v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozsudku,
ktoré sa značne odlišovalo od znenia z roku 2013. Ak by totiž súd riadne citoval znenie zákona, zistil
by, že v čase uzavretia zmluvy sa daný stavebný úver nepovažoval za spotrebiteľský úver v zmysle
citovaného zákona. Stavebné úvery sa považujú za spotrebiteľské úvery až odo dňa účinnosti zákona

č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá nastala 21.03.2016
a ktorou sa novelizovalo znenie § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. K novele zákona prišlo až takmer
dva roky po tom, ako mal žalobca odstúpiť od úverovej zmluvy uzavretej so žalovaným. V dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia považoval súd prvej inštancie úver za bezúročný a bezpoplatkový.
Následne už nevykonal náležité dokazovanie k uplatňovanému príslušenstvu istiny (úroku a poplatku)

a neposudzoval oprávnenosť žalobcom uplatňovaného nároku v tejto časti žaloby.

10. Pokiaľ ide o aplikovanie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. k) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch súdom prvej inštancie, ktorou odôvodňoval bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru, žalobca
v odvolaní správne namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval neúčinný právny predpis na

danú vec. Spomínaný zákon bol ku dňu 11.06.2010 zrušený zákonom č. 129/2010 Z.z., preto nebolo
možné použiť jeho ustanovenia na úverovú zmluvu uzavretú v mesiaci júl 2013. Odvolací súd sa však
nestotožnil s námietkou žalobcu, že daný úver nie je spotrebiteľským úverom, nakoľko bol zabezpečený
zriadeným záložného práva k nehnuteľnosti. Súčasťou spisu nebola listina (záložná zmluva, výpis z listuvlastníctva), ktorá by toto tvrdenie preukazovala. Zmluva o úvere síce obsahovala v čl. VI.
ustanovenie o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti pre účely zabezpečenia poskytnutého úveru,
avšak toto ustanovenie bolo formulované do budúcna - „za účelom zabezpečenia celkovej pohľadávky

veriteľa budú uzatvorené nasledovné zmluvy...“. Nebolo preto jednoznačné, či prišlo k uzatvoreniu
záložnej zmluvy a k zriadeniu záložného práva.

11. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie bolo potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Vzhľadom na právne predpisy, ktorými súd prvej inštancie právne odôvodnil napadnutý rozsudok,
odvolací súd na záver dodáva, že rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2018
bol vo veci vedenej pod sp.zn. PL. ÚS 11/2016 vyslovený nesúlad ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch

v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

13. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

14. V ďalšom konaní v prvom rade posúdi súd prvej inštancie, či zmluva o úvere uzavretá medzi
žalobcom a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle príslušných právnych predpisov v znení
relevantnom pre jej posúdenie. Posúdi aj tvrdenia žalobcu o zriadení záložného práva pre účely
zabezpečeniaúveruvovzťahukspotrebiteľskejpovaheúveru.Následnesabudezaoberaťdôvodnosťou

uplatneného nároku v zamietnutej časti. Ak vyhodnotí, že sa jedná o spotrebiteľský spor, vykoná aj
dôkazy, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Následne opätovne vo veci rozhodne a
svoje rozhodnutie riadne právne a skutkovo odôvodní. Rozhodne aj o trovách konaniach, vrátane trov
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). Vyhodnotí, či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy a
na základe uvedeného bude môcť posúdiť, či nárok žalobcu je daný plnením zo zmluvy alebo titulom

bezdôvodného obohatenia. (Odstúpenie od zmluvy nebolo doručené a nebolo adresované na adresu
uvedenú v úverovej zmluve.)

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).