Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 30, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/183/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117227175
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4117227175.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek

senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: V. U., narodený XX.X.XXXX,
trvalo bytom V. Obdokovce XX, o zaplatenie istiny 292,60 eur, poplatku 195,84 eur, trovy mediačného
konania 170,67 eur, poplatku za upomienky 32 eur a príslušenstva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Nitra, č. k. 10Csp/259/2017-55 zo dňa 11. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o
trovách konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 292,60 eura
s úrokom z omeškania 5 % ročne od 30.8.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Svoje
rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 2 písm.y), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1,3,4, § 53 ods. 1-3, 5, § 53 ods. 4 písm.t), § 39, §
41 Občianskeho zákonníka, § 497, 499 Obchodného zákonníka. Vykonaným dokazovaním mal súd

preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 27.2.2013 zmluvu o úvere č. 401000876, ktorej súčasťou majú
byť všeobecné podmienky žalobcu, ktoré sa v spise nachádzajú nepodpísané žalovaným. Žalobca sa v
zmluve zaviazal žalovanému poskytnúť úver 300 eur, ktorý mu žalovaný mal vrátiť spolu s príslušným
poplatkom 288 eur t.j. zaplatiť v 1 splátke spolu 588 eur. Poplatok bol tvorený úrokom 39,15 % ročne
t.j. 117,45 eura a administratívnymi nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou t.j. 170,55 eura. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť sumu 588 eur
do 14.3.2014. Poukázal na to, že v zmluve bola uvedená RPMN 96 %, ale nebola uvedená priemerná

RPMN. Žalovaný dňa 5.9.2013 požiadal o úpravu splátkového kalendára o 1 mesiac, čím sa splatnosť
úveru posunula do 6.9.2013, pričom žiadosť bola spoplatnená sumou 48 eur.

1.2 Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným
existoval záväzkový vzťah, titulom zmluvy o úvere uzavretej podľa § 497 Obchodného zákonníka. Keďže
ide o spotrebiteľský právny vzťah aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka popri zákone č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na

to, že žalobca poskytol žalovanému úver 300 eur za odplatu t.j. úrok 39,15 % ročne, ktorá sama o sebe
viac než trojnásobne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu v obdobných prípadoch,
ktorá bola v čase uzavretia zmluvy 10,73 % ročne. V zmluve bol však okrem tejto odplaty dojednaný aj
nárok žalobcu na zaplatenie administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy 170,55eura t.j. 56,85 % ročne z úveru 300 eur. Pretože tento poplatok bol dohodnutý výlučne za služby
žalobcom poskytnuté žalovanému v rámci predmetu podnikania žalobcu, videl v ňom súd skrytú odplatu
z úveru, ktorá tak výrazne predražuje celý úver, pretože je vo výške 96 % ročne (39,15+56,85=96), čo

takmer deväťnásobne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu v obdobných prípadoch
a v čase uzavretia zmluvy. Dôvodil, že dohoda o odplate musí byť v súlade s dobrým mravmi, t.j.
pravidlami morálneho charakteru, ktoré sú všeobecne platné a uznávané v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Uvedenú
dohodu o odplate však považoval za v rozpore so zákonom a aj v rozpore s dobrými mravmi, preto

dospel súd prvej inštancie k záveru, že takéto dojednanie je podľa § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka
neplatné. Zdôraznil, že zmluva bola okrem tohto dojedaná ako typová zmluva, ktorej obsah žalovaný
ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť, mal možnosť zmluvu iba ako celok prijať alebo ju odmietnuť
a žalobca nepreukázal v spore opak, hoci bolo dôkazné bremeno na jeho strane v zmysle ust. §
53 Občianskeho zákonníka. Uvedené zmluvné dojednanie, ktoré požaduje od žalovaného, aby plnil
žalobcovi za službu, ktorej poskytnutie v prevažnej miere nesleduje jeho záujmy je neprijateľné aj podľa

§ 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, pretože je v nerovnováhe medzi právami a povinnosťami
strán sporu v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa. Ďalej súd poukázal na to, že z predloženej
zmluvy tiež vyplynulo, že neobsahuje obligatórny údaj o priemernej hodnote RPMN podľa § 9 ods. 2
písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z., a preto je úver podľa § 11 ods. 1 uvedeného zákona bezúročný a
bez poplatkov. V konaní nebolo sporné, že žalobca si splnil svoje povinnosti zo zmluvného vzťahu so

žalovaným,ktorémuposkytolúver300eur.Keďženároknazaplatenieodplatyzaposkytnutietohtoúveru
nebol medzi zmluvnými stranami platne dojednaný a okrem toho je aj úver bezúročný a bez poplatkov, je
žalovaný povinný žalobcovi vrátiť len zostatok nesplateného úveru. Súd prvej inštancie preto rozhodol,
že žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi sumu 292,60 eur (300-7,40=292,60) a vo zvyšnej časti žalobu
spolu s prislúchajúcimi úrokmi z omeškania zamietol.

1.3. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania z úveru odo dňa
uvedeného v žalobe t.j. od 30.8.2014, kedy už bol žalovaný v omeškaní so zaplatením celej peňažnej
sumy, pretože konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 6.9.2013 do zaplatenia. Úroky z omeškania
priznal žalobcovi vo výške 5 %, pretože základná úroková sadzba ECB bola v prvý deň omeškania 0 %.

Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca od žalovaného v konaní požadoval aj zaplatenie poplatkov
za upomienky a trovy mediačného konania, ktorý nárok mal vyplývať z jeho všeobecných obchodných
podmienok. Uvedené všeobecné obchodné podmienky však boli rovnako ako zmluva pripravené vopred
žalobcom a ich znenie nemal žalovaný možnosť ovplyvniť, mal iba možnosť zmluvu a aj dojednania
obsiahnutévnichprijaťalebozmluvuakocelkomodmietnuť.Žalobcavkonanínepreukázalopak,apreto

ich súd nepovažoval za individuálne dojednané podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zároveň ich
označil za neprijateľné a neplatné podľa § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka. Žalobca okrem toho v
konanínepreukázalaniskutočnosť,žežalovanéhoupomínal,pretoženepredložilžiadendoklad,ktorýby
hodnoverne dokazoval túto skutočnosť. Rovnako nepreukázal, že mu vznikli náklady spojené s uplatním
práva v mediačnom konaní, pretože nepredložil žiaden doklad preukazujúci, že sa viedlo mediačné

konania. Zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobu v tejto časti spolu s prislúchajúcimi úrokmi z
omeškania zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Keďže v konaní
úspešnejšiemu žalovanému žiadne trovy nevznikli, tak mu súd ich náhradu proti neúspešnejšiemu
žalobcovi nepriznal.

2. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie, a to voči zamietajúcemu výroku rozsudku. Dôvodil, že
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ust. § 262 ods. 1,2
Obchodného zákonníka uvádzajúc, že zmluvné strany sa dohodli o aplikácii Obchodného zákonníka na
danýzáväzkovoprávnyvzťah.Vzhľadomkuvedenémuniejemožnéaplikovaťnapredmetnúzmluvuust.

zákona č. 258/2001 Z.z. Uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s tým, prečo zamietol
nárok žalobcu na zmluvnú pokutu. Žalobca poukázal na to, že výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane dohody o plnení v splátkach, preto
nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny úrokov a iných poplatkov. Poukázal na
to, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty.

Pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014,
výšky odplaty sa tu nebude aplikovať a regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný uzatvoril zmluvu so žalobcom slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne
nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojím podpisom. Poukázal na § 1 ods. 1 nariadenia vlády č.87/1995 Z. z. dôvodiac, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou,
ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Slovenský zákonodarca
poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Pokiaľ ide o samotnú výšku

príslušného poplatku tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho
výške nenamietal a zmluvu o úvere uzatvoril. Poznamenal, že dohodnutá výška nie je neprimeraná a
nie ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. dobrými mravmi, a to aj vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí
úveru. Poukázal na Rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 C - 42/15. Navrhol napadnutý rozsudok

zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti

§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom
výroku, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že podanou žalobou a jej doplnením žalobca žiadal zaviazať žalovaného
zaplatiť mu istinu 292,60 eura, poplatok 195,84 eura, trovy mediačného konania 170,67 eura, poplatok

za upomienky 32 eur, úrok 32 % ročne z 292,60 eura od 27.2.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania
5 % ročne z 488,44 eura od 30.8.2014 do zaplatenia, na základe zmluvy o úvere zo dňa 27.2.2013
č. 401000876. V zmysle uvedenej zmluvy poskytol žalovanému úver 300 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť
žalobcovi spolu s príslušným poplatkom 288 eur v 12 mesačných splátkach po 49 eur počnúc 14.4.2013
na do 6.9.2014. Žalovaný si svoje povinnosti neplnil, na úver bol započítaný iba preplatok 7,40 eura z

iného úveru, a preto stratil výhodu splátok. Ďalej uviedol, že žalovaný sa v zmluve, resp. všeobecných
podmienkach zaviazal zaplatiť žalobcovi aj poplatky za upomienky, ktoré sú 32 eur a trovy mediácie,
ktoré žalobca vynaložil vo výške 170 eur.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal

vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom
z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere je absolútne neplatný právny úkon, keďže výšku úrokovej sadzby 39,15 %
ročne treba považovať za v rozpore s dobrými mravmi, pretože viac než trojnásobne prevyšuje odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu v obdobných prípadoch, ktorá bola v čase uzavretia zmluvy

10,73 % ročne. Navyše v zmluve bol okrem tejto odplaty dojednaný aj nárok žalobcu na zaplatenie
administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy 170,55 eura, pričom súd v ňom videl
skrytú odplatu z úveru, ktorá výrazne predražila celý úver, pretože je vo výške 96 % ročne. Odvolací súd
sa s uvedenými závermi v plnom rozsahu stotožnil, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny,potvrdil.Odvolacísúdsatiežstotožnilsodôvodnenímnapadnutéhorozsudku,ktorénepovažuje

za potrebné opakovať, a na tieto dôvody ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

10. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávne
zamietnutie zmluvnej pokuty, avšak odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobca si v predmetnom

konaní neuplatnil žiaden nárok vyplývajúci zo zmluvnej pokuty, a preto sa s ním súd prvej inštancie v
rozhodnutí nezaoberal. Rovnakom nebolo dôvodom zamietnutia časti žalovaného nároku neuvedenie
výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluve o úvere, ako to namietalžalobca vo svojom odvolaní. Súd prvej inštancie vôbec neuvádzal absenciu tejto náležitosti, preto aj
tento odvolací dôvod súd považoval za neopodstatnený.

11. Jedine námietka žalobcu týkajúca sa výšky prípustnej odplaty úveru bola skutočne jedným z
hlavných dôvodov zamietnutia časti žalobného nároku. Ako už bolo vyššie uvedené súd prvej inštancie
považoval dohodnutú odplatu za neprimerane vysokú a v rozpore s dobrými mravmi, preto takéto
dojednanie posúdil podľa § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka za neplatné. Žalobca namietal, že
zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty.

Uvedenúnámietkuodvolacísúdnepovažovalzadôvodnú.Formulárovýcharakterzmluvypreukazuje,že
spotrebiteľ nemal možnosť tento postup žalobcu ovplyvniť a žalobcom vopred naformulované zmluvné
klauzuly zmeniť. Odvolací súd nepochybuje, že pokiaľ by žalovaný odmietol uzavrieť predmetnú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere spolu s ustanovením o jednorazovom plnení, žiadny úver by nedostal. Odvolací
súd tiež poukazuje na to, že celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom ( 288 eur ) sa
takmer rovnajú sume poskytnutých finančných prostriedkov ( 300 eur). Odplata, ktorá pozostáva z

úroku vo výške 39,15 % ročne zo sumy úveru a administratívneho poplatku celkovo predstavuje vyše
96 % z poskytnutých finančných prostriedkov, čo je nesporne v rozpore s dobrými mravmi, pretože
niekoľkonásobne prevyšuje priemerné úrokové miery bánk za obdobné úvery. Takúto odplatu súd
jednoznačne považuje za rozpornú s dobrými mravmi a ako takú za absolútne neplatnú. S poukazom
na uvedené potom odvolací súd považoval za neopodstatnenú aj námietku žalobcu, že u nebankových

subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami, pretože
u nebankového subjektu je vyššie riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady. Žalobca ako veriteľ
však priemernú úrokovú sadzbu požadovanú bankami prekročil niekoľkonásobne. Odvolací súd sa
preto plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere je potrebné
považovať pre jej neprimerane vysokú odplatu za absolútne neplatnú.

12. Odvolací súd sa stotožnil aj s ďalším záverom súdu prvej inštancie o tom, že predmetná zmluva
neobsahuje základné náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., konkrétne priemernú
výšku RPMN, v dôsledku čoho považoval predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11
zákona č. 129/2010 Z.z. Odvolací súd poukazuje na zákon o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z.z.

v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), a to ustanovenie § 9 ods. 2, v ktorom sú presne špecifikované
podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere
uzavretej stranami sporu dňa 27.2.2013 nesporne chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. y), ktorú súd
prvej inštancie vyhodnotil ako absentujúcu. Námietku odvolateľa, že na predmetnú úverovú zmluvu sa
nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. ( správne malo byť zákon č. 129/2010 Z.z., keďže zákon č. 258/2001

Z.z. už nebol účinný v čase uzavretia danej úverovej zmluvy ), pretože zmluvné strany sa dohodli na
aplikácii Obchodného zákonníka, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Súdna prax už v minulosti
vyriešila túto otázku týkajúcu sa vzťahu obchodného a spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie v tejto
veci správne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú. Je nepochybné, že medzi zmluvnými
stranami bola uzatvorená zmluva o úvere s odkazom na ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorá

má povahu tzv. absolútneho obchodu. Zároveň však ide aj o spotrebiteľský právny vzťah upravený
v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože na danú zmluvu sa vzťahuje zákon
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy č. 129/2010 Z.z. Predložená
zmluva o úvere je predtlačenou formulárovou (typovou) zmluvou, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť
ovplyvňovať jej obsah, a to ani tzv. dohodu o aplikácii Obchodného zákonníka.

13. Odvolací súd súčasne poukazuje na ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré
upravuje dôsledky porušenia povinnosti a stanovuje sankciu za nedodržanie náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 a touto sankciou je, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Za situácie, že posudzovaná zmluva o úvere neobsahuje vyššie uvedené podstatné

náležitosti upravené zákonom o spotrebiteľských úveroch, resp. by boli uvedené nesprávne, záver
súdu prvej inštancie o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, je správny. Pri tomto závere bol
žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi iba istinu 292,60 eura ( 300 - 7,40 ) spolu so zákonným úrokom
z omeškania tak, ako to uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Žalobca si v konaní uplatnil
aj zaplatenie poplatkov za upomienky a trovy mediačného konania, ktorý nárok mal vyplývať z jeho

všeobecných obchodných podmienok. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca v konaní
žiadnym spôsobom nepreukázal ani nárok na zaplatenie poplatku za upomienky v sume 32 eur, ako
ani začatie mediačného konania a s ním spojenými trovami vo výške 170 eur, a preto aj v tejto časti
žalobu zamietol.13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom
výroku, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. O nároku

na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).