Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, April 26, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/207/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116212673
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8116212673.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: T.. M. E., G..

XX.XX.XXXX, K. Š. XXX, XXX XX Š., za účasti osobitného subjektu Združenie Brániť sa oplatí, so sídlom
Potočná37,08006Prešov,protižalovanému:Endepro,s.r.o.,vlikvidácii,sosídlomMlynskénivy49,821
09 Bratislava 2, právne zastúpený De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava,
o vydanie bezdôvodného obohatenia a o primerané finančné zadosťučinenie 6 220,34 €, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2 184,56 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobu o zaplatenie finančného zadosťučinenia zamieta.

IV. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v konaní o vydaní bezdôvodného obohatenia náhradu trov
konania v rozsahu 30 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

V. Žalobca je povinný v konaní o zaplatenie finančného zadosťučinenia zaplatiť žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 17.06.2016 sa žalobca domáhala na žalovanom vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške vo výške 6220,34 € a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
6220,34 €. Žalobca uviedol, že zo žalovaným postupom času uzavrel 10 zmlúv o spotrebiteľskom
úvere, ktoré však podľa neho nemali zákonné náležitosti a preto sú poskytnuté úvery bez úrokov a bez
poplatkov. Rovnako so žalobcom uzavrel 10 zmlúv o zabezpečení splátok úveru, ktoré považuje za
neplatné. Z dôvodu, že z jeho strany bola zaplatená suma vyššia ako bola suma poskytnutá, domáha

sa vydania bezdôvodného obohatenia a ako tvrdený poškodený spotrebiteľ aj zaplatenia primeraného
finančného zadosťučinenia.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním došlým súdu dňa 12.08.2016 a uviedol v ňom nasledujúce:
- namieta premlčanie žalobou uplatneného nároku,
- namieta tvrdenú úmyselnosť získaného bezdôvodného obohatenia,
- má za to, že zmluvy obsahujú všetky zákonom vyžadované náležitosti a v súvislosti s tým poukazuje

na význam slov „termín“ a „dátum“ a na neexistenciu povinnosti rozpisu splátok,
- s poukazom na rozhodnutie SdEÚ považuje určenie konečnej splatnosti spôsobom „siedmy deň 60
týždňa po uzavretí zmluvy“ za dostatočný a vyžadovanie rozpisu splátok za nesprávne,- požadovanie zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia považuje za predčasné, keďže
žalobca v čase rozhodovania o ňom, nemal právoplatne deklarované porušenie svojich práv, resp.
porušenie povinností žalovaného ako dodávateľa.

3. Súd vykonal dokazovanie obsahom spisu a zistil, že žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzavreli
dňa
a) 05.11.2010 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 640 € mal byť vrátený v
60 - tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 860,78 € pozostávajúca z istiny - 640 €, úrokov -

92,14 € a administratívneho poplatku - 128,64 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok
úveru znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť
odplatu 329,60 €.
b) 12.03.2011 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 420 € mal byť vrátený v
60 - tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 564,89 € pozostávajúca z istiny - 420 €, úrokov -
60,47 € a administratívneho poplatku - 84,42 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok

úveru znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť
odplatu 216,30 €.
c) 20.08.2011 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 1200 € mal byť vrátený v
60 - tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 1613,97 € pozostávajúca z istiny - 1200 €, úrokov -
172,77 € a administratívneho poplatku - 241,20 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok

úveru znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť
odplatu 618 €.
d) 14.01.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 440 € mal byť vrátený v
60 - tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 591,79 € pozostávajúca z istiny - 440 €, úrokov -
63,35 € a administratívneho poplatku - 88,44 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok

úveru znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť
odplatu 226,60 €.
e) 30.06.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 1280 € mal byť vrátený v
60 - tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 1721,57 € pozostávajúca z istiny - 1280 €, úrokov -
184,29 € a administratívneho poplatku - 257,28 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok

úveru znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť
odplatu 659,20 €.
f) 16.09.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 200 € mal byť vrátený v 60
- tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 269 € pozostávajúca z istiny - 200 €, úrokov - 28,80
€ a administratívneho poplatku - 40,20 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok úveru

znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť odplatu
103,00 €.
g) 30.11.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 440 € mal byť vrátený v
60 - tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 591,80 € pozostávajúca z istiny - 440 €, úrokov -
63,36 € a administratívneho poplatku - 88,44 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok

úveru znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť
odplatu 226,60 €.
h) 26.07.2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 1500 € mal byť vrátený v
60 - tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 2017,50 € pozostávajúca z istiny - 1500 €, úrokov -
215,99 € a administratívneho poplatku - 301,51 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok

úveru znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť
odplatu 772,50 €.
i) 25.10.2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 380 € mal byť vrátený v
60 - tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 511,10 € pozostávajúca z istiny - 380 €, úrokov -
54,72 € a administratívneho poplatku - 76,38 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok

úveru znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť
odplatu 195,70 €.
j) 26.06.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého úver vo výške 1400 € mal byť vrátený v
60 - tich týždenných splátkach. Vrátiť sa mala suma 1873,49 € pozostávajúca z istiny - 1400 €, úrokov -
200,55 € a administratívneho poplatku - 272,94 €. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečení splátok

úveru znamenajúca hotovostné preberanie splátok zo strany žalovaného, za ktoré mal žalobca zaplatiť
odplatu 721 €.

4. Súd ďalej vykonal dokazovanie Protokolmi o platobnej histórii zákazníka, z ktorých zistil nasledujúce:Zmluva písm.a) - posledná čiastka na túto zmluvu bola zaplatená dňa 17.08.2011. Preplatenie istiny
platbou zo dňa 10.06.2011.
Zmluva písm.b) - posledná čiastka na túto zmluvu bola zaplatená dňa 11.02.2012. Preplatenie istiny

platbou zo dňa 16.10.2011.
Zmluva písm.c) - posledná čiastka na túto zmluvu bola zaplatená dňa 27.06.2012. Preplatenie istiny
platbou zo dňa 01.04.2012.
Zmluva písm.d) - posledná čiastka na túto zmluvu bola zaplatená dňa 28.11.2012. Preplatenie istiny
platbou zo dňa 29.09.2012.

Zmluva písm.e) - posledná čiastka na túto zmluvu bola zaplatená dňa 24.07.2013. Preplatenie istiny
platbou zo dňa 22.02.2013.
Zmluva písm.f) - posledná čiastka na túto zmluvu bola zaplatená dňa 10.07.2013. Preplatenie istiny
platbou zo dňa 10.05.2013.
Zmluva písm.g) - posledná čiastka na túto zmluvu bola zaplatená dňa 23.10.2013. Preplatenie istiny
platbou zo dňa 26.07.2013.

Zmluva písm.h) - poskytnutá suma 1500 € bola preplatená platbou zo dňa 28.03.2014. Celkom bola
zaplatená suma 2744,77 €. Vychádzajúc z nižšie uvedených záverov o premlčaní, tak vzhľadom na deň
podania žaloby 17.06.2016 nie sú premlčané splátky žalobcom zaplatené dňa 20.06.2014 a 25.06.2014
v celkovej výške 681,16 €.
Zmluva písm.i) - poskytnutá suma 380 € bola preplatená platbami po 17.06.2014, preto premlčanie do

úvahy neprichádza a preplatená suma predstavuje 308,91 €.
Zmluva písm.j) - protokol napriek vyžiadaniu nezaslaný. Poskytnutá suma 1400, žalobcom vrátená suma
2594,49 €, preplatok 1194,49 €.

5. K priznanému plneniu. Podľa rozsudku KS v PO č.k. 19Co/142/2016-328 zo dňa 08.12.2016 „ je

právne bezvýznamné aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru
(odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom
svojich zástupcov v hotovosti inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska ide
o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti
poplatku je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady žalovaného na

uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol
zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž
svojím rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj
tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek
logikou neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plnením korešponduje, ide o exces

pri používaní inštitútu poplatku. Krajský súd ďalej uviedol, že nielen s poukazom na vyššie uvedené ale
aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že
zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to
dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov oproti tomu, aké by žalovaný získal
z úrokov formálne uvedených v zmluve. Poplatky spolu s úrokmi cca 86 %, ktoré požaduje žalovaný od

žalobcu ako spotrebiteľa, prevyšujú spoločensky akceptovateľnú výšku. Takéto konanie žalovaného je
však už obchádzaním zákona v zmysle ustanovenia § 39 OZ.
5.1. Vzhľadom na vyššie uvedené obsahové nedostatky podstatných náležitostí zmluvy o úvere
robí súd záver, že úver je bez úrokov a bez poplatkov. Tento záver vyplýva z § 11 ods.1
písm.b) zákona č. 129/2010 Z.z. - Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a)
až k) , r) ay). Žalobcovi rovnako nepatrí z dôvodov vyššie uvedených odplata za
zabezpečenie splátok úveru. Uvedené vo vzťahu k trom vyššie uvedeným zmluvám znamená povinnosť

žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške nepremlčaných splátok presahujúcich
poskytnutú istinu. Ustanovenia týkajúce sa bezdôvodného obohatenia sú
- § 451 ods.1 OZ: Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
- § 451 ods.2 OZ: Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
- § 456 OZ: Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho,
na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.5.2. Podľa § 9 ods.2 písm.f) zákona č. 129/2010 Z.z. - zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
5.3. Vo vzťahu ku konečnej splatnosti úveru vyjadrenej tak, že - termín splatnosti poslednej splátky a

teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy - okresný
súd v rozsudku sp. zn. 9C/144/2016 uviedol, že takéto vyjadrenie je pre priemerného spotrebiteľa
dostatočne určité. KS v Prešove v uznesení sp. zn. 5Co/257/2016 uviedol, že sa s názorom okresného
súdu nestotožňuje a rozsudok zrušil. Okresný súd má teda za to, že vyjadrenie konečnej splatnosti úveru
v posudzovanej zmluve nie je dostatočné.

5.5. Podľa rozsudku KS v Prešove sp. zn. 17Co/122/2017 - Pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení splátok,
táto síce formálne predstavuje samostatnú zmluvu, ale z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej
podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať logický záver o tom, že aj v tomto prípade
súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú zmluvu naväzujúcu na úverovú zmluvu, keďže
jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru. Spätosť predmetných zmlúv je daná tým,
že v prípade neuzavretia zmluvy o úvere by bolo bezpredmetné uzatvárať zmluvu o zabezpečení

splátok, keďže bez poskytnutia úveru by ani neexistovala povinnosť žalobcu plniť dlh zo zmluvy o
úvere v splátkach. Dohoda o poskytnutí služby preto podlieha prieskumu súdu podľa § 53 Občianskeho
zákonníka, keďže táto „služba“ nie je hlavným predmetom plnenia a poplatok vo výške 206 Eur teda
nie je cenou hlavného predmetu plnenia. Cieľom zákonodarcu nebolo vylúčiť z preskúmavania z
hľadiska neprijateľnosti vedľajšie zmluvné cenové dojednania, a to najmä s ohľadom na skutočnosť,

že nie je výnimočnou situácia, kedy sa dodávatelia práve ich netransparentným zakomponovaním do
formulárových spotrebiteľských zmlúv snažia získať neprimeraný majetkový prospech od spotrebiteľov.
Tak zmluva o zabezpečení splátok úveru ako aj úverová zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých
obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Preto ich nie je možné považovať za individuálne
dojednané.Odmenazavýbersplátokpredstavujeviacako50%poskytnutéhoúveruavýraznepresahuje

dohodnutý úrok. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa,
čo spôsobuje jej neplatnosť. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od záverov vyslovených v rozsudku
Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co/142/2016-328 zo dňa 08.12.2016, cit: „Podľa záverov odvolacieho
súdu je právne bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie
splátok úveru (odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný

prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho
hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom
neprijateľnosti poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady
žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by
poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený

poplatok sa totiž svojim rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v
niektorých prípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne
a v rozpore s akoukoľvek logikou, neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plneniu
korešponduje, ide o exces pri používaní inštitútu poplatku. Nielen s poukazom na vyššie uvedené, ale
aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík žalovaného, odvolací súd dospel k záveru,

že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ,
a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný
získal z úrokov formálne uvedených v zmluve.“
5.6. Neprijateľnosť poplatku za službu zabezpečenia splátok spočíva v tom, že jej výška nie je určená
podľa vzdialenosti miesta výberu ale určuje sa podielom zo sumy poskytnutého úveru, čo nepochybne

vyplýva aj z oboznamovaných zmlúv. Výška odplaty predstavuje vždy 51,50% zo sumy úveru. Z úradnej
činnosti je súdu známe, že napriek deklarácii o dobrovoľnosti podpisu zmluvy o vedľajšej službe, tak
tomu nie je a spotrebiteľovi sa takáto zmluva dáva vždy na podpis so zmluvou o spotrebiteľskom úvere.
Senát 9Csp vo veciach Provident Financial (či už na strane žalobcu alebo žalovaného) vždy v každom
prejednávanom úverom prípade prejednával aj uvedené vedľajšie plnenie.

5.7. V súvislosti s týmto poplatkom je potrebné dať do pozornosti tendenciu dodávateľov, a to poplatky
ustanovovať formou samostatných zmlúv (a nie v cenníkoch poplatkov na jednom mieste) s cieľom
rozložiť plnenia, ktoré zaťažujú spotrebiteľa do viacerých formálne oddelených právnych úkonov, a
tak sťažiť identifikovanie skutočnej odplaty za poskytnutie hlavnej služby. Táto tendencia dodávateľov
je spojená s vykonštruovaním rôznych doplnkových služieb, ktoré si má spotrebiteľ dobrovoľne

objednať a ktoré sú samostatne spoplatňované. Z aplikačnej praxe súdu vyplýva, že dodávatelia v
absolútnej väčšine prípadov nútia spotrebiteľov, aby spolu s hlavnou službou prijali aj vedľajšiu službu,
ktorej odplata predstavuje nemorálne spoplatňovanie poskytnutej služby a rozloženie ceny plnenia
do vedľajších záväzkov. Podstata doplnkovej služby je len prostriedkom obchádzania zákona, keďžedoplnková služba predstavuje najčastejšie činnosti dodávateľa, ktoré by bol aj tak povinný poskytnúť
spotrebiteľovi v intenciách odbornej starostlivosti alebo iných zákonných povinností. Rovnako tak
doplnkové služby spravidla nesledujú záujmy spotrebiteľa, ak mu aj majú v istom zmysle zlepšiť a

zjednodušiť plnenie (napr. vyberanie splátok v domácnosti klienta), nesmú cenu plnenia predražovať.
Pri právnom posúdení tzv. doplnkových služieb je potrebné vždy myslieť na aplikáciu § 52a OZ, ktorej
dôsledným naplnením dôjdeme k záveru, že tak samostatne kontrahované služby, ako aj plnenia
a záväzky z nich plynúce je potrebné posudzovať v jednote a vzájomnej závislosti uzavieraných
spotrebiteľských zmlúv. Spôsob splácania úveru je bežnou zmluvnou podmienkou zmluvy o poskytnutí

úveru a oddelením týchto dvoch skutočností (úverovej zmluvy a spôsobu splácania úveru) do navonok
osobitných zmlúv nemožno znížiť ochranu spotrebiteľa, ktorá mu patrí podľa ustanovení občianskeho
zákonníka a osobitných predpisov tým.
5.8. Súd ďalej poukazuje na § 567 ods. 1 OZ, podľa ktorého má peňažný dlh tzv. charakter odnosný.
OZ nehovorí nič o tom, žeby pri výbere splátok veriteľom mali byť zo strany dlžníka platené nejaké
poplatky, a preto ich dojednanie je zároveň v rozpore s § 54 ods.1 OZ (Zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu
spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.). Súd však túto podmienku
vyhlásil za neprijateľnú (nepovažoval ju teda ex offo za absolútne neplatnú), a teda neplatnú z dôvodu,
že umožňuje výber splátok aj z iného miesta ako bydlisko dlžníka, pričom však aj „iné miesto výberu“

musí byť v meste alebo obci, kde má dlžník bydlisko.
5.9. Pokiaľ žalovaný v iných veciach poukazuje na to, že niet dôvodu na aplikáciu § 567 ods.1 OZ - Dlh
sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov. Ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním bydlisko
alebosídlodlžníka.,pretožemiestoplneniabolodohodnutézmluvne,takformuláciu-Prevzatiepeňažnej
sumy sa bude uskutočňovať v mieste určenom Zákazníkom v meste alebo obci, kde má zákazník

pobyt. - považuje súd za spôsob, akým sa žalovaný snaží obísť citované ustanovenie § 567 ods.1 OZ
vyvolaním dojmu poskytnutia služieb nad rámec zákonom stanovených povinností. Vychádzajúc aj z
vyššie citovaných rozhodnutí SDEÚ považuje súd zmluvnú podmienku odplaty za hotovostný výber
splátoknaneprijateľnúvzhľadomnaustanoveniaOZ,ktorébysaaplikovaliprijejneexistencii,azktorých
žiadna povinnosť platby pre spotrebiteľa nevyplýva.

5.10. Vzhľadom na vyššie uvedené obsahové nedostatky podstatných náležitostí zmluvy o úvere
robí súd záver, že úver je bez úrokov a bez poplatkov. Tento záver vyplýva z § 11 ods.1
písm.b) zákona č. 129/2010 Z.z. - Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a)
až k) , r) ay). Žalobcovi rovnako nepatrí z dôvodov vyššie uvedených odplata za
zabezpečenie splátok úveru. Uvedené vo vzťahu k trom vyššie uvedeným zmluvám znamená povinnosť
žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške nepremlčaných splátok presahujúcich
poskytnutú istinu. Ustanovenia týkajúce sa bezdôvodného obohatenia budú uvedené nižšie.

6. Nepriznané plnenie. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd primárne zaoberal touto,
pretože aj v prípade dôvodnosti žaloby (tá by dôvodná bola minimálne pre neuvedenie konečnej
splatnosti úveru v zmluve) by jej nebolo možné vyhovieť pre premlčanie.
6.1. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka

(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej

dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie
namietať.
6.2. Od 01.07.2016 začal byť v Slovenskej republike účinný zákon č. 160/2015 - Civilný sporový
poriadok. Podľa čl. 2 ods.2 CSP - Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak

takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý spravodlivo.6.3. Zverejňovaním súdnych rozhodnutí nastala situácia, že každý účastník konania si nájde
rozhodnutie, či už okresného alebo krajského súdu, ktoré vyhovuje jeho právneho názoru a prezentuje
ho tým spôsobom, že rovnako má súd rozhodnúť aj v jeho veci. Tak tomu je aj v uvedenom prípade.

7. Objektívna premlčacia lehota. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu žalobca poukazuje na
rozhodnutia KS v Prešove, ktoré obsahujú nasledujúce odôvodnenie - V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie
úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na

poskytovanie úverov. Neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v uvedenej zmluve, použitie
neprijateľnej podmienky a určenie neprimerane vysokej odplaty úveru (96,8 %) nemožno hodnotiť inak
ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s
nepriamym úmyslom získať majetkový prospech opísanými praktikami. So zreteľom na to je správny
záver súdu prvého stupňa poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10-ročnej lehoty od poskytnutia úveru,
v dôsledku čoho bolo možné takto uplatnený nárok žalobkyni priznať alebo Žalovaný ako nebankový

subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo
poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvárania zmlúv
už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu
mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii
poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Žalovaný v období od 28.2.2005 do

16.7.2007 uzatvoril so žalobkyňou 4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom ani v jednej z nich údaj
o ročnej percentuálnej miere nákladov neuviedol. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti
uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.
7.1. Procesnému súdu je však známe, že v rámci rozhodovacej činnosti KS v PO však existuje aj

iné rozhodnutie, napr. sp. zn. 15Co/207/2015 - V zákonom stanovenej lehote podal proti zamietavému
výroku odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie
súdom prvého stupňa. Trval na včasnosti podania žaloby z dôvodu úmyselného konania žalovaného,
ktoré viedlo k bezdôvodnému obohateniu, v dôsledku čoho sa objektívna premlčacia doba predlžuje
na 10 rokov v zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s úmyselným konaním

žalovaného poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Žiline.
Navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S
poukazom na citované ustanovenie v odseku 4 písm. b) je potrebné považovať zmluvu uzavretú medzi
účastníkmi konania za platnú, keďže na jej základe bol spotrebiteľovi dodaný tovar - vodný filter. Podľa
odseku 5 citovaného ustanovenia žalovaný tiež nepožadoval od žalobcu úroky alebo poplatky, ktoré

nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keďže žalovaný žiaden úrok alebo poplatok v
zmluve neuvedený od žalobcu nežiadal. V zmluve je uvedené RPMN vo výške 19,60%, pričom žalobca
zaplatil žalovanému náklady vrátane úrokov a poplatkov vo výške 13,24%. Z uvedeného dôvodu nebol
preukázaný úmysel žalovaného získať na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, preto súd prvého
stupňa sa správne vyporiadal s námietkou premlčania a 10 ročnú premlčaciu lehotu správne neuznal

ako dôvodnú.
7.2. V rámci aktuálnej súdnej praxe iných krajských súdov ako je Krajský súd v Prešove sa záver o
úmyselnom bezdôvodnom obohatení neaplikuje jednoznačne. Napr:
KS v BB sp. zn. 13Co/90/2015 - Súd sa nestotožnil s tvrdením zástupcu navrhovateľky, že v danej
veci išlo zo strany odporcu o úmyselné bezdôvodné obohatenie a teda plynie desaťročná objektívna

premlčaciadoba.Vkonanínebolopreukázanéničím,žebysažalovanýnaúkornavrhovateľkyúmyselne
obohacoval. V prípade odporcu dôvodom bezdôvodného obohatenia mala byť úverová zmluva, ktorá
sa má považovať za bezúročnú a bez poplatkov vzhľadom na to, že neobsahuje podstatné náležitosti
zmluvyoúverevzmysleprávnejúpravy.Ajkeďsúdkonštatoval,žezmluvaoúvereneobsahujezákonom
stanovené náležitosti, nie je možné len z uvedeného dôvodu konštatovať, že odporca mal úmysel sa

obohatiť voči navrhovateľke. V zmysle zmluvy o úvere mala navrhovateľka začať splácať mesačné
splátky dňom15.4.2008. Prvú splátku v lehote splatnosti navrhovateľka nezaplatila, zaplatila ju až dňa
23.4.2008,čo je zrejmé z predpisu splátok a pokút. Napriek takémuto porušeniu zmluvných podmienok
zo strany navrhovateľky odporca ju nijakým spôsobom nesankcionoval. Zmluva neobsahuje ani žiadne
ustanovenia o zabezpečení záväzku, napr. zriadenie záložného práva, preto nie je možné prisvedčiť

navrhovateľke, že by zo strany odporcu išlo o úmysel na jej úkor sa obohatiť. Tieto skutočnosti z jej strany
neboli ničím preukázané. Vzhľadom na to, že odporca vzniesol námietku premlčania, navrhovateľka
podala návrh po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, preto súd jej návrh zamietol.KS v BB sp. zn. 14Co/1128/2014 - „Prvostupňový súd mal za to, že v súdenej veci nie je možná
aplikácia 10-ročnej objektívnej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako sa toho dožadovala
v konaní žalobkyňa, s prihliadnutím na plnenia vykonané zo strany žalobkyne mal za to, že objektívna

3-ročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím na podanie žaloby
na súd uplynula a žalobkyňa podala žalobu rok po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty.
Súd mal nepochybne za preukázané, že u žalovaného vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok
vo vzťahu k náležitostiam zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania je potrebné konštatovať, že
zmluva sa považuje za zmluvu bez poplatkov a bez úrokov, pričom tým, že žalobkyňa uhradila

žalovanému vyššiu sumu ako bol poskytnutý úver, došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného.
Odvolací súd k najzásadnejšej námietke uvedenej žalobkyňou v odvolaní uvádza, že aj odvolací súd
sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý spočíva v tom, že nárok žalobkyne je
premlčaný z dôvodu uplynutia objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty, a preto ho súd žalobkyni nemohol
priznať, v dôsledku čoho žalobu žalobkyne zamietol. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel

(priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase
získania bezdôvodného obohatenia. Podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí
3-ročná objektívna premlčacia doba aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia
vôbecnezavinil.Zodpovednosťzabezdôvodnéobohateniejezodpovednosťouobjektívnou,pričomvšak
žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalovaný mal úmysel k bezdôvodnému obohateniu

sa vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a žeby tento
úmysel existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. V konkrétnom prejednávanom prípade
žalobkyňa už v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí pôžičky bola oboznámená s výškou úveru a
zaviazala sa tento zaplatiť veriteľovi o zvýšenú sumu v 12-tich mesačných splátkach. Dohodnuté
splátky žalobkyňa (aj keď nepravidelne) plnila. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že do 15.05.2009

zaplatila v mesačných splátkach čiastku 924,77 Eur a z dôvodu, že od žalovaného mala žalobkyňa v
danom období poskytnutých viac úverov, pričom žalovaný jej navrhol možnosť, že všetky úvery budú
zahrnuté do jedného úveru č. 5003849 zo dňa 20.10.2009, pričom z uvedenej konsolidačnej pôžičky
bola prevedená suma 702,40 Eur na doplatenie pôvodnej zmluvy o úvere č. 7039162. Odvolací súd
uvádza, že k preukázaniu úmyslu na strane žalovaného nepostačuje len tvrdenie, že žalovaný v čase

uzavretia zmluvy neuviedol do zmluvy RPMN. Žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa s právnymi
predpismi, teda mala možnosť nedovolené úroky, či poplatky nezaplatiť. Zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie je objektívneho charakteru (nález Ústavného súdu SR z 26.04.2013 č. k. IV.ÚS 554/2012-35)
a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie, podstatné je iba
to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo/882/2006 z 24.06.2008).

Rozhodnutia iných všeobecných súdov, na ktoré poukazovala žalobkyňa v konaní, nie sú pre okresný,
ani odvolací súd záväzné, ak sa naviac okresný, ani odvolací súd s právnymi závermi tam uvedenými
nestotožňuje z vyššie uvedených dôvodov.“
Okresný súd Prešov dodáva, že citovaným rozsudkom bol potvrdený rozsudok OS Žiar nad Hronom sp.
zn.4C/10/2014kdesauvádza-Knámietkežalobkyne,ktorápoukazovalana10-ročnápremlčaciulehotu

s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorý zastáva názor, že dlhodobé ignorovanie
zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné
konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu (rozsudok Krajského
súdu Prešov sp. zn. 7Co/81/2011) uviedol, že tento rozsudok nie je pre rozhodovanie Okresného
súdu v Žiari nad Hronom záväzný. Poukázal na to, že ak zákonodarca sankcionuje poskytovateľa

úveru za nedodržanie podstatných náležitostí zmluvy tým, že sa považuje úver za bezúročný a bez
poplatkov, prichádza tak poskytovateľ úveru o výrazné finančné prostriedky, preto je nelogické tvrdiť,
že neuvádzanie ročnej percentuálnej miery nákladov je úmyselné konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Platí domnienka znalosti vyhlásených všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá je nevyvrátiteľná. Aj o žalobkyni platí, že musela mať vedomosť,

že úver je bezúročný, a preto úroky a poplatky platiť nemusela, ak tak urobila, vyvracia to jej tvrdenie o
úmysle žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru súdu podmienka pre uplatnenie 10-
ročnej premlčacej lehoty v tomto prípade splnená nie je.
KS v Žiline sp. zn. 9Co/516/2015 - V zdôvodnení týchto záverov uviedol, že odporca je nebankovým
subjektom pôsobiacim na finančnom trhu v Slovenskej republike od roku 2008, a teda si bol vedomý

toho, aké právne predpisy regulujú jeho činnosť a neuvedenie podstatných náležitostí vyžadovaných
zákonom do zmluvy je nepochybne úmyselným porušením zákona, čo spôsobuje záver, že taktiež
bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo, je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne. Takýto záver
je podľa názoru odvolacieho súdu nepreskúmateľný, autoritatívny, bez uvedenia bližších dôvodov, akok takémuto záveru prvostupňový súd dospel. Súd nezdôvodnil, prečo je premlčacia doba objektívna
desaťročná, len všeobecne poukazuje na to, že odporca má poznať zákony. Nebol však preukázaný
úmysel. Zo záverov súdu by potom vyplynulo, že každá zmluva neplatne uzatvorená, bola takto

uzatvorená úmyselne (neplatne) . Pokiaľ prvostupňový súd poukazuje len na znalosť zákonov, v tomto
prípade aj navrhovateľ pozná zákony (fikcia) a mohol vedieť, že neplatí splátky v správnej výške.
Vzťah bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi je osobitným, nie spotrebiteľským vzťahom. V tomto
prípade zmluva bola uzatváraná v roku 2010 a súd, pokiaľ konštatoval, že u odporcu išlo o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, mohol poukázať na konkrétny prípad, kedy už, či rozsudkom alebo iným

spôsobom, mu takéto konanie v tej dobe bolo vytknuté. Inak je zdôvodnenie prvostupňového súdu o
použití desaťročnej premlčacej lehoty všeobecné, nie riadnym spôsobom zdôvodnené a odvolaciemu
súdu neostalo iné, než v tejto časti napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako nepreskúmateľný
zrušiť.
7.3. Je teda zrejmé, že otázka prezumovaného úmyslu dodávateľa pri bezdôvodnom obohatení nie je
v rámci SR riešená rovnako jednotlivými krajskými súdmi a dokonca nie je riešená jednotne ani v rámci

jednotlivých krajských súdov.
7.4. Procesný súd má za to, že OZ nevytvára osobitnú kategóriu osôb (či už fyzických alebo
právnických), u ktorých sa úmysel získať bezdôvodné obohatenie prezumuje. Ak by sa z tejto
prezumpcie malo vychádzať, okresný súd sa pýta, kde sú jej hranice? Ak je prezumpcia založená na
znalosti právnych predpisov alebo ich určitej časti, tak u osoby s právnickým vzdelaním (ale v podstate u

každej osoby vzhľadom na nižšie citované ustanovenie zákona o tvorbe právnych predpisov), musí byť
bezdôvodnéobohateniezískanéplnenímzneplatnejalebočiastočneneplatnejzmluvyvždyúmyselným,
pretože ako osoba práva znalá mala vytvoriť zmluvu bezvadnú. Takýto prístup je podľa súdu nesprávny.
Jehonesprávnosťsaprejavujeotoviac,akúmyselsanezakladánaokolnostiachskutkovýchalevýlučne
právnych.

7.5. Podľa článku 2 ods.2 C.s.p. súd teda otázku (ne)úmyselného bezdôvodného obohatenia riešil v
zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít a to NS SR a ÚS SR. Pre podstatnosť týchto názorov pre
rozhodovanie v tejto veci ich súd cituje v širšom rozsahu v rámci inštančného postupu.
KS v Žiline - 11Co/471/2014 - Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový súd,
pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke premlčania, nepostupoval v súlade s citovanými ustanoveniami

Občianskeho zákonníka a svoje rozhodnutie nezaložil na konkrétnych, výsledkami vykonaného
dokazovania preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach; odvolacím súdom zvolené riešenie nastolenej
otázky, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia, je založené na chybnom
právnom posúdení.
Odvolací súd nepovažuje za správny názor, že navrhovateľ vedomosť o tom, kedy vzniklo

bezdôvodné obohatenie, nadobudol až doručením rozsudku Krajského súdu Žilina 9Co/154/2012
, ktorým sa odporca v danom konaní (v súčasnosti navrhovateľ)
domáhal nezaplatenia regresných súm (vyplatené invalidné dôchodky vo výške 1.878,10 eur) a v danom
konaní išlo o dávku rozdielnu od tej, ktorá je predmetom tohto konania. Odvolací súd je toho názoru,
že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky (22.12.2008)

navrhovateľa voči odporcovi a k tomuto dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia. Oprávnený sa totiž dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
v okamihu, kedy preukázateľne získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých
si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba je zodpovedná za vznik
bezdôvodného obohatenia. Nemusí však ísť o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom

subjekte. Preto pokiaľ aj navrhovateľ získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa odporcu,
ako za bezdôvodné obohatenie zodpovedajúceho subjektu po doručení rozsudku odvolacieho súdu
v inej veci, tak nemožno konštatovať, že zo strany odporcu išlo o vznik bezdôvodného obohatenia
úmyselnýmkonaním,vktoromprípadeplatí10-ročnápremlčaciadoba.Zároveňodvolacísúdkonštatuje,
že subjektívna lehota musí byť naplnená najneskôr s uplynutím objektívnej doby, ktorá je 3 roky, resp.

u úmyselného konania 10 rokov. V danom prípade však v čase podania žaloby 3-ročná objektívna
premlčacia doba (počítaná od vzniku bezdôvodného obohatenia) už uplynula a do úvahy by prichádzala
z hľadiska relevantnosti len objektívna 10-ročná premlčacia doba, avšak neboli splnené podmienky
pre jej aplikáciu, nakoľko zo spisového materiálu ani z tvrdených skutočností oboma účastníkmi
konania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by preukazovali úmysel odporcu získať právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Jednak z toho dôvodu, že odporca je presvedčený o správnosti svojho
nároku a správnej aplikácie § 238 Zákona o sociálnom poistení na daný prípad a jednak z toho dôvodu,
že ani navrhovateľ nepreukázal, že by odporca vo viacerých obdobných prípadoch založených na
rovnakom skutkovom a právnom posúdení postupoval v rozpore s ust. § 238 ods. 1 Zákona o sociálnompoistení. Úmysel odporcu ohľadne získania bezdôvodného obohatenia nie je možné odvodzovať iba z
názoru odvolacieho súdu iba z jedného konania, a to vzhľadom na to, že tento právny záver je záväzný
len pre danú vec. Osobitne za situácie, keď sa o vzniku bezdôvodného obohatenia účastníci dozvedeli

zjavne až po uplynutí objektívnej 3-ročnej lehoty na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia od
momentu jeho vzniku. Preto v danom prípade je na mieste uplatnenie 3- ročnej objektívnej premlčacej
doby, ktorá uplynula dňa 22.12.2011.
NS SR sp. zn. 5 Cdo/291/2015 - V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či
záväzné judikáty, v ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského

voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči
žalobcovi v čase vzniku bezdôvodného obohatenia a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť
o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov
na dávkach nemocenského voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu
vyplatených plnení voči zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci, nevylučuje, že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle
citovaného ustanovenia bude práve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti
s vyplatením dávok. Keďže v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej
získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej
premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané,

pretože3-ročnáobjektívnapremlčaciadobazačalaplynúťdňa22.decembra2008(uhradenímposlednej
finančnej čiastky žalobcu v prospech žalovanej) a uplynula dňa 22.decembra 2011, t.j. pred podaním
žaloby na súd dňa 8. februára 2013.
ÚS SR - III. ÚS 448/2017 - Sťažovateľ nasmeroval svoju sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu i
najvyššiehosúdu,pričomopätovnezopakovalapredostrelsvojprávnypohľadnavecprezentovanýpred

všeobecnými súdmi. Uvádza, že napadnutými rozhodnutiami došlo k neprípustnému zásahu do jeho
označených práv z dôvodu zaujatia nesprávneho právneho názoru k otázke premlčania bezdôvodného
obohatenia. Tvrdenia krajského súdu i najvyššieho súdu o neúmyselnom obohatení žalovaného sú
podľa názoru sťažovateľa „v hrubom rozpore so súdnou praxou s prvkami svojvôle a arbitrárnosti.
Nakoľko išlo zo strany žalovaného o úmyselné obohatenie, platí 10-ročná objektívna premlčacia doba. Z

hľadiska posúdenie subjektívnej premlčacej doby bolo pritom nesporné, že o bezdôvodnom obohatení
som sa dozvedel až dňa 04.12.2012, kedy mi bol doručený zmeňujúci rozsudok Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 9Co 154/2012 zo dňa 11.10.2012, v ktorom krajský
súd vyslovil neexistencii práva žalovaného na akúkoľvek regresnú náhradu a celú vec účastníkom
detailne (po cca 5 pojednávaniach a jednej kasácii) účastníkom právne vysvetlil a zmenil rozsudok

okresného súdu. Uvedený deň je rozhodujúcim pre začatie plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej
doby. Je nelogické, že by som žalovanému plnil za stavu, že by som mal vedomosť o neexistencii
práva žalovaného. Ak by som túto vedomosť mal, logicky by som žalovanému nič neplatil. Subjektívna
premlčacia doba tak logicky nemohla plynúť odo dňa vykonania platby.“. Sťažovateľ je tak presvedčený
o tom, že nárok uplatnil včas v 2-ročnej subjektívnej a v 10- ročnej objektívnej premlčacej dobe. Zo strany

žalovaného išlo o „hrubo nezákonné“ konanie, a preto ide o úmyselné obohatenie. Dôvodí, že právny
omyl je podľa právnej teórie irelevantný a „je úplne nerozhodné, že si žalovaný sám vyložil (resp. skôr
dotvoril) zákon podľa svojich potrieb a v môj neprospech. V danej veci navyše nešlo o žiaden právny
omyl, ale o cielené konanie a zavádzanie mojej osoby. Rozhodujúcim pri bezdôvodnom obohatení bola
skutočnosť, že žalovaný plnenie bez právneho dôvodu aktívne a úmyselne vymáhal a jeho celé konanie

smerovalo k získaniu plnenia, na ktoré od počiatku nemal právny nárok, avšak žalovaný neustále
prezentoval opak. Ide tak zreteľne o úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Podstatné je, že v mojej
veci žalovaný postupoval nezákonne a úmyselne sa obohatil, čo je nesporné. “. Pre účely overenia
opodstatnenosti námietok predostretých sťažovateľom sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 116/2013 a v rámci neho

i s napadnutým rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 291/2015 z 28. februára
2017, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. V jeho obsahu najvyšší súd konštatoval,
že odvolací súd nárok žalobcu nezamietol z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby či jej
nesprávne určeného počiatku, ale z dôvodu, že už pred podaním žaloby došlo k uplynutiu objektívnej
premlčacej doby. Najvyšší súd tento právny záver krajského súdu považoval za správny a v relevantnej

časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol: „Pre stanovenie počiatku plynutia objektívnej premlčacej
doby ... je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Všeobecne je týmto dňom ten
deň, kedy by si oprávnená osoba mohla svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť
po prvý krát, t.j. kedy by mohla podať žalobu (actio nata), pričom nie je rozhodujúce, či bola v situácii,ktorá mu uplatnenie práva prípadne znemožňovala ... Ide o objektívne určený počiatok behu premlčacej
doby, ktorý sa odvíja od právnych skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia sú nezávislé
od úrovne vedomia (znalostí) oprávneného subjektu zodpovednostného vzťahu. Odvolací súd správne

určil počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby na deň, kedy žalobca uhradil za žalovanú (ako
tvrdil neoprávnene) poslednú splátku vyplateného nemocenského, t.j. 22. decembra 2008.“ Najvyšší
súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že Občiansky zákonník predpokladá 3-
ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročná premlčacia doba sa uplatní iba v prípade ak ten, kto sa
domáha vydania bezdôvodného obohatenia tvrdí a preukáže, že bezdôvodné obohatenie bolo na jeho

úkor získané úmyselne. Následne vychádzal z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom zákone
(s. 8 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) a uzavrel, že rozhodujúcim znakom úmyselného
konaniajepredchádzajúcavedomosťsubjektu,ktorýsaneoprávneneobohatil,otom,žesvojímkonaním
získava(úmyselpriamy)alebozískaťmôže(úmyselnepriamy)plnenie,ktorémunepatríanaktorénemá
nárok. Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal
(a ani odvolací súd nezistil) žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaná pri

vymáhaní regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. postupovala s úmyslom získať od žalobcu plnenie, na ktoré nemá nárok a ani také
okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej (resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so
zákonom a neoprávnene vymáha regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné
plnenie od žalobcu nepreukazuje jej vedomosť o tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok

a získavala ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu.
Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu od tretích osôb, ktorá vznikla výplatou dávok v
dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako verejnoprávnej inštitúcii poverenej plnením úloh
v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva
priamo zo zákona.“

K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí alebo jej bolo
poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí preukázať, že
žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí, čo sa v danom
prípadenepreukázalo.Citujúczodôvodnenianapadnutéhorozhodnutia„žalovanápočasceléhokonania
zastávala názor, že postupovala v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na podporu svojich

tvrdení, pričom neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu akokoľvek menila. V
konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už sporná
otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých
by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi ... a ktoré by dokazovali, že žalovaná
mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie

regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v konaní nebol preukázaný
ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol
ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver
odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané, pretože 3-ročná objektívna premlčacia doba začala
plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobcu v prospech žalovanej)

a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára 2013.“.
7.6. Súd má teda za to, že úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného preukázané nebolo.
Žalobca súdu nepredložil žiadne súdne rozhodnutie predchádzajúce uzavretým úverovým zmluvám,
ktoré by žalovaného ako dodávateľa upozorňovalo na nedostatok v jeho typovej zmluve. Ak k vzniku
bezdôvodného obohatenia došlo v deň preplatenia úveru, tak pri zmluvách písm.a) - písm.g) objektívna

premlčacia lehota uplynula v rozpätí od 10.06.2014 do 10.05.2016, pričom žaloba bola na súde podaná
dňa 17.06.2016.

8. Otázka subjektívnej premlčacej doby. V prejednávanej veci má súd za nepochybné, že uplynula
aj subjektívna premlčacia doba.

8.1. NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 - „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle §
107
odst. 1 ObčZ je v případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy
rozhodující vědomost oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že
smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní

znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva,
podle níž plnil, neplatná skutečně je. Podle právní teorie (srovnej např. Švestka, J., Spáčil, J.,
Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 101 - 110. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, 609 s.) ipraxe (např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 16. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 446/2009 ) je pro počátek
běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 obč. zák. rozhodný okamžik, kdy
se oprávněný v konkrétním případě skutečně dozví o tom, že došlo na jeho úkor k získání
bezdůvodného obohacení a kdo jej získal. V případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z
neplatné smlouvy je takovou rozhodující vědomostí znalost oprávněného těch skutkových okolností,
z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda

oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové
okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, je neplatná (srov. usnesení Nejvyššího soudu ČR
ze dne 18. 3. 2008, sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 ). V souzené věci byla okolnost, že nájemní smlouva byla
uzavřena bez souhlasu obecního úřadu a že podnájemní smlouvou jsou předmětné prostory
pronajímány k účelu, ke kterému nejsou stavebně určeny, žalobkyni známa již při uzavření těchto smluv

(viz skutková zjištění, jenž nelze v dovolacím řízení úspěšně zpochybnit). Odvolací soud se tak při
posouzení začátku běhu subjektivní promlčecí doby od ustálené judikatury neodchýlil.“
NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 - Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa
na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých
môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o

rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto
jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní
okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Ako vyplýva z obsahu spisu,
žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalovanej 28. augusta 2006. Podľa názoru

dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť i dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle
§ 107 ods. 1 OZ. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od počiatku
šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu
boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného
obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške.

NS ČR sp. zn. 28Cdo/685/2011- Dovolací soud vychází z názoru, že kontrolní závěr NKÚ obsahuje
jak popis jím zjištěných relevantních skutkových okolností, tak jejich právní hodnocení ústící v případný
závěr o porušení zákonem stanovených povinností. Kontrolní závěr NKÚ tak může u organizační složky
státu jako oprávněné zakládat vědomost ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. jen tehdy, pokud se příslušná

organizační složka na základě takového kontrolního závěru dozví dosud neznámé skutkové okolnosti,
bez nichž nelze odpovědnost za bezdůvodné obohacení dovodit. Tak tomu může být např. za situace,
kdy organizační složka státu na základě kontrolního závěru NKÚ zjistí, že její závazek vůči třetí osobě,
byl bez jejího vědomí již v minulosti splněn jinou organizační složkou či zanikl započtením. Naopak
z hlediska vědomosti organizační složky ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. nemá kontrolní závěr NKÚ
význam, pokud takový závěr obsahuje pouze právní hodnocení vzniklého stavu, a to na základě stejných
skutkových zjištění, jež byla známa i příslušné organizační složce státu. Tak je tomu i v souzené věci.
Žalobkyni již dne 13. 12. 2004, kdy žalovanému poskytla částku o 2.832.979,- Kč vyšší, než činil soudem
přiznaný nárok žalovaného, byly známy všechny rozhodné skutečnosti, na základě kterých mohla a měla

uplatnitsvéprávonavydáníbezdůvodnéhoobohacení.Pokudtakzdůvoduprávníneznalostineučinilaa
svého práva se začala domáhat až po té, co byla na právní stránku věci upozorněna kontrolním závěrem
NKÚ, nemůže to mít vliv na její presumovanou vědomost (v souladu se zásadou neznalost zákona
neomlouvá) a tedy ani na počátek běhu subjektivní lhůty ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák.

KS v Nitre sp. zn. 25Co/1019/2015 - V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený
dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a
osobe obohateného. Z hľadiska plynutia premlčacej doby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal už

predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku
bezdôvodného obohatenia a jeho výške. Z uvedeného vyplýva správnosť záveru súdu prvej inštancie,
že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k
obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala žalovanému
ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. Navyše za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere, ktorú uzavrela
so žalovaným dňa 01. 03. 2011, podpísala, jej táto skutočnosť, že má zaplatiť sumu istiny (200 eur)

zvýšenú o odplatu (160 eur), ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, bola známa už v
čase podpisu, t.j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Ospravedlnenie, že žalobkyňa nemá právnické
vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že zmluva musí obsahovať údaj o RPMN a údaj
o úroku, je zavádzajúce a neopodstatnené, nakoľko už na prvý pohľad a aj laikovi musí byť zrejmé
neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru.

KS v Nitre sp. zn. 6Co/220/2015 - V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť,
kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela. V
danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom
v prospech koho k obohatenie došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa (dní), kedy žalobkyňa splatila žalovanej úver, z ktorého

požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to
bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti
poplatkov a úrokov a o tom, že sa bezdôvodne obohacuje žalovaná. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie
uvedeného dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohatenie došlo dňom 14. 02. 2007, ktorým dňom
žalobkyňa splatila predmetný úver. Následne z toho vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia doba

uplynula dňom 14. 02. 2009. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 17. 02. 2014,
tedapouplynutítaksubjektívnejakoajobjektívnejpremlčacejlehoty.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúd
považovalprvostupňovýrozsudokvovýrokuzavecnesprávny.Námietkužalobkynepopísanúvodvolaní
a týkajúcu sa toho, že premlčacia doba je v tomto prípade až 10-ročná z dôvodu, že ide o úmyselné
konanie žalovanej, odvolací súd neakceptoval. Pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že na strane žalovanej

ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola povinná na preukázanie tohto jej tvrdenia označiť alebo
doložiť relevantný dôkaz. Uvedené úmyselné konanie žalovanej však žalobkyňa ničím nepreukázal, čím
neuniesla dôkazné bremeno tohto je tvrdenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý
rozsudok vo veci samej i vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.

KS v Žiline sp. zn. 8Co/216/2016 - Okresný súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietolprepremlčaniespoukazomnato,ževdanomprípadedošlokuplynutiusubjektívnejpremlčacej
doby pred podaním žaloby. Pokiaľ žalobca začiatok plynutia premlčacej doby spájal s kontaktom s
občianskym združením na ochranu spotrebiteľa, sú jeho odvolacie námietky nedôvodné. Pre začiatok
plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v

konkrétnom prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a
kto ho získal. Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú
relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností,
z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie.
Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, sú uvedené priamo

v zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu je to zákon č. 258/2001 Z. z.). Vedomosť žalobcu ako
spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou,
t.j. s vedomosťou o existencii zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko ho nemôže ospravedlňovať to, že o
tomto zákone eventuálne nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih
kontaktu žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úver

poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho
úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z účelu a právneho
významu ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna 2-ročná premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a
následne splatením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky. Poslednú splátku

na plnenie zo zmluvy č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 uskutočnil žalobca dňa 14.03.2008 a na zmluvu
č. 5331360 zo dňa 22.01.2013 dňa 10.12.2007. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania žalobného
návrhu, t. j. dňa 06.10.2010 bol už nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný a
ak zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania, táto bola vznesená dôvodne. Vzhľadom
na uplynutie subjektívnej premlčacej doby sú potom úvahy žalobcu o dĺžke objektívnej premlčacej doby

pre posúdenie danej veci irelevantné.
OS Bratislava I., sp. zn. 7C/195/2012 zo dňa 30.03.2016 - Navrhovateľ tvrdil, že o bezdôvodnom
obohatení sa dozvedel od svojho právneho zástupcu, na základe právneho posúdenia zmluvy o úvere.
Navrhovateľ v podstate tvrdí, že od právneho zástupcu sa dozvedel o ustanoveniach § 4 ods. 2, ods. 3zákona č. 258/2001 Z.z. a §§ 52, 39 a 41 Občianskeho zákonníka, z ktorých možno vyvodiť čiastočnú
neplatnosť zmluvy o úvere.
Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, o všetkom, čo bolo v Zbierke

zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka;
domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Napriek tvrdeniu navrhovateľa, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od svojho právneho zástupcu,
tomuto tvrdeniu s prihliadnutím na § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať právnu relevanciu.
O prípadných dôvodov neplatnosti zmluvy o úvere vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku

znalosti právnych predpisov mal navrhovateľ podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. vedomosť už pri podpise
zmluvy o úvere, rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom
zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Navrhovateľ od svojho právneho
zástupcu získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa o
rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe
týchto skutočností súd uzavrel, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia

(z absolútne neplatného právneho úkonu) začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec
zákonom ustanovenej povinnosti.

9. Okresný súd si je vedomý, že Krajský súd v Prešove obdobným žalobám o vydanie bezdôvodného
obohatenia na rozdiel od vyššie citovaných krajských súdov vyhovuje s tým, že spotrebiteľ sa o

bezdôvodnom obohatení dozvedel od OZ HOOS, prípadne od svojho právneho zástupcu a uvádza,
že “ Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby toto právo vedel aj
správne aplikovať”. Keďže okresný súd s takýmto záverom nesúhlasí a má za to, že zásada “neznalosť
zákona neospravedlňuje” sa týka jeho aplikácie a nie iba poznania textu zákona (v takomto prípade
by uvedená zásada nemala význam a aplikáciou vyššie uvedenej vety by sa dospievalo k absurdným

záverom, keďže napr. osoba XY by poznala znenie občianskeho zákonníka o vzniku kúpnej zmluvy ale
nevedela by ho aplikovať, teda že je povinná v obchode tovar, ktorý má v košíku zaplatiť), rieši uvedenú
otázku okresný súd znova v súlade s rozhodovacou praxou NS SR.
NS SR sp. zn. 3 Cdo 169/2017 - 1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“)
rozsudkom zo 14. júna 2016 č.k. 5 C 49/2016-67 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby

žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 2 863,98 € s príslušenstvom, ktorá predstavuje
bezdôvodné obohatenie žalovanej získané na úkor žalobkyne. Súd prvej inštancie vychádzal z toho,
že účastníčky uzatvorili tri zmluvy o úvere: a/ 23. novembra 2005 zmluvu o úvere č. 7102639, ktorou
žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 863,04 € a žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanej tento
úver zvýšený o úrok a poplatky; takto uhradila na účet žalovanej sumu 1 712,76 €, b/ 27. októbra 2006

zmluvu o úvere č. 7103043, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 995,81 €,
ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o úrok a poplatok; takto uhradila žalovanej sumu 1 876,16
€, c/ 23. júla 2007 zmluvu o úvere č. 7103491, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo
výške 1 327,75 €, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o úrok a poplatok; celkom takto uhradila
žalovanej sumu 2 256,54 €. Uvedené zmluvy boli uzavreté za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“). V zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona
č. 258/2001 Z.z. podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol okrem všeobecných
náležitostí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“). V danom prípade tejto
údaj v uzatvorených zmluvách absentoval, preto sa malo vychádzať z toho, že úver je poskytnutý
bezúročne a sumy vyplatené nad výšku poskytnutého úveru predstavujú bezdôvodné obohatenie. Súd

prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe účinne vzniesla námietku premlčania
práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že k jeho premlčaniu došlo tak
v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ako aj v objektívnej trojročnej premlčacej dobe (§ 107 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka). Zákon č. 258/2001 Z.z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho
uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho,

že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy vedela, že ak v zmluvách chýba údaj o RPMN, úver je bezúročný a
bez poplatkov. Jej tvrdenia, že o bezdôvodnom obohatení sa (subjektívne) dozvedela až po vysvetlení,
ktoré jej podal právny poradca približne 2 mesiace pred podaním žaloby, považoval za účelové. Podľa
názoru súdu prvej inštancie sa žalobkyňa reálne dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu dňom, v ktorom zaplatila úrok, ktorý nebola povinná zaplatiť (pri prvej zmluve 22. júna 2006,

pridruhejzmluve23.mája2007apritretejzmluve22.apríla2008).Objektívnatrojročnápremlčaciadoba
jej začala plynúť okamihom získania bezdôvodného obohatenia žalovanou, to znamená pri prvej zmluve
30. októbrom 2006, pri druhej zmluve 24. augustom 2007 a pri tretej zmluve 22. aprílom 2008. Pokiaľ
bola žaloba podaná na súde až 11. apríla 2016, bolo ňou uplatnené premlčané právo. Za nenáležitúoznačil pritom súd prvej inštancie argumentáciu žalobkyne o desaťročnej objektívnej premlčacej dobe.
Žalovaná sa totiž nedopustila úmyselného konania, predpokladom ktorého je vedomosť konajúceho, že
sa bezdôvodne obohacuje; to v jej prípade preukázané nebolo.

2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 9. novembra 2016
sp. zn. 7 Co 302/2016 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny [§ 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“)]. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie na
základe výsledkov vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že žalovaná sa na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatila. V ich vzájomnom spotrebiteľskom právnom vzťahu prijala totiž od žalobkyne nad

rámec poskytnutého úveru peňažné plnenie, ktoré jej vzhľadom na absenciu údaju o RPMN nepatrilo (§
4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.). Odvolací súd poukázal na to, že pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu,
a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na
základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne

vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že
sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal informácie o právnej
stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne
kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné [odvolací súd v súvislosti s tým poukázal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 67/2011]. Rozhodujúcim
pritom je, že zákon č. 258/2001 Z.z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. I keď je v danom prípade žalobkyňou spotrebiteľka práva neznalá, bolo by neprimeranou
ochranou jej práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň,
kedy sa od svojho právneho poradcu dozvedela, že žalovaná sa na jej úkor obohatila. Podľa názoru

odvolacieho súdu, zhodného s názorom súdu prvej inštancie, subjektívna dvojročná premlčacia doba na
vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula v danom prípade pred podaním žaloby. Súd prvej inštancie
bol preto povinný prihliadnuť na námietku premlčania dôvodne vznesenú žalovanou, v dôsledku ktorej
nemohol žalobkyni priznať premlčané právo. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobkyňa
nepriliehavo poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012, v zmysle ktorého

princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V danom prípade totiž žalovaná vzniesla
hmotnoprávnu námietku premlčania, na ktorú súd musel vziať zreteľ. Ak druhá strana účinne vzniesla
námietku premlčania, nemožno ani v prípade spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ustanovení
zákona o plynutí subjektívnej premlčacej doby, v ktorej sa môže domáhať vydania bezdôvodného

obohatenia.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie spísané advokátom, ktorý v
článku II. dovolania výslovne uviedol, že podaný mimoriadny opravný prostriedok je prípustný podľa §
421 ods. 1 písm. b/ CSP, lebo napadnuté rozhodnutie, ktorým bol potvrdený prvoinštančný rozsudok,
záviselo od vyriešenia právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu zatiaľ ešte nevyriešenej.

Podľapresvedčeniažalobkyneodvolacísúdzaložilrozhodnutienanesprávnomprávnomnázore,ktorým
de facto zotrel rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou. Žalobkyňa, plniac svoje
povinnosti z úverových zmlúv, poskytovala - ako spotrebiteľka - žalovanej peňažné plnenia, pričom
nemala vedomosť o tom, že v zmluve chýba nejaká náležitosť, v dôsledku ktorej je úver bezúročný a bez
poplatkov. Fikcia znalosti právnych predpisov sa v jej prípade nemôže uplatniť. Odvolacím súdom prijatý

právny názor o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je nepodložený výsledkami vykonaného
dokazovania a priečiaci sa zákonu (§ 102 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Skutočnú vedomosť o tom,
že žalovaná sa na jej úkor bezdôvodne obohatila, získala žalobkyňa až po právnej porade 26. januára
2016, bezprostredne po ktorej udelila plnú moc svojmu právnemu zástupcovi, aby ju zastupoval v
danom spore. Od tohto dňa do podania žaloby neuplynula žiadna premlčacia doba. Zdôraznila, že

pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutné preukázať vedomosť jednak o vzniku
bezdôvodného obohatenia, jednak o tom, kto sa bezdôvodne obohatil. V danom prípade výsledky
vykonaného dokazovania nepreukázali, že by žalobkyňa získala takúto vedomosť pred 26. januárom
2016. Z týchto dôvodov dovolateľka žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
12. V danom prípade právna otázka, ktorú dovolateľka nastolila v dovolaní, bola už dovolacím súdom

vyriešená.
12.1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 pripomenul, že právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka).Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd tu konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a
dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jehoúkorbezdôvodneobohatil.Keďžeoprávnenýsaobezdôvodnomobohatenínemôžedozvedieťskôr,
ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o

osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.
12.2 Pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k
záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že

oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“.
12.3. K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 121/2009, v
ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa

oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o
tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda
nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie).
13. Na podklade uvedeného dovolací súd konštatuje, že žalobkyňa nedôvodne tvrdí, že právna otázka,

ktorú nastolila v dovolaní, nebola ešte dovolacím súdom vyriešená. Na tom nemôže nič zmeniť nesúhlas
žalobkyne založený na jej skutkových tvrdeniach, v zmysle ktorých sa o okolnostiach významných
z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby dozvedela v iný deň, než uviedol
odvolací súd.
14. Dovolací súd k predchádzajúcim bodom poznamenáva, že pri argumentácii akýmkoľvek súdnym

rozhodnutímtrebavždyjehotextvnímaťvkontextekonania,vktorombolorozhodnutievydané.Vdanom
prípade žalobkyňa nenáležite poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012 [a v
ňom vyjadrený právny názor (že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ ustupuje v spotrebiteľských veciach
v závislosti od konkrétnych okolností princípu dôležitejšiemu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa)]
vydané v skutkovo a právne odlišnej (exekučnej) veci, líšiacej sa od predmetného sporu žalobkyne a

žalovanej nielen z hľadiska podstaty a účelu konania, ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Nie
bezvýznamnou je tu tiež okolnosť, že v konaní sp. zn. 6 MCdo 9/2012 poukázal najvyšší súd na uvedený
princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc
rozhodcovskéhosúduvydaťrozhodcovskýrozsudok);vdanomprípadealežalovanávdovolanívzťahuje
uplatnenie tohto princípu na riešenie hmotnoprávnej otázky (začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby).
15. Skutočnosť, že dovolateľkou vymedzená právna otázka už bola vyriešená dovolacím súdom,
opodstatňuje záver, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP prípustné.
9.1. Posledne citované rozhodnutie NS SR je v súlade s vyššie citovanými rozhodnutiami NS ČR (pri
totožnej právnej úprave) ako aj s rozhodnutiami nasledujúcimi.

ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03 - Přijetí závěrů obecného soudu o obsahu právního úkonu
(smlouvy) je posouzením právním, představuje autoritativní interpretaci právně relevantního
projevu soukromé vůle, není tedy zjištěním skutkovým, nýbrž činěním právních poznatků
(viz shodně usnesení sp. zn. III. ÚS 280/03 ). Skutkovými jsou v této souvislosti toliko zjištění

faktuální (nikoli ale zjištění povinnostní), čili zjištění samotné existence právního úkonu, identifikace jeho
subjektů, je-li učiněn v písemné formě, ověření pravosti listiny, konstatování znění textu a pod.
NS ČR - 33Odo/1688/2005 - již v rozsudku ze dne 29. října
1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97 , uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a
stanovisek pod č. R 73/2000, vyslovil Nejvyšší soud ČR názor, že zjišťuje-li soud obsah
smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění, zatímco dovozuje-li

z právního úkonu konkrétní práva a povinnosti účastníků právního vztahu, jde již o aplikaci
práva na zjištěný skutkový stav, tedy o právní posouzení. Obdobně v rozsudku ze dne
31. října 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99 , publikovaném v časopise Soudní judikatura
pod č. 46/2002, uvedl dovolací soud, že činí-li soud z obsahu smlouvy (případně z dalších pramenů)

zjištění o tom, co bylo jejími účastníky ujednáno, dospívá ke skutkovým zjištěním; vyvozuje-li poté, jaká
práva a povinnosti odtud pro účastníky vyplývají, formuluje závěry právní, resp. jde o právní posouzení
věci.
9.2. Vyššie citovaná judikatúra teda jednoznačne aj začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie.
Totiž iba takto chápaný začiatok behu premlčacej lehoty možno dokazovať. To kedy žalobca tvrdí, že

si vec nechal právne posúdiť tak (v zmysle vyššie citovanej judikatúry) relevantné nemôže byť, pretože
žalovaný v takomto prípade nemá žiadnu obranu a začiatok plynutia premlčacej lehoty by závisel iba od
tvrdenia žalobcu. Bolo by teda nepreukázateľné, či sa žalobca o právnom posúdení nedozvedel skôr a
zároveň by bolo otázkou, prečo si žalobca právne posúdenie nenechal vykonať skôr. Ak teda NS SR má
za to, že ani u Sociálnej poisťovne ako verejnoprávneho subjektu ako jediného oprávneného vykonávať

sociálne poistenie nemožno v prípade konania v rozpore so zákonom prezumovať úmysel, má procesný
súd za to, že o to viac to platí u dodávateľa a to zvlášť pri rozdielnej súdnej praxi.
9.3. Súd má teda zato, že subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia (ak
by vzniklo) začala plnúť dňom, keď žalobcom zaplatená čiastka presiahla čiastku žalobcovi žalovaným
poskytnutú (pričom skutkové okolnosti týkajúce sa nedostatkov zmluvy boli žalobcovi známe dňom jej

uzavretia), čo bolo v čase od 10.06.2011 do 28.03.2014 a subjektívna premlčacia lehota tak uplynula v
čase od 10.06.2013 do 28.03.2016, pričom žaloba bola podaná dňa 17.06.2016.

10. Na vyššie uvedených záveroch procesného súdu nič nemení ani rozhodnutie NS SR sp.
zn. 6 MCdo/9/2012 - Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej

doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto
princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu

totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu,
ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite
praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť

na ujmu.
10.1. Uvedené rozhodnutie jednak vychádzalo z iného skutkového stavu, jednak sa týkalo aplikácie
zákona o bankách a jednak žiadnym spôsobom nespochybňuje rozhodnutie NS SR sp. zn.
1Cdo/67/2011.
Naviac, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 MCdo/9/2012 sa žiadnym spôsobom nevyrovnáva s

O § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené,
platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
a s
O § 15 zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo

v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka.,

čo jeho presvedčivosť a argumentačnú využiteľnosť znižuje.

11. Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že napriek dôvodnosti uplatneného nároku v celom
rozsahu, jeho časť nemožno priznať z dôvodu premlčania.12. Podľa § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa

porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
12.1. Podľa NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015 - V súvislosti s ustanovením § 3
ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov len poznamenáva, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle
tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie
neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.

12.2. Keďže o úspešnom uplatnení nároku žalobcu, nemožno vzhľadom na to, že rozhodnutie, ktorým
bolo bezdôvodné obohatenie priznané nie je právoplatné, zatiaľ hovoriť, bola žaloba v tejto časti
zamietnutá ako predčasná.

13. Náhrada trov konania. Náhrada trov konania. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky

preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

13.1. V konaní o zaplatenie bezdôvodného obohatenie požadoval žalobca sumu 6220,34 € a priznaná
mu bola suma 2184,56 €. Úspech žalobcu - 35%, úspech žalovaného - 65%, čistý úspech žalovaného
- 30%. Žalovaný tak má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30%.
13.2. V konaní o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia bol plne úspešný žalovaný, preto
mu patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.

Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.