Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 4, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717209381
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7717209381.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a členov senátu

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu X.A. Y.N., P.. XX.X.XXXX, Y. XXX
XX P. Y., Y. XXX, zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč, s.r.o., so sídlom 974
01 Banská Bystrica, Skuteckého 26, IČO: 47 258 039, proti žalovanej D. J., Y. XXX XX E. P. S. Č..
XXX, zastúpenej JUDr. Ladislavom Riedlom, advokátom, so sídlom ul. Konštantínova 3308/6, Prešov, o
zaplatenie 11 500,00 Eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 19C/29/2017-93 z 5.9.2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok
I.). Priznal žalovanej ako strane plne úspešnej v konaní náhradu trov v pomere 100%, ktoré je povinný
nahradiť žalovanej žalobca (výrok II.)

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 27. 4. 2017 domáhal proti žalovanej
zaplatenia 11 500 eura, úrokov z omeškania a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako kupujúci
uzavrel s Ninou Olachovou bytom Nitra ako predávajúcou kúpnu zmluvu podľa § 588 a nasl.

Občianskeho zákonníka, na základe ktorej sa zaviazal zaplatiť za predmet kúpy kúpnu cenu vo výške
30 000 euro. Podľa článku II. ods. 2 kúpnej zmluvy sa strany dohodli, že kúpna cena bude kupujúcim
uhradená predávajúcemu prostredníctvom hypotekárneho úveru od Československej obchodnej banky,
akciová spoločnosť, na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX vo výške 11 500 euro, a na účet číslo
XXXXXXXX/XXXX vo výške 18 500 euro. Žalobca v zmysle citovaného časť kúpnej ceny vo výške 11
500 euro poukázal na bankový účet žalovanej číslo XXXXXXXXXX/XXXX, U. bol nesprávne uvedený
v kúpnej zmluve. Žalovaná žalobcovi dlh v celkovej výške 11 500 euro neuhradila ani sčasti, a to

napriek viacerým výzvam zo strany žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy. Tým na strane žalovanej vzniklo
bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to plnením bez právneho
dôvodu. Žalobca zaslal žalovanej doporučenú zásielku, ktorou ju vyzval na úhradu dlhu, ktorú žalovaná
prevzala dňa 11.2.2016. Dlh mala uhradiť najneskôr do 18.2.2016, a do omeškania sa dostala najneskôr
19.2.2016, odkedy si žalobca uplatňuje úroky z omeškania a na preukázanie svojho nároku predložil
súdu kúpnu zmluvu, výpis z účtu o čerpaní úveru a výzvu na zaplatenie dlhu s doručenkou. Tiež navrhol
vykonaniedôkazu dopytomSlovenskejsporiteľnea.s.,čižalovanábolavlastníčkouúčtuXXXXXXXXXX/

XXXX a výsluch svedka Č..
Žalobca pred súdom vypovedal, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy bol on ako kupujúci a P. A. ako
predávajúca, pričom kúpna zmluva sa uzatvárala v advokátskej kancelárii JUDr. Jána Segeča. Údaje
o spôsobe úhrady kúpnej ceny a takisto údaje o číslach účtov poskytovala predávajúca P. A., pričomjedno číslo účtu bolo jej a druhé číslo účtu bolo číslo účtu jej veriteľa. Nevedel uviesť, ktoré číslo účtu
patrilo predávajúcej a ktoré patrilo veriteľovi predávajúcej. Po čase mu volala predávajúca pani A., že na
jej účet došla kúpna cena, ale na účet jej veriteľa kúpna cena poukázaná nebola. K prevodom kúpnych

cien žalobca uviedol, že pri zadávaní príkazov na úhradu banke vychádzal z údajov o účtoch uvedených
v kúpnej zmluve. Žalobca ďalej vypovedal, že informáciu o tom, že dotknutý účet patrí žalovanej mu
dal pán D. Č. N.ko veriteľ pani A.. K osobe žalovanej žalobca vypovedal, že ju nepozná a že ju nikdy
nevidel. Pri podpise zmluvy nikto čísla účtov nespochybňoval. Žalobca na námietku žalovaného nevedel
odpovedať, aké malo byť správne číslo, ak číslo v zmluve je nesprávne a nevedel ani odpovedať na

otázku, v ktorom čísle malo dôjsť k omylu.
Žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia na tom základe, že
žalovaná prijala na svoj účet finančné prostriedky žalobcu, na ktoré nemala žiadny právny nárok. Tvrdil,
že v kúpnej zmluve, ktorú uzavrel s pani A., bolo uvedené zlé číslo účtu, na ktorý mal poukázať časť
kúpnej ceny za nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpy z jeho strany. Po vykonanom dokazovaní
súd dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť, pretože žalobca nie je v konaní z titulu

bezdôvodného obohatenia vecne aktívne legitimovaný.
Bezdôvodné obohatenie je záväzkový vzťah, ktorý vzniká na základe zákona v prípade, ak sa niekto
na úkor iného bezdôvodne obohatí z dôvodov uvedených v ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Bezdôvodne sa obohacuje ten, kto na úkor iného získava majetkovú hodnotu, hoci na ňu
nemá žiadny právny nárok. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne

obohatila, pretože prijala na svoj účet časť kúpnej ceny 11 500 Eur z dôvodu uvedenia zlého čísla účtu,
na ktoré mal zaplatiť časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť. Vykonané dokazovanie však preukázalo, že
číslo účtu na poukázanie časti kúpnej ceny za nehnuteľnosť bolo uvedené správne, preto sa žalobkyňa
nemohla na úkor žalobcu obohatiť.
Súd zhodne so žalovanou poukazuje na znenie ustanovenia § 1a ods. 4 Zákona o advokácii, podľa

ktorého advokát upozorní účastníkov zmluvy na platobné podmienky kúpnej ceny dohodnuté v zmluve a
v zmluve uvedie vyhlásenie účastníkov zmluvy o oboznámení sa s týmito podmienkami. Kúpnu zmluvu,
z ktorej mal žalobca plniť, verifikoval advokát, a predložená zmluva požadované vyhlásenie účastníkov
zmluvy obsahuje. Žalobca preto iba plnil svoj záväzok z kúpnej zmluvy na miesto, ktoré určil jeho
veriteľ. Tým jeho záväzok z kúpnej zmluvy spočívajúci v zaplatení kúpnej ceny zanikol podľa § 559

Občianskeho zákonníka, pretože dlh splnil riadne a včas a na mieste určenom veriteľom. Medzi
žalobcom a žalovanou tak neexistuje žiadny právny vzťah, ktorý by odôvodňoval žalobcu požadovať
po nej plnenie z bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa bola, alebo je v právnom vzťahu k pánovi Č.,
ktorému na jeho požiadanie bola povinná vydať plnenie z kúpnej zmluvy. To, či žalovaná vydala pánovi
Č. sumu 11 500,00 Eur zo svojho účtu je pre toto konanie právne bezvýznamné. Z uvedeného dôvodu

nemá pre toto konanie žiadnu dôkaznú silu ani čestné prehlásenie pána Č. o tom, že mu žalovaná sumu
11 500,00 Eur nevydala, alebo nevrátila. Ak tak napriek vzájomnej dohode neurobila, mal sa pán Č.
domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od žalovanej. To isté platí aj v prípade, ak sám pán Č.
poskytol „omylom“ alebo bez omylu ako miesto plnenia pre seba z kúpnej zmluvy účet žalovanej. Tento
tvrdený omyl nemôže byť na ťarchu žalobcu, ktorý splnil záväzok v intenciách znenia zmluvy, keď časť

kúpnej ceny poukázal na účet, na ktorý ho žiadal poukázať jeho veriteľ. Žalovaná sa tak mohla obohatiť
iba na účet predávajúcej alebo na účet jej veriteľa. Žalobcovi vecná aktívna legitimácia z tohto titulu v
konaní nepatrí, preto musel súd žalobu žalobcu proti žalovanej zamietnuť.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ich priznal v pomere 100% žalovanej.
Žaloba proti žalovanej bola v celom uplatnenom rozsahu zamietnutá, preto je v konaní celkom úspešná

a žalobca je povinný nahradiť jej trovy, ktoré jej v konaní vznikli.

3. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že v právnej veci žalobcu X. Y., P.. XX.X.XXXX, Y. XXX XX P.
Y., Y. XXX, proti žalovanej D. J., P.. XX.X.XXXX, XXX XX E. P. S., V. E. XXX/X, v konaní o zaplatenie
11 500,00 EUR s prísl., vedenej týmto súdom pod sp. zn. 19C/29/2017, tunajší súd rozsudkom zo dňa

5.9.2018 rozhodol tak, že žalobu zamietol (prvý výrok) a žalovanej ako strane plne úspešnej v konaní
priznal náhradu trov v pomere 100% (druhý výrok).
Týmto podávame odvolanie proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 5.9.2018
a tento napádame v celom rozsahu.
Odvolanie proti rozsudku odôvodňujeme tým, že

- neboli splnené procesné podmienky,
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,- rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Hoci namietame celkovú nesprávnosť nami napadnutého rozsudku, rozhodnutie súdu prvej inštancie
považujme osobitne i za nepredvídateľné a vydané v rozpore s princípom právneho štátu, princípom
právnej istoty a princípom legitímnych očakávaní.

Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol:
,,14.Žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia na tom základe, že
žalovaná prijala na svoj účet finančné prostriedky žalobcu, na ktoré nemala žiadny právny nárok. Tvrdil,
že v kúpnej zmluve, ktorú uzavrel s pani A.W., bolo uvedené zlé číslo účtu, na ktorý mal poukázať časť
kúpnej ceny za nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpy z jeho strany. Po vykonanom dokazovaní
súd dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť, pretože žalobca nie je v konaní z titulu

bezdôvodného obohatenia vecne aktívne legitimovaný.
15.Bezdôvodné obohatenie je záväzkový vzťah, ktorý vzniká na základe zákona v prípade, ak sa niekto
na úkor iného bezdôvodne obohatí z dôvodov uvedených v ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Bezdôvodne sa obohacuje ten, kto na úkor iného získava majetkovú hodnotu, hoci na ňu
nemá žiadny právny nárok. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne

obohatila,pretožeprijalanasvojúčetčasťkúpnejceny11500,00Eurzdôvoduuvedeniazléhočíslaúčtu,
na ktoré mal zaplatiť časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť. Vykonané dokazovanie však preukázalo, že
číslo účtu na poukázanie časti kúpnej ceny za nehnuteľnosť bolo uvedené správne, preto sa žalobkyňa
nemohla na úkor žalobcu obohatiť. "
Namietame a máme za to, že vyššie uvedený závery súdu prvej inštancie nemožno prijať.

Poukazujeme, že už v podanej žalobe sme poukázali na nasledujúce skutočnosti:
ŽalobcaakokupujúciuzavrelsP.A.,Y.XXXXXP.,D.XXX/XakopredávajúcouKúpnuzmluvuvzmysle§
588 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „Kúpna zmluva"), na základe ktorej sa zaviazal zaplatiť
za predmet kúpy kúpnu cenu vo výške 30.000, -EUR.
V zmysle Článku II. ods. 2 Kúpnej zmluvy „Zmluvné strany sa dohodli, že Kúpna cena bude Kupujúcim

uhradená Predávajúcemu prostredníctvom hypotekárneho úveru od Československej obchodnej banky,
a.s., IČO: 36 854 140, so sídlom 815 63 Bratislava, Michalská 18, na účet číslo: XXXXXXXXXX/XXXX vo
výške 11.500 EUR /slovom jedenásťtisícpäťsto eur/ a na účet číslo: XXXXXXXX/XXXX vo výške 18.500 /
slovom osemnásťtisícpäťsto eur/".
Žalobca v zmysle Článku II. ods.2 Kúpnej zmluvy časť kúpnej ceny vo výške 11.500 EUR poukázal na

bankový účet žalovanej, č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý bol nesprávne uvedený v Kúpnej zmluve.
Žalovanážalobcovisvojdlhvcelkovejvýške11.500EURneuhradilaanizčasti,atoaninapriekviacerým
výzvam zo strany žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy.
zmysle§451ods.1Občianskehozákonníka,ktosanaúkorinéhobezdôvodneobohatí,musíobohatenie
vydať.

V zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
V zmysle § 456 predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Pre vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 OZ je rozhodujúce to, že došlo k obohateniu
určitej osoby na úkor iného a pre toto obohatenie nebol právom uznaný dôvod, t.j. išlo o bezdôvodné
obohatenie a nie je významné, či skutočnosť, na základe ktorej došlo k obohateniu, zavinil obohatený,
alebo k jeho obohateniu došlo napr. nesprávnym postupom banky, t.j. inej osoby (Ro NS ČR z 18.5.1999,
sp. zn. 33Cdo 973/1998 Ing. FEKETE I., Občiansky zákonník I. - Veľký komentár, s. 1214)

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle
§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to plnením bez právneho dôvodu."
K tomu súčasne uvádzame, že žalobca pri jeho výsluchu na pojednávaní dňa 20.6.2018 výslovne
uviedol:
- na otázku: „...aby sa vyjadril k okolnostiam uzatvorenia úverovej zmluvy a hlavne kto poskytoval čísla

účtov, na ktoré sa mala plniť kúpna cena...." uviedol „...údaje o spôsobe úhrady kúpnej ceny a takisto
údaje o číslach účtov poskytovala predávajúca P. A., pričom jedno číslo účtu bolo jej a druhé číslo účtu
bolo číslo účtu jej veriteľa."- na otázku: „... aby sa vyjadril kedy prišiel na to, že v podstate časť kúpnej ceny nebola poukázaná
veriteľovi...." uviedol „Volala mi pani A. s tým, že na jej účet časť kúpnej ceny došla ale na účet jej veriteľa
kúpna cena nedošla."

- na otázku: „... aby sa vyjadril v prospech koho mala byť poukázaná suma 11.500,- Eur..." uviedol „Ako
som uviedol, časť kúpnej ceny mala ísť na účet predávajúcej a suma 11.500,- Eur mala ísť na účet
veriteľa predávajúcej pani A.."
Žalobca tak od počiatku, ako aj v priebehu celého konania tvrdí, že číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX
(pozn. bankový účet žalovanej) bolo nesprávne uvedené v Kúpnej zmluve. Máme za to, že toto vyplynulo

i z vykonaného dokazovania.
Z vykonaného dokazovania súčasne vyplynulo, že na bankový účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý
bol vo vlastníctve žalovanej, žalovaná prijala sumu vo výške 11 500 EUR.
Tu osobitne zdôrazňujeme, že žalovaná v priebehu konania účelovo a nepravdivo tvrdila, že bankový
účet vedený v Slovenská sporiteľňa, a.s. jej nepatrí, pričom až po vykonaní dokazovania súdom na návrh
žalobcu žalovaná priznala, že predmetný bankový účet jej prislúchal.

Žalovanávrámcivykonanéhodokazovaniarovnakonepreukazovalaaaninetvrdila,žebynajejbankový
účetčísloXXXXXXXXXX/XXXXsumavovýške11500EURpoukázanánebola.Právenaopak,žalovaná
potvrdila, že suma vo výške 11 500 EUR bola poukázaná na jej bankový účet, pričom uvedené finančné
prostriedky následne z účtu vybrala.
Žalovaná v rámci vykonaného dokazovania pritom nepreukázala a ani nepreukazovala (máme za to, že

preukázať ani nemohla, keďže žalobca žalovanú ani nepoznal), že by na jej strane existoval akýkoľvek
právny dôvod, na základe ktorého by jej suma vo výške 11 500 EUR od žalobcu prislúchala alebo
prináležala.
Žalovaná súčasne v rámci konania neprodukovala žiadny dôkaz ani tvrdenie o tom, že by sumu vo výške
11 500 EUR (ktorú prijala bez akéhokoľvek právneho dôvodu) vrátila žalobcovi.

Žalovaná dokonca neprodukovala ani žiadny dôkaz, ktorým by preukázala svoje tvrdenia o tom, že sumu
vo výške 11 500 EUR odovzdala inej tretej osobe.
Z vykonaného dokazovania potom jednoznačne vyplynulo to, že v dôsledku plnenia z účtu žalobcu na
účet žalobkyne, došlo k zmenšeniu hodnoty majetku žalobcu (- 11.500 EUR) a zároveň k zväčšeniu
majetku žalovanej (+ 11.500 EUR).

Preto pokiaľ na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie, kedy došlo k zvýšeniu majetku
žalovanej o 11 500 EUR bez právneho dôvodu (plnením z účtu žalobcu), potom je to jedine a výlučne
žalobca, ktorý môže byť v konaní aktívne vecne legitimovaný.
Máme preto za to, že žalobcovi od počiatku svedčí aktívna vecná legitimácia.
V súvislosti s tvrdením žalobcu, že sa jedná o prípad, kedy na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému

obohateniu na úkor žalobcu, sme poukázali na nasledovné rozhodnutia:
„Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov
skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné
obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto
sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným

obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho ho získal
(§ 456 Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením;

ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť
peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje
totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ
k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo
124/2002). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho

vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia
vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24.júna 2008). (nález
Ústavného súdu SR z 26. apríla 2013, č. k. IV. ÚS 554/2012-35).
Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia

získaný (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
vznikne však len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia
na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia , majetková
ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získanímbezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto
predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.
Pre záver o (ne) dôvodnosti nároku uplatňovaného navrhovateľom voči odporcovi titulom bezdôvodného

obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej
v § 454 Občianskeho zákonníka) bolo treba, aby navrhovateľ preukázal, že medzi ním a odporcom
právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t.j. aby preukázal, že odporca (v akej konkrétnej
výške) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj
príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2012, sp. zn. 7 Cdo 117/2011)
Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný.
Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia
iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného

pojmu bezdôvodného obohatenia ).
Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných )
predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného),
protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu
(postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou

osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde o prípad, kedy Občiansky
zákonník napriek majetkovému prospech bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto
predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. januára 2012, sp. zn. 2 Cdo 92/2010) "
Z odvolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal s našou argumentáciou.
Namietame, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom s nami uvedenými rozhodnutiami
nevysporiadal, kedy nevieme prečo neprijal argumentáciu a závery uvedené v týchto rozhodnutiach.
Namietame preto, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Namietame preto i v tejto súvislosti, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci; že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam; že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Tu osobitne uvádzame, že pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku uvádza „ 17. Podľa § 567 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa dlh plní na mieste určenom dohodou účastníkov. Z výpovede žalobcu
vyplynulo, že časť kúpnej ceny nemal žalobca zaplatiť na účet predávajúcej pani A., ale na účet jej

veriteľa pána Č.. Takýto prejav vôle je potrebné u účastníkov zmluvy hodnotiť ako dohodu podľa §
567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorou určili miesto plnenia dlhu, v tomto prípade časti kúpnej
ceny. Miesto plnenia, a to účet žalovanej, určil priamo veriteľ predávajúcej pán Č.. Z výpovede žalobcu
je preukázané, že číslo účtu, na ktoré mal plniť žalobca časť kúpnej ceny, mu v písomnej forme,
prostredníctvom e-mailu poskytol sám veriteľ predávajúcej. Z jeho výpovede tiež vyplynulo, že číslo účtu

poskytnuté e-mailom veriteľom predávajúcej a číslo účtu uvedené v kúpnej zmluve sú totožné, preto
nemožno hovoriť o omyle v čísle účtu. Žalobca na námietku žalovaného nevedel odpovedať, aké malo
byť správne číslo, ak číslo v zmluve je nesprávne a nevedel ani odpovedať na otázku, v ktorom čísle
malo dôjsť k omylu. Žalobca síce tvrdil, že na neuhradenie časti kúpnej ceny pre jej veriteľa ho upozornila
predávajúca, na druhej strane vypovedal, že číslo účtu pre jej veriteľa u advokáta pri písaní kúpnej

zmluvy udala priamo predávajúca. Či už číslo veriteľa predávajúcej uviedla predávajúca alebo žalobca
na základe údajov pána Č., je nepochybné, že číslo účtu žalovanej ako miesto plnenia bolo uvedené
správne po dohode účastníkov kúpnej zmluvy. Omyl vyvrátila aj výpoveď žalovanej, ktorá uviedla, že
pán Č., ako jej vtedajší priateľ, ju požiadal o možnosť prijať plnenie v sume 11 500,00 Eur na jej účet.
V čase plnenia dlhu z kúpnej zmluvy boli žalovaná a veriteľ predávajúcej pán Č. blízkymi priateľmi a

pán Č. účet žalovanej s jej súhlasom používal. Z dôvodu ich vtedajšieho blízkeho vzťahu súhlasila aj s
prijatím plnenia pre neho z dotknutej kúpnej zmluvy na svoj účet. O omyle v čísle účtu by bolo možné
uvažovať v tom prípade, ak by medzi veriteľom predávajúcej pánom Č.U. a žalovanou neexistovalo
žiadne prepojenie a ak by sa pán Č. so žalovanou nepoznal.", žalobca už na pojednávaní dňa 20.6.2018uviedol: „Navrhujeme na ďalšom pojednávaní vypočuť svedka pána D. Č.U. s tým, že v lehote 10 dní
oznámime súdu, či sme schopný zabezpečiť jeho účasť na ďalšom pojednávaní."
Osobitne zdôrazňujeme, že podaním zo dňa 25.6.2018 (t.j. v stanovenej lehote) žalobca označil

navrhnutého svedka a rovnako uviedol i to, že na základe výzvy súdu prvej inštancie uvedeného svedka
na takto vytýčené pojednávanie zabezpečí.
Z rozhodnutia súdu potom vyplynulo, že tento odmietol vypočuť žalobcom navrhnutého svedka D.
Č.M.U., čím sa v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku nevykonal dôkaz navrhovaný
žalobcom, a / ale zároveň sa i znemožnilo vyvrátiť závery vyššie, a síce, že:

- pán Č.U. ako jej (žalovanej) vtedajší partner ju požiadal o možnosť prijať plnenie v sume 11 500,00
Eur na jej účet,
- pán Č.M.U. účet žalovanej s jej súhlasom používal a pod.
Súd v odôvodnení rozsudku rovnako uvádza „18. ... To, či žalovaná vydala pánovi Č. sumu 11 500,00 Eur
zo svojho účtu je pre toto konanie právne bezvýznamné. Z uvedeného dôvodu nemá pre toto konanie
žiadnu dôkaznú silu ani čestné prehlásenie pána Č. o tom, že mu žalovaná sumu 11 500,00 Eur nevydala

alebo nevrátila....“
Žalobca v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 31.8.2018 predložil Čestné vyhlásenie s úradne osvedčeným
podpisom D. Č.U., P.. XX.XX.XXXX, Y. Š. XX/XX, XXX XX P. Y. (ďalej aj ako „D. Č.M.U.), z ktorého
jednoznačne vyplynulo, že:
- D. Č.M.U. sa so žalovanou nestretol v Senci, tak ako to žalovaná uviedla na pojednávaní dňa 20.6.2018

- D. Č.M.U. neprevzal od žalovanej sumu vo výške 11 500 EUR na žalovanou uvedenom miest „v
Senci" ako ani na inom mieste a rovnako menovanému nebola sumu vo výške 11 500 EUR žalovanou
poukázaná ani na bankový účet
- číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX (pozn. účet žalovanej), ktoré bolo uvedené v Kúpnej zmluve zo
dňa 22.4.2015 (predložená spolu so žalobou) bolo v predmetnej Kúpnej zmluve uvedené nesprávne

namiesto čísla účtu D. Č.M.U.
-nesprávnosťčíslaúčtuXXXXXXXXXX/XXXXuvedenéhovKúpnejzmluveD.Č.M.U.zistilaždodatočne
potom, ako suma vo výške 11 500 EUR bola poukázaná na účet žalovanej.
Z odvolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s uvedeným vyššie, kedy predmetné Čestné vyhlásenie D. Č.M.U. považoval za „právne

bezvýznamné".
Namietame preto, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Namietame preto i v tejto súvislosti, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci; že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a že konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V súvislosti so skutočnosťami uvedenými vyššie osobitne upriamujeme na § 129 odsek 1 Civilného
sporového poriadku.
Podľa § 129 odsek 1 Civilného sporového poriadku:
„Ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo

zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o
podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo
opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní."
Podľa publikácie Civilný sporový poriadok - komentár vydavateľstva Wolters Kluwer

„V prípade, ak má podanie vady, súd má v zásade dve možnosti, ako zabezpečiť ich odstránenie. Prvou
možnosťou je písomná výzva (§ 128 a § 129 CSP) a druhou možnosťou je výsluch toho, kto podanie
urobil (§ 130 CSP).
Ak má súd za to, že možno rýchlejšie a hospodárnejšie odstrániť vady podania (či už podania vo veci
samej, alebo iného podania) pri výsluchu podávateľa, predvolá ho a pri výsluchu mu uvedie, v čom

je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom ho poučí o tom, ako podanie opraviť alebo doplniť.
Podávateľ môže svoje podanie opraviť alebo doplniť priamo pri výsluchu do zápisnice súdu. Ak sa týmto
postupom vady odstránili, súd už nie je povinný vyzývať na odstránenie vád písomnou formou. Ako
oprava, resp. doplnenie podania slúži zápisnica z výsluchu. Je potrebné dodať, že súd pri tomto výsluchuneposkytujeprávneporadenstvosubjektu,alepoučujeholenvintenciáchpovinnýchnáležitostípodania,
resp. zrozumiteľnosti tohto podania. Poučovaciu povinnosť súdu nemožno vykladať tak, že by mal súd
poučovať účastníkov o hmotnom práve, pretože potom by už nešlo o odstraňovanie vád podania, ktoré

bránia prerokovaniu a rozhodnutiu veci, ale išlo by o radu účastníkovi, ako by mal postupovať, aby bol
prípadne vo veci úspešný. Uvedené by znamenalo inter alia tiež porušenie práva účastníka na rovnaké
postavenie v prebiehajúcom súdnom konaní (nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 223/2013).
Ak je súd toho názoru, že je potrebné toho, kto neúplné alebo nezrozumiteľné podanie urobil, vyzvať
na odstránenie vád písomne, rozlišuje sa, či ide o podanie vo veci samej (príp. návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia), alebo nejde o podanie vo veci samej. K
výkladu pojmu podanie vo veci samej pozri § 123 CSP.
Rozdielmi pri postupe pri odstraňovaní vád podania, ktoré je vo veci samej a ostatných podaní, sú jednak
forma výzvy, jej obsah, ako aj následky neuposlúchnutia výzvy."
„Ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo
zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o

podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzýva toho, kto podanie urobil formou uznesenia, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,
ktoré treba doručiť, je však prípustná sťažnosť (pozri § 239a nasl. CSP). Toto uznesenie musí okrem
náležitostí uvedených v § 236 CSP obsahovať aj náležitosti uvedené v § 129 ods. 2 CSP, teda uvedenie
toho, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, a poučenie o tom, ako ho treba doplniť alebo

opraviťaomožnostisúdupodanievprípadeneodstráneniavádodmietnuť,atoajvprípade,akjesubjekt
zastúpený advokátom. Súd by sa v uznesení nemal obmedziť len na citáciu príslušného ustanovenia, ale
mal by vo výroku uznesenia konkrétne vymedziť chýbajúce náležitosti. Ideálnym je citácia zákonného
ustanovenia týkajúca sa absentujúcej náležitosti a pri nej uvedenie konkrétnej absentujúcej náležitosti
v podaní strany (napr. „vo vašom podaní absentuje údaj o...“). Uznesenie o výzve na opravu alebo

doplnenie by malo byť pre stranu zrozumiteľné a jasné s ohľadom na pravdepodobnú neznalosť právnej
terminológie zo strany subjektu. Odporúčame v uznesení podávateľa poučiť o tom, že svoje podanie
by mal nazvať „Oprava podania“ alebo „Doplnenie podania“ a mal by ho adresovať ku konkrétne
uvedenému číslu konania, aby sa eliminovali prípady, v ktorých sa podanie, ktorým subjekt reaguje
na výzvu súdu, zapíše ako ďalší nový spor a pridelí sa do úplne iného senátu. Odporúčame preto do

uznesenia zakomponovať napríklad znenie „Podanie, ktorým budete na túto výzvu reagovať, označte
Oprava podania a adresujte ho súdu k spisovej značke 38 C 290/2016“.
V tejto súvislosti namietame, že neevidujeme výzvu súdu (v akejkoľvek podobe, či forme), s poukazom
na uvedené však vo forme uznesenia, kde by súd prvej inštancie vyzval žalobcu na opravu a/alebo
doplnenie.

Takúto výzvu, resp. uznesenie, v napadnutom rozsudku neuvádza ani súd prvej inštancie.
Namietame preto, že zamietnutie nároku žalobcu (súd v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku
uvádza „14. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia na tom
základe, že žalovaná prijala na svoj účet finančné prostriedky žalobcu, na ktoré nemala žiadny právny
nárok. Tvrdil, že v kúpnej zmluve, ktorú uzavrel s pani A.W., bolo uvedené zlé číslo účtu, na ktorý mal

poukázať časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpy z jeho strany. Po vykonanom
dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť, pretože žalobca nie je v
konaní z titulu bezdôvodného obohatenia vecne aktívne legitimovaný" odporuje doterajšiemu priebehu
súdneho konania.
Namietame preto v tejto časti, že

- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V súvislosti so skutočnosťami uvedenými vyššie osobitne upriamujeme na § 138 Civilného sporového
poriadku.
Podľa § 138 Civilného sporového poriadku
„Ak zo skutočností tvrdených v žalobe je po predbežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne

nedôvodná, súd vyzve žalobcu na späťvzatie žaloby. Na tento účel môže súd žalobcu vyslúchnuť.“
Podľa publikácie Civilný sporový poriadok - komentár vydavateľstva Wolters Kluwer „Zavedením inštitútu zjavne nedôvodnej žaloby sledoval zákonodarca zrýchlenie a zhospodárnenie
civilného sporového konania. Keďže záver o nedôvodnosti žaloby je určitou prejudíciou výsledku sporu,
treba aplikáciu tohto ustanovenia starostlivo zvážiť. Postup podľa § 138 CSP je možný až v prípade, ak

žaloba spĺňa všetky povinné obsahové náležitosti. Ak by žaloba neobsahovala povinné náležitosti, súd
má postupovať podľa § 129 alebo § 130 CSP.
Za zjavne nedôvodnú žalobu možno považovať takú žalobu, kde zo skutkových tvrdení žalobcu je
nepochybné, že jej nemôže byť vyhovené.
Ak by súd skonštatoval, že žaloba je zjavne nedôvodná, je povinný žalobcu vyzvať na späťvzatie

žaloby (arg.: „súd vyzve“). Môže tak urobiť písomne s poukazom na § 138 CSP alebo môže žalobcu
predvolať a v rámci jeho výsluchu ho vyzvať na späťvzatie žaloby. Voľba závisí od rozhodnutia súdu
s poukazom na konkrétne okolnosti prípadu. Pri výsluchu žalobcu ako osobitnom procesnom úkone
súdu,spočívajúcomvinformatívnomprejednanízjavnenedôvodnejžaloby,másúdurčiteširšiemožnosti
vysvetlenia nedôvodnosti žaloby, ako aj následkov podania nedôvodnej žaloby (poplatková povinnosť,
náhrada trov konania...). Späťvzatie žaloby súd poznamená v zápisnici o výsluchu.

Je vhodné, aby súd v písomnej výzve žalobcovi určil lehotu, v rámci ktorej môže zobrať svoju žalobu
späť, inak bude súd v konaní ďalej pokračovať. Samozrejme, žalobca môže svoju žalobu zobrať späť aj
po uplynutí súdom určenej lehoty, no už s rizikom znášania poplatkovej povinnosti či prípadnej náhrady
trov konania protistrany. Súd môže súčasne s výzvou poučiť žalobcu v zmysle § 160 CSP.
Súd nemôže do písomnej výzvy žalobcovi na späťvzatie návrhu pripojiť doložku podľa § 157 ods. 2

CSP a nemôže žalobcovi za jeho pasivitu uložiť ani poriadkovú pokutu, ani ho dať na výsluch podľa §
138 CSP predviesť. Takýto postup nie je možný vzhľadom na to, že späťvzatie žaloby je dispozičným
úkonom žalobcu, ku ktorému ho nemožno nútiť.
Ak žalobca žalobu nezoberie späť ani po výzve súdu, súd v konaní ďalej pokračuje.“
I v tejto súvislosti namietame, že neevidujeme výzvu súdu (v akejkoľvek podobe, či forme), kde by súd

prvej inštancie upozornil žalobcu na nedôvodnosť žaloby.
Takúto výzvu, resp. uznesenie, v napadnutom rozsudku neuvádza ani súd prvej inštancie.
Namietame preto, že zamietnutie nároku žalobcu (súd v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku
uvádza „14. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia na tom
základe, že žalovaná prijala na svoj účet finančné prostriedky žalobcu, na ktoré nemala žiadny právny

nárok. Tvrdil, že v kúpnej zmluve, ktorú uzavrel s pani A.Á., bolo uvedené zlé číslo účtu, na ktorý mal
poukázať časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpy z jeho strany. Po vykonanom
dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť, pretože žalobca nie je v
konaní z titulu bezdôvodného obohatenia vecne aktívne legitimovaný“ odporuje doterajšiemu priebehu
súdneho konania.

Namietame preto v tejto časti, že
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietame osobitne i to, že pokiaľ súd vedel, aké rozhodnutie mieni prijať (nemohol to nevedieť), o to
viac mal dať žalobcovi možnosť k tomuto sa osobitne vyjadriť.
Opätovne osobitne namietame porušenie § 138 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého

„Ak zo skutočností tvrdených v žalobe je po predbežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne
nedôvodná, súd vyzve žalobcu na späťvzatie žaloby. Na tento účel môže súd žalobcu vyslúchnuť.“
Namietame, že i popri uvedenom vyššie je daný zrejmý a presný postup, ako postupovať v prípade
zjavne nedôvodnej žalobe, kedy pri neskoršom rozhodnutí namietame porušenie postupu podľa § 138
Civilného sporového poriadku v neprospech žalobcu.

Toto je podľa žalobcu v rozpore s tým, ako súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutia a ako vo
veci postupoval.
V súvislosti so skutočnosťami uvedenými vyššie osobitne upriamujeme na § 181 Civilného sporového
poriadku.
Podľa § 181 ods. 1 Civilného sporového poriadku

„Po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a vyjadrení podľa
§ 167. Žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu. Strana môže odkázať na svoje písomné
podanie.“
Podľa § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku„Po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové
tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje
predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.“

V tejto súvislosti namietame, že neevidujeme žiadne také predbežné právne posúdenie veci, ktorým by
súd prvej inštancie upozornil žalobcu, že mu aktívna vecná legitimácia nesvedčí, resp. aktívna vecná
legitimácia žalobcu je sporná.
Namietame preto, že zamietnutie nároku žalobcu (súd v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku
uvádza „14. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia na tom

základe, že žalovaná prijala na svoj účet finančné prostriedky žalobcu, na ktoré nemala žiadny právny
nárok. Tvrdil, že v kúpnej zmluve, ktorú uzavrel s pani A., bolo uvedené zlé číslo účtu, na ktorý mal
poukázať časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpy z jeho strany. Po vykonanom
dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť, pretože žalobca nie je v
konaní z titulu bezdôvodného obohatenia vecne aktívne legitimovaný.“ odporuje doterajšiemu priebehu
súdneho konania.

Namietame preto v tejto časti, že
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ústavnoprávna povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie vyplýva z Dohovoru, Ústavy
SR aj Listiny základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“. Práve
zo skutočnosti, že súdny proces musí byť „spravodlivý“, vyvodzuje Európsky súd povinnosť súdu
dostatočneodôvodniťsúdnerozhodnutie.Európskysúdstabilneuvádza,že„...podľaustálenejjudikatúry
zohľadňujúcej princíp vzťahujúci sa na riadny výkon spravodlivosti, rozsudky súdov a tribunálov
musia dostatočne uviesť dôvody, na ktorých sú založené.“ (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26)

alebo že „národné súdy musia ale vyjadriť s dostatočnou jasnosťou dôvody, na ktorých založili svoje
rozhodnutia.“ (napr. Hadjianastassiou v. Grécko, § 33).
Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva aj zo základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Ústavný súd SR k obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uviedol, že „okrem prístupu k

súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý
proces. (...) Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru. (...) Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť.“ (I. ÚS 108/07).

Z toho vyplýva, že Ústavný súd SR vykladá čl. 46 ods. 1 ústavy tak, že podobne ako čl. 6 ods.1 Dohovoru
zaručuje aj čl. 46 ods. 1 ústavy i právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Rovnakoakočl.46ods.1ÚstavySRzniečl.36ods.1Listinyzákladnýchprávaslobôd,ktorájesúčasťou
slovenského aj českého právneho poriadku. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
teda vyplýva aj z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Zákonný základ práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa nachádza v ustanovení §
157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd SR k tomuto ustanoveniu uvádza: „Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na
spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (...) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené.“ (napr. II. ÚS 410/06).
Európsky súd aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú, že dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia má veľký význam.
Podľa Európskeho súdu „...účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté.

Navyše, odôvodnené rozhodnutie dáva stranám možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu, ako aj možnosť,
aby bolo rozhodnutie preskúmané odvolacím orgánom. Len ak sú vydávané odôvodnené rozhodnutia,
môžeexistovaťverejnákontrolavýkonusúdnictva.“(napr.Suominenv.Fínsko,§37,1.júl2003;Tatishvili
v. Rusko, § 58, 22. február 2007). Podobne podľa Ústavného súdu SR „Právo na spravodlivý procesvyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. ... Takýto postup vyplýva z potreby
transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu.
Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.“ (III. ÚS 311/07).

Ústavný súd SR vo vzťahu k povinnosti súdov vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania uvádza:
„Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd SR ďalej uvádza: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam ...“ (II. ÚS 251/04, III. ÚS
209/04).
Ústavný súd SR dodáva: „Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument...“ (II. ÚS 410/06).
Jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

je povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania. Iba tým, že
súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty účastníkov konania, dá účastníkom najavo, že boli
vypočutí a že sa ich argumentmi zaoberal. Táto povinnosť je prejavom skutočnosti, že proces právnej
argumentácie sa považuje za dialóg (resp. diskurz či diskusiu) medzi účastníkmi argumentácie, v ktorom
účastníci uvádzajú argumenty na podporu určitého stanoviska a proti tomuto stanovisku, pričom najlepší

z argumentov určí výsledok (rozhodnutie vo veci).
V náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 Ústavný súd SR naznačil príklon k téze, že právo je argumentatívny
fenomén - čo znamená, že k tomu, čo je právom (t.j. čo je významom právneho predpisu - právnou
normou) sa dopracovávame procesom argumentácie, v ktorom súperia rôzne argumenty a najlepší a
najpresvedčivejší z týchto argumentov nakoniec určí výsledok: „Vo všeobecnej rovine nemožno presne

vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má
mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. ... Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom
jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na
špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom
modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým

sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré
pred neho strany sporu predložia.“ Tiež Viktor Knapp vo svojej „Teórii práva“ hovorí, že „poznanie práva,
právnychinštitútovatď.adôsledneanizisteniequidiurisvurčitomprípadenemožnoodvodiťzaxióm,ale
je spravidla potrebné sa k nemu dopracovať argumentáciou v prospech niektorej z viacerých možností.“
Pozri KNAPP, V.: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 167. Podľa právnej teórie v rámci súdneho

procesu má dialóg medzi účastníkmi argumentácie určité špecifiká.
Právna teória uvádza: „Charakteristickým špecifikom pre súdny proces je, že navyše k diskusii medzi
účastníkmi tu existuje (implicitná) diskusia medzi účastníkmi a sudcom, ktorá je zameraná na preverenie
toho, či protagonistovo tvrdenie môže byť obhájené vo vzťahu ku kritickým reakciám, ktoré uvádza
sudca v jeho oficiálnom postavení inštitucionálneho protivníka. Sudca musí preskúmať, či je tvrdenie

akceptovateľné vo svetle kritických reakcií druhej strany a či je akceptovateľné vo svetle určitých
právnych východísk a pravidiel hodnotenia, ktoré musia byť zohľadnené pri hodnotení argumentov v
súdnom procese. ... Keď je rozhodnutie sudcom prezentované, je predložené na kritické preverenie
publiku, ktorému je [rozhodnutie] adresované. Toto početné publikum zahŕňa účastníkov konania,
sudcov vyšších súdov, iných právnikov a celú odbornú verejnosť [legal community as a whole]. Preto

sudca za účelom odôvodniť rozhodnutie musí predložiť argumenty na podporu tohto rozhodnutia. ...
odôvodnenie rozhodnutia tvorí časť diskusie medzi sudcom a možnými protivníkmi: stranou, ktorá sa
môže chcieť odvolať a sudcom odvolacieho súdu." Právna teória ďalej uvádza: „V kritickej diskusii
účastníci spoločne zaisťujú, že pravidlá diskusie sú dodržiavané a spoločne rozhodujú o výsledku
hodnotenia a výsledku diskusie. V súdnom procese je kvôli nestrannosti úlohou sudcu zaistiť, že pravidlá

procesu sú dodržané. Je tiež úlohou sudcu zhodnotiť argumentáciu a urobiť rozhodnutie o konečnom
výsledku. Teda v súdnom procese robí sudca sám to, čo účastníci v kritickej diskusii robia spoločne.“
Pozri FETERIS, E.: Fundamentals of Legal Argumentation. A Survey of Theories on the Justification of
Judicial Decisions. Dordrecht : Kluwer Academic Publishers, 1999, s. 173 - 174.
Analyzovanie povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania má pre právnu prax veľký

význam. Ústavný súd SR má totiž právomoc preskúmavať ústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov a
už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve z dôvodu, že sa súdy dostatočne nevyrovnali
s argumentmi účastníkov konania a tým porušili základné právo na spravodlivý proces. Tiež Európskysúd mnohokrát vyslovil porušenie práva na spravodlivý proces preto, že rozhodnutia vnútroštátnych
súdov sa nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania.
Európsky súd v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko (Rozhodnutie z 18. mája 2010.) uviedol: „...jednou z

požiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi
vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov.
Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody sa môže meniť v závislosti od osobitných
okolností prípadu, opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne)
zaoberanie sa takýmito argumentmi, je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“

Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach tiež bližšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s
argumentmi. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/09 uviedol: „V prípade argumentácie
navrhovateľa obsiahnutej v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (§ 247 a
nasl. OSP) spochybňujúcej správnosť právnych záverov napadnutého rozhodnutia je nevyhnutné, aby
s jeho myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je táto argumentácia založená, sa všeobecný súd v
odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vyporiadal sa s nimi a nadväzne na to sa s nimi

buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho
odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu. Ústavný súd
SR v náleze sp. zn. III. ÚS 311/07, v ktorom posudzoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, uviedol,
že „rozsudok najvyššieho súdu podrobil prísnej konfrontácii s argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v
dovolaní majúc na pamäti, že ... účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky

spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich
súvislostiach.“
K tomu, čo znamená vyrovnať sa s argumentami účastníka konania, sa výstižne vyjadril napríklad
aj Najvyšší správny súd ČR v rozsudku sp. zn. 2 Afs 24/2005, kde uviedol: „...není-li z oduvodnení
napadeného rozsudku krajského soudu zrejmé, proč soud nepovažoval za duvodnou právní

argumentaci účastníka rízení v žalobe a proč žalobní námitky účastníka považuje za liché, mylné nebo
vyvrácené, nutno pokládat takové rozhodnutí za neprezkoumatelné pro nedostatek duvodu ve smyslu §
103 odst. 1 písm. d) s. r. s. zejména tehdy, jde-li o právní argumentaci, na níž je postaven základ žaloby.
Soud, který se vyporádává s takovou argumentací, ji nemuže jen pro nesprávnost odmítnout, ale musí
také uvést, v čem konkrétne jejínesprávnost spočívá.“

Z uvedených rozhodnutí možno podľa nášho názoru vyvodiť, že „vyrovnať sa" s argumentom účastníka
konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne
nejakýargumentúčastníkakonania,musíhovodôvodnenírozhodnutiavyvrátiť,resp.aspoňspochybniť,
alebo vysvetliť, prečo tento argument považuje za irelevantný.
Uvedenie dôvodu pre prijatie alebo odmietnutie argumentu účastníka konania je vlastne tiež

argumentáciou - a to uvádzaním argumentov reagujúcich na argumenty účastníka konania. Argumenty
súdu uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť jasné, zrozumiteľné a
dostatočne konkrétne - aby naozaj smerovali k vyvráteniu alebo spochybneniu argumentov účastníkov
konania.
Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno považovať napríklad konštatovanie súdu, že argumenty

účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, bez toho, aby súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje
za nesprávne alebo irelevantné.
Možno tiež konštatovať, že čím je dôkladnejšia a podrobnejšia (hlbšia) argumentácia účastníka konania,
tým musí byť dôkladnejšia aj argumentácia súdu, ak chce súd tieto argumenty vyvrátiť alebo spochybniť
(napr. PECZENIK, A.: On Law and Reason. Springer, 2008, s. 113 - 114.) Ak súd na konkrétne a

podrobnéargumentyúčastníkakonaniazareagujeibavšeobecnýmkonštatovaním,takátoargumentácia
súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a nemôže byť ani považovaná za dostatočné
vyrovnanie sa s argumentmi účastníka konania.
Z judikatúry Európskeho súdu jednoznačne vyplýva, že súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa

súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi.
Ako už bolo spomínané vyššie, Európsky súd však tiež uvádza: „...článok 6 ods. 1... ukladá súdu
povinnosť uviesť dôvody pre jeho rozsudok, ale nemôže byť chápaný tak, že vyžaduje detailnú odpoveď
na každý argument.“ (Van de Hurk v. Holandsko, § 61.)
Vo viacerých rozhodnutiach Európsky súd uviedol, že ak sa vnútroštátny súd nevyrovnal s argumentom

alebo návrhom predloženým účastníkom konania, „nie je možné zistiť, či súd jednoducho opomenul
zaoberať sa touto otázkou alebo či ho zamýšľal zamietnuť, a ak to bolo jeho úmyslom, aké boli dôvody
pre takéto rozhodnutie' (Napr. Ruiz Torija v. Španielsko, § 30, Yanakiev v. Bulharsko, § 71, podobneBochan v. Ukrajina, § 82, Hiro Balani v. Španielsko, § 27, Higgins v. Francúzsko, § 43.). V týchto
prípadoch Európsky súd vyslovil porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Obsah a rozsah povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania možno vyvodiť z

nasledujúcich rozhodnutí Európskeho súdu:
Vo veci Ruiz Torija v. Španielsko (Rozhodnutie zo dňa 9. decembra 1994) Európsky súd posudzoval
konanie vnútroštátneho súdu o vysťahovaní sťažovateľa pána Toriju z nehnuteľnosti, ktorú mal
prenajatú. Pán Torija sa pred vnútroštátnym súdom bránil proti vysťahovaniu dvomi argumentmi.
Prvým argumentom bolo, že neporušil nájomnú zmluvu a teda nie je dôvod na jeho vysťahovanie.

Druhým argumentom bolo, že od údajného porušenia nájomnej zmluvy uplynula taká doba, že nárok
prenajímateľa na nariadenie vysťahovania je premlčaný. Odvolací súd vyhovel prenajímateľovi z
dôvodu, že podľa neho bola nájomná zmluva porušená a nariadil vysťahovanie pána Toriju. K druhému
argumentu pána Toriju - námietke premlčania - sa však odvolací súd vôbec nevyjadril.
Európsky súd rozhodol, že právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené. Európsky súd
uviedol, že argument pána Toriju, že nárok na súdne vysťahovanie bol premlčaný, bol urobený písomne

a „bol formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom". Európsky súd ďalej uviedol, že „nie je jeho
úlohou skúmať, či námietka premlčania bola opodstatnená [well-founded]; posudzovať takéto otázky
je úlohou národných súdov." (§ 30). Európsky súd uviedol, že sa „obmedzuje na zistenie, že nie je
nevyhnutné vykonať takéto skúmanie na to, aby bolo možné usúdiť, že tento argument bol v každom
prípade podstatný [relevant]. Ak by Audiencia Provincial [odvolací súd] skonštatoval, že argument je

opodstatnený, musel by nevyhnutne zamietnuť žalobu žalobcu. ... Preto keďže otázka premlčania by
bola v tomto prípade rozhodujúca, odvolací súd sa mal k tomuto argumentu vo svojom rozsudku vyjadriť.
" (§ 30). Európsky súd ďalej uviedol: „Navyše, otázka, či žaloba bola premlčaná, spadala do úplne
inej právnej kategórie ako otázka dôvodov pre ukončenie nájomnej zmluvy; preto vyžadovala osobitnú
a výslovnú odpoveď. Pri absencii takejto odpovede je nemožné zistiť, či odvolací súd jednoducho

opomenul zaoberať sa argumentom, že žaloba bola podaná oneskorene alebo či ho zamýšľal zamietnuť,
a ak toto bolo jeho úmyslom, aké boli dôvody pre toto rozhodnutie.“ (§ 30).
Podľa ustanovenia § 220 ods.1 Civilného sporového poriadku: „V odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“
V súčasnej dobe sa otázka, akým spôsobom má byť vypracované odôvodnenie rozsudku nepovažuje

za spornú.
V rámci rozhodovacej praxe súdov a právno-teoretických úvah bolo vytvorené množstvo materiálov
komplexne riešiacich danú problematiku. Zo všetkých uvádzame nasledovný výňatok z rozhodnutia
uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo
37/1985, ktorý pre jeho výstižnosť a stručnosť považujeme za najvhodnejší pre účely toho odvolania:

„Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku.
Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods.2 OSP dáva súdom
dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku
sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné

návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení
dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa
príslušných zákonných ustanovení.“
Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sa domnievame, že súd prvej inštancie pri
jeho vypracovaní nepostupoval v súlade s uvedeným vyššie.

Rozsudok tak podľa nášho názoru odôvodneného vyššie i ďalej vykazuje i znaky arbitrárnosti a nie
je preskúmateľný, kedy súd prvej inštancie podľa nás nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, pričom podľa nás zakladá aj porušenie ústavných práv žalobcu na súdnu a inú
právnu ochranu. Logickým postupom v medziach zákona by malo byť jeho zrušenie odvolacím súdom

a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Pre podporu našej argumentácie si dovoľujeme uviesť i výňatok z textu komentára k § 157 od E.. G..
G. D., E.:„Štruktúraodôvodneniarozsudkujevpriamejspojitostisozákladnýmprávomnasúdnuochranupodľačl.
46 ods. 1 ústavy. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157
ods. 2, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich

nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že základné právo na súdnu
ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. K tomuto aspektu základného práva na súdnu ochranu
Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky
predovšetkým zobral do úvahy, že táto namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu, ktoré
zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho

uplatnenia neprichádzajú zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri
výkladeprocesnýchpredpisov,ktorýchnásledkombymohlobyťjehoneodôvodnené,prípadnesvojvoľné
obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom
ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie
svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť.
Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval

príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.
Odôvodnenierozhodnutísúdovtvorívtomtosmeresúčasťspravodlivéhosúdnehoprocesuazodpovedá
základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II. ÚS 6/0, z 13. marca 2003).“

Z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30. novembra 2009:
„Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Judikatúratohtosúdusícenevyžaduje,abynakaždýargumentstrany,ajnataký,ktorýjeprerozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).
Rovnako sa Ústavný súd SR vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze
III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03)."
Podľa uznesenia Ústavného súdu SR III. ÚS 107/07:
„Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako

i právnej stránky rozhodnutia.“
Súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
účastníkov konania, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. V skúmanom prípade závery súdu nespĺňajú dané podmienky, a podľa nás absentuje

popis myšlienkového postupu, ktorými k nim súd dospel, čím sa rozhodnutie javí ako nepreskúmateľné.
K rovnakému názoru dospel Najvyšší súd SR aj v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Cdo 170/2005
a 7Cdo 136/2013 a vyskytuje sa tiež v dielach právnej teórie, uvádzame napríklad výňatok z textu
komentára k § 157 Občianskeho súdneho poriadku od E.. G.. G. D., E.:
„Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje
§ 157 ods. 2, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo
pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že základné právo na
súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.“Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 7 Cdo 201/2014
„K zásadám právneho štátu, ktorými je sudca pri rozhodovaní viazaný, patrí aj princíp právnej
istoty. Súčasťou právnej istoty je požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Od

princípu právnej istoty možno odvodiť aj požiadavku, aby súdy aplikovali právnu normu v rovnakých
podmienkach vždy rovnakým spôsobom. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťou
princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým
spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom

ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru ústavného súdu za
diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. rozhodnutia ÚS SR I. ÚS
87/1993, PL ÚS 16/1995, II. ÚS 80/1999, II. ÚS 243/2005, IV. ÚS 14/2007).
Podobne aj ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je v rozpore s princípom právnej
istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu je

usmerňovať takéto rozdielne rozhodnutia. Vychádzajúc z faktu, že princípy právneho štátu sú princípmi
ústavnými a preto je súd (sudca) nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať princíp právnej istoty a
zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. V súlade s týmto princípom je taký postup, ak sa
obdobný prípad rieši rovnakým spôsobom.
Naopak, podľa názoru ústavného súdu ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už

bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so
skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy
a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“
Pokiaľ namietame, že napadnuté rozhodnutie je podľa nás nepreskúmateľné, nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pre jeho vydanie neboli

splnené procesné podmienky, osobitne namietame i to, že toto rozhodnutie bolo vydané v rozpore
s legitímnym očakávaním žalobcu v tom smere, akým postupom súd rozhodne a s akým obsahom
(rozhodnutia) môže súd prvej inštancie v tomto konaní rozhodnúť.
Toto uvádzame osobitne vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní preukázal, že žalovaná nemala žiadny
právny dôvod na prijatie sumy vo výške 11 500 EUR od žalobcu; žalovaná v konaní nepreukazovala ani

netvrdila, že existoval právny dôvod, na základe ktorého by jej suma vo výške 11 500 EUR od žalobcu
prislúchala alebo prináležala.
Toto uvádzame osobitne aj vzhľadom k tomu, že v takomto prípade na strane žalovanej vzniklo
bezdôvodné obohatenie, kedy došlo k zvýšeniu majetku žalovanej o 11 500 EUR bez právneho dôvodu,
a to plnením z účtu žalobcu.

Právny štát vychádza z priority občana pred štátom. V tejto súvislosti poukazujeme na princípy právneho
štátu, princíp právnej istoty a s nimi súvisiaci princíp legitímnych očakávaní a súvisiacu požiadavku na
ochrana legálne nadobudnutých práv.
Ústavný súd v náleze sp. zn. PL ÚS 10/04 uviedol, že ťažiskom ústavného systému je jednotlivec
a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči občanom

neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov.
V právnom štáte akékoľvek konanie verejnej moci musí byť autorizované právom. Právny štát je štát
viazaný právom. Ak ide o obmedzenie základných práv, tak je v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy nutné, aby
bolo dané obmedzenie ustanovené zákonom (Filip, J. : Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva,
Brno: Masarykova univerzita 2004, s. 95, Wintr, J.: cit. dielo, s. 31). Uvedený princíp legality je vo

vzťahu k vlastníctvu opätovne explicitne zdôraznený aj v čl. 20 ods. 4 ústavy. Európsky súd pre ľudské
práva pravidelne zdôrazňuje dôležitosť („the first and most important requirement“ Iatridis v. Greece,
sťažnosť č. 31107/96, rozsudok z 25.marca 1999, bod 58 a nasl.) zákonnosti, resp. právnosti zásahov
do základných práv pripomínajúc, že vláda práva je inherentná všetkým článkom dohovoru.
Ak je zásah do základných práv a slobôd bez právneho základu, alebo je v tomto zmysle svojvoľný,

arbitrárny, tak ide o porušenie obmedzovaného základného práva a už nemá žiaden význam ďalšie
vyvažovanie (pomerovanie) v rámci princípu proporcionality.
Zmyslom podmienky zákonnosti zásahu je zabrániť verejnej moci v arbitrárnom, prípadne
diskriminačnom konaní a umožniť jednotlivcom, aby mali riadnu možnosť vedieť, čo je zakázané.
Z uvedeného vyplýva požiadavka, aby zákony obmedzujúce základné práva a slobody boli prístupné a

dostatočne presné a predvídateľné [Sunday Times v. The United Kingdom (No. 1), sťažnosť č. 6538/74,
rozsudok z 26. apríla 1979, bod 46 a nasl.)]. Vlastnosť prístupnosti, presnosti a predvídateľnosti zákona
zdôrazňuje ESĽP zvlášť v prípadoch týkajúcich sa zásahov do práva na pokojné užívanie majetku(Hentrich v. France, sťažnosť č. 13616/88, rozsudok z 22. septembra 1994, bod 42; Guiso-Gallisay v.
Italy, sťažnosť č. 58858/00, rozsudok z 8. decembra 2005, bod 82).
Právna istota spoločnosti je dôležitým pilierom ochrany práva. Je to taká všeobecná základná hodnota

právneho poriadku, až sa niekedy kladie na jednu úroveň so spravodlivosťou. E. Malcevová (Papers of
Thomas Jefferson, ed. Julian Rayd, Princeton, N.J. 1950, s.379, cit. Malcevová, E.: Občan, občianska
spoločnosť, právny štát, Bratislava 1995, s. 56) pod pojmom právna istota chápe „politické zriadenie,
v ktorom sa človek môže spoľahnúť na právo, kde je právo predvídateľné.“ Inými slovami je to princíp
dôvery v právo. Predpoklady takejto dôvery sa vzťahujú na obsahovú i formálnu kvalitu práva, na tvorbu,

na kvalitu jeho aplikácie a realizácie, ktoré potom zabezpečia že právo bude zachované. Sem patrí
aj ochrana dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je aj zákaz retroaktívneho pôsobenia
právnych predpisov.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 9. júla 2009 č. k. I. ÚS 28/09-28 vyslovil, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Obdo 22/2008 z 06. 08. 2008 porušil základné právo
žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods.1 Ústavy Slovenskej

republiky, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V
rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že „K znakom právneho štátu a medzi jeho
základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom
je predvídateľnosť práva.“
Ústavný súd Slovenskej republiky definoval legitímne očakávania a priznal im právnu ochranu i

vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 10/04 a to takto: „ Ústavný súd SR sa hlási k modernej
európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation,
Vertrauenschutz). Už z pomenovania legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana
súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie
ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou kategóriou ako právna

istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym
mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a
ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide
o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia
verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému

je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči
občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov."
Podľa Rozsudku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.2.2012, v konaní
spisová značka 8Sžo/7/2011 „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných
stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo

možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú
predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich
uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané." (I.ÚS 17/1999, Nález z 22.9.1999. Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999. Nález z 13.10.1999. Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha

ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu
SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa
28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej
moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie,
na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.

ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008). S
legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu,
bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi
rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe.“
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5.8.2015, v konaní spisová značka

1SZa/10/2015 „Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že z hľadiska princípu právnej istoty
podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného
súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa
28.11.2007).Účelomlegitímnehoočakávaniajegaranciačitateľnostisprávaniasaorgánovverejnejmoci
a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na

vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
16/06 zo dňa 24.6.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008).“
S poukazom na uvedené napádame Rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 5.9.2018 a to v
celom rozsahu, pričom navrhujeme, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanéhozaviaže na žalobcom požadované plnenie a žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi i náhradu trov
konania v plnom rozsahu, alternatívne navrhujeme, aby odvolací súd Rozsudok Okresného súdu
Michalovcedňazodňa5.9.2018vcelomrozsahuzrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie

a rozhodnutie.
Voči žalovanému v súvislosti s týmto odvolaním požadujeme a uplatňujeme právo na zaplatenie trov
odvolacieho konania a to osobitne za zaplatený súdny poplatok spojený s odvolaním a osobitne trovy
právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci.

4. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Uviedla, že k
odvolaniu žalovaného proti rozsudku z 5.9.2018 podávam nasledujúce stanovisko. Od začiatku bola
žaloba v tomto konaní uchopená absolútne nesprávne s cieľom pomstiť sa mi za partnerský rozchod.
O to viac je iritujúce neustále opakovanie nepravdivých tvrdení aj v podanom odvolaní. Za vrchol
nečestnosti považujem dôkaz predložený žalujúcou stranou, a to čestné prehlásenie D. Č.M.U., ktorý v
ňom tvrdil, že odo mňa nikdy 11 500,- € neprevzal. To nie je pravda, ale môj bývalý partner bol ochotný

úmyselne klamať v čestnom prehlásení, ktoré bolo predložené konajúcemu súdu. Zároveň to preukazuje
skutkovú rovinu prípadu odlišnú od tvrdení uvedených v žalobe. D. Č.M.U. nie je svedok, ktorý by bol
v tomto konaní nestranný, ale je hýbateľom tohto konania. Podľa výpovede žalobcu, to bol práve on,
kto mu najprv dal bankový účet a neskôr svoje rozhodnutie zmenil. Súd správne vyhodnotil jeho čestné
prehlásenie ako právne bezvýznamné. Ja ho navyše hodnotím ako morálne zlyhanie.

Niejemožnéprisvedčiťtvrdeniuuvedenémuvodvolaní,ženesprávnosťčíslaúčtuXXXXXXXXXX/XXXX
uvedeného v Kúpnej zmluve D. Č.M.U. zistil až dodatočne potom, ako suma vo výške 11 500 EUR bola
poukázaná na účet žalovanej.
Medzi zaplatením uvedenej sumy a písomnou výzvou na vrátenie uplynulo takmer 7 mesiacov.
Konajúci súd všetky dôkazy a tvrdenia sporových strán vyhodnotil veľmi správne a spravodlivo, s

ohľadom na ich vzájomnú previazanosť a dôveryhodnosť.
Posledného pojednávania sa protistrana ani jej zástupca nedostavili. Tam som mala pripravený výpis z
účtu, ktorým som mienila preukázať, že suma 11 500,- €, pripísaná na účet dňa, nebola jedinou vyššou
sumouurčenouD.Č.M.U.,ktorúsinechalposlaťnamôjúčet.Tentovýpiszúčtubolpredloženýkonajúcej
sudkyni na nahliadnutie, avšak z dôvodu, že som nemala v úmysle odročovať pojednávanie za účelom

opätovného doručovania tohto dôkazu protistrane, nebol založený do súdneho spisu. Išlo o výpis, ktorý
som si bola vyžiadať v banke.
Rovnako som mu aj túto odovzdala, a evidentne to sporné nikdy nebolo, nakoľko ma písomne o ňu nikdy
nepožiadal. My sme tvorili pár, a toto bol bežný spôsob ako D. Č.M.U.i vyplácali dlžníci pôžičky, ktoré
im poskytoval. Súd aj túto skutočnosť posúdil veľmi správne, nakoľko on ako veriteľ žalobcu určoval

platobné miesto. Zo zákona vôbec nemusel účet patriť jemu. Čo som aj v priebehu konania akcentovala,
žaloba bola postavená tak, že priamo bez ďalšieho nezávislého zisťovania vedel žalobca koho žalovať
len na základe čísla účtu. To predsa za týchto okolností nebolo nikdy možné.
Buď si mohol žalobca zistiť od banky, komu číslo účtu na ktorý poukázal platbu patrí, k čomu môj
zástupca predložil dôkaz akým spôsobom sa to robí, alebo už musel od začiatku tieto informácie od

tretej osoby mať. Nakoniec sa ukázalo, že to bol jeho veriteľ, kto mu toto číslo nadiktoval a po našom
rozchode začal tvrdiť, že sa pomýlil. Ale meno D. Č.M.U. zaznelo prvý krát až na súdnom pojednávaní
pri výsluchu žalobcu.
V mojich písomných vyjadreniach aj na prvom súdnom pojednávaní, môj zástupca vyzval žalujúcu
stranu, nech sa vyjadrí, v čom nastal omyl pri uvedení čísla účtu v kúpnej zmluve. Či v jednej číslici, či vo

viacerých, ako vôbec vedel žalobca koho žalovať. Odpoveďou právneho zástupcu bolo, že nevie o aký
omyl ide, a že koho žalovať mu oznámil žalobca samotný. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že narábal
s číslom účtu, ktoré mu uviedol veriteľ Miloš Čík. Myslím, že väčšina partnerov, ktorí netvoria spoločnú
domácnosť nepozná čísla účtu toho druhého. Tu tomu bolo naopak a D. Č.M.U. využíval môj účet viac
krát, ako som uviedla vyššie.

Akajvodvolanížalobcatvrdí,žeD.Č.M.U.sapomýlil,amalvúmyslezadaťvlastnéčísloúčtu,maluviesť
aké to je. Či sa aspoň opticky podobá, alebo či je vedený tento účet rovnako v Slovenskej sporiteľni.
Nič z toho neuviedol, a je podivuhodné, že žalobca operuje v odvolaní argumentáciou osoby, ktorá ani
nebola v konaní v pozícii svedka. Jeho prípadný výsluch už vopred možno kvalifikovať ako tendenčný
a nevieryhodný, pretože už vopred žalobca avizoval, ako by ním navrhnutý svedok vypovedal.

V žalobe bolo uvádzané, že číslo účtu bolo zle uvedené v kúpnej zmluve pre omyl na strane žalobcu.
Avšak z vykonaného dokazovania vyšlo najavo, že žalobca sa vôbec nepomýlil, iba rešpektoval pokyny
svojho veriteľa.Podľa § 1a ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii: Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti za
odplatu, advokát upozorní účastníkov zmluvy na platobné podmienky kúpnej ceny dohodnuté v zmluve
a v zmluve uvedie vyhlásenie účastníkov zmluvy o oboznámení sa s týmito podmienkami. Advokát je

povinnýoznámiťúčastníkovizmluvyoprevodenehnuteľnostivýškupoistnéhokrytiaapoisťovňu,vktorej
je poistený pre prípad škody v súvislosti s autorizáciou zmluvy o prevode nehnuteľnosti.
To znamená, že v autorizovanej zmluve o prevode nehnuteľností je osobitne venovaná pozornosť
absolútnemu súhlasu strán s platobnými podmienkami. Preto tvrdím, že v danom prípade je takmer
vylúčené, aby došlo k omylu v platobných podmienkach.

Tvrdila som, že toto číslo účtu mi nepatrí, a to tvrdenie bolo myslené vážne, aj keď sa ukázalo, že
mi patril. Tento účet bol dávno zrušený a ja som už toho času mala založený účet v UniCredit banke.
Čo je podstatné, žalobca má preukázať to čo tvrdí, a teda že tento účet patril mne. Ja som využila
prostriedky procesnej obrany, ktoré mi v konaní prislúchali. Predsa ak to zo žaloby nevyplýva, a ja
už v tom čase nedisponujem žiadnymi dôkazmi o čísle účtu, ktoré mi patrilo v minulosti, nemôže to
automaticky znamenať, že priznám vlastníctvo akéhokoľvek účtu vedeného v Slovenskej sporiteľni iba

preto, že sa to uvádza v žalobe.
Žalobca tvrdil, a stále zostáva na stanovisku, že na účet v Slovenskej sporiteľni boli pripísané finančné
prostriedky bez právneho dôvodu. Veď to ale nie je pravda. Sám na pojednávaní uviedol, že bol dlžníkom
D. Č.M.U. a tento mu prikázal poslať splátku pôžičky na tento účet. To, že medzi mnou a žalobcom
nebol právny vzťah ale neznamená, že to isté sa týka aj poskytnutého plnenia. Právnym dôvodom bolo

plnenie z titulu poskytnutej pôžičky. Skutkový stav opísaný v žalobe sa nakoniec ukázal ako klamlivý a
z vykonaného dokazovania v vyplynuli iné pohnútky vedúce k podaniu žaloby.
Žalobca ani v nadväznosti na moje námietky, odkiaľ ma dokáže identifikovať ako žalovanú, nedokázal
predložiť žiadne dôkazy. Iba tvrdil, že to vie. Pritom v tom čase nepadlo v konaní o D. Č.U. ani slovo. Súd
pre žalobcovu nemohúcnosť sám vykonal zisťovanie dopytom na banku, avšak podľa môjho názoru,

dôkazom ktorý mal zásadným spôsobom preukazovať moju pasívnu vecnú legitimáciu je nutné pripísať
silu predpokladanú v ustanovení § 140 ods.2 CSP: Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.
Keďže tento dôkaz možno hodnotiť ako doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, ide o
zmenu žaloby a táto sa udiala viac než dva roky odo dňa odoslania finančných prostriedkov. Preto je

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia navyše premlčaný a túto námietku som v priebehu konania
vzniesla.
Žalobca nie je aktívne legitimovaným subjektom žiadať odo mňa vydanie bezdôvodného obohatenia,
pretože deklaroval, že tieto finančné prostriedky mu nepatrili. Veriteľ určil miesto plnenia, ktoré žalobca
plne rešpektoval, preto ak veriteľ uviedol číslo účtu v Slovenskej sporiteľni, urobil tak po našej vzájomnej

dohode
Z uvedených dôvodov navrhujem napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Zvýraznila, že ak aj v odvolaní potom odvolateľ tvrdí, že D. Č. sa pomýlil a mal v úmysle zadať vlastné
číslo účtu, mal uviesť, aké to je, či aj sa opticky podobá alebo nie a či je vedený tento účet rovnako
v Slovenskej sporiteľni, je podivuhodné, že žalobca apeluje v odvolaní argumentáciou osoby, ktorá

nebola v konaní v pozícii svedka, jeho prípadný výsluch už vopred možno kvalifikovať ako tendenčný a
nevieryhodný, pretože už vopred žalobca avizoval, aby akoby ním navrhnutý svedok vypovedal. Číslo
účtu bolo zle uvedené v kúpnej zmluve pre omyl na strane žalobcu, ale z vykonaného dokazovania vyšlo
najavo, že žalobca sa vôbec nepomýlil, iba rešpektoval pokyny svojho veriteľa.

5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok potvrdil
podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie.

6. Uplatnené odvolacie dôvody žalobcu nie sú dané.

7. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie
dôvody podľa § 365 ods.1 CSP.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikáciipráva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného

skutkovéhostavupodľatýchtoust.vovzťahukpredmetukonaniaprávaapovinnostiaakobolapretovec
rozhodnutá. Použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie
k zistenému skutkovému stavu.

9. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a

povinnostiach strán sporu.

10. Odvolací súd k dôvodom rozsudku dopĺňa z hľadiska právneho záveru súdu prvej inštancie len
to, že v súlade s ustálenou súdnou praxou (judikatúra Najvyššieho súdu SR, napr. uznesenie sp.zn.
7Cdo/17/2014) sa ustálila na tom, že ak zistil odvolací súd pri odvolacom prieskume, že rozsudok súdu

prvej inštancie spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku a je v ňom vysvetlené, z ktorých
dôkazov pri rozhodovaní vychádza aj ako daný spor pri zistení skutkového stavu právne posúdil, toto
konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom treba chápať ako jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvárajú ich organickú jednotu, čo
jednoznačne takýto prístup judikatúry reflektuje aj v ustálenej judikatúre ESĽP.

11. Odvolací súd dopĺňa, že rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, lebo podľa § 220 ods.2 CSP
v odôvodnení uviedol súd prvej inštancie všetko to, čo bolo potrebné, je treba vyzdvihnúť aj prostriedky
procesnej obrany a prostriedky procesného útoku, ktoré použil žalobca a z hľadiska obsahu práva
na spravodlivý proces bola dodržaná kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivého

rozhodnutia ako aj právo vyporiadať sa s relevantnými skutočnosťami pre odôvodnenie rozsudku.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu je dané právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pre
strany sporu, čo vyplýva aj z ústavnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, avšak za procesnú
vadu konania nemožno považovať to, ak by súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv žalobcu, odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní ak nie vždy odpovedá na
každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmavajú
v odvolacom konaní (pozri aj nález Ústavného súdu SR II.ÚS/78/05).

13. K presvedčivým dôvodom v zhode s vyjadrením žalovanej je treba doplniť, že ust. § 567 ods.1
Obč.zák. o plnení dlhu na mieste určenom dohodou účastníkov, správne vyložil na základe zisteného
skutkového stavu súd prvej inštancie a námietky v odvolaní, ktoré odkazujú na čl. 46 ods.1 Ústavy
SR ako aj na judikatúru tiež ESD sú neopodstatnené vzhľadom na zistený skutkový stav a týkajú sa
iných vecí s inou právnou problematikou. Totiž v čase plneniu dlhu z kúpnej zmluvy bola žalovaná a

veriteľ predávajúcej pán Č. blízkymi priateľmi a pán Č. účet žalovanej s jej súhlasom používal, z dôvodu
ich vtedajšieho blízkeho vzťahu súhlasil aj s prijatím plnenia pre neho z dotknutej kúpnej zmluvy o
prevode nehnuteľnosti na svoj účet, o omyle v čísle účtu by bolo možné uvažovať v tom prípade, ak
by medzi veriteľom predávajúcej p. Č. a žalovanou neexistovalo žiadne prepojenie, ak by sa pán Č.
so žalovanou nepoznal. Okrem iného kúpnu zmluvu, z ktorej mal žalobca plniť, verifikoval advokát a

predložená zmluva požadované vyhlásenie účastníkov zmluvy obsahuje, žalobca preto iba plnil svoj
záväzokzkúpnejzmluvynamiesto,ktoréurčiljehoveriteľ.Súdprvejinštanciesprávnezistil,žežalovaná
mala vydať pánovi Č. 11.500 € zo svojho účtu, ale toto konanie je právne bezvýznamné, ani prehlásenie
pána Č. o tom (z hľadiska zisteného skutkového stavu), že mu žalovaná sumu 11.500 € nevydala alebo
nevrátila, nie je podstatné v tomto spore. Ak po vzájomnej dohode tak neurobila, mal sa Č. domáhať

vydania bezdôvodného obohatenia od žalovanej a to isté platilo by aj v prípade, ak sám Č. poskytol
omylom alebo bez omylu ako miesto plnenia pre seba z kúpnej zmluvy účet žalovanej (uvedený omyl
nemôže byť na ťarchu žalobcu alebo žalovanej, ktorý plnil záväzok v intenciách znenia zmluvy, keďže
časť kúpnej zmluvy poukázal na účet, na ktorý ho žiadal poukázať jeho veriteľ).14. Žalovaná sa tak mohla obohatiť iba na účet predávajúcej alebo na účet jej veriteľa, žalobcovi
vecná aktívna legitimácia z tohto titulu konania nepatrí, preto musela byť žaloba zamietnutá a súd

prvej inštancie aj takto správne postupoval. Treba prisvedčiť argumentom žalovanej, že údaje na účet
Slovenskej sporiteľne podľa žalobcu boli pripísané finančné prostriedky bez právneho dôvodu, na
pojednávaní však on uviedol, že bol dlžníkom D. Č. a tento mu prikázal poslať splátky pôžičky na tento
účet. Okrem iného v nadväznosti na námietky žalovanej, odkiaľ dokáže identifikovať žalobcu ju ako
žalovanú, nedokázal predložiť dôkazy, tvrdil, že to vie, v tom čase nepadlo v konaní o D. Č. ani slovo

pred súdom prvej inštancie, žalobca nesprávne žaloval, svoju nemohúcnosť sám vykonal zisťovanie
dopytom na banku, avšak podľa zisteného skutkového stavu dôkazom, ktorým mal zásadným spôsobom
preukazovať pasívnu legitimáciu žalovanej, toto nepreukázal, lebo zmenou žaloby je i podstatná zmena
alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Keďže tento dôkaz možno hodnotiť ako
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, ide o zmenu v žalobe a táto sa udiala viac
než dva roky odo dňa odoslania finančných prostriedkov, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

nemožno považovať za premlčaný a túto námietku, aj keď vzniesla žalovaná, správne sa ňou súd
prvej inštancie ani odvolací súd nezaoberal, keď žalobu zamietol z iného dôvodu (žalovaná nepodala
odvolanie). Na č.l. 6, 7 v pokuse o zmier ani netvrdí žalobca, že žalovaná je pasívne legitimovaná z dlhu
po prevode nehnuteľností (stav vyplývajúci z hmotného práva); a toto mal tvrdiť aj v žalobe.

15. Žalobca nie je aktívne legitimovaným subjektom, ktorý by požadoval od žalovanej vydanie
bezdôvodného obohatenia, pretože zodpovednosť za vznik bezdôvodného obohatenia nepreukázal a
nič mu nebránilo žalovať aj Č. (kúpnu zmluvu uzavrel s A. P.).

16. Žalovaná bola aj v právnom vzťahu k Č., ktorému na jeho požiadanie bola povinná vydať plnenie

z kúpnej zmluvy, je už potom bezpredmetné skúmať, z akého účtu má splniť túto povinnosť. Žalobca
nesprávne žaloval, pretože mal žalovať ako žalovaného a označiť predávajúceho Č. (§ 131 CSP).

17. Súd prvej inštancie rozhodol zákonne aj vo výroku o náhrade trov konania a odvolací súd rozsudok
v celom rozsahu v oboch výrokoch potvrdil ako vecne správny a o trovách odvolacieho konania z tých

istých dôvodov z dôvodu úspechu žalovanej rozhodol podľa § 396 CSP.

18. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.