Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 1, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/63/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217035
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217035.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.

Stanislava Libanta a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. februára 2014, č. k.
14C/114/2013-48, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu (ďalej len návrh) zamietol a žalovanému (ďalej len
odporcovi) náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že navrhovateľ sa písomne podaným návrhom
zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci tak, že odporca
je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Levice, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom
konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa voči povinnému E. Z. a ďalej žiadal, aby súd rozsudkom

uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 1.348,36 eura a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 269,67 eura.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, 2 písm. c) d) a
i), § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 101 ods. 2, 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Preskúmaním exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/332/2010 zistil, že oprávnený

dňa 16.03.2010 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade v
D. zápisnicu, ktorá obsahuje návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 28.04.2010 doručil
Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil zápisnicu
obsahujúcu návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
a výpis z obchodného registra oprávneného. Exekučný súd dňa 30.04.2010 vyzval oprávneného
na predloženie Zmluvy o úvere, na ktorú výzvu oprávnený reagoval až dňa 12.07.1010. Následne

exekučný súd opätovne vyzval oprávneného na predloženie overenej fotokópie zmenky a dohody o
vyplnení zmenky, na ktorú výzvu oprávnený nereagoval, pričom založil do spisu sťažnosť a podnet na
preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní zo dňa 30.08.2010. Exekučný súd uznesením
zodňa08.10.2010č.k.11Er/332/2010-20žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie zamietol. K tomuto záveru exekučný súd dospel po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a zmluvy o úvere. Konštatoval, že zmluva o úvere má
charakter spotrebiteľskej zmluvy, obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré vyvolávajú hrubý nepomer

v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa. Takou podmienkou je okrem iného rozhodcovská
doložka zakotvená vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktorá nebola
osobitne dojednaná, ale vyplýva zo štandardnej formulárovej zmluvy, znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom a bola dodávateľom vopred pripravená. Predmetné
uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávneného a súdnemu exekútorovi doručené dňa 15.10.2010.

Nahliadnutím do Spr 1001/12 súd zistil, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
odporcovi dňa 25.09.2012.
Konštatoval, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon,
resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom
(škodovou udalosťou) a vznikom škody, zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri
objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Vzťah

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý
musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako
(priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Z uvedených
skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo
a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia
majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok
by sa nezmenšil. V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom v danej veci súd skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené

neboli. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd,
ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Konštatoval, že nesprávny úradný postup nesmie mať svoj

bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov,
hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie
(rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa poškodený
mohol domáhať podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil,

a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo. Ďalej
uviedol, že vykonanie dokazovania, ktoré považuje účastník za nadbytočné, či dokonca podľa účastníka
je protizákonné, nepredstavuje nesprávny úradný postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou
súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007
zo dňa 25.08.2009). Navrhovateľ namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že

rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale po viac ako 247 dňoch. Súd prvého
stupňa mal za to, že v čase podania žiadosti na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Súd rozhodol o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 08.10.2010, t.j. po uplynutí takmer piatich mesiacov a to za situácie, že
exekučný súd dvakrát vyzýval oprávneného na predloženie zmluvy o úvere a zmenky. Oprávnený na

žiadosti exekučného súdu nereagoval okamžite, ale vždy po viac ako mesiaci, resp. na druhú výzvu
nereagoval vôbec. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny
stav právnej neistoty.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Už toto samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať
exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Z toho jednoznačne vyplýva, že tvrdenie
navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 247
dní, je nepravdivé a zavádzajúce. Konštatoval, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej

veci po takmer piatich mesiacoch od podania žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil
nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota platila na vydanie poverenia, nie na
negatívne rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia.Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol jednoznačne a
nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so
zákonom (Zákon o rozhodcovskom konaní), ale tiež, či pôvodný titul tohto rozhodnutia (zmluva o úvere)

neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom
o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok).
Ďalej súd uviedol, že navrhovateľ podal súdu návrh o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
dňa 28.09.2012. V čase podania návrhu súdu šesťmesačná zákonná lehota ešte neuplynula, avšak v

čase rozhodovania súdu, táto lehota už uplynula a odporca návrhu v rámci predbežného prerokovania
nevyhovel. Súd preto návrh za predčasne podaný nepovažoval a vo veci rozhodol. K odporcom
vznesenej námietke premlčania uviedol, že vzhľadom na to, že exekučné konanie bolo začaté v roku
2010 a navrhovateľ sa predbežného prerokovania domáhal v roku 2012 (dňa 25.09.2012), predmetný
nárok navrhovateľa na náhradu škody, súd nepovažoval za premlčaný, keďže podľa § 19 ods. 1 zákona,
právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

V danej veci navrhovateľ súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody 1.348,36 eur,
keď nezdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva a keď iba uviedol, že ide o škodu, ktorá
bola priznaná rozhodcovským rozsudkom. Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť
navrhovateľovi sumu 294,00 eura istiny a príslušenstvo a nie sumu 1.348,36 eura. V žiadnom prípade
nie je takéto vyjadrenie možné považovať za preukázanú existenciu škody. Taktiež navrhovateľ, na

ktorom je preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním odporcu, túto
žiadnym spôsobom nepreukázal. Aj keď v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu
zodpovednosť, je nevyhnutné preukázať konkrétnu skutočnosť, zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za
vznik škody. V danom prípade žiadna takáto skutočnosť navrhovateľom preukázaná nebola. Vzhľadom
k tomu, že súd dospel k názoru, že na strane odporcu, konajúceho cestou exekučného súdu, nedošlo

k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za uplatňovanú
ujmu. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že
súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení

§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného

postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdnefaktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez
prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom

súdu prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu

na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)

je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k

nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Navrhovateľ namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne

skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací
súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd
(tedanieúčastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovaných
dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však navrhovateľ a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej

lehoty. Súdu doručil ospravedlnenie neúčasti mailom, ktorý došiel súdu prvého stupňa dňa 17.02.2014,
pričom pojednávanie sa uskutočnilo v ten istý deň. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď
na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci. Ako vyplýva z obsahu

súdneho spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 11Er/332/2010, exekučné konanie v predmetnej veci
začalo dňa 16.03.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla Okresnému súdu Levice
dňa 28.04.2010. O žiadosti o udelenie poverenia súd rozhodol po doložení dokladov oprávneným a to
uznesením č.k. 11Er/332/2010-20 zo dňa 08.10.2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom U. XX, XXX XX D. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
doručenú Okresnému súdu Levice dňa 28.04.2010 zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 01.04.2011. Voči predmetnému uzneseniu oprávnený podal odvolanie a odvolací súd následne
napadnuté uznesenie potvrdil uznesením č.k. 15CoE/443/2010-36 zo dňa
21.01.2011. Vzápätí oprávnený podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 26.01.2011 vzal odvolanie

späť. Následne Okresný súd Levice uznesením č.k. 11Er/332/2010-47 zo dňa 13.06.2011 exekučné
konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.10.2011.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú
lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutiesúdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri
zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým
rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade

by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie
poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v
určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd
v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný
rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný
titul vlastnému skúmaniu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia § 44 odsek 2
Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale iba na vydanie
poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti

rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej / v primeranej lehote, a teda k stavu
právnej neistoty a k prieťahom v konaní namietaných navrhovateľom ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu
sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

Navyše v predmetnej veci bolo exekučné konanie právoplatne zastavené, preto v tomto prípade ani

nemohlo dôjsť k vzniku škody. Exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok, neexistoval od
začiatku, nakoľko išlo o paakt, z čoho jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ zavinil celé konanie.

K námietke navrhovateľa, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou odvolací súd
uvádza, že čo sa týka citácie ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci súdom prvého stupňa, v znení účinnom od 01.01.2013 ako aj v
znení účinnom pred touto novelou je potrebné poznamenať, že uvedenou novelou bola v predmetnom
ustanovení pridaná iba časť za bodkočiarkou, netýkajúca sa predmetnej problematiky. Ustanovenie
§ 9 odsek 2 uvedeného zákona súd prvého stupňa správne citoval v znení účinnom v čase začatia
exekúcie (teda v znení účinnom do 01.01.2013), pričom však obe ustanovenia na daný skutkový stav

správne aplikoval. Uvedené nemá žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je aj
táto námietka nedôvodná.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1,
§ 151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.