Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/49/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312218068
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Vanko
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312218068.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Vanka a členov senátu JUDr.
Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Ľubice Medveckej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14C/80/2013-44
zo dňa 10. februára 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 28.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1.609,96

eur ako náhrady škody a sumy 321,99 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/1011/2011.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
platnom znení, ustanoveniami § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods.

1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
účinnom do 01.01.2013, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom od 01.06.2011. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp.
zn. 9Er/1011/2011 mal za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na súde
dňa 14.09.2011. Súdny exekútor predložil exekučnému súdu zápisnicu spísanú na exekútorskom úrade
dňa 26.07.2011 s tým, že exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.

SR 00268/11 zo dňa 15.03.2011. Exekučný súd uznesením č. k. 9Er/1011/2011-11 zo dňa 27.09.2011
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Predmetné uznesenie bolo doručené
právnemu zástupcovi oprávneného a súdnemu exekútorovi dňa 20.09.2011. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 05.10.2011. Exekučný súd uznesením zo dňa 20.04.2012 exekučné konanie zastavil.
Súd prvého stupňa aj s poukazom na ustálenú judikatúru dospel k záveru, že neboli splnené zákonné
podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateľnamietal,žeexekučnýsúdsadopustilnesprávnehopostuputým,žepreskúmavalexekučný
titul, ktorá činnosť v rámci exekučného konania nebola v jeho právomoci, toto preskúmanie vykonal
neoprávnene a spôsobil tým prieťahy v konaní a rozhodnutie v danej veci vydalnie v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale po viac ako 80 dňoch. Súd prvého stupňa v danom prípade
skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15 dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či
je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody

si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa jeho názoru príslušný súd
svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že
exekučné konania bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené,
že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa

§ 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 14.09.2011
a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 27.09.2011, t.j. rozhodol po 13 dňoch od podania žiadosti o udelenie
poverenia, teda v zákonom uvedenej 15 dňovej lehote. Z tohto údaju jednoznačne vyplýva, že tvrdenie
navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 80

dní, je nepravdivé a zavádzajúce. V spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie rozhodnutia,
ani sťažnosť na prieťahy v konaní. Poukázal na to, že oprávnený voči uzneseniu o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odvolanie nepodal, taktiež nepodal odvolanie proti uzneseniu o
zastavení exekučného konania. Predmetné exekučné konanie je právoplatne skončené. Za tejto situácie
účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty, keďže súd

vo veci rozhodol bezodkladne po tom, ako mu súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia.
Navrhovateľ v písomnom stanovisku uvádza minimálne niekoľko urgencií vo veci vydania poverenia,
ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešponduje ani údaj o dobe omeškania uvádzaným
navrhovateľom v návrhu (80 dní) s exekučným spisom, navyše sú z obdobia, keď ani
nebolo začaté exekučné konanie, preto súd jeho údaje vyhodnotil ako nesprávne, zavádzajúce, ktoré

sú dôkazom toho, že navrhovateľ ako oprávnený nemal o veci dostatočný prehľad, na základe čoho
vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne
nedôveryhodne. Skutočnosť, že súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní
tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej súdnej judikatúry
tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho

dvora (ES), nemôže mať za následok jeho nesprávny úradný postup v tomto konaní a následne nárok
navrhovateľa na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom na tieto
skutočnosti dospel k záveru, že exekučný súd sa žiadneho nesprávneho úradného postupu nedopustil,
z ktorého dôvodu navrhovateľovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy. Ďalej uviedol, že nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003

Z.z., dôvodiac, že príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. V
súvislosti s prípadným prieťahom v danej veci sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd
pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady

by boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013.
Aj keď návrh bol podaný v roku 2012, súd bol toho názoru, že predmetné ustanovenie možno brať do
úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Námietky odporcu
súd prvého stupňa vyhodnotil tak, že mal za to, že návrh spĺňa náležitosti v zmysle §

43 OSP a zákona číslo 514/2003 Z.z.. Navrhovateľ v podanom návrhu uviedol čoho sa domáha, voči
komu smeruje a z akého dôvodu, pričom nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania,
ale má vplyv na výsledok sporu a môže viesť k zamietnutiu návrhu. Nepovažoval návrh za predčasne
podaný, a taktiež vznesenú námietku premlčania považoval za nedôvodnú. V danej veci navrhovateľ
súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody 1.609,96 eur, keď nevedel

zdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva a keď iba uviedol, že ide o škodu,
ktorá bola priznaná rozhodcovským rozsudkom. V žiadnom prípade nie je takéto vyjadrenie možné
považovať za preukázanú existenciu škody. Taktiež navrhovateľ, na ktorom je preukázanie existencie
príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním odporcu, túto žiadnym spôsobom nepreukázal,
čím sa dostal do dôkaznej núdze. Aj keď v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu

zodpovednosť, je nevyhnutné preukázať konkrétnu skutočnosť, zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za
vznik škody. V danom prípade žiadna takáto skutočnosť navrhovateľom preukázaná nebola. Súd prvého
stupňa dospel k názoru, že na strane odporcu, konajúceho cestou exekučného súdu,
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škodyani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za
uplatňovanú ujmu. Poznamenal, že úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne
sa odvíjajúcich skutočností. Ukladať súdu zákonodarcom zákonnú lehotu je riešenie, ktoré nemôže

dostatočne zohľadňovať okolnosti toho ktorého prípadu. Lehoty nemôžu zohľadniť množstvo podaní, o
ktorých ten, ktorý súd v danom čase rozhoduje. Nemožno zvyšovať počet pracovníkov na súdoch len
z dôvodu dočasného i keď podstatného zvýšenia množstva práce. Zákonodarný zbor SR v prípade
rozhodcovských rozsudkov lehotu na vydanie poverenia zrušil. V rámci exekučného konania mal súd
právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania
(rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011, I.
ÚS 16/2002). Poukázal aj na skutočnosť, že aj súdny exekútor, u ktorého oprávnený navrhovateľ podal
návrh na začatie exekúcie, nedodržal lehotu podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku na podanie návrhu
na súd do 15 dní. V danom prípade bolo rozhodnutie vydané exekučným súdom bezprostredne po
doručení žiadosti o udelenie poverenia (žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá), pričom táto

skutočnosť automaticky nemôže mať za následok, že navrhovateľovi v dôsledku uvedeného
postupu vznikla škoda (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Zároveň v danej veci neboli konštatované
zbytočné prieťahy v konaní či nečinnosť súdu. Majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma
nezávisí automaticky, len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre

finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Predmetný návrh súd považoval za
účelový a to aj s poukazom na ďalšie, hromadne podané totožné návrhy, v ktorých navrhovateľ taktiež
neuvádzal správne údaje o počte dní omeškania, nepreukázal existenciu škody, príčinnú súvislosť a
pod. Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol a o náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný

náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne trovy v konaní neuplatnil a ani mu žiadne
nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,

ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s

čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd zamietol znalecké
dokazovanie len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali
v tvrdení o výške škody. Súd teda znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku
materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Mal za to, že výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť

jeden zo základov pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Keďže súd zamietol vykonanie znaleckého
dokazovania svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiťmeritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom

čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol,
žedohovorzaväzujezmluvnéštáty,abyorganizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom
uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu,
kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na
uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP

ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v
sume1.609,96euranáhradynemajetkovejujmyvpeniazochvsume321,99eur,ktorámumalavzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 9Er/1011/2011, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní. K
vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 80 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim

vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie

možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich

procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Navrhovateľ však nešpecifikoval
žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani
odvolacísúdžiadentakýtodôvodnevzhliadol.Navyšehocipodľa§120odsek1,vetaprváOSPúčastníci
súpovinníoznačiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,podľavetydruhejcitovanéhoustanovenia,súd(tedanieúčastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovaných
dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 9Er/1011/2011 vyplýva, že
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 26.07.2011, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došla Okresnému súdu Levice dňa 14.09.2011. O žiadosti o udelenie poverenia súd rozhodol
uznesením č.k. 9Er/1011/2011-11 zo dňa 27.09.2011, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého, so sídlom Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
doručenú Okresnému súdu Levice dňa 14.09.2011 zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 20.10.2011. Následne Okresný súd Levice uznesením č.k. 9Er/1011/2011-24 zo dňa 20.04.2012
exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.05.2012.

O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak bolo rozhodnuté už na
13. deň (dňa 27.09.2011) od doručenia žiadosti súdu (nie ako uviedol navrhovateľ, že k rozhodnutiu
došlo až dňa 14.10.2011). Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie
povereniatrinásťdnípodoručenížiadostioudeleniepoverenianemožnohodnotiťakonesprávnyúradný
postup.Exekúciabolaprávoplatnezastavená,oprávnenýnepodalodvolanievočiuzneseniuozamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia, ani voči uzneseniu o zastavení exekúcie. Tým nemohlo dôjsť k prieťahom
v konaní, ktoré všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 do 17.01.2013, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o

exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné uviesť, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o

ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu,
ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení
jazykového - gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia
súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade naplnenia podmienok
pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

druhá veta) by uviedol, že súd je povinný rozhodnúť v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej
lehotyzákonodarcajasneprejavilsvojuvôľu,žesúdvprípade,akzistírozporžiadostialebonávrhualebo
exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“,
pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd
podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu.

Žiadosť o udelenie poverenia bola teda exekučným súdom zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý
odvolacímsúdom,že15dňoválehotanazamietnutiežiadostiovydaniepoverenianeexistovala,nedošlo
tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné
sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponovalspôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech a
ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani
prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa Krajský súd v Nitre udáva nasledovné:

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí citoval ust. § 9 ods. 1 po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. Citované ustanovenie je

platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Predmetné ustanovenie
novely citovaného zákona však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia. Z obsahu
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný právny stav správne aplikoval platnú normu,
preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné. Odvolací súd v tejto časti zároveň poukazuje
na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z. z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je

kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný
súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody
mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov, znamenal by to absurdný záver, že
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k
porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len

Ústavný súd SR. Aj novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací
súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že ju použil výkladovo pri aplikácii pôvodného
znenia zákona.

K navrhovateľom namietanej skutočnosti, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav tým,

že zamietol vykonať znalecké dokazovanie ohľadom preukázania navrhovateľových tvrdení o vzniku
údajnej majetkovej škody je potrebné konštatovať, že ako bolo už vyššie uvedené len súd určuje a
rozhoduje o tom, ktoré z označených dôkazov navrhovaných účastníkmi konania aj vykoná. S poukazom
na závery súdu prvého stupňa i odvolací súd sa s nimi stotožňujúc uvádza, že v predmetnom konaní
nebolo preukázané, že by konaním exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia, ktorým

zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie došlo k navrhovateľom
namietanému nesprávnemu úradnému postupu, nie je preto už potrebné ďalej skúmať, či došlo k vzniku
údajnejškody,resp.vakejvýškemohlavzniknúť.Navyšejepotrebnézdôrazniť,žeznaleckýposudokmá
slúžiť na preukázanie výšky vzniknutej škody, resp. ako revízny postup súdu pri jej výpočte. S poukazom
na uvedené je odvolací súd toho názoru, že vykonanie znaleckého dokazovania by bolo v tomto prípade

nadbytočné a nehospodárne.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.