Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/229/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214069
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412214069.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EditySzabovejačlenieksenátu

JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ
s.r.o., ul. Pribinova č. 25, 81109 Bratislava, IČO : 35 807 598, zastúpený : Fridrich Paľko s.r.o., ul.
Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava 2, IČO : 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a o návrhu žalobkyne na prerušenie konania, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27.11.2014, č.k. 7C/237/2012-97,
pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27.11.2014, č.k. 7C/237/2012-97
v celom rozsahu p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol, v celom
rozsahu zamietol aj jej žalobu, ktorou sa domáhala náhrady majetkovej škody vo výške 175,- eur
a nemajetkovej ujmy v sume 1.770,74 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Bratislava IV, ktorý ako súd miestne a vecne príslušný v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. EX
36/2005 vo veci pohľadávky navrhovateľa voči dlžníkovi M. M., D.. XX.XX.XXXX, ktorý nesplnil záväzok

vyplývajúci zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX, nerozhodol v zákonnej lehote o návrhu navrhovateľa na
zmenu súdneho exekútora, pričom v danom prípade okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora
rozhodol až po značne dlhej dobe, neexistovala.
Žalobkyňa svoju žalobu v časti, v ktorej sa domáhala zaplatenia majetkovej škody odôvodnila tým, že
škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu

na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom vznikla vo výške 70,- eur na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, vo výške 40,- eur
na udržiavanie a správu informačného systému, v sume 50,- eur na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom a vo výške 15,- eur na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje, ako aj kontrolu stavu konania na exekučnom súde, čo
je spolu 175,- eur.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.770,74 eur, žalobkyňa nárok uplatnila za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho
práv, stratu legitímnych očakávaní, že v zákonnom čase nastane stav predpokladaný zákonom, za
stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci, pričom samotné konštatovanie porušenia práva narozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa si uplatnila ako priemernú

náhradu nemajetkovej ujmy sumu 1.770,74 eur (55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu, pričom doba omeškania je 984 dní).
Žalovaná sa k návrhu na začatie konania vyjadrila písomným podaním zo dňa 3.9.2013 a žiadala súd,
aby žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že vo veci nie sú splnené procesné podmienky konania,
v žalobe nie je uvedená spisová značka súdneho konania, chýbajú dátumy podaní na súd, ktoré majú

význam pre právne posúdenie veci a dátumy, kedy sa žalobkyňa dozvedela o vzniku škody, pričom
nepriložila ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu exekučného konania a celú
dôkaznú povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sama (ÚS SR sp.zn.
II. ÚS 211/2012, sp.zn. IV.ÚS 366/2012, sp.zn. IV. ÚS 374/2012 ). Navrhla aplikáciu ust. § 43 ods. 1
O.s.p.. Uviedla, že zo žaloby nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže žalobkyňa namieta
"nezákonné konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora a nesprávny

úradný postup v podobe prieťahov. Čo sa týka prieťahov v konaní, uviedla, že "žiadosť o informáciu o
stave konania" nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k odstráneniu tvrdených
prieťahov, rozhodujúce je, či žalobkyňa využila možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v
príslušných konaniach predsedovi súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.j., či využila účinné
právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania (nález ÚS SR z 3.5.2011 č.k. III.ÚS 69/2011-25).

Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má iba predseda súdu alebo ÚS SR. Dňa 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a návrh bol podaný na súd už dňa 27.9.2012,
t.j. žalobkyňa ho nepodala po uplynutí 6- mesačnej lehoty, ale skôr (ust. § 15 ods. 1, § 16 ods. 4
zák. č. 514/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov), pričom poškodený sa práva na náhradu škodu

spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia
jeho žiadosti. Žalobkyňa neposkytla žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie predbežných žiadostí
a tým zmarila akúkoľvek možnosť prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sama
požiadala. Preto uplatnený nárok nepovažuje podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a zák.č. 514/2003 Z.z. za
predbežne prerokovaný.

Žalovaná poukázala aj na to, že podľa ust. § 44 zák.č. 233/1995 Z.z., v znení neskorších predpisov,
že v niektorých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, najmä
ak exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť, a v takom prípade súd nemohol objektívne
dodržať lehotu. Navrhovateľovi v takom prípade nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy podľa

ust. § 3 ods. 7, v spojení s ust. § 62 a nasl. zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Ak navrhovateľ nevyužil
tento prostriedok, zanedbal svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho
zákonníka (I.ÚS 16/02). Podľa jej názoru s poukazom na ust., § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., v
znení účinnom od 1.1.2013, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu možno vychádzať len z
výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z

právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, z rozhodnutia ESĽP, ktorým sa rozhodlo,
že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V danom prípade podľa jej
názoru nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov (čl. 48 ods. 2
Ústavy SR).
V súvislosti s uplatnenou majetkovou škodou žalovaná uviedla, že nie je zrejmé, čo predstavuje suma

175 eur (vecné náklady, skutočnú škodu alebo ušlý zisk). K otázke nemajetkovej ujmy zdôraznila, že
žalobkyňa nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa jej mala poskytovať náhrada v
peniazoch.Vyslovilanázor,žežalobkyňanepreukázalapodmienkyvznikuzodpovednostištátuzaškodu.
Súdprejednalvecpodľaust.§101ods.2O.s.p.vneprítomnostiúčastníkovkonaniadňa27.11.2014,keď
neakceptoval žiadosť žalobkyne o zrušenie termínu pojednávania a jej opakovanú žiadosť o prerušenie

konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR (ďalej ÚS SR) o ústavnej sťažnosti proti porušovaniu
základných práv a slobôd (k návrhu na prerušenie konania pripojil kópiu sťažnosti adresovanej ÚS SR).
Súd prvého stupňa po preskúmaní dôvodov na odročenie pojednávania v zmysle ust. § 119 ods. 1 O.s.p.
dospel k záveru, že takéto dôvody nie sú dané.
Vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi konania, hlavne žalobkyňou a

zapožičaným spisom sp. zn. 37Er/1799/05. Nevykonal však dokazovanie znaleckým posudkom,
posudkom, vypracovaným na požiadanie žalobkyne, pretože ho do spisu nezaložila.
Súd prvého stupňa tiež zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením I. ÚS 391/2014-10
sťažnosti spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. spojil na spoločné konanie a sťažnosť odmietol prenedostatok právomoci ÚS SR na jej prerokovanie. S poukazom na uvedené skutočnosti súd dospel k
záveru, že nie sú splnené podmienky na prerušenie konania, a preto návrh žalobkyne na prerušenie
konania zamietol.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil nasledovný skutkový stav :
Žalobkyňa vo svojej žalobe uviedla, že vec sa týka exekučného konania sp. zn. EX 36/2005, bez bližšej
špecifikácie súdneho spisu Okresného súdu Bratislava IV. V návrhu okrem spisovej značky súdneho
konaniachýbajúdátumypodanínasúd,ktorémajúvýznampreprávneposúdenieveciadátumy,kedysa
žalobkyňa dozvedela o vzniku škody, pričom nepriložila ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval

existenciu exekučného konania.
Lustráciou podľa povinnej osoby zistil, že ide konanie vedené pod sp. zn. 37Er/1799/2005,
v právnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ s.r.o., proti povinnému : M. M. (úmrtie osoby povinnej
dňa XX.X.XXXX ). Žiadosť súdneho exekútora N.. O. C. o udelenie poverenia (25EX 036/2005) bola
súdu doručená dňa 27.6.2005. Poverením č. XXXX *. XXXXXX zo dňa 6.7.2005 súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti 19.440,- Sk s príslušenstvom podľa

ust. § 45 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. Dňa 20.7.2009 bola doručená súdu
žiadosť zo dňa 16.7.2009 o zmenu súdneho exekútora. Pokynom zo dňa 10.8.2009 súd vyzval súdneho
exekútora o vyúčtovanie a exekučný spis. Dňa 19.10.2009 bolo doručené súdu vyúčtovanie trov a
uznesením č.k. 37Er/1799/2005, 25EX 036/05 - 28 zo dňa 26.3.2012 súd rozhodol o žiadosti
oprávneného na zmenu exekútora tak, že žiadosť oprávneného na zmenu exekútora zamietol, vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a konanie o exekúcii zastavil.
Súd svoje rozhodnutie oprel o čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2, 3, a 4, a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ďalej ust. § 36 ods. 2, § 39 ods.
2. § § 44 ods. 2, 8 a 9 zák. č. 233/1995 Z.z., v znení neskorších predpisov (Exekučného poriadku v tom
čase platnom ) a ust. § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Vzhľadom na povahu žalobkyňou opísaného úkonu, t.j. návrhu na zmenu súdneho exekútora, ako aj v
Exekučným poriadkom stanovenú lehotu, v ktorej mal exekučný súd rozhodnúť, preukázaná nečinnosť
navrhovateľa a nevyhnutnosť súdu vo veci vykonať pred ako aj súčasne s rozhodnutím o návrhu na
zmenusúdnehoexekútoraajinéprocesnéúkony,súdnepovažuje nerozhodnutieopredmetnom návrhu

na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom za zbytočné prieťahy, t.j. za nesprávny
úradný postup. Súd má za to, že ak by aj k prieťahom v konaní došlo, nemusí sa vždy jednať o porušenie
práva na primeranú dĺžku konania, ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom
je možné ukončenie trvania konania spravidla očakávať (rozsudok NS ČR zo dňa 23.3.2011 sp. zn.
30Cdo/1613/2009 ( C 9548 )).

Zákon č. 514/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov, zavádza zodpovednosť za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci a súd v danom prípade skúmal, či sú splnené predpoklady zodpovednosti
štátu za vznik navrhovateľom označenej majetkovej, resp. nemajetkovej škody, pretože štát zodpovedá
iba za podmienok stanovených týmto zákonom. Ide o objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu
na zavinenie) za predpokladu, že sú súčasne splnené všetky zákonné podmienky, a to existencia

nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, vznik škody či nemajetkovej ujmy a
príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody, či nemajetkovej ujmy. Verejnou mocou sa rozumie moc, ktorá rozhoduje autoritatívne o
právach a povinnostiach subjektov či už priamo alebo sprostredkovane.
Nakoľko žalobkyňa nepredložila listinné dôkazy, teda neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala,

že by bolo v danom prípade porušené jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Dôkazmi
nepreukázala ani vznik materiálnej škody (ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.) pri každej individuálnej
pohľadávke,keďžeuviedlaibapaušálnesumyzavšeobecneuvedenéčinnosti.Spoukazomnauvedené
mal súd za to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vznik a ani výšku majetkovej škody. Paušálne
vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky, na ktoré poukazuje v návrhu na začatie

konania, nie je bez ďalšieho dôkazom o vzniku a výške škody, pričom ich vynaloženie konkrétne v
tomto prípade žalobkyňa nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno v konaní. Ak žalobkyňa tvrdí,
že jej škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu tým, že tento v
rozpore s platnou právnou úpravou zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, súd
poukazuje na to, že v tejto súvislosti by išlo o nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal
na konštantnú judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, ak postup orgánu verejnej moci (vrátane súdu)
smerujúci k vydaniu rozhodnutia bol nesprávny, avšak zároveň bol zavŕšený vydaním samotného
rozhodnutia(vdanomprípaderozhodnutiaozamietnutípoverenia),platí,žesamožnodomáhaťnáhradyškody len z titulu nezákonného rozhodnutia, pretože takéto nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje
aj nesprávny úradný postup. Žalobkyni nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím z dôvodu, že predpokladom vzniku tohto nároku je zrušenie alebo zmena

právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Uznesenie exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o vydanie
poverenia, však nebolo zrušené odvolacím súdom pre nezákonnosť. Vzhľadom na to predmetné
uznesenie nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 a § 6 zák. č. 514/2003 Z.z..
Žalobkyňa ako osoba poškodená nepredložila ani dôkazy, ktoré by odôvodňovali priznanie jej uplatnenej

nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, nárok žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z., pretože takýto
nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe (tento záver možno vyvodiť z ust. § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zák.
č. 514/2003 Z.z.). V prípade právnickej osoby totiž nemožno hodnotiť jej doterajší život a prostredie, v
ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské uplatnenie. V tejto časti preto zrejme ide o nárok
na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3

OZ. V opísanom konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom žalovanej došlo
k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobkyne, a ani samotná žalobkyňa v priebehu konania
netvrdila, že by v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému
zásahu do jej dobrej povesti. Takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť
exekučného súdu predsa nemôže mať vplyv na povesť žalobkyne.

Žalobkyňa teda nesplnila zákonom predpokladané podmienky (zák. č. 514/2003 Z.z.) pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu tak majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy.
Výrokotrováchkonaniasúdprvéhostupňaodôvodnilust.§142ods.1O.s.p.,akeďževkonaníúspešnej
žalovanej trovy konania nevznikli (žiadne si neuplatnila), náhrada trov konania jej nebola priznaná.
Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho

právneho zástupcu. Namietla, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu.

Namietla, že súd prejednal vec v jej neprítomnosti v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to napriek tomu,
že riadne a v čas požiadala o zrušenie pojednávania a uviedla dôležitý dôvody, a predložila súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Preto súd nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Takýmto
postupom jej odňal právo na konanie pred súdom.
Poukázala na ust. § 15 O.s.p. a uviedla, že uskutočnila podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým

upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach žalobkyne a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného.VtejtosúvislostipoukázalnaviacerérozhodnutiainýchsúdovvSlovenskejrepublike,ktoré

v identických veciach vylúčili všetkých sudcov daného okresného súdu. Preto rozhodovanie o vylúčení
sudcov Okresného súdu Bratislava IV v prejednávanej veci je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Pre rozhodnutie, či súd možno považovať
za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovenia sudcu a dĺžka jeho mandátu,
existencia garancií proti nátlaku zvonku, a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Navrhovateľ

podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu.
Za uvedených okolností (žalobkyňou bola podaná ústavná sťažnosť pre porušovanie jej práva na
nestranný súd) nebolo prípustné, aby konanie pokračovala ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho

vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobkyne na
prerušenie konania, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobkyňa preto podala proti rozhodnutiu o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobkyne o zrušenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd

pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala ani možnosť
vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho,
aby jej umožnil cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam. Nebola vôbec oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k týmtodôkazom a prednesom vyjadriť, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil jej právo na
kontradiktórny súdny proces. Namietla tiež, že ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila
písomné vyjadrenie k žalobe, mal súd vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.

a skutkovým základom sa mal stať skutkový stav tvrdený žalobkyňou.
Súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, ale v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu
a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však
ignoroval všetky tvrdenia žalobkyne o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu

informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií; poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti považuje
rozhodnutie súdu za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Zdôraznila, že rozhodnutie nemá náležitosti,
ktoré by zodpovedali kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti poukázala aj na
nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III.ÚS 36/2010. Uviedla, že z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla,

čo sa rovnako týka aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Vyslovila nesúhlas s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo
v exekučnej veci k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Žalobkyňa hodlala v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a

to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobkyňu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.
a neoznámil jej, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy.
Ďalej namietla, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k

porušeniu práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo neobstojí ani jedna odvolacia

námietka navrhovateľa. Rozsudok vo veci bol verejne vyhlásený dňa 24.11.2015.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že žalobkyňa požiadala opakovane prvostupňový súd o
zrušenie termínu pojednávania, avšak svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnila zo závažných
dôvodov, hoci súd prvé pojednávanie nariadené vo veci na deň 2.6.2014 odročil na neurčito za
účelom zadováženia vyjadrenia žalovanej k žiadosti žalobkyne, avšak následne vo veci nariadil nové

pojednávanie na deň 27.11.2014. Na základe tejto skutočnosti malo byť žalobkyni jasné, že súd
neakceptoval jej žiadosť, a predmetnú vec mieni prejednať. Preto pre postup súdu podľa § 101 ods.
2 O.s.p. neexistovala žiadna zákonná prekážka a žalobkyňa sa svojou neúčasťou na pojednávaní
sama obrala o možnosť brániť svoje záujmy priamo na súde, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom
a prípadne aj navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Súdu prvého stupňa nebránila v prejednaní veci

ani tá skutočnosť, že žalobkyňa podala vo veci ústavnú sťažnosť, pretože podanie takejto sťažnosti
nie je dôvodom na prerušenie konania. Okrem toho v čase prejednávania veci už mal súd k dispozícii
informáciu, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením I. ÚS 391/2014 - 10 sťažnosti spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o. spojil na spoločné konanie a sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ÚS
SR na jej prerokovanie. Odvolacie námietky žalobkyne v tomto smere sú preto právne irelevantné.

Nezodpovedá skutočnosti ani jej argumentácia, že žalovaná sa k jej návrhu na začatie konania
nevyjadrila a že súd mal z toho dôvodu vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. §
153b O.s.p.. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 3.9.2013 a toto jej vyjadrenie bolo právnemu
zástupcovi žalobkyni doručené dňa 29.1.2014. Spolu s predvolaním na pojednávanie bolo jej právnemu
zástupcovi doručené aj poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov, ktoré obsahuje aj

poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Uvedené skutočnosti vyplývajú z poštových doručeniek na č.l. 37
a 38 spisu.
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, a vyvodil z neho
správny právny záver o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne, nakoľko bolo preukázané, žezákonné podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2014 Z.z. neboli splnené.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že aj keď exekučný súd nerozhodol
o zmene exekútora v 30 dňovej zákonnej lehote, vzhľadom na dôvody popísané vyššie nejde o

nesprávnyúradnýpostup.Prinesplnenítejtoprvej,základnejpodmienkystrácavýznamskúmaťsplnenie
ďalších dvoch podmienok. Napriek tomu odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa sa
správne vysporiadal aj s ďalšími dvomi podmienkami (vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou).
Za podstatné považuje odvolací súd zaujať ešte stanovisko k odvolacej námietke navrhovateľa, že vo

veci rozhodol nezákonný sudca. Poukazuje pri tom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 8NcC
191/2012-14 zo dňa 22.10.2012, v ktorom nadriadený súd o námietke zaujatosti sudcov Okresného
súdu Bratislava IV rozhodol tak, že vyslovil, že všetci sudcovia činní v čase rozhodovania na tomto súde,
okremM..O.G.(konalvspornejexekučnejveci),niesúvylúčenízprejednávaniaarozhodovaniavoveci.
Sudkyňa M.. H. F. G., ktorá vec prejednala a rozhodla v nej, v čase podania námietky zaujatosti nebola
ešte sudkyňou Okresného súdu Bratislava IV. Nadriadený súd z uvedených dôvodov nevyhovel ani

návrhu žalobkyni na prikázanie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7C 237/2012
inémusúdu.Niejepretodôvodnánámietkažalobkyneuvedenávodvolaní,ževovecikonalarozhodoval
vylúčený sudca.
Nakoľko súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v rozhodujúcich otázkach správne a dostatočným
spôsobom odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny

potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., a ich náhradu v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.