Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 25, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/160/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116212322
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4116212322.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobcu: Prvá
stavebná sporiteľňa a. s., so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1. Y.
M., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., Q. XXX, 2. H. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., Q. XXX, 3. J. W., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Q.-D. X., S. XX, 4. R. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q.-D. X., S. XX, o zaplatenie
18.462,22 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 30.
januára 2017 č. k. 12C/230/2016-43 do zamietajúceho výroku, ako aj do povolenia zaplatiť dlžnú sumu
v splátkach takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa
zaplatenia úroku vo výške 8,49% ročne zo sumy 15.044,84 eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia p o
t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku týkajúcom sa splatnosti priznanej
sumy, ktorým súd povolil žalovaným zaplatiť dlžnú sumu v splátkach po 400 eur mesačne a vo výroku
o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou voči žalovaným v 1. až 4. rade domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v

1. až 4. rade zaplatiť žalobcovi sumu 18.462,22 eura spolu s 8,49% úrokom za úver zo sumy 15.044,84
eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia a s 5% úrokom z omeškania zo sumy 16.966,75 eura od 01. 05.
2016 do zaplatenia.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaných v 1. až 4. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi
sumu 16.762,44 eura s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 16.166,13 eura od 01. 05. 2016 do
zaplatenia s tým, že súd povolil žalovaným dlžnú sumu splácať v splátkach po 400 eur mesačne a to

vždy do 15. dňa v mesiaci, počnúc prvou splátkou v mesiaci február 2017 až do zaplatenia pod stratou
výhody splátok s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
žalovaných. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 7 ods. 2 až
4, § 8 ods. 2, 4, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 310/1992 Z. z. o stavebnom sporení, § 546, § 548 ods. 1, 2, §
550, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 4 písm. k), ods. 5, 8 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými bola platne a riadne uzatvorená v písomnej forme

dňa 16. 06. 2008 Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Žalovaní porušili zmluvné
dohodnuté podmienky, medziúver prestali riadne a včas splácať a pre omeškanie so splácaním úveru
žalobca pristúpil dňa 20. 08. 2015 k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Zostatok úveru ku dňu
20. 08. 2015 žalobca vyčíslil vo výške 17.612,75 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 15.690,84eura a úrokov a poplatkov vo výške 1.921,91 eura, následne žalobca vyčíslil dlžnú sumu ku dňu 30. 04.
2016 vo výške 18.462,22 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 15.690,84 eura, úrokov a poplatkov
vo výške 1.921,91 eura, úroku vo výške 8,49% ročne za úver vo výške 899,16 eura za obdobie od 21.

08. 2015 do 30. 04. 2016, úroku z omeškania vo výške 5% ročne vo výške 596,31 eura za obdobie
od 21. 08. 2015 do 30. 04. 2016, pričom z výpisu z účtu odstúpeného úveru vyplýva, že žalobca si
uplatňuje poplatky v celkovej výške 800,62 eura. Súd uvedenú zmluvu o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože zmluvnými stranami na jednej strane
bol dodávateľ, čo bol v danom prípade žalobca, ktorý poskytol stavebný úver a na druhej strane žalovaní

ako spotrebitelia, ktorí nemohli individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu
na uzavretie zmluvy. Na uvedenú zmluvu účastníkov je potrebné pozerať teda ako na spotrebiteľskú,
na ktorú sa vzťahuje ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd žalobe vyhovel v časti zaplatenia
sumy 16.762,44 eura a priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 15.044,29 eura uplatňovanej titulom
istiny vyčíslenej ku dňu 30. 04. 2016, na zaplatenie sumy 1.121,29 eura uplatňovanej titulom úrokov
vyčíslených ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru do 20. 08. 2015, na zaplatenie sumy 596,31

eura, čo je vyčíslený 5% úrok z omeškania od 21. 08. 2015 do 30. 04. 2016, ktoré skutočnosti vyplývajú
z podanej žaloby, ako aj z výpisu z účtu z odstúpenia úveru. Súd zamietol žalobu v časti uplatnenej
sumy 1.699,78 eura, ktorú si žalobca uplatňoval vo výške 800,62 eura titulom poplatkov a vo výške
899,16 eura titulom úrokov za úver po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Poplatky za upomienky
a spracovateľský poplatok žalobcovi nepriznal, pretože sa jedná o neplatné zmluvné dojednania, keď

takýto poplatok bol zjednaný v rozpore s požiadavkou dobrých mravov na ujmu spotrebiteľovi a zakladá
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Súdu nie je zrejmé a z úverovej zmluvy
to nevyplýva, za čo vlastne žalovaní poplatok zaplatili, žalobca nepredložil sadzobník poplatkov. Ak
bol poplatok uvádzaný za vedenie účtu, je to len administratívna činnosť žalobcu, ktorá logicky súvisí
s predmetom jeho podnikania a charakterom uvedeného zmluvného záväzku. Poplatok tak slúži len

žalobcovi na úhradu jeho administratívy, pokiaľ je takáto administratíva vôbec vykonávaná. Za uvedený
poplatok nie je žalovaným poskytnutá žiadna služba. Dojednanie tohto poplatku je tak neplatným podľa
ust. § 53 ods. 1 OZ. V zmysle ust. § 37 OZ je takéto dojednanie o uvedenom poplatku neplatné.
Dojednanie poplatku za neexistujúcu službu je s prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti rovnako
konaním priečiacim sa dobrým mravom, a tak je dojednanie takéhoto poplatku neplatné podľa § 39

OZ a účtovanie takéhoto poplatku je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Súd ďalej nepriznal
žalobcovi nárok na zaplatenie úroku, ktorý si uplatňoval za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru od 21. 08. 2015 do 30. 04. 2016 vo výške 899,16 eura a ktorý si uplatňoval vo výške 8,49%
ročne zo sumy 15.044,84 eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia, teda po dni nasledujúcom po dni, kedy
si úrok vyčíslil, pretože podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo 143/98) vyplýva,

že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, pretože v opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako
aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Pokiaľ
veriteľ, v danom prípade žalobca, pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie

úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru. Súd preto dospel k
záveru, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje
režim platenia úrokov z omeškania. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd zaviazal žalovaných v 1. až 4.
rade zaplatiť žalobcovi sumu 16.762,44 eura s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 16.166,13 eura
od 01. 05. 2016 do zaplatenia s tým, že súd povolil žalovaným dlžnú sumu splácať po 400 eur mesačne

vždy do 15. dňa v mesiaci, počnúc prvou splátkou v mesiaci február 2017. Vo zvyšnej časti uplatnených
poplatkov a uplatneného úroku, po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, súd žalobu zamietol. Súd
povolil žalovaným s poukazom na § 232 ods. 4 CSP dlžnú sumu splácať po 400 eur mesačne tak, ako
žalovaný v 2. rade navrhol na pojednávaní. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 255
ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko každá z nich mala

vo veci úspech len čiastočný.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku, vo výroku, ktorým súd umožnil žalovaným
zaplatiť uloženú povinnosť splátkami vo výške 400 eur, ako aj vo výroku o náhrade trov konania, podal
odvolaniežalobca,ktorýsadomáhaljehozrušeniaavráteniavecisúduprvejinštancienaďalšiekonanie.

Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o zamietnutí nároku v časti jeho nároku
na zaplatenie úrokov za úver po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru o povolení splácať uloženú
povinnosť mesačnými splátkami vo výške 400 eur a o náhrade trov konania. Poukázal na ust. § 497 a
§ 502 Obchodného zákonníka a mal za to, že nárok na požadovanie úrokov za poskytnutý úver možnoodvodiť aj z analogického výkladu k ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak dlžník
vráti peňažné prostriedky skôr než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia
peňažných prostriedkov. Podľa jeho názoru je teda nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý

úrok za úver zaniká až uplynutím vrátenia toho, čo dlžník od veriteľa dostal, a teda zánik povinnosti platiť
dohodnutý úrok je viazaná na okamih skutočného vrátenia finančných prostriedkov veriteľovi. V prípade,
ak porušením povinnosti dlžníka, v dôsledku ktorého žalobca využije zákonom daný mechanizmus,
zanikol veriteľov nárok na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by prakticky porušením povinnosti získal
pre seba výhodnejšie postavenie, nakoľko by sa „zbavil“ povinnosti plniť zmluvné dojednané plnenie.

Oprávnenie veriteľa domáhať sa splnenia dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti bolo podmienené
porušením povinnosti zo strany dlžníkov a navodením protiprávneho stavu ich konaním. Súd prvej
inštancie priznal nárok na uhradenie istiny úveru, a teda žalovaní stále majú finančné prostriedky
od žalobcu požičané a doteraz ich nevrátili, ďalej majú možnosť ich užívať, resp. užívať to, čo za
ne dostali. Ak je úrok cena za užívanie finančných prostriedkov, žalobca nevidí iný dôvod, prečo by
žalobca nemal mať nárok na zaplatenie úroku z finančných prostriedkov, ktoré mu neboli vrátené. Je

teda nesprávny a právnymi normami absolútne nepodložený názor súdu prvej inštancie, na základe
ktorého by veriteľ, ktorý prenechal finančné prostriedky za odplatu dlžníkovi, nemal nárok na odplatu za
prenechanie finančných prostriedkov, ak ich dlžník veriteľovi nevrátil. Za nesprávny považuje rozsudok
súdu prvej inštancie aj v časti, v ktorej povolil súd žalovaným splácať uloženú povinnosť mesačnými
splátkami vo výške 400 eur. Je toho názoru, že ak má súd za to, že je potrebné stanoviť dlhšiu lehotu

ako je určené právnym predpisom alebo stanoviť, že sa má splácať v splátkach, musí byť takáto
časť výroku rozhodnutia podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo
zdôvodnili záver súdu, že aj vzhľadom na povahu prejednávanej veci priznanému nároku a osobným
pomerom strán je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než 3 dni od právoplatnosti rozsudku alebo
stanoviť, že peňažné plnenie sa môže stať v splátkach. Zároveň hodnotiaca úvaha súdu nemôže byť

ľubovoľná. Je nepochybné, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o povolení splátok absolútne sa
nezaoberal skúmaním majetkových pomerov žalovaných, nezaoberal sa otázkou, či povolenie splátok
nebude mať neprimerané predĺženie doby, počas ktorej bude úver splácaný a nijakým spôsobom
neodôvodnil, na základe čoho sa rozhodol žiadosti žalovaného v 2. rade vyhovieť. Takéto odôvodnenie
súdu odporuje princípu spravodlivého procesu, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné.

Rovnako sa nestotožnil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o práve na náhradu trov konania.
Poukázal na ust. § 255 a nasl. CSP, pričom zdôraznil, že si uplatnil nárok na zaplatenie 18.462,22 eura
s príslušenstvom. Napadnutým rozsudkom mu súd priznal sumu 16.762,44 eura. Vo veci samej tak mal
úspech 90,79%. Takáto zmiera úspechu iba ťažko znamená čiastočný úspech neznamenajúci vznik
nároku na náhradu trov konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania je tak v rozpore s

ustanoveniami procesného práva a s princípmi náhrady trov konania.

4. Žalovaní v 1. až 4. rade sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z., ďalej

len „CSP“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch, viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP a § 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, tak ako ho
zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku
(§ 385 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom
výroku týkajúcom sa zaplatenia úroku vo výške 8,49% ročne zo sumy 15.044,84 eura od 01. 05. 2016

do zaplatenia je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť a vo výroku, ktorým súd
povolil žalovaným zaplatiť priznanú sumu v splátkach po 400 eur mesačne, ako aj v súvisiacom výroku
o trovách konania bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť
a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6.Zobsahuspisunespornevyplynulo,žestranysporuuzatvorilinazákladeZmluvyostavebnomsporení
č. 3057815 0 01 aj Zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. 3057815 8 02 a stavebnom úvere č. 3057815
0 01 zo dňa 16. 06. 2008, v súlade s ktorou žalobca poskytol žalovaným v 1. a 2. rade medziúver vo
výške 16.596,98 eura. Žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky
medziúveru 8,49% pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 117,44 eura a do pridelenia cieľovej

sumyvkladaťnaúčetstavebnéhosporeniapravidelnémesačnévkladyvovýške26,55eura.Popridelení
cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaní zaviazali splácať stavebný úver, vrátane úroku
vo výške 4,70% pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 144 eur. Žalovaní v 3. a 4. rade prevzali
na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokoja žalovaná v 1. a 2. rade. Žalovaní v 1. a2. rade porušili zmluvné dohodnuté podmienky a medziúver prestali riadne a včas splácať, v dôsledku
čoho žalobca dňa 20. 08. 2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Ku dňu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru 20. 08. 2015 bola celková výška dlžnej sumy 17.612,75 eura,

ktorá pozostávala z istiny 15.690,84 eura a nezaplatených úrokov za úver a nesplatených poplatkov ku
dňu mimoriadnej splatnosti v celkovej výške 1.921,91 eura. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby
súd zaviazal žalovaných v 1. a 4. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 18.462,22 eura spolu
s 8,49% úrokom za úver zo sumy 15.044,84 eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia a 5% p. a. úrokom z
omeškania zo sumy 16.966,75 eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia.

7. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovaných v 1. a 4. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi
sumu 16.762,44 eura s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 16.166,13 eura od 01. 05. 2016 do
zaplatenia s tým, že im povolil dlžnú sumu zaplatiť v splátkach po 400 eur mesačne vždy do 15. dňa v
mesiaci, počnúc prvou splátkou v mesiaci február 2017 až do zaplatenia pod stratou výhody splátok s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných a vo

zvyšnej časti súd návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo.

8. V dôsledku podaného odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie je predmetom
odvolacieho konania zamietajúci výrok týkajúci sa nepriznania úroku za úver po vyhlásení predčasnej

splatnosti úveru, ako aj vyhovujúci výrok v časti splatnosti priznanej sumy, ktorým súd povolil žalovaným
dlžnú sumu splácať v splátkach po 400 eur mesačne, ako aj výrok o náhrade trov konania.

9. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 odsek 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý

zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 odsek 1 CSP platí tento zákon aj na
konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

12. Podľa § 389 odsek 1 písmeno b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

13. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní tvrdil, že vo výroku, ktorým súd povolil žalovaným zaplatiť dlžnú
sumu 400 eur v mesačných splátkach, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, je potrebné uviesť, že táto námietka je dôvodná.
Odvolací súd nespochybňuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj

povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a znamená právo účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi odníma
možnosť náležite skutkovo, ale aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce

využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia ohľadne
podstatných argumentov súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.
Nedodržaním uvedeného postupu je účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd má preskúmať napadnuté
rozhodnutie vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aj keď s ohľadom na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania,
avšak súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky
argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu.14. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie prvým výrokom zaviazal žalovaných v 1. až 4. rade zaplatiť
žalobcovi sumu 16.762,44 eura s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 16.166,13 eura od 01. 05.
2016 do zaplatenia s tým, že im povolil uvedenú sumu splácať v splátkach po 400 eur mesačne, vždy do

15. dňa v mesiaci, počnúc prvou splátkou v mesiaci február 2017 až do zaplatenia pod stratou výhody
splátok. V tejto časti svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaným povolil s poukazom na § 232 ods.
4 CSP dlžnú sumu splácať po 400 eur tak, ako žalovaný v 2. rade navrhol na pojednávaní. Uvedené
odôvodnenie, prečo súd prvej inštancie umožnil žalovaným splácať priznanú sumu v 400-eurových
mesačných splátkach nie je dostatočne odôvodnené a ani presvedčivé. Z obsahu spisu je nesporné, že

prítomní žalovaní v 2. a v 4. rade na pojednávaní sa k svojim majetkovým, ani zárobkovým pomerom
nevyjadrovali a žalované v 1. a v 3. rade ani neboli prítomné na pojednávaní. Je potrebné v tejto časti dať
za pravdu žalobcovi, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o povolení splátok vôbec nezaoberal a
neskúmal majetkové pomery žalovaných a nijakým spôsobom neodôvodnil, preto vyhovel žalovanému v
2. rade, ktorý žiadal povolenie splácať dlh v 400-eurových mesačných splátkach. Nedostatočne zistené
okolnosti prípadu na strane žalovaných v 1. až v 4. rade, ako aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie v tejto časti nie je dostatočné, nepreskúmateľné, keď pre rozhodnutie o povolení splátok je
potrebné zisťovať, aký majetok žalovaní v 1. až v 4. rade vlastnia, aké sú ich zárobkové pomery, najmä,
keď sa k nim žalovaní vôbec nevyjadrili. Keďže súd prvej inštancie nemal dostatočné podklady pre
to, aby mohol prijať záver, či priznaná pohľadávka žalobcu môže byť zaplatená v splátkach, resp. v
lehote určenej zákonom, pričom v tejto časti z jeho rozhodnutia absentujú náležitosti odôvodnenia, bolo

potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 odsek 1 písm. b/ CSP vo výroku splatnosti priznanej
sumy 16.762,44 eura s 5% úrokom z omeškania od 01. 05. 2016 zo sumy 16.166,13 eura do zaplatenia)
zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Žalobca podal odvolanie aj do napadnutého zamietajúceho výroku týkajúceho sa zaplatenia úroku

vo výške 8,49% ročne zo sumy 15.044,84 eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia, tvrdiac, že má nárok na
úrok za úver aj po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru popri úrokoch z omeškania.

16. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi prináleží dohodnutý úrok z poskytnutých
prostriedkov len do splatnosti dlhu, a po splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť veriteľovi úrok

z omeškania, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi, je podľa názoru odvolacieho súdu správny. V tejto časti
vo vzťahu k zamietajúcemu výroku súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, na základe
ktorého zistil správny skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Odvolací

súd sa preto stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v jeho zamietajúcej časti, teda v časti
nepriznaného úroku 8,49% z istiny po zosplatnení úveru, na rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti
v plnom rozsahu odkazuje, a vzhľadom na dôvody uvádzané v odvolaní žalobcu zvýrazňuje nasledovné:

17. Žalobca vo svojom odvolaní v prvom rade namietal aplikáciu nesprávneho právneho predpisu, kedy

mal za to, že v danom prípade ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
pričomsúdprvejinštancienadanýprávnyvzťahaplikovalObčianskyzákonník.Tútonámietkupovažoval
odvolací súd za nedôvodnú z nasledovných dôvodov:

Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o medziúvere a o stavebnom -

spotrebiteľskom úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a žalovaní vystupovali ako spotrebitelia, t. j. osoby, ktoré nekonali v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere
má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých
prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom na ďalšie všeobecné podmienky odkazuje.

Spotrebiteľská zmluva je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu
na to, či je upravená v Občianskom, Obchodnom zákonníku alebo inom osobitnom zákone. Podľa
predchádzajúceho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., ako aj zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení a doplnení
niektorých zákonov je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe

zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
S poukazom na uvedené aj predmetnú zmluvu o stavebnom - spotrebiteľskom úvere je potrebné
považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogata lex
generalis, t. j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecnýmzákonom,ješpeciálnouprávnouúpravouvprejednávanejvecizákonč.129/2010Z.z.ospotrebiteľských
úveroch, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spotrebiteľského
práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný

zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedené platí napriek tomu, že je nespochybniteľný názor žalobcu,
že úver je tzv. absolútny obchod a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň vždy
je potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, pričom v súlade
s princípmi ochrany spotrebiteľa tu vyvstáva požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy

rovnakých inštitútov súkromného práva bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom
zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občiansko-právnej úpravy, ktorá má
zároveň spotrebiteľský charakter z ústavno-právneho hľadiska nespochybňuje ani Ústavný súd SR
(uznesenie ÚS SR z 19. 06. 2013 sp. zn. I.ÚS 402/2013).

18. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní namietal aplikáciu Občianskeho zákonníka, pričom poukazoval

na uznesenie NS SR 6MCdo 4/2012, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok NS
SR zo dňa 14. 09. 2017 č. k. 3Cdo 87/2017, v ktorom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR zaoberal
predchádzajúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré riešili otázku aplikácie Obchodného alebo
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na závery uvedeného rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktorý podrobil prieskumu všetky doterajšie rozhodnutia týkajúce sa danej problematiky, vrátane

uvádzaného rozhodnutia NS SR 6MCdo 4/2012, a dospel k záveru, že nie je dôvod spochybňovať názor
žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka.
Na druhej strane je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej
zmluvyavzhľadomnaprincípochranyspotrebiteľadospelkzáveru,ževprípadeduplicityprávnejúpravy
rovnakých inštitútov súkromného práva je potrebné aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom

zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Poukázal na to, že úverovú zmluvu treba v danom prípade
považovať za zmluvu spotrebiteľskú, čo vyplýva i zo Smernice Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986, ktorá
klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením „spotrebiteľ“.

19. Pokiaľ žalobca tvrdí, že po zosplatnení dlhu má nárok na dojednaný úrok, odvolací súd v tejto

súvislosti poukazuje na aplikačnú prax súdov, ktorá sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti,
a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách, tieto žalobcovi patria, už zaoberala. Najvyšší
súd SR vo veci 4Obo 143/1998 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytovaných prostriedkov patria len
do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver
Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k

dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by
spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Uvedené rozhodnutie akceptoval i
Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012. K záveru súdov, že: „...pokiaľ veriteľ
pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru“ ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by

nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

20. Pokiaľ žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom dňom 08. 04. 2015,
týmto svojím jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah a
zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie,
keďže zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom
stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ

požadovať, aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na základnú charakteristiku
úverového vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie
požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný
úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá
istinu úveru v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva

veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru.

V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe
jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu,vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny
úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, to znamená, že veriteľ má právo
získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá

obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok
veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku tohto
jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a
tedaužívaťasplácaťichpostupnevsplátkachavzniknemupovinnosťuhradiťcelúpožičanúsumuspolu
s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť požičané

prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník, ktorý nesplní
povinnosťvrátiťzosplatnenúpohľadávku,sadostávadoomeškaniaajepovinnýuhradiťveriteľoviajúrok
z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa,
ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky
zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej
zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo.

Podľa názoru odvolacieho súdu, len do oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov, a teda
do mimoriadneho zosplatnenia celého úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a po
zosplatnení pohľadávky má veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemá už nárok na zmluvne
dojednaný úrok.

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom výroku týkajúcom sa zaplatenia úroku vo výške 8,49% ročne zo sumy 15.044,84 eura od
01. 05. 2016 do zaplatenia (teda úroku po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru) ako vecne správny
podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdil.

22. Keďže odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku týkajúcom sa splatnosti
priznanej sumy a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP je súd prvej inštancie
povinný rozhodnúť aj o náhrade trov v novom rozhodnutí vo veci. Je potrebné dať za pravdu žalobcovi,
že súd prvej inštancie nesprávne pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval ust. § 255

CSP a nesprávne posúdil pomer úspechu a neúspechu strán konania.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).