Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 19, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/295/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4317202140
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4317202140.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, W. F.,
proti žalovanému: Poštová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890,
zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO:
47 232 471, o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy,

o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 300
eur, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 27. septembra 2018, č. k.
12Csp/43/2017-152, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania
žalovanému voči žalobcovi z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalejlen„CSP“)uznesenímzodňa27.09.2018,č.k.12Csp/43/2017-152konaniezastavila žalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, žalobca žalobou doručenou súdu dňa 13.2.2017 žiadal, aby

súd po vykonanom dokazovaní určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy č. zmluvy XXXXXXXXXX zo dňa
6.2.2015 je neplatná, určil, že zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.5.2015 uzavretá medzi žalobcom
a žalovaným pre množstvo neprijateľných podmienok je neplatná, určil, že úver je bezúročný a bez
poplatkov pre absenciu povinných náležitostí v úverovej zmluve a zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi
finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenej súdu dňa 10.4.2017 žiadal žalobu zamietnuť.

4. Žalobca v priebehu konania na pojednávaní dňa 27.9.2018 zobral žalobu v celom rozsahu späť a
žiadal konanie zastaviť. Právna zástupkyňa žalovaného súhlasila so späťvzatím žaloby, preto súd s
poukazom na ust. § 144 CSP podľa § 145 ods. 1 CSP konanie zastavil.

5.1. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a §
257 CSP, keď uviedol, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby, čím
by mal súd žalovanému priznať v zmysle § 256 ods. 1 CSP náhradu trov konania.

5.2. Súd mal za to, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a to s poukazom
na predmet sporu, postavenie žalobcu - spotrebiteľa ako slabšej strany sporu, ako aj dôvod späťvzatia

žaloby, keďže strany sporu sa dohodli, že žalobca bude ďalej vyplácať žalovaným poskytnutý úver, a
preto súd žalovanému nepriznal náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 257 CSP.6. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o náhrade trov konania podal žalovaný v zákonnej lehote
odvolanie, majúc za to, že súd nesprávne právne vyhodnotil obsah okolností hodných osobitného zreteľa

a v uznesení nevysvetlil, v čom považuje skutočnosť, že žalobca je spotrebiteľom za okolnosť hodnú
osobitného zreteľa, preto uznesenie považuje za nepreskúmateľné.

7. V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí, a to rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 563/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Cp/44/2017

a 16Co/89/2018. V zmysle uvedeného je dôvodný záver, že žalovaný v dôsledku konania a procesným
zavinením žalobcu musel na hájenie svojho práva účelne vynaložiť všetky tu menované náklady a z
tohto titulu nie je spravodlivým rozhodnutie súdu, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania (vyjadrenie
k žalobe, účasť na súdnom pojednávaní), pričom žalobca mohol zobrať žalobu späť skôr a ušetriť tak
trovy právneho zastúpenia na strane žalovaného, kde o existencii právneho zastúpenia od počiatku
konania vedel.

8.1. Skutočnosť, že žalobca je spotrebiteľom sama o sebe nie je dôvodom na nepriznanie trov konania
úspešnému žalovanému. V takom prípade totiž ide o diskrimináciu žalovaného a nie o rovnoprávnosť
dvoch strán civilnoprávneho sporu. Takáto opatera poskytovaná súdom jednej strane zakladá hrubú a
nedôvodnú nerovnosť. Spotrebiteľ v konaní už nie je slabšou stranou, práve naopak, javí sa ako silný

subjekt, ktorého zástupcom v konaní je zrazu aj súd.

8.2. Odvolateľ žiadal, aby bol rozsudok (zrejme uznesenie - pozn. odvolacieho súdu) vo výroku o
nepriznaní trov konania zmenený tak, že súd prizná žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%
alebo vráti vec na nové prejednanie okresnému súdu.

9. Žalobca sa písomne vyjadril k odvolaniu žalovaného a uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol
správne, preto žiadal, aby bol potvrdený rozsudok (zrejme uznesenie -poznámka odvolacieho súdu)
OkresnéhosúduLevice,prípadnevecsavrátila súduprvejinštancienaďalšiekonanie.Vcelomrozsahu
trval na skutočnostiach uvádzaných v žalobe. Popiera skutkové tvrdenia žalovaného čo do výšky a

dôvodu a odvolanie žalovaného na neho ako žalobcu pôsobí zmätočne.

10. Nakoľko je predmet sporu spotrebiteľská zmluva a on je spotrebiteľ - slabšia strana sporu a dôvodom
späťvzatia žaloby bola dohoda medzi žalobcom a žalovaným s tým, že poskytnutý úver bude ďalej
vyplácať, súd správne rozhodol, že žalovanému nepriznal náhradu trov konania s poukazom na § 257

CSP. Verí v spravodlivý súdy proces a ochranu spotrebiteľských práv.

11. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),

prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o v časti výroku o nepriznaní
náhrady trov konania žalovanému voči žalobcovi podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 391 ods.
1 CSP je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12.1. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

12.2. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd
posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne,
avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.14. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd
skúmal,čikonanievpredmetnejvecitakoutovadounetrpí.Osobitnesazameralnaskúmanie,čivkonaní

(ne)došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom, pod ktorou treba rozumieť taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada
konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

15.1. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

15.2. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

15.3. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

15.4. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.
15.5. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

15.6. Podľa § 162 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia,

pričom štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP. Výkladom
tohto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen
úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon tiež len všeobecné

súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť vyvodené. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti
služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž preukázať jeho správnosť, logicky, vnútorne kompaktne a
neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na právne závery,

ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je i prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní súdnych rozhodnutí, ktoré preto musia byť preskúmateľné. V opačnom
prípade sa účastníkovi odníma možnosť konať pred súdom pre porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní, a teda i porušuje právo na spravodlivé súdne
konanie.

17.1. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 10.10.2018, sp. zn. I.ÚS 168/2018 uviedol:
„ Ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie
(v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti

nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že
je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia
len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov“.

17.2. V citovanom náleze k aplikácii ustanovenia § 257 CSP ďalej ústavný súd v bode 23 odôvodnenia
nálezu uviedol: „Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady
zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1CSP). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej
strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza

ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že
tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k
tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp.
zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný

skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebnépristanovenípovinnostinahradiťtrovykonaniavýnimočneprihliadnuť.Ustanovenie§257preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému

typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12),
ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn.
III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,
ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného

ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom
predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán
(ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia §
257nepriznaniesamôžetýkaťvšetkýchtrovalebolenichčasti...Naúčelymoderácieniejerozhodujúce,
na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy

zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán
navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné,
aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane,
ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade
použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť

svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti
Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp.
zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257
vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok
na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“.

Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu. Existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť,
pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je prípustné
odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania bez toho, aby bolo možné z diel
náhrady trov by napr. dostal odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov

súd čerpal svoje zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa ustálenej súdnej
praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o
prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené.» (I. ÚS 153/2018)“.

18. Odvolací súd preskúmaním odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie v časti výroku o
náhrade trov konania dospel k záveru, že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom a
rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému voči žalobcovi znemožnil žalovanému, aby
uskutočňoval jemu patriace práva vyjadriť sa k prípadnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP, čím došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné odstrániť v konaní pred

odvolacím súdom.
19.1. Z obsahu spisu, a to zo zápisnice o pojednávaní dňa 27.9.2018 vyplýva, že žalobca netrval na
predmetnej žalobe a zobral ju v celom rozsahu späť; doznal, že mu bol poskytnutý úver vo výške 25.000
eur, tento úver v súčasnosti v tejto výške nezaplatil, avšak spláca ho na účet žalobcu v splátkach, o
čom predložil výpisy zo svojho účtu preukazujúce jeho platobnú disciplínu. Žiadal konanie zastaviť,

žalobu berie v celom rozsahu späť, nakoľko sa s právnou zástupkyňou žalobcu (zrejme žalovaného-
pozn. odvolacieho súdu) dohodli na splácaní poskytnutého úveru.19.2. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla: „So späťvzatím vyjadrujem súhlas. Zároveň si uplatňujem
nárok na náhradu trov konania“.

20.1. Z uvedenej zápisnice o pojednávaní vôbec nevyplýva, že by súd prvej inštancie, ak mienil aplikovať
moderačné ustanovenie § 257 CSP, umožnil žalovanému vyjadriť sa k aplikácii ustanovenia § 257
CSP, teda žalovanému nevytvoril včas procesný priestor na to, aby sa vyjadril k prípadnému použitiu
ustanovenia § 257 CSP a žalovaný, ktorý si priamo na pojednávaní dňa 27.9.2018 uplatnil nárok na
náhradu trov konania, sa o aplikácii ustanovenia § 257 CSP dozvedel až z napadnutého rozhodnutia,

pričom súd prvej inštancie nepriznanie náhrady trov konania žalovanému a aplikáciu ust. § 257 CSP
ani riadne a presvedčivo neodôvodnil v súlade so zákonom a štandardnou súdnou praxou.

20.2. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov
konania treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých
účastníkov konania (strán sporu) a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania

zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného
účastníka (strany sporu). Významnými z hľadiska aplikácie ustanovenia § 257 CSP sú tiež okolnosti,
ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod. (pozri rozsudok
NS SR sp zn. 3M Cdo 5/2006).

21. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b/ CSP zrušil v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému voči žalobcovi
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

22. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude riadiť sa právne záväzným názorom odvolacieho

súdu (§ 391 ods. 2 CSP), odstrániť vytýkané nedostatky, vysporiadať sa s argumentmi žalovaného
uvedenými v podanom odvolaní a opätovne rozhodnúť o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanoveniami § 220 ods. 2 a
§ 236 CSP.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).