Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 19, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/235/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117206655
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4117206655.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek

senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore
žalobkyne: M. Q., narodená XX.X.XXXX, bytom C. XXX/X, G., právne zastúpený: Advokátska kancelária
KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Legionárska 7158/5, Trenčín, IČO: 47 256 907 proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752,
právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16,
Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra, č. k. 16Csp/83/2017- 95

zo dňa 23. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o povinnosti vydať žalobkyni sumu
937,98 eura p o t v r d z u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni
primerané finančné zadosťučinenie v sume 400,- eur, ako aj vo výroku o trovách konania z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 937,98 eur

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zároveň zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 400
eur ako primerané finančné zadosťučinenie rovnako do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobkyni proti žalovanému priznal náhrada trov konania v rozsahu 100%.
Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 2, § 9 ods. 1,2, § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3,4, § 53, § 3 ods.1, § 37 ods. 1, § 39,
§ 41, § 451 ods. 1, 2 , § 100 ods. 1, § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. Súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania zistil, že na základe žiadosti o

poskytnutie revolvingového úveru /zmluvy o revolvingovom úvere č 8500048269 podpísanej žalobkyňou
dňa 12.5.2014 a žalovaným dňa 15.5.2014 bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 750,00 eur , ktorý sa
žalovaná zaviazala splatiť v lehote 42 mesiacov, s výškou mesačnej splátky 40,19 eura. V zmluve bola
uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vo výške 1 687,98 eura, RPMN bola stanovená
vo výške 69,61 %, ročná úroková sadzba vo výške 70,03% a priemerná RPMN je v zmluve uvedená vo
výške 46,30%. Z článku 2 bod 2.2 vyplynulo, že veriteľ je povinný odoslať dlžníkovi oznámenie veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi a jeden rovnopis zmluvy o revolvingovom úvere. Z oznámenia veriteľa o

schválení úveru dlžníkovi navyše vyplynulo, že odplata za poskytnutie služby podľa dohody o poskytnutí
služby vo výške 107,65 eura. Podľa prehľadu platieb žalobkyňa hradila splátky k predmetnému úveru v
období od 16.6.2014 do 16.1.2016 vo výške 784,04 eura. Splátky od 16.2.2016 do 16.11.2017 neboli
uvedené, pričom v kolónke dni po splatnosti boli uvedené rôzne hodnoty.1.2 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi stranami sporu
ako spotrebiteľský vzťah. Predložená zmluva je nepochybne typovou spotrebiteľskou zmluvou, ktorá

bola pre spotrebiteľa vopred pripravená a jej obsah nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, preto je
potrebné posúdiť ju aj podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) o spotrebiteľských zmluvách, zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobkyňa sa domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, súd prvej
inštancie preskúmal zmluvu o úvere zo dňa 15.5.2014 z pohľadu, či obsahuje zákonom vyžadované

náležitosti pre zmluvy o spotrebiteľských úveroch podľa zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase
uzatvorenia zmlúv. Dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k)
ZoSÚ, a síce výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Uviedol, že v zmluve sa
uvádza len výška mesačnej splátky 40,19 eura bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka,
aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov.
Účelom tohto ustanovenia je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá

na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako
bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa.
Ďalej súd zistil, že zmluva o úvere neobsahuje ani údaj o termíne konečnej splatnosti a dobe trvania
zmluvy a je ho možné vyvodiť len zo zmluvných dojednaní a z Oznámenia veriteľa o schválení úveru.
V zmluve bolo uvedené, že úver je splatný v 42 splátkach, čo však podľa súdu nie je postačujúce

a navyše nespĺňa požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti. Poukázal na to, že zmyslom § 9 ods. 2
písm. f) ZoSÚ je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný
plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie
preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikácia konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru
možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania

zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Poznamenal, že v zmluve nie je
uvedený deň splatnosti prvej a nasledujúcich splátok, pričom takýto údaj sa nachádza len v zmluvných
podmienkach ( čl. 4 bod 4.5, čl. 9 bod 9.1), čo u priemerného spotrebiteľa môže spôsobiť problémy pri
určení dňa splatnosti. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že uvedené údaje sú obsiahnuté v zmluvných
dojednaniach ( čl. 4, bod 4.5., čl. 9 bod 9.1 ), v Oznámení o schválení úveru a Splátkovom kalendári,

( ktorého existenciu vôbec nepreukázal), čo však súd nepovažoval za postačujúce, keďže zákon
uvádza, že tento údaj má byť uvedený v zmluve. Oznámenie o schválení úveru rovnako ako zmluvné
dojednania žalobkyňou neboli podpísané, neboli individuálne dojednané, preto nie je zrejmé či s nimi
bola oboznámená a boli jej odovzdané, i keď v bode 13 zmluvy o úvere sa nachádza prehlásenie,
že sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a oboznámila sa s nimi. Zdôraznil, že hoci presný termín

splátok a termín konečnej splatnosti vyplýva z Oznámenia veriteľa o schválení úveru, žalovaný jednak
nepreukázal , že žalobkyni bol tento dokument zaslaný a ak by tomu tak aj bolo, bol jej doručený až po
uzatvorení zmluvy a nemohla sa tak pred jej uzatvorením s ním oboznámiť.

1.3 Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že ustanovenie o riadnom úroku ( 70,03%) je pre rozpor

s dobrými mravmi absolútne neplatné podľa § 39 OZ. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež
súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika dá akceptovať vyššia úroková sadzba,
nie však prekračujúca 100% oproti priemeru bánk. Poukázal na to, že podľa štatistického prehľadu
priemerných úrokových sadzieb uverejnených Národnou bankou Slovensko na jej webovom sídle pri
spotrebiteľských úveroch poskytnutých pre domácnosti, pre spotrebiteľské úvery v trvaní od 1 roka do

5 rokov máji 2014 bola priemerná úroková miera vo výške 12,67% ročne. Úrok dojednaný v predmetnej
zmluve takmer 6 násobne prekračuje mieru priemerných úrokových sadzieb, čo spôsobuje značnú
nevyváženosť zmluvného vzťahu a porušuje pravidlá správania sa uznávané v spoločnosti. Dojednanie
o úroku je podstatnou náležitosťou zmluvy, no v danom prípade súd pre rozpor tejto časti zmluvy
nevyhodnotil celú zmluvu za neplatnú, ale za neplatnú považuje len časť týkajúcu sa úroku z úveru,

nakoľko v súlade s § 41 OZ neplatné časti právneho úkonu v zásade nezapríčiňujú neplatnosť celého
právneho úkonu, ak ich možno oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu. Rovnako súd prvej
inštancie považoval za neplatnú podľa § 37 OZ v spojení s § 39 OZ aj dohodu o poskytovaní služieb
uzatvorenej v bode 8 zmluvy o úvere. Uviedol, že žiadosť o poskytnutie úveru/Zmluva bola vopred
vypracovaná žalovaným na predtlačenom formulári. Až v strede predtlačeného formulára zmluvy je pod

bodom 8 spomenutý ďalší právny úkon - dohoda o poskytovaný služby. Žalovaný takýmto spôsobom
žalobkyni vnútil okrem zmluvy o úvere, o ktorý mala záujem aj iný právny úkon. Uzavrel, že takéto
konanie žalovaného odporuje bežnej praxi a zvyklostiam, je v rozpore s dobrými mravmi, preto je
dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 v spojení s § 37 OZ.1.4 Z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahovala údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k/, f/, považoval súd prvej
inštancie úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ. Z tvrdenia žalobkyne,

ktoré žalovaný nepoprel vyplynulo, že žalobkyňa si splnila povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere
a uhradila žalovanému sumu 1 687,98 euro, pričom jej bol poskytnutý úver vo výške 750,00 eur.
Keďže zmluva je bezúročnú a bez poplatkov, žalovaný mal nárok len na vrátenie poskytnutej sumy
úveru a tak na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 937,80 eura ( 1687,98-750), ktorú
žalobkyňa uplatňuje predmetnou žalobou. Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia a poprel tvrdenia žalobkyne o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty viazané na moment , kedy právny zástupca spotrebiteľa informoval o tom, že sa na jeho úkon mal
žalovaný bezdôvodne obohatiť. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty je podľa názoru súdu viazaný na
skutočnú vedomosť oprávneného - žalobkyne o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe,
ktorá sa na jeho úkor obohatila. Uvedený záver je vyslovený vo viacerých rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej i Českej republiky. Súd uviedol, že v danom prípade sa žalobkyňa dozvedela o

skutočnostiach podľa § 107 ods. 1 OZ až vtedy, keď udelila plnomocenstvo právnemu zástupcovi, t.j. dňa
3.10.2016 a kedy jej zástupca poskytol právne poradenstvo ohľadne žalovanej zmluvy. Opak žalovaný
v konaní nepreukázal. Keďže žaloba bola na súd podaná dňa 6.3.2017, subjektívna lehota neuplynula a
žalobkyňa si uplatnila svoj nárok včas. Súd sa zaoberal aj tým, či je splnená objektívna lehota, t.j. či odo
dňa kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo uplynuli viac ako tri roky. Z prehľadu platieb vyplynulo, že

žalobkyňa poskytnutú istinu ( 750,00 eur ) uhradila dňa 16.12.2015 , kedy uhradenou splátkou túto sumu
presiahla a týmto momentom začala objektívna premlčacia lehota plynúť vo vzťahu ku každej splátke
jednotlivo. Žaloba bola podaná dňa 6.3.2017 z čoho potom vyplýva, že bola podaná aj v objektívnej
lehote. Vzhľadom na uvedené považoval súd námietku premlčania uplatnenú žalovaným za nedôvodnú.
Zo všetkých vyššie uvedených záverov dospel k záveru, že žaloba je v časti o vydanie bezdôvodného

obohatenia dôvodná v plnom rozsahu, preto jej vyhovel. Žalovaný výšku bezdôvodného obohatenia
nepoprel ani nespochybnil, preto ju súd považoval za nespornú ( § 151 ods. 1 CSP ).

1.5 Súd prvej inštancie sa zaoberal aj nárokom žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 400 eur, a to z dôvodu porušenia jej práva ako spotrebiteľa. Vo vzťahu

k ustanoveniu § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., súd prvej inštancie poukázal na to, že ide o
ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie
toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zastal názor,
že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho,
že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo

dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Zdôraznil, že z
uvedeného ustanovenia vyplýva, že prípadný nárok na primerané finančné zadosťučinenie má ten
spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti vyplývajúce zo zákonov
na ochranu spotrebiteľa. V danom konaní súd vyhovel žalobkyni v plnom rozsahu v časti vydania
istiny bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného, keďže žalovaný ako veriteľ si tiež na základe

zmluvy uplatňoval neprimeranú „odplatu“ za úver, ktorá bola v rozopre s dobrými mravmi. Rovnako
bola v rozpore s dobrými mravmi dohoda o poskytovaní služieb, pri ktorej uzatváraní žalovaný použil
nekalú obchodnú praktiku. Súd poukázal aj na to, že z jeho rozhodovacej činnosti je známe, že žalovaný
používa obdobné úverové zmluvy voči veľkému množstvu spotrebiteľov ako jeho klientov, čím sa na
ich základe nezákonne obohacuje. Pri posúdení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal z výšky

bezdôvodného obohatenia 937,98 eura a sumu 400,00 eur uplatnenú žalobkyňou titulom primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške necelej polovice z hodnoty bezdôvodného obohatenia, považoval
za primeranú, preto aj v tejto časti žalobe vyhovel. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa
ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni , ktorá mala plný úspech vo
veci priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% , o výške ktorých rozhodne súdny

úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2.1 Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a žalobu zamietol. Namietal záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje údaj o termíne
konečnej splatnosti. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je pritom požiadavkou na uvedenie

presného dátumu. Uviedol, že obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré v zmysle článku 13
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy. Zmluva o revolvingovom
úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu
splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok ako aj z čl. 4 ods. 4.5 zmluvnýchdojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru
je zároveň termínom konečnej splatnosti. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a
ďalej dôvodil, že bezúročný môže byť úver len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé

objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Žalovaný tiež namietal záver súdu, že zmluva
neobsahuje rozčlenenie splátky a odporuje § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., kedy aj Najvyšší
súdu SR v uznesení z 22. februára 2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017 potvrdil výklad tohto ustanovenia o
tom, že nie je potrebné rozčleniť splátku. Ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne a
dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti ustanovenia o úrokoch ako celku. V zmysle § 502

ods. 1 Obchodného zákonníka nie je možné dospieť záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale
len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa
alebo na základe zákona. Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú vec správne ani podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka ( § 41 ) a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a o
vzniku bezdôvodného obohatenia.

2.2 Žalovaný v neposlednom rade namietal aj to, že z napádaného rozsudku nevyplývajú základné
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali postup uplatňovania nároku na finančné zadosťučinenie. Z rozsudku
nevyplýva aké konkrétne právo žalobcu bolo porušené (čiže vo vzťahu k akému porušeniu sa vlastne
priznáva finančné zadosťučinenie), ako a čím bolo preukázané splnenie zákonných podmienok podľa §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., keď v konaní nebolo preukázané, že by došlo k porušeniu práva alebo

povinnosti. A tiež ako súd dospel k záveru o tom, že výška primeraného finančného zadosťučinenia
má byť 400,- eur. Uviedol, že z napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, aké konkrétne kritériá súd
posudzoval pri posúdení nároku a rovnako je rozsudok nepreskúmateľný aj čo do výšky finančného
zadosťučinenia. V tomto smere súd neuviedol žiadne odôvodnenie.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je len čiastočne dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni 937,98 eura
a vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 400

eur, ako aj vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 6.3.2017 domáhala zaplatenia
bezdôvodného obohatenia vo výške 937,98 eura a zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške
400,00 eur. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným dňa 15.5.2014 uzatvorili zmluvu o úvere, na

základe ktorej jej bol poskytnutý revolvingový úver vo výške 750,00 eur, so splatnosťou 42 mesiacov,
s celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vo výške 1 687,98 eura, s RPMN vo výške 69,61
% a ročnou úrokovou sadzbou 70,03%. Uviedla, že predmetná zmluva nespĺňa náležitosti v zmysle
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, keďže
žalobkyňa a žalovaný spísali žiadosť o poskytnutie úveru ( bod 5), následne podpísanú žalovaným a

bod 6 nebol vyplnený. Žalobkyni malo byť následne dourčené Oznámenie veriteľa o schválení úveru,
ktoré zo strany žalobkyne nie je podpísané. Zo strany žalovaného išlo o nekalú praktiku, pretože v
čase podpisu zmluvy žalobkyňa nevie v akej výške jej bude poskytnutý úver a následne jej má byť
zaslané oznámenie, kde už nemá možnosť ovplyvniť výšku ani podmienky poskytnutia. Poukázala na
to, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ - dobu trvania zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti a tiež náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ -
výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v dôsledku absencie ktorých sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navyše zmluva obsahuje úrokovú sadzbu vo výške 70,03 %
ročne a táto odplata výrazne prevyšuje odplatu obvyklú na finančnom trhu, keďže výška priemerných
úrokov v tom čase predstavovala 12,67%. Zmluvu o úvere v časti bodu 8.1 považovala za absolútne

neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi, pretože dohodu o poskytovaní služieb podľa tohto
bodu nemožno považovať za individuálne dojednanú. Záverom uviedla, že že žalovaný porušil práva
žalobkyne ako spotrebiteľa , a preto je povinný zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške
400,00 eur. Naliehavý právny záujem odôvodnila tým, že existuje stav právnej neistoty, v dôsledkuktorej nie je zrejmé koľko mala zaplatiť bez toho, aby na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému
obohateniu.

6. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovaného z hľadiska zisteného skutkového stavu preskúmal
napadnutý rozsudok, konanie, ktoré mu predchádzalo, a dôvody odvolania a dospel k záveru, že
súd prvej inštancie v časti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vykonal vo
veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z
vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Súd prvej inštancie vyhodnotil spotrebiteľský

úver ako bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., keďže žalovaný v ňom
neuviedol náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k), f) ZoSÚ, a síce výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov a údaj o termíne konečnej splatnosti. Okrem iného dôvodil, že v zmluve nie
je uvedený deň splatnosti prvej a nasledujúcich splátok, pričom podľa žalovaného sa uvedené údaje
nachádzajú v zmluvných dojednaniach ( čl. 4, bod 4.5., čl. 9 bod 9.1 ) a v Oznámení o schválení úveru. S
uvedenou argumentáciou sa odvolací súd stotožnil, pretože v Zmluve o revolvingovom úvere skutočne

nie je uvedený termín splatnosti splátok a spotrebiteľ tak nemal vedomosť, do ktorého dňa musia byť
splátkyuhradené.Anivuvedenýchbodochzmluvnýchdojednaníniejeuvedenýžiadenkonkrétnytermín
splatnosti. Tento sa nachádza až v Oznámení o schválení úveru, ktoré však mali byť žalobkyni až
dodatočne zaslané, to znamená, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy nemala vedomosť o jednej zo
základných náležitostí zmluvy.

7. Žalovaný záver súdu prvej inštancie v tom, že v posudzovanej zmluve chýba zákonom stanovené
členenie splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Odvolací súd sa v tomto prípade nestotožnil s
výkladom súdu prvej inštancie ohľadom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Na uvedenú problematiku najskôr zareagoval Rozsudok súdneho dvora

(tretia komora) z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15. Z jeho bodu 59 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm.
h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Na uvedený rozsudok reagovala aj
legislatíva zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z.

o bankách a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a ktorým došlo k zmene ustanovenia § 9 ods.
2 písm. i/ zákona 129/2010 Z.Z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová "a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok a". V dôvodovej správe
k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté
so zreteľom na závery vyjadrené v Rozsudku C-42/15. Legislatíva tak reagovala na stav, podľa ktorého

niektoré súdy vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu nesúladne so smernicou 2008/48/ES. Odvolací
súd súhlasil aj s námietkou odvolateľa, že v zmluve neabsentuje termín konečnej splatnosti úveru. Údaj
uvedený v zmluve, že úver je splatný v 42 splátkach nemožno považovať za neurčitý a nezrozumiteľný.
Spotrebiteľ má vymedzenú lehotu splatnosti na 42 mesiacov, pričom ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f)
nevyžaduje uvedenie presného dátumu splatnosti úveru.

8. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí venoval aj dohode o poskytovaní služieb uzatvorenej
v bode 8 zmluvy o úvere. Poukázal na to, že žiadosť o poskytnutie úveru/zmluva bola vopred
vypracovaná žalovaným na predtlačenom formulári a v strede tohto formulára zmluvy je pod bodom 8
spomenutý ďalší právny úkon - dohoda o poskytovaní služby. Formulárový charakter zmluvy preukazuje,

že spotrebiteľ nemal možnosť tento postup žalovaného ovplyvniť a žalovaným vopred naformulované
zmluvné klauzuly zmeniť. Žalovaný takýmto spôsobom žalobkyni vnútil okrem zmluvy o úvere aj
uzavretie iného právneho úkonu, čo sa prieči dobrým mravom a spôsobuje neplatnosť tohto právneho
úkonupodľa§39vspojenís§37OZ.Odvolacísúdkuzatvorenejdohodeoposkytnutíslužbydodáva,že
jej predmetom bola možnosť odkladu troch akýchkoľvek splátok úveru, pričom žalobkyňa za túto službu

musela zaplatiť odplatu v sume 107,65 eura splatnú dňom podpísania predmetnej dohody. Žalovaný
si teda vopred vymienil zaplatenie odplaty, a to za možnosť poskytnutia tejto služby, pričom uvedenú
službu žalobkyňa nemusela vôbec využiť. V nadväznosti na uvedené je potom potrebné poukázať na to,
že žalovaný vôbec nezapočítal odplatu v sume 107,65 eura do nákladov spojených so spotrebiteľským
úverom, pretože z Oznámenia o schválení úveru vyplýva, že celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť

je 1687,98 eura ( 42 splátok x 40,19 eura). Uvedené malo potom vplyv aj na výšku RPMN, ktorá musela
byť zákonite viac ako žalovaným uvedená výška RPMN úveru 69,61%. Poskytnutý úver potom odvolací
súd vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. aj z dôvodu, že
v zmluve uvedená RPMN vo výške 69,61 %, nie je uvedená správne, z dôvodu nezapočítania nákladovv sume 107,65 eura, ktoré vznikli žalobkyni na základe Dohody o poskytnutí služby upravenej v bode
8 Zmluvy o revolvingovom úvere. Podľa názoru odvolacieho súdu uzatváranie obdobných zmlúv o
doplnkových službách smeruje k zavádzaniu spotrebiteľa o výške RPMN a nemožno ju považovať za

nič iné ako nekalú obchodnú praktiku.

9. Na dôvažok odvolací súd považuje za správny aj právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého
v zmluve dohodnutý úrok vo výške 70,03 % ročne je neprimeraný, keďže presahuje priemernú
úrokovú mieru pri obdobných typoch spotrebiteľských úverov v rovnakom období, preto ide o odplatu za

poskytnutie úveru, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho
nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa „uspokojí“ bez ohľadu
na to, v akej situácii sa nachádza dlžník výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý
svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na

skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často
práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým
mravom, je taká výška úrokov ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú,
určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012 sp.zn. 5Cdo 26/2011).

10. Žalovaný nakoniec namietal aj priznanie nároku žalobkyni na primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 400 eur. Považoval za neodôvodnené, aké konkrétne kritériá súd posudzoval pri posúdení nároku
a rovnako považoval rozsudok za nepreskúmateľný aj čo do výšky finančného zadosťučinenia. Odvolací
súd uvádza, že súd prvej inštancie správne posúdil, že žalobkyňa ako spotrebiteľ na súde úspešne

uplatnila porušenie práva a povinností dodávateľa vyplývajúcich zo zákonov na ochranu spotrebiteľa.
Zároveň správne uviedol, že výška primeraného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu. Je však potrebné
zdôrazniť, že táto úvaha nemôže byť ani svojvoľná a ani nepreskúmateľná a musí sa opierať o
konkrétne a preskúmateľné hľadiská, ktoré je súd povinný vo svojom rozhodnutí uviesť. Odvolací súd
v tejto súvislosti uvádza, že napriek tomu, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie je nárokom

objektívnym je treba mať na zreteli, že finančné zadosťučinenie a jeho výška má byť „kompenzáciou
za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý utrpel“ a aby náhrada ujmy predstavovala určitú satisfakciu
za stav, ktorý musel žalobca týmto konaním žalovaného strpieť. Ak je teda predpokladom priznania
finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa to, aby spotrebiteľ
úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej predpismi na jeho ochranu, je treba

zrozumiteľne uviesť, či a ktoré práva žalobkyne ako spotrebiteľa boli porušené postupom žalovaného a
posudzovanou úverovou zmluvou a vyhodnotiť aj závažnosť a intenzitu zásahu do práva žalobkyne
ako spotrebiteľa. Z hľadiska výšky priznaného zadosťučinenia bude mať význam aj to, akým spôsobom
sa žalovaný domáhal voči žalobkyni plnenia a či žalobkyňa sumu zodpovedajúcu bezdôvodnému
obohateniu zaplatila dobrovoľne alebo tak urobila pod hrozbami a nátlakom žalovaného. Je vhodné,

aby sa zaoberal aj sociálnou situáciu žalobkyne a v tomto smere zistí, aký príjem mala žalobkyňa,
ktorá zaplatila žalovanému finančné prostriedky bez právneho dôvodu. Zohľadní, či sa zaplatením
týchto finančných prostriedkov neocitla v hmotnej núdzi, prípadne, či zaplatenie sumy zodpovedajúcej
bezdôvodnému obohateniu malo na žalobkyňu nejaký negatívny dôsledok .
11.V prejednávanom prípade však napadnuté rozhodnutie tieto atribúty nespĺňa. Zo žaloby iba vyplýva,

že žalobkyňa považuje za primerané finančné zadosťučinenie sumu 400 eur, a to najmä s ohľadom na
výrazný zásah do práv žalobkyne a neprimerané praktiky žalovaného pri vymáhaní úveru. Žalobkyňa
nijako nekonkretizovala aké neprimerané praktiky mal žalovaný použiť a výšku uplatneného nároku na
priznanie finančného zadosťučinenie bližšie neodôvodnila. Z ohľadom na charakter tohto sporu, ktorý je
spotrebiteľským sporom odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na ust. § 295 prvá veta

CSP podľa ktorého, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie veci. Pre svoju úvahu o výške primeraného finančného zadosťučinenia v peniazoch
nemal súd prvej inštancie k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých by pri
svojich úvahách mohol vychádzať. Pre spravodlivé rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia je
potrebné, aby súd prvej inštancie venoval náležitú pozornosť nielen rozsahu a intenzite porušených

práv spotrebiteľa, ale tiež aj to, aký dôsledok malo toto porušenie práv žalovaným vo vzťahu k osobe
žalobkyni.12. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o povinnosti
žalobkyni vydať sumu 937,98 eura podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Keďže sa
v zmysle vyššie uvedeného súd prvej inštancie dôsledne nezaoberal výškou uplatneného nároku

žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto
časti, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c ) CSP zrušil a vrátil mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie opätovne posúdi uplatnenú výšku finančného
zadosťučinenia, prípadne sám alebo na návrhy strán doplní dokazovanie a svoje rozhodnutie riadne
odôvodní, pričom právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2

CSP). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov, vrátane odvolacieho konania
v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).