Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, August 15, 2017

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 18C/122/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416205555
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2017:6416205555.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, v konaní právne zastúpený JUDr.
Barborou Korenecovou, advokátkou, Slnečná 765/3, Malinovo, proti žalovanej: A. O., K.. XX.XX.XXXX,
trvale bytom O. Š., v konaní o zaplatenie 936,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.06.2016 žiadal žalobca uložiť žalovanej povinnosť
zaplatiťsumu936,-Eursúrokomzomeškania5%ročnezosumy936,-Eurod08.02.2012dozaplatenia.

2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 21.02.2011 ako veriteľ poskytol žalovanej
ako dlžníčke úver 500,- Eur, ktorý sa táto zaviazala vrátiť s príslušným poplatkom vo výške 436,- Eur za
podmienok dohodnutých v úverovej zmluve v dvanástich mesačných splátkach po 78,- Eur počnúc dňom
02.04.2011. Žalovanej potom zaslal viaceré upozornenia ohľadne omeškania s úhradou splátok, na tieto
však nereagovala. Vzhľadom na neplnenie splátok žalovaná stratila výhodu splátok a dňa 08.02.2012
sa dlh stal splatným. Následne podal žalobca trestné oznámenie a výsledkom trestného konania bol

trestný rozkaz tunajšieho súdu zo dňa 24.07.2012, ktorým bola žalovaná uznaná vinnou zo spáchania
prečinu úverového podvodu. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 08.08.2012, pričom žalobca
ako poškodený bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.

3. Žalovaná nemá v Registri obyvateľov SR evidovanú adresu, má evidovaný iba trvalý pobyt Mesto
O. Š.. Súdu sa miesto jej pobytu zistiť nepodarilo, preto postupoval podľa § 106 ods. 3 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“) a doručil žalobu žalovanej oznámením na úradnej tabuli súdu

a na webovej stránke tunajšieho súdu (vyvesené dňa 28.02.2017). Podľa uvedeného ustanovenia sa
písomnosť považuje po pätnástich dňoch od zverejnenia oznámenia za doručenú, a to aj vtedy, ak sa
adresát o tom nedozvie.

4. Na pojednávanie dňa 15.08.2017 sa žalovaná nedostavila, predvolanie jej bolo doručované v zmysle
§ 106 ods. 3 Civilného sporového poriadku oznámením na úradnej tabuli a webovej stránke súdu. Toto
bolo vyvesené dňa 13.07.2017. Žalobca ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní, žiadal konať

bez jeho účasti. Súd preto prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti sporových strán.

5. Na základe žalobcom predložených listinných dôkazov mal súd za preukázané, že žalobca ako veriteľ
a žalovaná ako dlžníčka uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.02.2011. V zmluve sažalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi úver vo výške 500,- Eur zvýšený o príslušný poplatok vo výške 436,-
Eur, t.j. celkom 936,- Eur v dvanástich mesačných splátkach po 78,- Eur, počnúc dňom 02.04.2011.

6. V zmluve je súčasne uvedené, že finančné prostriedky boli poskytnuté žalovanej na výkon povolania.
Zmluva vo svojich záverečných ustanoveniach odkazuje na všeobecné podmienky poskytnutia úveru
obsiahnuté na rubovej strane zmluvy a tieto v článku 4 určujú, že ak dlžník neuhradí včas štyri po
sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časť splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť
poslednej splátky, stáva sa celý dlh splatným okamžite.

7. Súd mal ďalej preukázané trestným rozkazom tunajšieho súdu č.k. 1T/5/2012-91 zo dňa 24.07.2012
(právoplatným a vykonateľným dňa 08.08.2012), ktorým bol súd podľa § 193 Civilného sporového
poriadku viazaný, že žalovaná bola uznaná za vinnú z prečinu úverového podvodu, keď vylákala od
žalobcu poskytnutie uvedeného úveru tým, že ho uviedla do omylu v otázke splnenia podmienok na jeho
poskytnutieasplácanieatakmuspôsobilamalúškodu,pretožeakojezrejmézoskutkovejvetytrestného

rozkazu, v prípade úverovej zmluvy uviedla v žiadosti o úver nepravdivé údaje o výške mesačných
príjmov, nakoľko v čase podania žiadosti o úver už nepoberala materský príspevok ale len dávku v
hmotnej núdzi a prídavok na jedno dieťa v celkovej výške 141,11 Eur a nie 250,- Eur ako uviedla v
žiadosti, uviedla príjem partnera 300,- Eur mesačne, hoci tento prispieval na dieťa iba po 30,- až 70,-
Eur mesačne a tiež zamlčala neskončené exekučné konania sp. zn. 6Er/1069/2008 a 13Er/714/2010.

8.Podľa§1ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchpre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej
aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,

odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

9. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom do 30.11.2011), spotrebiteľom
je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

10. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom do 30.11.2011), veriteľom je
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej
podnikateľskej činnosti.

11. Z hľadiska právneho posúdenia predmetnej zmluvy išlo o spotrebiteľský úver podľa zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 1 ods. 2 ustanovuje, že spotrebiteľským úverom je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

12. Žalobca mal pri uzavretí zmluvy postavenie veriteľa (dodávateľa) podľa § 2 písm. b) cit. zákona,
žalovaná mala postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. b) cit. zákona. V zmluve je síce uvedené,
že úver bol žalovanej poskytnutý na účely „povolania“, no z trestného rozkazu je zrejmé, že žiadne
povolanie žalovaná v tom čase nevykonávala (poberala dávku v hmotnej núdzi) a je tak evidentné,

že žalobca jej v skutočnosti úver „na výkon povolania“ vôbec neposkytoval. Je síce dôležité, na aký
účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel dlžník poskytnuté prostriedky v skutočnosti použil, no ust.
§ 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy treba chápať v širšom zmysle tak, že išlo o definíciu spotrebiteľa pre potreby jeho odlíšenia od
situácie, kedy do úverového vzťahu s veriteľom vstupovala fyzická osoba v rámci svojej „obchodnej

činnosti“ - čo zákon definoval slovami povolanie alebo podnikanie a naostatok nie celkom presne ešte
aj slovom zamestnanie. „Účel“ úveru vystupuje do popredia v tomto smere ešte výraznejšie v situácii,
keď je poskytovaný formou hotovostnej pôžičky (ako v tomto prípade), ktorej skutočné použitie veriteľ
v podstate nemá možnosť nijako ovplyvniť, na rozdiel od úveru v pravom zmysle slova, ktorým veriteľ
neposkytuje finančné prostriedky priamo dlžníkovi ale v jeho prospech tretej osobe.

13. Vo vzťahu k účelu zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorým je ochrana fyzickej
osoby v prípade, že koná v rámci svojej „neobchodnej“ činnosti, niet potom dôvodu odlišne chápať
pojem spotrebiteľa v § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. od jeho definície obsiahnutej v ust. §52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, podľa ktorého je spotrebiteľom
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ totiž právne predpisy operujú s rovnakými pojmami

je potrebné tieto pojmy vykladať z hľadiska systematického výkladu zákona rovnako (okrem prípadov
ak je odlišný výklad racionálne zdôvodniteľný). Tento záver potom možno podložiť aj znením smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá v čl. 3 písm.
a) definuje spotrebiteľa pri spotrebiteľských úveroch tak, že je ním fyzická osoba, ktorá pri transakciách,
na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodnou, podnikateľskou

ani profesijnou činnosťou. Inými slovami, zákonodarca definíciou spotrebiteľa v § 2 písm. a) zákona č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom do 30.11.2011 sledoval len to, aby vylúčil aplikáciu zákona na právne
vzťahy zásadne podnikateľského charakteru a nie, aby spod jeho ustanovení „vypadli“ prípady, kedy
fyzickáosobasiberieúverprevlastnéosobnépotrebyevidentnenesúvisiacesjejprípadnouobchodnou,
podnikateľskou, či profesijnou činnosťou. Preto niet logického podkladu pre vylúčenie ochrany dlžníka
ako spotrebiteľa prostredníctvom zákona č. 129/2010 Z.z. v situácii, kedy si bral úver údajne „na

účely povolania“. Napokon si tento nedostatok uvedomil aj sám zákonodarca, ktorý s účinnosťou od
01.12.2011 definuje spotrebiteľa v § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. tak, že ide o fyzickú osobu, ktorá
nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Preto žalovaná pri uzatvorení úverovej
zmluvy vystupovala v pozícii spotrebiteľa.

14. Zároveň je potrebné predmetnú zmluvu podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv v
Občianskom zákonníku, keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorý ustanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalobca pri jej uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa a
žalovaná v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je

dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

15. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

16. Ide o špeciálnu právnu úpravu majúcu prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o premlčaní, ktorý v § 100 ods. 1 určuje, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v
zákone ustanovenej (§ 101 až 110) s tým, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka
a ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 5b zákona č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa teda súd musí prihliadnuť na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi
aj v prípade, že sa tento premlčania nedovolá. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka je všeobecná
premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

17. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k dátumu uzavretia zmluvy platilo,

že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

18. Z tohto ustanovenia je podľa názoru súdu zrejmý zámer zákonodarcu preferovať v rámci
spotrebiteľskej ochrany aplikáciu spotrebiteľských predpisov bez ohľadu na prejav vôle zmluvných
strán - spotrebiteľa a dodávateľa. Aj keď teda zmluva o úvere ako taká je ako zmluvný typ upravená
v § 497 Obchodného zákonníka a je tzv. absolútnym obchodom, majú sa prednostne v prípade
spotrebiteľského úverového vzťahu ako klasického občianskoprávneho vzťahu aplikovať ustanovenia

Občianskeho zákonníka. Pokiaľ potom aj podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v
čase uzavretia predmetných zmlúv platilo, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa (pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvnépostavenie), niet rozumného dôvodu, aby za stavu kedy Občiansky zákonník premlčanie upravuje
a jeho právna úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia, sa v prípade spotrebiteľského úveru ako v
tejto prejednávanej veci aplikovala na premlčanie obchodnoprávna úprava regulujúca vzťahy zásadne

podnikateľské. Takto podanému výkladu dotknutých ustanovení, v rámci ktorých Občiansky zákonník
iba implicitne vyjadroval prednosť občianskoprávnej úpravy v spotrebiteľských vzťahoch nasvedčuje aj
následný prístup zákonodarcu, ktorý s účinnosťou od 01.04.2015 vyjadruje tento princíp už explicitne
doplnením poslednej vety do ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

19. Vychádzajúc z uvedeného súd kvôli premlčaniu nemohol priznať žalobcovi právo na zaplatenie
žalovanej sumy a jej príslušenstva. Pokiaľ totiž ako vyplynulo z vykonaného dokazovania (a tvrdil to
v podstate aj sám žalobca, keď žiadal úhradu celého úveru aj poplatku v celkovej sume 936,- Eur),
žalovaná zo zmluvy nič neuhradila, znamená to, že v zmysle čl. 4 všeobecných podmienok poskytnutia

úveru, ktoré boli súčasťou zmluvy sa celý dlh z úverovej zmluvy stal splatným najneskôr do konca
júla roku 2011, kedy uplynula splatnosť štvrtej v poradí nezaplatenej splátky. Zmluva síce neobsahuje
konkrétny deň splatnosti druhej a nasledujúcich splátok v danom mesiaci, no vzhľadom na mesačnú
frekvenciu splácania splátok je zrejmé, že to muselo byť najneskôr do konca príslušného mesiaca.
Pokiaľ sa potom celý dlh stal splatným najneskôr dňa 31.07.2011, trojročná premlčacia doba uplynula

dňa 01.08.2014. I keď možno pripustiť, že počas trestného konania, ktoré bolo voči žalovanej vedené,
trojročná premlčacia doba neplynula podľa § 112 Občianskeho zákonníka, nepochybne jej plynutie
pokračovalo odo dňa nasledujúceho po dni právoplatnosti a vykonateľnosti trestného rozkazu, t.j. odo
dňa 09.08.2012 a teda aj počítajúc tri roky odo dňa 09.08.2012 je zrejmé, že premlčacia doba uplynula
dňa 10.08.2015, teda ešte pred podaním žaloby na tunajší súd dňa 20.06.2016. Súd musel prihliadnuť

na premlčanie nároku ex offo, nakoľko išlo o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy (už citovaný § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Vzhľadom na akcesorickú povahu úrokov z omeškania súd
musel takisto z dôvodu premlčania zamietnuť žalobu aj ohľadne úrokov z omeškania.

20. Ešte treba uviesť, že súd neposudzoval premlčanie z hľadiska ustanovení vzťahujúcich sa na

premlčanie nároku na náhradu škody, nakoľko je potrebné rozlišovať medzi škodou v trestnoprávnom
význame a škodou v občianskom práve, keďže škoda v trestnoprávnom zmysle je širšou kategóriou než
je tomu v práve občianskom. V trestnom práve sa za škodu považuje podľa § 124 ods. 1 Trestného
zákona ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná
ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom bez ohľadu na to, či ide o škodu na veciach alebo

na právach. Škodou sa na účely trestného zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti
s trestným činom. Z toho podľa názoru súdu vyplýva, že škoda v trestnom práve zahŕňa nielen nároky
poškodeného právne kvalifikovateľné podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj prípady, kedy
sa poškodenému nedostane dohodnuté zmluvné plnenie v dôsledku porušenia zmluvy druhou stranou
(ako v danom prípade žalobcovi) a kedy ide o nárok na plnenie zo zmluvy a nie z titulu škody. Preto pokiaľ

v tomto konaní žalobca svoje nároky uplatňoval ako zmluvné plnenie, bolo potrebné použiť všeobecnú
premlčaciu dobu a nie ust. § 106 Občianskeho zákonníka upravujúceho premlčanie nárokov na náhradu
škody. Pritom možno len podotknúť, že takisto by bol žalovaný nárok premlčaný aj v prípade, ak by súd
vychádzal z toho, že žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody, pretože do podania žaloby už uplynula
aj subjektívna premlčacia doba v trvaní dvoch rokov podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď

trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 08.08.2012 (kedy sa žalobca jednoznačne dozvedel, že
mu škoda vznikla a že za ňu zodpovedá žalovaná) a žaloba bola podaná na súde až dňa 20.06.2016,
pričom je potom bezpredmetným, či uplynula objektívna premlčacia doba trojročná (či desaťročná) podľa
§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby
je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, aj keď poškodenému ešte plynie druhá

premlčacia doba. Súd ešte dodáva, že nepovažoval zmluvu za neplatnú z dôvodu, že žalovaná bola
uznaná vinnou z trestného činu, nakoľko jeho skutková podstata spočívala v tom, že uviedla do omylu
žalobcu v otázke splnenia podmienok úveru a v takom prípade ust. § 49a Občianskeho zákonníka
sankcionuje uskutočnenie právneho úkonu v omyle len relatívnou neplatnosťou a žalobca sa podľa §
40a Občianskeho zákonníka relatívnej neplatnosti zmluvy nedovolal.

21. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vyslovil, že
žalovanej, ktorá bola v konaní plne úspešná nárok na náhradu trov konania nepriznáva, nakoľko jej
žiadne nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.