Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 2, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 31S/39/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200215
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5019200215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Nory Tomkovej
a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Pavla Polku, v právnej veci žalobcu: BENETEL,
s.r.o., so sídlom Riadok 1914/58, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 369 683, právne zastúpeného JUDr.
Bohumilom Novákom, advokátom, so sídlom K. XX, Z. Z., proti žalovanému: Daňový úrad Žilina, so
sídlom Janka Kráľa 1628/4, 010 01 Žilina, v konaní o vyslovenie porušenia práv žalobcu vydaním

nezákonného opatrenia žalovaného č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017, takto

r o z h o d o l :

Opatrenie Daňového úradu Žilina č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 z r u š u j e a vec v r
a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca m á proti žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 05.04.2017 žiadal správcu dane o vyplatenie úroku podľa § 63 ods. 6
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č.

511/1992 Zb.) - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti daňového preplatku (zo dňa 16.02.2011)
až do skutočného vyplatenia dňa 23.09.2015. Žalovaný oznámením (opatrením) zo dňa 17.07.2017
oznámil splnomocnenému zástupcovi žalobcu, že po preverení dodržania zákonných lehôt na vrátenie
daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k oneskorenému vráteniu preplatku.
Žalovaný uviedol, že žiadosť o vrátenie daňového preplatku vo výške 50.615,00 Eur bola správcovi dane
doručená 24.08.2015 a doplnená dňa 21.09.2015 na upravenú výšku preplatku 48.247,55 Eur. Daňový

preplatok bol žalobcovi vrátený dňa 23.09.2015 vo výške 48.247,55 Eur, čo znamená, že zákonná
lehota podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku bola dodržaná a preplatok bol vrátený v celej požadovanej
výške. Na základe týchto skutočností, podľa názoru žalovaného žalobcovi nevznikol nárok na úrok za
oneskorené vrátenie preplatku.

2. Proti oznámeniu (opatreniu) žalovaného č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 podal žalobca
správnužalobu,vktorejuviedol,žesprávcadanenesprávneprávneposúdilžiadosťžalobcuovyplatenie

úroku za oneskorené vyplatenie daňového preplatku, keď žalobcovi napadnutým opatrením oznámil,
že ho odmieta vyplatiť. Najvyšší súd SR svojim rozsudkom č. 5Sžf 2/2010 z 10. apríla 2010 zrušil
dodatočný platobný výmer č. 661/2200/26569/02-Jo-E/38 zo dňa 16.04.2002. Po zrušení platobného
výmeru Najvyšším súdom SR nedisponoval správca dane vykonateľným rozhodnutím určujúcim daňovú
povinnosť pre rok 1998, z tohto dôvodu vznikol preplatok z dovtedy čiastočne uhradeného daňového
nedoplatku v celkovej výške 50.585,24 Eur. Už podanie daňového priznania je žiadosťou o vrátenie

daňového preplatku podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v prípade, ak po zaplatení dane má
daňový subjekt daňový preplatok. Nárok na vrátenie daňového preplatku v tejto veci vznikol žalobcovi
už podaním daňového priznania dňa 31.03.1999. Ten mal byť vrátený do 30.04.1999. Podľa žalobcu,za obdobie odkedy si správca dane prvýkrát nesplnil povinnosť vrátiť daňový preplatok, teda od
01.05.1999 do 23.09.2015, kedy boli prostriedky reálne vrátené, patrí daňovému subjektu (žalobcovi)
ako príslušenstvo preplatku úrok, účinný podľa § 63 ods. 4, ods. 6 zákona o správe daní (zákon č.

511/1992 Zb.).

3. Žalovaný vo svojom rozsiahlom vyjadrení k žalobe podrobne opísal jednotlivé následné časové kroky
správcu dane v tejto veci a poukázal na to, že u žalobcu nebola vykonaná opakovaná daňová kontrola
z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane v zmysle § 45 ods. 1 vtedy platného zákona

č. 511/1992 Zb. a v nadväznosti na § 246 OSP správca dane zastavil daňové konanie rozhodnutím o
zastavení konania č. 661/230/23259/10/Hla zo dňa 08.07.2010.

4. Správny súd preskúmal napadnuté opatrenie žalovaného zo dňa 17.07.2017 a vo veci rozhodol
rozsudkom č. k. 31S/128/2017 zo dňa 13. júna 2018 tak, že opatrenie Daňového úradu Žilina č.
101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 zrušil ako nerpeskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov, nedostatočne zistený skutkový stav a ako predčasné a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa §
440 ods. 1 písm. g) a navrhol, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na
ďalšiekonanie,aleboabyrozsudokkrajskéhosúduzmenilažalobuakonedôvodnúzamietolažiadnemu

z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
Najvyšší súd SR konajúci ako kasačný súd, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, kasačná sťažnosť
je dôvodná, preto rozhodnutím č. k. 4Sžfk 43/2018 zo dňa 02. apríla 2019 rozsudok Krajského súdu v
Žiline č. k. 31S/128/2017-47 zo dňa 13. júna 2018 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd uviedol, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude
jasne definovať a ustáliť predmet konania, vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby
a následne rozhodnúť, pričom bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť.

5. Správny súd vec opätovne prejednal. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu

správny súd zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva, že správca dane vydal na základe vykonanej daňovej
kontroly na daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 1998 dňa 16.04.2002 dodatočný
platobný výmer č. 661/2200/26569/02/Jo-E/38, ktorým vyrubil žalobcovi daň z príjmov právnickej
osoby vo výške 206.320,12 Eur. Odvolací orgán dodatočný platobný výmer potvrdil rozhodnutím č.
V/256/6022/2003/Kum zo dňa 23.07.2003, dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa

12.08.2003. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 25S/3/2003 zo dňa 30.04.2004 zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. V/256/6022/2003/Kum zo dňa
23.07.2003. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sž-o-KS 212/2004 zo dňa 13.09.2005, na základe
odvolania žalobcu, rozsudok krajského súdu zo dňa 30.04.2004 potvrdil. Ústavný súd SR na základe
ústavnej sťažnosti žalobcu, nálezom zo dňa 16.12.2008 sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zrušil rozsudok

Najvyššieho súdu SR a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.
5Sžf/2/2010 zo dňa 20.04.2010 zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25S/3/2003 tak, že
rozhodnutie žalovaného č. V/256/6022/2003/Kum zo dňa 23.07.2003 a rozhodnutie správcu dane zo
dňa 16.04.2002 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok Najvyššieho súdu SR bol
doručený Daňovému riaditeľstvu SR dňa 20.05.2010. Správca dane následne zastavil daňové konanie

rozhodnutím č. 661/230/23259/10/Hla zo dňa 08.07.2010, nakoľko lehota na vyrubenie dane vo vzťahu
k § 45 ods. 1 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 246 Občianskeho súdneho
poriadku uplynula a odpadol dôvod konania.
Žiadosťou zo dňa 21.02.2011 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov a zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb..

V odpovedi zo dňa 18.03.2011 správca dane žalobcovi oznámil, že zo strany správcu dane nedošlo k
neoprávnenezadržiavanýmpeňažnýmprostriedkomspĺňajúcimzákonnúdefiníciuv§35bods.5zákona
č. 511/1992 Zb. a tiež k nároku žalobcu na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané
peňažné prostriedky podľa § 35d ods. 7 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb..
Žiadosťou zo dňa 24.08.2015 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie preplatku na dani z príjmov

právnickej osoby vo výške 50.615,00 Eur (v doplnení podania zo dňa 21.09.2015 bola upravená výška
na 48.247,55 Eur). Na uvedenú žiadosť správca dane reagoval zaslaním oznámenia o použití preplatku
č. 21088311/2015 zo dňa 26.10.2015 v zmysle § 79 ods. 1 Daňového poriadku s uvedením, že preplatok
v celkovej výške 50.585,24 Eur, ktorý vznikol na dani z príjmov právnickej osoby na základe rozsudkuNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf 2/2010 zo dňa 20.04.2010 bol použitý na úhradu nedoplatkov žalobcu
(vo výške 1.857,69 Eur na nedoplatok na dani z pridanej hodnoty a 480,00 Eur na daňovú licenciu na
daň z príjmov právnickej osoby za rok 2014) a zostávajúci preplatok na dani z príjmov právnickej osoby

bol vo výške 48.247,55 Eur vrátený na účet žalobcu dňa 23.09.2015, t. j. v zákonnej lehote na základe
doručenej žiadosti o vrátenie preplatku.
Dňa 26.01.2016 žalobca vyzval žalovaného na úhradu úrokov zo sumy daňového preplatku 50.585,24
Eur podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku za obdobie od prvého dňa, kedy mal byť preplatok vrátený
až do dňa pripísania na účet daňového subjektu. V odpovedi zo dňa 23.03.2016 správca dane uviedol,

že preplatok bol vrátený v zákonnej lehote, a preto s poukazom na zákonnú lehotu podľa § 79 ods.
2 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 žalobcovi nevznikol nárok na úrok z preplatku.
Na základe podaného odvolania žalobcu žalovaný v oznámení č. 103454982/2016 zo dňa 07.07.2016
uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku, vzhľadom k tomu, že
preplatok bol vrátený v zmysle § 79 ods. 2 Daňového poriadku do 30 dní od podania žiadosti a že proti
odpovedi na výzvu, ktorá nie je rozhodnutím, zákon neumožňuje podať odvolanie.

Dňa 05.04.2017 doručil splnomocnený zástupca žalobcu správcovi dane žiadosť o vyplatenie úroku
podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti o vyplatenie
až do skutočného vyplatenia dňa 23.09.2015. Žalovaný napadnutým rozhodnutím (opatrením) č.
101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 oznámil žalobcovi, že po preverení dodržania zákonných lehôt
na vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k oneskorenému vráteniu

preplatku. Nakoľko žiadosť o vrátenie daňového preplatku vo výške 50.615,00 Eur bola správcovi dane
doručená dňa 24.08.2015 (doplnená dňa 21.09.2015 na upravenú výšku preplatku vo výške 48.247,55
Eur), preplatok bol vrátený v zákonnej lehote podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v celej požadovanej
výške dňa 23.09.2015, nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku. K žiadosti žalobcu zo
dňa 16.02.2011, týkajúcej sa vrátenia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenia

sankčného úroku podľa § 35 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že odpoveďou zo
dňa 18.03.2011 žalobcovi oznámil, že k neoprávnene zadržiavaným prostriedkom spĺňajúcim definíciu
v § 35b zákona č. 511/1992 Zb. nedošlo a nárok na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky žalobcovi nevznikol.

6. Z administratívneho spisu žalovaného mal správny súd preukázané, že žalobca žiadosťou zo dňa
05.04.2017 žiadal o vyplatenie úroku podľa ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. od podania
prvej žiadosti o vyplatenie daňového preplatku až do jeho skutočného vyplatenia, t. j. 23.09.2015.

7.Podľa§63ods.4zákonač.511/1992Zb.,aknemožnopreplatokpoužiťpodľaods.2a3,správcadane

na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane alebo ho vráti, ak je väčší ako
3,31 Eur. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti
najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, 6ec) najskôr však
do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca

dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku
práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie
nepodlieha správnym poplatkom.

8. Podľa § 63 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ak nepožiada daňový subjekt, ktorého daňová povinnosť

už úplne zanikla, o vrátenie daňového preplatku do troch rokov od konca roku, v ktorom nadobudol
právoplatnosť posledný platobný výmer na daň, na ktorej je preplatok, nárok na vrátenie preplatku
zaniká.

9. Podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej

v ods. 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa
tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržiavania. Ak
trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku
sú namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková

sadzba 10%. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného
vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný
odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa ods. 8 a 10.10. Ustanovenie § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. predpokladá existenciu rozhodnutia, napriek tomu
je nevyhnutné konštatovať, že rozhodnutie je tu mienené ako právna skutočnosť, s ktorou zákon spája
vznik a zmeny výšky nároku na plnenie (rozhodnutie ako individuálny správny akt s konštitutívnymi

účinkami). Je tu daná súvislosť s ustanovením § 30 ods. 1, veta prvá zákona č. 511/1992 Zb., podľa
ktorého v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.

11. Nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento
nárok vznikol ex lege (§ 79 zákona č. 222/2004 Z. z.), následne bol rozhodnutím správcu dane zo dňa

16.04.2002č.661/2200/26569/Jo-E/38zmenenýtak,ženepriznalžalobcovinadmernýodpočetuvedený
v daňovom priznaní a následne zrušením tohto rozhodnutia (rozhodnutím NS SR sp.zn. 5Sžf/2/2010
zo dňa 20.04.2010) došlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t. j. podľa podaného daňového
priznania na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1998.

12.Nároknanadmernýodpočetvznikáexlege,čovyplývazustanovenia§79ods.4zákonač.222/2004

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak daňový úrad v lehote na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa ods. 1 alebo 2 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu, vráti nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly.

13. V zmysle ustanovenia § 35b ods. 6 veta druhá zákona č. 511/1992 Zb. sankčný úrok sa vypočíta zo

sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú
odo dňa, keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo jeho neodpočítanej časti v lehote
podľa osobitného zákona (§ 79 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení zákona č. 651/2004 Z. z.) do dňa,
keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom
tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky

odpíšu z účtu správcu dane.

14. V prípade, že by daňová kontrola za zdaňovacie obdobie roku 2008 skončila u žalobcu „bez
nálezu“ (uplatnené odpočítanie dane by bolo správcom dane vyhodnotené ako oprávnené), bol by
správca dane v zmysle § 79 ods. 4 zákona o DPH (vo vtedajšom znení) povinný vrátiť mu nadmerný

odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Keďže však výsledky daňovej kontroly viedli k
neuznaniu práva na odpočítanie dane a k vyrubovaciemu konaniu, bol žalobcovi uplatnený nadmerný
odpočet dane naďalej zadržiavaný i po skončení daňovej kontroly. Všetky rozhodnutia správcu dane
i odvolacieho daňového orgánu však boli v priebehu konania zrušené a po zániku práva vyrubiť daň
uplynutím zákonnej lehoty bol žalobcovi nadmerný odpočet v uplatnenej výške (48.247,55 Eur) podľa

§ 79 ods. 2 Daňového poriadku vrátený dňa 23.09.2015. Zrušením vydaných rozhodnutí o vyrubení
dane a následným vrátením nadmerného odpočtu bez rozhodnutia nastolili daňové orgány stav, kedy
medzi uplynutím zákonnej lehoty podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH a vrátením odpočtu v roku 2015
prestal existovať akýkoľvek právny dôvod pre zadržiavanie finančných prostriedkov žalobcu. Vrátenie
nadmerného odpočtu je preto nutné považovať po celú uvedenú dobu za oneskorené. Za danej situácie

prichádza do úvahy len aplikácia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 79 ods. 3 posledná veta
Daňového poriadku a priznanie úroku zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH od uplynutia
desať dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly, až do vrátenia nadmerného odpočtu.

15. K otázke kompenzácie daňového subjektu za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH i po dobu

trvania daňovej kontroly správny súd uvádza - judikatúra Súdneho dvora EÚ (predovšetkým vo
veciach C-107/10 Enel Marica Iztok a C-120/15 Kovozber), že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné
považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné
na riadne vykonanie daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba po dobu trvania daňovej kontroly

dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá
hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované v právnom štáte zaplatením úrokov,
akousi paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality.

16. Zákon č. 511/1992 Zb. ani Daňový poriadok nikdy neupravovali žiadnu formu kompenzácie

kontrolovaného daňového subjektu za zadržiavanie uplatneného nadmerného odpočtu DPH za dobu
výkonu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti uplatneného nároku. Ani zákon o DPH neobsahoval
osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného
nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanienadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona o DPH zakomponovaný až s účinnosťou od
01.01.2017.Vzmysle§79anovelizovanéhozákonaoDPHmáplatiteľnároknanáhraduzazadržiavanie
nadmerného odpočtu vo forme úroku z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej

sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného
odpočtu za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na
vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, až do jeho vrátenia. Podľa prechodného ustanovenia
k uvedenej správnej úprave účinnej od 01.01.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola
skončená dňa 31.12.2016.

17. Na základe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora
EÚ, ktorá interpretuje článok 183 Smernice o DPH sú rozhodnutia Súdneho dvora EÚ bezpochyby
právne záväzným výkladom smernice o DPH a sú prameňom práva na území všetkých členských štátov
EÚ. V zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR a zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom
(vrátane judikatúry Súdneho dvora) sú orgány verejnej moci povinné vykladať všetky vnútroštátne

ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na
zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z
právneho poriadku EÚ, pričom právo EÚ má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami
členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami.
Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola

ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za
dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu

rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.

18. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Kovozber (C-120/15), ktoré sa týka slovenského právneho
poriadku, vyslovil jednoznačný záver, že: „... Článok 183 prvý odsek Smernice Rady č. 2006/112/ES z
28.11.2006 spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej

vnútroštátnejprávnejúprave,akojevovecisamej,ktoráupravujevýpočetúrokovzomeškaniaprivrátení
nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“. V dôvodoch
tohto rozhodnutia Súdny dvor EÚ odkázal na staršiu judikatúru (C-654/13), pričom konštatoval, že „v
súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe
pouplynutíprimeranejlehoty,zásadaneutralitydaňovéhosystémuDPHvyžaduje,abytaktogenerované

finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými
peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania“. Z rozhodnutia ďalej vyplýva,
že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania
daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, a toto predĺženie
neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor

EÚ však zdôraznil, že nakoľko zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančným prostriedkami
vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzovanézaplatenímúrokov,čímjezaručenédodržaniezásadydaňovejneutrality.PodľaSúdneho
dvora EÚ z existujúcej judikatúry vyplýva, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný
okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou obvykle vrátený.

19. Prejudikatúru vo veciach žiadostí daňových subjektov o zaplatenie úrokov zo zadržiavaného
nadmerného odpočtu počas daňových kontrol predstavuje rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžfk
41/2017zodňa27.02.2019,ktorýmNajvyššísúdzamietolkasačnúsťažnosťFinančnéhoriaditeľstvaSR,
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva

SR z dôvodu zistenia nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom Európskej únie, ktoré je v
danom prípade reprezentované uznesením Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber, s.r.o. zo dňa
21.10.2015. V tomto prípade kasačný súd poukázal na riziko možného „zacyklenia veci“, kedy správca
dane i Finančné riaditeľstvo poukazujú na právnu úpravu § 85ke zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty a nerešpektuje rozsudok Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber, ktorý má v danom

prípade aplikačnú prednosť. V ďalšom konaní správca dane o nároku sťažovateľa, ktorý pri neexistujúcej
zákonnej úprave bol uplatnený priamo na základe uznesenia Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber,
musí vydať rozhodnutie podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku a umožniť daňovému subjektu
uplatnenie prípadného opravného prostriedku pred Finančným riaditeľstvom ako odvolacím orgánom.Finančné riaditeľstvo má postavenie orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej
republiky aj z dôvodu zabezpečenia jednotnej rozhodovacej činnosti daňových orgánov. Pod odkazom
na osobitný predpis v ustanovení § 63 ods. 1 Daňového poriadku je potrebné rozumieť akýkoľvek

prameň práva, ktorý má normatívnu povahu. Uznesenie SD EÚ C-120/15 Kovozber ako prameň práva
EÚ normatívnu povahu má. Je potrebné poukázať na to, že pokiaľ správcovia dane v týchto závažných
veciach vydávajú iba oznámenie, vec sa do odvolacieho konania pred Finančným riaditeľstvom SR
nedostane. V konaní 3Sžfk 41/2017 pritom správca dane v obdobnej veci prvom stupni rozhodnutie
vydal.

Kasačný súd v konaní vednom pod sp. zn. 3Sžfk 31/2018 uviedol, že uvedený problém by mal byť
prioritne odstránený legislatívne. Správne súdy nemajú podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok právomoc priznať peňažné plnenie okrem náhrady trov konania. Nie sú oprávnené konať v
plnej jurisdikcii. Pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej
kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky už existuje, a je vyjadrené ako „náhrada za zadržanie
nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly“ podľa ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani

z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z. z.. Ako konfliktné s uvedenou judikatúrou Súdneho
dvora EÚ súdy vidia obmedzenie tohto pravidla na daňové kontroly od 01.01.2017. Nároky, ktoré boli
už daňovými subjektmi uplatnené priamo na základe uznesenia SD EÚ C-120/15 Kovozber, pred týmto
obdobím v daňových kontrolách skončených do 31.12.2016 zákon neriešil. Problémom môže byť spätné
určenie daňových období súdmi. Tie podľa názoru kasačného súdu by mala určiť prioritne legislatíva.

20. V nadväznosti na uvedené je správny súd toho názoru, že pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ
pred vnútroštátnym právom, ktorú sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy
všetkýchčlenskýchštátovEÚ,jetedavosvetlezmienenejjudikatúrySúdnehodvoraEÚkvýkladučlánku
183 Smernice o DPH nutné aplikovať vnútroštátne právo v prejednávanom prípade tak, že nakoľko

bol žalobcovi nadmerný odpočet vrátený opatrením správcu dane, patrí žalobcovi primeraný úrok zo
sumy nadmerného odpočtu už od plynutia všeobecných lehôt na jeho vrátenie až do desiateho dňa od
skončenia daňovej kontroly.

21. Keďže daňová kontrola bola u žalobcu skončená pred dňom 31.12.2016, neexistuje vo

vnútroštátnom právnom poriadku osobitná právna úprava kompenzácie za toto ekonomické
znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade absencie legislatívy oprávnený záväzným pokynom
určiť primeranú výšku úroku, ktorú by mali daňové orgány žalobcovi priznať, pretože nemá normotvornú
právomocvoblastiverejnéhoahmotnéhopráva.Jevšaktohonázoru,žedaňovásprávanemôženaďalej
vo veci zachovávať doterajší pasívny postoj a problém náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu

DPH počas daňovej kontroly za dobu do 31.12.2016 vyriešiť legislatívne.

22. Správny súd preskúmal napadnuté opatrenie žalovaného zo dňa 17.07.2017 a dospel k záveru, že
podaná žaloba je dôvodná, preto napadnuté opatrenie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP
zrušil ako rozhodnutie (opatrenie), ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň

správny súd rozhodol, že vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.

23. Žalobca bol v konaní úspešným, pri aplikácii § 175 ods. 1 vo väzbe na § 167 ods. 1 SSP súd priznal
žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia správny súd s poukazom na § 175 ods. 2 SSP.

24. Rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiujeprípustnákasačnásťažnosť,aktozákonpripúšťa(§439,§440SSP)vlehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.