Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, December 28, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/35/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113218316
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113218316.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov

senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Marianny Hraboveckej v právnej veci navrhovateľa C. D. nar.
X.X.XXXX bývajúceho v T.Š. na Y. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Romanom Frnčom advokátom so sídlom
v Košiciach na Uralskej ul. č. 11 proti odporcovi (povinnému) I. C. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v L.
na J. ul. č. XX v konaní o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa o odvolaní odporcu (povinného) proti
rozsudku Okresného súdu Košice I z 13.7.2017 č.k. 24C 270/2014-174 v spojení s opravným uznesením
z 29.6.2018 č.k. 24C 270/2014-214 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením určil výživné zo

strany odporcu na navrhovateľa tak, že odporca je povinný navrhovateľovi platiť výživné od 18.6.2013
do 31.12.2013 vo výške 100 € mesačne, od 1.1.2014 do 31.12.2014 vo výške 110 € mesačne, od
1.1.2015 do 31.8.2016 vo výške 180 € mesačne, od 1.9.2016 do budúcna vo výške 70 € mesačne
vždy do 15. dňa každého mesiaca vopred k rukám navrhovateľa, čím zmenil rozsudok Okresného súdu
Košice I z 10.9.2003 č.k. 24C 11/96-136. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi dlžné výživné za obdobie od 18.6.2013 do 31.7.2017 vo výške 4.730 € v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca (ďalej len „povinný“) a namietal,
že nebol vypočutý ku všetkým skutočnostiam, ktoré mali vplyv na vydaný rozsudok a následne došlo
k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože bol
nesprávne alebo neúplne zistený skutočný stav. Uviedol, že súd nebral do úvahy, že jeho skutočne
vyplácaná čistá mzda je o dosť nižšia než bola uvedená zamestnávateľom. Toto uviedol už predtým a
je to aj v rozsudku. Fakt, že zamestnávateľ vykázal vyplácanie vyššej čiastky s ním nikto nekonzultoval,

ani neodsúhlasil. Pritom výplatné pásky jeho slová potvrdzujú. Súd bral ako záväzné vyjadrenie
zamestnávateľa, že zamestnanec ušetrí 30 % z vyplácaných náhrad stravného. Dokonca si dal uvedený
akože fakt odsúhlasiť navrhovateľom. Prečo si to neodsúhlasil však s ním, keďže sa ho tieto náhrady
priamo týkajú. Podotkol, že náhrada stravného nie je mzdou ani náhradou mzdy. Stravné slúži na prežitie
v podmienkach, kde obed stojí 10 a viac €. Ak spočíta, že v priemere strávil mesačne doma 3 až 5
dní, teda minimálne 25 dní mimo domov a prepočítaním počtu dní na vyplatené stravné, tak je to cca
30 € denne. Ak len sprcha stojí 3 € a viac, každá návšteva WC od 1 € a potrebuje jesť i piť, ušetriť

10 € z 30 sa nedá. Podotkol, že sa jedná o fyzicky namáhavú prácu, človek musí vládať a nik mu
nepomôže. Následne potom vyšla súdu taká výška čistej mzdy ako základ pre výpočet výživného akú
nikdy nemal. Fakt, že je ženatý, ešte nenúti jeho manželku k tomu, aby ho vydržiavala, kŕmila a inak
dotovala. Napokon jej príjem to ani neumožňuje. Musí aj on prispievať na domácnosť rovnako ako ona,pretože môže naplniť svoj sľub a rozvedie sa s ním a vyhodí ho z bytu. Podotkol, že na dovolenke
neboli spolu za 10 rokov ani raz. Naopak, navrhovateľ chodí na dovolenku i viackrát ročne, oblieka si
len značkové veci, on nosí veci kúpené v Tescu, prípadne v bazári. Aká je teda ich životná úroveň.

Navrhovateľ má aj tak viac v peňaženke ako on. Pýta sa, či je to v súlade s dobrými mravmi. Len pre
dokreslenie uvádza, že pôvodne navrhovateľ žiadal aspoň 500 €, lebo má výdavky 50 € denne a matka
mu dáva len 1.000 € a on sa potom musí hanbiť, keď nemôže pri posedení s kamarátmi zaplatiť účet.
Domnieva sa, že je v rozpore s dobrými mravmi akékoľvek výživné na dospelého, vyše 25-ročného
chlapa, keď on má o 40 rokov viac a keby neochorel, tak by určite pracoval naďalej. Aj navrhovateľ by

mohol pracovať, hoci na polovičný úväzok. Pokiaľ vie, tak študuje len na jednej škole, tak čas na to má.
Nevie, či vôbec študuje, pretože škola mu odmieta poskytnúť akékoľvek údaje. Momentálne je stále PN,
pretože mu nevyšla operácia ako mala. Podporná doba pre poberanie nemocenských dávok mu končí
4.8.2017, potom nemá nárok na nič. Oficiálne je síce zamestnaný, ale to nezakladá právo na žiadne
dávky, pretože je zamestnaný, ale práceneschopný. Ani dôchodok si do vyriešenia tejto situácie nevie
vybaviť. Finančne aj bez výživného si vôbec nevie predstaviť, ako budú fungovať. Navrhuje preto, aby

súd vydal rozhodnutie, že žaloba navrhovateľa sa zamieta, pretože je v rozpore s dobrými mravmi. Dlžné
výživné sa upravuje nasledovane: výška výpočtu z čistej mzdy, znížená o sumy, pripočítané z náhrad
stravného, a to nasledovne: od 18.6.2013 do 31.12.2014 na 40 € mesačne, za rok 2015 na sumu 50 €
mesačne a za rok 2016 do 31.8.2016 na sumu 60 € mesačne, pričom za obdobie práceneschopnosti, t.j.
od 1.9.2016 sa upravuje na sumu 30 € mesačne. Za obdobie od 1.9.2017 sa výživné z dôvodu rozporu

s dobrými mravmi nepriznáva. Dlžné výživné bude splatné v mesačných splátkach 30 € mesačne do
zaplatenia celej dlžnej sumy, ktorá činí 2.170 € a po odpočítaní už zaplatenej sumy 1.660 € ostáva k
zaplateniu 510 € pod sankciou splatnosti celej dlžnej sumy pri nezaplatení troch splátok v termíne do
25. dňa bežného mesiaca.

3. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V prvom rade
poukázal na to, či odvolanie vôbec možno považovať za odôvodnené niektorým z dôvodov uvedeným
v § 365 ods. 1 CSP. Pokiaľ povinný uvádza, že nebol vypočutý ku všetkým skutočnostiam, uvedené nie
je pravdou, nakoľko mal mnoho možností sa v konaní vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, pojednávania
sa odročovali aj práve kvôli tomu, aby mohol byť prítomný na pojednávaní a aby sa mohol vyjadriť ku

konaniu, čo aj využil, a to písomnou formou. Príjmy povinného boli dostatočne ustálené písomnými
dôkazmi, ktoré súd do spisu zabezpečil. Pokiaľ ide o vyplácané náhrady stravného, je všeobecne
známou skutočnosťou, že podstatnou časťou príjmu vodičov kamiónov sú náhrady stravného, pričom
súd nevzal do úvahy celý tento príjem ako príjem povinného, ale iba časť vo výške 30 % vychádzajúc
z vyjadrenia zamestnávateľa. Nie je pravdou, že chodí viackrát ročne na dovolenky, oblieka sa len

značkovým oblečením a má výdavky vo výške 50 € denne. Povinný ako jeho otec sa o neho roky
nezaujíma a tak nemá o ňom žiadne bližšie informácie a ním uvádzané tvrdenia sú plne vymyslené.
Uviedol, že je úspešným študentom, študuje naraz dve vysoké školy, pričom je v poslednom ročníku
týchto vysokých škôl, a teda nie je pravdou, že nenavštevuje školu tak, akoby mal. Je zrejmé, že
priznanie výživného pre neho nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. V rozpore s dobrými mravmi je

konanie povinného, ktorý o svojho syna nikdy neprejavoval skutočný záujem.

4. Povinný v replike uviedol, že nemôžu byť všetci právnikmi a niekto musí aj pracovať, aby právnikom
zaplatil a tí potom poskytujú také drahé služby, že nie všetci si to môžu dovoliť. Od augusta 2016 je
práceneschopný, rok mal nárok na nemocenské dávky niečo málo cez 300 €. Prekonal 3 operácie a

infarkt. Má užívať množstvo liekov, lenže ani na tie nemá. Čaká na priznanie dôchodku. Už dvakrát
mal ísť do kúpeľov, ale nemá na to. Kým bol zdravý a mohol, na pojednávania chodil, takmer 400 km.
Navrhovateľ, aj keď býva a študuje v Košiciach, na pojednávania nechodil. Akési všeobecne známe
skutočnosti, na ktoré poukazuje, sú len púhou domnienkou, žiadnym dôkazom. Náhrady stravného
vyplývajú zo zákona a sú určené na pokrytie zvýšených nákladov stravovania. Práca kamionistu je

fyzicky náročná a už veľmi dávno to nie je lukratívne zamestnanie. Čo sa týka úspešnosti navrhovateľa
ako študenta, navrhuje, aby si súd vyžiadal dochádzku na prednášky, semináre a ďalšie akcie a taktiež
hodnotenie výsledkov jeho štúdia. Navrhovateľ 50 € denný výdavok sám uvádzal osobne. Ich vzájomné
vzťahy sú samostatnou kapitolou. Napriek tomu, že keď vychádzali z budovy súdu po pojednávaní,
prihovoril sa navrhovateľovi, tento ho úplne odignoroval a bez slova odišiel. Minimálne dvakrát sa s ním

telefonicky dohovoril na stretnutí. Navrhovateľ odmietol prísť na dohodnuté miesto a ani mu neotvoril
dvere bytu. Pri e-mailovej korešpondencii potom totálne pourážal nielen jeho, ale aj jeho manželku.
Pokiaľ ide o dovolenky, sociálne siete prezradia o človeku veľa, hlavne ak sa nimi sám chváli. Myslísi, že navrhovateľ je špekulant a nechce sa mu robiť. On má takmer 65 rokov, navrhovateľ 25 a stále
ho má živiť.

5. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

6. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v
rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP v spojení s § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade
s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, preto
je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

V priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti
podstatné pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu

v konaní.

9. K odvolacím námietkam povinného (odporcu) odvolací súd poukazuje na čl. 10 ods. 1, 2 Základných
princípov CMP, z ktorého vyplýva, že dôkazy a tvrdenia účastníkov konania hodnotí súd podľa svojej
úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú

zákonnú silu. Z ust. § 187 CSP vyplýva, že dôkazom môže byť všetko, čo môže prispieť k náležitému
objasneniuveciačosazískalozákonnýmspôsobomzdôkaznýchprostriedkov.Dôkaznýmprostriedkom
je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.
Podľa § 195 ods. 1 CSP výsluch strany (účastníka) o tvrdených skutočnostiach môže súd nariadiť,
ak ich nemožno preukázať inak. Z uvedenej právnej úpravy teda nevyplýva povinnosť súdu nariadiť

dokazovanie výsluchom účastníka konania, tento postup je daný v prípade, ak tvrdené skutočnosti
nemožno preukázať inak. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie vykonal rozsiahle
dokazovanie uplatňujúc vyšetrovací princíp, ktorým sú ovládané mimosporové konania v súlade s ust.
§ 35 a § 36 CMP s tým, že povinný (odporca) bol na všetky pojednávania riadne a včas predvolaný a na
pojednávania, na ktorých sa vykonávalo dokazovanie 6.4.2017 a 13.7.2017 sa nedostavil, svoju neúčasť

ospravedlnil práceneschopnosťou, avšak pojednávanie odročiť nežiadal, preto súd v súlade s ust. §
183 CSP nemohol pojednávanie odročiť z dôvodu absencie návrhu strany (účastníka) na odročenie
pojednávania.Napokonjepotrebnézdôrazniť,žepodľaust.§183ods.2vetydruhejCSP,akkodročeniu
pojednávania došlo z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu strany (účastníka), možno od nej vždy
spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou osobou. Z uvedených dôvodov

teda nie je možné dospieť k záveru, že by postupom súdu bola povinnému (odporcovi) odňatá možnosť
konať na súde, a teda že by jeho procesné práva boli nejakým spôsobom porušené.

10. Neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka povinného (odporcu) o tom, že súd prvej inštancie
nedostatočne ustálil jeho príjmy, nakoľko súd prvej inštancie vychádzal z opisov mzdových listín, ako

aj potvrdenia o poskytovaných cestovných náhradách povinnému, pričom ani nekonštatoval, že do jeho
mzdy patria i cestovné náhrady, avšak na ich výplatu primerane prihliadol v súlade s rozhodovacou
praxou súdov, ktorá ustálila, že zamestnávateľom vyplácané cestovné náhrady (diéty) netvoria síce
zložku mzdy zamestnanca, nakoľko sú určené na pokrytie výdavkov na stravu či ubytovanie počas
výkonu práce, avšak na druhej strane pozitívne ovplyvňujú bežné životné podmienky zamestnanca,

minimálne jeho náklady na vlastné stravovanie v období výkonu práce, pričom je i notoricky známou
skutočnosťou, že práve vyplácanie cestovných náhrad je hlavným stimulom pre vykonávanie práce
vodiča kamiónovej dopravy, pretože z týchto finančných prostriedkov je možné ušetriť ich časť a úspory
následne zlepšujú i majetkové pomery povinného rodiča.11. Súd prvej inštancie ďalej v súlade so zákonom zohľadnil meniace sa možnosti, schopnosti a
majetkové pomery povinného v jednotlivých obdobiach a primerane tomu určil diferencované výživné

v jednotlivých obdobiach, ktoré zodpovedá zákonným kritériám určenia rozsahu vyživovacej povinnosti
rodiča k nezaopatrenému dieťaťu vyplývajúcim zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom
rozsudku súdu prvej inštancie.

12. V konaní na súde prvej inštancie bola nepochybne preukázaná i odkázanosť navrhovateľa na

poskytovanie výživného v dôsledku trvalej prípravy na budúce povolanie, pričom zánik vyživovacej
povinnosti nie je viazaný na dosiahnutie určitej vekovej hranice, ale je závislé od preukázania
skutočnosti, či dieťa nadobudlo schopnosť samé sa živiť. Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu
je totiž povinnosťou zákonnou vyplývajúcou z rodinnoprávneho vzťahu, to znamená, že existuje po
celú dobu trvania tohto vzťahu, teda od narodenia dieťaťa do smrti dieťaťa alebo rodiča, prípadne
právoplatného rozhodnutia o osvojení dieťaťa či zapretí rodičovstva. Podmienkou pre priznanie nároku

na výživné súdnym rozhodnutím, i keď zákonná povinnosť rodičov a tomu korešpondujúce právo dieťaťa
na poskytovanie výživy zo strany rodičov existuje, je preukázanie stavu odkázanosti dieťaťa na výživu
poskytovanú mu rodičmi. Kedy nastane faktický stav zániku odkázanosti dieťaťa na svojich rodičoch,
teda nadobudnutiu schopností samé sa živiť, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi
rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať

sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Dieťa
je schopné samé sa živiť teda vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. V tomto
prejednávanom prípade však bolo preukázané, že navrhovateľ je študentom vysokoškolského štúdia,
ktorú skutočnosť je potrebné považovať za prípravu na budúce povolanie, v rámci čoho existuje
odkázanosť dieťaťa na výživné poskytované mu rodičmi. V tomto smere preto neobstojí odvolacia

argumentácia povinného (odporcu), že právo navrhovateľa na výživné je (od 1.9.2017) v rozpore s
dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine). V tomto smere je potrebné uviesť, že dobré mravy
nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne akceptovaných mravných princípov uznávaných
prevažnou časťou spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje konkrétne v každom individuálnom prípade, v
kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste. Vo všeobecnosti možno hovoriť o

pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných a uznávaných v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje
a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických
a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným
pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom. Pri posudzovaní, či právo oprávneného
dieťaťanavýživnéodrodičaniejevrozporesdobrýmimravmi,ustálenásúdnapraxpovažujezakonanie

v rozpore s dobrými mravmi prípady, keď oprávnený bez ospravedlniteľného dôvodu nevykonáva
žiadnu zárobkovú činnosť aj napriek svojim objektívnym možnostiam a schopnostiam a svoju situáciu
rieši požadovaním výživného (zneužívanie výživného), keď oprávnený bez ospravedlniteľného dôvodu
nerešpektuje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z § 43 ods. 2 a 3 Zákona o rodine a tiež vtedy, ak
sa dopustí úmyselného trestného činu proti povinnému či iného zavrhnutia hodného konania. V

tomto preskúmavanom prípade odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by dovoľovali záver, že
navrhovateľ zneužíva inštitút výživného, pretože pokračuje v príprave na budúce povolanie štúdiom na
vysokej škole, pričom uvedené štúdium nie je možné charakterizovať ani ako „štúdium pre štúdium“
s tým, že ani vek navrhovateľa, ako bolo uvedené vyššie, nemá žiaden vplyv na posúdenie súladu či
nesúladu práva navrhovateľa na výživné a ani údajný súčasný nezáujem navrhovateľa o povinného

ako otca nemôže byť samé osebe považované za nesúladné s dobrými mravmi, pokiaľ sám povinný
(odporca) nepreukázal, že sa o navrhovateľa ako svojho syna akokoľvek osobne zaujímal. Napokon
povinný (odporca) rozpor s dobrými mravmi vo vzťahu k nároku navrhovateľa v priebehu konania na
súde prvej inštancie nenamietal a ani v odvolacom konaní neuviedol a nepreukázal žiadne okolnosti,
ktoré by spochybňovali nárok navrhovateľa na výživné.

13. Pretože súd prvej inštancie vo veci správne a zákonne rozhodol, odvolací súd rozsudok podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil
s jeho odôvodnením.

14. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).