Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 30, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/284/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110231118
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7110231118.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobkýň 1/ Anny Bochnovičovej, narodenej
20.04.1946, bytom v Košiciach, Toryská 12, 2/ Ivety Dlugošovej, narodenej 28.04.1979, bytom v
Košiciach, Toryská 506/2, zastúpených JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, so sídlom v
Košiciach, Murgašova 3, proti žalovaným 1/ Miroslavovi Longauerovi, narodenému 16.12.1965, bytom
v Košiciach, Sofijská 16, zastúpenému JUDr. Beátou Pitorákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach,
Kováčska 17, 2/ Jane Longauerovej, narodenej 18.09.1967, bytom v Košiciach, Sofijská 16, o 18.076,50
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo

dňa 31.05.2016 č. k. 11C/49/2011-312 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní
trov konania žalovanej v 2/ rade.

O d m i e t a odvolanie proti výroku rozsudku o zastavení konania.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňami a žalovaným v 1/ rade tak,

že žalobkyne v 1. a 2. rade sú povinné nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 4.445,48
€ k rukám právnej zástupkyne JUDr. Beáty Pitorákovej, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný v 1/ rade má proti žalobkyniam v 1/ a 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

Žalovanej v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I (ďalej len „ inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 31.05.2016 č. k.

11C/49/2011-312 žalobu v časti o zaplatenie 16.385,38 € s príslušenstvom zamietol (výrok č. I). V
prevyšujúcej časti konanie zastavil (výrok č. II). Žalobcom v 1. a 2. rade uložil povinnosť nahradiť
žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 4.698,21 € k rukám právnej zástupkyne JUDr. Beáty
Pitorákovej, advokátke, so sídlom Kováčska 17, Košice, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
III). Žalovanej v 2. rade náhradu trov konania nepriznal (výrok č. IV) a o trovách štátu si vymienil
rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku (výrok č. V).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcov (pôvodne ako žalobca v 2/ rade vystupoval Jozef Bochnovič) na
zaplatenie dlžnej sumy 18.076,50 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia
žiadali priznať uvedenú sumu titulom nárokov špecifikovaných v rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch1 až 30. Uvedené pohľadávky boli zaplatené žalobcami v slovenských korunách namiesto žalovaných
za ich dlhy v zmysle predložených listinných dôkazov.

3. Právne vec posúdil podľa § 100 ods. 1, § 107 ods. 1,2, § 451 ods. 1, § 456 a § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“).

4. Nakoľko žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku, súd
skúmajúc premlčaciu dobu dospel k záveru, že objektívna premlčacia doba začala plynúť zaplatením

finančných prostriedkov žalobcov za žalovaných v 1. a 2. rade. Z písomného vyjadrenia žalobcov
vyplynulo, že tieto finančné prostriedky uhradili v rokoch 2006, 2007 a 2008 (v závislosti od zaplatenia).
Subjektívna premlčacia doba začala plynúť odo dňa, čo sa žalobcovia dozvedeli, že plnili bez právneho
dôvodu za žalovaných (finančné prostriedky) nebankovým subjektom. Okresný súd dospel k záveru,
že žalobcovia uplatnili svoj nárok voči žalovaným v 1. a 2. rade po uplynutí dvojročnej (subjektívnej)
premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené zistenie súd žalobu v rozsahu o zaplatenie 16.385,38 € s

príslušenstvom zamietol ako nedôvodnú.

5. Žalobu v časti o zaplatenie 1.691,12 € s príslušenstvom žalobcovia vzali späť a konanie žiadali
zastaviť. Žalovaný v 1. rade súhlasil s uvedeným späťvzatím, a tak súd konanie v tejto časti zastavil.

6. inštancie dospel k záveru, že medzi žalobcami a žalovanými nebolo preukázané uzavretie zmluvy o
pôžičke. Konštatoval, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, a preto sa vyžaduje reálne odovzdanie
vecí dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním z „ruky do
ruky“. Súd nemal preukázané, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov žalobcami žalovaným.
Z uvedeného dôvodu právne nárok posúdil titulom bezdôvodného obohatenia a nie titulom zmluvy o

pôžičke.

7. Z dôvodu hospodárnosti konania sa súd predovšetkým zaoberal premlčaním práva, nakoľko žalovaný
v 1. rade vzniesol námietku premlčania. Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že uplatnený
nárok v rozsahu 16.385,38 € je premlčaný. Ďalšie dokazovanie ohľadne zaplatenia dlžnej sumy

pôvodnými žalobcami súd nevykonával práve z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.. Konštatoval, že v
plnom rozsahu boli úspešní žalovaní v 1. a 2. rade, preto im patrí náhrada trov konania. Žalovaná v 2.
rade si náhradu trov konania neuplatnila, a preto jej súd náhradu trov konania nepriznal. Úspešnému

žalovanému v 1. rade priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného poplatku za odpor a
z trov právneho zastúpenia.

9. Proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba o zaplatenie 16.385,38 € s príslušenstvom zamietnutá a
výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa v 1. rade z dôvodov podľa §

365 ods. 1 písm. b/, f/, g/, h/. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny. Chýba mu riadne a úplné
odôvodnenie a ako celok je nepreskúmateľný. Z rozsudku nie je zrejmé, ktoré skutočnosti inštancie

vzal za preukázané a prečo, a ktoré skutočnosti za preukázané nevzal a dôvody, prečo tak učinil.
Nevysporiadal sa s predloženými dôkazmi, ani právnym posúdením veci.

11. Uviedla, že žiadala, aby (pôvodný) žalobca v 2. rade bol vypočutý v domácom prostredí pre jeho
zlý zdravotný stav. inštancie tak neurobil. Žalobcu v 2. rade vypočul až o dva roky, keď jeho zdravotný

stav nedovoľoval sa vyjadriť k podstatným okolnostiam jednotlivých pôžičiek, resp. sa mu nedovoľoval
vyjadriť vôbec. Došlo tak k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil žalobcom uskutočňovať
patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Poznamenala, že bolo jednoznačne preukázané vyjadrením žalovanej v 2. rade a z písomného

stanoviska bývalej právnej zástupkyne JUDr. Alžbety Frankovej zo dňa 3.3.2014, že žalovaný v 1. rade
pohľadávky z titulu jednotlivých pôžičiek uznal čo do základu a výšky v jej advokátskej kancelárii ústne.
Nepoprel, že žalované finančné prostriedky mu požičali žalobcovia formou úhrad týchto pôžičiek a on
sa zaviazal ich vrátiť. Odmietol však podpísať písomné uznanie dlhu sám, resp. chcel ho podpísať lenza prítomnosti žalovanej v 2. rade. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie predvolať a vypočuť na tieto
okolnosti ako svedkyňu JUDr. Alžbetu Frankovú, a uložiť jej povinnosť predložiť súdu k nazretiu jej
príručný advokátsky spis a zistiť skutočné stanovisko žalovaného v 1. rade k jednotlivým pôžičkám a

k ich uznaniu.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko
svoj nárok žalobkyňa v 1. rade uplatnila z titulu poskytnutej pôžičky pre žalovaných a nie z titulu
bezdôvodného obohatenia. Nie je zrejmé, ako inštancie dospel k záveru, že vec právne posúdil ako

neoprávnené obohatenie. Žalobkyňa v 1. rade a jej nebohý manžel žalovaným v 1. a 2. rade požičali
finančné prostriedky na úhradu ich pôžičiek špecifikovaných v upresnení žaloby zo dňa 27.9.2012,
a žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali, že im tieto peniaze vrátia. Žalobcovia tieto pôžičky platili
formou splátok tretím subjektom, pričom doba vrátenia pôžičiek medzi nimi výslovne dohodnutá nebola.
Poukázala na to, že jednotlivé splátky sa premlčujú každá zvlášť. V predmetnej veci doba splatenia dlhu
dohodnutá nebola, a tak žalovaného v 1. rade prostredníctvom právnej zástupkyne JUDr. Frankovej

vyzvali na plnenie dlhu. K vyzvaniu došlo v roku 2009, a z toho dôvodu začína plynúť premlčacia lehota
na plnenie dlhu až od okamžiku, keď bol dlžník nimi vyzvaný. inštancie nestanovil ani u jedného nároku
začiatok ani koniec premlčacej doby, len paušálne uviedol, že nároky sú premlčané.

14. Rovnako sa nestotožnila s výrokom o trovách konania z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré

boli priznané právnej zástupkyni žalovaného v 1. rade. Jednotlivé úkony právnej služby sú vyčíslené
nesprávne, nakoľko došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, a predmetom konania zostala len suma
16.385,38 € s príslušenstvom. Preto právne úkony po tomto dátume sú vyčíslené nesprávne. Písomné
vyjadrenie k dokladom z 1.10.2012 nie je podaním vo veci samej, preto sa nemôže jednať o plný
úkon. Pojednávanie dňa 10.12.2013 nebolo pojednávaním vo veci samej, jednalo sa o nemeritórne

pojednávanie. Poukázala na to, že žalobcom bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto
inštancie mal zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa na jej strane a žalovanému v 1. rade náhradu
trov konania nepriznať vôbec. Naviac v rozsudku absentuje požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia vo vzťahu o trovách konania, čiže nie je zrejmé, prečo inštancie priznal plnú náhradu trov
konania aj napriek tomu, že konanie bolo sčasti zastavené a vôbec sa nezaoberal otázkou zníženia

náhradytrovkonania.Ďalejpoukázalanato,žeuloženápovinnosťplatiťtrovykonaniavovýške4.698,21
€ je pre ňu likvidačná a znamená pre ňu odmietnutie prístupu k súdu a k spravodlivosti. Vzhľadom na
okolnosti prípadu je zrejmé, že žalovaným v 1. a 2. rade boli poskytnuté pôžičky a v plnej výške ich
zaplatila, preto je postoj žalovaného v 1. rade naviac aj nemorálny a bezcitný. Jednalo sa spoločné
pôžičky žalovaných, keďže ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn.

40C 88/2007 zo dňa 26.3.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 21.5.2009.

15. Proti rozsudku súdu podali žalobkyne v 1. a 2. rade odvolanie aj prostredníctvom svojho právneho
zástupcu JUDr. Ondreja Lučivjanského, (advokáta), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/,
f/ a h/. Navrhli, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a rozhodnutie, eventuálne rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade 18.076,50 € s príslušenstvom do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a nahradiť trovy konania.

16. Uviedli, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že strany uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorej

splatnosť nebola dohodnutá. Žalobkyne nesúhlasili s tvrdením konajúceho súdu, že v danom prípade
sa jednalo o bezdôvodné obohatenie majúc za to, že v skutočnosti ide o pôžičku. Samotní žalovaní
sa zaviazali, že požičané finančné prostriedky, ktoré im žalobcovia z vlastných finančných zdrojov
„prenechali“, vrátia.

17.Poukázaliajnato,žežalovanáv2.radevpriebehukonaniasúhlasilasuplatnenýmnárokom.Navyše
žalovaná v 2. rade písomne uznala dlh uplatnený žalobcami. V súdnom spise sa nachádzajú listiny, ktoré
preukazujú, že žalovaná v 2. rade vlastnoručne písomne „prehlásila“, že si s manželom - žalovaným
v 1. rade požičali od žalobcov peniaze na vyplatenie dlhu v bytovom družstve, na vyrovnanie dlhov a
pôžičiek a iných výdavkov žalovaných. Konajúci súd pri posudzovaní premlčania neprihliadol na uznanie

dlhu a jeho účinky. Žalovaná v 2. rade súhlasila s predmetným návrhom, uznala dlh a v prípade uznania
dlhu platí, že začne plynúť 10-ročná premlčacia doba, ak dlžník v zákone vyžadovaným spôsobom uzná
svoj záväzok, premlčanie tohto ním uznaného práva sa začína počítať odo dňa uznania tohto záväzku.Žalovaná v 2. rade listami zo dňa 5.10.2006 a 24.1.2008 písomne uznala svoj dlh a od toho dňa začala
plynúť 10-ročná premlčacia lehota.

18. Poznamenali, že žalobkyňa v 2. rade nebola v konaní osobne vypočutá, aj keď sa stala stranou
sporu. Dedičské konanie nebolo (do tohto dňa) ukončené a inštancie mal podľa jej názoru konanie
prerušiť a konať s dedičmi až podľa výsledku dedičského konania tak, ako (by) prevzali právo, o ktoré
v konaní ide. Ak strana sporu zomrie, súd pokračuje v konaní spravidla s dedičmi tej strany, avšak nie
vždy musí ísť o dediča. Súd môže pokračovať v konaní aj s osobou, ktorá podľa výsledku dedičského

konania prevzala právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide. Osoba, ktorá nastúpi do konania namiesto
doterajšej strany sporu, má v celom rozsahu postavenie doterajšej strany sporu, vrátane rozhodovania
o trovách konania. Podľa názoru žalobkyne v 2. rade súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

19. Žalobkyne napadli aj účelnosť vyčíslených trov právneho zastúpenia. Naviac žalobkyne boli v konaní
oslobodené od povinnosti platiť súdne poplatky. Považujú rozhodnutie o trovách konania v rozpore s
dobrými mravmi, ak na jednej strane inštancie prizná žalobkyniam oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov a na strane druhej ich zaviaže k neprimerane vysokej úhrade trov konania. V danom prípade
majú žalobkyne za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemal priznať

žalovanému v 1/ rade náhradu trov konania.

20. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň v 1. a 2. rade sa vyjadril samostatne k odvolaniu
podanému JUDr. Piovarčiovou a samostatne k odvolaniu podanému JUDr. Lučivjanským.

21. Žalovaný v 1. rade poukázal na to, že bol to práve on, kto bol poškodený daným súdnym konaním,
pretože súd bez akýchkoľvek dôkazných prostriedkov vydal platobný rozkaz, proti ktorému bol nútený
podať odpor (a to podaním zo dňa 14.2.2011). Musel uhradiť aj poplatok za odpor. Nakoľko majetkové
pomery žalovaného v 1. rade neboli dobré, súd mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške
80%. Až na súdnom pojednávaní 4.9.2012 konajúci súd uložil právnej zástupkyni žalobcov povinnosť

upresniť dlžnú sumu, pričom pojednávanie odročil aj z dôvodu doručenia listinných dôkazov právnej
zástupkyni žalovaného v 1. rade. Zo strany žalobcov boli spôsobené prieťahy v konaní, keď ani (skoro)
dvarokypopodanížalobynepovažovalizapotrebnésvojnároknielenústnezdôvodňovať,aleajpodložiť
písomnými dokladmi. Žalovaný v 1. rade od začiatku zdôrazňoval premlčanie uplatnených pohľadávok.
Premlčaniepohľadávokvyplývazpredloženýchlistinnýchdôkazovzostranyžalobcov,akoajpísomného

vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcov a najmä z informatívneho výsluchu žalovanej z 30.11.2015. K
stanovisku žalovanej v 2. rade, ktorá v tomto spore potvrdzovala pôžičky uviedol, že v konaní pred
dožiadaným súdom v Anglicku v roku 2013 uviedla, že „nemá žiadne dlhy, pôžičky, ani úvery“, viď
zápisnica z pojednávania zo 17.9.2013. Možno iba konštatovať spochybnenie hodnovernosti vyjadrenia
žalovanej v 2. rade. V informatívnom výsluchu žalovaná v 2. rade nielenže uviedla pochybné odpovede,

ale si doslova poplietla výpovede so žalobkyňou v 1. rade. Poukázal na to, že žalovaný v 1. rade sa
so žalobkyňou v 1. rade a pôvodným žalobcom v 2. rade od októbra 2006 nestýkal. Žalovaná v 2. rade
opustila spoločnú domácnosť odchodom do Anglicka, a pred odchodom podala návrh na rozvod. Od tej
doby sa žalovaný v 1. rade stretával (najmä) so žalobkyňou v 1. rade iba na súdnych pojednávaniach
za účasti svojej právnej zástupkyne. Je doslova vylúčené, aby žalovaný v 1. rade, ktorý bol vo veľmi

zlom vzťahu so žalobkyňou v 1. rade, uznával v roku 2008 pôžičky. Vzájomné napäté vzťahy medzi
žalobkyňou v 1. rade a žalovaným v 1. rade potvrdzujú aj zápisnice zo súdnych konaní 40C/88/2007,
ako aj v konaní 22P/95/07. Poukázal tiež na to, že žalobcovia (síce) boli od začiatku súdneho konania
oslobodení od súdnych poplatkov, avšak počas celého konania boli zastúpení advokátom, a nepožiadali
oposkytnutiebezplatnejprávnejpomoci.Dlhodobobolischopníplatiťadvokáta,amajúmožnostizaplatiť

vzniklé trovy, ktorých výšku jednoznačne ovplyvnili svojím konaním.

22. K odvolaniu podanému prostredníctvom JUDr. Lučivjanského uviedol, že nie je zrejmé, ako právny
zástupca žalobkýň došiel k záveru, že medzi žalobcami a žalovanými došlo k uzavretiu zmluvy o
pôžičke. Žiadna zmluva o pôžičke nikdy neexistovala. Žalobcovia v zmysle podanej žaloby si uplatňovali

pohľadávky z rôznych právnych titulov a za rôzne obdobie. Nepreukázali uzavretie akejkoľvek zmluvy o
pôžičke; neuviedli kedy k tomu došlo a o akú sumu sa jednalo.23.Rovnakojepochybnéajtzv.písomnéuznaniezáväzkovžalovanouv2.rade.Žalovanýv1.radenikdy
písomnežiadenzáväzok„uznaniedlhu“nepodpísal.Poukázalnato,žežalovanáv2.radedňa6.10.2006
odcestovala do Anglicka, a nemohla vedieť výšku „dlžoby“ (nedoplatok na nájomnom), nakoľko výška

dlhu bola vypočítaná a dohoda o splatení bola uzavretá 22.11.2006. Dlžníkom bol uvedený iba žalovaný
v 1. rade, ktorý aj nedoplatok v ÚBD spolu s poplatkami uhradil. Dôkaz o tom predložil konajúcemu
súdu. Ohľadne písomného uznania z 24.1.2008 uviedol, že je to vyjadrenie dcéry žalovaných, a to
Jany Longauerovej k rodinným pomerom, a pre tento prípad je toto vyjadrenie dcéry žalovaných právne
irelevantné. Čo sa týka účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia poukázal na to, že ak by

žalovaný v 1. rade nemal kvalifikovaného zástupcu, veľmi obtiažne ako jednoduchý človek by sa
vedel úspešne brániť proti podanej žalobe. Uviedol (ako dôkaz), že v žalobe boli uplatnené nároky, na
ktoré žalobcovia nemali nárok, resp. si ich uplatňovali duplicitne. Zároveň si žalobcovia uplatňovali aj
pohľadávky, ktoré vôbec nesúviseli so žalovanými pohľadávkami (položka 3).

24. Konštatoval, že je pravdou, že žalobca v 2. rade zomrel počas konania, zákonnými dedičmi sa stali

ich dcéry, a to v súčasnosti žalobkyňa v 2. rade a žalovaná v 2. rade. Žalobkyňa v 2. rade je výlučnou
vlastníčkou bytu nachádzajúceho sa na Toryskej 12 v Košiciach. Jedná sa o zrekonštruovaný byt, o čom
majú vedomosti strany sporu v konaní a ich právni zástupcovia, a aj prvoinštančný súd, ktorý vykonal
výsluch pôvodného žalobcu v 2. rade v predmetnom byte. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

25. Vyjadrenie žalovaného v 1. rade bolo žalobkyniam v 1. a 2. rade doručené dňa 23.9.2016.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobkýň ako podané včas oprávnenými osobami proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle

ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. a/,b/,d/,e/,f/,g/,h/ CSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobkýň nie je možné vyhovieť.

27. Rozsudok je vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní trov konania žalovanej v 2/ rade

vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.03.2017 o 14,20 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 24.03.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

29. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 31.05.2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku.

30. Žalobkyne podali proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie dňa 22.07.2016 a 25.07.2016, t. j.
za účinnosti Civilného sporového poriadku.

31. Žalobkyne namietali odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, t. j. že neboli
splnené procesné podmienky, § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, t.j. že inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1

písm. g/ CSP, t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo § 365 ods. 1 písm. h/
CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

32. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, je naplnený vtedy, ak inštancie v spore konal

napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky upravené v CSP.

33. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

34. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

35. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že inštancie
nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr.
preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté
dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že

strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol
navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, inštancie
nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o
skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

36. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne

sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré
vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 191-§ 194 CSP.

37. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný, ak zistený stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom

protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Uvedený odvolací dôvod nachádza
uplatnenie najmä vtedy, ak strany sporu neboli náležitým spôsobom poučené o následkoch sudcovskej
koncentrácie konania.

38. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

39. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdzujúcej časti rozsudku nie sú
naplnené.40. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani

nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133
až § 135 O.s.p. (účinných v čase jeho rozhodovania), alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je

ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

41. inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu.
Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 132 O.s.p. (účinného v čase jeho rozhodovania); z
týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj

správny právny záver.

42. Stručné, no zákonu zodpovedajúce a vecne správne sú aj dôvody napadnutého rozsudku v jeho
potvrdzujúcej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho
konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie

námietky žalobkýň nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti a nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

43. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkýň
odvolací súd uvádza nasledovné:

44. inštancie právne posúdil prejednávanú vec ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalobkyne sa nestotožnili s právnou kvalifikáciou vykonanou súdom a mali za to, že predmetom konania
je nárok žalobkýň na vrátenie plnenia na základe zmluvy o pôžičke. Odvolacia námietka žalobkýň
týkajúca sa nesprávnej právnej kvalifikácie uplatneného nároku nie je dôvodná.

45. Podľa ustanovenia § 79 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu, strana sporu nie je povinná
vec právne kvalifikovať, a zároveň ani súd nie je viazaný uvedenou právnou kvalifikáciou. Na základe
uvedeného mohol súd v danom prípade posúdiť nárok žalobcov na zaplatenie uplatnenej sumy ako
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Civilný proces je ovládaný zásadou iura novit curia

(súd pozná právo). Právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Strana sporu ale musí uviesť rozhodné
skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu správne kvalifikoval.
Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z
dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný
právnyvzťahaleboprávojealebonie,alebopotvrdiťtakéskutočnosti,ktorébrániatomu,abyboložalobe

vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s
týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany
sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový
stav dopadajú (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009).

46.Vprejednávanejveci inštancieposudzovalnárokžalobcovajzhľadiskaplneniazozmluvyopôžičke.
Nazákladevykonanéhodokazovaniavšakdospelkzáveru,žemedzistranamisporunedošlokuzavretiu
zmluvy o pôžičke.

47. Odvolací súd sa stotožnil s vyššie uvedeným záverom súdu prvej inštancie, nad rámec ktorého

dopĺňa, že podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní veci (o reálnom
odovzdaní), druhovom určení veci, povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určení času vrátenia. Čas
vrátenia nemusí byť určený konkrétnym dňom, ale stačí, ak je dohodnutý tak, že čas vrátenia možno
určiť.

48. V prejednávanej veci samotná žalobkyňa v 1/ rade v konaní tvrdila, že „požičané peniaze“ platili
priamo na účet nebankových subjektov. V odvolaní konštatovala, že doba vrátenia pôžičiek výslovne
dohodnutánebola.Zuvedenéhovyplýva,ženebolapreukázanánielensamotnádohodaopôžičkemedzistranami sporu a reálne odovzdanie finančných prostriedkov, tak ako to správne ustálil inštancie, ale
nebola preukázaná ani dohoda o určení času vrátenia, ako jedna z podstatných náležitostí zmluvy.

49. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaná v 2/ rade čestne „prehlásila“ (prehlásenie
zo dňa 05.10.2006 čl. 4), že si žalovaní požičali peniaze od žalobcov. Odvolací súd nemohol prehliadnuť,
že žalovaná v 2/ rade aj keď je na opačnej strane sporu, si nechala doručovať zásielky na adresu rodičov
- žalobcov (čl.79) a rovnako právna zástupkyňa žalobcov na pojednávaniach ospravedlňovala neúčasť
aj žalovanej v 2/ rade (čl. 111,154,175). Navyše žalobkyňa v 1/ rade preberala zásielky žalovanej v 2/

rade ako splnomocnenec, napriek tomu, že je tu zjavný rozpor záujmov medzi týmito stranami sporu. Z
uvedeného sa potom javí účelovosť čestného „prehlásenia“ predloženého v spore ako dôkaz.

50. Na základe vyššie uvedeného právneho posúdenia je preto odvolacia námietka žalobkyne o dohode
o plnení v splátkach a plynutí premlčacej doby podľa jednotlivých splátok nenáležitá.

51. Nakoľko inštancie dospel k záveru, že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke,
vecne správne posúdil nárok žalobcov ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (plnenie bez
právneho dôvodu) vychádzajúc z tvrdení a listinných dôkazov predložených žalobcami.

52. Žalobcovia tvrdili, že uhradili za žalovaných ich záväzky voči subjektom špecifikovaným v žalobe a

jej doplnení, pričom úhrady preukazovali listinnými dôkazmi.

53. Nakoľko žalovaný v 1/ rade vzniesol námietku premlčania práva, okresný súd sa predovšetkým
zaoberal otázkou premlčania nároku a to aj z dôvodu hospodárnosti konania.

54. Žalobcovia tvrdili, že za žalovaných uhradili platby, ktoré časovo možno z upresnenia žaloby zo dňa
11.11.2012 vyčleniť obdobím od 17.10.2006 do 17.11.2008“.

55. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

sa na jeho úkor obohatil.

56. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

57. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa
ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich
začiatok je upravený odlišne. Vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa

premlčí a to aj napriek tomu, že ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba však
môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.

58. Vychádzajúc z vyššie citovanej zákonnej úpravy, správne inštancie zameral dokazovanie v prvom
rade na zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie otázky premlčania. V tomto smere vykonal

všetky potrebné dôkazy na ustálenie otázky, kedy sa žalobcovia dozvedeli o vzniku bezdôvodného
obohatenia a o tom, kto sa na ich úkor obohatil, čiže kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba.

59. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil
vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o

vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol
dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z
týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.

60. V tomto smere bolo v konaní pred súdom prvej inštancie nepochybne preukázané a potvrdené
samotnýmižalobcami,žeužprivykonávaníúhradjednotlivýmveriteľommalivedomosť,žeplniazáväzkyza žalovaných (súd z dôvodu hospodárnosti konania už neskúmal, či sa skutočne jednalo o záväzky
obidvoch žalovaných alebo iba jedného z nich alebo tretích osôb - poznámka odvolacieho súdu).

61. Správne teda súd ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pri najskoršej úhrade dňom
17.10.2006 (ako rok 2006) a poslednej z úhrad dňom 17.11.2008 (ako rok 2008), vychádzajúc z
písomného vyjadrenia žalobcov. Pre vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu nebolo nevyhnutné,
špecifikovať začiatok plynutia a koniec premlčacej doby u každej z pohľadávok samostatne, nakoľko
súd výslovne uviedol, že vychádzal z písomného vyjadrenia žalobcov, v ktorom boli časovo jednotlivé

úhrady špecifikované. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalobkyne, že súd len paušálne uviedol,
že ich nároky sú premlčané.

62. Vzhľadom na uplynutie subjektívnej premlčacej doby pred podaním žaloby na súd (subjektívna
premlčacia doba pri poslednej z úhrad uplynula 17.11.2010, žaloba na súd bola podaná 21.12.2010 -
poznámka odvolacieho súdu), je bez právneho významu, že v čase podania žaloby ešte neuplynula

objektívnatrojročnápremlčaciadoba(§107ods.2OZ).Nakoľkosúddospelkzáveruopremlčanínároku
žalobcov, posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku z hľadiska poskytnutia finančných prostriedkov a
rozsahu ich vrátenia by bolo nehospodárne. Z uvedeného dôvodu inštancie rozhodol vecne správne,
ak žalobu žalobcov v rozsahu sumy 16.385,38 € s príslušenstvom z dôvodu premlčania práva zamietol.

63. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcov, v ktorej tvrdili, že žalovaný v 1/ rade
uznal pohľadávku žalobcov. inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, a odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenie zo strany súdu prvej inštancie. Z
vyjadrenia JUDr. Frankovej výslovne nevyplynulo, že žalovaný v 1/ rade uznal pohľadávky žalobcov.
Z vyjadrenia vyplynulo iba to, že menovaný odmietol podpísať dohodu o uznaní a splácaní dlhu bez

žalovanej v 2/ rade.

64.Anipodľanázoruodvolaciehosúdunebolisplnenépodmienkysvedčiaceotom,žežalovanýv1/rade
alebo žalovaná v 2/ rade uznali dlh voči žalobcom. Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka
adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento

právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka)
musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť
presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť (§ 558
Občianskeho zákonníka).

65. V prejednávanej veci žalobcovia nepreukázali, že zo strany žalovaného v 1/ rade došlo k písomnému
uznaniu dlhu a v tomto smere sa vyjadrila aj JUDr. Franková vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa
03.03.2014 (čl. 192).

66. Nakoľko JUDr. Franková vo vyjadrení zároveň uviedla, že odovzdala spisový materiál žalobkyni v 1/

rade, a vzhľadom na odstup času sa podľa svojich vedomostí vyjadrila k predmetu konania, nevykonanie
výsluchu menovanej ako svedkyne by neprinieslo do konania nové informácie, a preto vykonanie dôkazu
výsluchom menovanej svedkyne nemôže byť dôvodom nedostatočne zisteného skutkového stavu a
dôvodom pre zrušenie rozsudku. Na tomto závere nemení nič ani vyjadrenie žalovanej v 2/ rade, že
žalovaný v 1/ rade ústne uznal pohľadávky žalobcov titulom pôžičky.

67. Rovnako písomné vyjadrenie žalovanej v 2/ rade zo dňa 05.10.2006 nemožno považovať za uznanie
dlhu, nakoľko v písomnom prejave absentuje podstatná náležitosť uznávacieho prejavu a to, že v uznaní
dlhu musí byť určená presne výška pohľadávky a musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť.
Žalovaná v 2/ rade v písomnom čestnom „prehlásení“ uviedla iba všeobecne, že si požičali peniaze od

žalobcov na vyplatenie dlhu na bytovom družstve a pôžičiek. Uvedené dlhy a pôžičky neboli presne
špecifikované časovo (dátumom alebo špecifikáciou dlžného obdobia) ani sumou, a v prípade pôžičiek
ani veriteľom. V prehlásení celkom absentuje uznávací prejav a záväzok žalovaných (žalovanej v 2/
rade) pohľadávku žalobcov zaplatiť.

68. Podanie zo dňa 24.01.2008 (čl. 83) nemožno považovať za uznávaní prejav žalovaných, nakoľko
čestné prehlásenie (správne má byť vyhlásenie - poznámka odvolacieho súdu) bolo vypracované dcérou
žalovaných, ktorá však nie je stranou sporu a ani oprávnenou (resp. povinnou) zo vzťahu, ktorý je
predmetom sporu.69. Rovnako odvolacia námietka žalobkýň, týkajúca sa porušenia ich práv, tým, že súd konal so
žalobkyňou v 2/ rade napriek tomu, že dedičské konanie nebolo ukončené, nie je dôvodná.

70. Podľa ustanovenia § 107 ods. 3 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu, konanie súd preruší
najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi
účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť,
o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v

konaní pokračovalo skôr.

71. Prerušenie konania prichádza do úvahy najmä vtedy, keď možno predpokladať, že prekážka
odpadne. Súd môže bez prerušenia pokračovať v konaní najmä vtedy, keď je zo zákona zrejmý nositeľ
hmotnoprávneho vzťahu, v ktorom pôvodne vystupovala aj strana, ktorá stratila spôsobilosť.

72.PodľašetreniasúduzosprávyNotárskehoúraduJUDr.MartinyMižikovej,notárkyzodňa29.02.2016
(čl. 303) vyplynulo, že ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine prichádzajú do úvahy Anna
Bochnovičová, Jana Longauerová a Iveta Dlugošová.

73. Nakoľko Anna Bochnovičová vystupuje v konaní ako strana sporu na strane žalobcu a Jana

Longauerová vystupuje v konaní ako strana sporu na strane žalovanej, súd ďalej konal v spore (aj) s
Ivetou Dlugošovou na strane žalobcu, čím mali všetky osoby takto zabezpečené všetky procesné práva
do úvahy prichádzajúcich dedičov.

74. Ani odvolacia námietka žalobkyne v 2/ rade, že nebola v konaní osobne vypočutá, čím súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nie je dôvodná.

75. Žalobkyňa v 2/ rade sa po doručení žaloby, poučení a uznesenia na vyjadrenie zo dňa 11.04.2016
v písomnom podaní zo dňa 25.04.2016 vyjadrila, že súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia

pojednávania. Na nariadené pojednávanie sa nedostavila, napriek tomu, že na pojednávanie bola riadne
a včas predvolaná dňa 14.04.2016. Svoje procesné práva ako strana sporu nevyužila, z uvedeného
dôvodu je preto táto odvolacia námietka nenáležitá.

76. Rovnako odvolacia námietka žalobkýň týkajúca sa nesprávneho procesného postupu spočívajúca v

neskorom výsluchu (pôvodného) žalobcu v 2/ rade, nie je dôvodná. Obidvaja žalobcovia v čase podania
žaloby(21.12.2010)bolipovinnípredložiťspolusožalobouvšetkylistinnédôkazy,naktorésaodvolávali.
Napriek tomu tak urobili až na výzvu súdu po prvom pojednávaní dňa 04.09.2012. Výpoveď žalobcu
v 2/ rade, z ktorej vyplynulo, že všetky finančné záležitosti riešila manželka - žalobkyňa v 1/ rade, by
neovplyvnila výsledok sporu, ani ak by výpoveď bola vykonaná hneď na prvom pojednávaní resp. krátko

po ňom. Tvrdenia svedčiace o vykonaných úhradách zo strany žalobcov boli založené na listinných
dôkazoch, a preto výpoveď žalobcu v 2/ rade mohla mať „iba“ dokresľujúci charakter na ozrejmenie
okolností za ktorých tak došlo. Nakoľko žalobcom nebola odňatá možnosť predniesť žalobu a vyjadriť
sa ku všetkým podstatným okolnostiam, výsluch žalobcu v 2/ rade zrealizovaný s časovým odstupom
(vzhľadom na jeho zdravotný stav) po podaní žaloby nemožno považovať za porušenie procesných práv

žalobcov a porušenie práva na spravodlivý proces.

77. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej v 2/ rade,
nakoľko aj keď táto bola v konaní úspešná, náhradu trov konania si neuplatnila.

78. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok, vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní trov konania
žalovanej v 2/ rade ako vecne správny, potvrdil.

79. Žalobkyne podali odvolanie aj proti výroku rozsudku, ktorým im súd uložil povinnosť nahradiť

žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 4.698,21 € k rukám právnej zástupkyne JUDr. Beáty
Pitorákovej, advokátke, so sídlom Kováčska 17, Košice, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
III). Namietali jednak účelnosť vykonaných úkonov ako aj výšku úkonov. Poukázali na to, že bolioslobodené od platenia súdnych poplatkov a žiadali zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa pri ich
náhrade.

80. Súd prvej inštancie o trovách konania žalovaného v 1/ rade rozhodol podľa § 142 O.s.p. v spojení
s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania.

81. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v tejto časti a mal za to, že súd pri
rozhodovaní o trovách konania v predmetnom prípade správne aplikoval ustanovenie § 142 ods.1 O.s.p.

a § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania.

82. Nepriznanie náhrady trov konania vo výnimočných prípadoch bolo v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie t. j. 31.05.2016 (do 30.6.2016) upravené v ustanovení § 150 ods. 1 O.s.p. (teraz § 257
CSP). Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú buď v dôvodoch týkajúcich sa strán sporu alebo
v okolnostiach prejednávaného sporu. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu

tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane toho, komu inak
prislúchajúci nárok nie je priznaný. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných
prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétneho
sporu. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady

rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu; vždy musí ísť
o celkom výnimočný prípad. Výnimočnosť prípadu musí byť v rozhodnutiach náležite odôvodnená.
Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť v prvom rade k
majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu, pričom treba zohľadniť aj pomery
tej strany, ktorej by inak patrila náhrada trov konania z toho hľadiska, aký bude dopad rozhodnutia v

zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na jej majetkové pomery. Významnými z hľadiska aplikácie predmetného
ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania
a prípadne ďalšie okolnosti.

83. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanom spore bolo obidvom stranám priznané oslobodenie od

súdnych poplatkov. Žalobkyni v 1/ rade a pôvodnému žalobcovi v 2/ rade v celom rozsahu a žalovanému
v 1/ rade v rozsahu 80%. Žalovaný však vzhľadom na priznané oslobodenie (iba) v rozsahu 80%, musel
na rozdiel od žalobcov uhradiť súdny poplatok za odpor vo výške 216,50 €. Na základe uvedeného
možno konštatovať, že majetkové, sociálne, osobné a iné pomery strán sporu sú takmer rovnaké.
Žalobcovia si na súde uplatnili nárok na zaplatenie sumy 18.076,50 € s príslušenstvom, pričom už v čase

doručenia žaloby bol ich nárok premlčaný. Navyše, vzhľadom na skutočnosť, že boli v konaní zastúpení
právnym zástupcom, možno predpokladať, že boli (mali byť) s premlčaním nároku uzrozumení. Napriek
tomu však došlo k podaniu žaloby. Aj v priebehu sporu žalobkyne svojim správaním neprispeli k tomu,
aby trovy sporu boli čo najnižšie. So žalobou neboli predložené žiadne listinné dôkazy, preukazujúce ich
nárok, tieto predložili až na výzvu súdu po prvom pojednávaní.

84. S podaním žaloby a uplatnením nároku strany sporu na súde možno predpokladať, že v priebehu
konania vzniknú určité výdavky (náklady), ktoré budú musieť strany sporu znášať. Tieto náklady je
potrebné predvídať, nakoľko tieto budú strany sporu následne znášať podľa úspechu v spore.

85. V zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tým, že žalobcom súd
priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, došlo k naplneniu ich práva garantovaného

čl. 46 Ústavy SR.

86. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ako predpoklad začatia súdneho sporu, však nemožno zamieňať
s povinnosťou znášať náklady konania protistrany v prípade neúspechu dotknutej strany. Aj v
prejednávanom spore žalobcovia boli síce oslobodení od zaplatenia súdnych poplatkov, avšak v konaní

neboliúspešní,apretosúpovinníznášaťtrovykonaniaprotistrany.Náhradatrovkonaniasariadivýlučne
zásadou úspechu v spore, a preto sa odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdením žalobkyne v 1/ rade,
že uloženie povinnosti uhradiť trovy konania v prospech žalovaného v 1/ rade by pre ňu znamenaloodmietnutie prístupu k súdu a spravodlivosti. Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že
aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. v prejednávanom spore nie je na mieste.

87. Odvolacia námietka žalobkyne v 1/ rade týkajúca sa nesprávne vyčíslenej sumy za jednotlivé úkony
právnej služby po čiastočnom späťvzatí žaloby nie je náležitá. Je pravdou, že žalobkyne vzali žalobu
čiastočne späť vo výške 1.691,12 €, avšak o tomto späťvzatí inštancie rozhodol až v rozhodnutí vo
veci samej. Až do rozhodnutia dňa 31.05.2016 tak predmetom sporu bola suma 18.076,50 €, a preto
hodnota jedného úkonu právnej služby zodpovedala sume 336,97 € tak, ako to správne vyčíslila právna

zástupkyňa žalovaného v 1/ rade a ako bolo aj uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie.

88. Rovnako aj odvolacia námietka žalobkyne v 1/ rade týkajúca sa nesprávne vyčíslenej sumy za úkon
vyjadrenie k dokladom z 1.10.2012 nie je dôvodná. V písomnom podaní zo dňa 01.10.2012 sa právna
zástupkyňa žalovaného v 1/ rade vyjadrila k procesnej stránke sporu a bola (aj) vznesená námietka
premlčania v nadväznosti na doklad podpísaný žalovanou v 2/ rade (čl.4). Možno preto tento úkon

považovať za účelne vykonaný.

89. Dôvodná je však odvolacia námietka žalobkyne v 1/ rade týkajúca sa nesprávne uplatnenej
a priznanej výšky odmeny právnej zástupkyne za úkon účasť na pojednávaní 10.12.2013. Právna
zástupkyňa žalovaného v 1/ rade si uplatnila za tento úkon odmenu vo výške 336,97 €, a súd jej priznal

odmenu v uvedenej výške. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že pojednávanie dňa 10.12.2013
bolo odročené na deň 12.03.2014 bez prejednania veci, a preto v zmysle § 13a ods. 4 vyhlášky MS
SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb prináleží
právnej zástupkyni odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. 84,24 € (1/4
z 336,97 €).

90.Zuvedenéhodôvoduodvolacísúdpodľa§388CSPzmenilvýrokč.IIIrozsudku,auložilžalobkyniam
v 1/ a 2/ rade povinnosť nahradiť žalovanému v 1/ rade trovy konania vo výške 4.445,48 € k rukám
právnej zástupkyne JUDr. Beáty Pitorákovej, advokátke, so sídlom Kováčska 17, Košice, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

91. Žalobkyne podali odvolanie aj proti výroku rozsudku, ktorým súd konanie v prevyšujúcej časti (suma
1.691,12 € s prísl.) zastavil (výrok č. II). Dôvodom zastavenia konania v tejto časti bolo späťvzatie žaloby
a súhlas žalovaných so späťvzatím žaloby v tejto časti.

92. Odvolanie žalobkýň proti výroku č. II rozsudku by bolo dôvodné iba za predpokladu, že by nedošlo
k účinnému späťvzatiu žaloby v uvedenej časti. inštancie konanie v časti 1.691,12 € s prísl. zastavil
na základe dispozičného návrhu žalobkýň. Jednalo sa o určitý a zrozumiteľný procesný úkon vyjadrený
najprv písomne (podanie zo dňa 30.10.2013 - čl. 160) a následne ústne na pojednávaní dňa 31.05.2016
(čl. 310). V tejto časti nebolo rozhodnuté v ich neprospech, a preto odvolací súd odvolanie proti výroku

č. II rozsudku podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol.

93. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1,2 CSP v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný v 1/ rade bol v odvolacom konaní
plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným

žalobkyniam. O výške tejto náhrady rozhodne inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.
Žalovanej v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo jej trovy odvolacieho konania
nevznikli.

94. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).