Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/200/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216215711
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1216215711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a sudkýň

JUDr. Ľubice Břouškovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci žalobcu: HC SLOVAN Bratislava, a.s.,
Odbojárov 9, 831 04 Bratislava, IČO: 35 840 862, zast.: LEGAL GROUP, s.r.o., Trnavská cesta 27/B,
831 04 Bratislava, IČO: 47 237 589 proti žalovanému: TK ESTATE s. r. o., Ivanská cesta 30/B, 821 04
Bratislava, IČO: 44 376 308, zast.: LEGALIS s.r.o., Záhradnícka 54, 821 08 Bratislava, IČO: 47 234
458, o zaplatenie 30.000,-- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II č.k. 25Cb/343/2016-162 zo dňa 17.5.2018 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/343/2016-162 zo dňa

17.5.2018 p o t v r d z u j e .

Žalovanémupriznávavočižalobcovináhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu,ovýškektorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal proti
žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení súd uviedol, že žalobou zo dňa 5.10.2016 sa žalobca domáhal zaplatenia istiny

30.000,-- Eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia nájomného za užívanie sedadiel č. 19, 20, 21, 22 a
23vpriestoreSKYLOUNGEnaZimnomštadióneOndrejaNepeluvBratislavezaobdobieod23.05.2012
do 22.05.2013 podľa zmluvy zo dňa 09.09.2010.

3. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žaloba nemá oporu v zákone, a to v dôsledku
premlčania žalovaného nároku. Predmetom žaloby bolo zaplatenie nájomného za užívanie sedadiel č.
19, 20, 21, 22 a 23 v priestore SKY LOUNGE na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave za

obdobie od 23.05.2012 do 22.05.2013 podľa zmluvy o podnájme zo dňa 09.09.2010 a v zmysle faktúry
č. 301340003, splatnej dňa 22.05.2013 a znejúcej na sumu 30.000,-- Eur (vrátane DPH). V zmysle čl.
III bod 2 prvá veta zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že nájomné za užívanie predmetu podnájmu
je splatné vždy jeden rok vopred. V zmysle článku III bod 2 štvrtá veta zmluvy si strany dojednali, že
nájomné bude nájomcom vyúčtované na základe faktúry vždy k prvému dňu podnájmu nasledujúceho
po skončení podnájmu predchádzajúceho obdobia 12 kalendárnych mesiacov. To znamená, že nájomné
za druhý rok podnájmu od 23.05.2012 do 22.05.2013 bol žalobca povinný v zmysle zmluvy vyúčtovať

faktúrou už dňa 23.05.2012, jej splatnosť by následne nastala uplynutím 14 dní od vystavenia, t.j.
06.06.2012 a žalobca by si nárok na jej zaplatenie mohol prvýkrát uplatniť na súde dňa 07.06.2012.
Žalobca však vystavil faktúru v oneskorení takmer jedného roka a žalobu podal na súde až 05.10.2016,
teda po uplynutí zákonnej premlčacej doby (tak trojročnej podľa Občianskeho zákonníka, ako ajštvorročnej podľa Obchodného zákonníka). Štvorročná premlčacia doba na žalovaný nárok uplynula
dňa 07.06.2016, čiže takmer štyri mesiace pred dňom podania žaloby. V zmysle uvedených skutočností
a keďže žalovaný namietol premlčanie žalovaného nároku, súd žalobu zamietol, nakoľko bola podaná

po uplynutí premlčacej doby. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalovaný v emailovej komunikácii so
žalobcom zo dňa 01.07.2013 uznal záväzok vyplývajúci z predmetnej faktúry, čím mala začať plynúť
nová premlčacia doba, súd dospel k presvedčeniu, že uvedenou emailovou správou nedošlo k platnému
uznaniu predmetného záväzku žalovaným. Žalovaný totiž v emailovej správe uviedol, že "okamžite
rieši aj faktúru za predchádzajúce obdobie, ku ktorej dostal upomienku" a že "bez meškania uskutoční

čiastkovúplatbuzadvesedadlá(naminulúsezónuapovystavenífaktúrynanasledujúceobdobieuhradí
aj tú)", avšak súd takúto formuláciu považoval za neurčitú a nedostatočnú na to, aby ju bolo možné
v zmysle ustanovení Obchodného, či Občianskeho zákonníka považovať za platné uznanie záväzku,
ktorého splnenie je predmetom tohto konania. Z uvedenej formulácie nie je dostatočne a nepochybne
zrejmé, o akú konkrétnu faktúru, aké nájomné obdobie a v akom špecifickom zmluvnom vzťahu presne
ide,čiženiejepotomanimožnétvrdiť,žeododňaodoslaniauvedenejemailovejsprávyžalovanýmdošlo

kzačiatkuplynutianovejpremlčacejdoby(takakotopredpokladáustanovenie§407ods.1Obchodného
zákonníka). Z prejavu vôle žalovaného v uvedenej emailovej správe nie je bezpochyby jasné, že jeho
cieľom bolo uznať záväzok, ktorého splnenie je predmetom tohto konania, a to do dôvodu a výšky.

4. Právne vec súd posúdil podľa § 663, § 671 ods. 1 Obč. zák., § 558, § 101 Obč. zák. a § 397 Obch.

zák. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 CSP.

5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobca sa nestotožnil s argumentáciou súdu, že nárok je premlčaný.
6. Podľa žalobcu došlo k uznaniu predmetného dlhu žalovaným e-mailom zo dňa 1.7.2013, na základe

čoho začala plynúť nová premlčacia lehota na uplatnenie nároku. Z formulácie e-mailu je zrejmé, o aký
zmluvný vzťah ide, keďže je pomenovaná zmluva o nájme zo dňa 9.9.2010, sú v ňom určené subjekty
(žalobca a žalovaný), ako aj definovaný predmet - 5 miest pre žalovaného. Z obsahu e-mailu vyplýva, o
aké nájomné sa jedná, pričom úmyslom žalovaného bolo ubezpečiť žalobcu, že si je vedomý záväzkov
a uhradí platbu podľa faktúry, pričom nijako nenamietal spornosť tejto pohľadávky, nepopieral ani výšku,

ani po obdržaní upomienky. Žalobca má za to, že e-mail spĺňa podmienky uznania dlhu tak v zmysle
ustanovení Obč. zák. (§ 35 ods. 1, 2), ako aj Obch. zák. (§ 266 ods. 1, 2, 4).

7. Žalobca je názoru, že žalovaná pohľadávka nie je premlčaná aj s ohľadom na čl. III ods. 2 zmluvy,
podľa ktorého faktúry budú splatné do 14 dní odo dňa ich vystavenia a riadneho doručenia nájomníkovi.

Žalobca vystavil faktúru na sezónu 2012/2013 dňa 9.5.2013, pričom žalovaný potvrdil jej doručenie e-
mailom zo dňa 1.7.2013. Splatnosť nároku tak nastala najskôr 23.5.2017 (14 dní od vystavenia faktúry)
a najneskôr dňa 15.7.2013 (14 dní od potvrdenia doručenia v e-maili). Žaloba bola preto podaná v
zákonnej premlčacej dobe.

8. Žalobca považuje rozsudok za zmätočný a nezrozumiteľný, nakoľko súd prvej inštancie nemal
ustálené, akú povahu má právny vzťah zo zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, a teda či sa tento má
spravovať Občianskym alebo Obchodným zákonníkom. Pri uznaní záväzku súd poukázal na ust. § 585
Obch. zák., pričom pri premlčaní rozporuplne poukázal na § 397 Obch. zák., pričom oba zákony majú
odlišné kritéria pre uznanie dlhu, aj rozdielne dĺžky premlčacích dôb. Žalobca je názoru, že vzťah sa má

spravovať Obchodným zákonníkom.

9. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne aby ho
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť, pretože žaloba
bola podaná po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, ako
aj 4-ročnej premlčacej lehoty podľa Obchodného zákonníka. V odôvodnení rozsudku je podrobne
zdôvodnené, prečo bola faktúra vystavená v rozpore so zmluvou, keďže túto žalobca vystavil až skoro
po uplynutí jedného roka odo dňa, kedy ju mal vystaviť v zmysle zmluvy. Faktúra je iba daňovým

dokladom a pre začiatok plynutia premlčacej lehoty nie je rozhodná samotná fakturácia, ale zmluvou
ustanovená povinnosť vystaviť faktúru. Žalovaný kategoricky odmieta, že by zaslaný e-mail spĺňal
zákonné náležitosti uznania dlhu, resp. záväzku, čo už podrobne vysvetlil v podaniach zo dňa 3.7.2018
a 21.2.2018. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd neustálil povahu právneho vzťahu medzi stranamisporu, žalovaný poukázal na to, že súd zohľadnil skutočnosti tak podľa občianskeho, ako aj podľa
obchodného práva tak, aby opomenutie ani jedného z nich nebolo na ujmu žalobcu.

11. K vyjadreniu žalovaného podal dupliku žalobca. Uviedol, že sa pridržiava svojej argumentácie
uvedenej v odvolaní a vo svojich podaniach v prvostupňovom konaní. Žalobca má za to, že žalovaný
e-mailom platne uznal svoj záväzok zo zmluvy. Taktiež v predchádzajúcich podaniach uviedol všetky
ďalšie dôvody, prečo žalovaná pohľadávka nemôže byť premlčaná.

12. Žalovaný v duplike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca v replike neuviedol žiadne nové
skutočnosti a žalovaný zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu dôvodov odvolania v zmysle §
379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa
s odvolaním žalobcu, s vyjadrením žalovaného k odvolaniu, s replikou žalobcu a s duplikou žalovaného

dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol
oznámený v súlade s § 219 ods. 3 CSP na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 16.9.2019.

14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením
veci súdom prvej inštancie a s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje

na správnosť dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku a k podstatným tvrdeniam odvolateľa odvolací súd uvádza nasledovné:

15. Tak, ako to vyplýva z napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie zamietol žalobu zo dňa 5.10.2016,
ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 30.000,-- Eur s príslušenstvom, a to z dôvodu premlčania

žalovaného nároku. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný uznal
žalovaný dlh voči žalobcovi e-mailom zo dňa 1.7.2013, na základe čoho mala začať plynúť nová
premlčacia doba na zaplatenie nároku. Uvedená námietka, ktorá bola aj hlavnou odvolacou námietkou,
bola predmetom dokazovania už pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie sa s ňou v konečnom
dôsledku správne vysporiadal.

16. Je nepochybné, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu vznikol na základe písomnej Zmluvy o
podnájme časti „SKY LOUNGE - sedadlo č. 19, 20, 21, 22, 23, uzatvorenej podľa § 663 a nasl. Obč.
zák. dňa 9.9.2010. Vzhľadom k tomu, že obe strany sporu sú podnikateľmi, obsah zmluvy o podnájme
sa síce riadi ustanoveniami § 663 Obč. zák., na ktoré ustanovenie poukázal i súd prvej inštancie, avšak

právne vzťahy vzniknuté na základe tejto zmluvy podliehajú obchodnoprávnej úprave, lebo tieto otázky
možno riešiť podľa Obchodného zákonníka v zmysle § 1 ods. 2 Obch. zák., na ktoré ustanovenie tiež
poukázal i súd prvej inštancie. Inštitút uznania záväzku a inštitút premlčania v Obchodnom zákonníku
treba preto považovať za ucelenú a od Občianskeho zákonníka nezávislú úpravu. Aj keď súd prvej
inštancie poukázal v odôvodnení rozsudku i na ustanovenia § 558 Obč. zák., § 101 Obč. zák., § 397

Obch. zák. a § 407 ods. 1 Obch. zák., hoci na inštitút uznania a premlčania mal použiť len ustanovenia
Obchodného zákonníka, správne konštatoval, že e-mail zo dňa 1.7.2013 nemožno považovať za platné
uznanie záväzku ani v zmysle Obchodného zákonníka. Rovnako správne konštatoval, že aj faktúra,
ktorá je predmetom sporu, bola vystavená po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty podľa Obchodného
zákonníka, a to v nadväznosti na čl. III bod 2 veta prvá zmluvy a správne konštatoval, že e-mailom

nedošlo k začatiu plynutia novej premlčacej doby v zmysle § 407 ods. 1 Obch. zák.

17. Podstatou inštitútu uznania záväzku v zmysle § 323 ods. 1 Obch. zák. je, že uznanie záväzku
urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvratiteľnú právnu domnienku, že záväzok v
uznanom rozsahu v čase uznania trval. Aby uznanie bolo účinné, zákon vyžaduje splnenie určitých

požiadaviek a to písomnú formu uznania záväzku a určitosť záväzku. Pod určitosťou treba chápať
jednoznačnosť vymedzenia záväzku, čo však e-mail žalovaného zo dňa 1.7.2013 nespĺňa. Žalovaný
v e-maili uviedol (okrem iného) „Okamžite riešim aj faktúru za predchádzajúce obdobie, ku ktorej sme
dostali už upomienku“. Odvolací súd má rovnako ako súd prvej inštancie za to, že z obsahu e-mailu
absolútnenevyplývavôľažalovanéhouznaťzáväzokvočižalobcovi,arovnakovňomabsentujeajbližšia

identifikácia záväzku (nie je uvedené ani číslo faktúry, ani suma záväzku).

18. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou, že žalovaná pohľadávka nie je premlčaná
aj s ohľadom na ust. čl. III ods. 2 zmluvy, podľa ktorého faktúry budú splatné do 14 dní odo dňaich vystavenia a riadneho doručenia nájomníkovi. Tak, ako to správne uviedol súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku, odplata za užívanie predmetu nájmu je splatná vždy na 1 rok jej platnosti vopred,
okremprvého rokanájmu(čl.IIIbod2vetaprvázmluvy).Podľačl.IIIbod2vetaštvrtá,ďalšieplatbybudú

nájomcom vyúčtované na základe daňového dokladu - faktúry vždy k prvému dňu nájmu nasledujúceho
po skončení nájmu predchádzajúceho obdobia 12 kalendárnych mesiacov.

19. Z uvedeného je nepochybné, že faktúra za obdobie nájmu od 23.5.2012 do 22.5.2013 mala byť
žalobcom vystavená už dňa 23.5.2012, a až takto vystavená faktúra by následne bola splatná v zmysle

čl. III ods. 2 do 14 dní od jej vystavenia. Keďže odplata za užívanie predmetu nájmu bola v zmysle
zmluvy splatná vopred (najskôr dňa 7.6.2012 za obdobie nájmu od 23.5.2012 do 23.5.2013) a žaloba
bola podaná na súd až dňa 5.10.2016, súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že
bola podaná až po uplynutí 4-ročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka (§397).

20. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.

1, 2 CSP potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na

ust. § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.

22. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v

dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).