Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 31, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/151/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216209035
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1216209035.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: LITA, autorská
spoločnosť, Bratislava, Mozartova č. 9, IČO: 00 420 166, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou,
advokátkou v Bratislave, Nám. Biely kríž č. 3, proti žalovanému: A Premium Services, s.r.o., Bratislava,
Priekopy č. 20/A, IČO: 46 192 301, zastúpený spoločnosťou PETKOV & Co s. r. o., Šoltésovej č. 14,

Bratislava, IČO: 50 430 742, za ktorú koná Mgr. Ivan Petkov, v konaní o zaplatenie sumy 2.478,-- €,
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 23.
marca 2017, č.k. 19 C 96/2016-239, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 23. marca 2017, č.k. 19
C 96/2016-239, vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.478,-- € s
úrokom z omeškania 5 % ročne od 27.5.2016 do zaplatenia, a vo výroku III., ktorým priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, p o t v r d z u j e .

II. Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 23.3.2017, č.k. 19 C 96/2016-239, Okresný súd Bratislava II. (výrokom I.)
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu X.XXX,-- € spolu s úrokom z omeškania vo

výške 5 % ročne od 27.5.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo výroku
II. súd prvej inštancie návrhy žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/, b/ a
c/ Civilného sporového poriadku zamietol, a (výrokom III.) žalobcovi priznal náhradu trov konania vo
výške 100 %, ktorá bude vyčíslená v samostatnom uznesení po právoplatnosti uznesenia. Vyhovel tak
žalobe, v ktorej žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nadobudol postavenie organizácie kolektívnej
správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s
autorským právom, nakoľko mu bolo udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004

Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.5.2010 pod č. MK-XXX/XXXX-XX/XXXX, a to na
výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým, dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Postavenie organizácie
kolektívnej správy autorských práv má žalobca aj v zmysle novej právnej úpravy platnej od 1.1.2016, t.j.
v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov

prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických
zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom
zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestorochubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach, ako aj reštaurácie, kaviarne, bary a pod. V zmysle
právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom týchto
technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení považuje

za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva žalobca takýmto
verejným prenosom, uzatvára s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom
základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu, konkrétne časť II, sekcia B, odsek 2.
Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Premium business hotel Bratislava, ktoré sa
nachádza na adrese Priekopy 20/A, Bratislava, pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 4*. Žalovaný

v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom
prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických
zariadení. Z webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov voľne prístupných na internete má
vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému
prenosu technickými zariadeniami v rozsahu 42 zvukovoobrazových zariadení v
izbách ubytovacieho zariadenia Premium business hotel Bratislava. Žalobca navrhoval žalovanému

uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov
a reštaurácií Slovenskej republiky osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil Zväz hotelov a reštaurácií
Slovenskej republiky k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia
diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom a Zväzom
hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky prebiehali v roku 2015 rokovania o podmienkach hromadnej

licenčnej zmluvy, avšak neúspešne. V zmysle vyššie uvedeného upozornil žalovaného koncom roka
2015 na skutočnosť, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval
k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia a k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy
za zvyšok roka 2015. Žalovaný dobrovoľne žalobcovi bezdôvodné obohatenie nevyplatil a ďalej
neoprávnene používal predmety ochrany spravované žalobcom. V predmetnom súdnom konaní si

žalobca uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené
použitie diel za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 v sume X.XXX,-- €, ku ktorej dospel nasledovným
výpočtom: Sadzobník licenčných odmien za 1 rok: zvukovoobrazové zariadenie v hoteli 4*, v izbe v sume
29,50 €; názov prevádzky: Premium business hotel Bratislava, kategória 4*, počet izieb 42 x 29,50 €
= X.XXX,-- € za rok, zvýšená na dvojnásobok podľa § 56 ods. 1 písm. g/ zákona č. 618/2003 Z.z. (na

sumu X.XXX,-- €). Žalovaný ako prostriedok procesnej obrany použil skutkové tvrdenia
popierajúce tvrdenia žalobcu, namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.
1.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 190 ods.
1 zákona č. 185/2015 Z.z. (nový autorský zákon) v spojení s § 56 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 1,
§ 11 ods. 1 písm. i/, § 81 ods. 1 písm. i/, j/ a k/, § 84 ods. 1 zákona č. 618/2013 Z.z. Dôvodil, že

v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu
udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy, okrem prípadov zákonných licencií. V danom prípade,
nakoľko pri danom spôsobe použitia diel ide o kolektívne spravované práva,
ktoré spravuje žalobca, na takéto použitie diel autorov zastupovaných žalobcom sa vyžaduje súhlas vo
forme hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a

žalovaným ako používateľom diel. Hromadná licenčná zmluva predstavuje zvláštny typ zmluvy, ktorý
vo svojom záväzkovo právnom vyjadrení v podstate nadobúdateľovi poskytuje len súhlas na použitie
diela v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas, pričom samotná organizácia kolektívnej správy už po
uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy nekontroluje počet uskutočnených verejných prenosov v rozhodnej
dobe. Znamená to, že predmetom tohto typu zmluvy je len udelenie súhlasu na používanie diela, čo

nadobúdateľovi vytvára skutkový a právny rámec, v rámci ktorého takto pridelené právo môže
využívať. To, ako často k tomuto použitiu skutočne dôjde, je irelevantné. Ak žalovaný zjavne disponoval
viacerými TV nosičmi, ktoré vo svoje praktickej a funkčnej podstate umožňujú a primárne slúžia na
zabezpečovanie verejného prenosu určitých diel, aj diel práva, ku ktorým spravuje žalobca, a
v rozhodnej dobe nemal uzavretú so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, dochádza z

jeho strany k realizácii majetkovej podstaty autorských práv spravovaných subjektov bez toho, aby im
bola poskytnutá odmena. V tomto prípade však samotná odmena nie je ekvivalentom zmerateľným,
resp. odzrkadľujúcim skutočný rozsah používania diel, ale predstavuje plnenie za to, že takáto možnosť
sa nadobúdateľovi poskytne. Samotný autorský zákon, podľa názoru súdu prvej inštancie, primerane
reflektuje možnosť nastania takejto situácie aj v znení zákonných ustanovení a to najmä v § 56 ods.

1, ktorý stanovuje zákonný rámec ochrany autorov, do ktorých práv sa neoprávnene zasiahlo. Toto
ustanovenie predstavuje preventívno-represívne opatrenie, stanovujúce zákonné prostriedky, ktorými
sa autor môže domáhať odstránenia nezákonného stavu, najmä vzhľadom na skutočnosť, že v
reálnom živote, kedy technické a informačné prostriedky umožňujú používanie diel temer bez možnostiriadnej kontroly, autori diel, práva ku ktorým spravuje žalobca, nemajú adekvátnu možnosť ochrany
pred ich neoprávneným použitím, je autorský zákon v ustanovení § 56 ods. 1 prísnejší a reštriktívnejší.
Za nedôvodnú považoval námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Od

1.1.2016 vstúpil do účinnosti autorský zákon č. 85/2015 Z.z., podľa ktorého (§ 190 ods. 1) sa spravujú
aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov
z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich, sa
posudzujú podľa predpisu účinného do 31.12.2015. Predpisom účinným do 31.12.2015 bol autorský
zákon č. 618/2003 Z.z., podľa ktorého sa posudzujú nároky žalobcu uplatňované touto žalobou. Žalobca

preukázal Oprávnením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 2/2004, že má postavenie
organizácie kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,
fotografickým, dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
Podľa ods. II písm. b/ uvedeného Oprávnenia vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore
verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Podľa aplikovateľnej právnej úpravy ak

chce používateľ používať predmety ochrany a ak je pre daný spôsob používania predmetov ochrany
udelené oprávnenie na kolektívny výkon správy, tak používateľ je povinný plniť svoje povinnosti priamo
oprávnenej organizácii kolektívnej správy, pokiaľ používateľ nepreukáže, že konkrétny nositeľ práv
kolektívnu správu vylúčil. Plnením povinností zo strany používateľa je nepochybne získať súhlas na
použitie diela a zaplatiť licenčnú odmenu. Ak sa žalovaný chce zbaviť povinnosti plniť žalobcovi, dostáva

sa do pozície nositeľa dôkazného bremena a je na ňom preukázať, či a v akej časti došlo zo strany
jednotlivých nositeľov práv k vylúčeniu kolektívnej správy práv. S poukazom na ustanovenie § 56
ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i/, j/, k/, § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. súd
mal za to, že autorský zákon má vo vzťahu k Občianskemu zákonníku postavenie lex specialis, a
tak jeho jednotlivé ustanovenia derogujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj ustanovenie

pojednávajúce o bezdôvodnom obohatení; aj týmto odôvodňoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. V
konaní zostalo jednoznačne preukázané, že žalovaný v roku 2015 používal vo svojom zariadení predmet
ochrany, ku ktorému vykonáva kolektívnu správu žalobca. Žalovaný nerozporoval, že prevádzkuje
hotelové zariadenie 4* kategórie, pričom ponúka ubytovanie v 42 izbách s TV satelitným príjmom, tieto
údaje o svojom zariadení žalovaný prezentuje na svojej webovej stránke. Bolo tiež preukázané, že

medzi stranami sporu k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy nedošlo. Pri ustálení výšky bezdôvodného
obohatenia za neoprávnené používanie predmetov ochrany súd vychádzal zo sadzobníka žalobcu
zverejnenéhovrozhodnejdobenajehooficiálnejwebovejstránke,apočtuzvukovoobrazovýchzariadení
v ubytovacom zariadení žalovaného. Pri určení počtu týchto zariadení súd prvej inštancie vychádzal
z verejne prístupných údajov žalovaného o jeho ubytovacom zariadení, kde deklaruje 42 ubytovacích

jednotiek, komfortne vybavené izby, kategórie štyroch hviezdičiek, kedy k štandardnému vybaveniu
ubytovacej jednotky patrí satelitný TV. Deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích
jednotkách zariadenia žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda že na izbách
sú umiestnené funkčné zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať
na účely, na ktoré sú určené, a teda že žalovaný ponúka vo svojom zariadení ubytovaným hosťom

funkčné zariadenia. Podľa Sadzobníka licenčných odmien za 1 rok pre zvukovoobrazové zariadenie
v hoteli 4* na jednu izbu prislúcha suma 29,50 € x počet izieb 42 = 1.239,-- € (za rok), zvýšená na
dvojnásobok podľa § 56 ods. 1 písm. g/ autorského zákona, na sumu 2.478,-- €. Argument žalovaného,
že žalobca v žalobe neuviedol, aké konkrétne diela mal šíriť technickými prostriedkami a či sú tieto
skutočne dielami autorov, ktorí boli združení v autorskej spoločnosti žalobcu, považoval súd prvej

inštancie za nedôvodný. Súhlasil s názorom žalobcu, že realizácia autorských práv by bola
prakticky vylúčená, keby si ju mali uplatňovať, resp. kontrolovať, samotní autori. Je nutná ich kolektívna
ochrana, ktorá ich požiadavky a práva zastrešuje v rámci jednej inštitúcie, čo umožňuje následnú
možnosť komunikácie s potencionálnymi nadobúdateľmi. Vzhľadom na množstvo chránených diel a
autorov je vznesenie požiadavky na konkrétnu špecifikáciu spravovaných diel účelové a z praktického

hľadiska úplne nezmyselné. Okrem toho zoznam nositeľov chránených práv je uverejnený na webovej
stránke žalobcu, teda sa s ním mal žalovaný možnosť kedykoľvek oboznámiť. Taktiež táto požiadavka
nekorešponduje už s vyššie vymedzeným princípom hromadnej licenčnej zmluvy, ktorá dáva zmluvnej
strane len príležitosť, resp. možnosť, právo používať, skutočný počet použití diel je následne irelevantný.
Rozhodnutia Súdneho dvora ÉU jednoznačne uvádzajú, že ak prevádzkovateľ hotela poskytuje svojim

hosťom na izbách aj televízne prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom uskutočňujúcim
verejný prenos. Obdobný záver prijala aj Komisia ES vo výzve zo dňa 18.10.2005. Okrem toho samotný
autorský zákon v ustanovení § 5 ods. 14 definuje pojem verejný prenos tak, že verejný prenos je šírenie
alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov a obrazov súčasne,alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde
by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie
a sprístupňovanie verejnosti. Ako je zrejmé zo samotnej definície, zákon nestanovuje ako podmienku

určitý počet osôb, ktorých prítomnosť je nevyhnutná na to, aby sa mohlo jednať o verejný prenos.
1.3. Zamietnutie návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1, písm. a/, písm. b/, písm.
c/ C.s.p. pre rozpor ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g/ autorského zákona s Ústavou
Slovenskej republiky, pre potrebu posúdenia konania žalobcu Protimonopolným úradom Slovenskej
republiky, pre potrebu vyriešiť súladnosť § 84 ods. 1 autorského zákona s právom

Európskej únie formou konania o prejudiciálnej otázke, súd prvej inštancie odôvodnil tým, že konanie
Protimonopolného úradu Slovenskej republiky týkajúce sa posúdenia, či zo strany žalobcu došlo k
porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, nemá vplyv na predmet sporu, keď
predmetom sporu je výška bezdôvodného obohatenia a nie výška zmluvnej odmeny, na ktorú žalovaný
poukazuje. Žalovaný už uzatvoril zmluvy so subjektmi prevádzkujúcimi ubytovacie zariadenia prevažne
hotelového typu, došlo k akceptovaniu ceny navrhnutej žalobcom. Uvedeným akceptovaním žalobcom

navrhnutej ceny došlo ku vzniku obvyklej ceny a je výsledkom trhového pôsobenia ponuky a
dopytu. Žalobca totiž nie je jedinou organizáciou kolektívnej správy (teda nemá monopolné postavenie)
a uvedené subjekty nemuseli cenu navrhnutú žalobcom akceptovať a zmluvu uzatvoriť, čo preukazuje aj
konanie žalovaného, ktorý zmluvu so žalobcom neuzatvoril. Preto uvedená otázka nemala žiadny vplyv
na konanie a rozhodovanie súdu prvej inštancie vo veci samej. Pokiaľ sa jedná o návrh žalovaného

na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p. z dôvodu nutnosti posúdenia súladu znenia
ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g/ zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach
súvisiacich s autorským právom účinný ku dňu 31.12.2015, s Ústavou Slovenskej republiky, súd prvej
inštancie nedospel k záveru o neústavnosti dotknutých ustanovení, čím neboli splnené
podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Je výlučne na posúdení súdu, či pri prejednaní

sporu dospeje k záveru o nesúladnosti právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky. Súd prvej
inštancie k uvedenému záveru nedospel, keď právnu úpravu autorského zákona považoval za
plne súladnú s predpismi vyššej právnej sily. Pokiaľ žalovaný navrhol aj prerušenie konania podľa § 162
ods. 1 písm. c/ C.s.p., pričom naformuloval otázku, s ktorou sa súd prvej inštancie mal obrátiť na Súdny
dvor Európskej únie ako s prejudiciálnou otázkou (je potrebné a nevyhnutné interpretovať § 84 ods. 1

autorského zákona eurokonformne) súd prvej inštancie dôvodil, že Súdny dvor Európskej únie vykladá
výlučne právo európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho,
nevyjadruje sa k výkladu vnútroštátneho práva (iba posudzuje jeho súlad či nesúlad). V predmetnej
veci súd aplikoval výlučne ustanovenia vnútroštátneho zákona a nie ustanovenia práva Európskej únie,
výklad ustanovení smernice by nemal vplyv na rozhodovaciu činnosť súdu v predmetnej právnej veci.

Súd prvej inštancie výlučne iba odkázal na závery a výklad Súdneho dvora Európskej únie pri výklade
pojmu verejný prenos, pričom s výkladom uvedeného pojmu sa stotožnil aj v rozsahu vnútroštátneho
práva.
1.4. V súlade s ustanovením § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., nadväzne na omeškanie žalovaného, súd

prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania od 27.5.2016, kedy vypracoval žalobu vo veci samej v
ním uplatnenej výške (v zákonnej výške). O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle
ustanovení § 262 ods. 1, ods. 2 a § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku vo výroku I. a III. podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365
ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/, § 365 ods. 2 C.s.p. Jeho odvolanie proti rozsudku vo výroku II. nesmeruje,
keďže proti nemu odvolanie prípustné nie je. Mal za to, že nebola žalobcom dostatočne tvrdená a už
vôbec nie preukázaná jeho aktívna vecná legitimácia tak, ako ju predpokladá § 56 ods. 1 písm. g/ zákona
o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v spojení s § 451 a

nasl. Občianskeho zákonníka, že došlo k neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých diel,
ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva autorov audiovizuálnych diel
práve žalobca. K preukázaniu uvedeného nedošlo ani len tzv. skutkovou domnienkou ustálenou súdom
prvej inštancie na základe vykonania dôkazov z „relevantnej reprezentatívnej vzorky“, ak by malo byť
dokazovanie v celom rozsahu obtiažne alebo takmer nemožné. Súd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie

podstatných skutočností zo strany žalobcu (identifikácia nositeľov práv a k nim prináležiace predmety
ochrany, ktoré mali byť obsahom verejného prenosu v žalovanom období, ku ktorým zároveň žalobca
spravuje majetkové práva nositeľov práv), ktorých vnesenie do konania bolo predpokladom riadneho
dokazovania vychádzajúceho z relevantných a riadne žalobcom tvrdených skutočností. Jedine vnesenietýchto skutočností, a ich preukazovanie zo strany žalobcu mohlo smerovať aj k zisteniu (ne)existencie
riadnych a určitých dohôd medzi žalobcom identifikovanými nositeľmi práv a žalobcom, a prípadne
k zisteniu skutočného rozsahu žalobcom spravovaných práv nositeľov majetkových práv. Žalobou

uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku „obvyklej“
licenčnej odmeny, ako si ju podľa svojho sadzobníka sám kreoval žalobca v monopolnom postavení na
trhu licenčných služieb autorov audiovizuálnych diel, ktoré per se predstavuje zneužitie dominantného
postavenianatrhuuplatňovanímneprimeranýchcien,jepotom(akbymuajtentonárokpatril,čonepatrí)
výkonom práva v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nesmie požívať právnu

ochranu. Samotné zmluvy predložené žalobcom, z ktorých zisťoval súd prvej inštancie „obvyklú licenčnú
odmenu“, sú v dôsledku tohto zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu absolútne neplatnými
zmluvami podľa § 39 Občianskeho zákonníka minimálne v časti licenčnej odmeny predstavujúcej
„zneužitie“, a preto nemohli byť spôsobilým dôkazom o výške „obvyklej licenčnej odmeny“ pre účely
uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. O argumente týkajúceho sa eventuálnej
aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prípadne § 265 a § 44 ods. 1 a nasl. Obchodného

zákonníka sa súd prvej inštancie opäť ani len nezmienil, hoci posúdenie tohto argumentu je absolútne
rozhodujúce pre (ne)možnosť poskytnutia ochrany žalobcom uplatneného práva v tomto konaní aj za
predpokladu, že by všetky ostatné predpoklady nároku žalobcu boli v konaní preukázané. Vzhľadom
na zmätočnosť rozsudku a nedostatok alebo v mnohých prípadoch nezrozumiteľnosť dôvodov, bolo pre
neho veľmi obtiažné vecne argumentovať k jednotlivým rozhodujúcim skutkovým a právnym otázkam,

ktoré sú, ale (možno) aj nie sú uvedené súdom prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozsudku.
Podľa jeho názoru súd prvej inštancie predčasne, nesprávne právne, posúdil aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu a nedostatočným spôsobom, resp. vôbec, sa v rozsudku nevysporiadal s jeho námietkami k
absencii aktívnej vecnej legitimácie tvrdenými od počiatku a počas celého konania. Mylne vychádza
z predpokladu, že samotným faktom, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy práv a že mu

bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, automaticky a bez ďalšieho postačuje na
preukázanie toho, že žalobca zastupuje práve tých autorov diel a práve vo vzťahu k tým dielam, ktoré
mali byť v žalovanom období (v roku 2015) predmetom verejného prenosu prostredníctvom technického
zariadenia. Opomenul ale, že kolektívna správa práv viažuca sa k použitiu predmetu ochrany (diela)
verejným prenosom akýmikoľvek technickými prostriedkami (§ 78 ods. 4 písm. b/ autorského zákona)

spadá do kategórie „dobrovoľnej kolektívnej správy práv“ (§ 78 ods. 3 autorského zákona a contrario),
a teda žalobca môže zastupovať nositeľa autorských práv výlučne na základe dohody medzi nositeľom
práva a organizáciou kolektívnej správy a v dohodnutom rozsahu. Súd prvej inštancie si
zjavne neuvedomuje význam teoreticko-právnej konštrukcie „aktívnej vecnej legitimácie“, keď existenciu
aktívnej vecnej legitimácie zistil len z oprávnenia žalobcu na výkon kolektívnej správy práv a aj priamo

z ustanovenia právneho predpisu (súd prvej inštancie však tento predpis relevantným spôsobom ani
nevyložil a nevysvetlil jeho obsah). Mylne sa domnieval, že oprávnenie na výkon kolektívnej správy
per se preukazuje existenciu hmotnoprávneho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Aktívnou
vecnou legitimáciou nie je nič iné, ako existencia hmotnoprávneho nároku oprávneného subjektu. Ak
súd prvej inštancie ustálil, že žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu, vychádzal tak z určitého zákonného

ustanovenia (§ 56 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i/, j/, k/, § 84 ods. 1 autorského
zákona) bez toho, aby bližšie vysvetlil, ako tieto ustanovenia vykladá v ich vzájomných súvislostiach.
Napríklad § 81 ods. 1 autorského zákona upravuje len nepriame zákonné zastúpenie organizácie
kolektívnej správy práv, čo je úplne iná právna „kategória“ ako aktívna vecná legitimácia. Nepriame
zákonné zastúpenie predstavuje oprávnenie osoby odlišnej od oprávneného subjektu uplatňovať nároky

tohto subjektu vo vlastnom mene, ale na jeho účet. Aby bola preukázaná aktívna vecná legitimácia
nepriameho zákonného zástupcu v spore musí tento tvrdiť a v konaní riadne preukázať, že zastupuje
subjekt oprávnenia (nositeľa práv) vo vzťahu k predmetu ochrany (k dielu), ktoré malo byť z jeho
strany (žalovaného) neoprávnene použité a v dôsledku toho malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu.
Pokiaľ nepriamy zákonný zástupca (organizácia kolektívnej správy práv) v konaní nepreukáže, že na

základe dohôd (ich existenciu treba riadne preukázať) zastupuje práve tých nositeľov práv, ktorých
diela mali byť predmetom verejného prenosu v žalovanom období, nepreukáže ani svoju aktívnu
vecnú legitimáciu v spore, a teda úspešný nemôže byť. Samotné oprávnenie na výkon kolektívnej
správy práv ešte neoprávňuje organizáciu kolektívnej správy práv uplatňovať v mene nositeľov práv
ich nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci by aj skutočne existovali. Mandát organizácii

kolektívnej správy práv na úspešné uplatňovanie nárokov nositeľov práv na súde vzniká až vtedy, keď
(a) má uzatvorenú dohodu s nositeľom práva, (b) dôjde k neoprávnenému použitiu takého diela, (c)
pričom správu práv k tomuto dielu autor na základe písomného oznámenia zveril príslušnej organizácii
kolektívnej správy práv na spravovanie (§ 78 ods. 2 autorského zákona). Ani jedna z týchto skutočnostínebola žalobcom v konaní preukázaná. Nesprávny právny záver súdu prvej inštancie je aj o tom, že
by autorský zákon v rámci ustanovení o bezdôvodnom obohatení derogoval ako celok ustanovenia
Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Špeciálny predpis (v tomto prípade autorský zákon)

vždy deroguje všeobecný predpis iba v tom rozsahu, v ktorom špeciálny predpis ustanovuje inak. V
časti úpravy, v ktorej špeciálny predpis neustanovuje inak, je nevyhnutné aplikovať všeobecnú právnu
úpravu. Tak je tomu aj v posudzovanom prípade. Úpravu obsiahnutú v autorskom zákone a úpravu
obsiahnutúvObčianskomzákonníkunemožnovnímaťoddelene.Toznamená,žeautorskýzákonmožno
použiť iba pri posudzovaní otázok, ktoré sú na rozdiel od Občianskeho zákonníka upravené v autorskom

zákone inak. V prípadoch absencie odlišnej právnej úpravy expressis verbis uvedenej v autorskom
zákone (vo vzťahu k Občianskemu zákonníku) je nevyhnutné aplikovať v tejto „absentujúcej“ časti normy
nachádzajúce sa v Občianskom zákonníku. Žalobca listinnými dôkazmi nielenže riadne nepreukázal
svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore, z veľkej časti ani len netvrdil rozhodujúce skutočnosti vo vzťahu
ku svojej aktívnej vecnej legitimácii. Predložil iba (a) zoznam autorov, o ktorých tvrdí, že ich zastupuje
a (b) súčasne predložil CD obsahujúce súbory PDF s prehľadom o vysielaní audiovizuálnych diel

jednotlivými slovenskými vysielateľmi v období roku 2015, (c) súbory obsahujúce 13 zmlúv s údajnými
nositeľmi práv, ktorých diela (nevedno však ktoré) mali byť predmetom verejného prenosu v roku
2015. Žalobca tiež predložil (d) zoznam predmetov ochrany vo vzťahu k trom žalobcom vybraných
nositeľov práv (Barabáš, Feldek, Brezovská). Medzi zoznamom autorov [označenom pod písm. (a)] a
štatistikou vysielania [označenom pod písm. (b)] nie je žiadna spojitosť. Zo zoznamu autorov nevyplýva

o aký typ autora ide (režisér, autor scenára, autor prekladov a pod.), ani to, vo vzťahu k akým jeho
dielam zaradeným do zoznamu predmetov ochrany vedenom žalobcom podľa § 81 ods. 1 písm. f/
autorského zákona žalobca vykonáva kolektívnu správu práv. Zo štatistiky vysielania potom vyplýva, že
nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase a konkrétnym vysielateľom a tiež tá skutočnosť,
že v prípade tohto diela prichádza do úvahy niekoľko „typov autorov“ (režisér, autor scenára, autor

prekladov a pod.). Z uvedeného potom nevyhnutne plynie záver, že žalobca v konaní tvrdil len toľko, že
zastupuje autorov uvedených v zozname autorov a súčasne tvrdil, že došlo k údajnému
neoprávnenému použitiu audiovizuálnych diel zaradených do vysielania podľa štatistiky vysielania. S
výnimkou troch osôb (Barabáš, Feldek a Brezovská), ktoré sú údajnými nositeľmi majetkových práv
vo vzťahu k zoznamu predmetov ochrany, ktoré žalobca v konaní predložil, možno skonštatovať, že

žalobca vo vzťahu k ostatným nositeľom práv netvrdil a vo vzťahu ku všetkým nositeľom práv (vrátane
X., K. a X. nepreukázal, že vo vzťahu k jednotlivým dielam zaradeným do štatistiky (údajne
neoprávnene použitým dielam) zastupuje konkrétnych autorov, ktorí si dané konkrétne audiovizuálne
dielo u žalobcu prihlásili za účelom zaradenia do zoznamu predmetov ochrany. Ak nie je vedomosť o
tom, kto je nositeľ práv, nie je vedomosť ani o tom, či žalobca vôbec tvrdí, že ho na

základe dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje. Súdu navrhol vykonať dokazovanie za účelom
zistenia, kto je nositeľom majetkového práva ku zo strany žalobcu vybratých predmetov ochrany (a
teda či a kto je oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia), čo ale nevykonal. Pokiaľ
nebolo zo strany žalobcu na základe jeho tvrdení vytvorené riadne prepojenie medzi zoznamom autorov
na zoznam audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v roku 2015, nebolo

možné overiť, či autori, ktorých zoznam predložil do konania žalobca, sú práve tými autormi, ktorých
diela boli obsahom vysielania v roku 2015. Totiž ak diela autorov, ktorých žalobca údajne zastupuje,
neboli obsahom vysielania, nemohlo objektívne dôjsť ani k ich verejnému prenosu a pochopiteľne ani k
bezdôvodnému obohateniu. Navyše spochybňuje dôveryhodnosť žalobcom predložených dôkazov, ako
aj dôvodnosť samotného žalobcom uplatňovaného nároku, keď poukázal na svoje zistenia vo vzťahu

k 16 dielu 2. série seriálu Aféry. Pri tejto položke v stĺpci „Druh autora“ boli v štatistike vysielania
uvedené nasledovné informácie: „REZ“ a „ASCE“, čo v zmysle žalobcom priloženej legendy znamená,
že k uvedenému dielu zrejme existujú práva režiséra a práva autora scenára (všeobecne).
Zo štatistiky už ale neplynie, kto režisérom a autorom scenára vo vzťahu k audiovizuálnemu dielu ,Aféry“
skutočne je. Následne túto skutočnosť nie je možné konfrontovať s tvrdením žalobcu o tom, že zastupuje

autorov uvedených v ním predloženom zozname autorov. Zistil pritom, že autorom scenára je X. X. a
režisérom je I. V.. Ani jedna z uvedených osôb sa však nenachádza v zozname autorov, ktoré na CD
nosiči predložil v konaní žalobca. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal
s jeho tvrdením o nedôveryhodnosti žalobcom predložených listín. Súdu prvej inštancie
ponúkol celý rad právnych argumentov s odkazmi na konkrétne ustanovenia hmotnoprávnych predpisov

Slovenskej republiky i smerníc Európskej únie, vrátane judikatúry Súdneho dvora Európskej únie,
predložilstanoviskoMinisterstvakultúrySlovenskejrepublikyzodňa30.11.2016 aargumentáciu
v ňom obsiahnutú poňal do procesnej obrany, žiadal o doplnenie rozhodujúcich skutočností zo strany
žalobcu, aby mohol prípadne navrhovať ďalšie dôkazy, resp. spochybňovať tvrdenia žalobcu, o ktorétento opieral uplatňovaný nárok, o ktorých sa súd prvej inštancie v odôvodnení ani len nezmienil, resp.
ak sa zmienil, tak nevysvetlil z akých dôvodov argumentáciu (ne)považuje za relevantnú,
čo považoval v kontexte už konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva za jednoznačné

porušeniejehoprávanaspravodlivýsúdnyprocesgarantovanýčl.6ods.1Dohovoruoochraneľudských
práv a základných slobôd a rozsudok v tomto kontexte za celkom tendenčný a popierajúci základné
princípy, na ktorých je postavený Civilný sporový poriadok. V prípade audiovizuálnych diel zaradených
do vysielania nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní
autori, ale naopak producenti, ktorým autori nimi vytvorené „čiastkové diela“ dodali „do audiovizuálneho

diela ako celku“ na základe medzi nimi uzatvorených zmlúv a za ktoré im bola producentmi riadne
vyplatená odmena. Z tohto dôvodu žalobca uplatňuje nárok, ktorý mu nepatrí. Producenti (alebo aj
priamo vysielatelia, ak ide o ich vlastnú produkciu) buď pre účely „autorskoprávneho použitia“ s autormi
uzatvárajú zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami alebo ide v týchto prípadoch o tzv. spoločné dielo.
V prípade spoločného diela potom ex lege vykonáva majetkové práva právnická osoba (producent,
vysielateľ), ktorá vytvorenie spoločného diela iniciovala, zabezpečovala a usmerňovala analogicky ako v

prípade tzv. zamestnaneckého diela zamestnávateľ. V obidvoch prípadoch autorom ďalej nepatrí právo
udeľovať súhlas na použitie ich „čiastkových diel“ dodaných do audiovizuálneho diela, pretože v tomto
rozsahu toto právo patrí producentom alebo vysielateľom. Z uvedeného dôvodu objektívne nemôže
a ani nemohlo dôjsť k porušeniu práv autorov vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela,
keďže títo v požadovanom rozsahu nie sú nositeľmi dotknutých majetkových práv, hoci naďalej zostávajú

autormi svojich „čiastkových diel“, a teda osobnostná zložka ich subjektívnych autorských práv ostáva
nedotknutá. Tak sa potom podľa názoru žalovaného deje a deje sa tak už veľmi dlhý čas, že autori
dostávajú za „to isté“ zaplatené dvakrát. Prvýkrát dostanú zaplatené priamo od producenta, či vysielateľa
(skutočného nositeľa majetkových práv), druhýkrát od žalobcu, hoci žalobca nie je vôbec oprávnený
udeľovať súhlas na použitie tohto diela ani sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, keďže toto

právo nepatrí ani samotným autorom. Vytýkal ďalej súdu prvej inštancie, že nevyhovel jeho návrhu na
prerušenie konania. Súd prvej inštancie je v konaní pred ním povinný interpretovať vnútroštátne právo,
avšakeurokonformnýmspôsobom,atedavsúladenapr.ajsčl.3ods.1Informačnejsmerniceačl.5ods.
7 Smernice o kolektívnej správe. Z jeho návrhu je explicitne zrejmé, že navrhol, aby súd prvej inštancie
„požiadal Súdny dvor EÚ o interpretáciu práva EÚ“. Súd prvej inštancie sa nielenže nevysporiadal s jeho

argumentáciou k interpretácii § 84 ods. 1 autorského zákona odkazujúceho na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ a stanovisko Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ale absolútne žiadnym spôsobom
neuvádza ani svoju interpretáciu tohto ustanovenia, hoci táto je z pohľadu súladu s právom Európskej
únie sporná, keďže implikuje súhlas autorov s výkonom ich výlučného práva domáhať sa ochrany svojich
práv bez ich vedomia a súhlasu. Z rozsudku nie je jasné, či súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

dôkazom „porovnávacia štúdia - Analýza licenčných platieb v hotelových a reštauračných
zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy zo dňa 12.9.2016“; tento dôkaz buď
opomenul vykonať, prípadne ak ho vykonal, v odôvodnení rozsudku neuviedol, čo vykonaním
tohtodôkazuzistilaakývplyvmaloalebonemalototozisteniesúduprvejinštancienarozhodnutievoveci
samejaprečo.Porovnávalicenčnépodmienkyalicenčnéodmenyvroku2015naúzemíviacerýchštátov

Európy,čoniejeničíminýmakodôkazomo„obvyklejlicenčnejodmene“uplatňovanejzarovnakýspôsob
použitia predmetov ochrany inými organizáciami kolektívnej správy zastupujúcimi rovnako autorov
audiovizuálnych diel podobne ako žalobca. Žalobca má v Slovenskej republike monopolné postavenie
pokiaľ ide o kolektívnu správu práv autorov k audiovizuálnym dielam a ním samým kreovaná „obvyklá“
licenčná odmena preto nemôže byť výlučným podkladom pre rozhodnutie súdu. O to menej, ak je

výsledkomzneužitiadominantnéhopostavenianatrhu,očomProtimonopolnýúradSlovenskejrepubliky
podaním zo dňa 19.12.2016 informoval. Ak je konanie žalobcu vo vzťahu k určovaniu výšky licenčných
odmien v sadzobníku pre rok 2015 zneužitím dominantného postavenia na trhu
podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, je potom súčasne
aj nekalosúťažným konaním podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda aj konaním v
rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu podľa § 265
Obchodného zákonníka. Inými slovami, ak by aj žalobcom uplatňovaný údajný právny nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia bol preukázaný čo do všetkých predpokladov jeho vzniku vyplývajúcich z

ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, súd mu nesmie podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
príp. podľa § 265 Obchodného zákonníka, poskytnúť právnu ochranu, čo by malo viesť nevyhnutne k
zamietnutiu žaloby. Ak je výška obvyklej licenčnej odmeny zistená súdom z 218-tich licenčných zmlúv,
ktoré sú uzatvorené za podmienok, ktoré sú dôsledkom zakázaného zneužitia dominantného postaveniana trhu, a teda z absolútne neplatných zmlúv v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nie
je možné prijať iný právny záver než ten, že súd prvej inštancie vytvoril svojim nesprávnym postupom z
nepráva právo, keď žalobcovi priznal právnu ochranu. Dôvodil ďalej, že rozsudok súdu prvej inštancie

je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Má za to, že pre odstránenie pochybností o správnom
spôsobe interpretácie ustanovenia § 84 ods. 1 autorského zákona tak, aby tento bol eurokonformný (v
súlade s právom Európskej únie), a teda za účelom správneho rozhodnutia vo veci samej, je nevyhnutné
zodpovedať doposiaľ opomenutú kľúčovú otázku: „Bráni právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice
2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej

spoločnosti) tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný
plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu
na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento
nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia
kolektívnej správy?“ Za tým účelom navrhol odvolaciemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor Európskej
únie s takto rámcovo naformulovanou prejudiciálnou otázkou. Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zrušiť a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Má za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku dostatočne a jasne uviedol, na základe akých relevantných úvah a dôkazov

rozhodolvovecisamej.Jetožalovaný,ktorýuvádzaltakéneudržateľnévýkladyautorsko-právnejúpravy
a také neudržateľné interpretácie judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, že pre neho (žalobcu) bolo
veľmi obtiažné v konaní vecne argumentovať. Žalovaný odmieta akceptovať inštitút kolektívnej správy
a neudržateľnými výkladmi sa snaží presvedčiť súd, aby neposkytol právnu ochranu práv autorom, a
naopak aby poskytol právnu ochranu neoprávnenému používateľovi predmetov ochrany, ktorý sústavne

a vedome zasahuje do práv autorov a iných nositeľov práv. Je pravdou, že žalovaný súdu prvej inštancie
ponúkal svoju právnu interpretáciu jednotlivých ustanovení zákona č. 618/2003 Z.z., svoje interpretácie
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, avšak jeho pohľad na hmotné právo a judikatúru
SúdnehodvoraEurópskejúniejeneeurokonformnýapopierajúciprávaautorov.Trvánatom,ževkonaní
preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú opiera najmä o 1/ oprávnenie na výkon

kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky
č. MK-XXX/XXXX-XX/XXXX zo dňa 11.5.2010 udeleným mu v súlade s ustanovením § 80 autorského
zákona, v zmysle ktorého je okrem iného oprávnený vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu práv v
odbore retransmisia a verejný prenos prostredníctvom technických zariadení; 2/ zmluvy o
zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi

o zastupovaní nositeľov práv, kedy zoznamy nositeľov práv v Slovenskej republike a
zahraničných partnerov boli a sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu www.lita.sk a zoznamy
navyše aj založil do spisu; 3/ o príslušné ustanovenia autorského zákona (najmä § 56 ods. 1 písm.
g/, § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i/, § 84 ods. 1). Do spisu založil aj prehľad takých druhov predmetov
ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky správu

a ktoré boli použité vo vysielaniach aspoň základných slovenských TV staníc. Žalovaným ponímané
preukazovanieaktívnejvecnejlegitimácieje vrozporesozákladnýmiprincípmikolektívnejochrany
autorských práv a v rozpore s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve
na ochranu práv autorov. Žalovaný tvrdil, že pokiaľ (žalobca) nevytvoril prepojenie medzi zoznamom
autorov na zoznam audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v roku 2015,

taknebolomožnéoveriť,čiautori,ktorýchzoznampredložil,súpráveautormi,ktorýchdielaboliobsahom
vysielania v roku 2015. Zopakoval (žalobca), že Zväz hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, ktorého
je žalovaný členom, dával žalobcovi na vedomie, že pokiaľ sa rozhodne uplatňovať práva autorov a
iných nositeľov práv súdnou cestou, tak svojim členom bude odporúčať, aby v rámci obrany požadovali
preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv so žalobcom a preukazovaní zoznamov

všetkýchpredmetovochrany,tedaabytrvalinadokazovanívtakomrozsahu,ktorépovediekdlhoročným
sporom a k faktickej nemožnosti žalobcu nároky preukázať. Svojimi podaniami a vyjadreniami žalovaný
tento úmysel len potvrdil. Žalovaný v duchu uvedeného stále interpretoval nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia ako súčet dielčích nárokov jednotlivých nositeľov práv a na
tomto základe postupoval v duchu vyjadrenia T.. L., advokáta, na rokovaní so žalobcom dňa 13.1.2016,

že bude požadovať v súdnych konaniach predkladanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv a
zoznamov všetkých predmetov ochrany, čo bude viesť k dlhoročným sporom bez možnosti žalobcu
riadne preukázať nároky. Vydania bezdôvodného obohatenia sa domáha podľa § 56 ods. 1 písm. g/
autorského zákona a je stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licenciepri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V prípade
ďalšieho verejného prenosu - ako hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena
stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je

možný, a to najmä s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv.
Takýto postup je ako jediný možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný. V
kontexte takto stanovenej výšky bezdôvodného obohatenia je tak irelevantné, či zo státisícov použití
predmetov ochrany v roku 2015 bolo o sto, dvesto, tisíc či niekoľko tisíc, použití predmetov ochrany viac
alebo menej. Je takisto irelevantné, či v priebehu roka 2015 pribudli alebo odbudli nositelia práv a či

pribudli alebo odbudli predmety ochrany, nakoľko licenčné odmeny sú stanovené paušálnymi sumami.
V zmysle jeho interného predpisu (Rozúčtovacieho poriadku) sa odmeny a príjmy z bezdôvodného
obohatenia vybraté za ďalší verejný prenos prostredníctvom technických zariadení rozúčtovávajú podľa
zásad platných pre rozúčtovanie odmien a príjmov z bezdôvodného obohatenia vybratých za káblovú
retransmisiu s tým, že príjmy za ďalší verejný prenos sa priradia k vybratým odmenám za použitie diel
káblovou retransmisiou. Rozúčtovací poriadok je schvaľovaný najvyšším orgánom žalobcu, t.j. valným

zhromaždením žalobcu, a v zmysle § 80 ods. 3 písm. g/ autorského zákona bol predložený Ministerstvu
kultúry Slovenskej republiky v žiadosti o udelenie oprávnenia. V súlade s požiadavkou
transparentnosti musí byť a aj bol a je verejne dostupný na webovej stránke (žalobcu). Spôsob, akým
sa autori a nositelia práv rozhodli po vybratí odmien a bezdôvodného obohatenia nakladať s týmito
prostriedkami, teda spôsob ich rozúčtovania a vyplácania, je ich súkromnoprávnym nárokom a tento

nepodlieha kontrole a posudzovaniu žalovaného. Opakovane poukázal na inštitút
kolektívnej správy a jeho nezastupiteľnú funkciu pri ochrane práv autorov. Konanie vedené na súde prvej
inštancie a obrana žalovaného, podriadená snahe legalizovať postavenie neoprávneného
používateľa, je príkladom nutnosti kolektívnej správy práv a vysokej ochrany autorských práv. Žalovaný
v konaní uvádzal domnienky, že autor by sa mohol aj sám zastupovať, že by ho mohol zastupovať aj

producent alebo aj vysielateľ a že je potrebné v konaní vyvrátiť tieto jeho domnienky. Hypoteticky je
možné,žektokoľvekmôžezastupovaťautora.Dobromyseľnýpoužívateľvšakvyužívainštitútkolektívnej
správy práv a uzatvára licenčnú zmluvu s organizáciou kolektívnej správy práv, ktorá
je oprávnená spravovať dané druhy predmetov ochrany a v prípade, že sa na používateľa so svojim
nárokom obráti samotný autor, producent, vysielateľ či ktokoľvek iný, tak používateľ preukáže, že v

zmysleautorskéhozákonamápostavenieoprávnenéhopoužívateľa,nakoľkozískalprávonapoužívanie
predmetov ochrany od organizácie kolektívnej správy, ktorá nesie podľa autorského zákona v plnom
rozsahu zodpovednosť za poskytnutie licencie. Nedobromyseľný používateľ bude používať nezmyselnú,
zákonu sa priečiacu, argumentáciu, a na jej základe bude neoprávnene zasahovať do práv autorov a
obohacovať sa na ich úkor. V prípade audiovizuálneho diela je potrebné rozlišovať majetkové práva

autorov a iných nositeľov práv k dielam podľa § 18 autorského zákona a majetkové práva výrobcov
zvukovoobrazových záznamov a iných nositeľov práv k zvukovoobrazovým záznamom
(t.j. producentov) podľa § 66 autorského zákona. V zmysle preukázaného oprávnenia Ministerstva
kultúry Slovenskej republiky má postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na základe priameho
mandátu vyplývajúceho z oprávnenia („výkon majetkových práv autorov a iných

nositeľov práv“) vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi práv
kaudiovizuálnemudielu.Jetedaprimárneapriamolegitimovanýnauzatváraniehromadnýchlicenčných
zmlúv s používateľmi a aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv. Právny režim ustanovený v § 55 ods. 2 autorského zákona bol prijatý zákonom č.
84/2007 Z.z. s súčinnosťou od 1.3.2007. Od tejto účinnosti môžu vykonávať aj výrobcovia originálu

audiovizuálneho diela majetkové práva autorov k audiovizuálnym dielam (t.j. práva pôvodných nositeľov
práv), avšak len za predpokladu kumulatívneho naplnenia osobitných podmienok ustanovených v § 55
ods. 2 autorského zákona, ktorými sú: a/ uzatvorenie písomnej zmluvy s audiovizuálnym autorom, ktorou
výrobca získal súhlas na vyhotovenie originálu tohto diela, b/ dohoda v zmluve s
autorom na odmene za vytvorenie diela, c/ dohoda s autorom na odmene a spôsobe jej určenia

osobitne za jednotlivé použitie tohto diela. Žalovaný nepreukázal splnenie uvedených podmienok a v
odvolaní voči rozsudku zašiel žalovaný so svojimi snahami presvedčiť súd o neexistencii nároku žalobcu
dokonca tak ďaleko, že audiovizuálne diela označil za diela zodpovedajúce analógii „zamestnaneckého
diela“, kedy úplne uprel autorom ich majetkové práva s tým, že títo nie sú „nositeľmi dotknutých
majetkových práv (tými sú výlučne producenti)..“ Trvá (žalobca) na tom, že preukázal, že je jedinou

organizáciou kolektívnej správy práv v Slovenskej republike, ktorá je na základe priameho mandátu
vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a zmlúv o
zastupovaní oprávnený vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým, dielam, dielamvýtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. V predmetnej veci sa
síce domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľa práv a
poskytnutím plnenia jemu zaniká povinnosť žalovaného plniť inému zástupcovi nositeľa práv alebo

aj priamo samotnému nositeľovi práv. Žalovaný ignoruje autorské práva, neakceptuje, že je niekoľko
spôsobov použitia predmetov ochrany atď. Žalovaný uvedené ponímanie autorských práv uplatňuje iba
vočinemu,vočiinýmorganizáciámkolektívnejsprávy(SOZAaSLOVGRAM)nie.Stýmitoorganizáciami
uzatvoril Zväz hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky zmluvy nielen pre rok 2015, ale aj pre rok
2016, na základe ktorých jeho členovia získali súhlasy nositeľov práv na používanie predmetov ochrany

verejným prenosom. Účel kolektívnej správy práv spočíva najmä v efektívnom výkone
majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom, t.j. umožniť uvádzanie
predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovať účinnú ochranu týchto práv. Autorský zákon pozná
dobrovoľnú kolektívnu správu, založenú na zmluvách o zastupovaní nositeľov práv, a povinnú kolektívnu
správu, keď niektoré majetkové práva možno vykonávať len prostredníctvom organizácie kolektívnej
správy práv a individuálna správa týchto práv je vylúčená. Povinná kolektívna

správa je možná len v prípadoch podľa ustanovenia § 78 ods. 3 autorského zákona
a nemôže byť vylúčená ani žiadnym právnym úkonom; jeho podstatou je teda zastúpenie nositeľa
práv ex lege. V súvislosti s § 84 autorského zákona možno vyvodiť, že ak
bolo v odbore použitia predmetu ochrany udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, či
už dobrovoľnej kolektívnej správy v rozsahu limitovanom zmluvami s nositeľmi práv alebo povinnej

kolektívnej správy zavedenej zákonom vo väzbe na ten-ktorý odbor použitia toho-ktorého predmetu
ochrany, je používateľ predmetu ochrany, pokiaľ použil predmety ochrany, povinný vysporiadať si práva
z tohto použitia prostredníctvom príslušnej organizácie kolektívnej správy, s výnimkou tých prípadov,
keď preukáže, že kolektívnu správu nositeľ práv vylúčil, čo je však možné iba pri dobrovoľnej kolektívnej
správe práv, keďže povinnú kolektívnu správu ex lege nie je možné vylúčiť. V zmysle zákona č. 185/2015

Z.z. je možné nielen uhrádzať odmenu, na ktorú má nositeľ práv nárok pri použití diela, ale udeliť
licenciu aj pre nezastupovaných nositeľov práv tak, aby používateľ, ktorý používa diela hromadne, bez
akejkoľvek možnosti riešil udelenie licencie individuálne, mal právnu istotu, že diela nepoužíva bez
právneho dôvodu a aby na druhej strane bol autor riadne chránený pred neoprávneným používaním
jeho diel. Zdôraznil, že súd nie je viazaný výkladom predloženým Ministerstvom kultúry Slovenskej

republiky, že Súdny dvor Európskej únie v rámci konania o prejudiciálnej otázke poskytuje výlučne
výklad európskeho práva, o súlade práva vnútroštátneho s právom Európskej únie, nie však výklad
vnútroštátneho práva. Žalovaný nesporne neoprávnene zasiahol a stále zasahuje do práv autorov diel
literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických,
výtvarného umenia, architektonických a úžitkového umenia, keď tieto diela používa ďalším verejným

prenosom; nepreukázal, že by čo aj len od jediného autora uvedených diel získal pred začatím ich
používania súhlas. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku
dostatočne a podrobne zaoberal tzv. ďalším verejným prenosom, postupoval správne, keď sa nestotožnil
s extrémne nesprávnymi výkladmi hmotného práva žalovaným. Pokiaľ ide o ďalší verejný prenos a
jeho ponímanie Súdnym dvorom Európskej únie poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

zo dňa 7. decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a
Rafael Hoteles SA, sp.zn. C-306/05. Súdny dvor EU vôbec, a to ani okrajovo, neriešil
otázku obsadenosti ubytovacieho zariadenia tak ako to interpretuje žalovaný; poukázal tiež na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland)
limited proti Írsku, sp.zn. C-l62/10, na uznesenie Súdneho dvora Európskej únie C-136/09 zo dňa 18.

marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani
Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai. Ak sa súd prvej inštancie podrobne nezaoberal
žalovaným predloženými, zjavne neudržateľnými, interpretáciami judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie, nemožno to považovať za vadu rozsudku. Žalovaný nepopieral svoje tvrdenie, že uzatvoril licenčné
zmluvy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom v roku 2015 s inými organizáciami

kolektívnej správy (SLOVGRAM a SOZA), uzatvorením ktorých potvrdil existenciu verejného prenosu vo
svojom ubytovacom zariadení. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM žalovaný získal súhlas výkonných
umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a
iných ich nositeľov; uzatvorením zmluvy so SOZA súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným
dielam k použitiu uvedených typov predmetov ochrany formou verejného prenosu. Nezískal ale súhlas

autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia. Bolo nesporné, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne
boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne,fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Žalovaný mal povinnosť uzavrieť
s ním (so žalobcom) hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany ďalším verejným
prenosom, čoho si bol plne vedomý a v zastúpení Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky

s ním (so žalobcom) aj rokoval o uzavretí licenčnej zmluvy. Jedinou skutočnou príčinou neuzatvorenia
hromadnej licenčnej zmluvy bolo to, že sa strany nedohodli na cene. Žalovaný tým, že neuzavrel
hromadnú licenčnú zmluvu a realizoval ďalší verejný prenos, neoprávnene zasiahol do práv autorov
a nositeľov práv zastupovaných žalobcom. S touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať
bezdôvodné obohatenie, keď podľa § 56 ods. 1 písm. g/ autorského zákona je neoprávnený používateľ

povinný vydať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný tiež vyčítal súdu prvej inštancie, že nie je jasné,
či vykonal dokazovanie dôkazom „porovnávacia štúdia - „Analýzy licenčných platieb v hotelových a
reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy zo dňa 12.9.2016“.
Predmetná analýza bola prílohou návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.
a/ C.s.p. Súd prvej inštancie sa v bode 17 rozsudku vyjadril k procesným návrhom žalovaného -
a to aj k návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p. Opakuje, že analýza

bola vypracovaná KPMG Česká republika, s.r.o., na základe objednávky Zväzu hotelov a reštaurácií
Slovenskej republiky a samotní autori označujú materiál ako „štúdiu“, pričom uvádzajú, že jej cieľom
je „analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy
a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a
reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom.“ Analýza dáva Zväzu hotelov a reštaurácií odpoveď

na otázku „aká je vhodná výška poplatku“, nemôže byť relevantná pre zisťovanie výšky odmeny, ktorá
bola obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu
do práv. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované
licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Do spisu založil všetky hromadné
licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015 a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný

prenos. Z uvedených zmlúv je nesporné, že (žalobca) uzatváral v roku 2015 s používateľmi hromadné
licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka autorských odmien
za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel
účinný od 1.1.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí

si plnia svoje povinnosti. Dôrazne namieta tvrdenie žalovaného o absolútnej neplatnosti hromadných
licenčných zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a dobromyseľnými používateľmi predmetov
ochrany v roku 2015. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal, že porušil ustanovenie § 162 ods. 2 C.s.p.,
keď neprerušil konanie, hoci tak obligatórne musel urobiť. Predmetom tohto súdneho konania nie je
obchodnoprávny vzťah, ale autorské práva, ktoré patria do skupiny občianskoprávnych vzťahov, a preto

dožadovanie sa aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, a to aj § 265, zo strany žalovaného je
neudržateľné. Zväz hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky podal v roku 2015 Protimonopolnému
úraduSlovenskejrepublikypodnetnaprešetreniekonaniažalobcu ssúvislostisosadzobníkom
žalobcu, kedy použil takú istú právnu argumentáciu ako uvádza žalovaný v návrhu na prerušenie
konania. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky na podnet odpovedal tak, že vecou sa nebude

zaoberať. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky sa v roku 2016 zaoberal aj ďalším podnetom na
prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných odmien; vzhľadom na aspekty a
charakter posudzovanej veci tento podnet odmietol a nezačal konanie. Podľa jeho vedomostí (žalobcu)
už v tomto čase Protimonopolný úrad Slovenskej republiky disponoval analýzou licenčných platieb
vypracovanou KPMG, na ktorú žalovaný v konaní poukázal. O zneužívaní dominantného postavenia

na trhu rozhoduje Protimonopolný úrad Slovenskej republiky v konaní podľa § 25 a
nasledujúce zákona č. 136/2001 Z.z., pričom konanie začína vždy z vlastného podnetu
úradu. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. úrad môže začať konanie z vlastného podnetu, aj
na základe písomného oznámenia fyzickej alebo právnickej osoby. Podanie Zväzu hotelov a reštaurácií
Slovenskej republiky na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky zo dňa 19.12.2016 je tak v poradí

tretím oznámením týkajúcim sa toho istého skutkového a právneho stavu. Na základe tohto oznámenia
nebolo k dnešnému dňu zo strany Protimonopolného úradu Slovenskej republiky začaté konanie voči
nemu (žalobcovi) o zneužívanie dominantného postavenia na trhu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
o výške bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g/ autorského zákona ako dvojnásobku
licenčnej odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase

neoprávneného zásahu do tohto práva, nie je v žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku „či zo
strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu“. Pre rozhodnutie
súdu vo veci samej je relevantné dokazovanie zamerané na zistenie obvyklej odmeny. Pokiaľ by aj
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky hypoteticky rozhodol, že zneužil dominantné postavenie natrhu, nemôže to viesť k strate práva na súdnu ochranu, ako to žalovaný prezentuje, nakoľko to nebude
mať vplyv na určenie výšky obvyklej odmeny v danom čase. Pokiaľ by Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky hypoteticky rozhodol, že zneužil dominantné postavenie na trhu, tak by mal možnosť uložiť

mu sankcie v zmysle zákona č. 136/2001 Z.z. Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty
vyžadované pre riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu, rozsudok dáva odpoveď na otázku, akými
právnymiúvahamisariadilsúdprvejinštancieanazákladeakýchúvahrozhodol;žalovanémutaknebola
odňatá možnosť konať pred súdom. Zopakoval, že preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, existenciu
ďalšieho verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného, ako aj výšku obvyklej odmeny, od

ktorej sa odvíja výška bezdôvodného obohatenia, teda všetky žalovaným uvádzané dôvody odvolania.
Pokiaľ ide o ďalší návrh žalovaného, aby sa súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s „rámcovo
naformulovanou prejudiciálnou otázkou“, odkázal na svoje vyjadrenia a osobitne na svoje písomné
podania zo dňa 21.2.2017, 27.2.2017. Opätovne poukázal na smernicu Európskeho parlamentu a rady
č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich
práv v informačnej spoločnosti (ďalej Smernica), osobitne a/ ods. 9 úvodných ustanovení smernice:

„Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni
ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a
rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti
ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.“ b/ Ods. 11
úvodných ustanovení smernice: „Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre

európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a
interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.“ c) Ods. 22 úvodných
ustanovení Smernice „Cieľ, ktorým je primeraná podpora šírenia kultúry sa nesmie dosahovať za cenu
obetovania prísnej ochrany práv ...“ V konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného dochádzalo a
dochádza k vedomému zásahu do výhradných autorských práv autorov a nositeľov

žalobcom zastupovaných. Z uvedeného dôvodu bol (žalobca) nútený dožadovať sa ochrany autorských
práv súdnou cestou, kedy tieto práva podľa medzinárodného práva a práva EÚ požívajú vysokú
právnu ochranu. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania poskytol autorským právam ochranu,
keď žalobe vyhovel v plnom rozsahu a keď návrhy na prerušenie konania zamietol. Odvolaciemu súdu
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním potvrdiť; žiadal náhradu trov

odvolacieho konania.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470

ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.; C.s.p.), ktorým
bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.; O.s.p.)], túto
prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať

úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. júla 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1,
ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu ako vecne
správny potvrdil, a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu

prvej inštancie ale odvolací súd uvádza ešte nasledovné.

6. Predmetom konania vo veci samej sú nároky žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu
neoprávneného zásahu do autorských práv verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení
v ubytovacom zariadení žalovaného v čase od 1.1.2015 do 31.12.2015 v zmysle zákona č. 618/2003

Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon). Súd prvej inštancie
považoval žalobu za dôvodnú a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.478,-- € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej sumy od 27.5.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Návrhy žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/, b/
a c/ C.s.p. zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

7. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonanéhodokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

8.1. Podľa § 5 ods. 6 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s
autorským právom (autorský zákon) v znení účinnom v čase vzniku bezdôvodného obohatenia [Tento
zákon bol zrušený zákonom č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon s účinnosťou od 1.1.2016. Keďže nároky
žalobcusavzťahujúkobdobiu(1.1.2015-31.12.2015)prednadobudnutímúčinnostizákonač.185/2015
Z.z., rozhodujúcim právnym predpisom v predmetnej právnej veci zostal zákon č. 618/2003 Z.z. s

odkazom na ustanovenie § 190 ods. l zákona č. 185/2015 Z.z. (Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú
aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov
z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa
posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak).
Zákon č. 185/2015 Z.z. v § 190 ods. 3, ods. 4 sa vzťahuje k licenčným zmluvám.] káblová retransmisia
diela je súčasný, nezmenený a úplný verejný prenos vysielaného diela prostredníctvom káblového alebo

mikrovlnného systému uskutočňovaný inou osobou, ako je pôvodný vysielateľ.
8.2. Podľa § 5 ods. 14 citovaného zákona č. 618/2003 Z.z. verejný prenos je šírenie alebo predvedenie
diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo
ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by
ich bez tohto prenosu nemohli vnímať, verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a

sprístupňovanie verejnosti.
8.3. Podľa § 18 ods. 2 písm. h/ citovaného zákona č. 618/2003 Z.z. autor má právo udeľovať súhlas na
každé použitie diela, najmä na verejný prenos diela.
8.4. Podľa § 56 ods. 1 písm. g/ citovaného zákona č. 618/2003 Z.z. autor, do ktorého práva sa
neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
8.5. Podľa § 78 ods. 1 citovaného zákona č. 618/2003 Z.z. účelom kolektívnej správy práv podľa tohto
zákona je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv
výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo - obrazového záznamu a vysielateľa

a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.
8.6. Podľa § 78 ods. 3 písm. c/ citovaného zákona č. 618/2003 Z.z. povinne kolektívne spravovanými
majetkovýmiprávamisúprávoudeľovaťsúhlasnakáblovúretransmisiudiela (§18ods.2písm.h/);tosa
nevzťahuje na tie práva k predmetom ochrany, ktoré sú obsiahnuté vo vysielaní vysielateľa a vysielateľ
ich vykonáva na základe zákona, licenčnej zmluvy alebo inej obdobnej zmluvy.

8.7. Podľa § 78 ods. 5 citovaného zákona č. 618/2003 Z.z. kolektívnu správu vykonáva organizácia
kolektívnej správy, a to sústavne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a ako hlavný predmet
činnosti.
8.8. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej
bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy.

8.9. Podľa § 81 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona č. 618/2003 Z.z. organizácia kolektívnej správy je
povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia zastupovať
každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje na základe tohto zákona.
8.10. Podľa § 81 ods. 1 písm. i/ citovaného zákona č. 618/2003 Z.z. organizácia kolektívnej správy
je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať

sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z
neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak nositeľ práva, ktorý je na to
oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne.
8.11. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne
vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené

oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu
ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon
kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.

9. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalovaného, ktorá sa týkala aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu, ktorý podľa názoru žalovaného v rozhodnom čase nebol oprávnený zastupovať
jednotlivých autorov bez preukázania existencie dohôd medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej
správy práv a jednotlivými autormi, t.j nositeľmi práv. Na tomto mieste odvolací súd pripomína podstatný
rozdiel medzi povinnou a dobrovoľnou kolektívnou správou. V zmysle ustanovenia § 81 ods. 1 písm.a/ zákona č. 618/2003 Z.z. organizácia kolektívnej správy bola povinná riadne, s náležitou odbornou
starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho
práva, ktoré spravovala na základe tohto zákona (povinné zastúpenie, ktoré vzniká ex lege); podľa

§ 81 ods. l písm. c/ zákona bola povinná zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva
v rozsahu s ním dohodnutom (dobrovoľné zastúpenie na základe zmluvy). Z uvedeného vyplýva, že
organizácia kolektívnej správy mala povinnosť zastupovať nositeľov práv, a to za rovnakých podmienok
a v rozsahu, ktorý ukladal zákon pri právach povinne kolektívne spravovaných (§ 78 ods. 3 citovaného
zákona) alebo v rozsahu dohodnutom v zmluve pri ostatných právach, pri ktorých zákon neustanovoval

povinnosť kolektívnej správy. Ustanovenie § 78 ods. 3 zákona č. 618/2003 Z.z. taxatívne vymenúvalo
výhradné majetkové práva, ktoré povinne spravovala organizácia kolektívnej správy, t. j. nositelia týchto
práv si nemohli predmetné práva vykonávať sami vo vlastnej réžii. Povinná kolektívna správa na
jednej strane obmedzovala nositeľa práv slobodne rozhodnúť o uzavretí licenčnej zmluvy k predmetu
autorskoprávnej ochrany, na druhej strane mu však kolektívna správa prinášala majetkový prospech,
ktorý by sám svojou individuálnou správou nikdy nezískal, pretože sám nebol spôsobilý postihnúť všetky

prípady, v ktorých bol predmet autorskoprávnej ochrany použitý. Inak povedané, hospodárske subjekty
by využívali jeho diela, umelecké výkony či iné predmety autorskoprávnej ochrany bez toho, že by sa o
tom dozvedel, a teda aj bez toho, že by mu bola vyplatená odmena za takéto použitie.

10. Z obsahu spisu zostalo nepochybne preukázané, že predmetom konania sú nároky žalobcu

na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom neoprávneného zásahu do autorských práv zo strany
žalovaného, a to konkrétne verejným prenosom predmetov ochrany prostredníctvom technických
zariadení v rámci prevádzkovania 42 izieb s TV satelitným príjmom bez uzavretia hromadnej licenčnej
zmluvy. Verejný prenos resp. káblová retransmisia patrí v zmysle už vyššie citovaného ustanovenia § 78
ods.3písm.c/zákona č.618/2003Z.z.kpovinnekolektívnespravovanýmmajetkovýmprávamaje

spravovaný organizáciou kolektívnej správy povinne zo zákona bez možnosti voľby oprávnených osôb.
Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval vecne a právne správne, keď aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu považoval za danú a odvolací súd sa s jeho názorom stotožňuje. Navyše, uvedený
záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu podporuje aj ustanovenie § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z.,
podľa ktorého ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv,

a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný
plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej
správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia
predmetov ochrany. V zmysle uvedeného je nositeľom dôkazného bremena o skutočnosti, že nositeľ
práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv práve žalovaný, ktorý túto skutočnosť v konaní pred

súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní, nepreukázal. Na základe vyššie uvedených skutočností
a citovaných zákonných ustanovení odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dôvodí, že žalobca
je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie v predmetnej právnej veci.

11. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa bezdôvodného obohatenia odvolací súd uvádza

nasledovné. Ak niekto využíva predmety autorskoprávnej ochrany, ku ktorým organizácia kolektívnej
správy spravovala práva, bez zmluvy, mala organizácia kolektívnej správy povinnosť podľa ustanovenia
§ 81 ods. 1 písm. i/ zákona č. 618/2003 Z.z. domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia proti
takémuto užívateľovi, a to aj súdnou cestou. Podmienkou pre vyslovenie nepochybného záveru o
bezdôvodnom obohatení je, že musí dôjsť k neoprávnenému výkonu, k výkonu bez právneho dôvodu,

kolektívne spravovaného diela. Žalovaný verejne na svojej webovej stránke deklaroval, že v roku 2015
ponúkal ubytovanie v 42 izbách s TV satelitným príjmom, čo odvolací súd považuje za dostatočné
preukázanie skutočnosti, že v danom prípade došlo k neoprávnenému výkonu kolektívne spravovaného
diela, a síce verejnému prenosu prostredníctvom technických zariadení bez uzavretia hromadnej
licenčnej zmluvy so žalobcom. K tvrdeniam žalovaného, že nepostačuje preukázanie prítomnosti

televízneho prijímača v ubytovacom zariadení, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
ktorý v tejto otázke jednak poukázal na základnú právnu definíciu verejného prenosu v zmysle
ustanovenia § 5 ods. 14 zákona č. 618/2003 Z.z. a podporne tiež na rozhodnutia Súdneho dvora, podľa
ktorých poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom,
ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu

signálu verejný prenos. Vzhľadom na uvedené zostalo preukázané, že u žalovaného došlo v roku 2015
k verejnému prenosu. Vyžadovanie predloženia akýchkoľvek iných dôkazov verejného prenosu (napr.
či došlo skutočne k šíreniu signálu z TV satelitných prijímačov) od žalobcu by bolo neprimerané a ich
získanie pre žalobcu reálne nemožné; nad povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 618/2003 Z.z.12. Pri skúmaní obvyklej odmeny odvolací súd pripomína ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g/ zákona č.
618/2003 Z.z., podľa ktorého autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu

hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v
čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Z uvedeného vyplýva, že k obvyklej odmene prináleží
autorovi (tu zastúpenému kolektívnym správcom) ešte jej sankčné zvýšenie na dvojnásobok. Neobstojí
ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie pri určení bezdôvodného obohatenia vychádzal z

obvyklej odmeny, za ktorú žalobca uzatváral licenčné zmluvy v čase neoprávneného zásahu a táto
odmena je podľa názoru žalovaného neprimerane vysoká (v porovnaní s odmenou v iných členských
štátoch). Iní používatelia tých istých predmetov ochrany na rozdiel od žalovaného odmenu podľa
sadzobníka žalobcu považovali za primeranú, keď s ním hromadnú licenčnú zmluvu podpísali (porovnaj
napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 101/2011). Členské
štáty Európskej únie nemajú zjednotenú cenovú hladinu odmien za využitie predmetov autorských

práv, ktorá vzniká v každom štáte samostatne ako určitý kompromis medzi požiadavkami autorov a
schopnosťou využívateľov predmetu autorskej ochrany. V neprospech žalovaného vyznieva, že pred
kolektívnym správcom zatajil využívanie predmetu autorských práv. V opačnom prípade by sa mohol
zapojiť do procesov obchodného vyjednávania a v prípadnom združení s inými podobnými subjektmi
využiť možnosti, ktoré zákonodarca dáva právnickým a fyzickým osobám na presadzovanie ich práv a

právom chránených záujmov; napr. aj prostredníctvom žaloby o určenie výšky odmeny podľa osobitného
predpisu.

13. K výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na
prerušenie konania podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a/, b/, c/ C.s.p., odvolací súd uvádza

nasledovné. Žalovaný vo svojom odvolaní na začiatku výslovne vylúčil podanie odvolania proti rozsudku
v tomto výroku, pretože dospel k záveru, že odvolanie proti tomuto výroku prípustné nie je. Z ďalšieho
obsahu odvolania už ale vyplýva, že s týmto výrokom nesúhlasí a svoj nesúhlas vyjadril novým návrhom
na prerušenie konania. Odvolací súd je viazaný, vzhľadom na formálnosť procesu, prejavom vôle
odvolateľa a berie na vedomie, že odvolanie proti výroku II. podané nebolo, hoci bol odvolateľ o svojom

práve riadne poučený súdom prvej inštancie. Odvolací súd už len dopĺňa, že odvolanie je prípustné proti
rozsudku vo výroku II. v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1
písm. a/ C.s.p. (§ 357 písm. n/ C.s.p.). Nič to však nemení na tom, že návrh žalovaného na prerušenie
konania (aj) podľa § 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p. bol nedôvodný. Rozdielnosť výšky licenčných odmien
v jednotlivých členských štátoch Európskej únie nemá vplyv na toto konanie a rozhodnutie súdu vo

veci samej nie je závislé od vyriešenia otázky Protimonopolným úradom Slovenskej republiky či došlo
k zneužitiu dominantného postavenia na trhu.

14. Odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo
výroku III. (o nároku na náhradu trov konania), keďže žalobca, už aj po rozhodnutí odvolacím súdom, je

vo veci samej úspešný v celom rozsahu. Výrok o nároku na náhradu trov konania, ako súvisiaci výrok,
túto skutočnosť kopíruje.

15. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny
právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z

odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s
hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález
súdu. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvej inštancie nastala taká procesná
vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na
ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 380 ods. 2 C.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti

vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. V ňom dal súd prvej inštancie jasnú, presnú, kvalifikovanú
odpoveď na otázku, prečo žalobe vyhovel. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť
týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre
rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkýchdetailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m.
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej
republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k.

I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo
8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je
umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
právanaspravodlivýprocesalenepatríprávostranysporu,abysavšeobecnýsúdstotožnilsjejprávnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS
50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťňounavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Nie je relevantné tvrdenie
odvolateľa o existencii vady v konaní pred súdom, ale len zistenie (záver) súdu, že k tejto vade skutočne
došlo (m.m. 8 Cdo 79/2017).

16. Odvolací súd zamietol ako nedôvodný návrh žalovaného na prerušenie konania podľa ustanovenia §
162 ods. 1 písm. c/ C.s.p., ktorý predložil v rámci odvolania a ktorým sa domáhal položenia prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie v znení: „Bráni právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice
2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej

spoločnosti) tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný
plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu
na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento
nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia
kolektívnej správy?“ Ako už bolo uvedené vyššie, zákon č. 618/2003 Z.z. rozlišoval povinnú a

dobrovoľnú kolektívnu správu. V ustanovení § 81 ods. 1 písm. a/ zákon uvádza prípady, v ktorých
ide o povinnú kolektívnu správu. Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie, nie
je oprávnený poskytovať výklad vnútroštátneho práva. Z tohto dôvodu návrh žalovaného na prerušenie
konania nie je dôvodný a je potrebné ho zamietnuť. Uvedený postup odvolacieho súdu je deklarovaný
aj skutočnosťou, že potvrdzuje vecnú a právnu správnosť napadnutého rozsudku vo veci samej, čím

sa stáva prerušenie konania a vyvolávanie iných konaní mimo rozhodujúceho súdu nadbytočným a je
irelevantným.

17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, osobitne
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

18. Žalobcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd priznáva nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. l C.s.p.). V zmysle
ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovouorganizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).