Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, September 16, 2019

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 17Csp/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118204653
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Johana Máčajová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2019:2118204653.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Johanou Máčajovou v právnej veci žalobcu: P. M., N..

XX.XX.XXXX, C. A. M. XXX, M., zastúpený: Mgr. Peter Kubala, advokát, Pod Párovcami 55, Piešťany,
proti žalovanej: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31 335 004, Bajkalská 30, Bratislava, o zaplatenie
sumy 5.314,94 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.314,94 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.314,94 Eur od 15. 05. 2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 28.05.2018, doručenou tunajšiemu súdu dňa 30.05.2018, domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 5.314,94 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.314,94 Eur od 15.05.2018 do zaplatenia, ako aj náhradu
trov konania.

2. Žalobca v žalobe uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dňa 14.8.2006 Zmluva
o mimoriadnom medzi a stavebnom úvere č. XXXXXXX X XX (ďalej len zmluva alebo zmluva o úvere),

pričom žalobca vstupoval a vystupoval v zmluve o úvere ako spoludlžník, dlžníkom zo zmluvy o úvere
bola R. A. a tiež jej účastníkmi boli iné osoby (rovnako ako žalobca v postavení spoludlžníkov a
ručiteľa), na základe zmluvy bol dlžníkovi poskytnutý úver (mimoriadny medziúver), výška úveru mala
byť 500.000,- Skk (korún slovenských), žalovaný poskytol na základe zmluvy peňažné prostriedky vo
výške 13.277,57 Eur dňa 08.09.2006 a 3.186,22 Eur dňa 20.11.2008. Žalovaný ako veriteľ od zmluvy
o úvere odstúpil, a to listinou datovanou dňa 29.7.2010, žalovaný považuje odstúpenie od zmluvy o
úvere účinné k 1.9.2010, tak voči dlžníkovi ako aj voči žalobcovi. Dňa 18.4.2013 bolo v Obchodnom

vestníku zverejnené vyhlásenie konkurzu na dlžníka - R. A., s účinkami deň po zverejnení, t.j. 19.4.2013.
Žalobca s poukazom na § 52, § 53, § 54, § 48 § 457 Občianskeho zákonníka (OZ - v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy) argumentuje, že momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti
z porušenia práva a účastníci zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia. Aj keď je úverová
zmluvaabsolútnymobchodom,prednosťmajúosobitnéustanovenia,ktorépredstavuješpeciálnaprávna
úprava spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až 54 OZ. Zmluvu o stavebnom úvere a
medziúvere upravuje zákon č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Žalovaný poskytol dočasne voľné

zdroje fondu stavebného sporenia dlžníkovi zmluvou o úvere, ktorej účastníkom ako spoludlžník bol
aj žalobca. Na predmetný vzťah je preto potrebné použiť ustanovenia Obchodného zákonníka, ale aj
ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa ust. § 52 OZ.Aj keď zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere
(§ 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 14.06.2010), ide o
spotrebiteľský právny vzťah podliehajúci právnej úprave § 52 a nasl. OZ a v prípade dualizmu právnej

úpravy platí tá z nich, ktorá je pre spotrebiteľa priaznivejšia. Žalobca pritom poukázal na rozhodnutie NS
SR sp. zn. 3MCdo 14/2014 z 21.04.2015, v zmysle ktorého ustanovenie § 52 ods.2 tretej vety OZ o tom,
že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred jeho účinnosťou.

Žalovaný poskytol celkovo dlžníkovi - R. A. peňažné prostriedky vo výške: prvé poskytnutie prostriedkov:
13.277,57 Eur, druhé poskytnutie prostriedkov: 3.186,62 Eur, spolu tak 16.464,19 Eur. Uvedené vyplýva
z výpisu, ktorý poskytol žalovaný žalobcovi, ktorým žalovaný potvrdil žalobcovi stav medziúveru č. XXX
XXXX X XX, s obratmi ku dňu 20.11.2017. Žalovaný po vykonanom odstúpení od zmluvy o úvere mal
nárok na: a) vrátenie poskytnutého plnenia, t.j. na vrátanie sumy 16.464,19 Eur a b) na zaplatenie
úrokov z omeškania v zákonnej výške 9,00 % p.a. do vyhlásenia konkurzu. Zároveň od danej sumy - od

sumy 16.464,19 Eur bolo potrebné odpočítať: všetky kreditné úhrady, ktoré boli vykonané v prospech
žalovaného, pričom z výpisu je zrejmé, že išlo o: vklady - spolu vo výške 2.397,92 Eur, kredity pri
prechode na menu Eur vo výške 0,07 Eur, vyrovnanie - kredity vo vzťahu k nasporeným peňažným
prostriedkom, spolu vo výške 5.230,60 EUR. Žalovaný tak po odstúpení mal nárok na zaplatenie sumy
vypočítanej nasledovne: 16.464,19 Eur mínus (-) 2.397,92 Eur mínus (-) 0,07 Eur mínus 5.230,60 Eur =

8.835,60 Eur, žalovaný mal nárok len na vrátenie 8.835,60 Eur. Žalobca, nakoľko ho o to žiadal žalovaný,
vykonal postupne nasledovné úhrady: spolu v sume 16.242,22 Eur. Dňa 17.12.2015 vykonaním úhrady
350,- Eur došlo k splateniu celej istiny pohľadávky žalovaného, a tým k vráteniu celej istiny dlhu. Dňa
17.12.2015 zároveň vznikol už „preplatok" - kedy na zvyšok dlhu 86,60 EUR sa započítal vklad 350,-
EUR. Žalovaný mal nárok na úroky z omeškania vo výške 9,00 % p.a., od 1.9.2010 do vyhlásenia

konkurzu na dlžníka základom je suma 8.835,60 Eur, pričom pri základe 8.835,60 Eur a sadzbe 9,00
% p.a., je ročný úrok z omeškania 795,15 Eur, ktorý sa následne prepočíta na počet dní príslušného
mesiaca. Z uvedeného vyplýva, že dlh na začiatku, po odstúpení od zmluvy o úvere predstavoval
čiastku 8.835,60 Eur, žalovanému vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške 2.091,68 Eur, žalobca
zaplatil žalovanému spolu 16.242,22 Eur, čím vzniklo žalovanému na úkor žalobcu obohatenie vo výške

5.314,94 Eur. Výška obohatenia = 16.242,22,00 Eur- 8.835,60 Eur- 2.091,68 Eur = 5.314,94 Eur. Na
vydanie obohatenia žalobca vyzval žalovaného, ten obohatenie nevydal, dostal sa tak do omeškania so
zaplatením, žalobca má tak nárok na úroky z omeškania vo výške 5,00 % ročne. Výzvu prevzal žalovaný
9.5.2018, lehotu na zaplatenie mal 5 dní, táto uplynula dňa 14.5.2018, omeškanie žalovaného nastalo
od 15.5.2018. Na základe uvedeného žalobca žiada, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumu

5.314,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.314,94 Eur od 15.05.2018 do
zaplatenia, ako aj náhrady trov konania (trov právneho zastúpenia vyčíslil vo výške 400,20 Eur).

3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v podaní zo dňa 10.10.2018, s nárokmi žalobcu nesúhlasí, namieta
výpočty žalobcu, kde žalobca vychádzal z nároku na vrátenie sumy 8.835,60 Eur, ktorú sumu po úhrade

splátky 350 Eur označil ako zostatok istiny dlhu. Žalobca takúto výšku istiny považuje za nesprávnu s
tým, že ku dňu odstúpenia od zmluvy zo dňa 29. 7.2010 táto predstavuje sumu 12.983,30 Eur. Žalobca
v žalobe nesprávne vyčíslil výšku nasporených prostriedkov vo výške 5.230,60 Eur, správna výška
je 4.460,11 Eur. Zároveň nesprávne započítal vklady vykonané do odstúpenia od zmluvy v celkovej
výške 2.397,92 Eur, nakoľko tieto vklady boli podľa článku II. ods.2 zmluvy: „ do pridelenia cieľovej

sumy zmluvy o stavebnom sporení sa dlžník zaväzuje splácať úroky z mimoriadneho medzi úveru
pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 85,64 Eur „započítané na úhradu 6,19 % ročne úrokov
medziúveru. Nesporné je, že na základe zmluvy o stavebnom sporení číslo X92827 1 XX bola so štyrmi
dlžníkmi a jedným ručiteľom uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa
14.08.2006, na základe ktorej poskytol žalovaný dlžníkom mimoriadny medziúver vo výške 16.596,96

Eur, čerpanie finančných prostriedkov medziúveru sa uskutočnilo dňa 08.09.2006 sumou 13.277,57
Eur, dňa 20.11.2008 sumou 3.186,62 Eur, poplatky za spracovanie medziúveru vo výške 116,18 Eur
a poplatok za vystavenie bianko zmenky vo výške 16,60 Eur v súlade s článkom II zmluvy o úvere
zaúčtovali pri prvej výplate medziúveru tak, že celková výška uplatneného vyplateného medziúveru
bola znížená o výšku týchto poplatkov. Dlžníčka R. A. sa zaviazala do pridelenia cieľovej sumy

splácať 6,19 % ročné úroky mimoriadneho medziúveru mesačnou splátkou vo výške 85,64 Eur a do
nasporenia 35 % cieľovej sumy sa zaviazali dlžníci vkladať na účet zmluvy pravidelné vklady vo výške
41,49 Eur. Z dôvodu neplnenia si zmluvných povinností dlžníkmi po upomienkach žalovaný odstúpil
dňa 29.07.2010 od zmluvy v súlade s článkom VI. a VII. zmluvy a vyzval dlžníkov na okamžité vrátenieposkytnutých úverových prostriedkov pred dohodnutou dobou splatnosti. Ku dňu odstúpenia od zmluvy
dlžná suma predstavovala 12.983,30 Eur, účinnosť odstúpenia nastala 1.9.2010 ( v zmysle článku VII,
bod7zmluvy).ŽalovanývzmyslevčlánkuVII.bod9zmluvyzúčtovalnasporenúsumuvovýške4.460,11

Eur so sumou poskytnutého medziúveru vo výške 16,599,96 Eur, čo predstavuje po započítaní sumu
12.136,85 Eur. Na majetok dlžníčky bol dňa 18.04.2013 vyhlásený konkurz pod číslom konania 25
K/14/2013, čo malo za následok zastavenie úročenia pohľadávky voči dlžníčke a prihlášku pohľadávky
ku dňu vyhlásenia konkurzu. Po vyhlásení konkurzu žalobca prejavil záujem splácať ako spoludlžník
pohľadávku v mesačných splátkach 350 Eur. Žalovaný má za to, že bola splatená pohľadávka s nulovým

zostatkom a k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného nedošlo. Žalobca napriek
skutočnosti, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho vec nesprávne právne v žalobe posúdil. Aplikáciu OZ žalobca
odôvodnilokreminéhoustanovením§52ods.2tretiavetaOZ,pričomopomenulskutočnosť,žeuvedené
ustanovenie nemožno aplikovať na právne vzťahy založené pred 01.04.2015, pred ktorým dátumom
bol aj právny vzťah založený zmluvou. Ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo novelizované zákonom č.

102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách uzatvorených na diaľku, pričom v 19. hlave nie je
upravená temporalita uvedeného ustanovenia. Pokiaľ pre uvedené ustanovenie chýba úprava časovej
pôsobnosti, uvedené ustanovenie sa použije iba na právne vzťahy, ktoré vznikli najskôr 01.04. 2015.
Právne vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom sa budú naďalej posudzovať podľa dovtedy platných
predpisov. Požiadavka výlučnej aplikácie ustanovení OZ na právne vzťahy založené zmluvou o úvere

uzatvorenou pred 01.04.2015 nevyplýva ani zo smernice Rady z 2.12.1986, č. 87/102/EHS, ani z
neskoršej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, ani zo žiadnych iných
ustanovení právnych vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Aplikácia Obchodného zákonníka na
právny vzťah založený zmluvou vyplýva priamo zo zákona, z ustanovenia § 261 ods. 6 písmeno d) Obz.
nejde o zmluvnú podmienku podľa § 52 a nasledujúceho OZ, z uvedeného je potom nutné aplikovať

ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa názoru žalovaného bolo potrebné postupovať v zmysle
ustanovení § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, kedy účinky odstúpenia od zmluvy, a teda zánik zmluvy
nastáva ex nunc, od okamihu doručenia odstúpenia od zmluvy o úvere, nie od okamihu ex tunc. Nároky
odstúpenia od zmluvy o úvere vyplývajú priamou z § 506 Obchodného zákonníka, nejde len o zmluvné
dojednanie. Uvedené ustanovenie priznáva nárok na vrátenie dlžnej sumy spolu s úrokmi, a teda nielen

na vydanie toho, čo si strany navzájom plnili, ako nesprávne konštatuje žalobca. Žalovaný poukazuje na
rozhodnutie NS SR spisová značka 6 Obo/283/2003, zároveň uplatňuje námietku premlčania, nakoľko
OZ je stanovená kombinovaná premlčacia subjektívna a objektívna lehota. Pri subjektívnej premlčacej
lehote ide o posúdenie momentu, kedy sa žalobca dozvedel, že došlo a či vôbec došlo k bezdôvodnému
obohateniu, keď žalobcom bol dňa 20.06.2013 odsúhlasený splátkový kalendár s výškou mesačnej

splátky po 350 Eur. Žalovaný na základe uvedeného navrhuje, aby súd podanú žalobu zamietol ako
nedôvodnú.

4. Žalobcovi bolo vyjadrenie žalovaného doručené dňa 29.10.2018, na výzvu súdu sa k vyjadreniu
žalovaného vyjadril formou repliky podaním zo dňa 03.11.2018. Zotrval na svojich predchádzajúcich

tvrdeniach a argumentácii, právny vzťah medzi stranami zmluvy je nevyhnutné posudzovať podľa
spotrebiteľského práva, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis,
podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa

citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca popiera, že by patrili žalovanému úroky (podľa
a vo výške podľa zmluvy o úvere). Poukazuje na závery NS SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp.
zn. 4Cbo/143/98), ako aj ÚS SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012: „...pokiaľ veriteľ pristúpi k
tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a nie úrokov z úveru“, Žalobca dáva do pozornosti, že to bol žalovaný, ktorý odstúpil od

zmluvy, pričom nevyužil iný právny inštitút - zosplatnenie úveru / stratu výhody splátok.
Pokiaľ ide o novelu OZ vykonanú zákonom č. 102/2014 Z.z., ktorá definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1.apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma

výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného
použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. Žalobca poukazuje na rozsudok NS SR z 21.4.2015 sp.
zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého: „... ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijúustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou“. Právna teória i prax činí rozdiel medzi
pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne

účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s
takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade
nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá právne následky pre minulosť, ale buď povyšuje
minuléskutočnostizapodmienkubudúcehoprávnehonásledku(jednoduchávýlučnosť)alebomodifikuje
pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené (sťažená výlučnosť). Nepravé spätné

pôsobenie zákona len znamená, že nový zákon zachytáva (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo
že sa dotýka, resp. modifikuje, ruší existujúce právne následky. Všeobecne v prípadoch časového stretu
starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i
právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych
vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto
vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej

interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých
právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej
neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí
naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti. Poukazuje na
rozhodnutia KS Trnava (11 Co/103/2017, 9 Co/127/2017, 23 Co/139/2017 a uznesenie ÚS SR, sp.zn. I.

ÚS 402/2013-10). Žalobca má za to, že je potrebné aplikovať ustanovenia OZ.
Ohľadne výšky úveru poukazuje žalobca na vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého „čerpanie“
prostriedkov - čím nemá na mysli iné, ako poskytnutie úveru, udialo sa tak, že okrem poskytnutia
sumy 13.277,57 Eur a sumy 3.186,62 Eur, neposkytol žalovaný prostriedky, ale čerpal ich na zaplatenie
poplatkov vo výške 116,18 Eur a 16,60 Eur - výška medziúveru bola o výšku týchto poplatkov „znížená“.

V zmysle konštantnej judikatúry súdov SR ide o nedovolenú obchodnú praktiku, zneužitie silnejšieho
postavenia dodávateľa, klamanie spotrebiteľa a konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou. Z Výpisu
z účtu odstúpeného medziúveru je zrejmé, že dňa 7.8.2009 započítal pohľadávku 342,41 Eur, dňa
16.12.2009 započítal pohľadávku vo výške 428,08 Eur a dňa 29.07.2010 započítal pohľadávku -
čiastočné vyrovnanie medziúveru vo výške 4.460,11 Eur, čím je daná suma kreditov (vyrovnania), ako

uviedol žalobca v žalobe (5.230,60 Eur). Ak žalovaný započítaval pohľadávky, existovala pohľadávka
voči nemu, a teda pohľadávka spôsobilá k započítaniu. Ak by žalovaný nezapočítal, bol by povinný plniť
- ak započítal, v rozsahu započítania - teda v rozsahu 5.230,60 Eur zanikol záväzok voči nemu a tiež
jeho pohľadávka. Suma 5.230,60 Eur (nielen suma 4.460,11 Eur) tak predstavovala plnenie, o ktoré
sa znížil záväzok voči žalovanému. Celkové vklady (plnenia) v prospech žalovaného (jemu poskytnuté)

predstavovali sumu 2.397,92 Eur. Žalovaný viedol na Okresnom súde Piešťany súdne konanie, aj voči
žalobcovi. Pod „tlakom“ vedenia tohto súdneho konania žalobca začal realizovať splátky, z dôvodu
späťvzatia žaloby bolo následne konanie zastavené.

5. Žalovaná v rámci dupliky zo dňa 20.12.2018 opätovne nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu ohľadne

právneho posúdenia odstúpenia od zmluvy, ako aj ním vyčíslenej výšky úveru a vkladov vykonaných
pred odstúpením od zmluvy. Vzhľadom na zmluvu o úvere ako absolútny obchodno-záväzkový vzťah, je
nutné posudzovať aj odstúpenie od zmluvy podľa Obchodného zákona, účinky odstúpenia tak nastávajú
momentom doručenia odstúpenia, nie spätne a veriteľ má nárok na vrátenie dlžnej sumy spolu s úrokmi
v zmysle § 506 ObZ ako aj § 261 ods.3 ObZ. Namieta ďalej výšku nasporenej sumy 5.230,60 Eur,

rovnako započítanie pohľadávok v celkovej sume 770,49 Eur, ktoré žalobca posúdil ako nasporené
sumy. Rovnako nesprávne je vyčíslená nasporená suma 4.460,11 Eur. V ostatnom sa pridržiavajú už
uvedeného v predošlom vyjadrení. Totožnú argumentáciu zopakovala žalovaná aj v písomnom podaní
zo dňa 19.08.2019 spolu s ospravedlnením z pojednávania vytýčeného na deň 16.09.2019.

6. V rámci záverečných rečí zástupca žalobcu predniesol novú právnu argumentáciu, v zmysle ktorej
žalobca v žiadnom zmluvnom vzťahu so žalovaným nebol, plnil preto bez právneho dôvodu, poukázal
na to, že úkon žalobcu v rámci uzatvorenia predmetnej zmluvy o medziúvere je od počiatku neplatný,
nakoľko je neurčitý a nezrozumiteľný. Zmluva, od ktorej žalovaný odstúpil, rozlišuje medzi stavebným
sporiteľom, t.j. dlžníkom a spoludlžníkmi. Jediné ustanovenie o založení záväzku žalobcu spočíva na

strane 7 tejto zmluvy o úvere, kde nad jeho podpisom je uvedené: ,,spoludlžník sa zaväzuje k splateniu
dlhu spoločne a nerozdielne so stavebnou sporiteľnou“. Zmluva bola uzatvorená pred vznikom záväzku
stavebného sporiteľa, preto by sa malo prihliadať na tento úkon ako pristúpenie k budúcemu záväzku.Žalobca tak nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu so žalovaným, nebol solidárnym spoludlžníkom, ako sa
domnieval a domnieva žalovaný. Na podanej žalobe trvá v zmysle pôvodného petitu.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom zo dňa 28.05.2018, vyjadrením žalovanej
spolu s prílohami zo dňa 10.10.2018, 20.12.2018 a 19.08.2019, vyjadrením žalobcu zo dňa 3.11.2018,
prednesmi právneho zástupcu žalobcu, zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 17.06.2019, celým
pripojeným spisom vrátane Zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. XXXXXXX X XX a stavebnom úvere
č. XXXXXXX X XX zo dňa 14.08.2006, odstúpenia od Zmluvy zo dňa 29.07.2010, spolu s fotokópiou

doručenky, výpisom z účtu odstúpeného medziúveru, výzvou žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia zo dňa 30.04.2018. Pojednávania nariadeného na deň 16.09.2019 sa nezúčastnil zástupca
žalovaného, svoju neprítomnosť žiadal ospravedlniť z dôvodu plánovanej dovolenky, nežiadal o
odročenie pojednávania. Súd z takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

8. Strany sporu dňa 14.08.2006 uzavreli Zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. XXXXXXX X XX

a stavebnom úvere č. XXXXXXX X XX. V súlade so zmluvou sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkom
1.-4. mimoriadny medziúver vo výške 500.000,00 Sk (16.596,96 Eur), pričom po pridelení cieľovej
sumy o stavebnom sporení a pri dodržaní zmluvných podmienok ako aj VOP pre zmluvy o stavebnom
sporení sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver vo výške cca 325.000 Sk (10.788,02 Eur).
Dlžníci sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru vo výške

6,19 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami v sume 2.580,- Sk (85,64 Eur) a do nasporenia 35%
cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 1.250 Sk,
(41,49 Eur). Ďalej sa účastníci zmluvy dohodli, že veriteľ je oprávnený uspokojovať z mesačnej splátky
svoje poplatky v nasledovnom poradí: sankčné úroky, poplatky, úroky a istinu. Žalobca ako spoludlžník
bol povinný plniť zmluvné povinnosti, vrátiť poskytnutý úver spolu s dohodnutým príslušenstvom v

zmysle uzatvorenej zmluvy. Finančné prostriedky medziúveru boli čerpané dlžníkmi ( resp. poskytnuté
veriteľom) dňa 08.09.2006 to bola suma 13.277,57 Eur, dňa 20.11.2008 suma 3.186,62 Eur. Z výpisu
z účtu vyplýva, že poplatky za spracovanie medziúveru vo výške 116,18 Eur a poplatok za vystavenie
bianko zmenky vo výške 16,60 Eur boli zaúčtované pri prvej výplate medziúveru tak, že celková výška
vyplateného medziúveru bola znížená o výšku týchto poplatkov.

9. Dňa 29.07.2010 žalovaný od zmluvy odstúpil v zmysle čl. VI. a VII. zmluvy z dôvodu neplnenia
si zmluvných povinností zo strany dlžníka 1. a vyzval ho na zaplatenie dlhu 12.983,30 Eur s účinnosťou
odstúpenia od 01.09.2010 v zmysle čl.VII bod 7.zmluvy. Na majetok dlžníka 1. z uvedenej zmluvy- R. A.
bol dňa 18.04.2013 vyhlásený konkurz, konanie vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 25 K/14/2013. Po

vyhlásení konkurzu žalobca začal po výzve veriteľa- žalovaného splácať ako spoludlžník pohľadávku v
mesačných splátkach 350,- Eur, a to až do 19.03.2018, kedy bola realizovaná posledná úhrada v sume
280,74 Eur (posledné 3 platby boli realizované v uvedenej výške), celkovo tak žalobca uhradil sumu
16.242,22 Eur.

10. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), spotrebiteľský
spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou.

Podľa § 291 ods. 3 CSP, ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije.

Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

Podľa § 296 CSP, spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej
koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je právny
vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť

splniť záväzok.

Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z
bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), zmluvou o úvere sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník

sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 499 OBZ, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno
dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

Podľa ust. § 23a ods. 1,2 zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, Spotrebiteľskými zmluvami
sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka , Obchodného zákonníka , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo
viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa primerane použijú

ustanovenia tohto predpisu.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej
len „OZ“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy,
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane

dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopredpripravenéhonávrhunauzavretiezmluvy.Podľaods.2Dodávateľjeosoba,ktorápriuzatváranía
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ods. 3 spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 4 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva
alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 100 ods. 1 a 2 veta prvá OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (1) Premlčujú sa všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva. (2)

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za
tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa ods. 2 Ak ide
o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania

a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 15.5.2018 bola 0,0 %.

Podľa § 48 ods. 2 OZ, odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje.

Podľa § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 456 OZ, dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká
písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí,
ak ju neuspokojí dlžník.

Podľa § 547 OZ, veriteľ je povinný kedykoľvek a bez zbytočného odkladu oznámiť ručiteľovi na

požiadanie výšku svojej pohľadávky.

Podľa § 548 ods. 1 OZ, ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ písomne
vyzval.

Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

11. Zmluvu o stavebnom úvere a medziúvere upravuje zákon č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení.

Podľa § 12 ods. 2 písm. a/ cit. zákona o stavebnom sporení dočasne voľné zdroje fondu stavebného
sporenia môže stavebná sporiteľňa použiť len na poskytovanie stavebných úverov za komerčných
podmienok na stavebné účely stavebným sporiteľom, ktorí splnili podmienky sporenia svojich vkladov,
ale ďalšie zmluvne dohodnuté podmienky na pridelenie stavebného úveru ešte nespĺňajú alebo
stavebným sporiteľom, ktorí ešte len sporia.

12. V prejednávanom prípade žalovaný poskytol dočasne voľné zdroje fondu stavebného sporenia
dlžníkom 1.- 4. za účasti ručiteľa ako úver za komerčných podmienok, ide medzi nimi o úverový
právny vzťah, a teda absolútny obchod. Na predmetný vzťah sa z tohto dôvodu aplikujú ustanovenia
Obchodného zákonníka, zároveň je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože

v prejednávanom prípade ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 23a
zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (účinného v čase uzatvorenia zmluvy), nakoľko sa
jedná o zmluvu uzatváranú vo viacerých prípadoch a dlžníci nemohli jej obsah podstatným spôsobom
zmeniť. Aktuálne je definícia spotrebiteľských zmlúv upravená v § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“). Tou sa rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 OZ).

Predmetom činnosti žalovaného (v zmysle citovaného zákona č. 310/1992 Zb.) je prijímať vklady od
stavebnýchsporiteľov,poskytovaťúverystavebnýmsporiteľom,vykonávaťplatobnýstykazúčtovaniaso
stavebným sporením, poskytovať stavebné úvery na stavebné účely zo zdrojov mimo fondu stavebného
sporenia a tiež stavebné úvery z dočasných voľných zdrojov fondu stavebného sporenia za komerčných
podmienok stavebným sporiteľom. Dlžníkom ako stavebným sporiteľom žalovaný poskytol stavebný

účelový medziúver a následne stavebný úver za komerčných podmienok a títo ho nemali v úmysle
použiť na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť.

13. Z vyššie citovaného ustanovenia § 54 ods. 1 OZ vyplýva jednoznačne záver o tom, že práva
a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od OZ v neprospech spotrebiteľa

a spotrebiteľ si ani iným spôsobom nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Už uvedené potom
následne vedie k tomu, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy) sú v takomto
prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v OZ a v predpisoch vydaných na jeho základe, čo v praxi znamená, žeObchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v OZ a vo vykonávacích
predpisoch k nemu, pričom neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sú neplatné.
Súd poukazuje na to, že je oprávnený a povinný vzhľadom na spotrebiteľský charakter samotného

záväzku preskúmať zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a aplikovať právnu úpravu
týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv s príslušnými ustanoveniami OZ a predpisov s ním súvisiacich, keď
normy obchodného práva, podľa ktorých bola úverová zmluva uzatvorená, sú pre spotrebiteľské zmluvy
použiteľné a je možné ich aplikovať, ale iba v rozsahu, v ktorom neodporujú obmedzeniam účelovo
chrániacim práva spotrebiteľa, ako sú obsiahnuté v OZ a vo vykonávacích predpisoch k nemu. Súd

nemal žiadne pochybnosti o tom, že zmluva medzi stranami sporu je uzatvorená ako zmluva medzi
podnikateľom a spotrebiteľom, ktorá má podporu štandardnej formulárovej zmluvy, kedy spotrebiteľ
jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač a spotrebiteľ buď príjme podmienky uvedené
v zmluve alebo neprijme, ale v takom prípade zmluvný vzťah nevznikne. Spotrebiteľ je za takéhoto
skutkového stavu z hľadiska informovanosti a svojej vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného
vzťahu.Žalovanýsámnaformulovalzmluvu(štandardnátypovázmluva)adobrovoľnesarozhodolvyužiť

ustanoveniezmluvyoodstúpení,ajkeďexistujúinéinštitútysúkromnéhopráva,ktorézmluvukomplexne
nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata výhody splátok).

14. Ustanovenie § 52 ods.2 OZ, podľa ktorého: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali

použiťnormyobchodnéhopráva“bolovykonanénovelouObčianskehozákonníka,zákonomč.102/2014
Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho, a to s účinnosťou
od 1.4.2015. Ide o prelom v pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Obchodnému zákonníku.
Podľa tejto úpravy je už bez akýchkoľvek úvah potrebné pre zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j.

spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného
zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že k tejto novej úprave v zákone o ochrane spotrebiteľa niet
prechodného ustanovenia, podľa uvedeného ustanovenia treba postupovať aj pri vzťahoch vzniknutých
pred uvedeným dátumom, teda pri všetkých sporoch v čase ich rozhodovania (rozsudok NS SR z 21.
apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014).

15. Súd dodáva, že zákaz retroaktivity právnych noriem je významnou demokratickou zárukou
ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi,
na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť
(retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa

pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa
akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej
moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. Nepravá retroaktivita nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe

skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava
(uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna
nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za
skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom
dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a

účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie NS SR
z 29.6.2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010).

16. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalovaný odstúpil od zmluvy o mimoriadnom medziúvere
a stavebnou úvere v zmysle čl. VI. a VII. úverovej zmluvy z dôvodu porušenia povinností dlžníkmi, ktorí

sa dostali do omeškania s viac ako dvoma vkladmi na účte stavebného sporenia po dobu dlhšiu ako
dva mesiace. Žalovaný ako veriteľ požadoval od žalobcu okamžité vrátenie poskytnutých úverových
prostriedkov. Dlžnú sumu ku dňu 01.09.2010 vyčíslil vo výške 12.983,30 Eur. Nakoľko na majetok
dlžníčky 1.- R. A. bol dňa 18.04.2013 vyhlásený konkurz (sp.zn. 25 K/14/2015), žalobca ako spoludlžník
z uvedeného záväzkového vzťahu začal po výzve veriteľa - žalovaného splácať pohľadávku, a to až do

19.03.2018, celkovo žalobca uhradil sumu 16.242,22 Eur.17. Na odstúpenie od zmluvy ako jednostranný právny úkon žalovaného adresovaný žalobcovi ako
spoludlžníkovi z uzatvorenej zmluvy o úvere je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka
a nie ustanovenia Obchodného zákonníka.

18. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc - §
48 ods. 2 OZ), pričom zo zrušenej zmluvy sú účastníci v zmysle § 457 OZ povinní vrátiť poskytnuté
plnenie. Pokiaľ dlžníci dostali plnenie vo forme peňažných prostriedkov, uvedené plnenia je nutné
vrátiť v rovnakej výške, samozrejme s prihliadnutím na protiplnenia poskytnuté zo strany dlžníka, resp.

spoludlžníkov (žalobcu). Akékoľvek iné zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo spotrebiteľa i po
odstúpení od zmluvy platiť úver aj s úrokmi, poplatkami a ostatnými nákladmi, ako keby k odstúpeniu
nedošlo, je v rozpore s § 54 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie zmluvy o úvere, podľa ktorého má
spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je upravené nevýhodnejšie oproti
úprave v § 48 a § 457 Občianskeho zákonníka, preto je pre rozpor s § 54 Občianskeho zákonníka v
danom prípade nepoužiteľné. Posudzovanie obchodnoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy je v danej

veci neakceptovateľné, pretože pri odstúpení od zmluvy je potrebné vychádzať z § 48 Občianskeho
zákonníka, pričom ide aj o zákonný dôvod odstúpenia od zmluvy a použitie obchodnoprávnej úpravy
nie je pre žalobcu výhodnejšie.

19. Žalovaný poskytol na základe zmluvy peňažné prostriedky vo výške 13.277,57 Eur dňa

08.09.2006 a vo výške 3.186,22 Eur dňa 20.11.2008, v úhrne tak ide o sumu 16.464,19 Eur. Odstúpením
od zmluvy má tak žalovaný nárok na vrátenie uvedenej sumy, a to podľa žalobcu spolu s úrokmi
z omeškania z uvedenej sumy v zákonnej výške 9,00 % ročne odo dňa odstúpenia od zmluvy do
vyhlásenia konkurzu, žalobcom sú úroky z omeškania za uvedené obdobie vyčíslené v sume 2.091,68
Eur (tak ako to aj vyplýva z výpisu žalovaného zo dňa 21.11.2017). Zo strany dlžníka 1. boli na

uvedenú zmluvu vykonané vklady vo výške 2.397,92 Eur (28 x 85,64 Eur) a kredity spolu vo výške
5.230,60Eur(ideočiastočnévyrovnaniemedziúveruvovýške4.460,11Eurdňa27.07.2010,započítanie
pohľadávky vo výške 428,08 Eur dňa 16.12.2009, započítanie pohľadávky vo výške 342,41 Eur dňa
07.08.2009). Žalobca ako spoludlžník preukázateľne po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníčky R.
A. zaplatil žalovanému k uvedenej zmluve sumu 16.242,22 Eur. Nakoľko odstúpením od uvedenej

zmluvy nastupuje režim bezdôvodného obohatenia, súd tak vyčíslil bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného tak, že od súčtu súm poskytnutých plnení dlžníkom 1. a tiež žalobcom ako spoludlžníkom
(2.397,92+ 0,07 +5.230,60 +16.242,22 =23.870,81 Eur ) odpočítal sumy plnení poskytnutých žalovaným
vrátane úroku z omeškania ( 16.464,19+ 2.091,68 = 18.555,87 Eur). Uvedený rozdiel je tak žalovaná
suma5.314,94Eurpredstavujúcabezdôvodnéobohatenievzniknuténastranežalovanéhopoodstúpení

od uvedenej zmluvy, ktoré bezdôvodné obohatenie je tento povinný vydať.

20. Ohľadnenámietkyžalovanéhootom,žeokremposkytnutiasumy13.277,57Eurasumy3186,62
Eur, celkovo teda 16.464,19 Eur, poskytol žalovaný prostriedky v celkovej sume 16.596,96 Eur, a to
vrátane poplatku za spracovanie vo výške 116,18 Eur a poplatku za zmenku 16,60 Eur, o ktoré sumy bola

výška medziúveru „znížená“, súd uvádza, že uvedené dojednanie je podľa názoru súdu dojednaním,
ktoré je nápadne nevýhodným medzi stranami zmluvy, a teda je neprimeranou podmienkou v zmysle
§23aods.2azákonač.634/1992Zb.oochranespotrebiteľa(zákonbolúčinnývčaseuzatvoreniazmluvy,
až do 30.06.2007), podľa ktorého typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané zmluvné podmienky,
ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán. Jednoznačne sa jedná o typovú zmluvu uzatváranú vo viacerých prípadoch, pričom dlžníci ako
spotrebitelia jej obsah nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť, resp. zmeniť. Z tohto dôvodu súd poplatok
za spracovanie vo výške 116,18 Eur a poplatok za zmenku vo výške 16,60 Eur do celkovej sumy
poskytnutých prostriedkov zo strany žalovaného nezapočítal.

21. K námietke žalovaného ohľadne nesprávneho vyčíslenia výšky nasporených prostriedkov vo
výške 5. 230,60 Eur (podľa žalovaného správna výška je 4.460,11 Eur) súd uvádza, že sumu vyčíslenú
žalobcom považuje za správnu, zahnutie súm predstavujúcich započítanie pohľadávky vo výške 428,08
Eur dňa 16.12.2009 ako aj započítanie pohľadávky vo výške 342,41 Eur dňa 07.08.2009 je dôvodné,
nakoľko ide o kreditnú operáciu na strane žalobcu, správne teda zahrnutú do poskytnutého plnenia

na strane žalobcu žalovanému. Rovnako námietka o nesprávnom započítaní vkladov vykonaných
do odstúpenia od zmluvy v celkovej výške 2.397,92 Eur je nedôvodná, nakoľko tak, ako je vyčíslená
žalobcom vyplýva z predloženého výpisu z účtu odstúpeného medziúveru vyhotoveného samotným
žalovaným ( 28x 85,64 Eur).22. K námietke žalovaného ohľadne premlčania uvedenej pohľadávky, a to z dôvodu uplynutia
subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle OZ súd uvádza, že uvedenú námietku považuje za nedôvodnú.

Dňa 17.12.2015 vkladom žalobcu vo výške 350,- Eur prvýkrát vznikol preplatok na strane žalovaného,
resp. bezdôvodné obohatenie, od uvedenej doby začala plynúť 3-ročná objektívna premlčacia lehota,
ktorá vzhľadom na podanú žalobu dňa 30.05.2018 neuplynula. Nakoľko žalobca dlh uhrádzal aj po
uvedenom dátume, o bezdôvodnom obohatení v danom čase nevedel, nemohla tak začať plynúť
subjektívna premlčacia lehota, nie je ničím preukázané zo strany žalovaného, že odsúhlasením

splátkového kalendára by sa žalobca o bezdôvodnom obohatení dozvedel, práve naopak, nakoľko
uvedené splátky splácal, podľa názoru súdu o obohatení nemal vedomosť. Najskôr sa preukazateľne o
bezdôvodnom obohatení podľa názoru súdu dozvedel udelením plnej moci advokátovi, ktorý ho v konaní
zastupuje, a teda odo dňa 23.05.2018 mohla začať plynúť subjektívna premlčacia lehota, ktorá plynie v
rámci lehoty objektívnej. Z uvedeného potom vyplýva, že k premlčaniu žalobou uplatnenej pohľadávky
nedošlo, a teda žaloba bola podaná včas.

23. Súd sa bližšie nezaoberal zmenou právnej argumentácie prednesenou zástupcom žalobcu v
rámci záverečných rečí, nakoľko uvedené štádium konania je zamerané len na zhrnutie už prednesenej
podstatnej argumentácie ako aj zhrnutie vykonaného dokazovania, už nie je možné vnášať nové dôkazy,
resp. argumenty (aj právne), pričom na ostatnom pojednávaní dňa 24.06.2019 strany sporu nové dôkazy

ani nenavrhli, tak ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania. Navyše by tým súd porušil zásadu
rovnosti strán sporu, kedy druhá strana z pojednávania ospravedlnená, nemala možnosť k uvedenej
argumentácii zaujať stanovisko, rovnako v danom prípade sa neuplatní výnimka ustanovená v § 296
CSP o nemožnosti použitia zásady koncentrácie v konaní, nakoľko spotrebiteľ je v konaní zastúpený
advokátom. Napriek uvedenej zmene právnej argumentácie zo strany žalobcu trval na znení petitu v

pôvodnom znení, tak ako bol uvedený v žalobnom návrhu.

24. V prípade, ak sa súd v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, urobil
tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

25. Nakoľko bol žalovaný je v omeškaní so splnením peňažného záväzku, žalobca sa oprávnene
domáha i úroku z omeškania, ktorý súd priznal v uplatnenej výške 5% ročne od 15.5.2018 v súlade

s návrhom, žalobca na vydanie uplatneného nároku žalovaného vyzýval, výzvu prevzal žalovaný dňa
9.5.2018, lehota na zaplatenie uplynula dňa 14.5.2018, omeškanie žalovaného nastalo od 15.5.2018.
Na základe uvedeného súd zaviazal žalovaného k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 5.314,94 Eur od 15.05.2018.

26. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

27. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP, keď žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, čo v konečnom dôsledku znamená

jeho nárok voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100% trov
konania,očomsúdrozhodolvovýrokuII.rozsudku,pričomovýškenáhradytrovkonaniažalovanejbude
rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden

rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis
s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy
toho, kto podanie urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže
podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.