Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/256/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616200751
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1616200751.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO:
31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: Y. Z., V. X, P. L. T., o zaplatenie sumy 1.737,66 eura
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 30.05.2018,
č.k. 7C/129/2016-59, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúceho výroku, ktorým zamietol
žalobu o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 19,90 % ročne zo sumy 1.922,90 eura od 15.10.2013 do
zaplatenia a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.764,11 eura s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.733,68 eura od 24.12.2013 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa 27.01.2016
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.577,43 eura ako nezaplatenej istiny úveru, sumy 157,05

eura ako nezaplatených úrokov, sumy 3,18 eura ako nezaplatených úrokov z omeškania, úroku vo
výške 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 1.922,90 eura od 15.10.2013 do zaplatenia, úroku z
omeškaniavovýške8%ročneznezaplatenejistinyvovýške1.922,90euraaznezaplatenýchúrokovod
15.10.2013 do zaplatenia. Dôvodil, že dňa 21.12.2012 uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXX,
nazákladektorejposkytolžalovanémupeňažnéprostriedkyvsume2.000eurnažalovanýmurčenýúčet.
Poskytnutý úver a úroky sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach najneskôr
do 20.12.2018. Vzhľadom na to, že žalovaný úver riadne nesplácal, listom zo dňa 20.09.2013 ho vyzval

na predčasné splatenie úveru do 12.10.2013. Následne pristúpil dňa 14.10.2013 k zosplatneniu úveru,
pričom jeho pohľadávka k uvedenému dňu predstavovala sumu 2.143,13 eura a pozostávala z istiny
v sume 1.922,90 eura, z riadnych úrokov v sume 157,05 eura, z úrokov z omeškania v sume 3,18
eura a poplatkov v sume 60 eur, pričom položku zodpovedajúcu poplatkom si žalobca v súdnom konaní
neuplatnil. Žalovaný po zosplatnení úveru do podania žaloby uhradil sumu 345,47 eura, o ktorú žalobca
znížil sumu istiny na 1.577,43 eura.

3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že dňa 21.12.2012 uzavreli strany
sporu úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému
peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru, za podmienok uvedených v zmluve a
vo všeobecných obchodných podmienkach, keď výška úveru zodpovedala sume 2.000 eur, s fixnouúrokovou sadzbou 19,90 % ročne do splatnosti úveru, s mesačnou anuitnou splátkou v sume 48,10 eura,
splatnou vždy 21. deň kalendárneho mesiaca, termínom splatnosti prvej splátky dňa 21.01.2013, počtom
splátok 72, konečnou splatnosťou úveru k 20.12.2018, výškou RPMN 24,22 %, priemernou RPMN ku

dňu podpisu úverovej zmluvy 19,37 % a celkovou čiastkou, ktorú mal žalovaný zaplatiť 3.606,48 eura.
Zmluvné strany si pre prípad nezaplatenia anuitnej splátky včas v súlade s článkom 4 úverovej zmluvy
dojednali právo žalobcu žiadať o predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom, za podmienok
uvedených v úverovej zmluve a všeobecných obchodných podmienkach (bod 4.2.1); rovnako sa pre
tento prípad omeškania v zmysle článku 4.1. dohodli na práve žalobcu požadovať od žalovaného úrok z

omeškania vo výške 8 % ročne, ktoré sankcie bol žalobca oprávnený požadovať aj kumulatívne. Žalobca
výzvou zo dňa 20.09.2013 vyzval žalovaného na predčasné splatenie úveru vo výške 2.115,51 eura s
príslušenstvom najneskôr do 12.10.2013.

4. Konajúci súd zo špecifikácie dlžnej sumy zo dňa 11.04.2017 zistil, že žalovaný do dňa predčasného
zosplatnenia úveru uhradil 5 splátok po á 48,10 eura, spolu sumu 240,50 eura, ktorú žalobca započítal

na úhradu úroku (v sume 163,40 eura) a na úhradu istiny (v sume 77,10 eura). Nesplatená istina
predstavovala ku dňu zosplatnenia (14.10.2013) sumu 1.922,90 eura a pozostávala z poskytnutého
úveru v sume 2.000 eur, od ktorej žalobca odpočítal sumu 77,10 eura, uhradenú žalovaným a započítanú
na istinu úveru. Žalovaný po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru uhradil dňa 24.10.2013 sumu 47,50
eura, dňa 04.11.2013 sumu 267,97 eura a dňa 23.12.2013 sumu 30 eur, spolu sumu 345,47 eura, ktorú

žalobca započítal na istinu, ktorá tak ku dňu 23.12.2013 predstavovala hodnotu 1.577,43 eura. Žalobca
vyčíslil úrok z úveru vo výške 19,90 % ročne z jednotlivých súm istiny, po započítaní splátok žalovaného
od poskytnutia úveru do jeho zosplatnenia, celkovo sumou 156,25 eura (pôvodne v žalobe uviedol sumu
157,05 eura), ako aj úrok z omeškania vo výške 2,87 eura (v žalobe pôvodne uviedol sumu 3,18 eura)
predstavujúci kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatených splátok úveru od

dátumu ich splatnosti do 14.10.2013.

5. Po takto vykonanom dokazovaním súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že sporové strany uzavreli
úverovú zmluvu, ktorá obsahovala všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle
§ 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“).

Žalovaný po poskytnutí úveru v sume 2.000 eur tento v dohodnutých splátkach riadne a včas nesplácal,
pričom bolo jeho povinnosťou uhradiť žalobcovi mesačné splátky vo výške 48,10 eura, so splatnosťou
vždy k 20. dňu v mesiaci, keď prvá splátka bola splatná dňa 21.01.2013 a posledná dňa 20.12.2018.
Žalobca v súlade s článkom 4.2.1. úverovej zmluvy potom, čo sa žalovaný dostal do omeškania so
splátkami úveru, pristúpil listom zo dňa 20.09.2013 k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovaného

k zaplateniu dlhu 2.115,51 eura, pozostávajúceho z nezaplatenej istiny, úrokov a poplatku v lehote do
12.10.2013, ktorý poplatok si v konaní neuplatnil. Žalobca v konaní preukázal, že žalovaný uhradil do
zosplatnenia úveru celkom sumu 240,50 eura (5 splátok po á 48,10 eura) a po jeho zosplatnení sumu
345,47 eura.

6. Vychádzajúc z týchto skutočností súd prvej inštancie, za použitia ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, §
503 ods. 1, 2, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1
ods. 1, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a § 53 ods. 9 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) považoval za dôvodnú žalobu v časti neuhradenej
úverovej istiny v sume 1.577,43 eura a riadnych úrokov v sume 156,25 eura, ktoré si žalobca vyčíslil zo

sumy istiny do dňa predčasnej splatnosti úveru. V časti zaplatenia sumy 0,80 eura ako rozdielu medzi
sumou vyčísleného úroku z úveru, uvedeného v petite žaloby (157,05 eura) a sumou vyčísleného úroku
z úveru, uvedeného v špecifikácii dlžnej sumy (156,25 eura), súd žalobu zamietol, nakoľko žalobca
nevysvetlil, v čom spočíval rozdiel v sume vyčísleného úroku, a tak preukázal svoj nárok len čo do sumy
156,25 eura, ktorý nárok mu konajúci súd v tejto výške priznal.

7. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu konajúci súd priznal žalobcovi v
súlade s ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka i ním vyčíslený úrok z omeškania
ku dňu zosplatnenia úveru v sume 2,87 eura (v žalobe žalobca uviedol sumu 3,18 eura), ako aj úrok z

omeškania vo výške 8 % ročne
- zo sumy 2.079,15 eura (suma istiny ku dňu zosplatnenia 1.922,90 eura + suma úroku z úveru 156,25
eura) za obdobie od 14.10.2013 do 24.10.2013 (ako deň úhrady sumy 47,50 eura), vyčíslený na sumu
4,56 eura,- zo sumy 2.031,65 eura (suma istiny po započítaní splátky 47,50 eura + suma úroku z úveru 156,25
eura) za obdobie od 25.10.2013 do 04.11.2013 (ako deň úhrady sumy 267,97 eura), vyčíslený na sumu
4,45 eura,

- zo sumy 1.763,68 eura (suma istiny po započítaní splátky 267,97 eura + suma úroku z úveru 156,25
eura) za obdobie od 05.11.2013 do 23.12.2013 (ako deň úhrady sumy 30 eur), vyčíslený na sumu
18,55 eura, celkovo 30,43 eura; vo zvyšku žiadaného úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
1.922,90 eura konajúci súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko žalovaný sa nedostal kontinuálne
do omeškania so zaplatením sumy 1.922,90 eura, keď táto sa o ním uhradené čiastky znižovala. Súd

prvej inštancie priznal žalobcovi i úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.733,68 eura (suma
istiny 1.577,43 eura ku dňu 23.12.2013 + suma úroku z úveru 156,25 eura) od 15.10.2013 do zaplatenia,
keď výška úroku z omeškania určená ku dňu 15.10.2013 bola 8,50 %, avšak žalobca žiadal úrok z
omeškania len vo výške 8 % ročne.

8. Pokiaľ išlo o nárok na zmluvný úrok vo výške 19,90 % ročne, ktorý si žalobca uplatnil zo sumy istiny

1.922,90 eura od 15.10.2013 do zaplatenia, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. Mal za
preukázané, že strany sporu si dojednali zmluvný úrok ako fixný až do doby splatnosti úveru, pričom
žalobca listom zo dňa 20.09.2013 pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vzhľadom na to, že žalobca si v
konaní uplatnil nárok na plnenie zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia
úveru mu neprislúchal. Konajúci súd svoj názor podporil i uznesením Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, v ktorom tento odobril závery odvolacieho
a prvostupňového súdu o tom, že veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, nakoľko následne
sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť veriteľovi iba úroky z omeškania. Žalobcovi ako
veriteľovi tak prislúchalo právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru, keď následne mu vzniklo právo len na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu

žalovaného ako spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako
i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami.
Ústavný súd Slovenskej republiky pritom nepovažoval uvedené závery súdov za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), majúc za to, že žalobca mal neúspech v pomerne
nepatrnej časti (v časti nepriznaného vyčísleného úroku z úveru, vyčísleného úroku z omeškania a
kontinuálneho úroku z úveru), preto mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

10. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol ho zmeniť, tak, že odvolací súd žalobe vyhovie,
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Nestotožnil sa s názorom konajúceho súdu, podľa
ktorého mu zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru voči žalovanému nepatrí. Mal za to, že
nárok na zaplatenie zmluvného úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich vrátenia

dlžníkom, t.j. aj po predčasnom zosplatnení úveru. Poukázal pritom na ustanovenie § 502 ods. 1 a §
503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorých výkladom vyvodil, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až
do doby vrátenia úveru. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku v dvoch
rovinách, a to na jednej strane ide o povinnosť vrátiť poskytnuté prostriedky (úver) v dohodnutej dobe, na
strane druhej aj o povinnosť zaplatiť požadované úroky. Pokiaľ dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju

povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Keďže ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú svojou
podstatou, ako aj funkciami, treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov
má veriteľ nárok na úrok z úveru, ako aj na úrok z omeškania. Povinnosť platenia úrokov je spojená s
obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z. Preto tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na

odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky (úrok) nemá oporu v právnych predpisoch. V tomto smere
žalobca poukázal na znenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka priznávajúceho veriteľovi právo na
dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, bez súčasného stanovenia momentu zániku
tohto nároku.

11. Žalobca svoju argumentáciu, podľa ktorej mu patril zmluvný úrok aj za obdobie po predčasnom
zosplatnení úveru, podporil citáciou rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.01.2017, sp. zn.
11Co/12/2017 (podľa ktorého obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky,
ale aj úroky z nich, ktoré nemožno stotožniť s úrokmi z omeškania), Krajského súdu v Banskej Bystricizo dňa 29.11.2017, sp. zn. 43Co/23/2017 (podľa ktorého na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých
podľa § 502 Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere
a na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi poskytol, a to do splatnosti úveru, nakoľko úroky z úveru

sú súčasťou záväzku dlžníka, na ktorom sa s veriteľom dobrovoľne dohodol), keď k totožným právnym
záverom dospel i Krajský súd v Nitre v rozsudku zo dňa 07.12.2017, sp. zn. 8Co/193/2017, zo dňa
30.11.2017, sp. zn. 7Co/366/2017, ako aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 27.03.2018, sp.
zn. 8Co/138/2017.

12. Žalobca v ďalšom podotkol, že podľa návrhu zákona, ktorým sa mal v roku 2013 meniť a dopĺňať
Občianskyzákonník,malodôjsťknovelizáciiustanovenia§53ods.9,keďtotomalobyťdoplnenéovetu:
„Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka“. Keďže navrhovaná zmena označeného ustanovenia Občianskeho zákonníka
nebola nikdy legislatívne prijatá, žalobca vyvodil, že zákonodarca neobmedzil jeho nárok ako veriteľa
na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení úveru.

13. Žalobca súdu prvej inštancie vyčítal, že správnosť prijatého záveru o nedôvodnosti nároku na
zmluvný úrok po zosplatnení úveru nesprávne odvodzoval i od uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, v ktorom však Ústavný súd Slovenskej republiky
nevyslovilžiadenprávnynázorpodporujúciakýmkoľvekspôsobomstanoviskokonajúcehosúduohľadne

úrokov po zosplatenení úveru. Napokon ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vo veci
sp. zn. 4Obo 143/98, nijako neriešil uplatňovanie nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných
prostriedkov po zosplatnení úveru, keď sa prioritne zaoberal otázkou nároku na úroky z omeškania
v prípade omeškania s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z
omeškania v prípade omeškania s platením úrokov z omeškania. Konštatovanie konajúceho súdu, že i

podľa uvedených rozhodnutí súdov dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria veriteľovi len do
splatnosti dlhu, keď od splatnosti dlhu je dlžník v omeškaní a je povinný platiť už len úroky z omeškania
preto žalobca považoval za vytrhnuté z kontextu, z dôvodu ktorého nemohlo byť paušálne uplatnené v
konaniach, v ktorých sa veritelia domáhali priznania nárokov z poskytnutých peňažných prostriedkov.

14. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), ktoré podľa obsahu
smerovalo len do časti zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu
o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 19,90 % ročne zo sumy 1.922,90 eura od 15.10.2013 do

zaplatenia, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie
je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.06.2019 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods.
3 C.s.p.).

16. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

17. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

18. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická

osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

19. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti.

20. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úvera spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom.

21. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

22. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie

v napadnutej časti zamietajúceho výroku a konštatuje správnosť dôvodov (§ 387 ods. 1 a ods. 2
C.s.p.), na základe ktorých dospel k záveru o neoprávnenosti nároku žalobcu na zaplatenie zmluvne
dohodnutých úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru.

23. Vo veci samej pritom nebolo sporné a konajúci súd správne ustálil, že úverová zmluva uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným mala charakter spotrebiteľskej zmluvy a nakoľko jej predmetom bolo

poskytnutie úveru, išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.), na ktorú
treba aplikovať nielen ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ale primerane i ustanovenia Občianskeho
zákonníka, týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, ktoré umožňujú súdu skúmať ex offo zmluvné podmienky
tak, aby žalovaný ako spotrebiteľ nebol zaväzovaný na nedovolené plnenie.

24. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že mu patrí nárok na zaplatenie
zmluvného úroku z úveru aj po jeho predčasnom zosplatnení, keďže požaduje úroky, na ktoré by mal
nárok v prípade, ak by žalovaný plnil podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v úverovej zmluve, t.j.
za stavu, ak by nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru. Je potrebné uviesť, že riadny (zmluvný) úrok
predstavuje cenu peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe úverovej zmluvy. Z ekonomického

pohľadu ide o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť, kedy nemohol s istinou úveru nakladať,
pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide o cenu za to, že mu žalobca do jeho dispozície
vydal finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť ich vrátiť odložil do budúcnosti, resp.
ju rozložil na splátky. Veriteľovi patrí riadny úrok z úveru až do jeho splatnosti. Ak dlžník poruší úverovú
zmluvu a sú splnené zákonom, resp. zmluvou predpokladané podmienky, má veriteľ právo vyhlásiť

predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť úveru, t.j. požadovať okamžité vrátenie celého úveru
dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu
odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné
právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej pohľadávky. Veriteľ tiež získava právo požadovať od
dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, a teda nielen z čiastky,

s ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní. Predčasné zosplatnenie úveru tak predstavuje jednostranný
sankčnýprávnyinštitútumožňujúciveriteľovipožadovaťjednorazovéaokamžitévráteniecelejpožičanej
sumy, ktorý je odlišný od stavu výhody splátok, v ktorom veriteľovi nepatrí nárok žiadať dlžníka o vrátenie
celej požičanej sumy naraz, nakoľko túto vracia postupne, v jednotlivých splátkach, za čo patrí veriteľovi
úrok.

25. S poukazom na vyššie uvedené je odvolací súd toho názoru, že pri predčasnom (mimoriadnom)
zosplatnení úveru vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny
úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Je nepochybné, že zosplatnením
úveru navodil žalobca stav, v ktorom mal právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných

prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadlo obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou
úveru. Ak teda nastal stav, kedy žalovaný už nemal právny titul mať poskytnuté peňažné prostriedky
u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby žalobca inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu
oprávnenej držby prostriedkov žalovaným; inými slovami povedané žalobcovi zanikol nárok požadovať
voči žalovanému zmluvný úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov. Odvolací súd sa stotožňuje

s argumentáciou žalobcu, že obsahom záväzku žalovaného ako dlžníka bolo vrátiť nielen poskytnuté
finančné prostriedky, ale i úroky. Avšak zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by sa táto
povinnosť(povinnosťplatiťzmluvnéúrokyzúveru)vzťahovalanažalovanéhoajpovyhlásenípredčasnej
splatnosti úveru. Pokiaľ by žalobca mal nárok na riadny úrok a súbežne s ním i na úrok z omeškania, a
to až do momentu zaplatenia celej dlžnej pohľadávky, vznikol by nespravodlivý a ústavne nekonformný

stav, v ktorom by bol žalovaný ako spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a plnenia, zatiaľ čo žalobca ako veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu žalovaný
na výzvu nevrátil. Takýto následok vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru by bol nielen neprijateľný pre
založenie nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v rozpore s dobrými mravmi.Odvolací súd v tomto smere, rovnako ako súd prvej inštancie, poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 17.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, ktorý potvrdil ústavnú udržateľnosť
záveru súdov nižších inštancií, že po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania

a nie úrokov z úveru. V neposlednej miere odvolací súd poukazuje i na stanovisko č. 1/2019, prijaté
občianskoprávnym kolégiom Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého veriteľ má právo na zaplatenie
zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru s tým, že následne už právo na
dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z

omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

26. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že nepopiera skutočnosť, že úroky z omeškania a zmluvné
úroky sú dva rozdielne inštitúty, ktoré majú svoje vlastné, vzájomne nezastupiteľné funkcie. Avšak ani
odlišnosť týchto dvoch inštitútov nemôže spochybniť záver, že po zosplatnení úveru nárok veriteľa
na zmluvné úroky zaniká, nakoľko sankcionovanie dlžníka úrokmi z omeškania (a prípadne aj inými

poplatkami) spolu s pretrvávaním jeho povinnosti platiť zmluvné úroky by spôsobilo hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa.

27. Na vyššie uvedenom závere nič nemení ani ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., na
ktoréžalobcavodvolanípoukazoval.Podľanehojespotrebiteľpovinnýuhradiťzmluvnýúrokavzniknuté

náklady len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru až do jeho splatenia v prípade, že
sa rozhodne splatiť dlh pred dohodnutou lehotou splatnosti. Ide teda o situáciu, kedy spotrebiteľ (dlžník)
svoj dlh riadne spláca a rozhodne sa splatiť zvyšok naraz, pričom v takom prípade zákon vymedzuje
celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má povinnosť platiť zmluvne dohodnuté úroky. Ide v podstate o
obdobnú situáciu, akú má na mysli i ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka (podľa ktorého

je dlžník oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, pričom úroky
je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov), na ktoré rovnako
žalobca poukazoval v odvolaní, považujúc nárok na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru až do momentu zaplatenia dlžnej istiny za oprávnený. Na základe druhej vety tohto ustanovenia
nemožno potvrdiť, ani vyvrátiť záver, že dlžník má povinnosť platiť riadne úroky z dlžnej istiny i po

zosplatnení úveru. Predmetné zákonné ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka sa vzťahuje
totiž na situáciu, kedy dlžník splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo zjavne nie
je prípad posudzovanej veci, kedy žalovaný dlžný úver do dnešného dňa nesplatil.

28. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne

relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutej časti zamietajúceho výroku,
ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 19,90 % ročne zo
sumy 1.922,90 eura od 15.10.2013 do zaplatenia. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ním
uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúceho výroku, ktorým zamietol

žalobu o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 19,90 % ročne zo sumy 1.922,90 eura od 15.10.2013
do zaplatenia a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods.
1 C.s.p. potvrdil.

29. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že pokiaľ žalobca, v snahe presvedčiť odvolací súd o dôvodnosti

jeho nároku na zaplatenie zmluvného úroku z úveru po jeho zosplatnení, poukazoval a citoval
viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, právne závery v nich obsiahnuté nemajú v právnom poriadku
Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že problematika v skúmanej veci
je všeobecnými súdmi riešená odlišne, a teda v rozhodovacej praxi súdov neprevláda v tejto otázke

jednotný právny názor. Avšak vychádzajúc i zo stanoviska č. 1/2019, prijatého občianskoprávnym
kolégiom Krajského súdu v Bratislave, má za to, že v rámci naplnenia princípu právnej istoty a dôvery v
spravodlivé súdne konanie, bolo potrebné rozhodnúť v súlade s jeho závermi.

30. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p.

v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).