Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 10, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/296/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113225482
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113225482.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobkyne A. N., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom XXXX J. XXth U.. G. V., P. XXXXX, W., zastúpenej JUDr. Pavlom Sitárom, advokátom, so sídlom v
Košiciach, Zvonárska 8, proti žalovaným 1/ Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Tr. SNP 48/A, 2/ Z. K.,
narodenému XX.XX.XXXX, bytom v H., E. XXX, 3/ S. K., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v H., E. XXX,
žalovaní v 2/ a 3/ rade zastúpení Advokátskou kanceláriou J & J Partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Palackého 2, IČO: 50 369 482, 4/ Z. Q., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v H., E. XXX, zastúpenej O.
I., narodenou XX.XX.XXXX, bytom v H., U. X, 5/ M. N., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v H.Š., O. Y.

XXX/X, zastúpenej JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Fejova 4, 6/ EDEN,
s.r.o., so sídlom v Košiciach, Hlavná 70, IČO: 31 653 758, 7/ GRAPHITES s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Hlavná 116, IČO: 36 733 369, zastúpenému JUDr. Jozefom Göblom, advokátom, so sídlom v Košiciach,
Jantárová 30, 8/ H. G., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v H., K. X, zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou,
advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o určenie rozsahu dedičstva, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.02.2016, č.k. 37C/405/2013-297

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanív1/až8/rademajúnárokprotižalobkyninanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
žalobu zamietol. O trovách konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou žiadala, aby súd určil, že nehnuteľnosti vedené v Správe
katastra pre Košice na LV č. XXXXX, pre kat. úz. N. S., obec Košice-Staré Mesto, okres Košice I, ako
parcela č. 636/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1414 m2, ako aj nehnuteľnosť vedená na LV č.

XXXXX, kat. úz. N. S., obec Košice-Staré Mesto, okres Košice I, ako parcela č. 636/3 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 82 m2, patria do dedičstva po nebohej D. N., rodenej M. a po nebohom O.. D. N..

3. Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 30.12.2015 č.k. 37C 405/2013-289 súd pripustil zmenu
návrhu na začatie konania tak, že určuje, že nebohá D. N., rodená M. a nebohý O.. D. N., ktorí neprežili
deň 8.5.1945, boli ku dňu smrti vlastníkmi nehnuteľností, evidovaných na liste vlastníctva vedeným
Okresným úradom Košice, katastrálnym odborom pre okres Košice I, obec Košice-Staré Mesto, k.ú. N.

S. č. XXXXX.

4. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobkyňa je biologickým dieťaťom D. N., rod. M. a
O.. D. N. a narodila sa XX.X.XXXX v G.. Po smrti rodičov bola adoptovaná svojim biologickým strýkom(bratom jej matky) O.. X. M. a jeho manželkou D. M.. Po vojne sa presťahovala do Košíc, kde žila do
roku 1949. Následne sa odsťahovala zo Slovenskej republiky. Biologickí rodičia - otec zomrel v Dachau
v roku 1945 a posledná správa od jej biologickej matky bola z júna 1944, kedy následne mala byť

transportovaná. Žalobkyňa nemala vedomosť o tom, ako skončilo konanie vedené na Okresnom súde
Košice pod sp. zn. Nc IV 2051/46/2 o vyhlásenie O.. D. N. a D. N., rodenej M. za mŕtvych na návrh
jej strýka.

5. Z výpisu z pozemnoknižnej vložky č. 2096 zo dňa 6.8.1976 vzal súd za preukázané, že O.. D. N. a

D. N., rodená M., boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - domu č.p. XXX, XXX, XXX s dvorom
v intraviláne parcela č. 2802 (E. Č.. XXX, E. Q. č. XX), a to O.. D. N. v podiele 5/10 z celku a D. N.,
rodená M. v podiele 4/10 z celku. Spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností bola aj D. M. v podiele
1/10 z celku.

6. Rovnako zo spisu Okresného súdu Košice sp. zn. P 168/46 a konkrétne uznesenia zo dňa 23.6.1949

vzal súd za preukázané, že maloletá Z. N. bola osvojená osvojovacou zmluvou danou v Košiciach
21.5.1949 O.. X. M., obchodníkom, bytom v H., N. XX. Priezvisko osvojenej sa zmenilo na M.. Osvojiteľ
O.. X. M. podal dňa 28.5.1949 žiadosť o schválenie osvojovacej zmluvy zo dňa 21.5.1949. Manželka
osvojiteľa D. M., rodená V., s osvojením súhlasila.

7. Právne vec posúdil podľa § 123, § 126 ods. 1 a § 460 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 80
O.s.p.. Dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny
záujem na požadovanom určení.

8. Okresný súd sa prioritne zaoberal otázkou, či žalobkyňa má na požadovanom určení naliehavý

právny záujem. Konštatoval, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá-
ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ
bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a
okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16.12.2010, sp.zn. 3Cdo 154/2010, uznesenie Najvyššieho

súdu SR zo 16.12.2008 sp.zn. 1 Cdo 26/2007. Okresný súd konštatoval, že právny záujem musí byť
naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom prípade v danom právnom vzťahu môže navrhovaným
určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý
právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom na
začatie konania s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty.

Rovnako poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010 sp.zn. 4 Cdo 136/2009.

9. Súd dospel k záveru, že žalobkyňa nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že predmetné
sporné nehnuteľnosti patrili v čase smrti v žalobe označeným osobám v celosti, keďže podľa výpisu z
pozemnoknižnej vložky č. 2096 zo dňa 6.8.1976, o ktorú opiera svoj nárok, mal súd za preukázané, že

O.. D. N. a D. N., rodená M., neboli podielovými spoluvlastníkmi celej nehnuteľnosti domu č.p. XXX,
XXX, XXX s dvorom v intraviláne parcela č. 2802, keďže podielovým spoluvlastníkom predmetných
nehnuteľností bola aj D. M..

10. Ďalej súd konštatoval, že otázka, či poručiteľ bol vlastníkom veci v čase smrti, sa zisťuje

predovšetkým ako otázka predbežná, z ktorej vyplynie konečný záver, že predmetná vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi. Dedič je z titulu svojho dedičského nároku vecne legitimovaný na podanie
žaloby o určenie, že nehnuteľnosť alebo iná časť majetku patrí do dedičstva po zomrelom poručiteľovi.
Toto určenie sa vzťahuje len ku dňu smrti poručiteľa. Žalobkyňa tejto otázke správnosti petitu nevenovala
pozornosť, keďže petit návrhu neobsahuje, resp. z neho nie je zjavný deň smrti údajných rodičov

žalobkyne. Žalobkyňa teda nepreukázala a neuviedla deň smrti poručiteľov, ku ktorému sa má zisťovať,
či nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch.

11. O trovách konania si súd vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.

12. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. d/, f/, h/ CSP. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.13. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP žalobkyňa uviedla, že sa nestotožňuje
so záverom súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu, nakoľko podielovým spoluvlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti bola aj D. M.. Súd nevzal zreteľ na to, že D. M., ktorá je spoluvlastníkom

podielu vo veľkosti 1/10 z celku, je osobou totožnou s podielovou vlastníčkou - poručiteľkou D. N.,
rodenou M., čo je zrejmé aj z jej rodného priezviska. Napriek tomu, že pri týchto osobách sa nenachádza
žiaden relevantný údaj, z obsahu ktorého by vyplývalo, že môže ísť o dve odlišné osoby, súd v tomto
prípade ani neidentifikoval dôkazný prameň, z ktorého by ním zistená skutočnosť mohla pri možnej
interpretačnej alternatíve vyplývať.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP uviedla, že namieta jednak formu
rozhodovania okresného súdu a tým aj obsah výroku napadnutého rozhodnutia, ako aj samotnú
správnosť právneho záveru súdu, podľa ktorého nemá naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Poukázala na to, že ak súd dospel k záveru, že žalobný petit neobsahuje niektorú z náležitostí,
ktorú má obsahovať - je neúplný, bol povinný postupovať v súlade so znením § 43 O.s.p., a za

splnenia tam uvedených podmienok žalobu uznesením odmietnuť. Petit žaloby bol následne upravený
uznesením, ktoré obsahuje dostatočné náležitosti umožňujúce súdu vec prerokovať, a vo veci meritórne
rozhodnúť v súlade s jej petitom. Súd pripustil zmenu žaloby a to tak, že určuje, že nebohá D.
N., rodená M., narodená 21.3.1916 a nebohý O.. D. N., narodený XX.XX.XXXX, ktorí neprežili deň
8.5.1945, boli ku dňu smrti vlastníkmi nehnuteľnosti. Z uvedeného je zrejmé, že žalobný petit obsahuje

deň smrti poručiteľov žalobkyne, za ktorých sa považuje najneskôr 8.5.1945. Súd považoval za
ustálené, že biologickí rodičia žalobkyne nežijú a zahynuli práve počas 2. svetovej vojny. Dôkazmi
potvrdzujúcimi túto skutočnosť boli jednak svedecká výpoveď žalobkyne, potvrdenie Červeného kríža
o smrti biologického otca žalobkyne a predovšetkým spis vtedajšieho Okresného súdu v Košiciach
sp.zn. P 168/46, ukončený uznesením z 23.6.1949, ktorým súd schválil osvojovaciu zmluvu. Nakoľko z

uznesenia vyplýva, že osvojenkyňa je úplnou sirotou, nepochybne v tom čase boli jej biologickí rodičia
mŕtvi. Možno urobiť záver, že o okolnostiach danej veci nie je ani tak rozhodujúca otázka presného
označenia smrti poručiteľov žalobkyne ako skutočnosť, že v priebehu času až do okamihu nezákonného
prevodunehnuteľnostinaČeskoslovenskýštátnenastalaskutočnosť,ktorábyspochybňovalaexistenciu
vlastníckeho práva jej právnych predchodcov, pričom je zrejmé, že otázka ich statusu musela byť

vyriešená najneskôr pred skončením konania na vtedajšom Okresnom súde v Košiciach sp.zn. P
168/46. Poukázala na to, že v období po 2. svetovej vojne došlo v rámci rozhodovacej praxe súdov
k vytvoreniu všeobecného konsenzu, že u osôb, ktoré boli počas 2. svetovej vojny deportované do
koncentračných táborov, pričom tam aj živí docestovali a následne nebolo zistené nič iné, sa považoval
za deň ich smrti 8.5.1945. Racionalita takéhoto riešenia spočíva okrem iného aj v tom, že je prirodzené,

že ak deportované osoby prežili skončenie 2. svetovej vojny, následne kontaktovali svojich príbuzných,
navštívili miesta, v ktorých žili, kde žili ich príbuzní alebo kde vlastnili nejaký svoj majetok alebo dali o
sebe nejako vedieť iným spôsobom. Zároveň žalobkyňa je vylúčená z možnosti využiť podanie návrhu
na vyhlásenie jej biologických rodičov za mŕtvych, pretože takémuto procesnému riešeniu bráni už raz
v minulosti začaté konanie a vo veci bolo rozhodnuté. Predmetné konanie bolo vedené na vtedajšom

Okresnom súde v Košiciach pod sp.zn. Nc IV 2051/46/2. V súčasnosti podľa zistenia súdu je spis
skartovaný. Zo všetkých uvedených skutočností je zrejmé, že žalobkyňa si svoju povinnosť týkajúcu sa
náležitostí petitu o určenie, že poručitelia boli v čase smrti vlastníkmi predmetných nehnuteľností, a teda
aj uvedenia dňa smrti riadne splnila.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP žalobkyňa uviedla, že okresný súd náležitým
spôsobom neodôvodnil právne posúdenie veci. Okresný súd sa nezaoberal z dôvodu neexistencie
naliehavého právneho záujmu vecou samou, pričom vzhľadom na osobitosti tohto prípadu v odôvodnení
ani len neuviedol skutočnosti, ktoré si žalobkyňa je objektívne vôbec schopná zistiť; a to, o aké
skutočnosti ide a akým spôsobom si ich v tomto čase objektívne dokáže žalobkyňa zistiť, resp. ich

preukázať.Postupsúduvyvolávavžalobkynidôvodnépodozrenie,žesajejtakýmtospôsobomodopiera
aj prístup k spravodlivosti. Okresný súd ani neidentifikoval dôkazný prameň, z ktorého by vyplývala
skutočnosť,žespoluvlastníkomnehnuteľnostibolaokrembiologickýchrodičovžalobkyneajtretiaosoba,
odlišná od biologických rodičov.

16. Žalovaný v 2. rade a žalovaná v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že rozsudok súdu
prvej inštancie je odôvodnený dostatočne. Stotožnili sa s názorom súdu, že žalobkyňa nepreukázala v
danej právnej veci naliehavý právny záujem. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania
súdu naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva zaťažuje toho, kto sa tohtourčenia domáha. Je teda povinnosťou žalobkyne preukázať tento naliehavý právny záujem. Navrhli, aby
odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

17. Žalovaní v 1/, 4/, 5/, 6/, 7/, 8/ rade sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

18. Žalobkyňa nevyužila právo na repliku.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd pred prejednaním veci na pojednávaní opätovne prešetril

zistenie súdu prvej inštancie na registratúrnom stredisku Okresného súdu Košice I ohľadne konania o
vyhlásení za mŕtvych poručiteľov žalobkyne a zistil, že podľa čísla konania sp. zn. NcIV 2051/46/2 boli
spisy skartované, rozsudok (ktorý sa zo spisu ponecháva bez skartácie) s uvedeným číslom sa v archíve
nenachádza. Ručný register z r. 1946 neobsahuje konanie s uvedeným číslom a menný ručný register
konaní ohľadne vyhlásenia za mŕtveho za obdobie od 1946 do 1956 neobsahuje konanie o vyhlásení
za mŕtvych na meno D. N. rod. M. a O.. D. N..

20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobkyne na pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm.

d/, f/, h/ CSP), zopakoval dokazovanie oboznámením listín : pzkv. č. 2096, rozhodnutie Okresného súdu
v Košiciach zo 16.07.1946, číslo NcIV 2051/46/2 o ustanovení opatrovníka, uznesenie Okresného súdu
v Košiciach zo dňa 15.03.1946 č. P 168/46/1 o ustanovení poručníka, list O.. X. M. zo dňa 26.03.1949,
adresovaný Okresnému súdu v Košiciach, ktorým žiada vyhlásiť za mŕtvych rodičov žalobkyne, adopčná
zmluva z 21.05.1949, uznesenie Okresného súdu v Košiciach zo dňa 23.06.1949 č. P 168/46/7 o

schválení osvojovacej zmluvy, úradné svedectvo z 20.2.1946, rodný list D. M., uznesenie Okresného
súdu v Košiciach zo 4. apríla 1949, č. P 168/46/4 - súhlas súdu o podanie žiadosti na zmenu rodného
mena žalobkyne (N.) na „M.“, a spisu sp. zn. P 168/46 Okresného súdu Košice, doplnil dokazovanie
vyššie uvedeným šetrením a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

21. Rozsudok je v napadnutom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

22. Súd prvej inštancie rozhodol v spore dňa 11.02.2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku.

23. Žalobkyňa podala proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie dňa 27.07.2016, t. j. za účinnosti
Civilného sporového poriadku.

24. Žalobkyňa namieta odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t. j. že konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1
písm.h/CSP,t.j.žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.

25. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou

vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv strany sporu, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúceskutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré

vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 191-§ 194 CSP.

27. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod

právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

28. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

29. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133
až § 135 O.s.p. účinným v čase jeho rozhodovania alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval

nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je
ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

30. Ani po zopakovaní a doplnení dokazovania odvolacím súdom nedošlo k zmene zisteného

skutkového stavu a naďalej zostáva (zákonným spôsobom) nepreukázaný deň smrti neb. D. N. a neb.
O.. D. N..

31. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto

dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

32. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne

odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že na požadovanom určení má naliehavý právny záujem.

33. Podľa ust. § 80 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania žaloby /ďalej OSP/
návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode,

o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o
spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho), b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona,
z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,
ak je na tom naliehavý právny záujem.

34. Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby
podľa § 80 písm. c/ OSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom
určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu, resp. žalobcov, ktorý musí byť daný v čase vyhlásenia
rozhodnutia súdu. Jedná sa o procesnú podmienku, ktorú treba posudzovať podľa právneho stavu v
čase podania žaloby (podľa právnej úpravy účinnej v čase podania žaloby).

35. Tento právny záujem musí byť kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu
je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Spravidla je naliehavý právny záujem daný v
prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozenéprávo žalobcu alebo ak by bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti si teda
treba ujasniť, či a ako sa následne požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov strán (t.j. či
môže založiť právne významný následok v týchto pomeroch). Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná

vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu strán a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa
vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi.

36. S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
16.12.2008 sp. zn. 1Cdo 26/2007, rozsudky Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2008 sp. zn.

3Cdo 44/2008, z 30. 06. 2008 sp. zn. 5Cdo 147/2007, z 29. januára 2008 sp. zn. 1Cdo 43/2007, z
26. júla 2007 sp. zn. 3Cdo 25/2007), je prípustný určovací návrh, že konkrétna vec (hnuteľná alebo
nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom konaní takéhoto
určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom), prípadne
jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom). Žaloba o
určenie,žeurčitávecpatrídodedičstvapoporučiteľovi,nepredstavujetzv.inúžalobu,ktorávustanovení

§ 80 OSP nie je uvedená, ale ide o žalobu podľa § 80 písm. c/ OSP, ktorá sleduje ochranu vlastníckeho
práva.

37. V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,
ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k

okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie
súdu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo
154/2010 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 3/2011).

38. Preukázanie naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po
poručiteľoch, teda predpokladá a/ nepochybnú smrť poručiteľa, ktorá musí byť preukázaná zákonným
spôsobom, b/ že žalobkyňa je dedičom poručiteľov.

39. Aj pre určenie rozsahu dedičstva po poručiteľovi je nevyhnutné ustáliť okamih smrti poručiteľa,

nakoľko k tomuto okamihu sa určuje jeho vlastníctvo, ako aj okruh do úvahy pripadajúcich dedičov.

40. Bez určenia okamihu smrti poručiteľa zákonným spôsobom sa nemožno domáhať určenia, že vec
patrí do dedičstva. Rovnako tak bez ustálenia okamihu smrti poručiteľa nemôže prebiehať ani dedičské
konanie po poručiteľovi. Okamih smrti poručiteľa musí byť teda zrejmý z petitu žalobného návrhu a aj

táto náležitosť je predpokladom tohto, aby súd mohol vo veci konať.

41. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie mal prípadný nedostatok
žaloby, a to neuvedenie dátumu smrti poručiteľov, odstrániť postupom podľa ust. § 43 O.s.p. účinného v
čase rozhodovania súdu. Tento nedostatok žaloby nebol odstránený ani po následnom pripustení zmeny

žaloby, ako sa mylne domnieva žalobkyňa.

42. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka, smrťou táto spôsobilosť (spôsobilosť fyzickej osoby mať
práva a povinnosti) zanikne. Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu
vyhlási za mŕtvu, ak zistí jej smrť inak. Za mŕtveho súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom

na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije.

43. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 154/1994 Z.z. o matrikách, do knihy úmrtí sa zapisuje a) deň, mesiac, rok
a miesto úmrtia, b) meno, 6) priezvisko, rodné priezvisko, miesto trvalého pobytu, deň, mesiac, rok a
miesto narodenia, pohlavie, rodné číslo a štátne občianstvo zomretého, c) deň, mesiac a rok zápisu.

44. Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 154/1994 Z.z. o matrikách, úmrtie je povinný oznámiť matričnému úradu
prehliadajúci lekár neodkladne, najneskôr do troch pracovných dní po prehliadke mŕtveho. Ďalšie údaje,
ktoré sa zapisujú do knihy úmrtí, poskytne matričnému úradu osoba, ktorá vybavuje pohreb, najneskôr
do piatich pracovných dní odo dňa, keď sa dozvedela o úmrtí, a to aj prostredníctvom matričného úradu

v mieste jej trvalého pobytu. Do knihy úmrtí sa zapisuje aj rozhodnutie súdu o vyhlásení občana za
mŕtveho. Narodenie mŕtveho dieťaťa sa nezapisuje do knihy úmrtí.45. Smrť fyzickej osoby musí byť preukázaná zákonným spôsobom, a to úmrtným listom alebo
rozhodnutím súdu o vyhlásení za mŕtvych.

46. V prejednávanom spore nebolo sporné, že smrť poručiteľov nebola preukázaná úmrtným listom.
Vzhľadom na okolnosti tvrdené žalobkyňou, nebolo reálne vykonať prehliadku mŕtveho tela, na základe
ktorej by bola zistená smrť, jej čas ani príčina (§ 42 ods. 1 zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti).

47. Ak uvedeným spôsobom nemožno smrť fyzickej osoby preukázať, môže ten, kto má na tom právny
záujem, navrhnúť, aby súd vyhlásil označenú osobu za mŕtvu. Má to ten dôsledok, že platí domnienka o
smrti osoby, ktorá bola vyhlásená za mŕtvu. Od vyhlásenia osoby za mŕtvu treba odlišovať vyhlásenie za
mŕtveho podľa § 200 OSP účinného v čase rozhodovania okresného súdu, ktoré prichádza do úvahy, ak
je isté, že táto osoba zomrela. V takomto prípade súd nevyhlasuje iba právnu domnienku, ale rozsudkom
určuje deň smrti, s obdobnými účinkami, aké má list o prehliadke mŕtveho podľa zákona č. 576/2004 Z.z..

48. V spore však rovnako nebolo preukázané, že poručitelia boli ako nezvestní vyhlásení za mŕtvych, aj
keď so zreteľom na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežijú.

49. Žalobkyňa na preukázanie skutočnosti, že poručitelia nežijú, označila svoju svedeckú výpoveď,

potvrdenie Červeného kríža o smrti biologického otca žalobkyne z 12. 05. 1997 (potvrdenie o
smrti biologickej matky žalobkyne sa nepodarilo pre nedostatok informácií humanitárnych organizácií
zabezpečiť), a spis Okresného súdu v Košiciach sp. zn. P 168/1946 ukončený uznesením z 23.06.1949,
ktorým súd schválil osvojovaciu zmluvu z 21.05.1949. V uvedenom uznesení súd konštatoval, že
„osvojenkyňajeúplnousirotou“,pretojepodľažalobkynenepochybné,žeužvtomčasebolijejbiologickí

rodičia mŕtvi.

50.Pooboznámenísasobsahomvyššieuvedenýchlistínodvolacísúdpoznamenáva,žezobsahuspisu
sp. zn. P 168/1946 síce vyplýva pravdepodobnosť smrti poručiteľov, avšak v zápisnici z pojednávania
zo dňa 23.06.1949 je uvedené, že „rodičia maloletej (žalobkyne) sú nezvestní. Dosiaľ neboli vyhlásení

za mŕtvych“ (prednes O.. X. M.). Rovnako vo svojom prednese O.. M. odkazuje na obecné svedectvo,
ktoré je pripojené pri spise Nc IV 2051/46, a ktoré dokazuje, že menovaní sú nezvestní. Aj z Úradného
svedectva Národného výboru mesta Košice zo dňa 20.02.1946 (ktoré je súčasťou spisu sp. zn. P
168/1946) vyplýva, že biologickí rodičia žalobkyne „boli v r. 1944 deportovaní a dodnes sú nezvestní.
Toto svedectvo sa vystavuje za účelom prehlásenia za mŕtvych“.

51. Ani odvolací súd nespochybňuje pravdivosť týchto listín a tvrdení z nich vyplývajúcich, ktoré svedčia
o pravdepodobnosti smrti biologických rodičov žalobkyne. Z listín však rovnako vyplýva, že ku dňu
23.06.1949 (zápisnica o pojednávaní sp. zn. P 168/1946) neboli poručitelia vyhlásení za mŕtvych.

52. Rovnako aj podanie O.. X. M. zo dňa 26.03.1949, predmetom ktorého je jeho žiadosť o vyhlásenie
nezvestných (biologických) rodičov žalobkyne za mŕtvych, nie je dôkazom o tom, že poručitelia boli
vyhlásení za mŕtvych. Uvedené podanie navyše nie je opatrené ani odtlačkom pečiatky súdu, a teda nie
je dôkazom o tom, že bolo vôbec súdu doručené.

53. Ani konanie vedené na Okresnom súde Košice sp. zn. NcIV 2051/46 nie je dôkazom o tom, že návrh
O.. X. M. o vyhlásenie biologických rodičov žalobkyne za mŕtvych, bol súdu doručený. Konanie vedené
na Okresnom súde Košice pod sp. zn. NcIV 2051/1946 sa totiž týkalo konania podľa zákonného čl.
XX/1877 o poručníctve a opatrovníctve, predmetom ktorého bolo ustanovenie opatrovníka neprítomnej
osobe na správu jeho majetku.

54. Z časovej postupnosti teda zároveň vyplýva, že v roku 1946 (NcIV 2051/46) nemohlo byť predmetom
uvedeného konania vyhlásenie poručiteľov za mŕtvych, nakoľko ešte k 26.03.1949 takýto návrh bol iba
napísaný (nebolo preukázané, že bol aj súdu doručený).

55. Vyhlásenie za mŕtveho je rozhodnutím o osobnom stave, a preto túto otázku nemožno riešiť ako
otázku predbežnú (§ 135 ods. 1 OSP účinného v čase rozhodnutia súdu). Rozsudok o vyhlásení za
mŕtveho má konštitutívny charakter a je záväzný pre každého.56. Súd rozsudkom prehlási osobu za mŕtvu a zároveň uvedie, ktorý deň platí za deň smrti nezvestnej
osoby, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil.

57. Konanie o vyhlásenie za mŕtveho bolo v rozhodnom čase (26.03.1949 žiadosť o vyhlásenie za
mŕtvych) upravené Dekrétom prezidenta republiky č. 117/1945 Sb. zo dňa 27.10.1945. V Dekréte bolo
upravené, že sa jedná o návrhové konanie, a boli tam špecifikované ediktálne lehoty.

58. Ak prehlásil súd nezvestného za mŕtveho, určil aj deň, ktorý sa považuje za deň smrti. Za deň smrti

bol označený deň, v ktorý podľa výsledku konaných šetrení nezvestný pravdepodobne zomrel alebo
deň, ktorý pravdepodobne neprežil; inak posledný deň doby, ktorej uplynutie zakladá domnienku, že
nezvestný zomrel (§ 8 ods. 2 Dekrétu).

59. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že tvrdenia prednesené žalobkyňou ohľadne dátumu, ktorí
jej biologickí rodičia neprežili, sú rozhodné (len) pre konanie o vyhlásenie za mŕtveho. Nemôžu byť

posudzované ako otázka predbežná v tomto konaní.

60. Aj keď súd prvej inštancie na návrh žalobkyne zabezpečoval spis sp. zn. Nc IV 2051/46 a tento z
dôvodu skartácie nebol súdu predložený, odvolací súd konštatuje, že aj jeho zabezpečením by nebol
odstránený nedostatok tohto konania, a to preukázanie smrti zákonným spôsobom.

61. Ako bolo uvedené vyššie, uvedené konanie sa totiž netýkalo konania o vyhlásenie za mŕtvych.

62. Odvolací súd opätovne vykonal šetrenie na oddelení registratúry Okresného súdu Košice I a zistil,
že v období od roku 1946 do 1956 nebolo v ručnom menoslove (menný ručný register) nájdené konanie

týkajúce sa vyhlásenia biologických rodičov žalobkyne za mŕtvych.

63. Pokiaľ smrť biologických rodičov žalobkyne nebude preukázaná predpísaným spôsobom, nie je
splnená podmienka naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe, lebo dedičské konanie prebehnúť
nemôže a žalobu tak bolo potrebné zamietnuť ako predčasne podanú tak ako o tom vecne správne

rozhodol súd prvej inštancie.

64. Zároveň nemožno konštatovať, že by bol žalobkyni odopretý prístup k spravodlivosti, nakoľko
žalobkyňa má možnosť podať návrh na vyhlásenie za mŕtvych, lebo nie je preukázaná ani prekážka
res iudicata (žiadne právoplatné rozhodnutie o vyhlásení za mŕtvych nebolo zistené), ani prekážka

litispendencie (konanie o návrhu na vyhlásenie za mŕtvych v súčasnosti neprebieha).

65. Pre prípad určovacieho návrhu spočívajúceho v tom, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi a
teda, že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať len ten, koho práv a povinností
sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho

právnym nástupcom (rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 222/2010).

66. V prejednávanom spore okresný súd už neskúmal tento ďalší predpoklad naliehavého právneho
záujmu, t. j. či žalobkyňa je do úvahy pripadajúcim dedičom, nakoľko v spore nebola preukázaná
nepochybná smrť poručiteľov.

67. Rovnako aj odvolacia námietka žalobkyne týkajúca sa tvrdenia, že súd prvej inštancie sa odmietol
zaoberaťvecouzdôvoduneexistencienaliehavéhoprávnehozáujmu,pričomnaosobitostitohtoprípadu
nevzal zreteľ, nie je dôvodná.

68. Pokiaľ súd zamieta návrh na určenie podľa § 80 písm. c/ O.s.p. pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na tomto určení, je vylúčené, aby súčasne takýto návrh preskúmaval po vecnej stránke (porovnaj
napr. rozsudok NS SR zo dňa 18.06.2007 sp. zn. 1Cdo 91/2006, z 28.10.2008 sp. zn. 2 Cdo 231/2007).

69. Vecne správne preto postupoval súd, ak neprikročil k posudzovaniu vecnej stránky žaloby, po tom,

čo dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

70. Žalobkyňa namietala aj záver súdu, podľa ktorého nemá naliehavý právny záujem na požadovanom
určení aj z dôvodu, že spoluvlastníkom bola aj tretia osoba, odlišná od biologických rodičov žalobkyne.71. Napriek tomu, že tento záver okresného súdu nie je správny (spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
boli v celosti len biologickí rodičia žalobkyne), nemá táto skutočnosť vplyv na vecnú správnosť

rozsudku, nakoľko žalobkyňa nepreukázala základný predpoklad nevyhnutný pre predmetné konanie
a to nepochybnú smrť poručiteľov, ktorá musí byť preukázaná zákonným spôsobom a táto skutočnosť
sama o sebe má za následok nedostatok naliehavého právneho záujmu.

72. Z dôvodov vyššie prezentovaných sú odvolacie námietky žalobkyne aj ohľadne nesprávneho

právneho posúdenia veci nedôvodné.

73. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny, potvrdil.

74. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní v 1/ až 8/ boli v odvolacom konaní
plne úspešní, preto majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni v
plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie §
251 CSP.

75. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).