Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, January 10, 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/142/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118208157
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8118208157.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: R. Z., O..

XX.XX.XXXX, V. O.. F.. U. XXX/XX, XXX XX G., právne zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, so
sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so
sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, právne zastúpený ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom
Kýčerského 7, 811 05 Bratislava o vydanie bezdôvodného obohatenia 88,19 € a o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 12.07.2018 sa žalobca na žalovanom domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 88,19 € s príslušenstvom ako aj určenia, že zmluvná podmienka uvedená
v obchodných podmienkach pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných
Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., v
žiadosti o vydanie pôžičkovej karty Triangel č. 34805413 dňa 18.01.2010 v časti V. Zúčtovanie, úhrada
a platba, bod 27 v znení: „Klient určuje a súhlasí s tým, že banka priradí platby k záväzkom klienta v

poradí určenom podľa uváženia banky, v prospech kartového účtu banka zaúčtuje aj sumu akéhokoľvek
poistnéhoplnenia,ktorébankaobdržívmeneklientavsúvislostispoistením.“,jeneprijateľnouzmluvnou
podmienkou.
1.1. Žalobca v návrhu uviedol, že ide o žiadosť o vydanie pôžičkovej karty Triangel z 18.01.2010.
Žalovaná mu na základe tejto zmluvy poskytla úverový rámec 900 € s mesačnou splátkou 30 €, z ktorého
bola vyčerpaná suma v celkovej výške 827,63 €. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský
úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Konkrétne
podľa § 4 ods. 2 zmluva musí obsahovať
- písm. g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
- písm. h) ročnú úrokovú sadzbu,
- písm. i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
- písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

- písm. k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver,
platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Keďže podľa názoru žalobcu zmluva tieto náležitosti neobsahuje, tak je podľa § 4 ods. 3 poskytnutý
úver bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobca z úverového rámca vyčerpal finančné prostriedky vovýške 827,63 € a zaplatil splátky vo výške 915,82 €, žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil o
sumu 88,19 €. Ako už bolo uvedené v úvode reprodukcie žaloby žalobcu, tento sa domáha aj vyslovenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Odkazuje na právnu argumentáciu uvedenú v rozsudku KS Prešov

sp. zn. 6Co/39/2011 a má za to, že napádaná zmluvná podmienka spôsobuje v neprospech spotrebiteľa
značnú nerovnováhu, keďže veriteľ rozhoduje o tom, na čo započíta platby poskytnuté žalobcom.

2. Žalovaný sa k žalobe podrobne vyjadril podaním zo dňa 30.08.2018, v ktorom uviedol nasledujúce:
- aj v prípade, ak by nárok žalobcu bol hypoteticky dôvodný, nemožno ho priznať z dôvodu uplynutia

subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty ako aj trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Nesúhlasí
s tým, aby súd dospel k záveru, že prípadné hypotetické bezdôvodné obohatenie na jeho strane je
úmyselné a poukazuje na to, že úmysel sa musí bez pochyby preukázať. Odvoláva sa na rozsudky KS v
Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/799/2014, 16Co/867/2014, rozsudok KS v Prešove sp. zn. 15Co/207/2015
ako aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. 3ÚS/448/2017, z ktorého cituje a v ktorom sa uvádza:
„K tomu Ústavný súdu dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí, alebo jej bolo

poskytnuté omylom sa neprezumuje, sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia musí preukázať, že
žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí.“,
- má za to, že v zmluve o úvere sa nachádzajú všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom poukazuje, že tieto sú uvedené buď v prvej časti tejto zmluvy
označenej ako Žiadosť o vydanie pôžičkovej karty Triangel, prípadne v jej neoddeliteľných súčastiach,

ktorými sú obchodné podmienky, cenník a potvrdzujúci list. Z uvedeného vyplýva, že zmluva o úvere je
tvorená nie jednou listinou ale pozostáva z viacerých rovnocenných častí. Na podporu svojho názoru
poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo/2317/2006, 26Cdo/1789/2005 ako aj rozhodnutie KS
v Trnave sp. zn. 24Co/412/2012, ktoré aj cituje. Rovnako poukazuje na rozsudok KS v Žiline sp. zn.
14Cob/326/2014, v ktorom sa uvádza: „Písomnosť prejavu spočíva v tom, že obsah prejavu vôle je

zachytený v texte listiny. Písomnosť musí navonok predstavovať jeden uzavretý celok, aby sa zabránilo
manipulácii s jeho jednotlivými časťami. Celistvosť listiny je zachovaná aj vtedy, ak jednota viacerých
listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť jednotlivých listín je nesporná.“
Rovnako poukazuje aj na rozhodnutie KS v Prešove sp. zn. 1Co/136/2012, ktorý sa týka toho, že je v
poriadku, ak neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú úverové podmienky,

- pokiaľ ide o tvrdený nedostatok úrokovej sadzby, žalovaný poukazuje na potvrdzujúci list, z ktorého
vyplýva, že žalobcovi bol poskytnutý úverový rámec 200 € s mesačnou splátkou 10 € a s úrokovou
sadzbou 23,76 % ročne,
- k námietke nedostatku údaju o termíne konečnej splatnosti úveru žalobca poukazuje na článok X. bod
63 Obchodných podmienok, v ktorom sa uvádza, že zmluva o úvere sa uzatvára na dobu neurčitú a

zaniká dohodou zmluvných strán, výpoveďou jednej z nich alebo zrušením kartového účtu. Osobitne vo
vzťahu k termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru platí, že žalobca si so žalovaným dohodol
v zmluve o úvere poskytnutie tzv. revolvingového úveru, ktorý je typicky automaticky obnovovaný
úverovým rámcom a vopred dohodnutým úverovým limitom, pričom pri jeho splácaní môže klient
opakovane čerpať poskytnuté finančné prostriedky až do výšky tohto limitu. Žalobca neuvádza ani len

hypotetický spôsob akým by vôbec bolo možné pri revolvingovom úvere určiť termín konečnej splatnosti
úveru v prípade zmluvného vzťahu dohodnutého na dobu neurčitú. Záver žalobcu o absencii termínu
konečnej splatnosti úveru prezentovaný v žalobe je tak z právneho hľadiska absolútne nepodložený a
logicky neudržateľný. Na podporu tohto právneho názoru poukazuje žalovaný na rozhodnutie KS v Žiline
sp. zn. 7Co/55/2018, v ktorom sa uvádza: „Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že v konkrétnom

prípade sa jedná o revolvingový úver. Pre tento typ úveru je typické, že konkrétny výpočet RPMN nie je
možné v čase kontraktácie zmluvného vzťahu vykonať, pretože v čase kontraktácie tohto vzťahu nie sú
presne známe podstatné náležitosti na toto zadefinovanie, pretože celá úverová zmluva sa priebežne
čerpá a dopĺňa. S poukazom na špecifickosť revolvingového úveru ako bolo uvedené vyššie, nie je
objektívne možné uviesť ani konečnú splatnosť úveru, počet splátok, celkové náklady úveru a RPMN,

pričom zákon aj výslovne počíta s nemožnosťou určenia RPMN.“,
- k námietke, že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
žalovaný uvádza, že výška splátky 10 € vyplýva z potvrdzujúceho listu a to, že žalobca o výške
splátky vedel vyplýva aj z prehľadu jeho platieb, keďže tieto splátky reálne platil. Počet splátok v čase
uzatvárania zmluvy nie je určiteľný, nakoľko strany si dohodli trvanie zmluvy na dobu neurčitú. Termínom

splátky je 1.-15. deň kalendárneho mesiaca, čo vyplýva nielen z potvrdzujúceho listu ale tiež z časti
2.C formulára,
- k tvrdenému nedostatku údaja o RPMN žalobca uvádza, že s touto sa stotožniť nemožno, nakoľko
údaj o RPMN sa nachádza v podobe indikatívneho výpočtu uvedený priamo pod podpismi zmluvnýchstrán. Dôvody pre uvádzanie RPMN v podobe indikatívneho výpočtu sú objektívneho charakteru a
vyplývajú z povahy revolvingového úveru. Skutočnosť, že v niektorých prípadoch, a to obzvlášť pri
revolvingovom úvere, nie je možné vopred určiť presne údaj RPMN vyplýva, podľa žalobcu z viacerých

ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pri ktorých zákonodarca počítal s eventualitou, že pri
niektorých typoch úveru RPMN nie je možné objektívne určiť konkrétnym číslom, a to napr. z § 3 ods.
6 zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj z prílohy 1, kde v poznámke pod písm. a) sa uvádza:
„Ročná percentuálna miera nákladov sa vypočíta v čase, keď sa uzatvára zmluva. Výpočet sa vykoná
za predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bude platná na dohodnuté obdobie a že veriteľ a

spotrebiteľ spĺňa svoje povinnosti podľa podmienok tejto zmluvy a k dohodnutým termínom.“ Žalobca
ďalej poukazuje na vyhlášku Ministerstva financií SR č. 620/2007, ktorá vo svojej prílohe v časti 3C
vysvetliviek na vyplnenie formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza,
že pri spotrebiteľskom úvere poskytovanom prostredníctvom kreditnej karty (revolvingového úveru), pri
ktorom nie je možné určiť RPMN sa riadok nevypĺňa. Z hľadiska rozhodovacej činnosti krajských súdov
poukazuje žalobca na rozsudok KS v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010, KS v Trnave sp. zn. 9Co/94/2013,

KS v Žiline sp. zn. 7Co/55/2018, z ktorých spoločne vyplýva, že revolvingový úver je typický tým, že
ho veriteľ dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Neuvedenie konkrétnej a presnej
RPMN v zmluve o revolvingovom úvere vzhľadom na charakter tohto úveru, nemôže mať za následok,
že úver bude bezúročný a bez poplatkov. V zmluve o revolvingovom úvere je možné uviesť akúsi vzorovú
RPMN, ktorá by bola vypočítaná podľa ideálnych podmienok,

- k námietke nedostatku údajov o priemernej RPMN žalovaný poukazuje na potvrdzujúci list, v ktorom
sa uvádza, že priemerná hodnota úrokovej miery pre kreditné karty v SR je 19,33 %,
- vo vzťahu k napádanej zmluvnej podmienke a jej tvrdenej neprijateľnosti poukazuje na to, že vzhľadom
k tomu, že zmluva už zanikla, nie je potrebné zaoberať sa neexistenčným dojednaním. Pokiaľ ide o vzťah
k§566ods.2OZ,poukazujenastanoviskoNBSzodňa27.04.2016,vktoromsauvádza,žeustanovenie

§ 566 ods. 2 OZ, podľa ktorého pri čiastočnom plní peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv
na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak, neplatí v prípade zmluvne dohodnutých pravidelných
splátok, týka sa iba čiastočného plnenia takto dohodnutých splátok.

3. Na podrobné vyjadrenie žalovaného, s ktorým sa súd stotožňuje, žalobca nereagoval.

4. Súd vo veci rozhodoval na pojednávaní konanom dňa 10.01.2019, na ktorom vykonal dokazovanie
obsahom listín tvoriacich súdny spis, pričom zistil nasledujúce:

5. Zo žiadosti o vydanie pôžičkovej karty Triangel podpísanej žalobcom dňa 18.01.2010 vyplýva, že

tento žiada poskytnutie úveru od žalovaného vo forme úverového rámca 900 € a splátky 30 €. Súd
sa ďalej oboznámil aj s Obchodnými podmienkami pre vydanie a používanie kreditných platobných
kariet (č. l. 8-9), v ktorých ustanovenia aplikované v prejednávanej veci cituje nižšie. Ďalej sa súd
oboznámil s platobnou históriou (č. l. 10-17), podľa ktorej súčet debetných transakcií zo strany žalobcu
predstavuje 2 078,45 € a súčet kreditných transakcií sumu 915,82 €. Z tejto platobnej histórie zároveň

vyplýva, že posledné čerpanie žalobca uskutočnil dňa 24.09.2014 a posledné plnenie dňa 23.03.2015.
Z potvrdzujúceho listu predloženého žalobcom vyplývajú údaje ním tvrdené a uvedené v reprodukcii
jeho vyjadrenia k žalobe. Rovnako sa súd oboznámil aj s listom NB Slovenska, ktorého znenie je také
ako uvádza žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe. Ďalej súd vykonal dôkaz formulárom o zmluvných
podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z ktorého vyplývajú údaje prezentované žalovaným. V

cenníku VÚB a.s. pre produkty vydávané v spolupráci so spoločnosťou Consumer Finance Holding sa
nachádza indikatívny výpočet RPMN pre jednotlivé revolvingové úvery poskytované žalovaným.

6. Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledujúcich právnych úvah:
§ 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka - Prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej

alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z
neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.
§ 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka - Včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený,
alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.
§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka - Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia

alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď,
ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu
navrhovanej zmluvy.7. Z návrhu žalobcu, teda zo „Žiadosti o vydanie Pôžičkovej karty Triangel“ zo dňa 18.01.2010 je zrejmé,
že tento požadoval
O úverový rámec 900 €

O splátka 30 €.
Iné údaje v návrhu uvedené nie sú.
7.1. Na návrh reagoval žalobca „Schválením Žiadosti o Pôžičkovú kartu Triangel - Potvrdzujúci list“,
podľa ktorého úver mal mať nasledujúce parametre:
O úverový rámec 200,00 €,

O splátka 10,00 €,
O ročná úroková sadzba 23,76%.

8. Zmluva je uzavretá v momente zhody (konsenzu) vôle zmluvných strán o obsahu zmluvy
tým, že riadne a včasné prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobudlo účinnosť (§ 43c
ods. 2 OZ ). Prijatím návrhu na
uzavretie zmluvy bez zmien a doplnkov dochádza k zmluvnému konsenzu, ktorý má právotvorné
účinky na vznik zmluvy. Zhoda vôle navrhovateľa a adresáta je predpokladom vzniku každej
zmluvy. Zhoda vôle sa musí vzťahovať na celý obsah zmluvy. Ustanovenie § 44 ods. 2
OZ vychádza zo zásady, že
prijatie návrhu (súhlas) musí byť úplné. Podmienkou vzniku zmluvy preto je, aby návrh na jej uzavretie
bol prijatý v celom rozsahu bez akýchkoľvek doplnkov, zmien a výhrad. V prípade, že odpoveď na
návrh obsahuje modifikáciu obsahu, resp. dodatky, výhrady, obmedzenia či iné zmeny, považuje sa za
odmietnutie návrhu ako celku, za zánik pôvodného návrhu a za splnenia podmienok uvedených v §

43a ods. 1 OZ za nový návrh
so zmeneným obsahom. V prípade protinávrhu dochádza k zmene doterajšieho postavenia subjektov,
t. j. navrhovateľa a adresáta (obláta).
8.1. V prejednávanej veci je tak zrejmé, že zmluva o úvere nevznikla. Návrh žalobcu totiž prijatý nebol,

keďže „Potvrdzujúci list“ zo strany žalovaného obsahoval zmeny a dodatky, ako to vyplýva z vyššie
uvedeného. Správny postup mal byť taký, že žalovaným zmenený návrh mal byť predložený na prijatie
žalobcovi.

9. Vyššie uvedený záver o neexistencii úverovej zmluvy pri rozdielnosti návrhu a jeho prijatia vyplýva

napr. aj z nasledujúcich rozsudkov (pri ktorých bol dokonca rozpor menší ako v prejednávanej veci).
Podľa rozsudku KS v PO sp. zn. 7Co/11/2017 - Žiadosť o poskytnutie úveru obsiahnutá v bode 5 zmluvy
o revolvingovom úvere predstavuje návrh na uzavretie zmluvy podľa § 43a Občianskeho zákonníka.
Ak žalovaný zmenil údaj o RPMN fakticky
išlo v zmysle ust. § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka o odmietnutie návrhu žalobcu, ktoré je potrebné považovať za nový návrh. Tento nový
návrh musel byť prijatý žalobcom v účastníkmi dojednanej písomnej forme. Povinnosť uzatvoriť zmluvu
v písomnej forme priamo vyplýva z obsahu zmluvy o revolvingovom úvere. V zmysle bodu 13 zmluvy
o revolvingovom úvere zo dňa 11. 09. 2014 na jej uzatvorenie sa vyžadovalo riadne vyplnenie zmluvy
a následné podpísanie. K písomnému prijatiu nového návrhu v zmysle ust. § 46 ods. 2 Občianskeho

zákonníka zo strany žalobcu nedošlo, a
preto ani zmluva o revolvingovom úvere platne vzniknúť nemohla.
Rovnaký záver prijal KS v PO aj vo veci sp. zn. 6Co/320/2015 z 28.03.2017 - Ak žalovaný mal v
úmysle poskytnúť žalobkyni úver na základe podmienok iných ako boli uvedené v žiadosti žalobkyne o
poskytnutie revolvingového úveru, mal uzavrieť zmluvu, obsahom ktorej by boli jeho nové podmienky.

Nemohlo sa to udiať iba formou vyplnenia údajov čl. 6 zmluvy označeného ako „údaje o schválenom
revolvingovom úvere“, resp. formou „oznámenia veriteľa o schválení úveru“. Je zrejmé, že žalobkyňa v
čase podpisu žiadosti o poskytnutie úveru (18.08.2011) nemala vedomosť o výške RPMN, resp. bola
jej známa len „predpokladaná RPMN“ ktorú žalovaný uviedol v čl. 6 zmluvy a v „oznámení veriteľa o
schválení úveru“, keďže k tomuto došlo až dňa 23.08.2011.

K odvolacím dôvodom odvolací súd ešte uvádza, že je možné proces uzatvárania zmlúv rozdeliť a
fázu návrhu a fázu jeho akceptácie, ale stále musí ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien.
Ak nie je návrh akceptovaný v celom rozsahu, ide o nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou.
Ani prípadná zmluvná voľnosť a mechanizmus vzniku zmlúv, ktorý by mal byť dohodnutý v rozporeso zákonom upravujúcim uzatváranie zmlúv, nemôže mať za následok vznik platnej zmluvy. Ak teda
žalovaný v časti zmluvy „údaje o schválenom úvere“ a v „oznámení veriteľa o schválení úveru“ uvádzal
iné údaje ako údaje uvedené v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, išlo o nový návrh, ktorý mala

žalobkyňa prijať. Žalovaný teda nebol oprávnený sám jednostranne meniť akýkoľvek podstatný údaj.
Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že v žiadosti žalobkyne bol údaj týkajúci sa RPMN
vo výške 70,01 %, pričom v oznámení veriteľa o schválení úveru RPMN predstavovala výšku 66,59 %.
V tejto súvislosti neobstojí argument žalovaného, že RPMN nemôže byť predmetom dohody a že jej
výpočet je konkrétne určený, jej výška však musí byť riadne určená a predostretá spotrebiteľovi v čase

vzniku dohody. Nemôže byť zmenená jednostranným úkonom zo strany žalovaného.
Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva platne nevznikla, z tohto dôvodu žalobe v
časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel. Odvolací súd poukazuje na § 451 ods. 1, 2, § 456,
§ 457 Občianskeho
zákonníka s tým, že plnenie bez právneho dôvodu malo za následok vznik bezdôvodného obohatenia,
ktoré je nutné vydať tomu, na úkor koho bolo získané. Keďže žalobkyňa vrátila žalovanému viac

finančných prostriedkov ako jej bolo žalovaným poskytnutých, na vydanie bezdôvodného obohatenia
bolo dôvodné zaviazať žalovaného.

10. Vzťah medzi stranami sporu tak treba posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o
bezdôvodnom obohatení.

Podľa § 451 Občianskeho zákonníka
(1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka - Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
Podľa § 457 Občianskeho zákonníka - Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

11. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd sa primárne zaoberal jej posúdením.
11.1. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka
(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o

úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej
dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie
namietať.
11.2. Podľa čl. 2 ods.2 C.s.p. - Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.
Podľa čl. 2 ods.3 C.s.p. - Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

11.3. Z vyššie citovaných článkov C.s.p. vyplýva, že súd sa môže od ustálenej súdnej praxe odkloniť
iba v prípadoch skutkovej a právnej osobitosti a s dôkladným odôvodnením tohto odklonu.
11.4. Keďže okresný súd ctí precedenčnú záväznosť rozhodnutí NS SR ako najvyššej súdnej autority
(bez selekcie, či sa mu právny názor NS SR hodí alebo nie) a v prejednávanej veci nevidí skutkové
a právne osobitosti pre posudzovanie behu subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty, vychádza pri

riešení tejto otázky z nasledujúcich rozhodnutí NS SR, keďže iné rozhodnutia NS SR im odporujúce
podľa jeho vedomostí vydané neboli.

12. Okresný súd si je vedomý, že názor KS v Prešove na premlčanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
mal na úkor spotrebiteľa získať dodávateľ je takmer jednotný tak, ako je uvedené napr. v rozhodnutí

sp. zn. 5Co/12/2018 (aj keď sa týkal prípadu, kde zmluva o spotrebiteľskom úvere platne vznikla, avšak
nemala zákonom vyžadované náležitosti):
O K otázke plynutia subjektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.02.2018, sktorým sa plne stotožňuje, a v zmysle ktorého „Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107
ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho

úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná
vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach zakladajúcich bezdôvodné obohatenie a ktoré sú
predpokladom uplatnenia práva na súde. Čas, kedy spotrebiteľ plní, je významný na účely objektívnej
premlčacej doby (od kedy k bezdôvodnému obohateniu ,,došlo“) a nemožno ho bez ďalšieho spájať so
začiatkom subjektívnej premlčacej doby len s poukazom na povinnosť poznať právo. Každý a teda aj

spotrebiteľ je povinný poznať právo, no žiadny spotrebiteľ nemá povinnosť vedieť právo aj aplikovať.
Tvrdenie spotrebiteľa o skutočnosti, na základe ktorej sa dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia
však aj spotrebiteľ musí preukázať a súd v súvislosti s tým umožní dodávateľovi použiť jeho procesné
prostriedky“.
O K objektívnej premlčacej dobe odvolací súd uvádza, že žalovaný ako osoba dlhodobo podnikajúca na
finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno

od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného
i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou je poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa
na poskytovanie úverov. Uvedené sa nedá potom hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Aj keby odvolací súd pripustil, že žalovaný
nechcel dojednať zmluvu so žalobkyňou v snahe získať prospech, ťažko možno uveriť, že žalovaný

nevedel, čo môže takýmto konaním spôsobiť a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený.

13. Objektívna premlčacia lehota:
KS v Žiline - 11Co/471/2014 - Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový súd,
pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke premlčania, nepostupoval v súlade s citovanými ustanoveniami

Občianskeho zákonníka a svoje rozhodnutie nezaložil na konkrétnych, výsledkami vykonaného
dokazovania preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach; odvolacím súdom zvolené riešenie nastolenej
otázky, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia, je založené na chybnom
právnom posúdení.
Odvolací súd nepovažuje za správny názor, že navrhovateľ vedomosť o tom, kedy vzniklo

bezdôvodné obohatenie, nadobudol až doručením rozsudku Krajského súdu Žilina 9Co/154/2012
, ktorým sa odporca v danom konaní (v súčasnosti navrhovateľ)
domáhal nezaplatenia regresných súm (vyplatené invalidné dôchodky vo výške 1.878,10 eur) a v danom
konaní išlo o dávku rozdielnu od tej, ktorá je predmetom tohto konania. Odvolací súd je toho názoru,
že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky (22.12.2008)

navrhovateľa voči odporcovi a k tomuto dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia. Oprávnený sa totiž dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
v okamihu, kedy preukázateľne získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých
si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba je zodpovedná za vznik
bezdôvodného obohatenia. Nemusí však ísť o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom

subjekte. Preto pokiaľ aj navrhovateľ získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa odporcu,
ako za bezdôvodné obohatenie zodpovedajúceho subjektu po doručení rozsudku odvolacieho súdu
v inej veci, tak nemožno konštatovať, že zo strany odporcu išlo o vznik bezdôvodného obohatenia
úmyselnýmkonaním,vktoromprípadeplatí10-ročnápremlčaciadoba.Zároveňodvolacísúdkonštatuje,
že subjektívna lehota musí byť naplnená najneskôr s uplynutím objektívnej doby, ktorá je 3 roky, resp.

u úmyselného konania 10 rokov. V danom prípade však v čase podania žaloby 3-ročná objektívna
premlčacia doba (počítaná od vzniku bezdôvodného obohatenia) už uplynula a do úvahy by prichádzala
z hľadiska relevantnosti len objektívna 10-ročná premlčacia doba, avšak neboli splnené podmienky
pre jej aplikáciu, nakoľko zo spisového materiálu ani z tvrdených skutočností oboma účastníkmi
konania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by preukazovali úmysel odporcu získať právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Jednak z toho dôvodu, že odporca je presvedčený o správnosti svojho
nároku a správnej aplikácie § 238 Zákona o sociálnom poistení na daný prípad a jednak z toho dôvodu,
že ani navrhovateľ nepreukázal, že by odporca vo viacerých obdobných prípadoch založených na
rovnakom skutkovom a právnom posúdení postupoval v rozpore s ust. § 238 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistení. Úmysel odporcu ohľadne získania bezdôvodného obohatenia nie je možné odvodzovať iba z

názoru odvolacieho súdu iba z jedného konania, a to vzhľadom na to, že tento právny záver je záväzný
len pre danú vec. Osobitne za situácie, keď sa o vzniku bezdôvodného obohatenia účastníci dozvedeli
zjavne až po uplynutí objektívnej 3-ročnej lehoty na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia odmomentu jeho vzniku. Preto v danom prípade je na mieste uplatnenie 3- ročnej objektívnej premlčacej
doby, ktorá uplynula dňa 22.12.2011.
NS SR sp. zn. 5 Cdo/291/2015 (rozhodnutie o dovolaní voči rozsudku KS v Žiline sp. zn. 11Co/471/2014)

- V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už
sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a
z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi v čase vzniku bezdôvodného
obohatenia a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a
o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského

voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu vyplatených plnení voči
zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nevylučuje,
že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle citovaného ustanovenia bude
práve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti s vyplatením dávok. Keďže
v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie

na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto
dôvodovbolsprávnyzáverodvolaciehosúdu,žeprávožalobcujepremlčané,pretože3-ročnáobjektívna
premlčacia doba začala plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobcu
vprospechžalovanej)auplynuladňa22.decembra2011,t.j.predpodanímžalobynasúddňa8.februára
2013.

ÚS SR - III. ÚS 448/2017 (rozhodujúci o sťažnosti voči vyššie uvedeným rozhodnutiam KS v ZA a
NS SR) - Sťažovateľ nasmeroval svoju sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu i najvyššieho súdu,
pričom opätovne zopakoval a predostrel svoj právny pohľad na vec prezentovaný pred všeobecnými
súdmi. Uvádza, že napadnutými rozhodnutiami došlo k neprípustnému zásahu do jeho označených
práv z dôvodu zaujatia nesprávneho právneho názoru k otázke premlčania bezdôvodného obohatenia.

Tvrdenia krajského súdu i najvyššieho súdu o neúmyselnom obohatení žalovaného sú podľa názoru
sťažovateľa „v hrubom rozpore so súdnou praxou s prvkami svojvôle a arbitrárnosti. Nakoľko išlo
zo strany žalovaného o úmyselné obohatenie, platí 10-ročná objektívna premlčacia doba. Z hľadiska
posúdenie subjektívnej premlčacej doby bolo pritom nesporné, že o bezdôvodnom obohatení som sa
dozvedel až dňa 04.12.2012, kedy mi bol doručený zmeňujúci rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.

zn. 9Co 154/2012 zo dňa 11.10.2012, v ktorom krajský súd vyslovil
neexistencii práva žalovaného na akúkoľvek regresnú náhradu a celú vec účastníkom detailne (po cca
5 pojednávaniach a jednej kasácii) účastníkom právne vysvetlil a zmenil rozsudok okresného súdu.
Uvedený deň je rozhodujúcim pre začatie plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Je nelogické,
že by som žalovanému plnil za stavu, že by som mal vedomosť o neexistencii práva žalovaného. Ak

by som túto vedomosť mal, logicky by som žalovanému nič neplatil. Subjektívna premlčacia doba tak
logicky nemohla plynúť odo dňa vykonania platby.“. Sťažovateľ je tak presvedčený o tom, že nárok
uplatnil včas v 2-ročnej subjektívnej a v 10- ročnej objektívnej premlčacej dobe. Zo strany žalovaného
išlo o „hrubo nezákonné“ konanie, a preto ide o úmyselné obohatenie. Dôvodí, že právny omyl je
podľa právnej teórie irelevantný a „je úplne nerozhodné, že si žalovaný sám vyložil (resp. skôr dotvoril)

zákon podľa svojich potrieb a v môj neprospech. V danej veci navyše nešlo o žiaden právny omyl,
ale o cielené konanie a zavádzanie mojej osoby. Rozhodujúcim pri bezdôvodnom obohatení bola
skutočnosť, že žalovaný plnenie bez právneho dôvodu aktívne a úmyselne vymáhal a jeho celé konanie
smerovalo k získaniu plnenia, na ktoré od počiatku nemal právny nárok, avšak žalovaný neustále
prezentoval opak. Ide tak zreteľne o úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Podstatné je, že v mojej

veci žalovaný postupoval nezákonne a úmyselne sa obohatil, čo je nesporné. “. Pre účely overenia
opodstatnenosti námietok predostretých sťažovateľom sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 116/2013 a v rámci neho
i s napadnutým rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 291/2015 z 28. februára
2017, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. V jeho obsahu najvyšší súd konštatoval,

že odvolací súd nárok žalobcu nezamietol z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby či jej
nesprávne určeného počiatku, ale z dôvodu, že už pred podaním žaloby došlo k uplynutiu objektívnej
premlčacej doby. Najvyšší súd tento právny záver krajského súdu považoval za správny a v relevantnej
časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol: „Pre stanovenie počiatku plynutia objektívnej premlčacej
doby ... je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Všeobecne je týmto dňom ten

deň, kedy by si oprávnená osoba mohla svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť
po prvý krát, t.j. kedy by mohla podať žalobu (actio nata), pričom nie je rozhodujúce, či bola v situácii,
ktorá mu uplatnenie práva prípadne znemožňovala ... Ide o objektívne určený počiatok behu premlčacej
doby, ktorý sa odvíja od právnych skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia sú nezávisléod úrovne vedomia (znalostí) oprávneného subjektu zodpovednostného vzťahu. Odvolací súd správne
určil počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby na deň, kedy žalobca uhradil za žalovanú (ako
tvrdil neoprávnene) poslednú splátku vyplateného nemocenského, t.j. 22. decembra 2008.“ Najvyšší

súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že Občiansky zákonník predpokladá 3-
ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročná premlčacia doba sa uplatní iba v prípade ak ten, kto sa
domáha vydania bezdôvodného obohatenia tvrdí a preukáže, že bezdôvodné obohatenie bolo na jeho
úkor získané úmyselne. Následne vychádzal z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom zákone
(s. 8 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) a uzavrel, že rozhodujúcim znakom úmyselného

konaniajepredchádzajúcavedomosťsubjektu,ktorýsaneoprávneneobohatil,otom,žesvojímkonaním
získava(úmyselpriamy)alebozískaťmôže(úmyselnepriamy)plnenie,ktorémunepatríanaktorénemá
nárok. Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal
(a ani odvolací súd nezistil) žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaná pri
vymáhaní regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. postupovala s úmyslom získať od žalobcu plnenie, na ktoré nemá nárok a ani také

okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej (resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so
zákonom a neoprávnene vymáha regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné
plnenie od žalobcu nepreukazuje jej vedomosť o tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok
a získavala ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu.
Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu od tretích osôb, ktorá vznikla výplatou dávok v

dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako verejnoprávnej inštitúcii poverenej plnením úloh
v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva
priamo zo zákona.“ K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí
alebo jej bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí
preukázať, že žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí,

čo sa v danom prípade nepreukázalo. Citujúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „žalovaná počas
celého konania zastávala názor, že postupovala v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na
podporu svojich tvrdení, pričom neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu
akokoľvek menila. V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v
ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi

bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi ... a ktoré by
dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný
podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v
konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto

dôvodovbolsprávnyzáverodvolaciehosúdu,žeprávožalobcujepremlčané,pretože3-ročnáobjektívna
premlčaciadobazačalaplynúťdňa22.decembra2008(uhradenímposlednejfinančnejčiastkyžalobcuv
prospech žalovanej) a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára
2013.“.
Vo vyššie uvedenej línii pokračuje NS SR aj v aktuálnom rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/238/2017 - 18. V

prejednávanej veci odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie žalovaného ako úmyselné, pričom
konštatoval nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový prospech bez právneho dôvodu na úkor
žalobkyne. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel
žalovaného je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré spočívajú v profesionálnosti a odbornosti
žalovaného, v dlhoročnom pôsobení žalovaného na finančnom trhu v oblasti poskytovania úverov a

pôžičiek, v úmysle žalovaného dosiahnuť zisk dojednávaním nekorektných úrokov a odplaty a taktiež v
množstve súdnych sporov nebankových subjektov so spotrebiteľmi.
19. Tu dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom
podnikateľskompostavenínebankovýchsubjektovvoblastiposkytovaniaúverovadoterajšiasúdnaprax
týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať

nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnom prípade
je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného
práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho
úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto
dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa,

resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-
ročnú premlčaciu lehotu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne
právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ.
Iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu ako pri bezdôvodnomobohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až
po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia
veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo

k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania
úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná
objektívna lehota.
21. Dovolací súd preto konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu ohľadne toho, že samotný fakt,
že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa vo

všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa
obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie objektívnej premlčacej lehoty
súdmi nižších inštancií bolo nesprávne.
10.1. V prejednávanej veci žalobca uskutočnil posledný výber finančných prostriedkov dňa 24.09.2014
a poslednú platbu v prospech žalobcu dňa 23.03.2015. Objektívna premlčacia lehota na vrátenie
plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu (keďže zmluva nevznikla) tak začala plynúť dňa 24.03.2015

a uplynula dňa 24.03.2018. Žaloba podaná na súde dňa 12.07.2018, tak bola podaná po uplynutí
objektívnej premlčacej lehoty a preto jej nebolo možné vyhovieť. Žiadny ani nepriamy úmysel žalobcom
sa bezdôvodne obohatiť zo strany žalovaného preukázaný nebol. O tom, že takýto úmysel neexistoval
a že žalobca vychádzal z platnosti zmluvy svedčia jednak Obchodné podmienky podľa čl. II. odsek
8, ktorých - Klient súhlasí s tým, že Banka si vyhradzuje právo c) stanoviť výšku Úverového rámca

a Štandardnej splátky na základe vyhodnotenia klientom predložených dokladov a podľa interných
pravidiel Banky. Ak klient zmeny neodmietne v lehote 30 dní od zaslania potvrdzujúceho listu o zmenách,
resp. ak v tejto lehote uskutoční transakciu, platí, že zo zmenami súhlasí. Predmetné ustanovenie však
považuje súd za neplatné, keďže v spotrebiteľských vzťahoch nie je odklon od kontraktačných pravidiel
OZ možný. K všeobecnej námietke, že žalovaný ako osoba pôsobiaca na finančnom trhu má poznať

zákonné predpisy súd len dodáva, že aj právny zástupca žalobcu ako osoba práva znalá, vychádzal
nesprávne z platnosti zmluvy.

14. Subjektívna premlčacia lehota:
Podľa NS SR sp. zn. 3Cdo/167/2017 - Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“)

rozsudkom zo 14. júna 2016 č.k. 5 C 49/2016-67 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala,
aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 2 863,98 € s príslušenstvom, ktorá predstavuje
bezdôvodné obohatenie žalovanej získané na úkor žalobkyne. Vychádzal z nasledujúceho: V zmysle
§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z. podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere
bol okrem všeobecných náležitostí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“).

V danom prípade tejto údaj v uzatvorených zmluvách absentoval, preto sa malo vychádzať z toho, že
úver je poskytnutý bezúročne a sumy vyplatené nad výšku poskytnutého úveru predstavujú bezdôvodné
obohatenie. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe účinne vzniesla
námietku premlčania práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že k jeho
premlčaniudošlotakvsubjektívnejdvojročnejpremlčacejdobe,akoajvobjektívnejtrojročnejpremlčacej

dobe (§ 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Zákon č. 258/2001 Z.z. bol vyhlásený v Zbierke
zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka.
Treba preto vychádzať z toho, že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy vedela, že ak v zmluvách
chýba údaj o RPMN, úver je bezúročný a bez poplatkov. Jej tvrdenia, že o bezdôvodnom obohatení
sa (subjektívne) dozvedela až po vysvetlení, ktoré jej podal právny poradca približne 2 mesiace

pred podaním žaloby, považoval za účelové. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa žalobkyňa reálne
dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatila úrok, ktorý
nebola povinná zaplatiť (pri prvej zmluve 22. júna 2006, pri druhej zmluve 23. mája 2007 a pri tretej
zmluve 22. apríla 2008). Objektívna trojročná premlčacia doba jej začala plynúť okamihom získania
bezdôvodnéhoobohateniažalovanou,toznamenápriprvejzmluve30.októbrom2006,pridruhejzmluve

24. augustom 2007 a pri tretej zmluve 22. aprílom 2008. Pokiaľ bola žaloba podaná na súde až 11.
apríla 2016, bolo ňou uplatnené premlčané právo. Za nenáležitú označil pritom súd prvej inštancie
argumentáciu žalobkyne o desaťročnej objektívnej premlčacej dobe. Žalovaná sa totiž nedopustila
úmyselného konania, predpokladom ktorého je vedomosť konajúceho, že sa bezdôvodne obohacuje;
to v jej prípade preukázané nebolo.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 9. novembra 2016
sp. zn. 7 Co 302/2016 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd poukázal na to,
že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sadozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o

osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.
To, kedy oprávnený získal informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné [odvolací súd v súvislosti s tým poukázal
na právne závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. 1 Cdo 67/2011]. Rozhodujúcim pritom je, že zákon č. 258/2001 Z.z. priamo ustanovuje,
kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. I keď je v danom prípade žalobkyňou spotrebiteľka
práva neznalá, bolo by neprimeranou ochranou jej práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby posunutý na deň, kedy sa od svojho právneho poradcu dozvedela, že žalovaná sa
na jej úkor obohatila. Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodného s názorom súdu prvej inštancie,
subjektívnadvojročnápremlčaciadobanavydaniebezdôvodnéhoobohateniauplynulavdanomprípade

pred podaním žaloby. Súd prvej inštancie bol preto povinný prihliadnuť na námietku premlčania dôvodne
vznesenú žalovanou, v dôsledku ktorej nemohol žalobkyni priznať premlčané právo. Podľa právneho
názoru odvolacieho súdu žalobkyňa nepriliehavo poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
6 MCdo 9/2012, v zmysle ktorého princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach
v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V

danom prípade totiž žalovaná vzniesla hmotnoprávnu námietku premlčania, na ktorú súd musel vziať
zreteľ. Ak druhá strana účinne vzniesla námietku premlčania, nemožno ani v prípade spotrebiteľa
pripustiťodlišnúinterpretáciuustanovenízákonaoplynutísubjektívnejpremlčacejdoby,vktorejsamôže
domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie spísané advokátom, ktorý v článku

II. dovolania výslovne uviedol, že podaný mimoriadny opravný prostriedok je prípustný podľa § 421 ods.
1 písm. b/ CSP, lebo napadnuté rozhodnutie, ktorým bol potvrdený prvoinštančný rozsudok, záviselo
od vyriešenia právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu zatiaľ ešte nevyriešenej. Podľa
presvedčenia žalobkyne odvolací súd založil rozhodnutie na nesprávnom právnom názore, ktorým
de facto zotrel rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou. Žalobkyňa, plniac svoje

povinnosti z úverových zmlúv, poskytovala - ako spotrebiteľka - žalovanej peňažné plnenia, pričom
nemala vedomosť o tom, že v zmluve chýba nejaká náležitosť, v dôsledku ktorej je úver bezúročný a bez
poplatkov. Fikcia znalosti právnych predpisov sa v jej prípade nemôže uplatniť. Odvolacím súdom prijatý
právny názor o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je nepodložený výsledkami vykonaného
dokazovania a priečiaci sa zákonu (§ 102 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Skutočnú vedomosť o tom,

že žalovaná sa na jej úkor bezdôvodne obohatila, získala žalobkyňa až po právnej porade 26. januára
2016, bezprostredne po ktorej udelila plnú moc svojmu právnemu zástupcovi, aby ju zastupoval v
danom spore. Od tohto dňa do podania žaloby neuplynula žiadna premlčacia doba. Zdôraznila, že
pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutné preukázať vedomosť jednak o vzniku
bezdôvodného obohatenia, jednak o tom, kto sa bezdôvodne obohatil. V danom prípade výsledky

vykonaného dokazovania nepreukázali, že by žalobkyňa získala takúto vedomosť pred 26. januárom
2016. Z týchto dôvodov dovolateľka žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
V danom prípade právna otázka, ktorú dovolateľka nastolila v dovolaní, bola už dovolacím súdom
vyriešená. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 pripomenul, že právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky,
a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd tu konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú

objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a
dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na

jehoúkorbezdôvodneobohatil.Keďžeoprávnenýsaobezdôvodnomobohatenínemôžedozvedieťskôr,
ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia zbezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.
Pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k
záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že
oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť

zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“.
K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 121/2009, v
ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa
oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o
tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda

nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie).
Na podklade uvedeného dovolací súd konštatuje, že žalobkyňa nedôvodne tvrdí, že právna otázka,
ktorú nastolila v dovolaní, nebola ešte dovolacím súdom vyriešená. Na tom nemôže nič zmeniť nesúhlas
žalobkyne založený na jej skutkových tvrdeniach, v zmysle ktorých sa o okolnostiach významných
z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby dozvedela v iný deň, než uviedol

odvolací súd.
Dovolací súd k predchádzajúcim bodom poznamenáva, že pri argumentácii akýmkoľvek súdnym
rozhodnutímtrebavždyjehotextvnímaťvkontextekonania,vktorombolorozhodnutievydané.Vdanom
prípade žalobkyňa nenáležite poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012 [a v
ňom vyjadrený právny názor (že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ ustupuje v spotrebiteľských veciach

v závislosti od konkrétnych okolností princípu dôležitejšiemu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa)]
vydané v skutkovo a právne odlišnej (exekučnej) veci, líšiacej sa od predmetného sporu žalobkyne a
žalovanej nielen z hľadiska podstaty a účelu konania, ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Nie
bezvýznamnou je tu tiež okolnosť, že v konaní sp. zn. 6 MCdo 9/2012 poukázal najvyšší súd na uvedený
princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc

rozhodcovskéhosúduvydaťrozhodcovskýrozsudok);vdanomprípadealežalovanávdovolanívzťahuje
uplatnenie tohto princípu na riešenie hmotnoprávnej otázky (začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby).
14.1. NS SR tak rozhodol v súlade s právnymi názormi ako prevažujúcej praxe krajských súdov iných
ako KS v Prešove, tak aj v súlade s názormi vyslovenými v českej súdnej praxi, kde podľa

O NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 - „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle §
107
odst. 1 ObčZ je v případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy
rozhodující vědomost oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že
smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní

znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva,
podle níž plnil, neplatná skutečně je. Podle právní teorie (srovnej např. Švestka, J., Spáčil, J.,
Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 101 - 110. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, 609 s.) i
praxe (např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 16. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 446/2009 ) je pro počátek
běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 obč. zák. rozhodný okamžik, kdy
se oprávněný v konkrétním případě skutečně dozví o tom, že došlo na jeho úkor k získání
bezdůvodného obohacení a kdo jej získal. V případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z

neplatné smlouvy je takovou rozhodující vědomostí znalost oprávněného těch skutkových okolností,
z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda
oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové
okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, je neplatná (srov. usnesení Nejvyššího soudu ČR
ze dne 18. 3. 2008, sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 ). V souzené věci byla okolnost, že nájemní smlouva byla
uzavřena bez souhlasu obecního úřadu a že podnájemní smlouvou jsou předmětné prostory
pronajímány k účelu, ke kterému nejsou stavebně určeny, žalobkyni známa již při uzavření těchto smluv(viz skutková zjištění, jenž nelze v dovolacím řízení úspěšně zpochybnit). Odvolací soud se tak při
posouzení začátku běhu subjektivní promlčecí doby od ustálené judikatury neodchýlil.“
O ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03 - Přijetí závěrů obecného soudu o obsahu právního

úkonu (smlouvy) je posouzením právním, představuje autoritativní interpretaci právně relevantního
projevu soukromé vůle, není tedy zjištěním skutkovým, nýbrž činěním právních poznatků
(viz shodně usnesení sp. zn. III. ÚS 280/03 ). Skutkovými jsou v této souvislosti toliko zjištění
faktuální (nikoli ale zjištění povinnostní), čili zjištění samotné existence právního úkonu, identifikace jeho

subjektů, je-li učiněn v písemné formě, ověření pravosti listiny, konstatování znění textu apod.
O NS ČR sp. zn. 33Odo/1688/2005 - již v rozsudku ze dne 29. října
1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97 , uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a
stanovisek pod č. R 73/2000, vyslovil Nejvyšší soud ČR názor, že zjišťuje-li soud obsah
smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění, zatímco dovozuje-li

z právního úkonu konkrétní práva a povinnosti účastníků právního vztahu, jde již o aplikaci
práva na zjištěný skutkový stav, tedy o právní posouzení. Obdobně v rozsudku ze dne
31. října 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99 , publikovaném v časopise Soudní judikatura
pod č. 46/2002, uvedl dovolací soud, že činí-li soud z obsahu smlouvy (případně z dalších pramenů)

zjištění o tom, co bylo jejími účastníky ujednáno, dospívá ke skutkovým zjištěním; vyvozuje-li poté, jaká
práva a povinnosti odtud pro účastníky vyplývají, formuluje závěry právní, resp. jde o právní posouzení
věci.
O KS v Trenčíne sp. zn. 17Co/341/2017 - Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku podpisu zmluvy.

Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky
zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že
žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne
získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom
predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým,

že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia
sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník
musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamihom, kedy uhradí
splátku, ktorou poskytnutú istiny preplatí.
Koniec koncov aj KS v PO vo veci sp. zn. 11Co/46/2017 uviedol - V danom prípade by bola zachovaná

len premlčacia doba za predpokladu, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie
sa. Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa musí byť nespochybniteľným spôsobom preukázaný
úmysel, a to či už priamy alebo nepriamy, smerovaný k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a musí
existovať v čase získania bezdôvodného obohatenia. O zákonných nedostatkoch spotrebiteľskej zmluvy
sa žalobkyňa mohla dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto hájiť svoje práva. Aj odvolací súd sa

stotožnil s námietkou žalovaného, že nárok je premlčaný uplynutím tak subjektívnej, ako aj objektívnej
premlčacej lehoty a žalobu v tejto časti zamietol pre nepreukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne
sa obohatiť.
15. Podľa okresného súdu teda v prípade, ak bezdôvodné obohatenie má vzniknúť na základe toho,
že došlo k plneniu bez právneho dôvodu (z neexistentnej zmluvy), tak skutkové okolnosti svedčiace

o bezdôvodnom obohatení (aj vzhľadom na jasnosť ustanovení OZ o kontraktačnom procese) má
spotrebiteľ k dispozícii už poskytnutím plnenia. To, či tieto skutkové okolnosti vie/nevie právne vyhodnotiť
už relevantné nie je (obdobne KS v TN sp. zn. 17Co/315/2017 - Ad 1. Vedomosť o obsahu práva je
ovládanázásadou„Neznalosťprávaneospravedlňuje.“Znalosťprávasaujehoadresátovnevyvrátiteľne
predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania jeho znalosti, ako východiska pre

vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je
potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. Pre uvedenú zložku vedomia oprávneného o
bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom
obohatení v zmysle § 107 ods. 1 OZ je
potrebné vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je

potrené považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. V prípade právnej
domnienky,akoujeznalosťprávadokoncanevyvrátiteľné. Ad2.Vedomosťotom,žezmluvaneobsahuje
údaje podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasus písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. ).
Keďže posledná platba zo strany žalobcu bola poskytnutá dňa 23.03.2015, tak subjektívna premlčacia
lehota na vrátenie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu (keďže zmluva nevznikla) začala plynúť

dňa 24.03.2015 a uplynula dňa 24.03.2017. Žaloba podaná na súde dňa 12.07.2018, tak bola podaná
po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty a preto jej nebolo možné vyhovieť.

16. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Keďže zmluva nevznikla, neexistuje ani zmluvná podmienka
neprijateľnosti, ktorej sa žalobca domáha, preto žaloba v tejto časti bola bez ďalšieho zamietnutá.

17. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods.2 C.s.p. - Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
17.1. žalovaný v konaní plne úspešní m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd nezistil
a zo strany žalobcu neboli uvedené dôvody na aplikáciu § 257 C.s.p. a takým dôvodom nie je samotné
postaveniespotrebiteľa,ktoréautomatickyneznamenávýhruvspore,resp.vprípadeprehrynepriznanie

náhrady trov konania dodávateľovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)

vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.