Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 27, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/63/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111231422
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7111231422.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Gizely Majerčák, v právnej veci žalobcu S. T., narodeného X.X.XXXX,
bývajúceho W. R. F.D., K. č. XX, zastúpeného JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátom so sídlom v
Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému Slovenskej republike, v mene ktorej vystupuje Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 5. novembra 2013, č.k. 15C
346/2011-105, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o úrokoch z omeškania od 30.1.2011 do zaplatenia a výroku

o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o úrokoch z omeškania od 30.1.2011 do zaplatenia, ako aj vo výroku o
trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa 5.11.2013,
č.k. 15C 446/2011-105 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.792,82 € s 9,25%-ným
úrokom z omeškania od 30.1.2011 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru v Čani zo dňa
17.11.2009 č. ČVS : ORP-1335/ČA-KS-2009 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu (ako) obvineného
z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že dňa 17.11.2009 v čase okolo 14.00 hod. v obci W. R. F., okres X.-K. v
rodinnom dome na ulici K. č. XX, potom, ako sa priviedol do opitého stavu (mimo bydliska), sa po
svojej predchádzajúcej neakceptovanej verbálnej žiadosti o peniaze, adresovanej svojej matke v čase

obedňajších hodín, začal (po návrate domov) správať urážlivo voči matke, a to vulgárnymi nadávkami,
ktoré vyústili do verbálnych vyhrážok, že jej odreže hlavu, následne podišiel k nej a začal rukami v
rozčúlení trhať pulóver, ktorý mala oblečený, a pritom ju upozornil, že keď sa to v budúcnosti bude
opakovať, tak ju zabije, pričom pred jeho ďalším konaním vybehla na ulicu. Týmto svojím konaním u
svojej matky H. T. vzbudil dôvodnú obavu o jej život a zdravie, ktoré odôvodnila tým, že aj v minulosti
napadol blízku osobu a jeho konanie voči nej sa stáva čoraz častejšie agresívnejším, a to najmä pod
vplyvom alkoholu. Toho “istého“ dňa bol žalobca uznesením Okresného súdu Košice-okolie zo dňa

20.11.2009, č.k. OTp 465/09-14 vzatý do väzby s tým, že väzba u obvineného S. T. začala plynúť dňom
17.11.2009 o 18.20 hodine. Proti tomuto uzneseniu podal obvinený v zákonnej lehote sťažnosť. Krajský
súd v Košiciach uznesením zo dňa 9.12.2009, č.k. 6 Tpo 73/2009-24 zamietol sťažnosť obvineného S.
T. dôvodiac, že proti uzneseniu po jeho vyhlásení do zápisnice a výsluchu obvineného podal obvinenýsťažnosť,ktorúbližšieneodôvodnil.Krajskýsúdkonštatovaldôvodnosťpodozrenia,žestíhanýskutoksa
stal, že ho spáchal obvinený a vykazuje znaky prečinu a toto podozrenie má oporu vo výpovedi svedkov
H. T., J. T.. Uznesením Okresnej prokuratúry Košice-okolie zo dňa 26.1.2010, č.k. 1 Pv 776/09-21 bolo

trestné stíhanie proti obvinenému S. T. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. b/ Trestného zákona zastavené, pretože bolo nepochybne zistené, že sa nestal skutok, pre ktorý
sa vedie trestné stíhanie. Z väzby bol S. T. prepustený dňa 26.1.2010. Súd konštatoval, že žalobcovi
vzniklo právo na náhradu škody. Uviedol, že žalobca väzbu „zavinil“, lebo voči žalobcovi bolo vznesené
obvinenie dňa 17.11.2009, a v ten istý deň (dňa 17.11.2009) bol vzatý do väzby. Jeho správanie, ktoré

tomu predchádzalo odôvodňovalo jeho vzatie do väzby. Žalobca totiž požíval v rozhodnom období
alkohol(podľadychovejskúškyvykonanejvpredmetnýdeňbolozistené,žemalvkrvi1,55mg/lalkoholu)
a matke vulgárne nadával. V konaní boli zistené rozpory medzi tvrdenými skutočnosťami a svedeckými
výpoveďami, ako aj o tom, že obvinený sa nezdržiaval v rozhodnej dobe na označenom mieste. Podľa
znaleckého posudku vypracovaného J.. Y. v trestnom konaní miera „trestu“ u jeho matky je viazaná na
to, aby sa liečil, aby bol poslaný na protialkoholické liečenie a podľa toho menila svoj postoj. Jednalo sa o

podozrenie z úmyselného prečinu nebezpečného vyhrážania voči matke, s ktorou žalobca žil v spoločnej
domácnosti a ktorá v čase verbálneho útoku dosahovala vek 85 rokov. Žalobca je osobou, ktorá bola
v minulosti „viackrát trestne stíhaná“. V posledných desiatich rokoch sa dopustil obdobného trestného
činu voči poškodenej matke, za čo bol „odsúdený“ v konaní vedenom na Okresnom súde Košice-okolie
pod sp.zn. 4T 130/2004 pre trestný čin nebezpečného vyhrážania podľa § 197a ods. 1, 2 Trestného

zákona. Rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 27.9.2006, č.k. 3T 167/2005-172 bol žalobca
oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora Košice-okolie z 9.10.2005, sp.zn. 1Pv 742/2005 pre
skutok kvalifikovaný ako trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa §
184a ods. 1 Trestného zákona, nakoľko tento skutok nie je trestným činom.

Žalobca bol v prejednávanej veci vo väzbe od 17.11.2009 do 26.1.2010. Okresný súd pri náhrade
nemajetkovej ujmy vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za rok 2008, ktorá činila 723,03 € a v roku 2009 744,50 €. V roku 2009 „strávil“ žalobca 45 dní
vo väzbe a v roku 2010 26 dní vo väzbe. Za dni strávené vo väzbe v roku 2009 vznikla žalobcovi ujma
vo výške 1.084,50 € (723,03 € : 30 = 24,10 € x 45 dní) a v roku 2010 ujma vo výške 645,32 € (744,50

€ : 30 = 24,81 € x 26 dní). Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe predstavovala
sumu 1.729,82 €.

Žalobca v tomto konaní ale nepreukázal zásah do cti, dobrej povesti a dôstojnosti, ktorý je v príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním. Ľudia v obci žalobcu vnímali ako človeka, ktorý bol v minulosti odsúdený

a konkrétnu väzbu ani nevnímali, o čom svedčí výpoveď starostky. „Priateľka“ žalobcu vo výpovedi
potvrdila, že tak vo vzťahu k nej, ako aj k ľuďom v obci a matke sa nič nezmenilo. So žalobcom sa naďalej
stretáva, v spoločnej domácnosti so žalobcom nežije, lebo si to jeho matka nepraje. Už v minulosti mal
žalobca narušený vzťah so svojou matkou. Žalobca nepreukázal, aby konkrétne trestné stíhanie bolo
zásahom do jeho cti, dôstojnosti a dobrej povesti, a preto súd žalobu nad priznanú sumu (1.729,82

€), t.j. na zaplatenie 15.568,38 € (17.298,20 € - 1.729,82 €) zamietol ako neopodstatnenú. Na zistený
skutkový stav aplikoval súd ustanovenie § 3 ods. 1 písm. e/ zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých ďalších zákonov v znení platnom
v rozhodnom období (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., § 8 ods. 5
písm. a/, ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z., § 17 ods. 1, 2, 4 zák. č. 514/2003 Z.z. Pretože žalovaný

prijal podanie žalobcu z 30.8.2010 na predbežné prerokovanie, od 30.1.2011 sa žalovaný dostal do
omeškania s náhradou škody podľa § 16 zák. č. 514/2003 Z.z., a tak je žalovaný povinný zaplatiť úrok
z omeškania vo výške 8% vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, a preto
súd zaviazal žalovaného zaplatiť úrok z omeškania z prisúdenej istiny vo výške 9,25% (1,25% + 8%).
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ako aj o zaplatenie úrokov z omeškania. Výrok o náhrade trov

konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, podal žalobca v zákonnej
lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutú časť rozsudku a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 17.298,20 € s 9% úrokom z omeškania ročne od 1.10.2010 do zaplatenia. Označil

odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p. Uviedol, že okresný súd konštatoval, že
nepreukázal zásah do cti, dobrej povesti a dôstojnosti, ktorý je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním.
Občania obce vnímali jeho vzatie do väzby s tým, že opäť niečo nezákonné vykonal. V danom prípade
bol to on, voči komu bol uplatnený nezákonný postup, aj napriek tomu, že sa žiadneho protizákonnéhokonania nedopustil. Rozhodujúcim v danej veci je to, že bola na ňom vykonaná väzba, a väzba je v
príčinnejsúvislostisovznikomškody.Zustálenejsúdnejpraxevyplýva,žetrestnéstíhanieavrámcineho
aj prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca. Nezákonná väzba

vyvolala u neho psychické napätie, pocity krivdy, sklamania, nespravodlivosti, úzkosti a strachu. Je si
vedomý svojich predchádzajúcich previnení, ale v tomto prípade bola väzba vykonaná aj napriek tomu,
že sa ničoho nedopustil. Ak by súd dospel k záveru, že vzhľadom na jeho minulosť mu nepatrí žiadna
satisfakcia, znamenalo by to, že kedykoľvek v budúcnosti bude možné na ňom vykonať nezákonnú
väzbu. Priznanie finančnej satisfakcie v primeranej výške môže splniť aj účel z hľadiska prevencie pred

ďalším podobným konaním. Priznanie neprimeraného nízkeho finančného zadosťučinenia len prehlbuje
pocit právnej neistoty, pocit krivdy, nespravodlivosti a úzkosti.

Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.792,82 € s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 30.1.2011 do zaplatenia, podal
žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť rozsudok v napadnutej časti a zamietnuť žalobu

v celom rozsahu alebo zrušiť rozsudok v napadnutej časti a vrátiť vec v rozsahu zrušenia na ďalšie
konanie. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a písm. f/ O.s.p. Poznamenal, že
okresný súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca si väzbu zavinil sám, a že nepreukázal
existenciu zásahu do cti, dobrej povesti a dôstojnosti a paradoxne priznal žalobcovi s odkazom na
ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.792,82 € s

príslušenstvom. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s rozhodnutím o väzbe
Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 20.11.2009, sp.zn. OTp 465/2009. Poznamenal, že okresný
súd na strane 6 dôvodov rozhodnutia len stroho konštatuje, že výška nemajetkovej ujmy spôsobenej
rozhodnutím o väzbe predstavuje sumu 1.729,82 € a uviedol výpočet uvedenej sumy. Vyčítal súdu, že
riadne neodôvodnil napadnuté rozhodnutie. Pri odvolacom dôvode podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.

poukázal na vzťah k rozhodnutiu o väzbe podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý zakladá právo
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a zároveň § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý
určuje, kto právo na náhradu škody má. Nárok na náhradu škody nevzniká samotným oslobodením spod
obžaloby, ale je treba vždy skúmať, či si väzbu poškodený nezavinil sám. V tomto prípade súd dospel
k záveru, že žalobca si väzbu zavinil sám. K neexistencii nemajetkovej ujmy uviedol, že súd počas

konania dospel k záveru, že žalobca nepreukázal žiaden zásah do cti, dôstojnosti či dobrej povesti a
nepreukázal tak existenciu nemajetkovej ujmy. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. pre priznanie náhrady
škody je treba preukázať existenciu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s napadnutým nezákonným
rozhodnutím. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik konkrétnej nemajetkovej ujmy, ktorá mu
vznikla v súvislosti s namietaným rozhodnutím o väzbe. Vyčítal súdu, že priznal žalobcovi aj úrok z

omeškaniavovýške9,25%zosumy1.792,82€ročneod30.1.2011dozaplatenia,ikeďžalobcasiuplatnil
úrok z omeškania len vo výške 9% ročne. Súd týmto rozhodnutím prekročil návrh žalobcu ohľadom
príslušenstva. Priznal úrok z omeškania od 30.1.2011, i keď žalovaný v liste zo dňa 2.3.2011 uviedol,
že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie svojho nároku dňa 30.8.2010 a štát je povinný nahradiť
škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa, keď si poškodený riadne uplatní nárok podľa § 15 zák.

č. 514/2003 Z.z. Teda najskôr od 2.9.2010 začala plynúť šesťmesačná lehota na uspokojenie nároku
žalobcu a táto uplynula dňa 2.3.2011, a tak až 3.3.2011 mohol byť žalovaný v omeškaní s plnením.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalobca,
ako aj žalovaný v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie

prípustné (§ 201 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je iba čiastočne dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený na

Krajskom súde v Košiciach dňa 27.10.2015 o 9.35 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2.
poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 156 ods. 1, 3 O.s.p. za použitia § 211 ods.
2 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.

Účastníci ako odvolacie dôvody označili dôvody v § 205 ods. 2 písm. a/, písm. d/, písm. f/ O.s.p.Podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je odvolacím dôvodom, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1 O.s.p., t.j. ide o taxatívny výpočet dôvodov, pre ktoré odvolací súd zruší rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodol vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,
h/ súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
i/ sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli,

alebo, ak také dôvody neexistovali,
j/ bol odvolacím súdom schválený zmier.

Ďalší odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že

skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom, nie
je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom k tomu, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za
konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na vadnom hodnotení dôkazov.

Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesovúčastníkov,alebovyšlinajavoinakzhľadiskazávažnosti(dôležitosti),zákonnosti,pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorých zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na danú

vec.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že

by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
§ 133 až § 135 O.s.p., alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia,

alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a

preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny, okrem výroku o úrokoch z omeškania a výroku o
trovách konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Okresný súd pochybil pri úrokoch z omeškania, keď rozhodol ultra petitum.

Podrobné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v podstate stotožňuje a na tie
aj odkazuje. Odvolanie žalovaného je totožné s jeho vyjadrením k žalobe v prvostupňovom konaní a z
tohto odvolania vyplýva, že opakuje argumenty, ktoré už žalovaný uvádzal v konaní pred súdom prvéhostupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa vyporiadal pri rozhodovaní vo veci samej. Právna argumentácia
súdu v tomto smere je presvedčivá a súladná aj s doterajšou súdnou praxou.

Žalovaný v odvolaní poukázal na konštatovanie súdu prvého stupňa, že žalobca si väzbu „zavinil“, lebo
voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie dňa 17.11.2009, a v ten istý deň bol vzatý do väzby rozhodnutím
súdu, ktorému predchádzalo správanie sa žalobcu, lebo v rozhodnom období požíval alkohol (podľa
dychovej skúšky mal v krvi 1,55 mg/l alkoholu) a matke vulgárne nadával.

K tomuto „konštatovaniu“ okresného súdu odvolací súd uvádza, že argumentácia okresného súdu, že
si žalobca zavinil väzbu sám, neobstojí.

Odvolací súd zdôrazňuje, že „požitie“ alkoholu a „vulgárne“ nadávky (ktorých sa mal dopustiť žalobca v
rozhodnom období), nie sú dôvodom na uvalenie väzby. Dôvody väzby sú uvedené v Trestnom poriadku.
Dôvodom väzby bolo trestné oznámenie matky žalobcu, v ktorom uviedla, že sa jej žalobca vyhrážal,

ktoré bolo motivované tým, že nemala rada družku žalobcu a zároveň chcela, aby žalobca sa podrobil
protialkoholickej liečbe.

O tom, že si žalobca väzbu nezavinil sám jednoznačne svedčí uznesenie Okresnej prokuratúry Košice-
okolie zo dňa 26.1.2010 č.k. 1 Pv 776/09-21, ktoré sa nachádza na č.l. 10 spisu, v ktorom je

konštatované, že trestné stíhanie voči S. T. sa zastavuje z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal
skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

Zákonč.514/2003Z.z.vustanovení§3určujerozsahzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúorgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú

a/nezákonným rozhodnutím,
b/nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom.

Z hľadiska výkladu teleologického (vychádzajúc zo zmyslu a účelu právneho predpisu), ktorým je v

prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je
potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, je zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto
rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestnej činnosti obvineným, má rovnaké
dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného

stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň
znamená, že podozrenie zo spáchaného trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia.

Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo

zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale
vo všeobecnej rovine predovšetkým článku 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch
materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv
jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať

právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základnýchpráv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej
len „zákon č. 58/1969 Zb.“) účinného do 30.6.2004. Súdna judikatúra sa zjednotila na názore,

že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania (alebo k oslobodeniu spod obžaloby), treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 23.2.1990 sp.zn. 1 Cz 6/90, publikovaný pod R 35/1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 28.6.1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod R 70/1994). Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania.Uvedenézáveryprijatévčaseplatnostizákonač.58/1969Zb.súnapriekzmeneprávnejúpravy

stále použiteľné.

Správne konštatoval súd prvého stupňa, že žalobca má právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe, lebo trestné stíhanie proti nemu bolo zastavené (§ 8 ods. 5 písm. a/ zákona č.
514/2003 Z.z.).

Ako už bolo vyššie konštatované, nie je opodstatnená námietka žalovaného, že právo na náhradu škody
žalobcovi nevzniklo, lebo si väzbu zavinil sám.

Pri náhrade výšky nemajetkovej ujmy správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 17 ods. 4 zákona

č. 514/2003 Z.z., najmenej 1/30 z priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky, ktorá v roku 2008 bola reprezentovaná sumou 723,03 € a v roku 2009 sumou
744,50 €.

Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby (žalobcu)

správne vychádzal z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady do slobody
pohybu, do práva na súkromie etc. Výkon väzby ďalej pôsobí stres, neistotu, úzkosť a podobne.

V danom prípade súd prvého stupňa pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol
všeobecne k závažnosti vzniku ujmu, ako aj k okolnostiam, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo.

Okresný súd zohľadnil relevantné kritéria pre posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy stanovenej v tejto
forme a výške zadosťučinenia. Podľa skutkového zistenia súdu prvého stupňa bol žalobca vo väzbe
(držaný) od 17.11.2009 do 26.1.2010, t.j. za 45 dní „strávených“ vo väzbe v roku 2009 mu prislúcha
suma 1.084,50 € a v roku 2010 za 26 dní suma 645,32 €.

Neopodstatnené boli výhrady žalobcu, ktorými sa domáhal priznania nemajetkovej ujmy vo výške
17.298,20 €, lebo skutočne žalobca počas celého konania nepreukázal ďalší zásah do cti, dobrej
povesti, dôstojnosti, s prihliadnutím na argumentáciu, ktorú súd prvého stupňa použil v dôvodoch svojho
rozhodnutia.

Vecne správne okresný súd rozhodol, pokiaľ uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi sumu
1.792,82 € a vo zvyšku nad prisúdenú sumu žalobu zamietol.

Opodstatnená je ale odvolacia námietka žalovaného o priznaní úrokov z omeškania, lebo skutočne súd
prvého stupňa rozhodol pri úrokoch z omeškania ultra petitum. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo

výške 9% a súd mu priznal úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne z prisúdenej istiny.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa pri úrokoch z omeškania rozhodol ultra petitum, neostala
odvolaciemu súdu iná možnosť, len zrušiť výrok o úrokoch z omeškania od 30.1.2011 do zaplatenia,ako aj o súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie (§ 221 ods. 1 písm. e/, h/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa bude povinný rozhodnúť o úrokoch z omeškania a taktiež sa vyporiadať aj s
námietkou žalovaného o začiatku plynutia doby omeškania z prisúdenej istiny.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

Vzhľadom na to, že odvolací súd zrušil rozhodnutie vo výroku o úrokoch z omeškania, ako aj vo výroku o
trovách prvostupňového konania, povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť o všetkých trovách
konania, teda aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.