Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, September 9, 2019

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 6C/109/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216204110
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Rebej

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2019:8216204110.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Marekom Rebejom v právnej veci žalobcu: W. Y., I.. XX.XX.XXXX,

Z. N.. I. XX, XXX XX Z., právne zastúpeného JUDr. Jozefom Stašakom, advokátom, so sídlom
Andraščíkova 3, 085 01 Bardejov proti žalovanému: Integračné zariadenie KOR-GYM, n.o., so sídlom
Hertník 85, 086 42 Hertník, IČO: 36 167 517, zastúpeného Mgr. Ivanou Blajskovou, nar. 05.02.1979,
bytom Kalinčiakova 4, 831 04 Bratislava, o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 10.183,96 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75
% ročne zo sumy 322,99 Eur od 11.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.09.2012 do
zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.11.2012

do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.12.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
5,75 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 57,00 Eur od 11.02.2013
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 228,00 Eur od 11.05.2013 do
zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.07.2013
do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.09.2013
do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.11.2013
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.12.2013 do

zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.01.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.02.2014
do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.03.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.04.2014
do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.05.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.06.2014
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.07.2014 do
zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.08.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.09.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.10.2014 do
zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 75,99 Eur od 11.12.2014 do
zaplatenia, všetko mesačnými splátkami vo výške 1.000,00 Eur splatnými vždy k 25. dňu kalendárneho

mesiaca počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného vyrovnania, pod následkom straty
výhody splátok v prípade nezaplatenia ktorejkoľvek splátky riadne a včas.

II. Žalobcovi p r i z n á v avoči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,88 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodnou žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.12.2011 a vedenou pod sp. zn.
5Cpr/1/2011 domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným,
Integračným zariadením KOR-GYM, n.o., Hertník 85, listom zo dňa 31.10.2011 žalobcovi, W. Y.i, je

neplatné a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy a nahradiť trovy konania. Svoju
žalobu odôvodňoval tým, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 16.8.1993 pracovnú zmluvu na funkciu
šofér s nástupom do práce 16.8.1993. Listom zo dňa 31.10.2011, doručeným žalobcovi 2.11.2011,
označeným ako okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom mu žalovaný oznámil, žejeho pracovný pomer v organizácii končí dňom doručenia podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.
Okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaný odôvodnil závažným porušením pracovnej disciplíny,
keďže žalobca v dňoch 19.9.2011 a 22.9.2011 sa nedostavil na pracovisko včas, teda o 5.00 hod. a

odmieta vykonávať prácu riadne v zmysle pokynov zamestnávateľa, čím opakovane porušil pracovnú
disciplínu. Žalobca listom zo dňa 7.11.2011 oznámil žalovanému, že pracovný pomer skončil neplatne
a že trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával a zároveň ho v zmysle § 47 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce vyzval, aby naďalej mohol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Tvrdil, že na
okamžitéskončeniepracovnéhopomeruzamestnávateľnemalkvalifikovanýprávny aniskutkovýdôvod,

ktorým by bolo naplnené ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keďže má za to, že
pracovnú disciplínu dňa 19.9.2011 a ani 22.9.2011 neporušil. Rovnako žalobca namietal skutočnosť, že
dôvod okamžitého skončenia uvádzaný žalovaným je neurčitý a tým nepreskúmateľný a že tým došlo
k porušeniu ustanovenia § 70 Zákonníka práce, ktorý vyžaduje pri okamžitom skončení pracovného
pomeru skutkovo vymedziť dôvod okamžitého skončenia tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom. Zároveň sa odvolával na to, že právny úkon podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka musí byť urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Svoj nárok na
náhradu mzdy odôvodňoval ustanovením § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce s tým, že je splnený základný
a rozhodujúci predpoklad vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením
pracovného pomeru žalovaným tým, že neplatnosť skončenia bola určená právoplatným rozsudkom
súdu.

2.UznesenímOkresnéhosúduBardejovzodňa06.02.2015vyhlásenýmnapojednávanívovecivedenej
pod sp. zn. 5Cpr/1/2011, bola žaloba žalobcu v časti o náhradu mzdy vylúčená na samostatné konanie,
ktorému bola následne pridelená sp. zn. 6C/109/2016.

3. Podaním dourčeným tunajšiemu súdu dňa 30.06.2016 žalobca špecifikoval výšku náhrady mzdy tak,
že za obdobie od 07.11.2011 do 07.11.2014 v zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce požaduje sumu
15.444,00Euraúrokyzomeškaniavovýške9,25%ročnezistiny429,-Eurod11.12.2011dozaplatenia,
9 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.01.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.02.2012
do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.03.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 429,- Eur od

11.04.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny
429,- Eur od 11.06.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.07.2012 do zaplatenia, 8,75
% ročne z istiny 429,- Eur od 11.08.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.09.2012
do zaplatenia, 8,75,% ročne z istiny 429,- Eur od 11.10.2012 do zaplatenia, 8,75,% ročne z istiny 429,-
Eur od 11.11.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.12.2012 do zaplatenia, 5,75 %

ročne z istiny 429,- Eur od 11.01.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.02.2013 do
zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.03.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 429,- Eur
od 11.04.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.05.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z
istiny 429,- Eur od 11.06.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.07.2013 do zaplatenia,
5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.08.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.09.2013

do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.10.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,-
Eur od 11.11.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.12.2013 do zaplatenia, 5,25 %
ročne z istiny 429,- Eur od 11.01.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.02.2014 do
zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.03.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,-
Eur od 11.04.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.05.2014 do zaplatenia, 5,25 %

ročne z istiny 429,- Eur od 11.06.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.07.2014 do
zaplatenia, 5,15 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.08.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 429,-
Eur od 11.09.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.10.2014 do zaplatenia, 5,05
% ročne z istiny 429,- Eur od 11.11.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.12.2014
do zaplatenia. V podaní uviedol, že náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nie je

ekvivalentom mzdy pre zamestnanca, ale je sankciou pre zamestnávateľa, ktorý pristúpil k takémuto
neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Ďalej uviedol, že výplatný termín u žalovaného bol 10. deň
v nasledujúcom mesiaci.

4. Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 06.11.2017 poukázal na skutočnosť, že žalobca si uplatnil

nárok za náhradu mzdy za obdobie od 07.11.2011 do 07.11.2014, t.j. po dobu 36 mesiacov, pričom viac
ako 12 mesiacov bol práceneschopný. Konkrétne od 04.11.2011 do 08.07.2012 a od 04.01.2013 do
14.04.2013. Ďalej žalovaný spochybnil tvrdenie žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného,
keďže ani po tom, ako bolo žalobcovi doručené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.19CoPr/5/2015 zo dňa 19.04.2016 sa žalobca nedostavil na pracovisko a nijako nedemonštroval snahu
skutočne sa zapojiť do práce podľa pracovnej zmluvy. Ďalej poukázal na to, že v konaní vedenom
na tunajšom súde pod sp. zn. 5Cpr/1/2011 sám žalobca tvrdil, že má určité bližšie nešpecifikované

zdravotné problémy, ktoré ho obmedzujú pri výkone práce, ktorú mal vykonávať v medziach jeho
pracovného zaradenia a pracovnej náplne. Zároveň žalobca odmietol u žalovaného vykonávať rozvoz
pekárenských výrobkov napriek tomu, že v jeho náplni práce bolo pracovné zaradenie vodič, opravár
a zásobovač a že v ďalšej činnosti sa riadi zamestnanec pokynmi svojho zamestnávateľa. Zároveň
žalovaný poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že za obdobie, za ktoré žiada priznať náhradu

mzdy si hľadal inú prácu, aktívne sa snažil zamestnať a zmierniť dôsledky neplatného skončenia
pracovného pomeru. Poukázal aj na skutočnosť, že žalobca do 31.03.2016 podnikal na základe
živnostenského oprávnenia - obchodné meno W. Y., IČO: 44939205 a do 04.07.2012 podnikal na
základe živnostenského oprávnenia - obchodné meno W. Y. - MAŤO BUS, IČO: 40690351. S poukazom
na uvedené žiadal, aby súd priznal žalobcovi náhradu mzdy len za obdobie 12 mesiacov od momentu,
kedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda od 07.11.2011 do 07.11.2012.

Za čas prevyšujúci toto obdobie žiadal náhradu mzdy žalobcovi nepriznať. Odo dňa oznámenia o
trvaní na ďalšom zamestnávaní bol žalobca 8 mesiacov práceneschopný a preto žiadal, aby súd
zaviazal žalovaného na náhradu mzdy za obdobie od 09.07.2012 do 07.11.2012, pričom za obdobie
od 07.11.2011 do 08.07.2012 patrí žalobcovi zo zákona nemocenské. Pokiaľ ide o výšku náhrady
mzdy, žalovaný uviedol, že zo mzdového listu žalobcu vyplýva, že v rozhodujúcom období, teda

7/2011 bola žalobcovi vyplatená mzda brutto 176,15 Eur, za 8/2011 mzda brutto 198,82 Eur a za
9/2011 mzda brutto 414,46 Eur, čo spolu predstavuje mzdu brutto 789,46 Eur, pričom výška príjmu
zamestnanca odzrkadľuje skutočnosti, že žalobca bol v rozhodujúcom období neschopný práce od
01.07.2011 do 10.07.2011 a od 22.07.2011 do 16.08.2011. Z tohto vyplýva, že priemerný zárobok
žalobcu z vyplatenej mzdy brutto za odpracované obdobia za predchádzajúci štvrťrok predstavuje

mesačne sumu vo výške 263,15 Eur. Ďalej žiadal nepriznať úroky z omeškania, keďže Zákonník práce
inštitút úrokov z omeškania neupravuje, pričom § 1 ods. 4 Zákonníka práce zakotvuje subsidiárnu
pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k 1. časti Zákonníka práce, z čoho
vyplýva, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené až v jeho 8. časti. Záverom poukázal na skutočnosť, že ak

by súd vyhovel žalobe v celom rozsahu, potom by to malo nezvratný až likvidačný dopad na žalovaného.
Žalovaný je neziskovou organizáciou, ktorá je odkázaná na príspevky od štátu, a prípadné projekty.
Žalovaný vykonáva aj vlastnú podnikateľskú činnosť (práčovňa, pekáreň, keramika, krajčírstvo, predajňa
potravín, krátkodobé pobyty, stravovanie), ide de facto o vytváranie vlastných doplnkových finančných
zdrojov na chránených pracoviskách, keďže žalovaný by nebol schopný inak pokryť náklady na samotnú

existenciu a chod takéhoto typu zariadenia. História žalovaného siaha až do roku 1993 a v súčasnosti
zabezpečujesociálneslužby63klientomazamestnávapribližne60zamestnancov,čopredstavujeveľkú
zodpovednosť žalovaného voči klientom, ako aj zamestnancom. Zároveň žiadal nepriznať žalobcovi
trovy konania z dôvodu hodných osobitného zreteľa, pričom poukázal na svoje majetkové, finančné a
sociálne pomery. Od existencie žalovaného je „závislých“ veľmi veľa osôb. Sociálne odkázaní klienti

si vyžadujú nepretržitú osobnú starostlivosť, zdravotnú starostlivosť, ako aj vytvorenie ich skutočného
zázemia„bezpečnéhoprístavu“avneposlednomradepoukázalnaekonomickúzávislosťzamestnancov
od existencie žalovaného.

5. Podaním zo dňa 01.02.2018 doručeným súdu dňa 21.02.2018 žalobca upresnil výšku náhrady mzdy

za 36 mesiacov, t.j. za obdobie od 07.11.2011 do 07.11.2014 v zmysle § 79 ods. 1 a 2 a § 134 Zákonníka
práce na sumu 14.836,46 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z istiny 303,98 Eur od
11.12.2011 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.01.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z
istiny 413,0426 Eur od 11.02.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.03.2012 do
zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.04.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426

Eur od 11.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.06.2012 do zaplatenia, 8,75
% ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.07.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.08.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.09.2012 do zaplatenia, 8,75 %
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.10.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.11.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.12.2012 do zaplatenia, 5,75 %

ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.01.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.02.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.03.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne
z istiny 413,0426 Eur od 11.04.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.05.2013 do
zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.06.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426Eur od 11.07.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.08.2013 do zaplatenia,
5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.09.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur
od 11.10.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.11.2013 do zaplatenia, 5,25

% ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.12.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.01.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.02.2014 do zaplatenia, 5,25 %
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.03.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.04.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.05.2014 do zaplatenia, 5,25 %
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.06.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne z istiny 413,0426 Eur od

11.07.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.08.2014 do zaplatenia, 5,05 %
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.09.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.10.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.11.2014 do zaplatenia, 5,0 5%
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.12.2014 do zaplatenia. V podaní ďalej žalobca uviedol, že pri výpočte
nároku postupoval takto: 21,74 x 8 x 2,3749 = 413,0426 Eur mesačne. Celkovú sumu 14.836,46 Eur
vypočítal takto: 413,0426 x 35 mesiacov + 303,98 Eur (2.3749 x 8 x 16 pracovných dní od 08.11.2011

do 30.11.2011) + 75,99 Eur (2,3749 x 8 x 4 pracovné dni od 01.11.2014 do 07.11.2014).

6. Okresný súd Bardejov ako prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 09.04.2018 č.k. 6C/109/2016-157
prvým výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy 607,54 Eur s príslušným úrokom z omeškania
zastavil, druhým výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.183,96 Eur s úrokom

z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 322,99 Eur od 11.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 413,0426
Eur od 11.09.2012 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 413,0426
Eur od 11.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.12.2012 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 57,00
Eur od 11.02.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 228,00 Eur od

11.05.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur
od 11.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur
od 11.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur
od 11.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od
11.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.01.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur

od 11.02.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.03.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur
od 11.04.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.05.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur
od 11.06.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od
11.07.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.08.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.09.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur

od 11.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 75,99 Eur
od 11.12.2014 do zaplatenia, všetko mesačnými splátkami vo výške 1.000,00 Eur splatnými vždy k
25. dňu kalendárneho mesiaca počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného vyrovnania, pod
následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia ktorejkoľvek splátky riadne a včas. Tretím
výrokom žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a štvrtým výrokom žalobcovi priznal voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,88 %. V zákonnej lehote podal žalovaný odvolanie voči II.
a IV. výroku rozsudku. Keďže voči I. a III. výroku rozsudku nebolo v zákonnej lehote podané odvolanie
žiadnou stranou sporu, v tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť dňom 15.06.2018.

7.1. Krajský súd v Prešove ako súd druhej inštancie na základe odvolania žalovaného uznesením

zo dňa 18.12.2018 č.k. 19CoPr/5/2018-184 zrušil rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 09.04.2019 č.k.
6C/109/2016-157 v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výrokov o zastavení konania v časti o zaplatenie
sumy 607,54 Eur s príslušenstvom a o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil
vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
7.2. V odôvodnení okrem iného uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške, ktorú však žalovaný v odvolaní rozporoval, pričom súd prvej
inštancie pri vypočítaní výšky priemerného zárobku vychádzal zo mzdového listu žalobcu, ktorý bol do
spisu predložený žalovaným a nachádza sa v spise na č. l. 58. Ak teraz žalovaný v odvolaní namieta
nesprávnosť vypočítanej výšky priemerného zárobku u žalobcu, je na mieste, aby argumentačne a
dôkazne preukázal, že z ním predloženého mzdového listu nie je možné vychádzať tak, ako to v odvolaní

tvrdí. V zmysle citovanej právnej úpravy v predmetnej veci je priemerný zárobok možné zisťovať k
prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je
obdobie tretieho štvrťroka roku 2011 a priemerný zárobok má byť zistený k 01.07.2011. Pričom musí ísť
o obdobie odpracované zamestnancom. Podľa mzdového listu žalobcu za rok 2011 jeho priemernýmzárobkom za obdobie tretieho štvrťroka uvedeného roka bola suma 2,3749 eur. Ak žalovaný tvrdí, že
ide o nesprávnu výšku priemerného zárobku, musí vyvrátiť údaj uvedený v mzdovom liste, ktorý bol
ním vyhotovený a správnosť svojho výpočtu musí náležite preukázať, napr. aj odborným posudkom,

prípadne znaleckým posudkom a pod.
7.3. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa obdobia 12 mesiacov, za ktoré navrhoval
priznať žalobcovi náhradu mzdy, a to od 07.11.2011 do 07.11.2012 a v prevyšujúcej časti žalobu navrhol
zamietnuť, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie sa jeho námietkou zaoberal so záverom, že
nezistil žiadne dôvody akceptácie tejto námietky. Aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR

nevidel dôvody nepriznať žalobcovi náhradu za ním žiadané obdobie okrem času, keď bol PN. Súd prvej
inštancie sa však v tejto súvislosti nezaoberal a nevyhodnotil skutočnosť, prečo žalobca sa nedostavil na
pracovisko po doručení mu rozhodnutia o vyslovení neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného
pomeru u žalovaného, ale až s odstupom dlhšieho času a tiež nebolo v konaní zatiaľ zistené, či
žalovaný ho na nástup na pracovisko vyzýval. Aj tieto skutočnosti môžu byť zohľadnené pri priznaní
obdobia náhrady mzdy. Súdom prvej inštancie nebolo tiež náležite zhodnotené, či v období, za ktoré

bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy, tento bol v uvedenom čase zamestnaný, či mal nejaký príjem,
aký dosahoval zárobok, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, či pracoval, napr. nadčas
alebo s mimoriadnym vypätím a pod. Ani uvedené skutočnosti doteraz súdom prvej inštancie neboli
vyhodnotené.
7.4. Odvolací súd má tiež za to, že vzhľadom na to, že žalovaný je neziskovou organizáciou,

zabezpečujúcou sociálnu starostlivosť, je odkázaný na príspevky štátu a platby klientov, vytvára
vlastné doplnkové finančné zdroje prevádzkovaním podnikateľskej činnosti, no doteraz nebolo uvedené
dostatočne súdom prvej inštancie zhodnotené ako prípadné dôvody na zníženie náhrady mzdy nad 12
mesiacov, ako to namieta žalovaný.
7.5. K ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa nedôvodnosti priznania úroku z omeškania k priznanej

náhrade mzdy odvolací súd uviedol, že tak, ako súd prvej inštancie úroky z omeškania priznal, tak
sa stotožňuje sa s názorom, že priznanie úroku z omeškania ani pri náhrade mzdy nie je možné
vylúčiť. Je však treba súhlasiť s názorom odvolateľa, že náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka
práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť, lebo mu zamestnávateľ
neumožnil vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy a ktorú bol schopný aj ochotný vykonávať,

ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý
bezdôvodne okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom. Náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce
je potrebné hodnotiť ako dôsledok nesplnenia povinnosti zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovať
zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával a prideľoval prácu v
súlade s pracovnou zmluvou. Pritom priznanie tejto náhrady závisí od možnosti a ochoty zamestnanca

vykonávať prácu. Počas práceneschopnosti, za ktoré obdobie mu patria nemocenské dávky, prácu
vykonávať nemôže, preto nemá ani nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa uvedeného ustanovenia
Zákonníka práce. V týchto intenciách je potrebné vyhodnotiť aj nárok žalobcu na úrok z omeškania.

8.1. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa k rozhodnutiu odvolacieho súdu

(odsek 5. odôvodnenia) uviedol, že žalobou zo dňa 06.12.2011 sa domáhal určenia, že okamžité
skončenie pracovného pomeru žalovaným je neplatné, pričom Okresný súd Bardejov čiastočným
rozsudkom 5Cpr/1/2011 rozhodol 18.02.2015 tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané
žalovaným žalobcovi je neplatné, pričom výrok o vyslovenie či pracovný pomer naďalej trvá vylúčil na
samostatné konanie. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove 19CoPr/5/2015

zo 19.04.2016. O ďalšom výroku, t.j. o vyslovenie či pracovný pomer naďalej trvá rozhodol Okresný
súd Bardejov uznesením 5Cpr/1/2011 zo dňa 23.11.2016 tak, že konanie na návrh žalobcu zastavil,
keďže žalobca zobral žalobu v tejto časti späť ako nadbytočnú a nepotrebnú. V dôsledku odvolaniu
žalobcu následne Krajský súd v Prešove uznesením 19CoPr/1/2017 zo dňa 07.11.2017 rozhodol tak, že
odvolacie konanie vo výroku o zastavení konania o vyslovenie, že pracovný pomer naďalej trvá z dôvodu

späťvzatia odvolania zastavil, uznesenie o nepriznaní náhrady trov konania zrušil a druhé uznesenie
potvrdil. Po doručení uznesenia Krajského súdu v Prešove 19CoPr/1/2017 dňa 09.01.2018 žalobca
ihneď, t.j. dňa 10.01.2018 nastúpil do zamestnania, žalovaný s ním podpísal dodatok zo dňa 15.01.2018
k pracovnej zmluve zo dňa 16.08.1993. Teda žalobca na druhý deň po doručení uznesenia Krajského
súdu v Prešove nastúpil do práce k žalovanému, lebo až týmto dňom bola otázka trvania pracovného

pomeru žalobcu u žalovaného právoplatne vyriešená.
8.2. Ďalej uviedol, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy zaručenú §79 Zákonníka
práce za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť alebo vôbec nepriznať iba výnimočne a to v
prípadoch, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Podľa všeobecneplatných právnych zásad, každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto
nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To znamená, že § 79 ods.2 Zákonníka práce nemôže
byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi

vyplývajúce z § 79 ods.1 Zákonníka práce a aby sa vyplatilo konať protiprávne (uzn. NS SR sp.
zn. 6Cdo/157/2010). Priznanie náhrady mzdy žalobcovi nad 12 mesiacov nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Žalobca po neplatnom skončení pracovného pomeru bol práceneschopným od 04.11.2011
do 08.07.2012 a od 04.01.2013 do 14.04.2013, za toto obdobie mu súd nepriznal náhradu mzdy.
Živnostenské podnikanie žalobca ukončil 04.07.2012, činnosť v roku 2012 nevykonával, jediný príjem

vo výške 414,47 Eur bola zaplatená pohľadávka z minulých období. Dňa 07.08.2012 bol žalobca
zaradenýdoevidencieuchádzačovozamestnanienaÚradepráce,sociálnychvecíarodinyvBardejove,
ktorému predkladal pravidelne potvrdenie o hľadaní zamestnania, inak by bol vyradený z evidencie.
Chcel pracovať, nenašiel však žiadny subjekt, ktorý by ho zamestnal, najviac ešte s povesťou zlodeja,
ktorý okráda zamestnávateľa o benzín. V meste Bardejov a okolí bola vysoká nezamestnanosť (18
%) a neboli pracovné príležitosti. Dňom 18.08.2015 bol žalobca vyradený evidencie uchádzačov o

zamestnanie z dôvodu odchodu do starobného dôchodku. V časti doby nezamestnanosti poberal dávky
v nezamestnanosti. Od 18.08.2015 poberá starobný dôchodok.
8.3. Žalobca naďalej trval na úrokoch z omeškania. Úroky nútia dlžníka, aby dlh zaplatil alebo čo
najskôr splatil. V konaní žalovaný umelo vytvára prekážky s cieľom nezaplatiť dlh. Podľa § 518
Občianskeho zákonníka § 3 nariadenia vlády 87/1995 Z.z. a § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka

uplatňuježalobcaajúrokzomeškaniaakopríslušenstvopohľadávkyzjednotlivýchplnení,t.j.zmesačnej
mzdy prislúchajúcej za jednotlivé kalendárne mesiace. Mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie,
pričom u žalovaného bol výplatný termín 10. deň nasledujúceho mesiaca. Príslušenstvo pohľadávky, plní
charakter zabezpečovací, sankčný i kompenzačný. Žalobca má ujmu na svojich právach, keď nemôže
nakladať s peniazmi, ktoré mu mal žalovaný platiť mesačne ako mzdu. Žalovaný by nepriznaním úrokov

z omeškania bol neprimerane zvýhodnený a posilnený v porušovaní ustanovení Zákonníka práce.
8.4. Žalovaný má dostatok peňazí na vlastnú činnosť a aj na vyplatenie náhrady mzdy žalovaného i trov
právneho zastúpenia. Žiadna likvidácia mu nehrozí. Správa auditora zo 14.11.2017 odzrkadľuje finančnú
situáciu žalovaného za rok 2016, aj vtedy na účte žalovaného ostalo 85.000,- Eur. Žalovanému bola
každý rok navýšená dotácia od VUC na klientov, poberá príjmy od VUC za každého klienta kapitačne

každý mesiac; každý klient platí žalovanému ešte poplatok z vlastného dôchodku. Žalovaný naviac
prevádzkuje rozsiahlu podnikateľskú činnosť, z ktorej má nemalé zisky. Príjmy z podnikateľskej činnosti
má prednostne použiť pre hlavnú činnosť. Aj nakupovanie nových a drahých áut svedčí o dostatku
peňazí. Žalovaný mal v tomto kalendárnom roku (2019) zvýšenú dotáciu z VUC na činnosť o 120.000,-
Eur oproti minulému roku. Nezisková organizácia nemá žiadne osobitné, výnimočné alebo mimoriadne

postavenie v našom právnom systéme. Musí dodržiavať tak ako iné subjekty právo a právne predpisy a
konať v ich rámci. Zákonník práce sa vzťahuje aj na neziskové organizácie a ich zamestnancov.

9.1. Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa k rozhodnutiu odvolacieho súdu
(odsek 5. odôvodnenia) uviedol, že po odbornom posúdení veci znaleckou organizáciou výšku

priemerného zárobku žalobcu v sume 413,0426 Eur nakoniec nerozporuje a stotožňuje sa s výpočtom
žalobcu.
9.2. Zotrval na tvrdení, že žalobca nemal skutočný záujem/ochotu na ďalšom zamestnávaní po doručení
rozhodnutia o vyslovení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca sa dostavil
na pracovisko žalovaného až 22 mesiacov po doručení rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 19CoPr/5/2015 zo dňa 19.04.2016, ktorým bolo rozhodnuté, že na strane žalovaného došlo k
neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Žalovanému zo žiadneho zákona nevyplýva
povinnosť vyzývať žalobcu, aby sa na pracovisko dostavil a začal vykonávať prácu v súlade s pracovnou
zmluvou a konečným rozhodnutím vo veci samej. Napriek všetkému a neospravedlnenej absencii
žalobcu v práci od 18.06.2016 do 09.01.2018 žalovaný riadne umožnil žalobcovi vykonávať prácu.

9.3. Ďalej žalovaný žiadal v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce priznať žalobcovi náhradu mzdy
iba za obdobie 12 mesiacov, teda od 07.11.2011 do 07.11.2012. Mal za to, že priznaná náhrada
mzdy prevyšujúca toto 12 mesačné obdobie je pre žalovaného neprimerane prísna a ekonomicky
neúnosná, čo bude mať negatívny dopad na jeho klientov, ktorí sú odkázaní na poskytovanie sociálnych
služieb zo strany žalovaného, ako aj na jeho zamestnancov. Poukázal na to, že náhrada mzdy nemá

charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť, ale má charakter satisfakcie voči
zamestnancovi a sankcie voči zamestnávateľovi. Žiadal, aby súd vzal do úvahy aj žalobcovi vyplatené
nemocenské vo výške 4.588,90 Eur a dávky v nezamestnanosti vo výške 1.259,20 Eur.9.4. Naďalej zotrval na svojej argumentácii, aby súd nepriznal žalobcovi z priznanej náhrady mzdy úroky
z omeškania. Upozornil, že náhrada mzdy je osobitný nárok, ktorého splatnosť nastáva až samotným
rozhodnutím, resp. priznaním súdu ako celku a preto má za to, že priznanie úrokov z omeškania od

dátumusplatnostitej-ktorejmzdyjenesprávneavrozporesplatnouprávnouúpravou.Náhradamzdynie
je ekvivalentom mzdy pre zamestnanca, ale je sankciou pre zamestnávateľa, preto nemožno k náhrade
mzdy ako sankcii ešte priznať úrok z omeškania, keďže de facto nejde o omeškanie s výplatou mzdy
ako takej, ale ide o priznanie osobitného nároku - náhrady mzdy ako sankcie pre žalovaného.
9.5. Záverom poukázal na majetkové, finančné a sociálne pomery žalovaného, ktoré sú nedostačujúce

až kritické, preto požiadal o zaplatenie istiny v mesačných splátkach vo výške 1.000,- Eur. Žalovaný mal
záujem sa so žalobcom dohodnúť, ale dohoda nebola možná, keďže žalobca trval na priznaní náhrady
mzdy za 36 mesiacov, teda maximum čo zákon pripúšťa, a to aj za obdobie práceneschopnosti, pričom
nebol ochotný svoju predstavu v iných intenciách žalovanému ani predložiť.

10. Súd v konaní nariadil viaceré pojednávania a to aj po zrušení rozsudku tunajšieho súdu rozsudkom

Krajského súdu v Prešove.

11.1. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 23.11.2017
uviedol, že pri výpočte náhrady mzdy je potrebné vychádzať z priemernej hodinovej mzdy, ktorá podľa
mzdového listu za rok 2011 je vo výške 2,3749 Eur k 30.09.2011, t.j. priemerná hodinová mzda v

rozhodujúcom období. Táto sa násobí hodinovým úväzkom, teda 8 krát priemerný počet pracovných dní
v mesiaci, t.j. 2,3749 x 8 x 21,74 = 413,0426 Eur, čo predstavuje priemerný zárobok žalobcu. Žalobca
na pojednávaní uviedol, že živnostenské oprávnenie na meno W. Y. je oprávnenie jeho syna. Uviedol,
že on vykonával podnikateľskú činnosť pod obchodným menom W. Y. - MAŤO BUS, pričom túto činnosť
ukončil v roku 2011 a papierovo v júli 2012.

11.2. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 09.03.2018
uviedol, že dňa 10.01.2018 nastúpil do práce u žalovaného. Zároveň uviedol, že nad sumu, ktorá je
uvedená v podaní zo dňa 01.02.2018 (odsek 5. odôvodnenia) berie žalobu späť.
11.3 Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 09.09.2019
uviedol, že žalovaná strana v rámci snahy o mimosúdnu dohodu ponúkala 4-mesačný zárobok, s

čím nemohli súhlasiť, keďže podľa právnej úpravy žalobcovi patrí minimálne 12-mesačná náhrada,
maximálne 36-mesačná náhrada. Vzhľadom na finančnú situáciu žalovaného nesúhlasil so splátkovým
kalendárom.

12. Na nariadených pojednávaniach súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov,

najmä oznámenia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, mzdového listu za rok
2011, oznámenia Sociálnej poisťovne, výpisu zo živnostenského registra žalobcu, účtovnej závierky
žalovaného, výročnej správy žalovaného za rok 2016, stanoviska auditora, potvrdenia o výške
príjmu žalobcu, oznámenia Sociálnej poisťovne o vyplatených nemocenských dávkach žalovanému,
oznámenia Úradu práce Bardejov, spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5Cpr/1/2011 a z neho:

okamžité skončenie pracovného pomeru, náplň práce, pracovnú zmluvu, rozsudok Okresného súdu
Bardejov zo dňa 18.02.2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.04.2016, daňového
priznania, potvrdenia o vyplatení dávok v nezamestnanosti, oznámenia o vyradení uchádzača z
evidencie, rozhodnutia o zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, ako aj ďalším spisovým
materiálom a zistil tento skutkový stav:

13. Z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 16.08.1993 medzi žalobcom ako pracovníkom a žalovaným ako
zamestnávateľom vyplýva, že pracovník nastúpi do práce dňa 16.08.1993, druh vykonanej práce a
funkcia pracovníka: šofér, miesto výkonu práce Integračné zariadenie KOR-GYM, 086 42 Hertník, doba
trvania pracovného pomeru na dobu neurčitú a to od 16.08.1993 so skúšobnou dobou v trvaní troch

mesiacov.

14. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom zo dňa 31.10.2011 vyplýva, že
žalovaný postupom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 Zákonníka práce okamžite skončil pracovný
pomer so žalobcom ako zamestnancom založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.08.1993, pričom

pracovný pomer končí dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi.
Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi ako zamestnancovi doručené dňa 02.11.2011.15. Z listu žalobcu zo dňa 07.11.2011 adresovaného žalovanému vyplýva, že žalobca žalovanému
oznámil, že okamžité skončenia pracovného pomeru považuje za neplatné a podľa § 79 Zákonníka
práce trval na tom, aby ho naďalej zamestnával a žiadal žalovaného, aby naďalej mohol vykonávať prácu

podľa pracovnej zmluvy. Uvedený list bol žalovanému doručený dňa 07.11.2011.

16. Čiastočným rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 18.02.2015 č.k. 5Cpr/1/2011-217 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.04.2016 č.k. 19CoPr/5/2015-254 súd rozhodol, že
okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným, Integračné zariadenie KOR-GYM , n.o. ,

Hertník 85, listom zo dňa 31.10.2011 žalobcovi W. Y., I.. XX.X.XXXX je neplatné. Z odôvodnenia (strana
16, druhý a tretí odsek) vyplýva, že súd v zmysle § 152 ods. 2 rozhodol vo veci čiastočným rozsudkom o
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a rozhodnutie o tom, či pracovný pomer naďalej
trvá alebo o skončení pracovného pomeru z dôvodov podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce ponechal na
rozhodnutie konečným rozsudkom, v ktorom bude rozhodnuté o trovách konania. Zároveň vec v časti
o náhradu mzdy bola ešte pred týmto rozhodnutím a to uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa

06.02.2015 vylúčená na samostatné konanie. Voči predmetnému rozsudku podal žalovaný odvolanie,
pričom Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 19.04.2016 č.k. 19CoPr/5/2015-254 potvrdil rozsudok
tunajšieho súdu. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.06.2016.

17. Uznesením Okresného súdu Bardejov zo dňa 23.11.2016 č.k. 5Cpr/1/2011-269 bolo konanie o

vyslovenie, že pracovný pomer naďalej trvá zastavené (I. výrok). Vo vzťahu ku konaniu o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a vyslovenia, že pracovný pomer naďalej trvá
stranám nepriznal náhradu trov konania (II. výrok). Voči predmetnému uzneseniu podal v celom rozsahu
žalobca odvolanie, ktoré následne zobral späť v časti proti výroku o zastavení konania o vyslovenie,
že pracovný pomer trvá. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 07.11.2017 č.k. 19CoPr/1/2017-281

zastavil odvolacie konanie čo do výroku o zastavení konania o vyslovenie, že pracovný pomer naďalej
trvá (I. výrok), potvrdil uznesenie vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania vo vzťahu ku konaniu o
vyslovenie, že pracovný pomer naďalej trvá (II. výrok) a zrušil uznesenie vo výroku o nepriznaní náhrady
trov konania vo vzťahu ku konaniu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a
v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie

odvolacieho súdu bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 09.01.2018 a právnemu zástupcovi
žalovaného dňa 13.01.2018, teda nadobudlo právoplatnosť dňom 13.01.2018.

18. Zo mzdového listu za rok 2011 vystaveného žalovaným ako zamestnávateľom vyplýva, že žalobca
mal 40 hodinový týždenný pracovný čas. Zároveň z neho vyplýva, že zamestnanec žalovaného mal

priemerný hodinový zárobok za tretí štvrťrok roka 2011 (platí do 30.09.2011) vo výške 2,3749 Eur.

19. Z oznámenia Sociálnej poisťovne zo dňa 12.10.2017 vyplýva, že žalobca bol dočasne
práceneschopný v období od 04.11.2011 do 08.07.2012, za ktoré mu bolo vyplatené nemocenské
vo výške 3.872,80 Eur a ďalej v období od 04.01.2013 do 14.04.2013, za ktoré mu bolo vyplatené

nemocenské vo výške 716,10 Eur.

20. Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bardejov zo dňa 01.03.2018 vyplýva, že žalobca
bol v evidencii uchádzačov o zamestnanie aj v období od 09.07.2012 do 17.08.2015.

21. Z oznámenia Sociálnej poisťovne zo dňa 08.03.2016 ako aj zo dňa 07.03.2018 vyplýva, že v období
od 09.07.2012 do 17.08.2015 bola žalobcovi vyplatená dávka v nezamestnanosti a to konkrétne za
obdobie od 09.07.2012 do 19.04.2013 v celkovej výške 1.259,20 Eur.

22. Z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012 žalobcu vyplýva, že za uvedené

obdobie mal príjmy zo živnosti vo výške 414,47 Eur a výdavky vo výške 281,77 Eur, teda základ dane
mal vo výške 132,70 Eur a po započítaní straty (60,40 Eur) bol základ dane vo výške 72,30 Eur.

23. Z účtovnej závierky žalovaného zostavenej k 31.12.2018 vyplýva, že žalovaný mal celový majetok vo
výške 709.484,26 Eur (netto), pričom v pokladnici mal prostriedky vo výške 4.453,34 Eur a na bankových

účtoch vo výške 80.256,90 Eur. Zo stany pasív vyplýva, že žalovaný mal vlastné zdroje krytia majetku
vo výške 43.863,86 Eur a cudzie zdroje vo výške 156.958,00 Eur. Zároveň výsledkom hospodárenia za
účtovné obdobie bola strata vo výške 7.038,97 Eur.24.ZostanoviskaaudítoraspoločnostiKOŠICEAudit,s.r.o.,Pražská4,04011Košicezodňa14.11.2017
vyplýva, že žalovaný nie je zriadený na podnikanie, obhospodaruje nehnuteľnosti, ktoré mu prenajal štát
v Hertníku. V nehnuteľnostiach je umiestnených 61 sociálne odkázaných klientov, pre ktorých poskytuje

služby spolu 67 zamestnancov, z toho 11 z nich pracuje v chránených dielňach. Za účtovné obdobie
roka 2016 vykázal žalovaný stratu 7.038,97 Eur a v roku 2015 stratu 9.152,14 Eur. Pokiaľ súd zaviaže
žalovaného uhradiť čiastku 14.869,44 Eur predstavujúcu náhradu ušlej mzdy za 36 mesiacov a k tomu
navyše odvody, príslušenstvo a náhradu trov súdneho konania, audítor upozornil, že nebude možné
zabezpečiť nepretržitosť trvania neziskovej organizácie, pričom je ohrozená jej existencia a bude musieť

vstúpiť do likvidácie, čo znamená mimoriadne závažné ekonomické a spoločenské problémy na území
východného Slovenska.

25. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že pod číslom živnostenského oprávnenia č. 701-9461
je evidovaný podnikateľ pod obchodným menom W. Y. - MAŤO BUS, IČO: 40690351, miesto podnikania
085 01 Bardejov, N.. I. XX, pričom podnikateľský subjekt ukončil podnikateľskú činnosť ku dňu

04.07.2012.

26. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že pod číslom živnostenského oprávnenia č. 760-14607
je evidovaný podnikateľ pod obchodným menom W. Y., IČO: 44939205, miesto podnikania 085 01
Bardejov, N.. I. XXX/XX, pričom podnikateľský subjekt ukončil podnikateľskú činnosť ku dňu 31.03.2016.

27. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že pod číslom živnostenského oprávnenia č. 760-10270
je evidovaný pod obchodným menom Integračné zariadenie KOR-GYM, n.o., IČO: 36167517, sídlo 086
42 Hertník 85. Ako predmety podnikania má žalovaný zapísané: 1. výroba pekárskych a cukrárskych
výrobkov, 2. prevádzkovanie práčovne, 3. krajčírske práce, 4. maloobchod v rozsahu voľných živností,

5. výroba výrobkov z hliny, 6. Výroba výrobkov z kože, 7. výroba výrobkov z papiera, 8. výroba výrobkov
z kameňa v rozsahu voľných živností, 9. výroba výrobkov z textilu, 10. výroba výrobkov z plastov, 11.
reklamná a propagačná činnosť, 12. školiaca činnosť v rozsahu voľných živností, 13. vydavateľská
činnosť.

28. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

29. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť

náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

30. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej
len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce
nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej
vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola

dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného
zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

31. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci

štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.32. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.
Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych
predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa

vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

33. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákona, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

34. Podľa § 391 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak
odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do

ktorého právomoci vec patrí.

35. Podľa § 391 ods. 2 C.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

36. Podľa § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

37. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady mzdy pôvodne v

celkovej výške 15.444,00 Eur s príslušným úrokom z omeškania (odsek 3. odôvodnenia), pričom po
čiastočnom späťvzatí žaloby (odsek 5. odôvodnenia) sa domáhal náhrady mzdy vo výške 14.836,46
Eur s príslušným úrokom z omeškania. Tunajší súd rozsudkom zo dňa 09.04.2018 konanie v časti o
zaplatenie sumy 607,54 Eur s príslušným úrokom z omeškania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom
zastavil a zároveň čiastočne (v prevyšujúcej) časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom tieto výroky

nadobudli právoplatnosť, keďže žiadna zo strán sporu nepodala voči ním odvolanie. Po rozhodnutí
Krajského súdu v Prešove (odsek 7. odôvodnenia) zostala predmetom konania náhrada mzdy vo výške
10.183,96 Eur s príslušným úrokom z omeškania a to za obdobie od 09.07.2012 do 03.01.2013, ďalej
od 15.04.2013 do 07.11.2014.

38. Tunajší súd ako súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní o žalobe žalobcu je v zmysle § 391
ods. 2 C.s.p. viazaný právnym názorom, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 18.12.2018 uviedol odvolací
súd (odsek 7. odôvodnenia).

39. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.08.1993 vznikol

medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom pracovnoprávny vzťah.
Žalovaný dňa 31.10.2011 pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, pričom
predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 02.11.2011. Žalobca
dňa 07.11.2011 žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné
a žiadal aby ho naďalej zamestnával a aby mohol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, čo žalovaný

neakceptoval. Na základe žaloby podanej žalobcom na Okresný súd Bardejov dňa 06.12.2011 pod sp.
zn. 5Cpr/1/2011 tunajší súd rozsudkom zo dňa 18.02.2015 č. k. 5Cpr/1/2011-217 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.04.2016 č. k. 19CoPr/5/2015-254 rozhodol, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa 31.10.2011 je neplatné. Predmetný
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.06.2016.

40. Keďže bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru medzi
žalobcom a žalovaným, pričom žalobca žiadal, aby mu žalovaný prideľoval prácu a tento mu prácu
nepridelil, žalobcovi vznikol podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy a to v sume
jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do

času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, resp. ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru, čo sa však nenastalo. Zároveň žalobcovi v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného
od 01.01.2013 v spojení s § 252i ods. 1 Zákonníka práce môže byť priznaná náhrada mzdy najviac
za čas 36 mesiacov. Zároveň ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhradamzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za
čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať, čo žalovaný v tomto konaní aj žiadal.

41. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že medzi stranami nebolo sporu o tom, že žalobcovi z dôvodu
neplatného skončenia pracovného pomeru patrí náhrada mzdy, pričom táto mu patrí v sume jeho
priemerného zárobku a to odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
t.j. od 07.11.2011, najviac však za dobu 36 mesiacov. Pri výpočte priemerného zárobku sa vychádza z

hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu zamestnancovi v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Týmto rozhodujúcim obdobím je predchádzajúci kalendárny
štvrťrok, pričom priemerný zárobok sa zisťuje vždy k 1. januáru, 1. aprílu, 1. júlu a 1. októbru
kalendárneho roka. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak je pre účely
pracovnoprávnych nárokov zamestnanca potrebné zistiť priemerný mesačný zárobok, tento sa zistí z
priemerného hodinového zárobku vynásobením priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v

roku na jeden kalendárny mesiac, nadväzujúc na týždenný pracovný čas zamestnanca.

42. Súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 09.04.2018 pri výpočte priemernej mzdy vychádzal zo
skutočnosti, že priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na 1 mesiac sa zisťuje z
priemerného počtu dní v roku 362,25 dňa, z priemerného počtu týždňov v roku (365,25 dňa : 7 dní)

52,179 týždňa, z priemerného počtu týždňov pripadajúcich v roku na 1 mesiac (52,179 : 12) 4,348
týždňa v mesiaci a z týždenného pracovného času zamestnanca, čo je v danom prípade 40 hodín.
Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na 1 mesiac sa vypočíta ako súčin priemerného
počtu týždňov pripadajúcich v roku na 1 mesiac (4,348 hod.) a týždenného fondu pracovného času
zamestnanca 40 hod. (4,348 x 40 hod. = 173,92 Eur.), teda pri 40 hod. týždennom pracovnom

čase je priemerný počet odpracovaných hodín, ktorý pripadá v roku na jeden mesiac 173,92 hodiny.
Priemerný mesačný zárobok zamestnanca sa vypočíta ako súčin priemerného počtu pracovných hodín
pripadajúcich v roku na jeden mesiac a priemerného hodinového zárobku zamestnanca. Zo mzdového
listu žalovaného vyplýva, že priemerný hodinový zárobok žalobcu v rozhodujúcom období, tretí štvrťrok
roka 2011, predstavuje 2,3749 Eur. Vynásobením priemerného hodinového zárobku 2,3749 Eur s

priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden kalendárny mesiac 173,92 hod.,
vychádza priemerný mesačný zárobok žalobcu 413,0426 Eur.

43. Žalovaný v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietol nesprávnosť vypočítanej
výšky priemerného zárobku u žalobcu. Odvolací súd tejto námietke žalovaného vyhovel, pričom mu

uložil aby svoje tvrdenie o nesprávnej výške priemerného zárobku v ďalšom konaní náležite preukázal,
napr. odborným posudkom, resp. znaleckým posudkom a pod. Žalovaný po zrušení rozsudku prvej
inštancie odvolacím súdom podaním doručením súdu dňa 05.09.2019 oznámil, že výšku priemerného
zárobku žalobcu v sume 413,0426 Eur nerozporuje a stotožňuje sa s výpočtom. Vzhľadom na uvedenú
zmenu postoja žalovaného, nebolo medzi stranami sporné, že priemerný mesačný zárobok žalobcu v

rozhodnomobdobíprerozhodnutieonárokužalobcunanáhradumzdyzdôvoduneplatnéhookamžitého
skončenia pracovného pomeru žalovaným je 413,0426 Eur.

44. V priebehu súdneho konania žalovaný žiadal podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, aby súd priznal
žalobcovi nárok na náhradu mzdy iba za obdobie 12 mesiacov, konkrétne za obdobie od 07.11.2011 do

07.11.2012. Súd po vykonanom dokazovaní takému návrhu žalovaného nevyhovel, keďže neboli zistené
také okolnosti, ktoré by takýto postup súdu odôvodňovali. K jednotlivým dôvodom, na ktoré poukazoval
žalovaný súd uvádza nasledujúce:

45. Žalovaný uvedenú žiadosť odôvodňoval tým, že žalobca nemal skutočný záujem na ďalšom

zamestnaní u žalovaného po tom, ako bolo právoplatne rozhodnuté, že okamžité skončenie pracovného
pomeru je neplatné, keďže na pracovisko žalovaného sa dostavil až 22 mesiacov po doručení súdneho
rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že
po tom čo bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
naďalej prebiehalo konanie o určenie, či pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá

alebo o skončení tohto pracovného pomeru z dôvodov podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce. Teda,
aj po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, bol medzi
stranamisporustavprávnejneistotyohľadneďalšiehotrvaniapracovnéhopomeružalobcuužalovaného
a to vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie. Súčasne z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že tentožalobcu po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na
nástup do zamestnania nevyzýval, keďže takáto povinnosť mu zo žiadneho zákona nevyplýva. Až
rozhodnutím tunajšieho súdu zo dňa 23.11.2016 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo

dňa 07.11.2017 (odsek 17. odôvodnenia) stav právnej neistoty odpadol, pričom predmetné rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 09.01.2018 a už dňa 10.01.2018
žalobca nastúpil do zamestnania u žalovaného. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca nastúpil
do zamestnania u žalovaného okamžite po tom, čo bolo jednak právoplatne rozhodnuté o neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a jednak po doručení rozhodnutia, na základe ktorého bolo

skončené konanie o vyslovenie, že pracovný pomer naďalej trvá. Vzhľadom na uvedené žalovaným
vyššie namietaná skutočnosť nemohla byť dôvodom na krátenie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2
Zákonníka práce.

46. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že žalobca bol od 04.11.2011 do 08.07.2012 dočasne
práceneschopný a následne od 09.07.2012 až do 17.08.2015 bol žalobca v evidencii uchádzačov o

zamestnanie, kde od 04.01.2013 do 14.04.2013 bol taktiež dočasne práceneschopný, pričom náhradu
mzdy si žalobca uplatňoval za obdobie od 07.11.2011 do 07.11.2014. Z toho plynie záver, že žalobca v
období, za ktoré žiada priznať náhradu mzdy nebol zamestnaný u iného zamestnávateľa, nemal nijaký
príjem zo zamestnania. Ak by bol žalobca zamestnaný a mal nejaký príjem v rozhodnom období, tak
podľa právneho názoru odvolacieho súdu mohol súd vyhodnotiť ako dôvody na zníženie náhrady mzdy

v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, čo však v tomto prípade nebolo naplnené.

47. Pokiaľ žalovaný žiadal skúmať, či žalobca si hľadal inú prácu, resp. aktívne sa snažil zamestnať,
pričom poukázal, že žalobca mal aj živnostenské oprávnenie, tak k tomu súd poukazuje na závery
obsiahnutévuzneseníNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/157/2010zodňa14.09.2011,vzmyslektorých

nie je povinnosťou zamestnanca v období neplatného, alebo riešenia sporu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru sa zamestnať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Súd ako nedôvodnú
vyhodnotil námietku žalovaného ohľadne živnostenského oprávnenia žalobcu, keďže tento túto činnosť
ukončil ku dňu 04.07.2012, pričom od 04.11.2011 až do 08.07.2012 bol dočasne práceneschopný, takže
v uvedenom období nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť. Zároveň súd už rozsudkom zo dňa

09.04.2018 žalobu v časti náhrady mzdy za obdobie od 07.11.2011 do 08.07.2012 zamietol, práve z
dôvodu dočasnej práceneschopnosti (odsek 50. odôvodnenia).

48. Ďalej žalovaný žiadal nepriznať žalobcovi náhradu mzdy za obdobie poberania dávky v
nezamestnanosti, t.j. od 09.07.2012 do 17.08.2015. Súd ani tejto obrane žalovaného nemohol vyhovieť,

keďže poberanie dávky v nezamestnanosti nie je tou okolnosťou, ktorá by v zmysle § 79 ods. 2
Zákonníka práce predstavovala nemožnosť výplaty náhrady mzdy pre poberanie takej dávky, ktorá
by nahradzovala nárok na náhradu mzdy. Zamestnancovi patrí náhrada mzdy po dobu, po ktorú
zamestnávateľ odmietol zamestnanca zamestnávať a zamestnanec bol schopný prácu vykonávať. V
konaní nebolo sporu, že žalovaný žalobcovi v uvedenom období prácu neposkytoval a zároveň žalovaný

nepreukázal, aby v uvedenom období nebol žalobca schopný pre neho pracovať. Zároveň, pokiaľ ide o
vyplatenú dávku v nezamestnanosti, ide o vzťah medzi žalobcom a štátom, ktorý túto dávku vyplatil.

49. Ďalej pokiaľ žalovaný poukazoval na skutočnosť, že je neziskovou organizáciou odkázanou na
príspevky od štátu a prípadné projekty, tak súd opätovne poukazuje na odôvodnenie uznesenia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011, v zmysle ktorého § 79 ods. 2 Zákonníka
práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy znížiť, prípadne vôbec
nepriznať len výnimočne a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi podľa čl. 2 Zákonníka práce. Ďalej Najvyšší
súd SR v predmetnom uznesení uviedol, že takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni

hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a
to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2
Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie

ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.
Tunajší súd v zmysle týchto záverov uvádza, že súd nemohol zohľadniť finančnú situáciu žalovaného
ako dôvod na zníženie náhrady mzdy žalobcovi v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keďže žalovaný
bol tým subjektom pracovnoprávneho vzťahu, ktorý neplatne okamžite skončil pracovný pomer sožalobcom, a teda musí znášať všetky dôsledky s tým spojené. Žalobca bol subjektom pracovnoprávneho
vzťahu, ktorý musel od novembra 2011 čeliť negatívnym dôsledkom okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Až v roku 2016 v súdnom konaní právoplatne dosiahol určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného a preto by nebolo spravodlivé, aby mu súd znížil
nároknanáhradumzdyzdôvodov(finančných)nastranežalovanéhoakojehozamestnávateľa.Zároveň
z účtovnej závierky predloženej samotným žalovaným (odsek 23. odôvodnenia) nevyplýva, aby tento
bol v takej finančnej a majetkovej situácii, ktorá by mu neumožňovala zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy.
Zároveňmásúdzato,žesamotnáskutočnosť,žežalovanýjeneziskovouorganizáciou,zabezpečujúcou

sociálnu starostlivosť nie je dôvodom na krátenie náhrady mzdy z neplatného okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Zákonník práce pri rozhodovaní o nárokoch z neplatného skončenia pracovného
pomeru nerozlišuje, akú právnu formu má zamestnávateľ, ktorý porušil ustanovenia Zákonníka práce.
Pokiaľ žalovaný zdôrazňuje svoju právnu formu ako neziskovú organizáciu, je potrebné zároveň
zdôrazniť, že žalovaný má aj živnostenské oprávnenie (odsek 27. odôvodnenia), ktoré ho oprávňuje na
vykonávanie podnikateľskej činnosti.

50. Súd prvej inštancie už v rozsudku zo dňa 09.04.2018 pri priznaní náhrady mzdy zohľadnil obdobie,
za ktoré bol žalobca dočasne práceneschopný, t.j. od 04.11.2011 do 08.07.2012 a od 04.01.2013 do
14.04.2013, a za uvedené obdobie žalobcovi náhradu mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce s úrokom
z omeškania nepriznal a v tejto časti bola žaloba skorším rozsudkom právoplatne zamietnutá. Ako už

súd vyššie uviedol, zamestnancovi patrí náhrada mzdy iba za dobu, po ktorú zamestnávateľ odmietol
zamestnanca zamestnávať a zamestnanec bol schopný prácu pre zamestnávateľa vykonávať. Keďže
žalobca bol v uvedenom období práceneschopný, nebol schopný vykonávať prácu pre žalovaného a z
uvedeného dôvodu nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy (pozri R 90/1970, R 51/1975).

51. Súd prvej inštancie preto opätovne vyhovel žalobe v časti o zaplatenie náhrady mzdy v celkovej
výške 10.183,96 Eur, ktorá pozostáva z náhrady mzdy za mesiac júl 2012 (odo dňa 09.07.2012) vo výške
322,99 Eur, mesiace august až december 2012 po 413,0426 Eur, ďalej mesiac január 2013 (od 01.01.
do 03.01.) vo výške 57,00 Eur, mesiac apríl 2013 (od 15.04.) vo výške 228,00 Eur, mesiace máj 2013
až október 2014 po 413,0426 Eur a mesiac november 2014 (do 07.11.) vo výške 75,99 Eur. Pri výpočte

náhrady mzdy za neúplné mesiace, súd vychádzal z priemernej hodinovej mzdy 2,3749 Eur, ďalej 8
hodinového denného pracovného času (40 hodinový týždenný pracovný čas : 5) a počtu pracovných
dní pripadajúci na príslušnú časť mesiaca, t.j. júl 2012 - 17 dní, január 2013 - 3 dni, apríl 2013 - 12 dní,
november 2014 - 4 dní.

52. Ďalej žalobca požadoval priznať z požadovanej náhrady mzdy aj úroky z omeškania, pričom s
poukazomnatvrdenie,žemzdabolaužalovanéhosplatnák10.dňukalendárnehomesiaca,čožalovaný
výslovene nepoprel, od 11. dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Pokiaľ žalovaný žiadal úroky z
omeškania nepriznať s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť
všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k 1. časti Zákonníka práce, avšak nie k jeho 8. časti

(pracovnoprávne vzťahy), tak súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Súd pripúšťa, že rozhodovacia
činnosť súdov ohľadne úrokov z omeškania pri náhradách mzdy podľa Zákonníka práce nie je jednotná,
avšak s poukazom na viaceré rozhodnutia napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 246/2010 zo dňa
30.04.2012, uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/76/2011 zo dňa 31.05.2012, rozsudok Okresného súdu
Prešov sp. zn. 13C/61/2013 zo dňa 15.05.2013 vyplýva, že z náhrady mzdy patrí zamestnancovi aj

príslušný úrok z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z. S uvedeným právnym názorom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí (odsek
7. odôvodnenia).

53. K ďalšej procesnej obrane žalovaného vo vzťahu k nároku žalobcu na úrok z omeškania z

náhrady mzdy súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 494/2013 zo dňa
4.10.2013, v ktorom tento súd okrem iného uviedol „Ako vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009, vychádzajúc z
citovaných zákonných ustanovení, najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého rozsudok priznávajúci
náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.

j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti [priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje
žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne) dodáva kvalita vykonateľného
práva]. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania
(skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda nevzniká ažsúdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady
mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania
vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného

rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov pre
omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce,

či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí,
že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula. Hoci je pravda, tak ako na to poukazuje krajský
súd v rozsudku č. k. 11 Co 34/2011- 425 z 29. januára 2013, že podstatou veci riešenou najvyšším
súdom vo veci sp. zn. 1 Cdo 116/2008 bolo predovšetkým posudzovanie otázky, či náhrada mzdy nie
je splatná ako celok, ústavný súd v súlade s obsahom citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ale
aj s názorom sťažovateľky dospel k záveru, že zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením

jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím
výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom
vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.“ Súd sa s týmto
právnym názorom v plnom rozsahu stotožňuje a teda má za to, že žalovaný sa dostal do omeškania s
vyplatenímjednotlivýchmesačnýchnáhradmzdymárnymuplynutímvýplatnéhotermínuvnasledujúcom

kalendárnom mesiaci, a nasledujúcim dňom, t.j. 11. dňa príslušného mesiaca vzniklo žalobcovi právo
voči žalovanému na úrok z omeškania z príslušnej mesačnej sumy náhrady mzdy.

54. Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp.zn. II. ÚS 494/2013 zo dňa 4.10.2013 ďalej uviedol:
„Tak ako totiž správne uviedol krajský súd, účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom

skončení pracovného pomeru (§ 79 Zákonníka práce) je v súlade s jeho satisfakčnou, sankčnou i
sociálnou funkciou určiť s pomocou v zákone ustanovených kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené
funkcie napĺňať. Hoci je pravda, že náhradu mzdy a úrok z omeškania je možné vnímať do istej miery
oddelene, pretože úrok z omeškania je skutočne, tak ako to uvádza sťažovateľka, majetkovou sankciou
za omeškanie zamestnávateľa, v konečnom dôsledku oba predstavujú pre zamestnanca, s ktorým bol

neplatne pracovný pomer skončený, peňažné zadosťučinenie vo svojom celku. Úlohou všeobecných
súdov pri určení výšky plnenia zamestnávateľa zamestnancovi v prípade neplatného skončenia
pracovného pomeru je zohľadniť všetky okolnosti prípadu a na základe ich preukázania určiť sumu,
ktorej zaplatenie uloží zamestnávateľovi. Hoci teda nepochybne pri formalistickom chápaní náhrady
mzdy a úroku z omeškania ide o dva povahou odlišné nároky, v konečnom dôsledku ide o to, či celková

priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady
mzdy a požiadavke spravodlivosti.“ Z uvedeného vyplýva, že súd nemusí zamestnancovi priznať právo
na úrok z omeškania z náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, ak priznanú náhradu
mzdy považuje za dostatočnú a primeranú zadosťučineniu žalobcu a zároveň za dostatočnú sankciu pre
žalovaného, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru so žalobcom v súlade so Zákonníkom

práce. Vzhľadom na všetky okolnosti ohľadne neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ako aj konania o náhrade mzdy má súd za to, že je zákonné a spravodlivé priznať žalobcovi z priznanej
náhrady mzdy aj zákonný úrok z omeškania. Súd zdôrazňuje, že žalobca ako zamestnanec a zároveň
slabšia strana pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným, čelil negatívnym dôsledkom protiprávneho
konaniažalovanéhoodnovembra2011,pričomažvjúny2016boloprávoplatnerozhodnutéoneplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným a následne až v januári 2018 bolo ukončené
konanie ohľadne vyslovenie, či pracovný pomer naďalej trvá. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že
žalovaný od júna 2016 si bol vedomý svojej zákonnej povinnosti vyplatiť žalobcovi z dôvodu neplatného
okamžitého skončenia pracovného pomeru náhradu mzdy, a napriek tomu že tento nárok žalobcu
čiastočne uznával, za vyše tri roky nepristúpil ani len k čiastočnému plneniu, teda v rozsahu, ktorý

považoval za nesporný. Taktiež súd zohľadnil postoj žalovaného v tomto konaní, keď v odvolaní proti
rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 09.04.2018 tento namietal nesprávnosť výpočtu priemerného zárobku
žalobcu, pričom odvolací súd zrušením napadnutého rozsudku umožnil žalovanému predložiť ďalšie
dôkazy na preukázanie tohto svojho tvrdenia. Na pojednávaní konanom dňa 01.07.2019 žiadal žalovaný
o poskytnutie ďalej lehoty za účelom predloženia dôkazu o nesprávnosti výpočtu priemerného zárobku

a to napriek tomu, že rozhodnutie odvolacieho súdu mu bolo doručené už v januári 2019. Pred ďalším
pojednávaním konaným dňa 09.09.2019 žalovaný podaním doručeným súdu dňa 04.09.2019 oznámil,
že výšku priemerného zárobku žalobcu nakoniec nerozporuje a stotožňuje sa s výpočtom. Uvedené
konanie žalovaného súd vníma ako snahu o predlžovanie súdneho konania s cieľom oddialiť vyplatenienáhrady mzdy žalobcovi. Takémuto konaniu súd nemieni poskytnúť podporu tým, že by žalobcovi
nepriznal nárok na úrok z omeškania z priznanej náhrady mzdy, keďže táto bola splatná v období od
augusta 2012 do decembra 2014, t.j. pred piatimi až siedmimi rokmi.

55. Žalovaný žiadal súd, aby priznanú sumu náhrady mzdy mohol uhradiť v mesačných splátkach,
pričom ich počet by zodpovedal počtu mesiacov, za ktoré bola náhrada mzdy priznaná, resp. vo výške
1.000,- Eur. Žalobca pred vyhlásením rozsudku v apríli 2018 súhlasil so splátkovým kalendárom, avšak
maximálnu dobu splátok požadoval určiť na 1 rok, avšak po zrušení rozhodnutia tunajšieho súdu

odvolacím súdom nesúhlasil so splátkovým kalendárom. Súd postupom podľa 232 ods. 4 C.s.p. povolil
žalovanému uhradiť priznanú sumu v mesačných splátkach po 1.000,00 Eur, keďže dobu jedného roka
považujezaprimeranúnauhradeniepriznanejnáhradymzdy.Zároveňsúdurčil,žeomeškaniesplnením
jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

56.Podľa§262ods.1C.s.p.,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

57. Podľa § 255 ods.1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

58. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

59. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

60. Podľa § 396 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

61. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 15.444,00 Eur, pričom
v konaní bol úspešný v časti ohľadne zaplatenia istiny vo výške 10.183,96 Eur, t.j. v rozsahu 65,94

% a procesný (konanie zastavené v časti o zaplatenie 607,54 Eur) alebo vecný (v prevyšujúcej časti
žaloba zamietnutá) neúspech v rozsahu 34,06 % (5.260,04 Eur). Súd postupom podľa § 262 ods. 1 a
§ 396 ods. 3 C.s.p. aplikujúc ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p. a § 256 ods. 1 C.s.p. priznal pomerne
úspešnejšiemu žalobcovi voči žalovanému nárok na pomernú náhradu trov prvostupňové a odvolacieho
konania v rozsahu 31,88 % (65,94 % - 34,06 %). O samotnej výške týchto trov konania bude v súlade

s § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

62. Žalovaný síce s poukazom na jeho finančnú situáciu žiadal o nepriznanie náhrady trov konania,
avšak súd má za to, že finančná situácia žalovaného tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania

(odsek 23. a 24. odôvodnenia) nie je nepriaznivá, pričom žalobcovi bola priznaná pomerná náhrada
iba v rozsahu 31,88 %. Zároveň súd zohľadnil, že žalobca trpel negatívnymi dôsledkami protiprávneho
konania žalovaného od novembra 2011 a k dnešnému dňu uvedené dôsledky naďalej trvajú. Súd
nepovažuje za spravodlivé, aby žalobca znášal trovy, ktoré mu v konaní vznikli pri uplatňovaní nárokov
z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že nič

nebránilo žalovanému, aby po právoplatnom rozhodnutí o neplatnom okamžitom skončení pracovného
pomeru dobrovoľne pristúpil k úhrade aspoň náhrady mzdy v časti, v ktorej považoval nárok žalobcu
za dôvodný, čím by aspoň čiastočne znížil výšku trov konania. Preto súd prvej inštancie nevidel dôvod
na postup podľa § 257 C.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd
Bardejov, v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).Podľa ust. § 365 ods.1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods.2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods.3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).