Rozsudok Judgement was issued on Monday, April 9, 2018

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 6C/109/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216204110
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Rebej
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2018:8216204110.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Marekom Rebejom v právnej veci žalobcu: W. Y., I.. XX.XX.XXXX,
Z. N.. I. XX, XXX XX Z., právne zastúpeného JUDr. Jozefom Stašákom, advokátom, so sídlom
Andraščíkova 3, 085 01 Bardejov proti žalovanému: Integračné zariadenie KOR-GYM, n.o., so sídlom
Hertník 85, 086 42 Hertník, IČO: 36 167 517, právne zastúpeného Mgr. Ivanou Blajskovou, advokátkou,
so sídlom Kalinčiakova 115/4, 831 04 Bratislava, o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 607,54 Eur s príslušným úrokom z omeškania z a s t a v u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 10.183,96 Eur s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne zo sumy 322,99 Eur od 11.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.09.2012 do
zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.11.2012
do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.12.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
5,75 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 57,00 Eur od 11.02.2013

do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 228,00 Eur od 11.05.2013 do
zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.07.2013
do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.09.2013
do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.11.2013
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.12.2013 do
zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.01.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.02.2014

do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.03.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.04.2014
do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.05.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.06.2014
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.07.2014 do
zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.08.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 413,0426 Eur od 11.09.2014 do zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.10.2014 do
zaplatenia, zo sumy 413,0426 Eur od 11.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 75,99 Eur od 11.12.2014 do
zaplatenia, všetko mesačnými splátkami vo výške 1.000,00 Eur splatnými vždy k 25. dňu kalendárneho

mesiaca počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného vyrovnania, pod následkom straty
výhody splátok v prípade nezaplatenia ktorejkoľvek splátky riadne a včas.

III. V prevyšujúcej časti žalobuz a m i e t a .

IV. Žalobcovi p r i z n á v avoči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,88 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodnou žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.12.2011 a vedenou pod sp. zn.
5Cpr/1/2011 domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným,
Integračným zariadením KOR-GYM, n.o., Hertník 85, listom zo dňa 31.10.2011 žalobcovi, W. Y., jeneplatné a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy a nahradiť trovy konania. Svoju
žalobu odôvodňoval tým, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 16.8.1993 pracovnú zmluvu, na funkciu
šofér s nástupom do práce 16.8.1993. Listom zo dňa 31.10.2011, doručeným žalobcovi 2.11.2011,

označeným ako okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom mu žalovaný oznámil, že
jeho pracovný pomer v organizácii končí dňom doručenia podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.
Okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaný odôvodnil závažným porušením pracovnej disciplíny,
keďže žalobca v dňoch 19.9.2011 a 22.9.2011 sa nedostavil na pracovisko včas, teda o 5.00 hod. a
odmieta vykonávať prácu riadne v zmysle pokynov zamestnávateľa, čím opakovane porušil pracovnú

disciplínu. Žalobca listom zo dňa 7.11.2011 oznámil žalovanému, že pracovný pomer skončil neplatne
a že trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával a zároveň ho v zmysle § 47 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce vyzval, aby naďalej mohol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Tvrdil, že na
okamžitéskončeniepracovnéhopomeruzamestnávateľnemalkvalifikovanýprávny aniskutkovýdôvod,
ktorým by bolo naplnené ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keďže má za to, že
pracovnú disciplínu dňa 19.9.2011 a ani 22.9.2011 neporušil. Rovnako žalobca namietal skutočnosť, že

dôvod okamžitého skončenia uvádzaný žalovaným, je neurčitý a tým nepreskúmateľný a že tým došlo
k porušeniu ustanovenia § 70 Zákonníka práce, ktorý vyžaduje pri okamžitom skončení pracovného
pomeru skutkovo vymedziť dôvod okamžitého skončenia tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom. Zároveň sa odvolával na to, že právny úkon podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka musí byť urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Svoj nárok na

náhradu mzdy odôvodňoval ustanovením § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce s tým, že je splnený základný
a rozhodujúci predpoklad vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením
pracovného pomeru žalovaným tým, že neplatnosť skončenia bola určená právoplatným rozsudkom
súdu.

2.UznesenímOkresnéhosúduBardejovzodňa06.02.2015vyhlásenýmnapojednávanívovecivedenej
pod sp. zn. 5Cpr/1/2011, bola žaloba žalobcu v časti o náhradu mzdy vylúčená na samostatné konanie,
ktorému bola následne pridelená sp. zn. 6C/109/2016.

3. Podaním dourčeným tunajšiemu súdu dňa 30.06.2016 žalobca špecifikoval výšku náhrady mzdy tak,

že za obdobie od 07.11.2011 do 07.11.2014 v zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce požaduje sumu
15.444,00Euraúrokyzomeškaniavovýške9,25%ročnezistiny429,-Eurod11.12.2011dozaplatenia,
9 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.01.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.02.2012
do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.03.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 429,- Eur od
11.04.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny

429,- Eur od 11.06.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.07.2012 do zaplatenia, 8,75
% ročne z istiny 429,- Eur od 11.08.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.09.2012
do zaplatenia, 8,75,% ročne z istiny 429,- Eur od 11.10.2012 do zaplatenia, 8,75,% ročne z istiny 429,-
Eur od 11.11.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.12.2012 do zaplatenia, 5,75 %
ročne z istiny 429,- Eur od 11.01.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.02.2013 do

zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.03.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 429,- Eur
od 11.04.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.05.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z
istiny 429,- Eur od 11.06.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.07.2013 do zaplatenia,
5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.08.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.09.2013
do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.10.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 429,-

Eur od 11.11.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.12.2013 do zaplatenia, 5,25 %
ročne z istiny 429,- Eur od 11.01.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.02.2014 do
zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.03.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,-
Eur od 11.04.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.05.2014 do zaplatenia, 5,25 %
ročne z istiny 429,- Eur od 11.06.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.07.2014 do

zaplatenia, 5,15 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.08.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 429,-
Eur od 11.09.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.10.2014 do zaplatenia, 5,05
% ročne z istiny 429,- Eur od 11.11.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 429,- Eur od 11.12.2014
do zaplatenia. V podaní uviedol, že náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nie je
ekvivalentom mzdy pre zamestnanca, ale je sankciou pre zamestnávateľa, ktorý pristúpil k takémuto

neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Ďalej uviedol, že výplatný termín u žalovaného bol 10. deň
v nasledujúcom mesiaci.4. Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 06.11.2017 poukázal na skutočnosť, že žalobca si uplatnil
nárok za náhradu mzdy za obdobie od 07.11.2011 do 07.11.2014, t.j. po dobu 36 mesiacov, pričom viac
ako 12 mesiacov bol práceneschopný. Konkrétne od 04.11.2011 do 08.07.2012 a od 04.01.2013 do

14.04.2013. Ďalej žalovaný spochybnil tvrdenie žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného,
keďže ani po tom, ako bolo žalobcovi doručené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19CoPr/5/2015 zo dňa 19.04.2016 sa žalobca nedostavil na pracovisko a nijako nedemonštroval snahu
skutočne sa zapojiť do práce podľa pracovnej zmluvy. Ďalej poukázal na to, že v konaní vedenom
na tunajšom súde pod sp. zn. 5Cpr/1/2011 sám žalobca tvrdil, že má určité bližšie nešpecifikované

zdravotné problémy, ktoré ho obmedzujú pri výkone práce, ktorú mal vykonávať v medziach jeho
pracovného zaradenia a pracovnej náplne. Zároveň žalobca odmietol u žalovaného vykonávať rozvoz
pekárenských výrobkov, napriek tomu, že v jeho náplni práce bolo pracovné zaradenie vodič, opravár
a zásobovač a že v ďalšej činnosti sa riadi zamestnanec pokynmi svojho zamestnávateľa. Zároveň
žalovaný poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že za obdobie, za ktoré žiada priznať náhradu
mzdy si hľadal inú prácu, aktívne sa snažil zamestnať a zmierniť dôsledky neplatného skončenia

pracovného pomeru. Poukázal aj na skutočnosť, že žalobca do 31.03.2016 podnikal na základe
živnostenského oprávnenia - obchodné meno Marián Leško, IČO: 44939205 a do 04.07.2012 podnikal
na základe živnostenského oprávnenia - obchodné meno Marián Leško - MAŤO BUS, IČO: 40690351.
S poukazom na uvedené žiadal, aby súd priznal žalobcovi náhradu mzdy len za obdobie 12 mesiacov
od momentu, kedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda od 07.11.2011

do 07.11.2012. Za čas prevyšujúci toto obdobie žiadal náhradu mzdy žalobcovi nepriznať. Odo dňa
oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní bol žalobca 8 mesiacov práceneschopný a preto žiadal
aby súd zaviazal žalovaného na náhradu mzdy za obdobie od 09.07.2012 do 07.11.2012, pričom za
obdobie od 07.11.2011 do 08.07.2012 patrí žalobcovi zo zákona nemocenské. Pokiaľ ide o výšku
náhrady mzdy, žalovaný uviedol, že zo mzdového listu žalobcu vyplýva, že v rozhodujúcom období,

teda 7/2011 bola žalobcovi vyplatená mzda brutto 176,15 Eur, za 8/2011 mzda brutto 198,82 Eur a
za 9/2011 mzda brutto 414,46 Eur, čo spolu predstavuje mzdu brutto 789,46 Eur, pričom výška príjmu
zamestnanca odzrkadľuje skutočnosti, že žalobca bol v rozhodujúcom období neschopný práce od
01.07.2011 do 10.07.2011 a od 22.07.2011 do 16.08.2011. Z tohto vyplýva, že priemerný zárobok
žalobcu z vyplatenej mzdy brutto za odpracované obdobia za predchádzajúci štvrťrok predstavuje

mesačne sumu vo výške 263,15 Eur. Ďalej žiadal nepriznať úroky z omeškania, keďže Zákonník práce
inštitút úrokov z omeškania neupravuje, pričom § 1 ods. 4 Zákonníka práce zakotvuje subsidiárnu
pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k 1. časti Zákonníka práce, z čoho
vyplýva, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené až v jeho 8. časti. Záverom poukázal na skutočnosť, že ak

by súd vyhovel žalobe v celom rozsahu, potom by to malo nezvratný až likvidačný dopad na žalovaného.
Žalovaný je neziskovou organizáciou, ktorá je odkázaná na príspevky od štátu, a prípadné projekty.
Žalovaný vykonáva aj vlastnú podnikateľskú činnosť (práčovňa, pekáreň, keramika, krajčírstvo, predajňa
potravín, krátkodobé pobyty, stravovanie), ide de facto o vytváranie vlastných doplnkových finančných
zdrojov na chránených pracoviskách, keďže žalovaný by nebol schopný ináč pokryť náklady na samotnú

existenciu a chod takéhoto typu zariadenia. História žalovaného siaha až do roku 1993 a v súčasnosti
zabezpečujesociálneslužby63klientomazamestnávapribližne60zamestnancov,čopredstavujeveľkú
zodpovednosť žalovaného voči klientom, ako aj zamestnancom. Zároveň žiadal nepriznať žalobcovi
trovy konania z dôvodu hodných osobitného zreteľa, pričom poukázal na svoje majetkové, finančné a
sociálne pomery. Od existencie žalovaného je „závislých“ veľmi veľa osôb. Sociálne odkázaní klienti

si vyžadujú nepretržitú osobnú starostlivosť, zdravotnú starostlivosť, ako aj vytvorenie ich skutočného
zázemia„bezpečnéhoprístavu“avneposlednomradepoukázalnaekonomickúzávislosťzamestnancov
od existencie žalovaného.

5. Podaním zo dňa 01.02.2018 doručeným súdu dňa 21.02.2018 žalobca upresnil výšku náhrady mzdy

za 36 mesiacov, t.j. za obdobie od 07.11.2011 do 07.11.2014 v zmysle § 79 ods. 1 a 2 a § 134 Zákonníka
práce na sumu 14.836,46 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z istiny 303,98 Eur od
11.12.2011 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.01.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z
istiny 413,0426 Eur od 11.02.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.03.2012 do
zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.04.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426

Eur od 11.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.06.2012 do zaplatenia, 8,75
% ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.07.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.08.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.09.2012 do zaplatenia, 8,75 %
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.10.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od11.11.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.12.2012 do zaplatenia, 5,75 %
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.01.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.02.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.03.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne

z istiny 413,0426 Eur od 11.04.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.05.2013 do
zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.06.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426
Eur od 11.07.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.08.2013 do zaplatenia,
5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.09.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur
od 11.10.2013 do zaplatenia, 5,5 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.11.2013 do zaplatenia, 5,25

% ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.12.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.01.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.02.2014 do zaplatenia, 5,25 %
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.03.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.04.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.05.2014 do zaplatenia, 5,25 %
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.06.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.07.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.08.2014 do zaplatenia, 5,05 %

ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.09.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 413,0426 Eur od
11.10.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.11.2014 do zaplatenia, 5,0 5%
ročne z istiny 413,0426 Eur od 11.12.2014 do zaplatenia. V podaní ďalej žalobca uviedol, že pri výpočte
nároku postupoval takto: 21,74 x 8 x 2,3749 = 413,0426 Eur mesačne. Celkovú sumu 14.836,46 Eur
vypočítal takto: 413,0426 x 35 mesiacov + 303,98 Eur (2.3749 x 8 x 16 pracovných dní od 08.11.2011

do 30.11.2011) + 75,99 Eur (2,3749 x 8 x 4 pracovné dni od 01.11.2014 do 07.11.2014).

6. Súd v konaní nariadil viaceré pojednávania.

7.1. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 23.11.2017

uviedol, že pri výpočte náhrady mzdy je potrebné vychádzať z priemernej hodinovej mzdy, ktorá podľa
mzdového listu za rok 2011 je vo výške 2,3749 Eur k 30.09.2011, t.j. priemerná hodinová mzda v
rozhodujúcom období. Táto sa násobí hodinovým úväzkom, teda 8 krát priemerný počet pracovných dní
v mesiaci, t.j. 2,3749 x 8 x 21,74 = 413,0426 Eur, čo predstavuje priemerný zárobok žalobcu. Žalobca
na pojednávaní uviedol, že živnostenské oprávnenie na meno W. Y. je oprávnenie jeho syna. Uviedol,

že on vykonával podnikateľskú činnosť pod obchodným menom Marián Leško - MAŤO BUS, pričom túto
činnosť ukončil v roku 2011 a papierovo v júli 2012.
7.2. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 09.03.2018
uviedol, že dňa 10.01.2018 nastúpil do práce u žalovaného. Zároveň uviedol, že nad sumu, ktorá je
uvedená v podaní zo dňa 01.02.2018 (odsek 5 odôvodnenia) berie žalobu späť.

8. Na nariadených pojednávaniach súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov,
najmä oznámenia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, mzdového listu za rok
2011, oznámenia Sociálnej poisťovne, výpisu zo živnostenského registra žalobcu, účtovnej závierky
žalovaného, výročnej správy žalovaného za rok 2016, stanoviska auditora, potvrdenia o výške

príjmu žalobcu, oznámenia Sociálnej poisťovne o vyplatených nemocenských dávkach žalovanému,
oznámenia Úradu práce Bardejov, spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5Cpr/1/2011 a z neho:
okamžité skončenie pracovného pomeru, náplň práce, pracovnú zmluvu, rozsudok Okresného súdu
Bardejov zo dňa 18.02.2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.04.2016, ako aj ďalším
spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

9. Z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 16.08.1993 medzi žalobcom ako pracovníkom a žalovaným ako
zamestnávateľom vyplýva, že pracovník nastúpi do práce dňa 16.08.1993, druh vykonanej práce a
funkcia pracovníka: šofér, miesto výkonu práce Integračné zariadenie KOR-GYM, 086 42 Hertník, doba
trvania pracovného pomeru na dobu neurčitú a to od 16.08.1993 so skúšobnou dobou v trvaní troch

mesiacov.

10. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom zo dňa 31.10.2011 vyplýva, že
žalovaný postupom podľa § 68 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Zákonníka práce okamžite skončil pracovný
pomer so žalobcom ako zamestnancom založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.08.1993, pričom

pracovný pomer končí dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi.
Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi ako zamestnancovi doručené dňa 02.11.2011.11. Z listu žalobcu zo dňa 07.11.2011 adresovaného žalovanému vyplýva, že žalobca žalovanému
oznámil, že okamžité skončenia pracovného pomeru považuje za neplatné a podľa § 79 Zákonníka
práce trval na tom, aby ho naďalej zamestnával a žiadal žalovaného, aby naďalej mohol vykonávať prácu

podľa pracovnej zmluvy. Uvedený list bol žalovanému doručený dňa 07.11.2011.

12. Čiastočným rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 18.02.2015 č.k. 5Cpr/1/2011-217 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.04.2016 č.k. 19CoPr/5/2015-254 súd rozhodol, že
okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným, Integračné zariadenie KOR-GYM , n.o. ,

Hertník 85, listom zo dňa 31.10.2011 žalobcovi W. Y., I.. XX.X.XXXX je neplatné. Predmetný rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 17.06.2016.

13. Zo mzdového listu za rok 2011 vystaveného žalovaným ako zamestnávateľom vyplýva, že žalobca
mal 40 hodinový týždenný pracovný čas. Zároveň z neho vyplýva, že zamestnanec žalovaného mal
priemerný hodinový zárobok za tretí štvrťrok roka 2011 (platí do 30.09.2011) vo výške 2,3749 Eur.

14. Z oznámenia Sociálnej poisťovne zo dňa 12.10.2017 vyplýva, že žalobca bol dočasne
práceneschopný v období od 04.11.2011 do 08.07.2012, za ktoré mu bolo vyplatené nemocenské
vo výške 3.872,80 Eur a ďalej v období od 04.01.2013 do 14.04.2013, za ktoré mu bolo vyplatené
nemocenské vo výške 716,10 Eur.

15. Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bardejov zo dňa 01.03.2018 vyplýva, že žalobca
bol v evidencii uchádzačov o zamestnanie aj v období od 09.07.2012 do 17.08.2015.

16. Z oznámenia Sociálnej poisťovne zo dňa 08.03.2016 vyplýva, že v období od 09.07.2012 do

17.08.2015 bola žalobcovi vyplatená dávka v nezamestnanosti a to konkrétne za obdobie od 09.07.2012
do 19.04.2013 v celkovej výške 1.259,20 Eur.

17.ZostanoviskaaudítoraspoločnostiKOŠICEAudit,s.r.o.,Pražská4,04011Košicezodňa14.11.2017
vyplýva, že žalovaný nie je zriadený na podnikanie, obhospodaruje nehnuteľnosti, ktoré mu prenajal štát

v Hertníku. V nehnuteľnostiach je umiestnených 61 sociálne odkázaných klientov, pre ktorých poskytuje
služby spolu 67 zamestnancov, z toho 11 z nich pracuje v chránených dielňach. Za účtovné obdobie
roka 2016 vykázal žalovaný stratu 7.038,97 Eur a v roku 2015 stratu 9.152,14 Eur. Pokiaľ súd zaviaže
žalovaného uhradiť čiastku 14.869,44 Eur predstavujúcu náhradu ušlej mzdy za 36 mesiacov a k tomu
navyše odvody, príslušenstvo a náhradu trov súdneho konania, audítor upozornil, že nebude možné

zabezpečiť nepretržitosť trvania neziskovej organizácie, pričom jej ohrozená je existencia a bude musieť
vstúpiť do likvidácie, čo znamená mimoriadne závažné ekonomické a spoločenské problémy na území
východného Slovenska.

18. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že pod číslom živnostenského oprávnenia č. 701-9461

je evidovaný podnikateľ pod obchodným menom Marián Leško - MAŤO BUS, IČO: 40690351, miesto
podnikania 085 01 Bardejov, Kpt. Nálepku 27, pričom podnikateľský subjekt ukončil podnikateľskú
činnosť ku dňu 04.07.2012.

19. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že pod číslom živnostenského oprávnenia č. 760-14607

je evidovaný podnikateľ pod obchodným menom Marián Leško, IČO: 44939205, miesto podnikania 085
01 Bardejov, Kpt. Nálepku 413/27, pričom podnikateľský subjekt ukončil podnikateľskú činnosť ku dňu
31.03.2016.

20. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo

ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.21. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci

12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

22. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej
len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v

rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba
práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4
poslednej vety, sa započítava do
obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za
prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3 ) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

23. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu

kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.
Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych

predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

25. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákona, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

26. Podľa § 144 Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), žalobca môže vziať žalobu späť.

27. Podľa § 145 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť
sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo
veci samej. Ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd o zvyšku nároku
bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.

28. Podľa § 146 ods. 1 C.s.p., súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z 1vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

29. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.08.1993 vznikol
medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom pracovnoprávny vzťah.
Žalovaný dňa 31.10.2011 pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, pričom
predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 02.11.2011. Žalobca
dňa 07.11.2011 žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné

a žiadal aby ho naďalej zamestnával a aby mohol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, čo žalovaný
neakceptoval. Na základe žaloby podanej žalobcom na Okresný súd Bardejov dňa 06.12.2011 pod sp.
zn. 5Cpr/1/2011 tunajší súd rozsudkom zo dňa 18.02.2015 č. k. 5Cpr/1/2011-217 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.04.2016 č. k. 19CoPr/5/2015-254 rozhodol, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa 31.10.2011 je neplatné. Predmetný

rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.06.2016.

30. Keďže bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru medzi
žalobcom a žalovaným, pričom žalobca žiadal, aby mu žalovaný prideľoval prácu a tento mu prácunepridelil, žalobcovi vznikol podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy a to v sume
jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, resp. ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru, čo však nenastalo.

31. K neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným došlo
dňa 02.11.2011 pričom podľa vtedy platného a účinného § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presiahne deväť mesiacov, patrí

zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov. Uvedené ustanovenie bolo novelizované s
účinnosťou od 01.01.2013 tak, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas
36 mesiacov. Podľa prechodného ustanovenia § 252i Zákonníka práce sa týmto zákonom spravujú

aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2013 (odsek 1), avšak výpoveď daná
zamestnávateľomzamestnancovipred1.januárom2013anároky,ktoréznejvznikli,saposudzujúpodľa
predpisov účinných do 31.12.2012 (odsek 4). Keďže žalovaný ako zamestnávateľ ukončil pracovný
pomer so žalobcom ako zamestnancom okamžitým skončením pracovného pomeru, tak nároky z
takto skončeného pracovného pomeru sa posudzujú podľa § 252i Zákonníka práce podľa § 79 ods. 2

Zákonníka práce účinného od 01.01.2013.

32. Žalobcovi teda v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného od 01.01.2013 v spojení s § 252i ods.
1 Zákonníka práce môže byť priznaná náhrada mzdy najviac za čas 36 mesiacov. Zároveň ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd

na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať, čo
žalovaný v tomto konaní aj žiadal.

33. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že medzi stranami nebolo sporu o tom, že žalobcovi z dôvodu

neplatného skončenia pracovného pomeru patrí náhrada mzdy, pričom táto mu patrí v sume jeho
priemerného zárobku a to odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
t.j. od 07.11.2011, najviac však za dobu 36 mesiacov.

34. Pri výpočte priemerného zárobku sa vychádza z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu zamestnancovi

v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Týmto
rozhodujúcim obdobím je predchádzajúci kalendárny štvrťrok, pričom priemerný zárobok sa zisťuje vždy
k1.januáru,1.aprílu,1.júlua1.októbrukalendárnehoroka.Priemernýzároboksazisťujeakopriemerný
hodinový zárobok. Ak je pre účely pracovnoprávnych nárokov zamestnanca potrebné zistiť priemerný
mesačný zárobok, tento sa zistí z priemerného hodinového zárobku vynásobením priemerným počtom

pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden kalendárny mesiac, nadväzujúc na týždenný pracovný
čas zamestnanca.

35. Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na 1 mesiac sa zisťuje z priemerného
počtu dní v roku 362,25 dňa, z priemerného počtu týždňov v roku (365,25 dňa:7 dní) 52,179 týždňa,

z priemerného počtu týždňov pripadajúcich v roku na 1 mesiac (52,179:12) 4,348 týždňa v mesiaci
a z týždenného pracovného času zamestnanca, čo je v danom prípade 40 hodín. Priemerný počet
pracovných hodín pripadajúcich v roku na 1 mesiac sa vypočíta ako súčin priemerného počtu týždňov
pripadajúcich v roku na 1 mesiac (4,348 hod.) a týždenného fondu pracovného času zamestnanca
40 hod. (4,348 x 40 hod. = 173,92 Eur.), teda pri 40 hod. týždennom pracovnom čase je priemerný

počet odpracovaných hodín, ktorý pripadá v roku na jeden mesiac 173,92 hodiny. Priemerný mesačný
zárobok zamestnanca sa vypočíta ako súčin priemerného počtu pracovných hodín pripadajúcich v roku
na jeden mesiac a priemerného hodinového zárobku zamestnanca. Zo mzdového listu žalovaného
vyplýva, že priemerný hodinový zárobok žalobcu v rozhodujúcom období, tretí štvrťrok roka 2011,
predstavuje 2,3749 Eur. Vynásobením priemerného hodinového zárobku 2,3749 Eur s priemerným

počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden kalendárny mesiac 173,92 hod., vychádza
priemerný mesačný zárobok žalobcu 413,0426 Eur.36. Žalovaný predložil svoj výpočet náhrady mzdy, ktorá by mala patriť žalobcovi (odsek 4 odôvodnenia),
súdvšakmázato,žetentovýpočetniejevsúlades§134ods.1,2,4Zákonníkapráce,keďžeprisvojom
výpočte žalovaný nezohľadnil priemerný hodinový zárobok žalovaného a priemerný počet pracovných

hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac, tak ako to upravuje § 134 ods. 4 Zákonníka práce.

37. Ďalej súd konštatuje, že žalobca pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z mzdového listu žalobcu za
rok 2011, ktorý vystavil žalovaný ako jeho zamestnávateľ, pričom na jeho základe tvrdil, že žalobca mal
u žalovaného 40 hodinový pracovný týždeň a že priemerná hodinová mzda žalobcu za rozhodujúce

obdobie v zmysle § 134 ods. 2 Zákonníka práce bola 2,3749 Eur. Žalovaný tieto skutkové tvrdenia
žalobcu výslovne nepoprel, preto súd postupom podľa § 151 ods. 1 C.s.p. považoval tieto skutkové
tvrdenia za nesporné.

38. Pokiaľ žalovaný žiadal podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, aby súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu mzdy iba za obdobie 12 mesiacov, súd takému návrhu nevyhovel, keďže po vykonanom

dokazovaní neboli zistené také okolnosti, ktoré by odôvodňovali vyhovieť žiadosti žalovaného. Pokiaľ
žalovanýuvedenúžiadosťodôvodňovaltým,žežalobcanemáskutočnýzáujemnaďalšomzamestnaníu
žalovaného a to s poukazom na bližšie nešpecifikované zdravotné problémy žalobcu ako aj s poukazom
na tvrdenie, že žalobca odmieta vykonávať práce v zmysle jeho náplne práce, tak tieto dôvody boli v
konaní vyvrátené tým, že žalobca odo dňa 10.01.2018 nastúpil do zamestnania u žalovaného, pričom

žalovaný túto skutočnosť nijako nespochybnil a ani netvrdil, aby si žalobca neplnil svoje pracovné
povinnosti v zmysle pracovnej zmluvy.

39. Pokiaľ žalovaný žiadal skúmať, či žalobca si hľadal inú prácu, resp. aktívne sa snažil zamestnať,
pričom poukázal, že žalobca mal aj živnostenské oprávnenie, tak k tomu súd poukazuje na závery

obsiahnutévuzneseníNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/157/2010zodňa14.09.2011,vzmyslektorých
nie je povinnosťou zamestnanca v období neplatného, alebo riešenia sporu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru sa zamestnať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

40. Ďalej pokiaľ žalovaný poukazoval na skutočnosť, že je neziskovou organizáciou, odkázanou na

príspevky od štátu a prípadné projekty, tak súd opätovne poukazuje na odôvodnenie uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011, v zmysle ktorého § 79 ods. 2 Zákonníka
práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy znížiť, prípadne vôbec
nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi podľa čl. 2 Zákonníka práce. Ďalej Najvyšší

súd SR v predmetnom uznesení uviedol, že takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni
hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a
to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2

Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný
takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z
ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Tunajší súd v zmysle týchto záverov
uvádza, že súd nemohol zohľadniť finančnú situáciu žalovaného ako dôvod na zníženie náhrady mzdy
žalobcovi v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keďže žalovaný bol tým subjektom pracovnoprávneho

vzťahu, ktorý neplatne okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom, a teda musí znášať všetky
dôsledky s tým spojené. Žalobca bol subjektom pracovnoprávneho vzťahu, ktorý musel od novembra
2011 čeliť negatívnym dôsledkom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Až v roku 2016 v súdnom
konaní právoplatne dosiahol určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
žalovaného a preto by nebolo spravodlivé, aby mu súd znížil nárok na náhradu mzdy z dôvodov

(finančných) na strane žalovaného ako jeho zamestnávateľa.

41. Ďalej žalovaný žiadal nepriznať žalobcovi náhradu mzdy za obdobie poberania dávky v
nezamestnanosti, t.j. od 09.07.2012 do 17.08.2015. Súd ani tejto obrane žalovaného nemohol vyhovieť,
keďže poberanie dávky v nezamestnanosti nie je tou okolnosťou, ktorá by v zmysle § 79 ods. 2

Zákonníka práce predstavovala nemožnosť výplaty náhrady mzdy pre poberanie takej dávky, ktorá
by nahradzovala nárok na náhradu mzdy. Zamestnancovi patrí náhrada mzdy po dobu, po ktorú
zamestnávateľ odmietol zamestnanca zamestnávať a zamestnanec bol schopný prácu vykonávať. V
konaní nebolo sporu, že žalovaný žalobcovi v uvedenom období prácu neposkytoval a zároveň žalovanýnepreukázal, aby v uvedenom období nebol žalobca schopný pre neho pracovať. Zároveň, pokiaľ ide o
vyplatenú dávku v nezamestnanosti, ide o vzťah medzi žalobcom a štátom, ktorý túto dávku vyplatil.

42. Súd však pri priznaní náhrady mzdy zohľadnil obdobie za ktoré bol žalobca dočasne
práceneschopný, t.j. od 04.11.2011 do 08.07.2012 a od 04.01.2013 do 14.04.2013, a za uvedené
obdobie žalobcovi náhradu mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce nepriznal. Ako už súd vyššie
uviedol, zamestnancovi patrí náhrada mzdy iba za dobu, po ktorú zamestnávateľ odmietol zamestnanca
zamestnávať a zamestnanec bol schopný prácu pre zamestnávateľa vykonávať. Keďže žalobca bol v

uvedenom období práceneschopný, nebol schopný vykonávať prácu pre žalovaného a z uvedeného
dôvodu nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy (pozri R 90/1970, R 51/1975).

43. Keďže žalobca v zmysle podania zo dňa 01.02.2018 zobral svoju žalobu v časti nad sumu
14.836,46 Eur späť po začatí pojednávania, súd na základe tohto dispozitívneho úkonu žalobcu, súhlasu
žalovaného so späťvzatím žaloby prostredníctvom jeho právneho zástupcu a postupom podľa § 145

C.s.p. konanie o žalobe v časti o zaplatenie sumy 607,54 Eur s príslušným úrokom z omeškania zastavil.

44. Súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie náhrady mzdy v celkovej výške 10.183,96 Eur, ktorá
pozostáva z náhrady mzdy za mesiac júl 2012 (odo dňa 09.07.2012) vo výške 322,99 Eur, mesiace
august až december 2012 po 413,0426 Eur, ďalej mesiac január 2013 (od 01.01. do 03.01.) vo výške

57,00 Eur, mesiac apríl 2013 (od 15.04.) vo výške 228,00 Eur, mesiace máj 2013 až október 2014 po
413,0426 Eur a mesiac november 2014 (do 07.11.) vo výške 75,99 Eur. Pri výpočte náhrady mzdy za
neúplné mesiace, súd vychádzal z priemernej hodinovej mzdy 2,3749 Eur, ďalej 8 hodinového denného
pracovného času (40 hodinový týždenný pracovný čas : 5) a počtu pracovných dní pripadajúci na
príslušnú časť mesiaca, t.j. júl 2012 - 17 dní, január 2013 - 3 dni, apríl 2013 - 12 dní, november 2014

- 4 dní.

45. Z dôvodov uvedených v odseku 42 odôvodnenia rozsudku, súd zamietol žalobu v časti požadovanej
náhrady mzdy za obdobie dočasnej práceneschopnosti žalobcu, t.j. obdobie od 07.11.2011 do
08.07.2012 a obdobie od 04.01.2013 do 14.04.2013 a to aj s požadovaným úrokom z omeškania.

46. Ďalej žalobca požadoval priznať z požadovanej náhrady mzdy aj úroky z omeškania, pričom s
poukazomnatvrdenie,žemzdabolaužalovanéhosplatnák10.dňukalendárnehomesiaca,čožalovaný
vyslovene nepoprel, od 11. dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Pokiaľ žalovaný žiadal úroky z
omeškania nepriznať s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť

všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k 1. časti Zákonníka práce, avšak nie k jeho 8. časti
(pracovnoprávne vzťahy), tak súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Súd pripúšťa, že rozhodovacia
činnosť súdov ohľadne úrokov z omeškania pri náhradách mzdy podľa Zákonníka práce nie je jednotná,
avšak s poukazom na viaceré rozhodnutia napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 246/2010 zo dňa
30.04.2012, uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/76/2011 zo dňa 31.05.2012, rozsudok Okresného súdu

Prešov sp. zn. 13C/61/2013 zo dňa 15.05.2013 vyplýva, že z náhrady mzdy patrí zamestnancovi aj
príslušný úrok z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z.z.

47. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Cdo/76/2011 z 31.05.2012,

kde sa uvádza, že „vo všeobecnosti platí, že v prípade, ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu
a plat neposkytne v dohodnutej dobe a v prípade absencie takejto dohody najneskôr do konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca je v omeškaní. Z dôvodu meškania je povinný zamestnancovi
uhradiť nielen plat, ale aj úroky z omeškania. Pretože osobitný zákon o plate, ale ani iný pracovnoprávny
predpis nezakotvujú výšku úrokov z omeškania, v pracovnoprávnych vzťahoch sa postupuje v takýchto

prípadoch podľa občianskoprávnych predpisov (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce); rovnako by sa preto malo
postupovať aj v prípade omeškania zamestnávateľa v štátnozamestnaneckom pomere, aj keď citované
ustanovenie § 149 Zákona o štátnej službe výslovne neodkazuje na § 1 ods. 4 Zákonníka práce.
Súd totiž nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie
a musí odchýliť v prípade, kedy to vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku,

systematická súvislosť alebo niektorý z princípov (zásad), ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom
právnom poriadku ako významovom celku. Pri tomto teleologickom výklade právnej normy je len nutné
sa vyvarovať ľubovôle; rozhodnutie súdu sa musí zakladať na racionálnej argumentácii.Privýkladeaposudzovaníjednotlivýchustanoveníprávnehopredpisutrebatotižrešpektovaťichvýznam
z hľadiska účelu a zmyslu tohto predpisu ako celku, a nie izolovanie tak, ako to urobil v prejednávanej
veci odvolací súd.

Žiadať vyplatenie platu aj s príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať za čosi neobvyklého,
nemravného či snáď dokonca protiprávneho, keď žiadna zo strán štátnozamestnaneckého pomeru
nespochybňuje, že žalovaný plat žalobcovi vyplatil až so sedemročným oneskorením. Občiansky
zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody (§519),
ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Aj keď

judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu
možnosti disponovať s dlžnou sumou (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4 Obo 319/1999 a pod.) Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní
charakter zabezpečovací, sankčný a kompenzačný a inak to nemôže byť ani v štátnozamestneckom
pomere, lebo opakom by došlo k porušeniu rovnosti subjektov tohto závislého vzťahu a teda k porušeniu
čl. 47 ods. 3 ústavu, či § 18 Občianskeho súdneho poriadku. Táto úvaha in dubio libertate, vychádza

priamo z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1 ústavy) a ide o štrukturálny princíp liberálneho demokratického
štátu, ktorý vyjadruje prioritu jednotlivca a jeho práva (slobody) pred štátom.„

48. Súd sa s touto argumentáciou stotožňuje a považuje za spravodlivé a zákonu zodpovedajúce z
uvedených dôvodov priznať žalobcovi žiadaný úrok z omeškania, preto súd vyhovel aj žalobe v časti

požadovaných úrokov z omeškania z priznaných náhrad miezd.

49. Žalovaný žiadal súd, aby priznanú sumu náhrady mzdy mohol uhradiť v mesačných splátkach,
pričom ich počet by zodpovedal počtu mesiacov, za ktoré bola náhrada mzdy priznaná. Žalobca súhlasil
so splátkovým kalendárom, avšak maximálnu dobu splátok požadoval určiť na 1 rok. Ako už súd uviedol

v odseku 40 odôvodnenia finančná situácia žalovaného ako toho účastníka pracovnoprávneho vzťahu,
ktorý neplatne skončil pracovný pomer so žalobcom, nemôže byť bez ďalšieho na ujmu žalobcu, t.j.
zamestnanca pri uplatňovaní jeho nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru. K neplatnému
okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo už v novembri 2011, v júni 2016 bolo právoplatne
rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, súd považuje za primeranú dobu

na uhradenie priznanej náhrady mzdy obdobie do jedného roka, preto postupom podľa § 232 ods. 4
C.s.p. povolil žalovanému uhradiť priznanú sumu v mesačných splátkach po 1.000,- Eur. Zároveň súd
určil, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

50.Podľa§262ods.1C.s.p.,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

51. Podľa § 255 ods.1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53. Žalobca sa v predmetnom konaní pôvodne domáhal zaplatenia 15.444,00 Eur, pričom úspech mal v
časti o zaplatenie 10.183,96 Eur, t.j. v rozsahu 65,94 % a neúspech v rozsahu 34,06 % (5.260,04 Eur). V
zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. pomerne úspešnejší žalobca má voči žalovanému právo na pomernú náhradu

trov konania v rozsahu 31,88 % (65,94 % - 34,06 %). O samotnej výške týchto trov konania bude v
súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

54. Žalovaný síce s poukazom na jeho finančnú situáciu žiadal o nepriznanie náhrady trov konania,

avšak súd má za to, že samotná finančná situácia žalovaného nie je dôvodom na výnimočné nepriznanie
náhrady trov konania v zmysle § 257 C.s.p. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil
predovšetkýmpredmettohtokonania,t.j.náhradamzdyzneplatnéhookamžitéhoskončeniapracovného
pomeru. Súd nepovažuje za spravodlivé, aby žalobca ako poškodený nezákonným konaním žalovaného
znášal trovy, ktoré mu v konaní vznikli pri uplatňovaní nárokov z neplatného skončenia pracovného

pomeru. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že nič nebránilo žalovanému, aby po právoplatnom
rozhodnutí o neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru dobrovoľne pristúpil k úhrade aspoň
náhrady mzdy v časti, v ktorej považoval nárok žalobcu za dôvodný, čím by aspoň čiastočne znížil výšku
trov konania.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd
Bardejov, v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Podľa ust. § 365 ods.1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods.2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods.3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok).