Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, June 22, 2012

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16Er/478/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107213901
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Linda Žalmanová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2012:2107213901.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava v právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martin Máčaj, advokát, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: A.
A., U..XX.XX.XXXX, I..I. XXXX/XX, XXX XX F., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ľubomír Pekár
so sídlom P.Pazmáňa 49/3, 927 01 Šaľa, pre vymoženie sumy 207,26 EUR s prísl. a trov exekúcie o
žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora takto

r o z h o d o l :

I. Žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora sa zamieta.

II. Súd exekúciu z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 080653 zo dňa 16.02.2009 bol súdny exekútor JUDr.
Ľubomír Pekár, poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu

- vykonateľnej notárskej zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N 34/2007, NZ 550/2007, ktorú
vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač so sídlom v Bratislave dňa 07.01.2007.

V zmysle § 36 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konanie sa začína na návrh. Exekučné
konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor

však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.Návrh na vykonanie
exekúcie oprávneného voči povinnému bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 03.05.2007.

Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 31.05.2012 oprávnený požiadal o zmenu súdneho exekútora
v zmysle § 44 ods. 8 zákona Exekučného poriadku a navrhol, aby súd vykonaním exekúcie poveril
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava.

Podľa § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného
konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd
rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
úd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý

bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Po preskúmaní žiadosti oprávneného o zmenu pôvodného súdneho exekútora a po oboznámení sa s
ostatným spisovým materiálom súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia žiadosti oprávneného

nemohol vyhovieť.Po preštudovaní exekučného spisu má síce súd za to, že existuje dôvod pre zastavenie exekúcie, na
ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s ust. § 61 Exekučného
poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv, musí takúto exekúciu čo najskôr

zastaviť.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici

s vykonateľnosťou súhlasila,

Predmetom exekučného titulu - Notárskej zápisnice N 34/2007, NZ 550/2007/2004, NCRLs 540/2007
(ďalej len „Notárska zápisnica“) bolo vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s
vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a súhlase s exekúciou podľa §
41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 1460225 uzatvorenej
dňa 26.11.2004 (ďalej len „Zmluva o úvere“), ktorú povinný riadne a včas neplnil. V predmetnej
zmluve povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok (a to najmä nesplatenia úveru a
jeho príslušenstva) splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o úvere tak, aby
sa predmetná notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia. Takáto
notárska zápisnica mala teda obsahovať aj údaj o skutočnej časti nesplateného záväzku zo Zmluvy
úvere (t.j. dosial neznámu čiastku, o ktorej ani nebolo známe, či v budúcnosti vznikne) a súhlas
povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Na dôvažok v bode č. 07 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, povinný vyhlasuje, že
žiadnym konaním neznemožní veriteľovi zabezpečenie svojho záväzku spísaním notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, t.j. de facto sa povinný zaviazal toto plnomocenstvo počas trvania zmluvy
nevypovedať.

Súd sa pri skúmaní notárskej zápisnice zaoberal najmä otázkou, či je exekučný súd oprávnený vykonať
preskúmanie exekučného titulu z hmotnoprávneho hľadiska, t.j. preskúmať konkrétne okolnosti, ktoré
predchádzali vyhotoveniu exekučného titulu. Ak by mal totiž exekučný súd vykonať preskúmanie veci
spôsobom, akým koná civilný súd v občianskoprávnom konaní, muselo by byť takéto oprávnenie
v zákone výslovne uvedené, inak by takéto preskúmanie išlo nad rámec preskúmania formálnej a

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z toho hľadiska, či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo
preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva, v tomto zmysle notárska zápisnica ako
vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu

súdu(vynímajúcsúdrozhodcovskývzmyslepríslušnýchustanovení).Vtejtosúvislostivšaktrebacitovať
časť nálezu Ústavného súdu I. ÚS 5/2000 v ktorom je výslovne uvedené, že by nebolo možné pripustiť
exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä s ohľadom na jej mimosúdny spôsob
vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých treba
bezpodmienečne trvať. V takomto prípade je teda možné nepriznať oprávnenej osobe právo na súdnu

ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy. V iných prípadoch by však bolo preskúmanie súladu exekučného
titulu ako prvku prameniaceho v úniovom práve so zákonom súdom posudzované ako jednoznačné
prekročenie právomocí slovenského súdu a samo o sebe by bolo porušením práva EÚ.

V prípade, že takýto výklad aplikujeme na prípad možného zastavenia exekúcie realizovanej na

základe absolútne neplatného exekučného titulu (notárskej zápisnice), má tunajší súd za to, že
takýmto postupom nebude nielen nijakým spôsobom ohrozená následná vymožiteľnosť nároku, ktorý je
predmetom exekúcie, ale bude tak i zachované právo na súdnu ochranu oprávneného v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy (oprávnený totiž môže svoj nárok v zmysle príslušných procesných ustanovení uplatniť v
riadnom občiansko-súdnom konaní). Navyše, právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného ustanovenia

bude týmto uznesením priznané i povinnému, ktorý bude mať taktiež právo obhájiť existenciu či
výšku svojho záväzku. Doterajší právny stav neposkytoval dostatok možností právnej a ani súdnej
ochrany povinnému, naopak, okolnosti, za ktorých bola spísaná Notárska zápisnica ako podklad pre
výkon exekúcie, bola v ostrom rozpore so zákonnými ustanoveniami týkajúcich sa najmä základnýchpredpokladov zastúpenia a v konečnom dôsledku tak bolo povinnému odňaté i právo na súdnu ochranu v
zmysle § 46 ods. 1 Ústavy, čo je už samo o sebe dostatočným dôvodom pre aplikáciu vyššie uvedeného
postupu, t.j. možnosti preskúmania exekučného titulu.

Takýto právny názor v prípade preskúmania notárskych zápisníc potvrdzuje aj nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 498/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený exekučný titul
preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, t.j. nielen z procesného
hľadiska.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania a
otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa všetky zákonom
predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je tento exekučný titul
platný a vykonateľný. Predmetom skúmania tunajšieho súdu bolo najmä oprávnenie Splnomocnenca
zastúpiť povinného pri spísaní notárskej zápisnice.

Tunajší súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené povinným Splnomocnencovi priamo v Zmluve
o úvere je neplatné, a to z nasledovných dôvodov:

Toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené Splnomocnencovi ešte v čase, keď ich

dlh z omeškania neexistoval, t.j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie či neuznanie dlhu v
čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie
bolo neurčité a všeobecné. Povinnému bolo totiž odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase
uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno
ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti vôbec v budúcnosti nastanú. Takéto

splnomocnenie nemôže byť platné, pretože nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré
znehoSplnomocnencovivyplývajúanásledneposúdiť,čikonalSplnomocnenecvmenesplnomocniteľa
v medziach udeleného oprávnenia, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či
Splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva. Naopak, splnomocnenie je
koncipované tak, že vytvára veľmi široký priestor pre konanie a právne úkony Splnomocnenca.

Zastúpenie treťou osobou by mohlo byť v zmysle zákona akceptovateľné v takýchto prípadoch len
v prípade zastúpenia advokátom v zmysle § 25 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čo však v
žiadnom prípade nemožno aplikovať na daný prípad, a to najmä z dôvodu rozporu záujmov, t.j. zjavnej
skutočnosti, že Splnomocnenec nemal v zmysle Zmluvy o úvere konať v záujme povinného, skôr
naopak, jeho zastúpením sa malo zabezpečiť silnejšie postavenie oprávneného ako veriteľa a okamžitá

vymožiteľnosť jeho pohľadávky bez toho, aby sa o tom povinný čo i len dozvedel. Súd je toho názoru,
že pri inštitúte takej právnej sily ako je vykonateľná notárska zápisnica je nutné bezpodmienečne zaistiť
taký právny stav, pri ktorom je nepochybné, že s uznaním dlhu povinný/dlžník naozaj súhlasil a bol si
vedomý všetkých právnych následkov s tým spojených.

V zmysle bodu 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
Zmluvy o úvere, sa obidve zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že
všetky ich právne vzťahy vyplývajúce zo Zmluvy uzatvorenej v zmysle § 497 Obchodného zákonníka
sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Odhliadnuc od skutočnosti, že obsah zmluvy možno už
na prvý pohľad jasne identifikovať ako spotrebiteľský, exekučný súd žiadnym spôsobom neprekročil

svoju právomoc a nepreskúmaval samotnú Zmluvu o úvere a nároky z nej plynúce, naopak, zaoberal
sa iba otázkou platnosti plnomocenstva v nej obsiahnutého, t.j. de facto platnosťou a vykonateľnosťou
samotnej notárskej zápisnice.

V zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 (postavenie

podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním) sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia
sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa
podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

V zmysle odseku 2 Obchodného zákonníka je vzťah k Občianskemu zákonníku založený na zásade
subsidiarity a na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon ruší všeobecný zákon). To
znamená, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sapodľa ustanovení Občianskeho zákonníka (resp. podľa predpisov občianskeho práva v širšom zmysle).
Ide tu teda o vzťah osobitného (Obchodný zákonník) a všeobecného (Občiansky zákonník) predpisu.
Aj v prípade posúdenia platnosti plnomocenstva zakomponovaného priamo v Zmluve o úvere je nutné

použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože daná otázka nie je vôbec predmetom úpravy
Obchodného zákonníka.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, plnomocenstvo udelené Splnomocnencovi zjavne nerešpektuje
zákonnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného

nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, je
zrejmé, že v tomto prípade Splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie
dlhu splnomocnil, ale oprávneného. Uznanie dlhu formou notárskej zápisnice je totiž jednoznačne
zabezpečujúcim inštitútom pre oprávneného, pričom jeho postavenie ako veriteľa je jeho spísaním
zjavne posilnené na úkor povinného - dlžníka, ktorý týmto právnym úkonom stráca možnosť dovolať sa
svojich práv na súde, naopak, veriteľ môže ihneď pristúpiť k uplatneniu svojich práv prostredníctvom

exekúcie, aj keby nebola v skutočnosti opodstatnená.

Splnomocnenec dlžníka má naopak chrániť záujem dlžníka/povinného v súvislosti s návratnosťou úveru
do budúcna a nie uzatvárať za dlžníka/povinného notársku zápisnicu s uznaním dlhu a vyhlasovať, že
súhlasí s exekúciou na uspokojenie pohľadávky veriteľa/oprávneného.

Exekučný súd žiadnym spôsobom nespochybňuje možnosť dať sa pri spísaní notárskej zápisnice
zastúpiť v zmysle § 31 Občianskeho zákonníka a vyvolať tak, aj konaním splnomocnenej osoby, účinky
zamýšľané v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd má však za to, že plnomocenstvo udelené
Splnomocnencovi túto osobu neoprávňovalo na spísanie Notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.

Okrem toho je splnomocnenie tejto osoby na vykonanie takéhoto úkonu v ostrom rozpore s § 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka, nakoľko splnomocnená osoba zjavne nekonala v záujme povinného, skôr
naopak.
Zákonnou úpravou zastúpenia zákonodarca jednoznačne sledoval právnu ochranu zastúpených osôb,
ktoré sa dajú zastúpiť nimi zvoleným zástupcom. Právne úkony urobené osobami, ktoré nespĺňajú

podmienky upravené v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú v zmysle Občianskeho zákonníka
absolútne neplatné a to bez ohľadu na skutočnosť, že o tom účastníci právneho úkonu (v tomto prípade
povinný) vedeli.

Tento právny názor potvrdzuje aj skutočnosť, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere povinný nemal žiadnu

možnosť výberu zástupcu/splnomocnenca, pretože zo Zmluvy o úvere je zrejmé, že pri jej vyhotovení
bola použitá predtlač vyhotovená oprávneným, v ktorej už bola osoba Splnomocnenca určená bez
akejkoľvek možnosti zmeny, vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bolo dokonca uvedené,
že povinný de facto túto plnú moc nemôže až do zániku záväzku splnením odvolať, čo je v ostrom
rozpore s ust. § 33b ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa splnomocniteľ nemôže platne

vzdať práva plnomocenstvo kedykoľvek odvolať.

V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 329/2010 udelenie takéhoto
plnomocenstva povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia a to, ako už bolo uvedené
vyššie, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri

voľbe svojho splnomocnenca. Pri jedinej možnej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a
zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej Zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli
povinného vôbec hovoriť.

Z dôvodov vyššie uvedených má súd jednoznačne za to, že dohoda o plnomocenstve je absolútne

neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému,
takžekaždýsajejmôžedovolať.Naabsolútnuneplatnosťprihliadasúdajbeznávrhu(exoffo).Absolútna
neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným
odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu
zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.

Pri zohľadnení príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o uznaní záväzku súd jednoznačne
dospel k záveru, že predmetné plnomocenstvo nespĺňa dokonca ani požiadavku v zmysle § 323 ods. 1
Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého môže byť uznaný iba v čase uznania existujúci určitý, čo dovýšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia povinným nebolo a ani nemohlo byť jasné, či v
budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške (II. ÚS 498/2010).

Notárska zápisnica, ktorú exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla
mimosúdnou cestou, ale jej formálne i obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom, t.j. zákon č.
323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) a samotný Exekučný
poriadok. V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
5/2000 zo dňa 13.07.2000, v ktorom Ústavný súd okrem iného riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať

notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučnými titulom. Ústavný súd vyslovil, že rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzkom podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny
záväzok v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda uznaním dlhu v procesnom zmysle, je v
dvoch náležitostiach. V prípade notárskej zápisnice nemôže ísť predovšetkým o jednoduchý písomný
právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme. Okrem toho notárska zápisnica musí
obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku, čo priamo vyplýva

aj zo samotného ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Práve tento súhlas povinného s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu, až tento
prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu,
výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky
aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Z uvedeného vyplýva, že prejav vôle povinného, ktorý zakladá takýto významný právny inštitút, nemôže
byť nijakým spôsobom spochybnený. Pri spísaní exekučného titulu, t.j. predmetnej Notárskej zápisnice,

nebol povinný prítomný, naopak, o spísaní Notárskej zápisnice nemusel byť ani upovedomený, tobôž o
jej obsahu či konkrétne o výške uznaného dlhu. Vychádzajúc z vyššie preukázanej neplatnosti plnej moci
udelenej Splnomocnencovi možno konštatovať, že Notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne
podmienky exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok
povinného a už vôbec nie jeho vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou. V prípade, že je neplatné

splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná Notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná,
a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul. Súd má za to, že táto Notárska zápisnica ako exekučný titul
je absolútne neplatná.

Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má teda za následok, že Splnomocnenec nemohol

zastupovaťpovinnéhoprispisovaníNotárskejzápisniceakoexekučnéhotituluatedaNotárskazápisnica
neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou
a teda nie je exekučným titulom. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne
účinky pre povinného, v mene ktorého “konal“ Splnomocnenec, predložená Notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého

vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade Notárska zápisnica, teda nie je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Práve platný a vykonateľný exekučný titul je predpokladom na vedenie exekúcie. Každý exekučný titul,
na podklade ktorého sa navrhuje exekúcia, musí súd podrobiť preskúmaniu v rozsahu ustanovenom
zákonom. Rozsah prieskumnej činnosti je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom
oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený
a povinný vecne legitimovaní, príp. spôsobilí byť účastníkmi exekučného konania. Súd môže takisto v

tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na
návrhúčastníkakonaniaalebobeznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnej
alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010).

V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod zastavenia

exekúcie, ktorý zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia vôbec nemala začať, keďže rozhodnutie nebolo
vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tunajší súd v tejto
súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára
2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len nazáklade titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že
ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Odmietnutie takéhoto exekučného titulu, resp. zastavenie exekúcie vykonávanej na podklade notárskej
zápisnice, ktorá bola spísaná za účasti neoprávnenej osoby nie je zásahom do vlastníckeho práva
oprávneného a ani nie je nijakým spôsobom upreté jeho právo na majetok, resp. právo na ochranu
majetku zakotvené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ľudských právach a základných

slobodách(III.ÚS329/2010).Zastavenímexekúcieniejeznemožnenéplnenievprospechoprávneného,
ktorý ma ešte stále dostatok zákonných možností na uplatnenie svojich práv vyplývajúcich zo Zmluvy
o úvere. Exekučný súd totiž týmto uznesením žiadnym spôsobom nepreskúmava samotnú Zmluvu
o úvere, nároky z ktorej môžu byť predmetom samostatného súdneho konania. Platnosť Zmluvy o
úvere nie je týmto uznesením nijakým spôsobom dotknutá a jej posúdenie nie je ani pre rozhodovanie
tunajšieho súdu relevantné, posudzovaná bola len platnosť Notárskej zápisnice, ktorou bol uznaný

záväzok povinného zo Zmluvy o úvere. Uvedené zjavne nebráni oprávnenému domáhať sa na
príslušnom súde podľa platných právnych procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na
plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle Zmluvy o úvere a v prípade úspechu v konaní aj práva súdom
priznanú pohľadávku exekučne vymáhať (III. ÚS 329/2010).

Právny názor tunajšieho súdu obsiahnutý v tomto uznesení je vyjadrením ustálenej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý sa jednoznačne vyslovil, že plnomocenstvo obsiahnuté priamo v
úverovej zmluve vo forme a obsahu, v akej bolo obsiahnuté v prípade zmluvného vzťahu oprávneného
a povinného, je jednoznačne neplatné a zakladá tak dôvod na zastavenie exekúcie, či už v zmysle § 57
ods. 1 písm. a) alebo § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ( II. ÚS 498/2010 zo dňa 25.11.2010,

III. ÚS 329/2010 zo dňa 21.9.2010, III. ÚS 294/2010 zo dňa 25.10.2010).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, súd môže zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení

tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo
vykonateľným. Vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje materiálny podklad exekúcie, conditio
sine qua non začatia a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu na

návrh či bez návrhu zistí, že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
exekúciu musí zastaviť. Tento dôvod zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie
vôbec nenadobudlo vykonateľnosť, a napriek tomu sa začalo exekučné konanie. Túto skutočnosť môže
exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek
štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej už z citovaného §

58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania
skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť.
Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania
pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného
konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že

právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom
právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu
kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje
so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným, a to najmä z dôvodu absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. jej nespôsobilosti a nepoužiteľnosti ako exekučného titulu v exekučnom konaní,
súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavuje. Exekučný súd totiž dospel
k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.Poučenie:

Proti výroku I. tohto uznesenia nie je prípustné odvolanie.

Proti výroku II. tohto uznesenia je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde,
proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca

odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne
sudca.