Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, September 2, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoP/19/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2515206635
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2515206635.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: N.
G., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, v konaní zastúpené opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny Piešťany, Nálepkova 36, Piešťany, maloleté dieťa rodičov: matky - Mgr. K. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXX/X, U., zastúpená: PhDr. JUDr. Jaroslava Balážiová, advokátka, so sídlom Dolné Bašty
2, Trnava, a otca - Mgr. I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. Q. XXXX/XX, Y., zastúpený: Prosman a
Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, o úpravu práv
a povinností rodičov k mal. dieťaťu, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k.

13P/266/2015-230 zo dňa 31. októbra 2018, v časti výroku II. o určení výživného a v časti výroku III. v
časti splácania dlžného výživného, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie v časti výroku II. o určení výživného a v časti výroku III. v časti splácania
dlžného výživného, s a p o t v r d z u j e .

II. Účastníkom sa nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie rozsudkom v prvom odseku výroku zveril maloletú N., nar. XX.XX.XXXX do osobnej
starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia budú maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok,

druhým odsekom výroku zaviazal otca dieťaťa prispievať na výživné pre maloletú N. sumou 160,- eur
mesačne k rukám matky vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred s účinnosťou od 08.10.2015, tretím
odsekom výroku povolil otcovi dlh na výživnom za obdobie od 08.10.2015 do 31.10.2018 pre mal. N. vo
výške3.035,81eursplácaťkrukámmatkypopribežnomvýživnomvmesačnýchsplátkachpo85,-euraž
do úplného vyrovnania dlhu tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého
plnenia, štvrtým odsekom výroku zrušil uznesenie Okresného súdu Piešťany, č. k. 13P/248/2015-16 zo
dňa 22.10.2015 a piatym odsekom výroku rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu

trov konania.

2. Súd právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 36 ods. 1, § 62 ods. 2, 4 a 5, § 75 ods. 1 zákona č.
36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“) a §
232 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a vecne tým,
že v danom prípade zo zhodných výpovedí rodičov vyplynulo, že títo nežijú v spoločnej domácnosti,
starostlivosť o mal. N. zabezpečuje matka. Súd mal. N. zveril do osobnej starostlivosti matky v zmysle

jej návrhu, za súhlasu otca dieťaťa, ako i kolízneho opatrovníka, nakoľko v jej starostlivosti o dcéru
neboli zistené žiadne nedostatky s tým, že obaja rodičia budú mal. dieťa zastupovať a spravovať
jeho majetok, keď ani jeden z nich nebol pozbavený ani obmedzený rodičovských práv a nepreukázal
dôvodnosť, prečo by mal dieťa sám zastupovať, či spravovať jeho majetok, a preto aj súd rozhodoltak, ako je vyššie uvedené. Súdom I. inštancie bolo zistené, že matka od 22.08.2014 nastúpila na
MD, dňa 17.04.2015 na rodičovskú dovolenku, poberala v predmetnom období 10/2015 do 10/2017
rodičovský príspevok spočiatku vo výške 203,20 eur mesačne, následne 213,20 eur mesačne a prídavok

na dcéru 23,52 eur mesačne. Súdom bolo zistené, že od 13.02.2017 do 30.04.2017 matka pracovala
na základe Dohody o pracovnej činnosti u zamestnávateľa K. I.- K., mala vymeriavací základ v 02/2017
vo výške 35 eur, v 03/2017 vo výške 40 eur, v 04/2017 vo výške 20 eur. Z výpovede matky vyplynulo,
že od 10/2017 podniká na živnosť v oblasti kaviarní, má 1 prenajatý priestor, kde uhrádza 200 eur
mesačne, má 1 brigádnika, dosahuje priemerný mesačný zárobok v čistom do 400 eur. Matka má

ukončenú VŠ 2. stupňa, odbor sociálna práca, z výpovede matky vyplynulo, že podniká len prvý rok, tak
dúfa, že bude dosahovať vyšší príjem. Z daňového priznania matky za rok 2017 vyplynulo, že matka
za rok 2017 mala príjmy zo živnosti 8.293,66 eur, výdavky 8.611,91 eur, daňovú stratu - 318,25 eur.
Matka i naďalej poberá prídavok na dcéru t. č. 23,68 eur mesačne. Súdom bolo zistené, že matka
bola zamestnaná od 18.06.2007 do 13.10.2017 u zamestnávateľa V. N., s.r.o., kde dosahovala hrubú
mesačnú mzdu 920,- eur, po skončení rodičovskej dovolenky bola medzi predmetným zamestnávateľom

a matkou uzatvorená Dohoda o ukončení pracovného pomeru, matka mala, ako vyplynulo zo správy od
predmetného zamestnávateľa, od 05/2016 do 13.10.2017 príjem výlučne z dôvodu poskytnutia peňažnej
náhrady za nevyčerpanú platenú dovolenku - peňažné plnenie vo výške 376,36 eur v hrubom, a to v
mesiaci 10/2017. Súd poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti posúdil konanie matky, t.j. ukončenie
pracovného pomeru u zamestnávateľa V. N., s.r.o. dohodou, keďže nemal za preukázané, že by došlo k

ukončeniu pracovného pomeru dohodou z dôvodov uvedených v § 63 Zákonníka práce, ako vzdanie sa
výhodnejšieho zamestnania, zárobku bez dôležitého dôvodu, a preto aj na základe vyššie uvedeného
v súlade s § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri rozhodovaní vychádzal v období od 13.10.2017 naďalej z
príjmu matky, ktorý by táto dosahovala, keby bola zamestnaná u vyššie uvedeného zamestnávateľa V.
N., s.r.o., a to 920,- eur mesačne brutto, pričom skutočnosť, že by matka mohla dosahovať vyšší príjem,

súd poukazujúc i na pracovné ponuky nachádzajúce sa v spise, za preukázanú nemal. Z výpovede
matky vyplynulo, že majetok výraznejšej hodnoty žiaden nevlastní. Z výpovede matky ďalej vyplynulo,
že od roku 2015 býva s dcérou a partnerom, s ktorým aj spoločne hospodária v rodinnom dome, ktorý je
vo vlastníctve jej rodičov, na náklady na bývanie prispievajú sumou mesačne vo výške 150 eur, priateľ
Z. I. má jednu vyživovaciu povinnosť, v období od 10/2015 do 01/2017 podnikal, nevie sa vyjadriť, aký

dosahoval príjem, odvtedy je nezamestnaný, brigáduje s príjmom cca 300 eur mesačne v čistom, pričom
v rodinnom dome bývajú aj jej rodičia, títo majú však samostatnú bytovú jednotku. Matka okrem mal.
N. iné deti nemá žiadne.

3. Mal. N. má 4 roky, MŠ navštevuje od septembra 2015, kde matka uhrádza mesačne poplatky cca

55 eur. Krúžky, za ktoré by sa platilo, nenavštevovala a ani nenavštevuje žiadne. Zdravotné problémy
vážneho charakteru nemá žiadne, z výpovede matky vyplynulo, že nosí ortopedické vložky od júna
2018, zatiaľ dcére zakúpila dvoje takéto ortopedické vložky, doplácala za ne 28 eur. Z výpovede matky
vyplynulo, že mesačné výdavky na dcéru má 25 až 35 eur na stravné v ŠJ, 15 eur do MŠ, náklady na
ortopedické vložky od júna 2018 zakúpila dvoje spolu za 28 eur, na stravu v domácnosti - 50 až 60 eur,

na bývanie - 50 eur, na oblečenie, obuv, kozmetiku - mesačne 40 eur a za plávanie 24 eur mesačne.
Súdom bolo zistené, že výdavky na odôvodnené potreby mal. N. predstavujú mesačne sumu minimálne
vo výške cca 230,- eur. Súdom bolo zistené, že otec dieťaťa počas predmetného obdobia až doposiaľ
pracuje ako asistent živočíšnej výroby s priemerným mesačným zárobkom v čistom cca 900,- eur. Z
výpovede otca vyplynulo, že má vo vlastníctve byt, v ktorom t. č. býva, ďalej osobné motorové vozidlo

Škoda, rok výroby 2008. Z výpovede otca ďalej vyplynulo, že býva sám v byte, ktorý je v jeho osobnom
vlastníctve, náklady na bývanie uhrádza mesačne vo výške cca 95 eur. Otec okrem N. iné deti nemá
žiadne.

4. Súd prihliadal pri rozhodovaní na odôvodnené potreby mal. dieťaťa, ako aj na možnosti, schopnosti

a majetkové pomery oboch rodičov mal. dieťaťa, ktoré zdieľa životnú úroveň svojich rodičov. I keď otec
uvádzal, že spláca úver, ktorý si zobral na zakúpenie bytu v máji 2016 v celkovej výške 58.400 eur,
2-izbový byt zakúpil za sumu 73.500 eur, úver mesačne spláca po 241,64 eur, platí za RTVS sumu
4,64 eur mesačne, ročne poistku bytu 70,76 eur, daň - 22,16 eur ročne, internet uhrádza 14,99 eur
mesačne, tu je potrebné poukázať na to, že prvoradou povinnosťou rodičov je plnenie si vyživovacej

povinnosti k maloletým deťom, a Zákon o rodine kladie pred potreby rodiča potreby dieťaťa. Každý rodič
má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu detí a až následne má právo využiť zostávajúce finančné
prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. Zákon nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča
alebo iné potreby. Pokiaľ súd vyzve povinného rodiča, aby predložil doklady o svojich výdavkoch, môžetento dôkaz slúžiť skôr na stanovenie jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok
finančných prostriedkov na to, aby plnil primeranú vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu. Zákon o
rodine kladie dôraz na to, že rodičia majú vyvinúť všetko úsilie na to, aby v rámci svojich možností a

schopností dosahovali taký príjem, z ktorého by mohli plniť výživné na maloleté deti v takom rozsahu,
aby boli uspokojené ich odôvodnené potreby. Výdavky oboch rodičov na svoje vlastné zabezpečenie sú
vo vzťahu k plneniu si vyživovacej povinnosti iba druhoradé a odvodené od toho, že obaja sú povinní
prispievať na výživu svojich detí podľa svojich možností a schopností tak, aby v celom rozsahu pokryli
potreby oprávnených maloletých detí, aby tieto mali zabezpečenú dôstojnú životnú úroveň. Ako vyplýva

napr. z rozsudku KS Trenčín 6Co/1162/2015, pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná
životná úroveň každého z rodičov, pretože platí prvoradá premisa, že právom dieťaťa je podieľať sa
na životnej úrovni každého svojho rodiča. Miera životnej úrovne rodiča je objektívne zistiteľná rôznymi
dôkazmi. Môže ju preukazovať napríklad výška mesačných nákladov rodiča a to v súhrne, ale aj v
jednotlivých položkách. Smerodajnou môže byť výška tých položiek, ktoré nie sú pre život nevyhnutné,
napr.úvery,životnépoistky,nákladynamobilnýtelefónapod.Jednýmzrozhodujúcichfaktorovpriurčení

jej výšky je zistenie mesačných nákladov povinného rodiča. Často krát totiž ochota rodiča plniť určitú
výšku výživného na svoje dieťa nedosahuje ani jeho mesačné náklady na platenie úverov, či poistiek.
Cieľom ustanovenia § 62 ods. 5 Zákona o rodine je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti
tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď si rodič zodpovedajúcim spôsobom splní
svoju vyživovaciu povinnosť. Je potrebné ďalej zo strany súdu uviesť, že ani v prípade, pokiaľ by pomery

na strane matky boli natoľko priaznivé, že by táto mohla zabezpečovať výživu mal. dieťaťa v celom
rozsahu z vlastných prostriedkov, tak táto skutočnosť samotná otca nezbavuje platenia výživného pri
rešpektovaní zásady uvedenej v ustanovení § 62 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorej obaja rodičia
prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Súd určil
otcovi dieťaťa vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti vyživovaciu povinnosť k dcére sumou

160,- eur mesačne s poukazom na § 62 ods. 2 a § 75 ods. l Zákona o rodine - poukazujúc na možnosti,
schopnosti a majetkové pomery otca dieťaťa, ako i na odôvodnené potreby mal. dieťaťa, zdôrazňujúc
obsah § 62 ods. 2, druhá veta, Zákona o rodine, v zmysle ktorej dieťa má právo podieľať sa na životnej
úrovni rodičov. Súd dospel k záveru, že bolo a je v možnostiach a schopnostiach otca dieťaťa prispievať
na výživu mal. N. vyššie uvedenou sumou. Súd určil otcovi dieťaťa vyživovaciu povinnosť s účinnosťou

od 08.10.2015, t.j. od podania návrhu matkou na súd. Súd mal v konaní zo zhodných výpovedí rodičov
za preukázané, že za predmetné obdobie otec prispel na výživu dcéry za obdobie od 08.10.2015 do
31.10.2018 celkovo sumou 2.848,06 eur. Dlh na výživnom za obdobie od 08.10.2015 do 31.10.2018 pre
mal. N. vo výške 3.035,81 eur /160 eur x 36 mesiacov + 123,87 eur za 24 dní v mesiaci 10/2015 - suma
2.848,06 eur, t.j. suma, ktorú otec uhradil za obdobie od 08.10.2015 do 31.10.2018 /súd otcovi povolil

splácať popri bežnom výživnom v mesačných splátkach po 85,- eur až do úplného vyrovnania dlhu tak,
že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia /§ 232 ods. 4 CSP/
tak, aby otec dieťaťa splatil dlh do 3 rokov, poukazujúc pritom na vyššie uvedené skutočnosti. Súčasne
súd s poukazom na § 337 ods. 3 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP zrušil uznesenie Okresného súdu
Piešťany, č. k. 13P/248/2015-16 zo dňa 22.10.2015, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie tak, že

mal. dieťa sa ponecháva v starostlivosti matky.

5. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného
mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“).

6. Protitomuto rozsudku v časti výroku II. o určení výživnéhoa v časti výroku III. v časti splácania dlžného
výživného podal odvolanie otec prostredníctvom právneho zástupcu. Otec predovšetkým namietol, že
súdneskúmal,nezohľadnilatedanáležitenezistilskutočnýstavkudňupodanianávrhu(začatiakonania)
a v nasledovnom období - keďže súdne konanie trvalo viac ako 3 roky a počas trvania samotného
súdnehokonaniasamenilipotrebymaloletejatedatomuzodpovedalavyživovaciapovinnosť(jejrozsah)

oboch povinných rodičov, nakoľko oprávnené potreby maloletej boli nesporne v čase začatia konania
iné, nižšie, než tomu bolo v čase vyhlásenie rozhodnutia a schopnosti a možnosti oboch povinných
rodičov tiež vývojom času podliehali zmenám a preto súd I. inštancie porušil povinnosť náležite zistiť
skutočný stav veci, povinnosť porovnať schopnosti a možnosti oboch rodičov počas celého obdobia
(od začatia konania do dňa vyhlásenia rozsudku) a tieto následne vziať do úvahy pri určovaní výšky

vyživovacej povinnosti. Podľa názoru a presvedčenia otca mal súd „odstupňovať“ výšku vyživovacej
povinnosti - určenie jej rozsahu peňažným vyjadrením - v danom čase (od októbra 2015 do októbra
2018). Otec priemerne zarábal za celé obdobie 830,43 euro, v žiadnom prípade nie 900,- euro, ako
mylne uvádza súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Zároveň za obdobie od októbra r. 2017 doapríla r. 2018 priemerný mesačný príjem otca dosahoval tvrdenú sumu 900,- euro. Preto ak príjem otca,
ak ho vezmeme ako priemerný za posledných obdobie predstavuje 900,- euro, tak u matky - vychádzajúc
z toho, že sa vzdala výhodnejšieho zamestnania - dosahoval 920,- euro, a teda bol vyšší - tak matka a

otec sa (vo vzájomnom pomere) môžu a sú schopní podieľať sa na uspokojovaní oprávnených potrieb
rovnakou mierou. Súd preto pri určovaní vyživovacej povinnosti - pevnou a jednou sumou vo výške 160,-
euro, počnúc 8.10.2015, vyššie uvedené (rozdielnosť príjmov, potrieb dieťaťa) nezohľadnil. Rovnako
súd I. inštancie žiadnym spôsobom nezohľadnil schopnosť a možnosť oboch povinných rodičov podieľať
sa na plnení vyživovacej povinnosti rovnakou mierou, pričom ale zaviazal otca k plneniu vyživovacej

povinnosti vo výške 160,- euro. Uložením povinnosti platiť výživné vo výške 160,- euro mesačne, súd
zaviazal otca k tomu, že sa podieľa - percentuálne vyjadrené (vo vzťahu k výdavkom vo výške 217,50
euro) - na uspokojovaní potrieb približne 73,50 % (pomer 160 ku 217,50 euro), v prípade výdavkov na
úrovni 207,50 euro ide pritom až o približne 77 %. Súd žiadnym spôsobom a v žiadnom smere svoje
rozhodnutie - vo vzťahu k tu uvedenému - bližšie neodôvodnil, otec ako strana sporu (účastník) nenašiel
v rozhodnutí a jeho odôvodnení odpoveď na otázku, prečo bolo výživné určené vo výške 160,- euro, tak

za obdobie roku 2015, ako aj za rok 2018 a tiež do budúcna (do prípadne zmeny pomerov).

7. Základnou podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie
nákladov na dieťa. Musí sa prv urobiť reálne tak, aby vystihovalo potreby dieťaťa - počas celého obdobia,
ku ktorému súd určuje výšku vyživovacej povinnosti, a samozrejme ku dňu vyhlásenia rozsudku. Výška

mesačných nákladov na dieťa má predstavovať vyčíslenie všetkých pravidelných a nepravidelných
platieb na dieťa tak, aby bol jednoznačne určiteľná. Taktiež určenie výšky nákladov na dieťa je
smerodajné aj v tom smere, právna úprava neumožňuje priznanie výživného vo vyššej výške ako sú
preukázané náklady na dieťa, s tým, že má zároveň dôjsť k rozlišovaniu základných bežných potrieb
dieťaťa od potrieb ostatných, nakoľko ich nie je možné vo všeobecnosti spájať. Ako napokon otec, resp.

jeho právny zástupca uviedol na ostatnom súdnom pojednávaní, nie je možné a ani dôvodné, nakoľko
výživné má spotrebný charakter, aby bolo určovanie vyživovacej povinnosti na spotrebné náklady
dieťaťa bezhraničné, keďže za súčasného právneho stavu nie je možné priznať spotrebné mesačné
výživné vo výške vyššej, ako sú preukázané náklady na dieťa, a to ani v prípade, ak by to pomery
povinného rodiča dovoľovali (citované rozhodnutie Ústavného súdu SR, II. ÚS 730/2014). Zároveň

by výška rozhodnutím súdu určenej vyživovacej povinnosti mala umožňovať a dovoľovať aj otcovi,
vzhľadom na jeho záujem o maloletú, kde to je matka, ktorá bráni v stretávaní sa otca s maloletou (ako je
napokon zrejmé z obsahu spisu - vec vedená na Okresnom súde Piešťany, pod sp. zn. 13P/162/2017),
aby bola otcovi ponechaná možnosť a teda dostatok finančných prostriedkov na poskytovanie iných
plnení pre dcéru, čo je rozhodne pre zdravý vývoj dieťaťa dôležité. Je naopak v rozpore so záujmami

dieťaťa, ak by povinný rodič mal predstavovať len zdroj - donor, nakoľko je prospešnejšie, aby potreby
dieťaťa plnili obaja rodičia priamo. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti otec považuje za
dôvodné, aby výšky výživného, k plateniu ktorého bude zaviazaný predstavovala od 08.10.2015 do
31.12.2016 sumu 110,- euro, od 1.1.2017 do 31.12.2017 sumu 120,- euro, od 1.1.2018 sumu 130,- euro.
Na záver preto otec navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že otec bude zaviazaný

platiť vyživovaciu povinnosť od 08.10.2015 do 31.12.2016 v sume 110,- euro, od 1.1.2017 do 31.12.2017
v sume 120,- euro a od 1.1.2018 v sume 130,- euro, zároveň bude znížená výška splátky zameškaného
pomerne tak, aby zostávajúci rovnomernými splátkami splatil dlžné výživné.

8. K odvolaniu otca sa vyjadrila matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Matka rozhodne

nesúhlasí so žiadnym z dôvodov, ktoré vo svojom odvolaní otec uvádza. Rozsudok prvoinštančného
súdu považuje za rozhodnutie plne v záujme maloletého dieťaťa, za rozhodnutie absolútne správne,
zákonné, spravodlivé a dostatočne odôvodnené. Matka nesúhlasí so snahou otca spochybňovať závery
súdu ohľadom jeho možností podieľať sa na výžive mal. N.. Podľa názoru matky súd správne vyčíslil
zárobkovú úroveň povinného a v nadväznosti na to určil výšku jeho vyživovacej povinnosti. Matka

považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že otec počas celej doby trvania súdneho konania
prispieval na maloletú dcéru značne nižšiu sumu, ktorá celkom nepochybne nezodpovedala možnostiam
otca a rovnako tak nárokom dieťaťa. V uvedenej situácii bola matka odkázaná na pomoc jej blízkych,
ktorí dlhodobo matke s dieťaťom pomáhali (platili za ňu splátky, požičiavali jej peniaze, zabezpečovali
jej bývanie) a suplovali tak povinnosti otca. Taktiež s názorom otca, že súd mal určiť výživné selektívne

na určité obdobia, nie je možné súhlasiť. Matka riadne už v návrhu na začatie konania kvantifikovala
náklady na dieťa i na zabezpečenie jej resp. spoločných základných potrieb a tieto v priebehu konania
doplnila vzhľadom na vývoj potrieb dieťaťa. Všetky matkou uvádzané náklady boli vyčíslené na bežnej
úrovni a nie je možné ich dôvodnosť akokoľvek spochybňovať. Náklady na maloletú N. v čase podanianávrhu a v čase rozhodovania boli približne na rovnakej úrovni, nakoľko spočiatku mala vyššie náklady
na zabezpečenie stravy a hygieny dieťaťa v útlom veku (špeciálna dojčenská voda, mlieko, čaje,
plienky) a tieto boli postupne nahrádzané a prirodzene dopĺňané vyššími nákladmi na škôlku, oblečenie,

voľnočasové aktivity, či zdravotnícke potreby. Súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v prípade
posudzovania úrovne príjmu a možností matky vychádzal zo skutočnosti, že matka by podľa jeho
názoru mohla dosahovať príjem na úrovni jej predchádzajúceho príjmu zo zamestnania t.j. na úrovni
920,- Eur v hrubom. Matka sa nestotožňuje s takto zjednodušeným záverom súdu, v zmysle ktorého
samotné rozviazanie pracovného pomeru dohodou so zamestnávateľom poskytujúcim vyšší zárobok

bez ďalšieho, je vyhodnotené ako vzdanie sa bez dôležitejšieho dôvodu výhodnejšieho zamestnania.
(viď. nález ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 979/13) V kontexte s týmito závermi súdu považuje matka za podstatné
uviesť, že nie je pravdou tvrdenie otca, že matka má príjem vyšší ako otec, ktorého čistý mesačný príjem
predstavuje 900,- eur.

9. Otec pri svojich tvrdeniach prezentovaných v odvolaní absolútne odignoroval fakt, že uvádzané príjmy

uobochrodičovsúvprípadeotcauvedenévčistomavprípadematkyvhrubomadospelknesprávnemu
záveru, že matka má vyšší príjem ako on, v prípade matky sa jedná len o súdom prezentovaný záver
o potenciálnom príjme matky, ktorý však reálne matka nedosahovala otec prispieva od ukončenia
spolužitia rodičov na výživu maloletej dcére oveľa nižšou sumou, samotný otec v priebehu konania
súhlasil s výškou výživného na úrovni 140,- eur, žiadny z nákladov na mal. N. (tak ako boli matkou

vyčíslené) nie je nadštandardným nákladom a žiadny tiež nebol zo strany otca v priebehu konania
spochybňovaný a starostlivosť o dieťa zabezpečuje v rozhodujúcej miere matka. Osobná starostlivosť o
maloleté dieťa predstavuje jedno z významných a neopomenuteľných kritérií pre rozhodovanie vo veci
výšky výživného povinného rodiča. Vo všeobecnosti je právnou úpravou a súdmi rešpektovaná zásada,
že ten z rodičov, ktorý má zverené dieťa do osobnej starostlivosti si svoj príspevok nahradzuje práve

svojou osobnou starostlivosťou. Všeobecne nepochybne platí, že na tom z rodičov, s ktorým dieťa žije
v spoločnej domácnosti, leží vyživovacia povinnosť v skutočnosti vo väčšom rozsahu než na druhom,
výživou povinnom rodičovi. Matka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2011,
sp. zn. IV. ÚS 489/2011. Vzhľadom na uvedené, považuje matka otcom uvádzané výpočty o tom, v akej
percentuálnej miere sa on podieľa na finančnom krytí potrieb maloletej N., za argument irelevantný a

svedčiaciskôrtomu,žesúdomurčenávýškavýživnéhoniejedostatočná(predstavujelennecelých18%
z príjmu otca). Na základe vyššie uvedených dôvodov a na základe všetkých skutočností vychádzajúcich
z vykonaného dokazovania matka považuje odvolanie otca za nedôvodné.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie otca bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. CSP v spojení s § 62 ods. 1
CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§

66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68
CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu I. inštancie je v napadnutej časti vecne správne.

11. Predmetom odvolacieho konania s poukazom na dôvody otca predostreté v odvolaní bolo posúdiť, či
boli splnené podmienky na určenie výživného pre maloletú v rozsahu určenom súdom I. inštancie, keď
odvolaciedôvodymatkysmerovaliprotivýškevýživného,akoajvovýškedlžnéhovýživného,pričomotec
dôvodil, že súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

12. Podľa § 62 ods. 1, 2, 4, 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich
zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú
na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo
podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť

rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností,
možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča,
ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.13. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu

výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

14. Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná
faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného

dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti
rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené
potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými,
zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám,
a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné
nepravidelné výdavky, napríklad rôzne školské výlety, prípadne dovolenky a podobne a súd na ne musí

pri určovaní výživného prihliadnuť. Je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť.
Na strane povinného rodiča sa prihliada najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho
možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav,
kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce.
Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória

zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem
uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti
iných vyživovacích povinností. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov
podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa preukáže, že to bol rodič, ktorý sa
vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný

skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.

15. Obligatórnym zákonným hľadiskom pri určení výšky výživného je aj osobný výkon starostlivosti
o dieťa. Uvedené konanie sa v zmysle predmetného ustanovenia chápe ako určitá hodnota, ktorá
sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín "prihliada sa",

osobnú starostlivosť nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Miera, v akej
treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení podľa
veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu (pri deťoch s dlhodobým ťažkým zdravotným postihnutím).
Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri deťoch najnižšieho veku, kde je osobná starostlivosť
najnáročnejšia. V tomto období podľa okolností konkrétneho prípadu môže osobná starostlivosť úplne

vyvážiť peňažné plnenie vyživovacej povinnosti zo strany druhého rodiča. S vývojom dieťaťa sa mení
skladba starostlivosti o dieťa (pribúda školská dochádzka, záujmy, voľný čas dieťaťa), na druhej strane
sa dieťa stáva samostatnejšie, čo je dôvodom, pre ktorý podiel osobného výkonu starostlivosti na
vyživovacej povinnosti klesá. V zmysle záverov aplikačnej praxe sa táto hodnota nezníži tým, že rodič
dieťa umiestni napríklad do materskej školy, a preto sa druhý rodič nemôže domáhať zníženia výživného

z tohto dôvodu. V prípade, ak dieťa žije s tým rodičom, ktorého životná úroveň je preukázateľne nižšia,
podľa okolností konkrétneho prípadu bude možné považovať z jeho strany za naplnenú vyživovaciu
povinnosť v plnej miere alebo sčasti výkonom osobnej starostlivosti o dieťa. Okolnosti môžu byť naopak
aj také, že ten, kto vykonáva osobnú starostlivosť o dieťa, na základe toho, že má oveľa priaznivejšie
príjmové a majetkové pomery, bude musieť z väčšej časti zabezpečovať krytie odôvodnených potrieb

dieťaťa aj peňažným plnením. Za výživné nemožno považovať príležitostné plnenia v čase styku dieťaťa
s rodičom, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, ktoré svojou povahou neprekračujú
bežné výdavky.

16. Z obsahu spisu vyplýva, že výživné pre mal. N. nebolo pred týmto rozsudkom žiadnym iným

rozhodnutím upravené. Maloletá mala v čase podania návrhu 11 mesiacov a dobrý zdravotný stav bez
závažnejších ochorení. Matka vo svojom návrhu vyčíslila výdavky maloletej na 193,26 eur mesačne
s tým, že niektorý mesiac sú výdavky na maloletú vyššie. Výdavky zahŕňali: sunar komplex vo výške
66,36 eur, plienky 30 eur, oblečenie 15 eur, vitamíny 9 eur, čaj 3 eurá, dojčenská voda 5 eur, potreby na
kúpanie 10 eur, výživy, chrumky, sunarky 30 eur, poistenie maloletej vo výške 24,90 eur. Matka v čase

podania návrhu bola na rodičovskej dovolenke a zabezpečovala osobnú starostlivosť o maloletú. Od
júna 2018 maloletá nosí ortopedické vložky, zatiaľ matka zakúpila dvoje takéto ortopedické vložky vo
výške 28,- eur. Maloletá od septembra 2017 navštevuje materskú školu. V napadnutom rozsudku súdu
I. inštancie súd ustálil výdavky na maloletú minimálne vo výške 230 eur. Otec pracuje ako zootechniks čistým priemerným mesačným príjmom za obdobie od októbra 2015 (od dátumu podania návrhu na
určenie výživného) do septembra 2016 vo výške približne 784 eura, od októbra 2016 do septembra 2017
vo výške približne 836 eura a od októbra 2017 do augusta 2018 vo výške približne 925 eura.

17. Pokiaľ to možnosti povinného rodiča dovoľujú, môžu byť výživným pokryté aj nadštandardné
výdavky dieťaťa. Naopak, v prípade nižších príjmových pomerov povinného rodiča výživné pokrýva
iba nevyhnutné a základné výdavky. Čo sa týka primeranosti výšky výživného odvolací súd sa
zhodol so závermi súdu I. inštancie, že primeraným zisteným a preukázaným pomerom účastníkov,

potrebám mal. N. ako i možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom oboch rodičov zodpovedá
určenie výživného otca pre mal. N. vo výške 160 eur mesačne. V zmysle ustálenej rozhodovacej
praxe by sa výživné zamestnaného rodiča malo pohybovať v rozpätí 20 - 30 % jeho priemerného
čistého mesačného príjmu (samozrejme s možnosťou rôznych modifikácií najmä v závislosti na počte
vyživovacích povinností či potrebách jednotlivých výživou oprávnených, ale aj povinných osôb). 30 % zo
sumy 784 eur je približne 235 eur, zo sumy 836 eur je približne 250 eur a zo sumy 925 eur je približne 277

eur. Odvolací súd preto v tomto bode poukazuje na skutočnosť, že súd I. inštancie určil otcovi výživné
na spodnej hranici výživného s ohľadom na vek a zdravotný stav dieťaťa. Kým matka si v návrhu na
určenie výživného vyčíslila výdavky na dieťa v sume 194 eura (zaokrúhlene), na pojednávaní zo dňa 31.
októbra 2018 matka vyčíslila výdavky maloletej v rozpätí od minimálne od 207-227 eur. Do veku troch
rokov maloletej matka zabezpečovala osobnú starostlivosť o maloletú na čo súd I. inštancie prihliadol pri

určovaní výšky výživného a rovnako aj pomeru vyživovacej povinnosti rodičov nežijúcich spolu. Po tom,
čo maloletá začala navštevovať materskú škôlku, matka naďalej zabezpečuje osobnú starostlivosť o
maloletú, avšak v menšej miere ako v predchádzajúcim obdobím. Z uvedeného dôvodu aj vzhľadom na
vyšší príjem otca je podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s ust. § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ak
otec bude prispievať vyššou peňažnou sumou na výživné ako matka, ktorá navyše stále zabezpečuje aj

osobnú starostlivosť o mal. N.. Vzhľadom na vek mal. N. je možné predpokladať zvyšovanie výživného
do budúcnosti a aj z tohto dôvodu bolo potrebné ponechať priestor na ďalšie zmeny výšky výživného
pri závažnejšej zmene pomerov (napr. nástup na druhý stupeň základnej školy, nástup na štúdium na
strednej, vysokej škole a pod.).

18. Odvolací súd k otcom uvádzanému uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS
730/2014-17 zo dňa 28. októbra 2014 uvádza, že časť o ktorú sa opiera otec vo svojom odvolaní
tvorí zhrnutie napadnutého rozhodnutia ústavnou sťažnosťou a nie odôvodnenie vytvorené Ústavným
súdom Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky posudzoval napadnuté rozhodnutie
ústavnou sťažnosťou z hľadiska udržateľnosti a súladnosti s ústavou. Mimo iného je potrebné dodať,

že v predmetnom prípade išlo o určenie výživného voči dvom deťom v celkovej výške 500 eur,
ktoré bol povinný platiť otec s čistým priemerným mesačným príjmom vo výške 1.465,37 eur, čiže
aj v tomto prípade otec platil viac ako 30 % svojho priemerného čistého mesačného príjmu otca. Z
uvedeného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky nevyplýva, že by súd pri určení výživného
bol obmedzený vyčíslením výdavkov dieťaťa jeho rodičom.

19. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov v súlade s § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu I. inštancie
potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 CMP.

21. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, ne mal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).