Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/236/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709200701
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7709200701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gizely Majerčákovej a členov senátu

JUDr. Andrey Mazákovej a JUDr. Juraja Tymka v občianskoprávnej veci žalobcov: 1. C. Y., nar.
XX.X.XXXX, bydliskom Š. XX, C., 2. C. Y., nar. XX.X.XXXX, bydliskom P. L. E. XXX, obaja zastúpení
žalobcomad/3I..E.Y.a3.I..E.Y.,nar.X.XX.XXXX,bydliskomI..C.S.XX,C.,protižalovanej:Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava,
o 796,65 € titulom odškodnenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo 16.
januára 2012 č. k. 15 C 109/2009 - 224

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby o 199,16 € v prospech žalobcu ad/ 1 Milana Hajduka, z r u š u j

e rozsudok v rozsahu, v ktorom bola zamietnutá žaloba žalobcu ad/ 1 Milana Hajduka o 199,16 € a
konanie v tomto rozsahu z a s t a v u j e .

V prevyšujúcom rozsahu p o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Pôvodní žalobcovia (manželka a deti oprávnenej osoby I. Y.) žalobou Okresnému súdu Michalovce
doručenou 20.1.2009 domáhali sa zaplatenia 796,65 € s úrokmi z omeškania vo výške 11,25 % ročne

od 1.4.2000 do zaplatenia pre všetkých rovnakým dielom, a to titulom odškodnenia za deportáciu
ich manžela a otca I. Y. do nacistického koncentračného tábora v Nemecku. V priebehu konania
(20.11.2009) manželka oprávnenej osoby J. Y. zomrela. Dedičstvo po nej nadobudli jej deti C. Y., C.
Y. S. I.. E. Y., žalobcovia ad/ 1 až 3. Okresný súd Trebišov ako súd prvého stupňa (§12 ods. 1 OSP)
vec právne posúdil podľa príslušných ustanovení zákona č. 305/1999 Z. z. o zmiernení niektorých krívd
osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov v platnom znení
(ďalej aj len „zákon“). Žalobu zamietol s odôvodnením, že ako skutočnosť majúcu zásadný význam

pre rozhodnutie vo veci samej žalobcovia nepreukázali, že ich manžel a otec I. Y., nar. XX.X.XXXX,
naposledy bydliskom P.Š. L. E. XXX, zomr. XX.X.XXXX, vôbec bol deportovaný a väznený v nacistickom
koncentračnom tábore zriadenom na území Nemecka v rozhodnom období, preto neuniesli dôkazné
bremeno ohľadom tvrdenia, že dotyčný I. Y. je oprávnenou osobou v zmysle zákona č. 305/1999 Z. z.
Hodnovernosť nimi predložených čestných vyhlásení Š. D., S. I. S. C. V. (§4 ods. 3 zákona) považoval
za spochybnenú výpoveďou samotného C. V. pred súdom ako svedka. Na základe nej I. Y. až na Š. v
roku 1944 (26.12.) mal byť deportovaný vlakom cez Maďarsko do Nemecka, preto súd považoval za

vylúčené, aby I. Y. od septembra 1944 do januára 1945 spolu s S. I.Š., C. V. S. Š. D. bol väznený v
zajateckom tábore v J. M., ako to vyplýva z čestných vyhlásení týchto osôb. Zdôraznil pritom, že dôkazné
bremeno žalobcu nemožno presunúť na žalovaného, ako sa toho dovolávajú žalobcovia brániac sa, že
žalovaný nepreukázal opak ich tvrdení, že I. Y. bol deportovaný a väznený v nemeckom zajateckomtábore. Konštatoval tiež, že žalobcovia ad/ 1 až 4 jednak sú osobami, na ktoré v zmysle §2 ods. 4
zákona prešlo právo oprávnenej osoby žiadať odškodnenie, tiež že žalobcovia C. Y., C. Y. S. I.. E.O. Y.
sú právnymi nástupcami manželky I. Y. J. Y., všetci žiadosť o odškodnenie na Ministerstvo spravodlivosti

SR (ďalej aj len „ministerstvo“) podali v zákonnej trojročnej lehote a žalobu na súd proti v zmysle §5
ods. 2 zákona pasívne vecne legitimovanému subjektu v zákonnej jednoročnej lehote od doručenia
zamietavého stanoviska ministerstva (24.1.2008).

Proti tomuto rozsudku žalobcovia podali odvolanie. Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že

prizná odškodnenie v sume 796,65 € každému zo žalobcov rovnakým dielom. Súdu prvého stupňa
vytýkali, že sa priklonil iba na slovnú argumentáciu žalovaného, ktorá v ničom nemá oporu v súdu
predložených dôkazoch. Podľa nich žalovaný sa dostal do dôkaznej núdze, lebo z príslušných archívov
nevedel predložiť taký doklad, ktorý by vo svojej evidencii mien neobsahoval meno ich otca I. Y..
Odvolávali sa aj na výsledky známej nemeckej pátracej skupiny v J. S., že ich archívy nie sú kompletné.
Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď C. V., podľa žalobcov tento nikdy nijakým spôsobom nepotvrdil, že I. Y.

v žalobcami uvádzanú dobu nebol v Nemecku. Namietali tiež, že ako 90 ročný v čase svojej výpovede
na súde si už nepamätal, čo sa udialo pred rokmi, aký papier mu nemci vtedy zobrali.

Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Následne (9.7.2012) žalobca ad/ 1 C. Y. voči súdu urobil podanie, ktorým výslovne vzal späť svoje
odvolanie a s odôvodnením, že súd mu doposiaľ žiadne odškodnenie nepriznal, svojho nároku sa
vzdal v prospech žalobcov ad/ 2 a 3 s tým, že konanie ohľadom ním uplatneného odvolania a ním
uplatnenej žaloby žiadal zastaviť. Zákon neumožňuje, aby osoba, ktorá uplatnila právo na odškodnenie
podľa zákona č. 305/1999 Z. z., toto svoje právo akokoľvek delegovala na iné osoby, preto prejav

vôle žalobcu ad/ 1 C. Y. v rozsahu, v ktorom v prospech svojich súrodencov sa vzdal svojho práva
na odškodnenie uplatneného podľa zákona č. 305/1999 Z. z., je bez právneho významu a odvolací
súd naňho preto neprihliadal. Odvolací súd podanie žalobcu vo zvyšku podľa jeho obsahu posúdil ako
čiastočné späťvzatie žaloby (§41 ods. 2 OSP), ku ktorému došlo v čase, keď rozsudok v dôsledku včas
podaného odvolania žalobcov nenadobudol právoplatnosť. Keďže v posudzovanej veci žalovaný nemal

námietky proti späťvzatiu žaloby, odvolací súd postupujúc podľa §208 OSP pripustil späťvzatie žaloby o
199,16 € v prospech žalobcu C. Y., v tomto rozsahu zrušil rozsudok a konanie zastavil. Pri posudzovaní
účinnosti späťvzatia žaloby mal na zreteli, že žalobcovia ad/ 1 až 4 právo na odškodnenie žalobou na
súde uplatnili jednak priamo ako a) osoby uvedené v §2 ods. 4 zákona (v rozsahu po 199,16 € pre každú
z nich), ale tiež aj ako b) právni nástupcovia po svojej nebohej matke J. Y., manželke oprávnenej osoby,

pričom v rozsahu dielu 199,16 € po matke ide o nútené procesné spoločenstvo žalobcov. V zmysle §91
ods. 2 OSP na účinné späťvzatie žaloby preto je potrebný súhlas všetkých ostatných žalobcov. Keďže
ostatní žalobcovia žalobu ani sčasti nevzali späť a všetci ani nevyslovili súhlas s procesným úkonom
žalobcu ad/ 1, späťvzatie žaloby len jedným zo žalobcov tvoriacich nerozlučné spoločenstvo ohľadom
práva na odškodnenie v rozsahu dielu matky je procesne neúčinné.

Vo zvyšku Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti
odvolania a po zistení, že odvolanie bolo podané na to oprávnenými účastníkmi konania (§201, 202
a 204 OSP) v rozsahu vyplývajúcom z §212 ods. 1 a 3 OSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §214 ods. 2 OSP s tým, že rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. septembra 2014 o 8,25 hodine v pojednávacej
miestnosti č. dv. 204 na II. poschodí, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 16.
septembra 2014 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu (§156 ods. 1 a 3 za použitia §211
ods. 2 OSP).

V zmysle §4 a 5 zákona č. 305/1999 Z. z. na konanie o odškodnení je príslušné Ministerstvo
spravodlivosti SR s tým, že ak ministerstvo žiadosti nevyhovie alebo jej vyhovie iba sčasti, žiadateľ
môže sa domáhať odškodnenia žalobou na súde proti Slovenskej republike zastúpenej ministerstvom
najneskôr do jedného roka odo dňa doručenia stanoviska ministerstva.

Sporové konanie začína podaním žaloby. Účastníkmi sporového konania sú žalobca a žalovaný, čiže
ten, koho v žalobe žalobca označil za žalovaného (za účastníka konania nemožno považovať toho,
kto žalobcom v žalobe nebol označený za žalovaného). Označenie žalovaného, ak žalobca ho označíako subjekt, ktorý má právnu subjektivitu, je výlučne dispozitívnym úkonom žalobcu, pričom nemožno
upravovať pasívnu legitimáciu žalovaného.

V predmetnej veci konanie na Okresnom súde Michalovce začalo 20.1.2009, žaloba smerovala proti
žalovanému označenému ako Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, t. j. proti právnickej
osobe so samostatnou právnou subjektivitou. Ako vyplýva z obsahu spisu žalobcovia v zmysle poučenia
obsiahnutého v zamietavom stanovisku ministerstva žalobu nepodali proti Slovenskej republike, ale
proti ústrednému orgánu štátnej správy pre súdy a väzenstvo, ktoré má právnu subjektivitu. Ani z textu

žaloby nevyplýva pritom, žeby žalobcovia žalovali štát (Slovenskú republiku), nie je tu preto rozpor
medzi označením žalovaného a skutkovým opisom deja v žalobe. Žalobcovia všade v texte žaloby
sa vyjadrovali o žalovanom, za ktorého nepochybne považovali výlučne Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky ako subjekt, ktorý neakceptoval ich dôkazy o deportácii manžela a otca a žiadali
preto, aby súd rozhodol o tejto otázke proti tomu istému subjektu, ktorý im odškodnenie nepriznal.
Žiadosť o odškodnenie na ministerstve uplatnili včas, pripojili k nej príslušné listiny chronologicky

vyjadrujúce konkrétne udalosti v počte 17 dôkazov. Postupu žalovaného ministerstva vytýkali, že
nevyhodnotilo všetky ich dôkazy, nezmienilo sa o nich vo svojom rozhodnutí o nepriznaní odškodného.
Dôkaz, ktorý ministerstvo od nich požadovalo sa nezachoval, stratil sa, resp. mohol byť zničený za
vojny. Zastávali názor, že disponujú dôkazmi, ktoré sú spôsobilé nahradiť chýbajúci dôkaz z evidencie
nacistických táborov.

V zmysle zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy v danom čase boli (a stále sú) právnickými
osobami, t. j. subjektmi so samostatnou právnou subjektivitou. Ak následne v priebehu konania
žalobcovia na výzvu súdu za žalovaného označili jedine štát - Slovenskú republiku zastúpenú

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (podanie z 18.9.2009 na č. l. 39 spisu), nejde o
spresnenie, doplnenie alebo opravu označenia v žalobe už skôr označeného žalovaného účastníka
konania, ale ide o označenie úplne iného (odlišného, nového) subjektu, ktorý v konaní doposiaľ
nevystupoval (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 309/2008 z 24.9.2009). Keďže
spresnenie označenia žalovaného účastníka konania neprichádza do úvahy, uznesením z 25.1.2010,

ktorým súd akceptoval „spresnenie“ označenia žalovaného subjektu, v podstate došlo k zámene
účastníkov konania (§92 ods. 4 OSP v znení platnom do 31.12.2011), pretože za súhlasu účastníkov
(proti uzneseniu z 25.1.2010 sa nebránili odvolaním) z konania vystúpilo dovtedy žalované ministerstvo
a na jeho miesto vstúpila Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky.

Z dôvodu, že zhora uvedeným skutočnostiam súd prvého stupňa nepripísal takýto právny význam,
ohľadom posúdenia včasnosti uplatnenia práva na odškodnenie žalobou na súde dospel k nesprávnemu
právnemu záveru. Odvolací súd preto pristúpil k posúdeniu včasnosti uplatnenia žaloby žalobcami
na súde v zmysle §5 ods. 2 zákona majúc na zreteli, že k uplatneniu práva proti pasívne vecne

legitimovanému štátu došlo až 18.9.2009. Skutočnosť, že zamietavé stanovisko ministerstva na základe
žiadosti žalobcov žalobcom bolo doručené 24.1.2008 znamená, že žalobcovia v zmysle zákona č.
305/1999 Z. z. včas podanou žalobou na súd sa mohli obrátiť do 24.1.2009. Keďže žalobu proti
žalovanej Slovenskej republike uplatnili až podaním konajúcemu súdu doručeným 18.9.2009, stalo sa
tak po zákonnej jednoročnej lehote, t. j. žalobcovia zmeškali zákonnú lehotu na uplatnenie odškodnenia

žalobou na súde. Z tohto dôvodu odvolací súd podľa §219 ods. 1 OSP potvrdil zamietavý rozsudok súdu
prvého stupňa a nezaoberal sa preto odvolacími námietkami ani vecnou správnosťou ostatných záverov
súdu vyslovených v napadnutom rozsudku.

V odvolacom konaní žalovaný mal plný úspech, preto podľa §224 ods. 1 v spojení s §142 ods. 1 a 151

ods. 1, vety prvej OSP mu možno priznať náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti
neúspešným odvolateľom. V odvolacom konaní úspešný žalovaný náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil, preto mu súd ich náhradu nepriznal. Neúspešným žalobcom náhradu trov odvolacieho
konania priznať nie je možné.

Výsledok hlasovania senátu 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.