Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 9, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/376/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717207555
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:6717207555.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členov

senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Gizely Majerčák v spore žalobcu: D. C., P.. XX. XX. XXXX, Y. O.
XXX/X, XXX XX H. - J., zastúpeného JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom Advokátskej kancelárie so
sídlom Hviezdoslavova 4, 048 01 Rožňava, proti žalovaným: 1. E. U., P.. XX. XX. XXXX, Y. H. XX, XXX
XX I., zastúpeného JUDr. Katarínou Uhrínovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom Tehelná
189, 960 01 Zvolen a 2. INCAR, s.r.o., so sídlom Vinárska 14, 951 41 Lužianky, IČO: 36 534 391,
zastúpeného JUDr. Ladislavom Barátom, s.r.o., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Školská
3, 949 91 Nitra, za účasti intervenienta Generali Poisťovňa, a.s., Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava,

IČO: 35 709 332, zastúpeného advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s.r.o., so sídlom Laurinská
3, 811 01 Bratislava, o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade
proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 15C/4/2017-298 z 29. 05. 2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením č.k. 15C/4/2017-412 z 22. 08. 2018 vo
výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené nad sumu 5.000 eur do výšky 15.000 eur a vo výroku o trovách
konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade a intervenienta.

O d m i e t a odvolanie žalovaného v 2. rade proti výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanému v 1.
rade zamietnutá.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

Intervenientovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade a v rozsahu
zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu voči
žalovanému v 1. rade, zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške
15.000 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zaviazal
žalovaného v 2. rade nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 % s tým, že o výške trov bude
rozhodnuté osobitným uznesením, po právoplatnosti rozsudku. Žalovanému v 1. rade a intervenientovi

súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur z dôvodu, že dňa 21. 08. 2013 došlo k dopravnej nehode medzinákladným motorovým vozidlom zn. M. H., T.. Č.. P. XXX C. H. P. T..Č.. XXX R., riadeným vodičom
E. U., zamestnancom spoločnosti INCAR, s.r.o. Lužianky a osobným motorovým vozidlom zn. E. XXX
W., T..Č.. X. riadeným H. Y., pri ktorej člen posádky osobného motorového vozidla I.. W., nevlastný syn

žalobcu, utrpel zranenia, ktorým na mieste nehody podľahol. Okrem neho zraneniam utrpeným pri tejto
dopravnej nehode podľahol aj vodič motorového vozidla E.. Y., ďalšia členka posádky E.. X. utrpela len
ľahšie zranenia.

3.Vychádzalzozistenia,žerozsudkomOkresnéhosúduRožňavasp.zn.1T/60/2014zodňa16.062014

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6To/73/2014 z 19. 11. 2014 bol E. U. ako vodič
nákladného auta uznaný vinným zo spáchania prečinu podľa § 149 ods. 1, 2a Tr. zák. Ďalej vychádzal
zo zistenia, že na Okresnom súde Rožňava na návrh žalobkyne P. C. pod sp. zn. 12C/93/2016 prebieha
konanie, v ktorom sa žalobkyňa domáha náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu usmrtenia syna v ktorom
uviedla, že sa nedá opísať bolesť, ktorú prežíva, žili v spoločnej domácnosti so synom, mali veľmi pekný
citový vzťah, má síce ešte dve dcéry, avšak tie nemôžu nahradiť syna. Ďalej vychádzal zo zistenia, že

neb. I. W. bol nevlastným synom žalobcu (syna jeho manželky z predchádzajúceho manželstva), ktorého
od malička vychovával spolu s manželkou už od 7. roku veku, ale aj predtým v čase, keď chodil s jeho
biologickou matkou, čím došlo k vytvoreniu silnej citovej väzby medzi nimi a syn ho považoval za otca.

4. Po právnom posúdení veci podľa § 11, § 13 ods. 1 - 3, § 420 ods. 1, 2 OZ, vychádzajúc z obsahu spisu

konštatoval, že žalobca sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že žalovaní
zasiahli do jeho osobnostných práv tým, že žalovaný v 1. rade ako zamestnanec žalovaného v 2. rade
spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel jeho nevlastný syn, o ktorého sa staral od malička, žili spolu
ako jedna rodina. Nevlastný syn dosahoval dobré vyučovacie výsledky, vyvíjal aj mimoškolské aktivity,
ktoré skutočnosti žalobca preukazoval predložením nespočetných diplomov. Ako rodina chodili na výlety

a keďže manželka (matka nebohého) pracovala v zahraničí, fakticky zabezpečoval on starostlivosť o
neho. Uzavrel, že strata nevlastného syna hlboko zasiahla hlavne do rodinného života. Žalobca podľa
záveru súdu prvej inštancie preukázal, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv hlavne v jeho
rodinnom živote, pretože spolu s manželkou to psychicky veľmi ťažko znášajú, aj v súčasnom období
tentostavpretrváva.Ideozásah,ktorýhrubýmspôsobomzasiaholdoosobnostnýchprávžalobcu, preto

mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

5. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy, prihliadajúc na rozhodnutia iných súdov, napr. Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 24 Co/479/2012, NS SR sp. zn. 2Cdo 154/2010, NS SR sp. zn. 1MCdo/10/2013
zohľadniac, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo usmrtením jeho nevlastného syna, ako aj

okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva považoval za primeranú sumu 15.000 eur, ktorú povinnosť
uložil zaplatiť žalovanému v 2. rade v zmysle § 420 ods. 1, 2 OZ.

6. Žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol vychádzajúc z § 420 ods. 1, 2 OZ majúc v konaní
nepochybne preukázané, že dopravnú nehodu, teda aj smrť syna žalobcu spôsobil žalovaný v 1. rade

ako zamestnanec žalovaného v 2. rade, čo potvrdzuje jednak pracovná zmluva, ako aj stazka, teda
nebolo pochýb o tom, že pracovnú cestu vykonával na pokyn žalovaného v 2. rade. Z hľadiska obsahu
a účelu sú zodpovednostným vzťahom vzniknutým v dôsledku zásahu do osobnostných práv najbližšie
zodpovednostné vzťahy v zmysle § 420 ods. 2 OZ. V danom zodpovednostnom právnom vzťahu
vystupuje na jednej strane ten, kto sa dopustil protiprávneho konania a na druhej strane ten, komu týmto

protiprávnym konaním vznikla určitá ujma. Žalovaný v 1. rade ako vodič nákladného motorového vozidla
bol v čase protiprávneho konania zamestnancom žalovaného v 2. rade, jazdu vykonával v rámci plnenia
jeho pracovných povinností. Preto pôvodcom zásahu do osobnostných práv žalobcu je žalovaný v 2.
rade ako prevádzkovateľ motorového vozidla. Konštatoval, že v danom prípade intervenient v zmysle §
81 C.s.p. má právny záujem na výsledku konania, pretože so žalovaným v 2. rade mal v čase dopravnej

nehody uzavretú poistnú zmluvu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Uvedená skutočnosť má za následok, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný subjektívne, teda
pre žalobcu a žalovaného.

7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., žalovaného v 2. rade zaviazal na náhradu trov

konania žalobcovi, pretože i keď žalobca nemal v konaní plný úspech, ale rozhodnutie záviselo od úvahy
súdu. Vychádzal zo záveru, že pri náhrade trov konania posudzoval, čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné považoval rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy
potom bola druhotná a nadväzujúca.8. O trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade a intervenientom rozhodol podľa
257ods.1C.s.p.anáhradutrovkonanianepriznalzdôvodovhodnýchosobitnéhozreteľasprihliadnutím

na výnimočné okolnosti. Bol toho názoru, že priznanie náhrady trov konania vo vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným v 1. rade by bolo neprimeranou tvrdosťou voči žalovanému v 1. rade vzhľadom na okolnosti
jeho protiprávneho nedbanlivostného konania. Voči intervenientovi nepriznal náhradu trov konania z
dôvodu, že žalovaný v 2. rade, na strane ktorého vystupoval, v konaní nemal úspech.

9. Opravným uznesením č.k. 15C/4/2017-412 zo dňa 22. 08. 2018 opravil úvodnú časť rozsudku zo dňa
29. 05. 2018 č.k. 15C/4/2017-298 tak, že správne označenie zástupcu žalovaného v 1. rade znie „E.
U., P.. XX. XX. XXXX, Y. H. XX, XXX XX I., zat. JUDr. Katarínou Uhrínovou, advokátkou Advokátskej
kancelárie so sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen“.

10. O vydaní opravného uznesenia rozhodol s poukazom na ust. § 224 C.s.p, keďže pri písaní došlo

k zrejmej nesprávnosti zo strany súdu, keď uviedol nesprávne označenie zástupcu žalovaného v 1.
rade miesto JUDr. Kataríny Uhrínovej, advokátky Advokátskej kancelárie so sídlom Tehelná 189, 960 01
Zvolen, uviedol ako zástupcu Advokátsku kanceláriu Abelovský - Petruňo so sídlom Tehelná 189, 960
01 Zvolen. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. 09. 2018.

11. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade. Žalovaný v
1. rade napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania, ktorým súd rozhodoval
o náhrade trov konania žalobcu voči nemu (výrok V.), z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h)
C.s.p., žiadal zmeniť rozsudok v napadnutom výroku, uložiť žalobcovi nahradiť mu trovy konania v
rozsahu 100 % a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že rozhodnutie bližšie

rozvedenie úvah prvostupňového súdu vedúcich ho k nepriznaniu náhrady trov konania neobsahuje.
Primárnym nedostatkom predmetného rozhodnutia v časti nepriznania mu náhrady trov konania
je teda nepreskúmateľnosť. Nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď stroho konštatoval, že
vzhľadom na okolnosti jeho protiprávneho nedbanlivostného konania by priznanie trov konania bolo
neprimeranou tvrdosťou. Vytýkal súdu, že sa ani len nezamýšľal nad možnosťou (ne)priznania náhrady

trov konania sčasti poukazujúc na ust. § 257 C.s.p., z ktorého vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné.
Súd výnimočnosť prípadu z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia videl iba v jeho protiprávnom
nedbanlivostnom konaní, avšak na iné (ďalšie) okolnosti významné pri skúmaní splnenia podmienok
pre možnosť rozhodnutia o náhrade trov konania bez ohľadu na zásadu úspechu vo veci neprihliadal.
Takýmito okolnosťami sú osobné, majetkové, sociálne a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania,

nielenjednejprocesnejstrany,akoajokolnostipriebehukonania,postojúčastníkovkveci.Tietookolnosti
zo strany súdu vôbec neboli skúmané. Poukazoval na skutočnosť, že žaloba napriek tomu, že od
začiatku mal vedomosť o tom, že dopravná nehoda sa stala v čase, keď plnil pracovné povinnosti pre
žalovaného v 2. rade, žalobu podal nielen voči jeho zamestnávateľovi, ale aj voči nemu. Zdôrazňoval,
že od samého začiatku v priebehu konania opakovane argumentoval, že pasívna vecná legitimácia jeho

osoby nie je v danom prípade daná, a to práve z dôvodu, že v čase dopravnej nehody konal za iného.
Túto argumentáciu podporoval aj ustálenou rozhodovacou praxou. S ohľadom na uvedené tvrdil, že jeho
nedbanlivostné konanie nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. V tejto súvislosti poukazoval
na uznesenie NS SR sp. zn. 5Mcdo/24/2011 z 13. 03. 2014, časť odôvodnenia, z ktorého citoval. Ďalej
namietal, že trovy konania, ktoré mu v súvislosti s bránením jeho práv v predmetnom konaní vznikli,

mohli byť omnoho nižšie, ak by žalobca, ktorý bol zastúpený právne kvalifikovanou osobou, advokátom,
podal žalobu voči správnemu intervenientovi. Žalobca totiž označil za intervenienta nesprávny subjekt
a napriek tomu, že v priebehu konania bol opakovane upozorňovaný na túto skutočnosť, žalobca
zostal v tomto smere absolútne nečinný. Vytýkal súdu, že žiadnym spôsobom nebral do úvahy fakt, že
nepriznanie mu trov konania napriek plnému úspechu má negatívny dopad na jeho majetkové pomery.

V priebehu konania súdu preukázal, že jeho majetkové pomery nie sú na takej úrovni, aby finančné
prostriedky vynaložené na účelné bránenie jeho práv predstavovali pre neho a jeho rodinu zanedbateľnú
ekonomickú položku. Napokon poukazoval na to, že dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane
žalobcu nie sú jeho majetkové pomery, keďže už len napadnutým rozhodnutím mu bola priznaná
pohľadávka vo výške 15.000 eur, v neposlednom rade ani žiadnym spôsobom nepreukázal, že by jeho

majetkové pomery mu nedovoľovali byť zaviazaný na úhradu trov.

12. Žalovaný v 2. rade napadol rozsudok vo výroku, ktorým žaloba voči žalovanému v 1. rade bola
zamietnutá, vo výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 15.000eur a vo výroku o trovách konania, ktorým bol zaviazaný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške
100 % (výroky rozsudku I, II, IV), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e) f) C.s.p. Navrhol zmeniť
rozsudok, zaviazať žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade žalobcovi spoločne a nerozdielne

5.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznať.
Citoval § 11 a § 13 ods. 3 OZ, poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo,
že žalobca i matka nebohého mali vo vzťahu k nebohému rozdielny vzťah, uviedol, že preto nebolo
možné paušalizovať a generalizovať náhradu nemajetkovej ujmy u každého z rodičov v rovnakej výške a
jednoduchýmodlíšenímvzťahuotčimmatkavydeliťmatkepriznanúsumu30.000eur(vkonanívedenom

na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 12C/63/2016) na polovicu a sumu 15.000 eur priznať žalobcovi
ako otčimovi. Poukazoval na to, že nebohý vykonával prácu v zahraničí, preto žalobca ako jeho otčim
mal nepochybne inú kvalitu vzťahu s nebohým a podľa jeho vlastných slov znášal bolesť zo strany
nevlastného syna omnoho lepšie a statočnejšie, teda s touto tragickou udalosťou sa vyrovnával lepšie,
resp. rýchlejšie, ako biologická matka. Mal za to, že súd sa nedostatočne vysporiadal s rozličnou
intenzitou vzťahu oboch rodičov a prihliadol iba na rozdielnosť v kvalite biologického vzťahu. Súd

poľa jeho názoru mal pri rozhodovaní prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobcovia neboli nevyhnutne
odkázaní a hmotne závislí na príjme nebohého, mal prihliadnuť aj na skutočnosť, či výška náhrady nie
je náhradou príjmu, čo sa u žalobcu javí viac ako pravdepodobné k rozhodnému obdobiu, v ktorom
žalobca nepracoval, staral sa o domácnosť a deti, z čoho usúdil, že bol poberateľom rodičovského
príspevku alebo inej dávky od štátu, prípadne nemal žiadny príjem. Bol toho názoru, že intenzita vzťahov

rodičov k dieťaťu aj k nevlastnému by mala byť najdôležitejšou „premennou“ pri posudzovaní výšky
náhrady za nemajetkovú ujmu za jednotlivých rodičov. Súd by mal detailne skúmať ich intenzitu a kvalitu,
na túto kvalitu prihliadnuť aj pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy, pričom dôkazné bremeno
znášal žalobca. Druhým kritériom podstatným pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy sú
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva chráneného zákonom prišlo. Jednou z takýchto okolností je

aj rozlíšenie, či išlo o úmyselné zavinenie alebo zavinenie z nedbanlivosti. V danom prípade, ako to
vyplýva z vykonaného dokazovania, smrť nebohého nastala v dôsledku nedbanlivostného konania E. U..
Súd na uvedené okolnosti podľa neho neprihliadol. V súvislosti s nárokom poškodeného na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia mal za to, že peňažná satisfakcia prichádza do úvahy v prvom rade v
podobe morálnej, napr. ospravedlnenie, nárok na priznanie finančnej satisfakcie - náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len vtedy, ak by morálna satisfakcia sa nezdala postačujúca a ak
bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Poukázal na to,
že E. U. bol rozhodnutím Okresného súdu Rožňava v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia, za čo mu bol uložený trest, teda žalobcovi bola poskytnutá
satisfakcia aj formou trestného odsúdenia pôvodcu zásahu, ktoré znamenalo morálne odsúdenie

páchateľa trestného činu, ako aj spáchaného skutku. Bol toho názoru, že súd nedostatočne prihliadol
na dodržanie princípu primeranosti, ktorú mal posudzovať nielen vo vzťahu k žalobcovi, ale aj k jeho
osobe (žalovaného v 2. rade), k majetkovým pomerom pôvodcu zásahu a okolnostiam, za ktorých došlo
k vzniku dopravnej nehody. Žalobcom požadované odškodnenie považoval za neprimerane vysoké
nielen vzhľadom na okolnosti prípadu, ale aj vzhľadom na doterajšiu judikatúru v prípadoch priznávania

náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku úmrtia fyzickej osoby pri dopravnej nehode. Poukazoval na to,
že celková priznaná náhrada pre oboch rodičov ako manželov predstavuje sumu 45.000 eur ako príjem
do domácnosti a nie satisfakcia. Z tejto sumy si manželia dokážu zabezpečiť bývanie v prenajatom byte
v Nitre po dobu 10 rokov alebo zabezpečiť kúpu trojizbového bytu do osobného vlastníctva v Z.Ň. o
výmere 74 m2 v najlepšej lokalite a úplne prerobený s novým vybavením. Konštatoval, že v konaniach

o žalobách o nemajetkovú ujmu majú súdu nejednotný prístup, o čom svedčia mnohé protichodné
súdne rozhodnutia a nepredvídateľné kritériá na určenie výšky nemajetkovej ujmy. Napriek tomu,
že Občiansky zákonník uvedenú problematiku explicitne neupravuje, podľa neho možno na určenie
výšky per analogiam použiť ust. zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnýmičinmi.Zaspravodlivébypovažovalirozhodnutiesúduprvejinštancieakouviedolvzáverečnom

návrhu, teda náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur. V súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy
poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/77/2009 z 27. 10. 2010, sp. zn. 4Cdo/139/2011 z 30. 10.
2012, rozhodnutie Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1Co/87/2004 z 23. 02. 2015. Z týchto rozhodnutí
podľa neho vyplýva, že súdy v rovnakých resp. v porovnateľných prípadoch priznávajú oveľa nižšie
náhrady za nemajetkové ujmy, nehovoriac o odlíšení kvality príbuzenského vzťahu, od vzťahu otčim -

syn. Namietal správnosť rozhodnutia aj vo výroku o trovách konania. Bol toho názoru, že v žiadnom
prípade by nemal zodpovedať za to, že žalobca len s ohľadom na vlastnú úvahu sa obrátil na súd
prvej inštancie so žalobným návrhom, pri ktorom právny zástupca žalobcu mal alebo mohol vedieť, že
pre určenie náhrady trov konania bude niekoľkonásobok požadovanej ako obvyklej náhrady určujúcimkritériomprerozhodnutiesúduprvejinštancieotrováchkonaniainak,akopriznanienáhradytrovkonania
v rozsahu 100 %. Neznalosť, nepripravenosť alebo prehnané požiadavky uvedené v žalobnom návrhu
nemôžu byť vydávané za podceňovanie práva žalobcu, ale vo vzťahu k trovám konania by mal žalobca

rovnako znášať určitú procesnú zodpovednosť za neprimeranú požiadavku určenú žalobným návrhom.

13. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade navrhol rozsudok v napadnutej
časti (vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade) potvrdiť a priznať mu
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku vyporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalovaného v 1. rade, poukazoval
na presvedčivé, výstižné odôvodnenie rozsudku. nesúhlasil s názorom, že by súd nedostatočne
odôvodnil svoje rozhodnutie, že by bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Argumentáciu
žalovaného v 1. rade považoval za zjavne neopodstatnenú, keďže sám odvolateľ cituje len dôvod hodný
osobitného zreteľa, o ktorý aplikáciu ust. § 257 C.s.p. súd oprel. Za urážajúce považoval tvrdenie, že súd
dôvod hodný osobitného zreteľa videl „len“ v nedbalostnom konaní, pretože týmto „len“ nedbalostným

konaním pripravil najmä o jediného syna jeho a jeho manželku a zapríčinil rozpad jeho manželstva,
pretože od kritickej udalosti neodkáže o ničom inom hovoriť, nedokáže sa venovať svojej rodine a musí
konštatovať, že stoja pred rozvodom. Namietal, že pred vykonaním dokazovania nemohol objektívne
bez pochybnosti vedieť o tom, či žalovaný v 1. rade naozaj konal pre žalovaného v 2. rade, napr. či sa
nejednalo v kritickom čase o tzv. „čiernu jazdu“. Námietku vo vzťahu k výške trov konania nepovažoval

za podstatnú, žalovaný v 1. rade podľa neho zavádza, ak tvrdí, že zostal nečinný ohľadne intervenienta,
keďže listom z 28. 11. 2016 vyzval poisťovňu Generali poisťovňa a.s. na vstup do konania, ktorá túto
možnosť nevyužila. K tvrdeniu žalovaného v 1. rade, že mu bola priznaná „pohľadávka“ vo výške 15.000
eur uviedol, že sa tak doposiaľ nestalo právoplatne, nemôže vedieť, či tento výrok sa správoplatní alebo
nie, navyše je otázne, kedy sa k týmto peniazom dostane. K otázke výnimočnosti poukazoval na to,

že voči žalovanému v 1. rade podával žalobu za situácie, že bol právoplatne odsúdený za spáchanie
trestného činu, v dôsledku ktorého došlo k úmrtiu jeho syna, čo teda môže byť závažnejším dôvodom
hodným osobitného zreteľa. Za takýto dôvod sa spravidla považuje sociálna situácia tej - ktorej sporovej
strany. Bol toho názoru, že nemožno porovnať ľudský život s majetkovou situáciou niekoho. Konanie
žalovaného v 1. rade považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

14. Intervenient k odvolaniu žalovaného v 1. a žalovaného v 2. rade uviedol, že súhlasí so stanoviskom
žalovaného v 1. rade, podľa ktorého v tomto vzťahu neboli dané dôvody na aplikáciu § 257 C.s.p. a
rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému v 1. rade je preto nesprávne a nezákonné.
Plne sa stotožnil stým, že odôvodnenie rozhodnutia v tomto napadnutom výroku je nepresvedčivé,

nedostatočné a spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Poukazoval na to, že aj z judikatúry NS SR
vyplýva povinnosť v odôvodnení rozhodnutia náležite vysvetliť a konkretizovať osobitné okolnosti. V
danom prípade súd dôvody hodné osobitného zreteľa videl iba v protiprávnom nedbanlivostnom konaní
žalovaného v 1. rade, ktoré aj podľa jeho názoru túto intenzitu nedosahuje a súd neskúmal vôbec ďalšie
významné okolnosti ako osobné, majetkové pomery všetkých účastníkov konania, priebeh konania,

postoj účastníkov k veci a pod. Súhlasil aj s názorom žalovaného v 1. rade, že žalobca napriek tomu, že v
priebehu konania nebolo sporné, že žalovaný v 1. rade spôsobil nehodu ako zamestnanec žalovaného v
2. rade pri plnení pracovných povinností, z čoho vyplýva nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, naďalej
pokračoval vo vzťahu k žalovanému v 1. rade v konaní. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 2. rade
vyjadril súhlas s tým, že súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká, súd pri

jej určovaní nesprávne posúdil závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práva. Súd nedostatočne posudzoval intenzitu skutočných vzťahov poškodeného a žalobcov, jeho matky
a nevlastného otca, ktoré vyplynuli z dokazovania. Zdôrazňoval, že náhrada nemajetkovej ujmy má
predstavovať iba určitú satisfakciu za utrpenú ujmu. Súhlasil s názorom žalovaného v 2. rade, že žalobca
podaním dvoch samostatných žalôb zbytočne zvýšil trovy konania a urobil tak aj s cieľom dosiahnuť

vyššiu sumu náhrad nemajetkovej ujmy pre oboch žalobcov, čo vôbec súd nevzal do úvahy. Rovnako
súhlasil s názorom, že priznaná náhrada nedostatočne zohľadňuje maximálne priznávané sumy pre
pozostalých po obetiach násilných trestných činov a pri nedbanlivostnom trestnom čine by táto náhrada
mala byť určená nižšie. Vzhľadom na to navrhol zmeniť napadnutý rozsudok, priznať žalovanému v 1.
radevočižalobcovináhradutrovkonania,primeraneznížiťnáhradunemajetkovejujmy,naktorúzaviazal

žalovaného v 2. rade, primerane znížiť náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade.

15. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade namietal, že žalovaný
v 2. rade podáva odvolanie proti výroku, ktorý sa ho netýka. S poukazom na ust. § 359, § 363, § 386C.s.p. žiadal odvolanie žalovaného v 2. rade proti prvému výroku napadnutého rozhodnutia odmietnuť.
Rozsudok vo výroku, ktorým žalobe voči nemu bola zamietnutá považoval za vecne správny, zákonný
a spravodlivý. Správne súd konštatoval nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko vo vzťahu

k jeho osobe platí, že pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený
niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa
takýto zásah za zásah spôsobený priamo touto právnickou osobou. Keďže k spôsobeniu nemajetkovej
ujmy došlo pri plnení jeho pracovných povinností vodiča, ktoré vykonával pre žalovaného v 2. rade,
nezodpovedá za túto nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax,

rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012 z 26. 09 2013, uznesenie ÚS SR sp. zn. I.ÚS 1374/2007
z 23. 08. 2007 a rozsudok RS ČR sp. zn. 30Cdo/999/2007 z 29. 09. 2008. K ďalšej časti odvolania
žalovaného v 2. rade poukazoval na to, že v odvolaní sa vyjadruje iba vo vzťahu k výške súdom priznanej
nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimerane vysokú. S touto argumentáciou sa stotožnil. Navrhol
odvolanie žalovaného v 2. rade proti prvému výroku odmietnuť, zmeniť výrok rozsudku V. tak, aby
žalobcovi bola uložená povinnosť nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 % a priznať mu náhradu

trov odvolacieho konania.

16. Žalovaný v 1. rade k vyjadreniu intervenienta uviedol, že intervenient vo svojom vyjadrení iba
konštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s jeho názorom prezentovaným v jeho odvolaní proti
výrokuV.napadnutéhorozhodnutia,ktorýmmunebolapriznanánáhradatrovkonaniaasúčasneuviedol,

že sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou žalovaného v 2. rade obsiahnutou v jeho odvolaní
ohľadom výšky súdom priznanej nemajetkovej ujmy. Uvedené tvrdenia intervenienta zobral na vedomie.
S ohľadom na jeho doterajšie tvrdenia opakovane žiadal odmietnuť odvolanie žalovaného v 2. rade proti
prvému výroku rozsudku, zmeniť vo výroku o trovách konania voči nemu a priznať mu náhradu trov
konania.

17. Žalovaný v 1. rade k písomnému vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu, že zotrváva na svojom
stanovisku o nedostatočnom odôvodnení výroku V. napadnutého rozsudku, nakoľko súd náležite
nevysvetlil, z akého dôvodu mu náhradu trov konania nepriznal, konštatovaním, že súd prvej inštancie
za dôvod hodný osobitného zreteľa vzal „iba“ jeho nedbanlivostné konanie uviedol, že ním iba reagoval

na nedostatočné zistenie skutkového stavu veci zo strany súdu prvej inštancie, ktorému vytýkal, že
nevzal do úvahy všetky okolnosti, ktoré sú významné pri skúmaní splnenia podmienok pre možnosť
rozhodnutia o náhrade trov konania bez ohľadu bez zásadu úspechu. Ohradil sa proti tvrdeniam žalobcu,
žeprejavenieľútostiaospravedlneniezjehostranypovažujezaúčelové.Boltohonázoru,žeskutočnosť,
že jeho ľútosť bola úprimná si žalobca uvedomuje, keďže na inom mieste toho istého vyjadrenia

konštatoval „...viackrát sa mi za toto konanie ospravedlnil a prejavil ľútosť na pojednávaní dokonca
so slzami očiach...“). V ostatnom zotrval na svojich doterajších vyjadreniach uvedených v odvolaní.
Opakovane uvádzal dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu
k nemu nepovažoval za správne. Opakovane navrhol odmietnuť odvolanie žalovaného v 2. rade proti
výroku I. rozsudku a zmeniť výrok o trovách konania vo vzťahu k nemu - výrok V. rozsudku tak, aby

mu bola priznaná náhrada trov konania.

18. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedol, že žalobca
by podľa jeho názoru mal čiastočne znášať, ak sa žalobným návrhom uplatní právo na zaplatenie
peňažnej sumy zodpovednosť za výsledok sporu, ak súd prvej inštancie rozhodne spôsobom, že priznal

nemajetkovú ujmu vo výške 50 % z výšky žalobného návrhu. Bol toho názoru, že zodpovednosť
za výsledok sporu je práve zvýraznené predmetom sporu, ktorým je určenie výšky nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Rozhodnutie súdu síce závisí od jeho posúdenia a myšlienkovej činnosti, avšak v
rozsahu žalovaného návrhu, ktorý uplatnil žalobca. Vymedzenie sporu a žalobného návrhu žalobcu v
konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy by mal vychádzať z rozhodovacej činnosti súdov v obdobných

veciach, posúdenia splnenia kritérií náhrady nemajetkovej ujmy, na ktoré poukázal, napr. odlíšenie
kvality biologického vzťahu a po zohľadnení všetkých týchto kritérií s ohľadom na právnu vec žalobcu
mal žalobca v takto zodpovedajúcom rozsahu vymedziť žalobný návrh pri podaní žaloby na súd prvej
inštancie. Podľa neho žalobca nepostupoval týmto spôsobom. Vo vzťahu k otázke rozhodnutia o trovách
konania k nemu (žalovanému v 2. rade) zdôrazňoval, že osobne ne zasiahol do práva žalobcu, tak

ako to má na mysli Občiansky zákonník, pri rozhodovaní o trovách konania by mal súd prihliadnuť
na skutočnosť, že vystupuje v súdnom konaní ako pasívne legitimovaný účastník z dôvodu určitého
právneho vzťahu so žalovaným v 1. rade a ako prevádzkovateľ vozidla, nie však ako pôvodca zásahu.
Odlíšenietejtopovahyúčastníctvavsúdnomkonaníbymalobyťajokolnosťou,priktorejbymalsúdprvejinštancie prihliadať aj pri rozhodovaní o trovách konania a zohľadnenie týchto okolností by považoval
za uplatnenie princípov spravodlivosti. Vo vzťahu k vyjadreniu intervenienta stotožnil sa s tvrdením,
že žalobca sám nesprávne označil poisťovňu ako poisťovateľa vozidla, v ktorej malo byť uzatvorené

povinné zmluvné poistenie a tým aj objektívne došlo k situácii, že sa konanie predĺžilo a strany sporu sa
navyše vyjadrovali, čím vznikali trovy konania, ktoré by inak nevznikli. Vo vzťahu k návrhu rozhodnutia
odvolacieho súdu k trovám konania, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov konania
uviedol, že sa stotožňuje s návrhom intervenienta a vo vzťahu k trovám konania žalovaného v 1.
rade ponechal rozhodnutie o trovách konania na uváženie odvolacieho súdu. Vo vzťahu k vyjadreniu

žalovaného v 1. rade uviedol, že ponecháva na úvahe odvolacieho súdu argumentáciu žalovaného
v 1. rade o nedostatku jeho pasívnej legitimácie v tomto spore. K tvrdeniu žalovaného v 1. rade, že
nepovažuje žalobcovi priznanú náhradu nemajetkovú ujmu za neprimerane vysokú uviedol, že s veľkou
pravdepodobnosťou by žalovaný v 1. rade pristupoval k tejto otázke úplne inak, ak by bola v konaní
vzhliadnutá jeho pasívne legitimácia v spore. Žalovaný v 1. rade podľa neho neuvádza žiadne skutkové
tvrdenia alebo úvahy, na základe ktorých skutočností a posúdenia kritérií náhrady nemajetkovej ujmy

dospel k záveru, že súdom priznaná výška je primeraná. K tejto otázke poukazoval na svoju podrobnú
argumentáciu uvedenú v odvolaní i záverečnom návrhu a ostatných písomných podaniach.

19. Intervenient k vyjadreniam žalobcu a žalovaného v 1. rade uviedol, že nesúhlasí s názorom
žalobcu, podľa ktorého sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vyporiadal so

všetkými odvolacími námietkami žalovaného v 1. rade. Zdôrazňoval, že samotná závažnosť vzniknutej
ujmy, ktorú nikto nespochybňuje, nemôže bez ďalšieho odôvodňovať záver, že ide o prípad hodný
osobitného zreteľa, vyžadujúci aplikáciu § 257 C.s.p. Bol toho názoru, že žalobca zavádzajúco tvrdí,
že samotná ujma (smrť v dôsledku dopravnej nehody) je najzávažnejším dôvodom hodným osobitného
zreteľa, poukazujúc na to, že táto ujma bola sankcionovaná odsúdením vinníka nehody a čiastočne

kompenzovaná priznaním náhrady nemajetkovej ujmy a nemožno z nej automaticky odvodzovať dôvod
hodný osobitného zreteľa a už vôbec nie za týmto účelom emotívne porovnávať ľudský život a sociálnu
či majetkovú situáciu sporovej strany, ako to robí žalobca. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že uplatnenie
práva na náhradu trov konania zo strany žalovaného v 1. rade by malo byť v rozpore s dobrými mravmi.
Súhlasil s názorom žalovaného v 1. rade, podľa ktorého žalovaný v 2. rade môže podať odvolanie len

proti výroku, ktorý bol vydaný v jeho neprospech, pričom za taký nemožno považovať výrok prvý, ktorý
je v neprospech žalobcu a netýka sa žalovaného v 2. rade. Ďalej sa primerane stotožnil aj s ďalším
obsahomvyjadreniažalovanéhov1.radeonedostatkujehopasívnejvecnejlegitimácieaoneprimeranej
výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola priznaná žalobcovi napadnutým rozsudkom súdu prvej
inštancie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok, priznať žalovanému v 1. rade voči žalobcovi náhradu

trov konania, primerane znížiť náhradu nemajetkovej ujmy, na ktorú zaviazal žalovaného v 2. rade,
primerane znížiť náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade.

20. Žalobca v písomnom vyjadrení k podaniu žalovaného v 1. rade z 22. 08. 2018 a 27. 09. 2018
uviedol, že sa stotožňuje s názorom žalovaného v 1. rade, že žalovaný v 2. rade sa venuje niečomu, čo

mu neprislúcha a podáva odvolanie voči takému výroku rozhodnutia, ktorý sa ho netýka. K tvrdeniam
týkajúcim sa výroku, ktorým žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá uvádzal, že v tejto časti nikto
nepodal odvolanie, čiže zamietajúci výrok nadobudol právoplatnosť. Takisto žalovaný v 1. rade sa
venuje otázke, ktorá sa ho netýka, pokiaľ sa pripája k názoru žalovaného v 2. rade ohľadne tvrdenej
neprimeranej výšky nemajetkovej ujmy. Zotrval na svojom vyjadrení vo vzťahu k odvolaniu žalovaného

v 1. rade ohľadne výroku o trovách konania.

21. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade, ktorým bol napadnutý výrok I.,
II. - IV. uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vyporiadal so všetkými
odvolacími námietkami žalovaného v 1. rade a v celom rozsahu poukazuje na presvedčivé a výstižné

odôvodnenie rozsudku. Zdôrazňoval, že i keď podané odvolanie pôsobí mohutným dojmom, žalovaný v
2. rade v podstate opakuje tie isté námietky, ktoré už jednak odzneli v konaní pred vydaním napadnutého
rozsudku, či už zo strany žalovaného v 2. rade alebo žalovaného v 1. rade, prípadne intervenienta.
Okrem toho odvolanie obsahuje celý rad citácií a myšlienok prevzatých z iných súdnych rozhodnutí, čo
uvádza iba preto, lebo si myslí, že neexistuje žiadne „univerzálne pravidlo“ akýsi „kopirák“, cez ktorý

by bolo možné túto vec posúdiť, keďže ide o individuálny prípad. Mal za to, že odvolateľ sa mýli, keď
opakovane vyslovuje názor, že mu súd prisúdil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur, lebo je
to presne polovica z čiastky, ktorú súd v inom konaní prisúdil biologickej matke poškodeného. Nebol síce
stranou sporu v konaní 12C/93/2016, kde sa rozhodovalo o obdobnom nároku matky, vychádzal výlučnez tých informácií, ktoré mu poskytuje odôvodnenie napadnutého rozsudku a v tomto nikde nenašiel
ani len odkaz na to, či a v akej výške bola priznaná nemajetková ujma matke dieťaťa. Platí to o to
viac, že oba senáty vyniesli rozsudok v ten istý deň s niekoľko minútovým časovým odstupom, navyše

konajúcasudkyňavtejtovecirozhodlaočosiskôr,tedaešteaninemohlavedieť,akorozhodneinýsenát.
Podľa neho neobstojí argument, že by sa súd nebol vyporiadal s rôznymi intenzitami vzťahov rodičov,
predsa mu priznal inú sumu. Zdôrazňoval, že sa považoval za otca nebohého, pretože ho od malička
vychovával, staral sa o neho, mali medzi sebou veľmi silné citové puto a z hľadiska posúdenia takéhoto
vzťahu podľa neho nie je vôbec dôležité, resp. nemá byť prvoradým kritériom otázka biologického

rodičovstva. V tejto súvislosti poukazoval na to, že biologický otec poškodeného sa žiadnej náhrady
nedožadoval. Niektoré odvolacie argumenty považoval za neadekvátne, zdôrazňujúc, že žalovaný v 2.
rade v žiadnom prípade nemá dôvod obviňovať ho z toho, že má snahu bezdôvodne sa obohatiť na úkor
smrti svojho syna, resp. že požadovaná náhrada by mala mať charakter náhrady príjmu. Pokiaľ však
odvolateľ mieni otvoriť túto otázku, nie je to v medziach C.s.p., pretože ide o prípad, v ktorom tzv. novoty
nie sú prípustné. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby sa táto otázka začala riešiť a mohol navrhnúť

vykonanie dôkazov v tomto smere, resp. mal mu umožniť, aby bol činný a aby mohol predložiť dôkazy
na vyvrátenie jeho tvrdení. Za nenáležitú považoval argumentáciu o tom, že neoprávneného zásahu
sa dopustil žalovaný v 1. rade, nie on (žalovaný v 2. rade) poukazujúc na to, že v danom prípade ide
o objektívnu zodpovednosť žalovaného v 2. rade. Rovnako nemôže obstáť argumentácia, koľko majú
dostať financií spoločne s matkou zosnulého do ich spoločnej domácnosti. V tejto súvislosti poukazoval

na hroziaci rozpad rodiny. Zdôrazňoval ďalej, že priznanú náhradu nemožno považovať za ich „príjem
do domácnosti“, ale satisfakciu pre oboch, avšak osobitne. Nesúhlasil s názorom, že z.č. 215/2006
Z.z. možno použiť per analogiam na určenie výšky nemajetkovej ujmy z dôvodov, ktoré už opakovane
uvádzal v tomto konaní. V tejto súvislosti poukazoval na ust. § 14 ods. 1 cit. zák., judikáty, na ktoré
sa žalovaný v 2. rade odvoláva nepovažoval za také, ktoré mali dopad na rozhodovaní in meritum

causae. Každý prípad je podľa neho iný, každá rodinná väzba je niečím špecifická, nie je teda možné
porovnávať neporovnateľné veličiny. K námietkam, že v predmetnej veci boli vedené dve konania, kde
boli žalované tie isté subjekty ním a resp. matkou poškodeného uviedol, že je vecou súdu, či takému
návrhu vyhovie alebo nie, v danom prípade bol toho názoru, že v tomto odvolacom konaní už nie je
možné preskúmava správnosť a zákonnosť rozhodnutia o nespojení veci. K námietkam týkajúcim sa

priznaného práva na náhradu trov konania v rozsahu 100 % uviedol, že išlo o také rozhodnutie súdu,
ktoré záviselo výlučne a len od voľnej úvahy súdu, čiže nebolo možné vopred poznať túto úvahu súdu.
V tejto súvislosti poukazoval aj na ust. § 10 ods. 8 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. Z uvedených dôvodov
navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť vo všetkých jeho napadnutých výrokoch a priznať mu právo na
náhradu trov odvolacieho konania.

22. Žalovaný v 1. rade k vyjadreniu žalovaného v 2. rade a k vyjadreniu intervenienta uviedol, že
vyjadrenie intervenienta berie na vedomie, k obsahu nemá žiadne výhrady. Vo vzťahu k vyjadreniu
žalovaného v 2. rade namietal, že tvrdenie, podľa ktorého súdom priznanú nemajetkovú ujmu považuje
za primeranú, je nepravdivé, pretože vo svojom vyjadrení uviedol, že sa s argumentáciou žalovaného

v 2. rade, ktorou sa vyjadruje k neprimeranosti výšky nemajetkovej ujmy priznanej súdom stotožňuje.
Opakoval svoj odvolací návrh vo vzťahu k výroku I, V.

23. Intervenient vo svojom vyjadrení zo dňa 25. 10. 2018 opakovane uvádzal, že sa v celom rozsahu
pridržiava svojich doterajších písomných vyjadrení a opakoval odvolací návrh, ktorým navrhol zmeniť

napadnutýrozsudok,priznaťžalovanémuv1.radevočižalobcovináhradutrovkonania,primeraneznížiť
náhradu nemajetkovej ujmy, na ktorú bol zaviazaný žalovaný v 2. rade a primerane znížiť náhradu trov
konania voči žalovanému v 2. rade.

24. Opis stanoviska intervenienta bol doručený žalobcovi a žalovaným v 1. a 2. rade 27. 08. 2019. Ďalšie

stanoviská zaslané neboli.

25. Rozsudok vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá, vo výroku, ktorým bolo
žalobe čo do výšky 5.000 eur vyhovené, neboli napadnuté odvolaním, stali sa právoplatnými, preto
nemohli byť predmetom odvolacieho prieskumu.

26. Odvolaním boli napadnuté výroky, ktorým bola žaloba voči žalovanému v 1. rade zamietnutá, ktorým
žalobe o zaplatenie nad 5.000 eur vo vzťahu k žalovanému v 2. rade bolo vyhovené a vo výroku o
trovách konania.27. Odvolací súd skôr než pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozsudku, skúmal splnenie
podmienok odvolacieho konania a zistil, že žalovaný v 2. rade nie je oprávnenou osobou na podanie

odvolania proti výroku, ktorým žaloba voči žalovanému v 1. rade bola zamietnutá.

28. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

29. Citované zákonné ustanovenie výslovne obmedzuje právo strany podať odvolanie. Obmedzenie

spočíva v tom, že právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané
v jej neprospech.

30. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žaloba voči žalovanému v 1. rade bola zamietnutá nie
je rozhodnutím, ktorým by bolo rozhodnuté v neprospech žalovaného v 2. rade. Predmetný výrok je
rozhodnutím v neprospech žalobcu. Za takýchto okolností je potrebné mať za to, že žalovaný v 2. rade

nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti tomuto výroku. Z uvedených dôvodov odvolací
súd v súlade s § 386 písm. b) C.s.p. odmietol odvolanie žalovaného v 2. rade proti výroku, ktorým bola
žaloba voči žalovanému v 1. rade zamietnutá ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

31. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok, ktorým bolo žalobe nad 5.000 eur vyhovené a výroky

o trovách konania (ďalej len rozsudok).

32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaných v 1. a 2.
rade ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z

ust. § 379 a § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 1. rade je dôvodné, odvolanie
žalovaného v 2. rade nie je dôvodné.

33. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené v spojení s
opravným uznesením č.k. 15/4/2017-412 z 22. 08. 2018 je vecne správne, preto ho odvolací súd podľa

§ 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

34. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa
výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne nad 5.000 eur vyhovené, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a
na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p).

35. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by

výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 192 a § 193 C.s.p.

36. Stručné, ale zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a
na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného v 2. rade nemali vplyv na vecnú správnosť
rozsudku vo veci samej a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

37. K odvolacím námietkam žalovaného v 2. rade a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolací súd dodáva:

38. Podstatou odvolacích námietok žalovaného v 2. rade bolo tvrdenie o neprimeranosti výšky priznanej
nemajetkovej ujmy.

39. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade boli splnené všetky

zákonné predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v peniazoch podľa § 13 ods.
2 OZ a súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy zodpovedá žalobcom preukázanej ujme.40. Podľa ustálenej súdnej praxe možno priznať poškodenej fyzickej osobe v zmysle § 13 ods. 2 a
3 OZ peňažné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnostného práva
na súkromie a rodinný život v dôsledku usmrtenia osoby blízkej za splnenia zákonom stanovených

podmienok.

41. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, odvolací súd pripomína, že táto je vecou voľnej úvahy súdu,
ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave ohľadne oboch
zákonom predvídaných kritérií, ktorými sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo.

42. Niet pochýb o tom, že judikatúra súdov vzhľadom na absenciu danosti zákonných kritérií pre
kvalifikáciu finančného vyčíslenia nemajetkovej ujmy sa pri stanovení výšky tejto náhrady líši, a to aj čo
do konkrétne priznávaných súm v skutkovo a právne podobných prípadoch.

43. Bohatá judikatúrna činnosť súdov však vytvorila rámcový podklad, v ktorom je možné sa orientačne
pohybovať. Vo vzťahu k zásahom do súkromného a rodinného života s pôsobenou smrťou detí sa
náhrada nemajetkovej ujmy pohybuje v rozmedzí od 10.000 eur do 33.000 eur. Ide napr. o prípad
vedený pred Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/135/2018, KS Trnava pod sp. zn.
27Co/160/2018, KS Žilina pod sp. zn. 8Co/264/2013, KS Prešov pod sp. zn. 20Co/183/2014, NS SR sp.

zn. 4Cdo/139/2011, KS Prešov sp. zn. 12Co/89/2013, KS Trenčín sp. zn. 4Co/728/2013, KS Bratislava
sp. zn. 5Co/30/2014 a pod.

44. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická bolesť zo straty blízkeho
človeka je vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, veľakrát

prerastajúca až do duševného ochorenia. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je dôležitým aspektom aj to, aby jej výška odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Preto je nutné použiť aj princíp proporcionality. V kontexte vyššie uvádzaných rozhodnutí s prihliadnutím
na rozhodovaciu činnosť súdov SR je priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pri smrti syna určená
súdom prvej inštancie, v danom prípade porovnateľná s priznanou výškou nemajetkovej ujmy v iných

prípadoch. Nevymyká sa teda z rámca rozhodovacej činnosti súdov. Odvolací súd má za to, že v danom
prípade vzhľadom na súdom prvej inštancie zistené a konštatované okolnosti, z ktorých je zrejmé, že
žalobca od útleho veku sa podieľal na výchove poškodeného (I. W., syna manželky žalobcu z prvého
manželstva) a vzhľadom na to, že matka poškodeného pracovala v zahraničí, prevažná časť výchovy
bola na žalobcovi, niet dôvodu pochybovať o silnej citovej väze medzi žalobcom a jeho nevlastným

synom (synom manželky), o čom svedčia aj listinné dôkazy predložené žalobcom, z ktorých vyplýva,
že poškodený dosahoval dobré vyučovacie výsledky, vyvíjal mimoškolské aktivity, ako to správne
konštatoval aj súd prvej inštancie. Odvolací súd považuje za nedôvodnú odvolaciu námietku, podľa
ktorej súd určil sumu náhrady ako polovicu zo základu matky (matke priznanej nemajetkovej ujmy vo
výške 30.000 eur - poznámka odvolacieho súdu) a vôbec neprihliadol na ostatné kritériá pre určenie

výšky náhrady nemajetkovej ujmy a prihliadol iba na rozdielnosť v kvalite biologického vzťahu. Tieto
tvrdené skutočnosti z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplývajú. Je zrejmé, že súd prvej
inštancie v prvom rade posudzoval kvalitu vzájomného vzťahu žalobcu a poškodeného, pričom prihliadal
aj na skutočnosť, že ide o nevlastného syna žalobcu a prihliadal na okolnosti, za ktorých došlo k po
rušeniu práva, t.j. že išlo o dopravnú nehodu, nešlo o úmyselné konanie. Ani skutočnosť, že poškodený v

čase smrti bol plnoletý a pracoval v zahraničí, nemá vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie,
keďže nepreukazuje zmenu citových väzieb, ktoré existovali medzi žalobcom a poškodeným od útleho
detstva poškodeného.

45. Za správne považuje odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania

vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade a intervenientom.

46. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. Podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.48. Zásada úspechu vo veci sa vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného
nároku. Uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane
preukázané odôvodnené a účelne vynaložené trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli.

49. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konanie, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu alebo

znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba riešiť, čo je základné a
čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté. Otázka
výška nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca.

50. V prejednávanom prípade rozsah úspechu žalobcu závisel od úvahy súdu, nakoľko výška
nemajetkovej ujmy bola ustálená, resp. určená rozhodnutím súdu.

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku, ktorým žalobe nad sumu 5.000 eur do výšky 15.000 eur vo vzťahu k žalovanému v 2. rade,
vrátane rozhodnutia o trovách konania za vecne správny, vecne správny je aj výrok vo vzťahu žalobcu a
intervenienta na strane žalovaného v 2. rade preto rozsudok v tejto časti podľa 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

52. Za dôvodné však je potrebné považovať odvolanie žalovaného v 1. rade voči výroku o trovách
konania. Súd prvej inštancie v danom prípade rozhodnutie o trovách konania, vychádzajúce z § 257
C.s.p.,odôvodniltým,žeprihliadolnavýnimočnéokolnostiapriznanienáhradytrovžalovanémuv1.rade
by bolo neprimeranou tvrdosťou voči žalovanému v 1. rade (správne žalobcovi - poznámka odvolacieho

súdu) vzhľadom na okolnosti protiprávneho nedbanlivostného konania žalovaného v 1. rade.

53.Vtejtočastirozhodnutiesúduprvejinštanciejenepreskúmateľné,vzhľadomnachýbajúceakékoľvek
úvahy súdu, ktoré ho viedli k záveru o existencii výnimočných okolností a o neprimeranej tvrdosti voči
žalovanému v 1. rade vzhľadom na okolnosti jeho protiprávneho nedbanlivostného konania. Najmä

za situácie, že podľa výsledku konania sporu vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade náhrada trov
konania by prináležala žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, teda nemožno hovoriť o neprimeranej
tvrdosti voči žalovanému v 1. rade. Odôvodnenie v tomto smere je potrebné považovať aj za zmätočné.
Preto záver súdu o dôvodnosti použitia ust. § 257 ods. 1 C.s.p. je nepreskúmateľný a (ne)správnosť
tejto úvahy nemohla byť predmetom odvolacieho prieskumu.

54. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania vo
vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).

55. Úlohou súdu po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania v zmysle § 256 ods.
1 C.s.p a pri formulovaní záveru o (ne)dôvodnosti použitia ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách
konania bude potrebné vyporiadať sa s tým, či sú alebo nie sú splnené podmienky ust. § 257 C.s.p.
pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane (žalovanému v 1. rade), rozhodnutie odôvodniť
v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo preskúmateľné.

56. O trovách konania vo vzťahu žalobcu, žalovaného v 2. rade a intervenienta, keďže v tejto časti sa
konanie končí, bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods.
1 C.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní vo vzťahu k žalovanému v 2. rade plne úspešný, preto má
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v 2. rade v plnom rozsahu.

O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p. zohľadňujúc ust. § 251 C.s.p.). Intervenientovi
náhrada trov odvolacieho konania neprináleží, keďže žalovaný v 2. rade, na strane ktorého vystupoval,
nebol v odvolacom konaní úspešný.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta
posledná C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).