Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 14, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/315/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115203971
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4115203971.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcov: 1. I. T., narodený
XX.XX.XXXX, bytom D. č.XXX, 2. C. T., narodená XX.XX.XXXX, bytom D. č.XXX, obaja zastúpení:
JUDr. Roman Kvasnica a partneri s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO: 36 866 598, proti
žalovanému: P. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom K. D. XXX, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody,

Hrnčiarovce nad Parnou, priečinok 72, zastúpený: Mgr. Štefan Slováčik, advokát so sídlom Mostná
ul.46, Nitra, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
10C/88/2015-96 zo dňa 26. júna 2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch, výroku o náhrade
trov konania strán sporu a o poplatkovej povinnosti žalovaného (výroky I.,II.,III. a VI. z r u š u j e a vec
v týchto častiach v r a c i asúdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. Žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ 35 000 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni 2/ 35 000 eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalobcom
1/ a 2/ sa priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. IV. Žalobcovi 1/ sa vracia súdny
poplatok 1116 eur po právoplatnosti tohto rozsudku prostredníctvom Slovenskej pošty a.s.. V. Žalobkyni

2/ sa vracia súdny poplatok 1050 eur po právoplatnosti tohto rozsudku prostredníctvom Slovenskej
pošty a.s., VI. žalovaný je povinný zaplatiť Slovenskej republike prostredníctvom Okresného súdu Nitra
súdny poplatok zo žaloby 2166 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 11, § 13 ods.1 až 3, § 16, §415, § 420 ods.1 až 3 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), čl. 16 odsek 2, čl. 1 odsek 2, hlavou I čl. 8 ods. 1 zákona
č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, § 4 ods.1 písm. c), § 9 ods.1, § 4 ods.1 písm. e), § 66

ods.2 písm. b),c), § 16 ods.1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov tým, že žaloba žalobcov bola dôvodne podaná. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
žalobcoviasažalobouzodňa17.02.2015domáhali,abysúdrozhodol,žežalovanýjepovinnýkaždémuz
nich zaplatiť 35 000 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku titulom náhrady nemajetkovej ujmy za
zásah do ich osobnostných práv, usmrtením ich syna C. T. vo veku 21 rokov pri dopravnej nehode, ktorú
spôsobil 24.02.2012 žalovaný. Žalobcovia uviedli, že žalovaný týmto neoprávneným zásahom do ich

osobnostných práv im privodil závažnú ujmu, pretože v dôsledku smrti svojho syna veľmi výrazne nielen
bezprostredne po incidente, ale aj niekoľko rokov po ňom pociťujú silný pocit smútku, šoku, strachu,
traumy, bezmocnosti, zúfalstva, beznádeje, čo sa výrazne odrazilo na ich duševnom a psychickom
rozpoložení. Smrťou svojho syna stratili možnosť ďalej s ním viesť súkromný a rodinný život, rozvíjať
a udržiavať vzájomné vzťahy a v ich rámci uplatňovať vlastnú spoločnú rodinnú integritu. Uvedené
následky neoprávneného zásahu nemožno odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna forma

morálneho zadosťučinenia by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
ujma žalobcov. K žalobe pripojili aj obžalobu na osobu žalovaného. Právny zástupca žalobcov napojednávaní trval na podanej žalobe, pretože v trestnom konaní bolo preukázané, že žalovaný zasiahol
do osobnostných práv žalobcov, pričom žalovaný nenamietal tvrdenia uvedené v žalobe, tieto sú teda
nesporné a preto žiadal vyhovieť žalobe v celom rozsahu, navrhol rozhodnúť rozsudkom pre zmeškania,

ktorému návrhu súd nevyhovel, pretože žalovaný nebol predvolaný a svoju neúčasť ospravedlnil včas,
aj keď dôvody neuviedol. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania výsluchom
žalobcov 1/,2/, výsluchom svedkov Zdenky Škvarkovej, Jána Škvarku, oboznámením sa pripojeným
spisom Okresného súdu Nitra sp. zn. 21T/100/2012, z neho obžalobou, rozsudkom, rodným, úmrtným
listom C. T., lustráciou Sociálnej poisťovne na osobu žalovaného za preukázané, že C. T. sa narodil

XX.X.XXXX v X. C. a bol synom žalobcov. Dňa 24.02.2012 viedol žalovaný ako vodič v smere na
obec Velčice vo večerných hodinách v obci Sľažany, okres Zlaté Moravce, na ceste III. triedy č. 06439
osobnémotorovévozidlozn.ŠkodaOctaviaCombi,EČ:ZM-XXXBL,kdevúsekupredškolounesledoval
situáciu v cestnej premávke, pričom prešiel do protismeru, v dôsledku čoho prednou časťou vozidla
narazil do chodcov syna žalobcov C. T. a T. P., ktorí po náraze vyleteli vľavo mimo vozovku. Následkom
dopravnejnehodysynžalobcovC.T.utrpelmnohopočetnézranenia,ktorýmnamiestedopravnejnehody

podľaholaT.P.utrpelamnohopočetnézranenia,ktorýmpodľahlanasledujúcideňvoFakultnejnemocnici
Nitra.Žalovanémubolavčasedopravnejnehodyvdychuzistenáprítomnosťalkoholuvkoncentrácii1,02
mg/l, pričom bezprostredne po nehode neposkytol zrazeným chodcom prvú pomoc a v jazde pokračoval,
kde následne narazil do dopravného značenia betónového kríža a oplotenia, pričom svojím konaním
spôsobil škodu viacerým poškodeným. Keďže žalovaný naplnil spáchaním predmetného skutku viacero

skutkových podstát trestných činov viedlo sa proti nemu trestné konanie na Okresnom súde Nitra
pod spisovou značkou 21T/100/2012, kde vystupoval v procesnom postavení obžalovaného, pričom
predmetom konania bolo vyriešenie otázky viny a trestu, ako aj náhrady škody voči poškodeným
subjektom, ktoré si uplatnili v adhéznom konaní nárok na náhradu škody riadne a včas. Žalovaný bol pre
spáchanieprečinuusmrtenia,prečinuneposkytnutiapomociaprečinuohrozeniapodvplyvomnávykovej

látky uznaný za vinného rozsudkom Okresného súdu Nitra z 16.3.2016 sp. zn. 21T/100/2012 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 21.2.2017 sp. zn. 1To/62/2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
21.2.2017Žalovanémubolvuvedenomtrestnomkonaníuloženýúhrnnýtrestodňatiaslobodyvovýmere
10 rokov, pričom bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený
trest zákazu činnosti viesť motorové akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na doživotie. Súčasťou

rozsudku boli aj výroky o náhrade škody poškodeným, pričom žalobcom 1/ a 2/ bol priznaný nárok
na náhradu škody 6443,38 eur, ktorý pozostával z nákladov spojených s pohrebom syna žalobcov C..
Z lustrácie Sociálnej poisťovne na žalovaného súd zistil, že v období 1.7.2015-12.5.2017 vykonával
samostatne zárobkovú činnosť ako živnostník a od 30.5.2017 je vo výkone trestu odňatia slobody
pracovne zaradený. Súd prvej inštancie uviedol , že predmetom konania je nárok žalobcov 1/ a 2/

z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a to práva na ich súkromie a
rodinný život, ktoré boli porušené, pričom požadujú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže
nie je, podľa ich názoru, postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 odsek 1 Občianskeho zákonníka.
Občiansky zákonník pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vymedzuje tri
prostriedky občianskoprávnej ochrany a to zadržovaciu žalobu, odstraňovaciu a satisfakčnú. Ak teda

môže byť nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z
foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť a len v
tých prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej
miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba
považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Podmienkou priznania

náhradynemajetkovejujmyvpeniazoch(t.j.materiálnejsatisfakcie)jevždy,vzávislostinaindividuálnych
okolnostiach daného prípadu a existencia závažnej ujmy, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za
ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či
by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení

a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cdo/81/2011). Z vykonaného dokazovania a to z pripojeného trestného spisu mal
súd za preukázané tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ v žalobe, ktoré žalovaný nenamietal a to, že ich syn C.
zomrel 24.02.2012 vo večerných hodinách, v po tom, čo žalovaný do neho narazil osobným motorovým
vozidlom, ktoré viedol tak, že v rozpore s ustanovením § 4 odsek 1 písmeno c) zákona č. 8/2009 Z. z. o

cestnej premávke nesledoval situáciu v cestnej premávke a v rozpore s ustanovením § 9 odsek 1 zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke prešiel do protismeru, v dôsledku čoho v rozpore s ustanovením §
4 odsek 1 písmeno e) zákona č. 8/22009 Z. z. o cestnej premávke prednou časťou vozidla narazil do
chodcov C. T. a T. P. idúcich po ľavom okraji vozovky v smere jazdy vozidla, ktorí po náraze vyletelimimo vozovku, následkom čoho C. T., T. P. utrpeli mnohopočetné zranenia, ktorým na mieste dopravnej
nehody podľahli, žalovaný pokračoval v jazde, čím porušil ustanovenie § 65 písmeno aj zákona č. 8/2009
Z. z. o cestnej premávke a v rozpore s ustanovením § 66 odsek 2 písmeno b) zákona č. 8/2009 Z.

z. o cestnej premávke C. T. a T. P. neposkytol podľa svojich schopností a možností prvú pomoc a ani
neprivolal záchrannú zdravotnú službu a rovnako v rozpore s ustanovením § 66 odsek 2 písmeno c)
zákona č. 8/2209 Z. z. o cestnej premávke neurobil potrebné opatrenia na záchranu osôb ohrozených
dopravnou nehodou, pričom v čase o 20.56 hod. mal v dychu zistenú prítomnosť alkoholu v koncentrácii
1,02 mg/l. Vina žalovaného bola preukázaná v trestnom konaní, ktorým rozsudkom je súd podľa §

193 CSP viazaný a preto v tomto konaní neskúmal zavinenie žalovaného, ale vychádzal zo zistení
obsiahnutých v trestnom spise. V konaní bolo výsluchom žalobcov ako rodičov a svedkov ako starých
rodičov C. preukázané, že medzi C. a jeho rodičmi bol blízky vzťah. C. bol extrovert, dobrosrdečný a
preto mimoriadne dôležitý prvok vo svojej rodine a to o to viac chýba svojim rodičom, starým rodičom a
bratovi. C. zomrel vo veku 21 rokov, nečakane, tragicky a úplne zbytočne, pričom sa tak stalo v dôsledku
hrubého nedbanlivostného a nezodpovedného správania sa žalovaného, ktorý ho zrazil nečakane od

chrbta po prejdení do protismeru pod vplyvom alkoholických nápojov, a neposkytol mu potrebnú pomoc,
pričom v dôsledku jeho správania zomrela aj C. 13 ročná kamarátka T.. Žalovaný tak neoprávnene
zasiahol do práva C. rodičov na ochranu ich súkromia a práva na rodinný život tak, že bola narušená
celistvosť a integrita ich rodiny, ktoré následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobcov
v citovej oblasti je nenapraviteľné a permanentné a preto aj podľa názoru súdu nie je zadosťučinenie

podľa § 13 ods. 1 Občianskeho poriadku dostatočné. Súd pri určení výšky náhrady prihliadal na už
uvedené okolnosti intenzity vzájomného vzťahu C. a jeho rodičov, jeho mladý vek, dopad do duševnej
sféry jeho rodičov, ktorým táto nehoda a strata ich milovaného dieťaťa navždy zmenila a poznačila život
a tak ako aj život celej rodiny, a hoci nemuseli vyhľadať odbornú pomoc, došlo u nich k nenapraviteľnej
strate, ktorá mala nepriaznivý dôsledok na ich fyzický aj psychický zdravotný stav, ktorý pretrváva

aj v súčasnosti. Súd prihliadal aj na okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy prišlo a na
mieru zavinenia konania žalovaného, ktorú súd hodnotil veľmi prísne, pričom prihliadol aj na to, že zo
strany žalovaného nebola žalobcom, ako jeho rodičom poskytnutá žiadna adekvátna satisfakcia, pretože
žalovaný neprejavil úprimnú ľútosť nad svojim skutkom, aj napriek tomu, že rodine žalobcov zaslal
ospravedlňujúci list, avšak z jeho postoja demonštrovaného v trestnom konaní, súd považoval takúto

formu ľútosti za čisto formálnu. V konečnom dôsledku aj z pasívneho postoja žalovaného v tomto konaní
je možné vyvodiť, že nepopieral závažnosť svojho konania, teda bol pravdepodobne uzrozumený s
následkami svojho nerozvážneho konania, ktoré malo fatálne následky na rodinu žalobcov. Vzhľadom k
tomu, že strata blízkej osoby a najmä dieťaťa je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu
v živote stretnúť, pričom nemajetkovú ujmu pozostalí pociťujú veľmi úkorne a je preto potrebné, aby

bola z ich pohľadu spravodlivo nahradená a aj s poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky
I.ÚS 2844/14 z 22.12.2015 súd dospel k záveru, že žalovaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná,
pretože žalobcovia preukázali minimálne päť z deviatich kritérií a preto súd rozhodol, že žalovaný je
povinný zaplatiť každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 eur do 30 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Súd podľa § 232 Civilného sporového poriadku určil dlhšiu lehotu na

plnenie, vzhľadom k priznanej výške nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa §
255 ods. 1 CSP a v konaní úplne úspešným žalobcom, priznal náhradu trov plnom rozsahu. Žalobca
1/ zaplatili súdny poplatok zo žaloby vo výške 1116 eur a žalobkyňa 2/ vo výške 1 050 eur .Pretože
žalobcom1/a2/bolanemajetkováujmaspôsobenátrestnýmčinomsúpodľa§4ods.2písm.j)zákonač.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodení od platenia súdneho

poplatku a preto im súd zaplatené poplatky podľa § 11 ods. 1 uvedeného zákona vrátil. Pretože súd
žalobe vyhovel a pretože žalobcovia 1/ a 2/ sú oslobodení od súdnych poplatkov, rozhodol súd podľa §
2 ods. 2 veta prvá zákona uvedeného zákona, že žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok zo žaloby
určený podľa položky 7b odsek b) sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu vo výške 2166 eur (66 eur
+ 2100 eur čo je 3% zo sumy 70000 eur (2x35000 eur).

2. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie včas podaným odvolaním napadol žalovaný. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmenil tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%, alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že žalobcovia si pred súdom
prvej inštancie uplatňovali návrhom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 eur za zásah do ich
osobnostných práv, usmrtením ich syna vo veku 21 rokov pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil dňa24.02.2012 žalovaný. V návrhu poukázali na rozsudok Krajského súdu Nitra č. k. 1To/62/2016-1078. Na
základe predmetného rozsudku boli odkázaní so svojimi nárokmi na náhradu škody na civilný proces.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nedostatočne zdôvodnil prisúdený nárok a vec nesprávne

právne posúdil, čím sa rozsudok a jeho odôvodnenie javí ako nepresvedčivé. Je názoru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožňuje sa najmä s
výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. materiálnej satisfakcie žalobcom v 1.
a 2. rade, ktorú považuje za neprimeranú. Súd vo svojom rozhodnutí poukázal na Nález Ústavného
súdu Českej republiky I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015. Takéto odôvodnenie je nedostatočné a v tomto

prípadeniejemožnéaplikovaťnázor,žedanávýškanemajetkovejujmyjeprimeraná,pretožežalobcovia
preukázali minimálne 5 z 9 kritérií a preto súd rozhodol ako rozhodol. Avšak s poukazom na odôvodnenie
citovaného Nálezu Ústavného súdu, súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde nekonštatoval, čo sú tieto kritériá, ako sa posudzujú
pri priznaní výšky nemajetkovej ujmy a z čoho vlastne pri posudzovaní vychádzal. Pripomenul, že
voľná úvaha súdu ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcom prizná v tom- ktorom prípade,

neznamená jeho absolútnu ľubovôľu. Súd by mal v každom takomto, resp. podobnom postupovať
tak, aby jeho rozhodnutie reflektovalo vykonané dokazovanie vo všetkých jeho ohľadoch, nielen s
ohľadom na niektoré faktory a kritériá vyskytujúce sa v danom prípade s opretím sa o porovnanie so
síce v merite veci podobným, ale inak skutkovo odlišným prípadom. Hodnotenie dôkazov a následné
rozhodnutie súdu musí byť objektívne, nestranné, dôveryhodné a nevzbudzujúce pochybnosti o tom,

že súd sa zodpovedne a pedantne zaoberá všetkými okolnosťami prípadu a vykonaným dokazovaním.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania nesprávne dospel k názoru, že ospravedlnenie
žalovaného ako satisfakcia adresovaná žalobcom, nebolo postačujúce, preto priznal žalobcu relutárnu
náhradu. Žalovaný mal za to, že v danom prípade peňažné zadosťučinenie nie je na mieste, nakoľko
neboli kumulatívne splnené dve základné podmienky na prisúdenie relutárnej náhrady. Peňažné

zadosťučinenie má miesto len v prípade, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky. Prvá z podmienok
bybolasplnená,akmorálnezadosťučinenieniejevkonkrétnomprípadepostačujúceadruhápodmienky
by bola splnená, ak by neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej
vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky zákonník vo svojich ustanoveniach striktne preferuje
morálnu satisfakciu pred satisfakciou finančnou. V tomto prípade neboli splnené vyššie spomenuté

podmienky, preto súd prvej inštancie nesprávne rozhodol. S poukazom na § 13 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka uviedol, že súd zadosťučinenie môže priznať, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade
došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, pričom tento
zásah má značnú intenzitu. Na priznanie odškodnenia nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti alebo
vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Súd musí bezpečne zistiť, že k takémuto zníženiu skutočne

došlo. Dôkazné bremeno preukázania tvrdenia o znížení vážnosti žalobcov v značnej miere bolo
na žalobcoch v 1. a 2. rade, ktorí podľa názoru žalovaného dôkazné bremeno neuniesli. V konaní
pred súdom táto podstatná skutočnosť nebola preukázaná relevantnými dôkazmi a v dostatočnej
miere. Absentuje odborné posúdenie psychického stavu žalobcov, ako aj potvrdenie ich tvrdení inými
dôkazmi. Pokiaľ ide o priznanú náhradu v peniazoch je názoru, že v danej veci na základe vykonaného

dokazovania nebol na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch právny dôvod. Vychádza z ustanovenia
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde náhrada v peniazoch prichádza do úvahy až v prípade,
pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 citovaného ustanovenia. Rovnako mal
žalovaný za to, že peňažná náhrada ako satisfakcia za zásah do osobnostných práv sa má priznať
až v prípade, ak sa morálne zadosťučinenie ukazuje ako nepostačujúce. Podľa názoru žalovaného

nesprávne právne posúdenie veci spočíva práve v tom, že súd nepostupoval v súlade s uvedeným
zákonným ustanovením. Podľa neho by v tomto prípade morálna satisfakcia bola dostačujúca, a to
s poukazom na to, že žalovaný úprimne oľutoval svoj čin a tiež spravodlivo čelil ku svojmu skutku,
za ktorý bol uznaný vinným a momentálne je vo výkone trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad
Parnou, kde výkon trestu odňatia slobody je jedným z najúčinnejších prostriedkov nápravy za skutok,

ktorý spôsobil. V rámci právneho postihu sa postih prostredníctvom Trestného práva považuje za
ultima ratio a ako postih najzávažnejší, ak nie je možné dosiahnuť nápravu prostredníctvom iných
právnych odvetví. Práve v tomto vidí žalovaný dostatočnú morálnu satisfakciu žalobcom v 1. a 2. rade,
keď žalovaný bol za skutok odsúdený a tak dostatočným spôsobom aj riadne potrestaný. Tak ako
vyplýva z vyjadrení žalobcov, žiadne peniaze nemôžu nahradiť život im blízkeho človeka, teda podľa

názoru žalovaného by tieto peniaze v zmysle vyjadrení žalobcov nepriniesli žiadnu satisfakciu na rozdiel
od tej morálnej, ktorá je schopná zmierniť utrpenie pozostalých. Žalovaný vyjadril súcit s pozostalou
rodinou prostredníctvom listu adresovaného rodičom s tým, že ho to veľmi mrzí. Súd sa nesprávne
stotožnil s tým, že rodičom nebola poskytnutá žiadna adekvátna satisfakcia, pretože žalovaný neprejavilúprimnú ľútosť nad svojim skutkom aj napriek tomu, že rodine žalobcov zaslal ospravedlňujúci list,
avšak súd konanie žalovaného považoval len za čisto formálne. Žalovaný nepopiera, že úmrtím syna
žalobcov došlo k vážnemu zásahu do ich osobnostných práv, ktorý zásah nie je možné napraviť. Napriek

skutočnosti, že žalovanému je úprimne ľúto, že takáto situácia vznikla, výšku náhrady nemajetkovej ujmy
považuje za neprimeranú, čím nechce povedať, že ľudský život nemá hodnotu požadovanú návrhom,
avšak v porovnaní s rozhodnutiami v obdobných veciach je náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
35 000 eur pre každého zo žalobcov neprimerane vysoká. Hoci výška náhrady je vždy vecou voľnej
úvahy súdu, je potrebné akceptovať určité kritéria, pri ktorých budú mať pre posúdenie výšky nároku

vplyv aj ostatné okolnosti na strane žalovaného. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, jeho rozhodnutie sa z
vyššie uvedených dôvodov javí vo vzťahu k žalovanému ako nepresvedčivé, dostatočne neodôvodnené,
čo môže zapríčiniť nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

3. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa vyjadrili k podanému odvolaniu žalovaného. Uviedli, že napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie považujú za vecne správny, vychádzajúci zo správne zisteného
skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci, za riadne odôvodnený, spĺňajúci všetky
zákonom stanovené parametre na riadne odôvodnenie rozsudku. Z jeho odôvodnenia je jednoznačne
zistiteľné, prečo súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatočnosti zadosťučinenia podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka (čl. 32. odôvodnenia rozsudku), ako aj to, aké konkrétne okolnosti

prípadu súd prvej inštancie pri výške náhrady zohľadnil (čl. 33. odôvodnenia rozsudku). K námietke
žalovaného, že v danej veci nebol na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch právny dôvod, s
poukazom na § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka uviedli, že výklad ktorý žalovaný prezentuje
v podanom odvolaní je nesprávny. Jedinou zákonnou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je, aby sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezdalo

postačujúce. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie posúdil zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ ako
nedostatočné sú uvedené v čl. 32 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a s týmito sa v plnom
rozsahu stotožňujú. Podmienkou priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je, aby bolo preukázané
zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, ako nesprávne
argumentuje žalovaný. Ide totiž len o demonštratívny výpočet dôvodov, kedy nie je postačujúcim

zadosťučinenie podľa § 13. ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu existencie závažnej ujmy. Inými
slovamiustanovenie§13ods.2Občianskehozákonníkajeprepriznanierelutárnejnáhradypredpokladá
značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby a príkladmo uvádza prípady takejto značnej miery
zásahu. Tak ako uvádza vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie, je závažnosť spôsobenej ujmy daná
predovšetkým tým, že následky konania žalovaného v podobe narušenia celistvosti a intenzity ich rodiny

sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie ich ako žalobcov v citovej oblasti je nenapraviteľné a
permanentné. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentuje tým, že „úprimne oľutoval svoj čin a spravodlivo
čelil svojmu skutku“, ide o tvrdenie nepravdivé. Súd správne posúdil ospravedlňujúci list žalovaného
ako čisto formálnu formu ľútosti vzhľadom na jeho postoj demonštrovaný v trestnom konaní. Z priebehu
trestného konania vedeného pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 21T/100/2012 (súd prvej inštancie

vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi tento spis) jednoznačne vyplýva, že žalovaný svoje konanie
neoľutoval. Naopak, žalovaný sa v trestnom konaní snažil vyhnúť zodpovednosti za svoje konanie.
Odsúdenie žalovaného za spáchaný trestný čin nemožno vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a
závažnosť utrpenej ujmy považovať za dostatočnú satisfakciu. K námietke žalovaného o neprimeranosti
priznanej náhrady uviedli, že žalovaný v podanom odvolaní namieta i neprimeranosť priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch a vytýka súdu prvej inštancie, že neuviedol, z čoho pri posudzovaní
výšky priznanej náhrady vychádzal. I táto námietka žalovaného je nedôvodná. Súd prvej inštancie
podrobne v čl. 33 odôvodnenia rozsudku uvádza, na ktoré okolnosti prípadu pri určení výšky náhrady
v peniazoch prihliadal. Príkladmo možno uviesť okolnosti vzájomného vzťahu C. ich ako rodičov, jeho
mladý vek, mieru zavinenia konania žalovaného, ktorú súd prvej inštancie správne hodnotil veľmi prísne.

Okolnosti prípadu, ktoré súd zobral do úvahy pri priznaní žalovaných súm tak, ako ich uviedol v čl.
33 odôvodnenia svojho rozsudku plne odôvodňujú jeho rozhodnutie. Navrhli, aby odvolací súd potvrdil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a priznal im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

4. Podľa § 470 ods.1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.5. Podľa § 470 ods.2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

6. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP),
ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej

aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch, výroku o náhrade trov konania
strán sporu a o poplatkovej povinnosti žalovaného (výroky I.,II.,III. a VI. je potrebné podľa ustanovenia

§ 389 ods.1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie podľa § 391 ods.1 CSP.

8. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a
ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na

relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na

stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky
nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o

tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

10. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej
právnej veci neriadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu.

11. Žalovaný podal odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie z dôvodu uvedeného v ustanovení
§ 365 ods. 1 písm. b),f), h) CSP.

12. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že predmetom konania je žaloba žalobcov v 1.a 2.

rade, ktorou sa domáhajú od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy každý v sume 35 000 eur. Žalobu
odôvodnili tým, že žalovaný neoprávnené zasiahol do osobnostných práv žalobcov usmrtením ich syna
C. Kúdelu vo veku 21 rokov, pričom usmrtil aj jeho priateľku T. P., keď dňa 24.02.2012 žalovaný po požití
alkoholických nápojov v rozpore s ustanovením § 4 ods.2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke v znení neskorších predpisov viedol v smere na obec E. vo večerných hodinách v obci D.

osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia Combi, EČ: ZM XXX BL, pričom v úseku pred školou v
rozpore s ustanovením § 4 ods.1 písm. c) citovaného zákona nesledoval situáciu v cestnej premávke
a v rozpore s § 9 ods.1 citovaného zákona prešiel do protismeru, v dôsledku čoho v rozpore s § 4
ods.1 písm. e) citovaného zákona prednou časťou vozidla narazil do chodcov, syna žalobcov a T. P.,idúcich po ľavom okraji vozovky v smere jazdy vozidla, ktorí po náraze vyleteli vľavo mimo vozovku,
následkom čoho obaja utrpeli mnohopočetné zranenia, ktorým syn žalobcov podľahol na miestne
dopravnej nehody a T. P. podľahla. Žalovaný po zrážke pokračoval s osobným motorovým vozidlom v

rozpore s ustanovením § 65 písm. a) citovaného zákona, v rozpore s § 66 ods.2 písm. b) citovaného
zákona im neposkytol podľa svojich schopností a možností prvú pomoc, ani neprivolal záchrannú
zdravotnú službu a v rozpore s § 66 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, neurobil potrebné opatrenia
na záchranu osôb ohrozených dopravnou nehodou, pričom v čase o 20.56 hod. dňa 24.02.2012 mal
žalovaný v dychu zistenú prítomnosť alkoholu v koncentrácii 1,02mg/l. Žalovaný po požití alkoholických

nápojov v rozpore s § 4 ods.2 písm. c) citovaného zákona potom čo narazil do syna žalobcov a T. P.,
viedol na ceste III. triedy v katastri obce E. osobné motorové vozidlo v smere na obec E. v rozpore s §
4 ods.1 písm. c) citovaného zákona, nesledoval situáciu v cestnej premávke a pri prejazde ľavotočivou
zákrutou medzi obcami D. a E. v rozpore s § 16 ods.1 citovaného zákona viedol motorové vozidlo
rýchlosťou 103 km/ hod. + - 5%, v dôsledku čoho zišiel z vozovky, čím porušil § 9 ods.1 citovaného
zákona, narazil do dopravného zariadenia- vodiaca tabula a následne do betónového kríža, čím spôsobil

škodu tretím osobám. Teda žalovaný ako vodič dopravného prostriedku v stave vylučujúcom spôsobilosť
vykonávať takú činnosť, ktorú si privodil vplyvom návykovej látky, z nedbanlivosti spôsobil smrť dvoch
osôb a ako vodič, ktorý pri dopravnej nehode na ktorej mal účasť, neposkytol osobe, ktorá pri nehode
utrpela ujmu na zdraví potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo
iného, neoprávnene usmrtil syna žalobcov a neposkytol mu pomoc. Voči žalovanému za vyššie uvedené

skutky podal Okresný prokurátor v Nitre obžalobu zo dňa 14.08.2012 3Pv 117/2012 -47, trestné konanie
vedie Okresný súd Nitra pod sp. zn. 21T/100/2012 pre trestné činy prečin usmrtenia podľa § 149 ods.
1,4,5 Trestného zákona, prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, prečin ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods.3 písm. c) Trestného zákona. Vyššie popísaný incident
s následkom usmrtenia predstavuje neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti nebohého

syna žalobcov v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, ktoré zahŕňa najmä právo na ochranu zdravia
a života a neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov v zmysle § 11 Občianskeho
zákonníka, ktoré zahŕňa najmä právo na ochranu súkromného a rodinného života, zdravia, duševnej
integrity a pod., nakoľko žalovaný privodil závažnú ujmu nebohému synovi žalobcov, ktorý v dôsledku
incidentu utrpel závažné zranenia, ktorých následkom bola smrť, pričom intenzitu útrap a následnej smrti

umocňuje pomerne mladý vek syna žalobcov, tiež okolnosť, že žalovaný synovi žalobcov neposkytol
žiadnu pomoc po náraze vozidlom, ani neprivolal záchranku. Žalovaný podľa zistení polície riadil
motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu opakovane, minimálne trikrát. Žalovaný privodil závažnú ujmu
žalobcom, nakoľko v dôsledku smrti svojho syna veľmi výrazne bezprostredne po incidente a následne
aj niekoľko rokov po incidente pociťujú silný pocit smútku, šoku, strachu, traumy, bezmocnosti, zúfalstva,

beznádeje zo smrti svojho syna, čo sa výrazným spôsobom odrazilo na duševnom a psychickom
rozpoložení žalobcov, najmä na duševnom zdraví žalobcov. Syn žalobcov bol žalovaným na mieste
usmrtený, nemal možnosť bojovať o svoje miesto v živote, nemal možnosť prežiť svoj život, ktorý
si predsavzal, nemal možnosť založiť si rodinu, dožiť sa potomkov, ani zostarnúť. Žalovaný privodil
závažnú ujmu žalobcom, nakoľko v dôsledku smrti syna stratili možnosť ďalej s ním viesť súkromný a

rodinný život, rozvíjať a udržiavať vzájomné väzby, vzťahy, v ich rámci uplatňovať vlastnú osobnosť
a spoločnú rodinnú integritu. Žalovaný privodil žalobcom závažnú ujmu nakoľko v dôsledku smrti
syna pociťovali a stále pociťujú a budú pociťovať do konca života silný pocit smútku, šoku, traumy,
strachu, bezmocnosti, zúfalstva, beznádeje, straty zo spoločenstva s milovanou osobou, absenciu
jej bytia, čo sa výrazným spôsobom odrazilo a bude neustále odrážať na duševnom a psychickom

rozpoložení žalobcov, najmä na duševnom zdraví žalobcov. Vyššie uvedené následky neoprávneného
zásahu nemožno odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna forma morálneho zadosťučinenia
by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá ujma žalobcov. Vzhľadom
na to, že následkom incidentu je smrť ich syna vo veku 21 rokov, dôsledkom tejto skutočnosti je výrazne
zvýšenie miery rozsahu a intenzity tohto zásahu do osobnostných práv žalobcov, čo im spôsobilo a

spôsobuje naďalej vyššie popísanú závažnú ujmu. Žalobcovia sa so smrťou ich syna nevedia vyrovnať,
životom ich sprevádza smútok, žiaľ a táto strata sa v živote nedá reálne nahradiť. S prihliadnutím na
vysokú intenzitu nepriaznivých následkov vyššie uvedeného neoprávneného zásahu žalovaného, sú
jednoznačne splnené predpoklady k poskytnutiu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcom podľa § 13
ods.2 Občianskeho zákonníka. Intenzita zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcov je daná

predovšetkým tým, že privodila závažnú ujmu nebohému synovi žalobcov, ktorý v dôsledku incidentu
utrpelzávažnézranenia,ktorýchnásledkombolasmrť,pričomintenzituútrapanáslednejsmrtiumocňuje
pomerne mladý vek syna žalobcov, privodila závažnú ujmu žalobcom, nakoľko v dôsledku smrti syna
veľmi výrazne a následne aj niekoľko rokov po incidente pociťujú silný pocit smútku, šoku, strachu,traumy, bezmocnosti, zúfalstva, beznádeje zo smrti svojho syna, čo sa výrazným spôsobom odrazilo na
duševnom rozpoložení žalobcov. Syn žalobcov bol na mieste usmrtený, nemal možnosť bojovať o svoje
miesto v živote, nemal možnosť prežiť svoj život spôsobom, ktorý si predsavzal, nemal možnosť založiť

si rodinu, dožiť sa potomkov, ani zostarnúť, žalobcovia nemajú možnosť ďalej so synom rozvíjať rodinné
vzťahy, ich celoživotná snaha ako rodičov vyšla na nivoč v dôsledku konania žalovaného, privodila
závažnú ujmu žalobcov v dôsledku smrti syna, stratili možnosť ďalej s ním viesť súkromný a rodinný
život, rozvíjať a udržiavať vzájomné väzby, vzťahy a v ich rámci uplatňovať vlastnú osobnosť a spoločnú
integritu, privodila závažnú ujmu žalobcom, nakoľko v dôsledku smrti syna pociťovali a stále pociťujú

a budú pociťovať až do konca svojho života silný pocit smútku, šoku, traumy, strachu, bezmocnosti,
zúfalstva, beznádeje, straty zo spoločenstva s milovanou osobou, absenciu jej bytia, čo sa výrazným
spôsobomodraziloanudeneustáleodrážaťnaduševnomapsychickomrozpoloženížalobcov,najmäna
duševnom zdraví oboch žalobcov. Uvedenými okolnosťami je bez akýchkoľvek pochybností odvodnený
záver, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu, vzhľadom k intenzite a trvaniu nepriaznivého následku,
spôsobeného žalovaným pociťovala ako závažnú spravidla každá osoba v postavení žalobcov, aj preto

sú splnené zákonom ustanovené podmienky pre vznik nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k uvedenému došlo k zásahu do
osobnostných práva žalobcov, ako aj ich nebohého syna v značnej miere a intenzita tohto zásahu nie
je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, považujú za odôvodnený návrh na náhradu
nemajetkovejujmyimvzniknutejvpeniazoch.Výškažalobcamipovažovanejnáhradynemajetkovejujmy

v peniazoch je daná predovšetkým mierou intenzity (smrť veľmi blízkej osoby) a neobmedzenou dobou
trvania nepriaznivého následku. Pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti zásahu
do ich práva na ochranu života, zdravia, rodinného a súkromného života poukázali najmä na rozsah
nepriaznivých následkov- strata dieťaťa vo veku 21 rokov, útrapy nebohého syna v dôsledku incidentu,
ktorému žalovaný neposkytol žiadnu pomoc, neprivolal záchranku, trauma pozostalých rodičov, ktorí

prežili svoje dieťa, v dôsledku čoho pociťovali a pociťujú silný pocit smútku, šoku, traumy, bezmocnosti,
zúfalstva, beznádeje, čo sa výrazným spôsobom odrazilo na duševnom a psychickom rozpoložení
žalobcov, zničený rodinný a súkromný život žalobcov -strata možnosti ďalej so synom viesť rodinný a
súkromný život, rozvíjať a udržiavať vzájomné väzby, vzťahy a v ich rámci uplatňovať vlastnú osobnosť
a spoločnú integritu, nízky vek nebohého syna žalobcov, žalovaný usmrtil syna žalobcov vo veku 21

rokov, skutočnosť, že žalovaný riadil opakovane vozidlo pod vplyvom alkoholu, po dopravnej nehode
pokračoval v jazde, neposkytol pomoc poškodeným osobám, ani neprivolal záchranku. Žalobcovia majú
traumu z nečakanej smrti syna na celý zvyšok života. Zásahy do osobnostných práva žalobcov boli
priamo spôsobené nezákonným konaním a postupom žalovaného, ktoré je potrebné hodnotiť ako ťažké,
mimoriadne závažné, ktoré pôsobia na žalobcov doposiaľ.

13. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci zaujal právny názor
s poukazom na ustanovenia § 11, § 13 ods.1 až 3, § 16, § 415, § 420 ods.1 až 3 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), čl. 16 odsek 2, čl. 1 odsek 2, hlavou I čl. 8 ods. 1 zákona
č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, § 4 ods.1 písm. c), § 9 ods.1, § 4 ods.1 písm. e), §

66 ods.2 písm. b),c), § 16 ods.1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka (práva na ich súkromie a rodinný život), o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bola
dôvodne podaná, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že syn žalobcov v 1.a 2.
rade zomrel vo veku 21 rokov, nečakane, tragicky a úplne zbytočne, pričom sa tak stalo v dôsledku

hrubého, nedbanlivostného a nezodpovedného správania sa žalovaného, ktorý ho zrazil nečakane od
chrbta po prejdení do protismeru pod vplyvom alkoholických nápojov, neposkytol mu potrebnú pomoc,
pričom v dôsledku jeho správania zomrela aj C. 13 ročná kamarátka T., čím žalovaný neoprávnene
zasiahol do práva žalobcov v 1. a 2. rade na ochranu ich súkromia a práva na rodinný život tak, že bola
narušená celistvosť a integrita ich rodiny, ktoré následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie

žalobcov v 1. a 2. rade v citovej oblasti je nenapraviteľné a permanentné, preto nie je zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho poriadku dostatočné (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/81/2011).Súd prvej inštancie pri určení výšky relutárnej náhrady
prihliadal na okolnosti intenzity vzájomného vzťahu žalobcov v 1.a 2. rade a ich zomrelého syna, jeho
mladý vek, dopad do duševnej sféry žalobcov v 1.a 2. rade ako jeho rodičov, ktorým táto nehoda a strata

ich milovaného dieťaťa navždy zmenila a poznačila život, tak ako aj život celej rodiny a hoci nemuseli
vyhľadať odbornú pomoc, došlo u nich k nenapraviteľnej strate, ktorá mala nepriaznivý dôsledok na ich
fyzický aj psychický zdravotný stav, ktorý pretrváva aj v súčasnosti. Súd prvej inštancie ďalej uviedol,
že prihliadal aj na okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy prišlo a na mieru zavinenia konaniažalovaného, ktorú súd hodnotil veľmi prísne, pričom prihliadol aj na to, že zo strany žalovaného nebola
žalobcom v 1.a 2. rade, ako jeho rodičom poskytnutá žiadna adekvátna satisfakcia, pretože žalovaný
neprejavilúprimnúľútosťnadsvojimskutkom,ajnapriektomu,žerodinežalobcovzaslalospravedlňujúci

list, avšak z jeho postoja demonštrovaného v trestnom konaní, súd považoval takúto formu ľútosti za
čisto formálnu. V konečnom dôsledku aj z pasívneho postoja žalovaného v tomto konaní je možné
vyvodiť, že nepopieral závažnosť svojho konania, teda bol pravdepodobne uzrozumený s následkami
svojho nerozvážneho konania, ktoré malo fatálne následky na rodinu žalobcov. Vzhľadom k tomu, že
strata blízkej osoby a najmä dieťaťa je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu v

živote stretnúť, pričom nemajetkovú ujmu pozostalí pociťujú veľmi úkorne a je preto potrebné, aby bola
z ich pohľadu spravodlivo nahradená a aj s poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS
2844/14 z 22.12.2015 súd dospel k záveru, že žalovaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná, pretože
žalobcovia v 1.a 2. rade preukázali minimálne päť z deviatich kritérií a preto súd rozhodol, že žalovaný
je povinný zaplatiť každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 eur do 30 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci
predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený
skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu

normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu
inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

15. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

16. Podľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

17. Podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

18. Podľa § 13 ods.3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

19. Ustanovenie § 11 OZ zakotvuje všeobecnú úpravu ochrany osobnosti a súčasne uvádza

najtypickejšie zložky a prejavy osobnosti, ktoré sú rozšírené ďalej v ustanovení § 12 ods. 1 OZ.
Zákonodarca v citovanom ustanovení zvolil zmiešanú úpravu ochrany osobnosti. Obsahuje teda ako
generálnu klauzulu ochrany osobnosti fyzickej osoby a súčasne výslovne a v príkladoch uvádza
jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby. Umožňuje tak chrániť osobnosť v celej jej šírke
včítane nových foriem neoprávnených zásahov. Občiansky zákonník právo na ochranu osobnosti

fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo, ktorého úlohou je v občianskoprávnej oblasti zabezpečiť
rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. V tomto jednotnom rámci
práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé čiastkové práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu
ochranu jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí celkovej
fyzickej a psychicko-morálnej integrity osobnosti. Výpočet týchto jednotlivých práv tak, ako sú uvedené v

Občianskom zákonníku, je iba demonštratívny. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujú
jednotlivé čiastkové práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých typických hodnôt
(stránok) osobnosti fyzickej osoby. V ustanovení § 11 OZ ide o exemplárny výpočet jednotlivých stránok
osobnosti človeka. Ako typické zákon uvádza najmä právo na ochranu života, zdravia a tela zahrnujúce
oblasť medicíny a biomedicíny, právo na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj právo na meno.

Do tohto rámca patrí tiež právo na súkromie fyzickej osoby vrátane rešpektovania rodinného života,
prejavov osobnej povahy - ako sú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a zvukové
záznamy. Patrí sem tiež ochrana vnútornej intímnej sféry osobnosti človeka. Treba však podčiarknuť,
že nejde o samostatnú ochranu života, zdravia, cti, mena atď., ale vždy o ochranu ľudskej osobnosti.20. Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom
do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú:

existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození
osobnostných práv chránených ustanovením § 11 OZ, neoprávnený (protiprávny) charakter tohto
zásahu, existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Nenaplnenie ktoréhokoľvek
z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť vzniku sankcií podľa ustanovenia § 13 OZ. Základnou
podmienkou pre vznik občianskoprávnych sankcií uvedených v § 13 OZ je, aby došlo k zásahu do

osobnostnej sféry fyzickej osoby chránenej ustanoveniami § 11 a nasl. OZ. Stačí, ak ide o zásah, ktorý
je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu, ktorá spočíva nielen v porušení, ale ibav samotnom ohrození
osobnosti fyzickej osoby (R 103/1967, Z, s. 453). Ďalšou podmienkou použitia právnych prostriedkov
podľa § 13 OZ je neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je
konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 OZ a ktoré je v rozpore s právami a
povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom (Uz NS ČR z 3. 12. 2002, sp. zn. 28

Cdo 1524/2002). Ide teda o konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je
objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v
spoločnosti. Každý neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby je v rozpore s objektívnym právom.
Právonaochranuosobnostimôžebyťzasiahnutéakoaktívnym,takajpasívnymkonaním(opomenutím).
Môže byť vykonané ústne, písomne alebo inak, pokiaľ z tohto iného spôsobu vykonania možno odvodiť

jeho zmysel a význam (pozri Z III, s. 173). Treťou podmienkou vzniku občianskoprávnej sankcie podľa
§ 13 OZ je príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne
spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcou buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej
osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Dôkazné bremeno pri uplatňovaní práva na ochranu osobnosti
je na strane žalovaného.

21. Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikla nemajetková
ujma, vznikajú pre pôvodcu tohto zásahu občianskoprávne sankcie uvedené v § 13 ods. 1 a 2 OZ.
Pri aplikácii týchto sankcií je potrebné dodržiavať zásadu primeranosti; prostriedky ochrany uvedené
v § 13 OZ musia byť primerané povahe zásahu. Zásada primeranosti znamená, že sankcie možno

použiť len v poradí, v akom ich uvádza zákon, bez ohľadu na to, akej sankcie sa domáha dotknutá
osoba. Z toho dôvodu aj súd, ktorý rozhodne o prísnejšej sankcii, musí podrobne a zrozumiteľne
zdôvodniť, prečo neuložil niektorú z miernejších sankcií. Právne prostriedky ochrany podľa ustanovenia
§ 13 ods. 1 OZ sa týkajú: samotného ohrozenia práva na ochranu osobnosti, porušenia práva na
ochranu osobnosti. Zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práva na ochranu osobnosti je

založená na princípe objektívnej zodpovednosti. V prípade porušenia, resp. ohrozenia všeobecných
osobnostných práv sa dotknutá osoba môže podľa § 13 ods. 1 OZ domáhať: upustenia od pokračovania
neoprávnených zásahov do jej osobnostných práv (zdržanie sa ďalších zásahov), odstránenia
následkov neoprávneného zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti, a to najmä obnovením
pôvodného stavu, poskytnutia primeraného zadosťučinenia - satisfakcie.

22. Dotknutá osoba sa môže v prípade vzniku nemajetkovej ujmy zásahom do práva na ochranu
osobnosti domáhať, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie. Osoba, ktorá je pôvodcom
tohto zásadu, je povinná takéto zadosťučinenie poskytnúť. Podmienky vzniku jej zodpovednosti za
nemajetkovúujmusúnasledujúce:neoprávnenosťzásahudoprávanaochranuosobnosti, nemajetková

ujma na osobnosti, príčinná súvislosť medzi nimi. Pod nemajetkovou ujmou sa rozumie taká ujma,
ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti. Ide teda o ujmu,
ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry postihnutej osoby. Túto
nemajetkovú ujmu je potrebné odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými
dôsledkami. Povinnosti zodpovedného subjektu zodpovedá satisfakčný žalobný návrh dotknutej osoby,

a to na: primerané morálne zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ in fine), náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ). Pod pojmom „primerané zadosťučinenie“ má ustanovenie § 13 ods.
1 OZ na mysli morálnu (nepeňažnú) satisfakciu. Primerané zadosťučinenie možno fyzickej osobe
postihnutejzásahomdoprávanaochranuosobnostipriznaťlennajejnávrh.Primeranosťpožadovaného
zadosťučinenia posúdi súd, ktorý nie je pri jeho určení viazaný návrhom uplatneným v žalobe.

23. Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 umožňuje za určitých podmienok požadovať namiesto morálneho
(nepeňažného) zadosťučinenia peňažnú náhradu (peňažné zadosťučinenie). Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 je jedným z čiastkových a relatívne samostatnýchprostriedkov ochrany jednotného práva a na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď
morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov
protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačuje a hoci ide o satisfakciu nemateriálnych

osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo
majetkovej povahy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy
na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej
ujmy (Ro NS ČR z 25. 9. 2003, sp. zn. 30 Cdo 1542/2003).Peňažné zadosťučinenie môže priznať
len súd svojím rozhodnutím. Peňažné zadosťučinenie má miesto len v prípade, ak sú splnené

dve kumulatívne podmienky: morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom prípade postačujúce,
neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere. Peňažné zadosťučinenie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú ujmu nie je
možné zmierniť prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o náhrade
nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti
dokladajúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, a

to z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na
postavenie žalobcu v rodine a v spoločnosti (Rc 21/1995). Ďalšou podmienkou priznania peňažného
zadosťučinenia je, že zásah do práva na ochranu osobnosti mal takú intenzitu, že v značnej miere
bola znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Súd môže pri rozhodovaní
prihliadnuť aj na iný vážny dôvod, ktorý musí byť výslovne uvedený v rozhodnutí súdu (pozri príslovku

„najmä preto“).

24. Za situácie, že došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného § 11 OZ, ktorého
súčasťou je i rodinný život, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov tohto spoločenstva
celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov, je potom náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu
(Ro NS ČR z 15. 7. 2005, sp. zn. 30 Cdo 2951/2004). Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka
pritom zaručuje každému človeku právo na ochranu viacerých zložiek osobnosti, ktoré sú v citovanom
ustanovenízoradenézaseboubezvytvoreniazreteľnéhovzťahuhierarchiemedzinimi,potomjelogické,
že aj práva zaručené v § 13 OZ musia byť v rovnakej miere prístupné každému, do čej osobnosti bolo

zasiahnuté, a to bez ohľadu na to, do ktorej konkrétnej zložky bolo zasiahnuté. Pritom je rovnako logické,
že pri zásahu do niektorých zložiek vymedzených v § 11 OZ už takpovediac z podstaty veci nemôže
nastať zníženie vážnosti v spoločnosti a niekedy nenastane ani zníženie dôstojnosti. Takýmito prípadmi
môžu byť okrem iného zásahy do súkromia v podobe protiprávneho usmrtenia blízkej osoby a s tým
spojeného narušenia súkromných väzieb medzi nebohým a pozostalým (Na ÚS SR zo 6. 11. 2014, sp.

zn. II. ÚS 424/2012-69).

25. V súvislosti s ustanovením § 13 ods. 2 OZ vznikla v praxi otázka, či toto ustanovenie možno použiť
i na odškodnenie osôb, ktoré utrpeli nemajetkovú ujmu vo forme psychického šoku (straty citových
väzieb), psychická trauma je dôsledkom správy o smrti blízkej osoby. V praxi ide najčastejšie o zásah v

dôsledku správy o smrteľnej dopravnej nehode príslušníka rodiny (ide najmä o nároky manželky a detí
usmrtenej osoby). Súdna prax priznala v týchto prípadoch pozostalým právo na náhradu nemajetkovej
ujmy vo forme peňažného zadosťučinenia. Právnym základom tejto náhrady je zodpovednosť osoby,
ktorá priamo zasiahla do práva na ochranu osobnosti, t. j. vodiča. Posúdenie zodpovednosti vodiča sa
riadi ustanovením § 420 OZ, t. j. princípmi subjektívnej zodpovednosti.

26. Platná právna úprava neustanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Výšku náhrady
nemajetkovej ujmy určuje súd. Výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je
predmetom voľnej úvahy súdu. Súd pri svojom rozhodovaní musí vychádzať z dvoch kritérií:- závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy, pričom sa predpokladá, že čím závažnejšia bude táto ujma čo do

svojho rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti a pod., tým bude vyššia jej náhrada v peniazoch,
- okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby a to, či pôvodca
zásahu neposkytol už mimosúdne dotknutej osobe morálne, príp. finančné zadosťučinenie. Podľa
ustanovenia § 13 ods. 3 OZ je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
nielen s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť okolnosti, za ktorých

došlo k porušeniu práva. Toto posledné kritérium je určené všeobecne, aby súdu umožnilo prihliadať
na najrôznejšie momenty, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby a
ktoré aj prípadne takýto neoprávnený zásah ovplyvnili, resp. eventuálne aj podnietili. Úvaha súdu o
výške odškodnenia musí abstrahovať od stavu vôle a vedomia pôvodcu neoprávneného zásahu doosobnosti poškodenej fyzickej osoby, pretože nemajetková ujma vznikne na dôstojnosti, či vážnosti
postihnutého vždy objektívne nepriaznivo bez ohľadu na to, či pôvodcom neoprávneného zásahu bola
spôsobená nezavinene, či zavinene. Sú však i názory, podľa ktorých má súd prihliadať i na to, či

pôvodca neoprávneného zásahu zasiahol do osobnosti z nedbanlivosti (ľahkovážnosti) alebo či mu
možno pripočítať úmysel, príp. dokonca zlý úmysel a pohnútku (napr. škandalizovať a ohovoriť určitú
osobu).Súdnapraxokremuvedenéhozdôrazňuje,žepodmienkoupriznanianáhradynemajetkovejujmy
v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy, v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu,
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru súdnej praxe považovať ujmu,

ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvaniealebodosahadôsledky,považujezaznačnúujmu.Pritomvšakniesúrozhodujúcejejsubjektívne
pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej
istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (Ro NS
SR z 25. 10. 2012, sp. zn. 4 Cdo 81/2011). Výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná,
avšak je predmetom voľnej úvahy súdu. Okrem uvedených hľadísk sa musí súd riadiť ešte dvoma

zásadami, a to zásadou proporcionality a zásadou ekvity. Zásada proporcionality znamená, že čím má
chránený záujem v spoločnosti väčšiu hodnotu, tým väčšia suma náhrady môže byť dotknutej osobe
priznaná súdom. Poradie chránených záujmov je v európskej právnej kultúre rozvrstvené nasledovne:
1. život človeka, 2. telesná a duševná integrita, 3. ľudská dôstojnosť a osobná sloboda,4. majetok
a nehmotné statky. Pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia platí v európskom deliktuálnom

práve zásada, že v prípade objektívne podobných ujem sa priznávajú porovnateľné sumy (čl. 10:301
ods. 3 PETL). Priznávanie diametrálne odlišných výšok odškodnenia v skutkovo a právne podobných
prípadoch je nielen prejavom sudcovskej svojvôle, ale i porušením práva poškodeného na spravodlivý
súdny proces. O ďalšie porušenie zásady spravodlivého procesu a zásad sudcovskej etiky ide v prípade
priznávania neprimerane vysokých náhrad nemajetkovej ujmy (niekedy dosahujúcich výšku jedného

milióna eur) bez ohľadu na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu a bez ohľadu na osobné a majetkové
pomery strán súdneho konania, a to len preto, že ujmu bude hradiť tretia osoba (napr. poisťovateľ).
Náhrada nemajetkovej ujmy má sledovať vyrovnanie morálnej ujmy, ktorá bola spôsobená zásahom
do osobnostných práv, a má podliehať testu proporcionality. Jeho zmyslom je zabrániť tomu, aby na
strane žalobcov vzniklo bezdôvodné obohatenie a aby na strane žalovaných nepôsobilo likvidačne.

Odlišný prístup neospravedlňuje ani okolnosť, že ujmu bude namiesto zodpovednej osoby sanovať tretia
osoba (napr. poisťovňa). Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 OZ je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch nielen s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí
zvážiť okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Toto posledné kritérium je určené všeobecne,
aby súdu umožnilo prihliadať na najrôznejšie momenty, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do

osobnosti fyzickej osoby a ktoré aj prípadne ovplyvnili takýto neoprávnený zásah, resp. eventuálne aj
podnietili. Súd pri priznaní zadosťučinenia v peniazoch musí prihliadať aj na to, ako sa zodpovedný
subjekt správal voči dotknutej osobe pred podaním žaloby. Konkrétnu satisfakciu môže postihnutému
zabezpečiť i morálne zadosťučinenie pred podaním žaloby (napr. dobrovoľným poskytnutím finančných
prostriedkov ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokusom aj inak zmierniť následky zásahu,

napr. formou účasti s postihnutým, súčinnosťou s ním, prejavenou ľútosťou a pod.). Potom môže v
týchtoprípadochvedľasebastáťnapr.dobrovoľneposkytnutárelutárnasatisfakciaasúčasnesatisfakcia
predstavovaná aktívnou účasťou prejavenou vo vzťahu k zásahom do práva na ochranu osobnosti
dotknutej fyzickej osoby. I mieru tohto morálneho zadosťučinenia, ak je toto dané, by mal súd náležite
overiť a zhodnotiť (pozri Ro NS ČR z 29. 6. 2006, sp. zn. 30 Cdo 1088/2005).

27. Výpočet prostriedkov, ktoré môže fyzická osoba použiť proti neoprávnenému zásahu do práva na
ochranu osobnosti, ako ich uvádza ustanovenie § 13 ods. 1 OZ, nie je taxatívny. Použitie slova „najmä“ v
prvej vete citovaného ustanovenia svedčí pre záver, že ide o demonštratívny výpočet. Ustanovenie § 13
ods. 2 OZ pre priznanie relutárnej náhrady predpokladá značnú mieru dotknutia osobnosti fyzickej osoby

- samo toto ustanovenie uvádza prípady, keď možno s ohľadom na intenzitu zásahu proti osobnosti
fyzickej osoby priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba demonštratívne; nemožno preto túto
možnosť spájať iba zásahom proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti - a to za situácie,
keby sa tak nejavilo postačujúcim morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ(Ro NS ČR z 31. 3.
2005, sp. zn. 30 Cdo 2059/2004).

28. Odvolací súd sa v danej právnej veci s poukazom na doposiaľ vykonané dokazovanie a zistený
skutkový stav veci stotožňuje s doposiaľ prijatými skutkovými a právnymi (dostatočnými) závermi súdu
prvej inštancie potiaľ, pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že zodpovednosť žalovaného zanemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcom v 1.a 2. rade je daná, keď boli preukázané relevantné,
rozhodujúce skutočnosti pre poskytnutie náhrady za nemajetkovú ujmu v peniazoch. V konaní bolo
nesporne preukázané, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na vznik občianskoprávnej sankcie

za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcov v 1.a 2. rade a to :
1.existencia zásahu zo strany žalovaného, ktorý vyvolal ujmu spočívajúcu v porušení osobnostných práv
žalobcov v 1. a 2. rade chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (neoprávnený zásah
do súkromia žalobcov v 1. a 2. rade, ktorého súčasťou je i rodinný život, ktorý sa premietol do ich
psychickej sféry, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov tohto spoločenstva celkom

neodčiniteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov), 2. neoprávnený (protiprávny) charakter
tohto zásahu zo strany žalovaného v rozpore s objektívnym právom (s poukazom na ustanovenie § 193
CSP na rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 16.03.2016 sp. zn. 21T/100/2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre zo dňa 21.02.2017 sp. zn. 1To/62/2016- 1078), 3.existencia príčinnej súvislosti
medzizásahomžalovanéhoavzniknutouujmounastranežalobcovv1.a 2.rade(žalovanýnepreukázal,
že k zásahu došlo podľa práva). Ďalej bolo v konaní nesporne preukázané, že v danej právnej veci na

strane žalobcov v 1.a 2. rade boli preukázané podmienky vzniku nemajetkovej ujmy a to 1. neoprávnený
zásahdoprávanaochranuosobnosti,2.nemajetkováujmanaosobnosti,3.príčinnásúvislosťmedzinimi
(neoprávnený zásah do súkromia žalobcov v 1. a 2. rade, ktorého súčasťou je i rodinný život, ktorý sa
premietol do ich psychickej sféry a do ich postavenia v spoločnosti, keď z objektívneho hľadiska je strata
jedného z členov tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov

a potom primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu žalovaného do osobnostných
práv žalobcov v 1.a 2. rade je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch), keď primerané morálne
zadosťučinenie podľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka (nepeňažná satisfakcia) nie je postačujúce.
V danej právnej veci ako nepochybná forma zadosťučinenia sa nemôže javiť ospravedlňujúci list
žalovaného daný žalobcom v 1.a 2. rade, vzhľadom na zmenený postoj žalovaného až pred súdom prvej

inštancie v trestnom konaní, kedy žalovaný zmenil výpoveď o tom, že nie je páchateľom žalovaných
skutkov, že páchateľom je tretia osoba. Teda v danej právnej veci vzniklo žalobcom v 1.a 2. rade
právo na relutárnu náhradu, keďže vyššie uvedená morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na
vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu žalovaného nebola adekvátna
a nepostačuje. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa zdôrazňuje, že výpočet

prostriedkov, ktoré môže fyzická osoba použiť proti neoprávnenému zásahu do práva na ochranu
osobnosti, nie je taxatívny, ide o demonštratívny výpočet, keď ustanovenie § 13 ods. 2 OZ pre priznanie
relutárnej náhrady predpokladá značnú mieru dotknutia osobnosti fyzickej osoby, žalobcov v 1. a 2. rade
(smrť syna žalobcov), teda nemožno túto možnosť spájať iba zásahom proti dôstojnosti fyzickej osoby
a jej vážnosti v spoločnosti, za situácie, keď sa nejavilo postačujúcim morálne zadosťučinenie podľa

§ 13 ods. 1 OZ. Za situácie, že došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov v 1.a 2. rade
chráneného § 11 OZ, ktorého súčasťou je i rodinný život, keď z objektívneho hľadiska je strata ich syna
ako jedného z členov ich rodiny určite neodčiniteľnou ujmou, ktorá stíha žalobcov v 1.a 2. rade ako
zostávajúcich členov rodiny, je potom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ
primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu.

29. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie súd prvej inštancie v časti týkajúcej sa odôvodnenia určenia priznanej výšky peňažného
zadosťučinenia žalobcom v 1. a 2. rade (ktorá bola predmetom voľnej úvahy súdu prvej inštancie)
nedáva odpoveď v danej právnej veci (s prihliadnutím na jasne určené kritériá: 1. závažnosť vzniknutej

majetkovej ujmy, 2. okolnosti, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcov v 1.
a 2. rade) okrem vyššie uvedených hľadísk aj pokiaľ sa jedná o uplatnenie zásady proporcionality.
Odvolací súd zdôrazňuje, že priznávanie diametrálne odlišných výšok odškodnenia v skutkovo a právne
podobných prípadoch je prejavom sudcovskej svojvôle, a zároveň porušením práva na spravodlivý
súdnyproces.Náhradanemajetkovejujmymásledovaťvyrovnaniemorálnejujmy,ktorábolaspôsobená

zásahom do osobnostných práv a má podliehať testu proporcionality. Jeho zmyslom je zabrániť
tomu, aby na strane žalobcov vzniklo bezdôvodné obohatenie a aby na strane žalovaných nepôsobilo
likvidačne. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd v danej právnej dospel k záveru, že
z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplývala odpoveď na vyššie uvedené
otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia,pokiaľsajednáo posúdenieotázky určeniavýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch.
Je tomu tak, z dôvodu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie absentuje
náležité zohľadnenie všetkých kritérií pre stanovenie výšky relutárnej náhrady, teda tiež porovnaním
s inými obdobnými vecami, ako aj s poukazom na majetkové pomery žalovaného (ktoré majetkovépomery súdu nezisťoval a ani neposúdil), t.j. aby priznaná výška relutárnej náhrady nepôsobila na
žalovaného likvidačné, resp. či vzhľadom na majetkové pomery žalovaného, bude daná možnosť
reálneho uspokojenia priznaných nárokov. Súd prvej inštancie neuviedol, prečo priznal žalobcom v 1.a

2. rade práve nimi požadovanú sumu a zjavne rezignoval na prevenčno- sankčnú funkciu náhrady
nemajetkovej ujmy. Odvolací súd dodáva, že prisúdená výška nemajetkovej ujmy nesmie byť pre
zodpovedný subjekt likvidačná, na druhú stranu musí pôsobiť tak na zodpovedný subjekt, aby sa
snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život predchádzať. Súd prvej inštancie pri stanovení
výšky relutárnej náhrady nepoužil princíp proporcionality spôsobom, že všeobecné súdy porovnávajú

čiastky tejto náhrady prisúdené v iných veciach a to nielen v obdobných, ale i v ďalších, v ktorých
sa jedná o zásah do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť. Teda len
pri zohľadnení súm priznaných v iných porovnateľných prípadoch možno potom dosiahnuť relatívne
spravodlivé vyčíslenie výšky relutárnej náhrady.

30. Odvolací súd poukazuje v danej právnej veci pokiaľ sa jedná o posúdenie otázky primeranosti

výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS
2844/14, ktorý okrem iného uviedol, „ Vzhledem k právní úpravě, jež při rozhodování o výši relutární
náhradyneposkytuje(aanivsoučasnédoběnedává)obecnýmsoudůmpřesnávodítkaprojejívyčíslení,
je nutno přihlížet k judikaturou ustáleným kritériím pro její určení. Jedná se o kritéria, která lze shledat
jak na straně poškozeného (pozůstalého), tak na straně škůdce (osoby odpovědné).Okolnosti, jež je

třeba zkoumat na straně poškozeného, mohou být podle rozvíjející se doktríny zejména a) intenzita
vztahu žalobce se zemřelým, b) věk zemřelého a pozůstalých, c) otázka hmotné závislosti pozůstalého
na usmrcené osobě, d) případné poskytnutí jiné satisfakce. Pro výši náhrady je kvalita vzájemného
vztahuklíčová.Psychickábolestzeztrátyvelmiblízkéhočlověka(novědle§2959Občanskéhozákoníku
duševní útrapy) je často vnímána jako nesnesitelná, fyzická, omezující ostatní aktivity pozůstalého,

mnohdy přerůstající až do duševního onemocnění. Při zohlednění věku zemřelého se odlišuje, nakolik
je prožívána ztráta novorozence jeho rodiči, ztráta rodiče jeho dětmi nebo ztráta osoby důchodového
věku jeho vnoučaty. Důležitou roli hraje i pocit zodpovědnosti rodiče za své děti. Ztráta osoby, na níž
je pozůstalý existenčně závislý, se negativně projeví i ve sféře osobnostního prožívání. Jiná forma
satisfakce než peněžitá (např. omluva odpovědné osoby) sice nemůže být sama o sobě dostačující,

její poskytnutí a následné posouzení jejího významu však může promluvit do snížení peněžitého
zadostiučinění. Okolnosti na straně osoby odpovědné (původce zásahu), jsou a) postoj žalovaného
(lítost, náhrada škody, omluva aj.), b) dopad události do duševní sféry původce - fyzické osoby, c) jeho
majetkové poměry a d) míra zavinění, ev. míra spoluzavinění usmrcené osoby. Je zcela zřetelné, že
postoj této osoby může podstatným způsobem ovlivnit vnímání újmy pozůstalými; vstřícné chování,

omluva či projevená lítost škůdce může zmírnit dopady nemajetkové újmy, naopak jeho lhostejnost,
arogance či vyjádřená bezcitnost ji může ještě prohloubit. Je nutné přihlížet též k jeho majetkovým
poměrůmtak,abybyladánamožnostreálnéhouspokojenípřiznanýchnároků.Přiurčovánívýšenáhrady
nemajetkové újmy v penězích je důležitým aspektem to, aby její výše odrážela obecně sdílené představy
o spravedlnosti. Ústavní soud konstatuje, že při stanovení výše částky relutární náhrady je nutno použít

princip proporcionality též tím způsobem, že obecné soudy porovnají částky této náhrady přisouzené
v jiných případech, a to nejen v obdobných, ale i v dalších, v nichž se jednalo o zásah do jiných
osobnostních práv, a to zejména do práva na lidskou důstojnost. Jinými slovy způsobem, jak lze
dosáhnout relativně spravedlivého vyčíslení výše relutární náhrady, je zohlednění částek přiznaných
v jiných srovnatelných řízeních. Je zřejmé, že pokud zákon nestanoví alespoň rámcově částky pro

odškodnění nemajetkové újmy, musí se každý soudce při rozhodování o určení její výše v každém
konkrétním případě opírat alespoň o judikaturu vyšších soudů, a to zejména co se týká skutkově
podobných věcí. Pokud má být rozhodování v těchto otázkách považováno účastníky za spravedlivé,
nelze tyto částky přiznávat nahodile bez jejich porovnání s jinými případy. Je sice pravdou, že porovnávat
případy, kdy se jednalo např. o zásahy v podobě zjevně nepravdivých článků v bulvárním tisku, jež svým

dosahem (počet prodaných výtisků, internetové zveřejnění apod.) byly s to zasáhnout velmi citelným
způsobem lidskou důstojnost poškozených, s případy úmrtí blízké osoby, je velmi obtížné. Na druhou
stranu je však třeba zvažovat, do jaké míry lze reparovat tyto zásahy pouze vysokými peněžními
částkami, neboť v těchto případech může dojít (a často i dochází) k částečné nápravě nemajetkové
újmy již např. zveřejněnou omluvou, poskytnutím prostoru pro reakci na nepravdivý článek apod. Tyto

způsoby však většinou při náhradě nemajetkové újmy, jež byla způsobena smrtí blízkého, dokonce
dítěte, nepřicházejí v úvahu a jedinou možností tak bývá satisfakce v penězích. I z tohoto pohledu bylo
žádoucí ke stanovení výše relutární náhrady přistupovat.“31. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
vyhovujúcich výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
s tým, že právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí je súd prvej inštancie

viazaný (§ 391 ods. 2 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude postupovať tak, ako je vyššie
uvedené odvolacím súdom.

32. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).