Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/437/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114206697
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114206697.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: O.. E.. U. C., O..,
predseda správnej rady Ústavu pamäti národa, nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, XXX XX K., proti
žalovanému: Ústav pamäti národa, Miletičova 19, 821 08 Bratislava, IČO: 37 977 997, v konaní o určenie
neplatnosti stanov, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, zo

dňa 30.06.2016, č.k. 25C/47/2014-99, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 30.06.2016, č.k.
25C/473/2014-99 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie vo veci o určenie neplatnosti stanov zastavil.
Zároveň vyslovil, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená na Ústavu pamäti národa. O
trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov
konania. Zároveň súd prvej inštancie upravil prevádzkovateľa systému Slovenskú poštu a.s., so sídlom
v Banskej Bystrici, aby v lehote 30 dní odo dňa doručenia odpisu uznesenia vrátila žalobcovi sumu vo

výške XX,XX Eur titulom časti zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou zo dňa 04.03.2014 domáhal, aby súd určil
neplatnosť článku I. ods. 6, článku II. ods. 1 a 3, článku IV., článku V. a článku XXIX ods. 2 Stanov Ústavu
pamäti národa zo dňa 23.03.2007 z dôvodu ich rozporu so zákonom č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení
dokumentov, o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa

a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o pamäti národa“) a to z dôvodu, že ich ďalšie
uplatňovanie ohrozuje činnosť a fungovanie Ústavu pamäti národa a má negatívne dôsledky na právne
postavenie štatutárneho orgánu.

3. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa ust. § 7 ods. 1, 2 a 3, § 10 ods. 1 až 4, § 12
ods. 1, 4, § 14 ods. 2 zák.č. 553/2002 Z.z. zákona o pamäti národa a konštatoval, že žalovaný je

právnickouosobou,verejnoprávnouustanovizňousosídlomvBratislave,zriadenázákonomč.553/2002
Z.z. Zákon ustanovil i orgány žalovaného, ktorými sú správna rada, výbor a dozorná rada (§ 10 ods. 1) a
týmto orgánom zveril kompetencie a právomoci, demonštratívnym spôsobom vymedzené v príslušných
ustanoveniach zákona, pričom súčasne ponechal úpravu podrobností o vzniku a činnosti organizačných
zložiek, o ich postavení a vzťahoch medzi nimi Stanovám žalovaného, ktoré schvaľuje a mení správna
rada žalovaného (§ 12 ods. 4 zákona č. 553/2002 Z.z.). Dozor nad tým, či činnosť žalovaného, jeho

správnej rady a výboru, je alebo nie je v súlade so zákonom č. 553/2002 Z.z., inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi a štatútom ústavu posudzuje dozorná rada žalovaného, ako najvyššíkontrolný orgán žalovaného (§ 14 ods. 1,2). Žalobca, ako predseda správnej rady a zároveň štatutárny
orgán žalovaného, žiadal určiť neplatnosť označených článkov Stanov žalovaného.

4. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa so žalobou na určenie neplatnosti dotknutých
stanov žalovaného domáha realizácie takej právomoci súdu, ktorá je v zmysle zákona č. 553/2002 Z.z.
zverená dozornej rade žalovaného ako najvyššieho kontrolného orgánu žalovaného. Tá je následne, v
prípade zistenia nedostatkov, povinná upozorniť na ne správnu radu, vládu a Národnú radu Slovenskej
republiky. Je zrejmé, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 553/2002 Z.z. nevyplýva, že by predsedovi

správnej rady žalovaného bolo zverené oprávnenie, umožňujúce mu napadnúť neplatnosťou tie
ustanovenia Stanov žalovaného, ktoré považuje za nezákonné, a to žalobou o určenie ich neplatnosti.
Vzhľadom na to, že žalovaný je verejnoprávnou ustanovizňou, subjektom verejného práva a úlohy mu
zverené zákonom vykonáva vo verejnom záujme, má súd za to, že do jeho činnosti, ktorá spočíva
i v prijatí a zmene Stanov, nie je súd v občianskom súdnom konaní oprávnený v žiadnom prípade
zasahovať, a nie je teda oprávnený ani vyhlásiť vybrané články Stanov žalovaného za neplatné.

Žalobcom požadované určenie teda nemá oporu a hmotnoprávny základ v ustanoveniach zákona (tak
ako je tomu napríklad v prípade postupu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov).

5. Súd prvej inštancie taktiež konštatoval, že žalobca sa v rámci žaloby na určenie neplatnosti
niektorých ustanovení Stanov žalovaného , domáha vydania takého rozhodnutia súdu, na ktoré súd

nie je v občianskom súdnom konaní oprávnený. Súd totiž nemôže, bez výslovnej právnej úpravy
(článok 2, ods. 2 Ústavy SR) zasahovať do vnútorných záležitostí žalovaného. Tým je daný zákonný
rozsah súdnej ingerencie do aktov žalovaného vydaných jeho orgánmi, ktoré sú záväzné smerom do
vnútra žalovaného, pričom je výlučnou kompetenciou žalovaného zabezpečiť aj ich súlad so zákonom
č. 553/2002 Z.z. a inými všeobecne záväznými právnym predpismi, ako aj ich dodržiavanie, resp.

sankcionovanie ich nedodržiavania. Pokiaľ teda príslušný orgán žalovaného (správna rada) prijal v rámci
svojej právomoci rozhodnutie (schválil Stanovy odporcu ako základný organizačný predpis odporcu),
ktoré je i prípadne v rozpore so zákonom alebo tento obchádza, je tu daná kontrolná právomoc
príslušného kontrolného orgánu žalovaného (dozornej rady) sa týmto zaoberať, čím je vylúčený súčasný
zásah súdnej moci do činnosti žalovaného v podobe zabezpečenia súladnosti vnútorného predpisu s

ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj ich preskúmanie.

6. Podľa súdu prvej inštancie, žalovaný má postavenie samosprávnej organizácie, ktorá disponuje
vlastnou organizačnou štruktúrou, je dôsledkom normotvornej činnosti Národnej rady SR podľa
predpisov verejného práva. Keďže vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol na základe zmluvy v

zmysle súkromného práva, vzťah medzi nimi vznikol po splnení podmienok zo strany kandidáta na výkon
funkcie predsedu správnej rady ÚPN a to na základe zvolenia Národnou radou SR (§ 12 Zák. o pamäti
národa). Tento zákon umožňuje žalovanému vo vzťahu k žalobcovi ukladať povinnosti, pričom správny
orgán je vždy nadriadeným subjektom. Žalovaný ako orgán verejnej správy vo vzťahu k žalobcovi
nevystupuje ako zmluvný partner, ale ako správny orgán, ktorému zákon umožnil vo vzťahu ku všetkým

jej členom a na základe Stanov ukladať určité povinnosti (§ 9).

7. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto súd prvej inštancie zisťoval existenciu právomoci konať a
rozhodovať v tejto veci. Mal za to, že spor medzi žalobcom a žalovaným nie je sporom, ktorý vyplýva
z občianskoprávneho, pracovného, rodinného, prípadne obchodného alebo hospodárskeho vzťahu v

zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a zároveň s poukazom na ust. §
7 ods. 3 OSP, súd prvej inštancie zisťoval, či Zákon o pamäti národa výslovne odkazuje strany sporu,
aby v prípade vzniku sporu členstva v orgánoch ÚPN, riešili svoje spory v občianskom súdnom konaní.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že Zákon o pamäti národa neobsahuje ustanovenie o možnosti
dotknutej osoby tu riešiť svoj spor prostredníctvom občianskeho a súdneho konania.

8. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 2 ods. 3 zák.č. 757/2004 Z.z. a ust. § 103 a § 104 ods. 1
OSP. Konštatoval, že dozor nad tým, či činnosť žalovaného, jeho správnej rady a výboru je alebo nie je
v súlade so zákonom č. 553/2002 Z.z., inými všeobecnými záväznými právnymi predpismi a štatútom
ústavu, vykonáva dozorná rada ako najvyšší kontrolný orgánu ústavu (§ 14 ods. 1 a 2). Konštatoval, že

žalobca sa domáhal takej realizácie právomoci súdu, ktorá je v zmysle zákona č. 553/2002 Z.z. o pamäti
národa zverená dozornej rade žalovaného ako jeho najvyššieho kontrolného orgánu, pričom dozorná
rada je povinná upozorniť na zistenie nedostatkov správnu radu, vládu a Národnú radu SR. Dozorná
rada žalovaného listom zo dňa 05.12.2011 upozornila správnu radu žalovaného na nesúlad jej činnostipri schvaľovaní obsahu Stanov žalovaného v zmysle platnej legislatívy SR. Stanovy žalovaného, aj ich
zmeny podľa § 12 ods. 4 písm. b) citovaného zákona schvaľuje správna rada žalovaného, a preto súd
prvej inštancie s poukazom na ust. § 104 ods. 1 OSP konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti

uznesenia o zastavení konania bude vec postúpená Ústavu pamäti národa. Zároveň súd prvej inštancie
konštatoval, že v prípade, ak žalobca nebude spokojný s obsahom rozhodnutia ÚPN o zmene Stanov,
má právo napadnúť rozhodnutie správneho orgánu príslušnými opravnými prostriedkami.

9. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací

súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Mal za to, že súd prvej inštancie konanie zastavil bez toho, aby boli splnené procesné
podmienky na zastavenie konania, čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP.
Uviedol, že napadnuté uznesenie je nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a vnútorne rozporné a tiež
namietal nesprávne právne posúdenie ustanovení Zákona o pamäti národa a Občianskeho súdneho
poriadku.

10. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nemohol zastaviť konanie z dôvodu nedostatku právomoci
rozhodovať o podanej žalobe, pretože tým u žalobcu došlo k odopretiu spravodlivosti a k prístupu
súdu. Poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, § 3 až § 4 CSP, v zmysle ktorých sa zakladá koncepcia
súdu ako prioritizovaného orgánu ochrany práva s tým, že pokiaľ by určitá právna záležitosť nebola

v kompetenčných predpisoch pokrytá, platí nevyvrátiteľná domnienka, že patrí do právomoci súdu.
Poukázal na Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 2/2008 a IV. ÚS 284/2012-35, v zmysle ktorých právo
na súdnu ochranu je v demokratickej spoločnosti favorizované tak, že pri jeho výkone neprichádza
do úvahy ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne postupy, následkom ktorých by mohlo byť
jeho neodôvodnené obmedzenie, či dokonca popretie. Zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 1Cdo/145/2009 so zdôraznením na zásadu zákazu odopretia spravodlivosti. Žalobca
konštatoval, že neexistuje žiadny iný orgán, ktorý by mohol vo veci rozhodnúť, pretože Zákon o pamäti
národa v žiadnom svojom ustanovení neupravuje právomoc dozornej rady ÚPN, aby posudzovala a
rozhodovala o platnosti alebo neplatnosti Stanov ÚPN. Podľa žalobcu, dozorná rada dozerá na činnosť
a hospodárenie ústavu, jeho správnej rady a výboru, či je v súlade s týmto zákonom, inými všeobecne

záväznými právnymi predpismi a štatútom Ústavu. Toto ustanovenie upravuje dozornú radu výlučne
na kontrolu činnosti správnej rady a výboru, a preto dozorná rada nemôže rozhodnúť o neplatnosti,
resp. nezákonnosti Stanov ÚPN. Dozorná rada nemá postavenie kontrolného orgánu, ktorý nie je
orgánom verejnej správy, ale iba vnútorným orgánom ÚPN, navyše možným výsledkom kontrolnej
činnosti dozornej rady podľa § 14 ods. 2 Zákona o pamäti národa je jej možnosť upozorniť správnu

radu, vládu a Národnú radu SR na zistené nedostatky, čo je nástroj nepostačujúci. Zákon o pamäti
národa neopravuje ani právomoc správnej rady, aby rozhodla o neplatnosti Stanov ÚPN, správna rada
schvaľuje ústavu a ich zmenu. V prípade ak správna rada schváli Stanovy, ktoré sú v rozpore so
zákonom, neexistuje okrem súdu žiaden iný orgán, ktorý by bol oprávnený vo veci rozhodnúť a reálnym
a efektívnym spôsobom nastoliť zákonnosť.

11. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie konštatuje, že o zmene Stanov rozhoduje
Správna rada a na ďalšom inom mieste napadnutého uznesenia zároveň konštatuje, že o zmene Stanov
rozhoduje ÚPN ako orgán verejnej správy. Nie je preto zrejmé, ktorý orgán je oprávnený rozhodnúť vo
veci žalobcu.

12. Odvolanie žalobcu bolo súdom prvej inštancie doručené žalovanému dňa 28.10.2016 . Žalovaný sa
k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

13. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

CSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe
úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.
Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 01. 07. 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo
nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania odvolania, teda podľa príslušných

ustanovení OSP, rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť
takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov CSP, a to princípu spravodlivej ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátanenaplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy
procesného práva (článok II ods. 1 a ods. 2 CSP), vrátane článku III ods. 1 CSP.

14. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, §
382 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

15. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 185 ods. 1 CSP a to z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP
a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležite odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

16. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje sa odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci

skutkovýstav,saodvolacísúd,ktorýnezistilvpostupesúduprvejinštanciezhľadiskaprocesnoprávneho
žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu sa po
skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie konanie vo veci zastavil s tým, že po právoplatnosti uznesenia
bude vec postúpená Ústavu pamäti národa.

18. Neobstojí odvolacia námietka žalobcu že napadnuté uznesenie je nezrozumiteľné a
nepreskúmateľné a zároveň i vnútorne rozporné. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníkov konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov . Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v
súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. V čase, keď rozhodoval súd prvej inštancie platil

procesný právny predpis - OSP, platný do 30.6.2016, pričom v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2
OSP v odôvodnení rozsudku bolo potrebné uviesť, čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne bolo potrebné
vysvetliť, ktoré skutočnosti súd považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil. Súd mal dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu
ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z
hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia a účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných
a samotne rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré jasne, stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím nebolo porušené
právo žalobcu na spravodlivý proces, ktorý zahrňuje i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
a preto námietka žalobcu v tomto smere nie je dôvodná.

19. Pokiaľ žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR I . ÚS C 2/2008 a IV:ÚS 284/2012-35,bližšie
neuviedol v čom podľa neho napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v rozpore s ním citovanými
nálezmi Ústavného súdu. Taktiež sa to týka i uznesenia Najvyššieho súdu SR, spisová značka 1
Cdo 145/2009, ktorým žalobca zdôraznil zásadu zákazu odopretia spravodlivosti. Z tohto uznesenia

Najvyššieho súdu vyplýva, že Najvyšší súd SR dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v
Trenčíne odmietol, keď predtým skúmal, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla niektorá
z 2 aktov, či nešlo o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka konania,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka v návrhu na začatie konania, hoci bol podľazákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom alebo rozhodovania vylúčeným
sudcom, či konania pred nesprávne obsadeným súdom. Pokiaľ išlo o procesné vady, ktoré žalobkyňa
v dovolaní ani nenamietala a tieto v dovolacom konaní nevyšli najavo, dovolací súd osobitne skúmal

či v konaní bolo pred dovolacím súdom mohlo dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom
a dospel k jednoznačnému záveru, že dovolanie nie je prípustné ani podľa tohto ustanovenia, nakoľko
procesnú vadu podľa § 237 písm. f) OSP v konaní nezistil. Dovolací súd konštatoval, že nezabezpečenie
spravodlivej ochrany dovolateľka zjavne videla v tom, že súdy rozhodli v jej neprospech, keď žalobu
súd prvej inštancie zamietol a odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil. Dovolací súd konštatoval, že

subjektívne očakávania účastníka konania nezakladajú vadu konania podľa § 237 písm. f) O.s.p.
Dovolateľ taktiež namietal porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR, pričom podľa dovolacieho súdu
táto námietka dovolateľky nebola vôbec opodstatnená. Dovolací súd konštatoval, že odňatie možnosti
účastníka konania domáhať sa svojho práva na súde, ku, ktorému podľa dovolateľky v tomto prípade
došlo, možno v širšom poňatí chápať i ako tzv. denegatio iustitiae,t. j. odopretie spravodlivosti. Odopretie
spravodlivosti možno chápať ako stav vtedy, keď príslušný súd výslovne, či fakticky odmieta vo veci

konať. Ide, napríklad o situáciu, keď vo veci súd nerozhodne vôbec, alebo konanie zastaví bez toho,
aby boli na takýto postup splnené zákonné podmienky.

20. Odvolací súd v prejednávanej veci nezistil, že by sa súd prvej inštancie vecou po podaní žaloby
riadne nezaoberal, súd prvej inštancie vo veci konal, procesne nepochybil, keď konanie vo veci

zastavil z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia. Správne súd prvej inštancie
vec posúdil podľa zákona č.553/2002 Z.z., v zmysle ktorého Ústav pamäti národa je verejnoprávnou
ustanovizňou ktorej orgánmi sú: správna rada, výbor, dozorná rada, štatutárnym orgánom ústavu je
predseda správnej rady. Týmto orgánom zveril príslušné kompetencie a právomoci vymedzené v zákone
a zároveň ponechal úpravu o vzniku činnosti organizačných zložiek tejto verejnoprávnej ustanovizni,

keď napr. stanovy žalovaného, v zmysle ustanovenia § 12 ods. 4 citovaného zákona schvaľuje a mení
správna rada žalovaného. Žalovaný je verejnoprávnou inštitúciou ktorá disponuje vlastnou organizačnou
štruktúrou . Záver súdu prvej inštancie, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol na základe
zmluvy v zmysle súkromného práva je správny. Preto žalovaný ako orgán verejnej správy nevystupuje
vo vzťahu k žalobcovi ako zmluvný partner, ale ako správny orgán, ktorému boli zverené špecifikované

úlohy štátu a ktorý koná prostredníctvom svojich orgánov. Žalovanému ako verejnoprávnej inštitúcii,
ktorá je subjektom verejného práva, nemôže súd zasahovať a rozhodovať o tom, či jednotlivé články
stanov žalovaného, ktoré prijala správna rada žalovaného, sú, resp. nie sú platné. Všeobecný súd
nemôže bez výslovnej právnej úpravy zasahovať do vnútorných záležitostí žalovaného, vrátane stanov
žalovaného, ktoré boli vydané jeho orgánmi - správnou radou. Zákon č.553/2002 Z. z. neobsahuje

žiadne ustanovenie o možnosti dotknutého subjektu riešiť spor prostredníctvom všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní. Podľa § 7 ods. 3 OSP (procesný právny predpis platný do 30. 6. 2016 ),
iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len, ak to ustanovuje zákon.
Podľa článku 1 Civilného sporového poriadku (procesný právny predpis platný od 1. 7. 2016 ) len
spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva rozhoduje nezávislý a

nestrannýsúd,aktakáprávomocniejezákonomzverenáinémuorgánu.Podľa § 4CSPinésporyaveci
prejednávajú a rozhodujú súdy, len, ak to ustanovuje zákon . Zákon o pamäti národa neobsahuje žiadne
ustanovenie o možnosti dotknutého subjektu riešiť svoj spor prostredníctvom všeobecného súdu .Súdy
neprejednávajú a nerozhodujú právne veci, ktoré vyplývajú z verejnoprávnych vzťahov, s výnimkou
prípadov, ak zákon výslovne zveruje takejto právnej veci do právomoci civilného súdu.

21. Neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že nie je zrejmé v odôvodnení rozhodnutia, ktorý orgán je
oprávnený rozhodnúť o neplatnosti dotknutých stanov žalovaného, pretože realizácia tejto právomoci
je zverená dozornej rade žalovaného ako najvyššieho kontrolného úradu orgánu žalovaného .Dozorná
rada je najvyšším kontrolným orgánom ústavu; má troch členov, pričom dvoch členov volí a odvoláva

na návrh určeného výboru Národná rada Slovenskej republiky a jedného člena vymenúva a odvoláva
minister spravodlivosti SR. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 553/2002 Z.z., dozorná rada dozerá na činnosť
a hospodárenie ústavu a jeho správnej rady, či je v súlade s týmto zákonom, ostatnými právnymi
predpismi, organizačným poriadkom a vnútornými predpismi ústavu. Okrem iného sú členovia dozornej
rady oprávnení nahliadať do všetkých dokladov, týkajúcich sa činnosti ústavu. Dozorná rada upozorňuje

správnu radu, prezidenta Slovenskej republiky, vládu Slovenskej republiky a Národnú radu Slovenskej
republiky na zistené nedostatky.22. V zmysle ustanovenia § 12 ods. 4 písm. d) citovaného zákona správna rada schvaľuje stanovy
žalovaného ,vrátane ich zmien. Ak už v roku 2011 dozorná rada žalovaného upozornila písomne
správnu radu žalovaného na nesúlad činnosti pri schvaľovaní obsahu stanov žalovaného, bola

vecou žalovaného aby konal vo veci nesúladu činnosti správnej rady pri schvaľovaní obsahu stanov
žalovaného, prostredníctvom svojich orgánov, v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky.

23. V danej veci nejde o subjektívne právo, ide tu o verejnoprávnu inštitúciu, ktorej sú zverené
špecifické úlohy. Žalobca v danej veci sa domáha takej realizácie právomocí, ktorá bola zverená orgánu

žalovaného, konkrétne dozornej rade.

24. V odvolaní žalobca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej
inštancie zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia. V odvolaní uvedené argumenty
žalobcu nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

25. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s vysloveným právnym záverom súdu prvej
inštancie, na ktoré odôvodnenie, ktoré spĺňa všetky požiadavky ustanovenia § 220 ods. práce CSP
poukazuje a rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil .

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 396 ods. 1

CSP, v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP žalovaný mal plný úspech vo veci, avšak žiadne trovy
odvolacieho konania mu nevznikli a preto odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku.

27.Totorozhodnutieboloprijatéodvolacím senátompomeromhlasov3:0(§3ods.9zákonač.757/2004

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).