Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 27, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413211645
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4413211645.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Česká republika s.r.o.,
so sídlom Praha, Novodvorská 994, Česká republika, IČO: 25 117 483, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: B. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. u P.
XX, O. republika, trvale bytom H., Z. XX, o zaplatenie 82 240,28 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu

proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. 12. 2018 č. k. 10Csp/194/2017-176 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a žalovanej nepriznal nárok na náhradu

trov konania. Rozhodnutie právne oprel o ustanovenia § 9, § 161 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), o ust. Nariadenia Európskeho parlamentu a rady č.
1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ust.
Nariadenia Rady č. 44/2001 z 12. 12. 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 17. 05. 2013 voči žalovanej zaplatenia sumy 82 240,28 Kč s príslušenstvom titulom
nesplateného úveru. Právny vzťah medzi stranami sporu posúdil ako spotrebiteľský, pretože žalobný
nárok sa odvíja, okrem zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24. 11. 2009, uzatvorenej medzi O. R.
a.s., Praha 4, Olbrachtova 1929/62, IČ: 45 244 782 ako postupcom a EOS KSI Česká republika, s.r.o.,
Novodvorská 994, Praha, Česká republika, IČO: 25 117 483 ako postupníkom , aj zo zmluvy o úvere

č. XXXXXXXXXX zo dňa 05. 03. 2008, uzatvorenej medzi O. R. a.s., Praha 4, Olbrachtova 1929/62, IČ:
45 244 782, ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažnej
pôžičky do výške 70 000 Kč. Podľa údajov v citovanej zmluve o úvere, žalovaná ku dňu 05. 03. 2008
mala trvalý pobyt na adrese Y. H., Z. XXX/XX. Konštatoval, že sa jedná o vec s cudzím prvkom, pretože
po postúpení pohľadávky ako žalobca vystupuje obchodná spoločnosť so sídlom v Českej republike.
S ohľadom na to posudzoval, či vec patrí, alebo nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky. Pri

svojom rozhodovaní vychádzal z ust. § 16 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 12. 12. 2000 o
právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý
účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ
bydlisko. V konaní zistil, že žalovaná síce má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, čo však
nie je rozhodujúce, pretože na území Slovenskej republiky nemá bydlisko. Dôvodil, že na rozdiel od
trvalého pobytu sa za bydlisko považuje miesto, kde sa osoba reálne zdržiava s úmyslom zdržiavať sa

tam trvale. Poukázal na to, že vykonal rozsiahle šetrenia za účelom zistenia bydliska žalovanej či už
cestou Obecného úradu H., registra obyvateľov, Sociálnej poisťovne, polície, Úradu práce, sociálnychvecí a rodiny Nové Zámky, evidencie väzňov, zostali bezvýsledné. Výsluchom matky žalovanej zistil, že
žalovaná dlhodobo býva v O. republike spolu so svojim manželom a s maloletým dieťaťom vo veku 5 až
6 rokov, ktoré malo v septembri 2018 nastúpiť do prvého ročníka ZŠ, na adrese J. u P. XX, okres P. L.,

O. republika. Sestra žalovanej B. M. potvrdila, že niekedy v roku 2010 žalovaná odišla do O. republiky,
kde odvtedy nepretržite býva so svojim manželom a maloletým synom. Konštatoval tak, že žalovaná síce
má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, no bydlisko od roku 2010 má nepretržite v O. republike.
Vzhľadom na spotrebiteľský charakter veci s cudzím prvkom mal za to, že vo veci nie je daná právomoc
súdu Slovenskej republiky podľa čl. 16 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, ktorá rovnaká právna

úprava je obsiahnutá už aj v čl. 18 ods. 2 aktuálneho Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU)
č. 1215/2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. V
intenciách § 161 ods. 2 CSP k § 9 CSP preto konanie vo veci zastavil. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP argumentujúc, že žalobca podaním žaloby na súd,
ktorý nemá právomoc na prejednanie veci, zavinil zastavenie konania. Žalovanej však nepriznal nárok
na náhradu trov konania, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

3. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniaveciresp.,žesúddospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovým
zisteniam. Poukázal na ust. § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 1 zák. č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu

občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej aj „zákon o hlásení
pobytu“) a dôvodil, že ak by žalovaná mala úmysel zdržiavať sa na adrese v O. republike trvalo, potom
bolo jej povinnosťou v zmysle cit. ust. ohlásiť ohlasovni skončenie trvalého pobytu. Keďže trvalý pobyt
žalovanej je doposiaľ vedený na adrese Z. XX, XXX XX H., Slovenská republika, je zrejmé, že jej
úmyslom nie je vycestovanie do zahraničia s cieľom trvalo tam žiť. Zvýraznil, že bydliskom osoby sa

nerozumie miesto, kde sa osoba aktuálne, po určitú prechodnú dobu zdržuje, ale len miesto, kde má
osoba úmysel trvalo sa zdržiavať. V konaní nebolo spoľahlivo preukázané, že by žalovaná mala úmysel
trvalo zdržiavať sa na území O. republiky, preto jej bydliskom je k dnešnému dňu adresa Z. XX, XXX XX
H., Slovenská republika, na ktorej adrese má vedený trvalý pobyt a v zmysle ust. § 3 ods. 1 zák. o hlásení
pobytu je táto adresa bydliskom žalovanej. Prezentoval názor, že postup vo veci konajúceho súdu, ktorý

vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať, je spôsobilý vytvoriť pre žalobcu krajne nespravodlivú a
právne neúnosnú situáciu, kedy by na základe rovnakých informácií a podania žaloby na súde v Českej
republike by mohol tento súd vyhlásiť, že nemá právomoc vec prejednať, pretože bydliskom žalovanej je
Slovenská republika, na území ktorej má hlásený trvalý pobyt a nepodarilo sa zistiť, že by sa zdržiavala
na území Českej republiky s úmyslom zdržiavať sa tam natrvalo. V tejto súvislosti žalobca poukázal

aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/40/2018 z 29. 03. 2018. Považoval
za rozporné so zásadou spravodlivosti, ak by súd vyhlásil, že nemá právomoc vec prejednať napriek
informácii z Registra obyvateľov Slovenskej republiky o tom, že spotrebiteľka má trvalý pobyt na území
Slovenskej republiky a do dňa podania tejto informácie neoznámila v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona o
hlásení pobytu, že nemá záujem trvalo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky.

4. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou na súd prvej inštancie
dňa 16. 05. 2013 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 82 240,28 Kč s príslušenstvom titulom
nesplateného úveru. Súd prvej inštancie uvedený právny vzťah posúdil ako spotrebiteľský, pretože
samotný nárok sa odvíja od spotrebiteľskej zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 05. 03. 2008,

uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu O. R. a.s., Praha 4, Olbrachtova 1929/62, IČ: 45
244 782, ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou. Súd prvej inštancie konanie zastavil z dôvodu
nedostatku právomoci súdu v Slovenskej republike v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 12. 12.
2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach dôvodiac, že
žalovaná má hlásený trvalý pobyt na adrese Y. H., Z. XXX/XX, ale bydlisko má od roku 2010 nepretržite

v O. republike. V súdenej veci je preto spornou skutočnosť, súd ktorého členského štátu európskej únie
má medzinárodnú procesnú príslušnosť na prejednanie veci.6. Podľa § 3 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,
ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

7. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

8. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

9. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

10. Civilný sporový poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených
pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto

predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné
podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. Za
neodstrániteľné nedostatky sa považujú nedostatok právomoci súdu, litispendencia, res iudicata, ako
aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania. Neodstrániteľné nedostatky (podmienky) konania
majú za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť, prípadne

vec postúpiť inému orgánu.

11. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu, v tomto prípade súdu,
riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Civilný sporový poriadok vymedzuje
právomoc súdov v § 3 a 4 CSP. Ustanovenie § 3 CSP určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú

súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú
charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie
je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený
jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie

povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 3
CSP súdy prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú priamo na práve súkromnom,
ale len vtedy, ak to ustanovuje zákon (§ 4 CSP).

12. Právomoc súdu je jednou z podmienok konania (§ 161 ods. 1 CSP), ktorej existenciu súd skúma

z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť
konkrétny spor alebo vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý kedykoľvek počas
konaniavediekjehozastaveniu.Aksúdzistí,ženiejedanájehoprávomocnaprejednaniearozhodnutie
o veci s medzinárodným prvkom, konanie zastaví podľa ustanovenia § 161 ods. 2 CSP. Nemôže však
vec postúpiť súdu iného štátu; iba v odôvodnení svojho uznesenia poučí účastníkov o tom, že sa s

návrhom môžu obrátiť na príslušný úrad v cudzine (R 26/1987).

13. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty

Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

14. V tejto súvislosti má relevanciu najmä nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní
a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“), ktoré sa však
aplikuje len v prípade, ak sa nepoužije medzinárodná zmluva, ktorá nekoliduje s pôsobnosťou priamo

aplikovateľnej európskej normy.

15. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území
členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

16. Podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia, osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch
iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.17. Podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch
členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

18. Podľa čl. 17 nariadenia, od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou 1. dojednanou
po vzniku sporu, 2. ktorá umožňuje spotrebiteľovi začať konanie na iných súdoch, ktoré sú uvedené v
tomto oddiele, alebo 3. dojednanou medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy, ak obaja majú
v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, a ktorá udeľuje
právomoc súdom tohto členského štátu za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym

poriadkom tohto členského štátu.

19. Podľa čl. 59 ods. 1 nariadenia, na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom
vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.

20. Pôsobnosť nariadenia je potrebné posudzovať z hľadiska časovej a teritoriálnej pôsobnosti. Taktiež

je nutné aj posúdenie vecnej pôsobnosti nariadenia, ktorá bola splnená tým, že v tejto veci ide o spor
vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Nakoľko konanie vo veci sa začalo po 16. 05. 2013 a ide o spor zo
spotrebiteľskej zmluvy, právomoc súdov Slovenskej republiky v konaní s cudzím prvkom (t.j. žalovaný
zdržiavajúci sa v Českej republike ) je potrebné posudzovať podľa vyššie uvedeného nariadenia, tak
ako správne učinil i súd prvej inštancie.

21. V prejednávanej veci odvolací súd vo svetle zhora uvedených hľadísk dospel k záveru o vecne
správnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým konanie zastavil pre nedostatok právomoci súdov v
Slovenskej republike. Podstatným pre správne posúdenie právomoci súdu konať v predmetnej veci bolo
vyriešenie otázky, kde má žalovaná bydlisko. Podľa čl. 59 ods. 1 nariadenia na určenie, či má účastník

bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho
štátu. Otázku bydliska posudzuje teda súd podľa svojho národného práva, v predmetnom prípade práva
slovenského. Slovenský právny poriadok však pojem bydlisko v žiadnom svojom právnom predpise
nevymedzuje, preto pri určení, čo tento pojem znamená, treba vychádzať z ustálenej judikatúry.

22. Judikatúra chápe pojem bydlisko ako miesto, kde sa osoba skutočne trvale zdržuje, aj keď je
prihlásená na trvalý pobyt v obvode iného súdu. Pojmy bydlisko a trvalý pobyt nie je možné stotožňovať
(registrovaný právny stav), pretože fyzická osoba sa na mieste trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať.
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.02.2015, sp. zn. 4Cdo 40/2014).
Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III ÚS 239/2010-6 zo dňa 22. 06. 2010

konštatoval,žepriurčovanívšeobecnéhosúduobčananemôžebyťsmerodajnýmlenúdajojehotrvalom
pobyte, ktorý je zaznamenaný v príslušných evidenciách, ale má sa vychádzať z bydliska takejto osoby.
Pritom bydliskom je miesto pobytu osoby, ktorá má úmysel sa na danom mieste trvale (nie prechodne)
zdržiavať. Pojem bydlisko chápe aj české právo ako bydlisko faktické, t. j. miesto, kde sa osoba zdržuje
s úmyslom zdržovať sa tam trvalo. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30

Cdo 444/2002 sa bydliskom fyzickej osoby rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom táto osoba
býva s úmyslom sa tu zdržovať trvale. Bydliskom je najmä miesto, kde má fyzická osoba svoj byt, rodinu,
prípadne, kde pracuje, ak tam i býva.

23. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaná síce má hlásený trvalý pobyt

na území Slovenskej republiky, ale na území Slovenskej republiky nemá bydlisko. Z oznámenia Obce H.
je totiž zrejmé, že žalovaná sa v obci nezdržiava fyzicky, v Centrálnej evidencii osôb v Českej republike
mala vedený od 12. 05. 2016 do 30. 06. 2016 pobyt na adrese J. u P. XX, matka a sestra žalovanej
potvrdili, že žalovaná býva dlhodobo od roku 2010 v O. republike na adrese J. u P. XX spolu so svojim
manželom a s maloletým dieťaťom, ktoré od septembra 2018 nastúpilo do prvého ročníka ZŠ. Na

uvedenú adresu súd prvej inštancie i doručoval žalovanej žalobu s prílohami (č. l. 167), napadnuté
uznesenie(č.l.178),odvolaniežalobcu(č.l.194),ktoré listinyžalovanánatejtoadreseosobneprevzala.
Vychádzajúc z týchto zistení tak bolo v konaní preukázané, že žalovaná tým, že dlhodobo od roku 2010
býva spolu so svojou rodinou v Českej republike, prejavila svoj úmysel zdržiavať sa tam trvale a teda má
bydlisko v Českej republike, z ktorého dôvodu predmetný spor nepatrí do právomoci súdu Slovenskej

republiky. Za danej situácie žalobca mal žalobu v zmysle čl. 16 ods. 2 citovaného nariadenia podať
na súde toho členského štátu, v ktorom má žalovaná bydlisko, pričom od tohto ustanovenia je možné
odchýliť sa len dohodou v prípadoch ustanovených v čl. 19 citovaného nariadenia, avšak z obsahuspisu žiadna takáto dohoda nevyplýva. Súd prvej inštancie dôvodne tak v intenciách § 161 ods. 2 CSP
konanie vo veci zastavil.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, i keď v zásade jej nárok

na náhradu trov odvolacieho konania vznikol. Učinil tak v súlade s článkom 17 základných princípov
Civilného sporového poriadku zakotvujúcich procesnú ekonómiu, keď žalovanej v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).