Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/175/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416220568
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4416220568.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátuMgr.IngridRadošickejVallovejaMgr.AndreySzombathovej-Polákovej,vprávnejvecižalobkyne:
E.. A. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XXX, zast. Mgr. Romanom Desátom, advokátom, so sídlom
Trnava, Námestie SNP 3, proti žalovanému: O.. L. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., Sv. D. XXX/XX,
zast. Advokátska kancelária MHS Legal s. r. o., so sídlom Bratislava, Galvaniho 7/D, IČO: 36 866 687,
o zaplatenie 3.570 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 12. apríla 2019 č. k. 17C/342/2016-213 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.570
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 7.220 eur od 13. 07. 2015 do 22.
10. 2015, vo výške 5,05% ročne zo sumy 4.220 eur od 23. 10. 2015 do 22. 03. 2016, vo výške 5%
ročne zo sumy 3.970 eur od 23. 03. 2016 do 22. 09. 2016, vo výške 5% ročne zo sumy 3.570 eur
od 23. 09. 2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd žalobkyni priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%, o ktorom bude rozhodnuté súdom

prvej inštancie samostatným rozhodnutím. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 657, § 658 ods. 1,
§ 563, § 101, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v danom prípade sa žalobkyňa
žalobným návrhom domáhala proti žalovanému o zaplatenie žalovanej sumy 3.570 eur titulom ústnej
zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť žalovanému poskytnutá dňa 06. 12. 2013 bezhotovostným prevodom
z úveru žalobkyne, ktorý si žalobkyňa zobrala za účelom poskytnutia pôžičky žalovanému, bez toho,
aby sa strany dohodli na konečnej splatnosti úveru, resp. bez akejkoľvek dohody o splátkach. Žalovaný
potvrdil vo svojom vyjadrení k žalobe z 11. 08. 2017, že žalovaná mu zaslala na účet sumu vo výške

9.400 eur, ktorú použil ako časť splátky leasingového vzťahu medzi ním a spoločnosťou VB Leasing
spol. s r. o., avšak sa bránil tým, že od začiatku túto sumu považoval za podiel žalobkyne na úhrade
nákladov spojených so životom v spoločnej domácnosti, k čomu predložil výpis z účtu preukazujúci
úhrady za nájomné, elektrinu a plyn. V danom prípade mal súd preukázané, že žalobkyňa dňa 05.
12. 2013 uzatvorila zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bola na účet prevedená suma pôžičky vo
výške 9.500 eur dňa 05. 12. 2013 (o čom svedčí zmluva o úvere), ktorú následne dňa 06. 12. 2013
poukázala bezhotovostne na účet žalovaného č. 2915951022/1100 vo výške 9.400 eur, o čom svedčí

predložený výpis z účtu žalobkyne a ktorú skutočnosť o tom, že takáto suma bola prevedená na jeho
účet, potvrdil aj žalovaný, ako aj skutočnosť, že uvedenú sumu použil na splátku z leasingovej zmluvy.
O uzatvorení ústnej zmluvy o pôžičke svedčia predovšetkým úhrady zo strany žalovaného, popísané
v bode 8. odôvodnenia rozsudku v celkovej výške 5.830 eur, za situácie, keď suma úhrady 50 eur zodňa 25. 03. 2015 mala podľa žalobkyne a žalovaného predstavovať nájomné, ktoré si určil žalovaný.
Z predloženého výpisu z účtu mal súd preukázané, že úhrady síce neboli vykonávané pravidelne a v
rovnakej výške, avšak prvá úhrada zo strany žalovaného bola vykonaná vo výške 150 eur už 12. 12.

2013, t. j. krátko po poskytnutí pôžičky vo výške cca rovnajúcej sa splátke úveru (splátka bola vo výške
154,69 eura). Následne žalovaný od 12. 05. 2014 do 25. 03. 2015 vykonal ďalšie štyri úhrady spolu
vo výške 370 eur, pričom jednotlivé platby špecifikoval ako „SP“ a úhradu z 12. 05. 2014 špecifikoval
ako „SP - vrátenie pôžičky“ a úhradu z 25. 03. 2015 ako „SP + čiastka nájmu“. Z výpovede žalobkyne
mal súd za preukázané, že strany sporu žili v spoločnej domácnosti od roku 2010 do júna 2015, kedy

mali ukončiť spolužitie. Z výpisu z účtu žalobkyne mal súd preukázané, že žalovaný aj po ukončení
spolužitia vykonal ďalších 5 čiastočných úhrad na účet žalobkyne spolu vo výške 5.310 eur, ktoré boli
opätovne špecifikované ako „SP“ a úhrady z 22. 03. 2016 a 22. 09. 2016 ako „SP + pomoc“. Súd v rámci
predbežného právneho posúdenia veci špecifikoval sporné skutočnosti a to aj skratky, teda špecifikáciu
jednotlivých úhrad. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil za účelom ozrejmenia špecifikácie úhrad,
a preto súd na základe vyhodnotenia dokazovania usúdil, že sa jedná o skratku „SP ako splátka“.

Žalobkyňa pri svojej výpovedi tvrdila, že po tom, ako žalovaný nedostal úver na úhradu leasingovej
splátky, pretože jeho príjem mu nepostačoval na zabezpečenie úveru, žalobkyňu požiadal, aby si úver
vybavilaona,keďževtomčasebolazamestnaná,pričompodľajejvýpovedejejžalovanýbolnápomocný
pri vybavovaní úveru, z tohto dôvodu sa na úvere o údajoch klienta nachádza aj elektronický kontakt na
žalovaného a prisľúbil jej, že jej ju v krátkom čase vráti. Skutočnosť, že žalobkyňa žalovanému poskytla

pôžičku preukazuje aj elektronická komunikácia medzi žalobkyňou a žalovaným zo dňa 08. 09. 2015,
16. 10. 2015 a 01. 04. 2015 popísaná v bode 11. odôvodnenia, ktorú žalovaný nerozporoval, nepoprel
skutočnosti v nej uvedené a nepoprel ani to, že by nešlo o komunikáciu medzi ním a žalobkyňou. V rámci
uvedenej komunikácie mal súd preukázané, že žalovaný potvrdzoval, že ak by mu bolo vyplatených
10.000 eur z Košíc, nemusel by si brať úver, že bol 1,5 roka nezamestnaný, že zisťoval, aký je zostatok

úveru a sľuboval ho žalobkyni uhradiť. Žalovaný sa v spore bránil tým, že sumu 9.400 eur považoval za
podiel žalobkyne na nákladoch spojených so spoločnou domácnosťou, k čomu predložil výpis z účtu za
obdobie od 20. 12. 2011 do 20. 11. 2013, ktorým preukazoval náklady za nájomné, elektrinu, plyn, oproti
ktorému žalobkyňa predložila taktiež výpis z účtu za obdobie od 01. 01. 2014 do 27. 02. 2015, ktorým
tiež preukazovala tie isté náklady, pričom žalovaný nepreukázal, že by sa so žalobkyňou vzájomne

dohodol na započítaní sumy 9.400 eur na uvedené náklady a ani na úhrady za školné, a preto tieto
skutočnosti súd v spore nepovažoval za preukázané. Následne žalovaný tvrdil v tom istom vyjadrení, že
údajné splátky pôžičky, ktoré zasielal na účet žalobkyne po ich rozchode považoval za morálnu pomoc
žalobkyni, ktorá bola v zlej finančnej situácii, ako aj za to, že osobný automobil, na ktorého splátku
leasingu bola suma 9.400 eur použitá, užíval žalovaný. Toto tvrdenie žalovaného súd považoval za

účelové a v rozpore s jeho predchádzajúcim tvrdením o započítaní na náklady na domácnosť. Za tejto
situácie a na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci mal súd za preukázané
uzatvorenie neformalizovanej ústnej zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ medzi stranami sporu, na základe
ktorej žalobkyňa dňa 06. 12. 2013 poskytla žalovanému pôžičku vo výške 9.400 eur bezhotovostne a bez
určenia doby splatnosti s tým, že žalovaný jej pôžičku v krátkej dobe vráti. Zároveň mal súd preukázané

z preloženej výzvy z 07. 07. 2015 a podacieho hárku z 08. 07. 2015, že žalobkyňa cestou právneho
zástupcu vyzvala žalovaného na vrátenie pôžičky v celom rozsahu do 3 dní od doručenia výzvy.
Žalovaná v spore preukázala poskytnutie pôžičky žalovanému, pričom žalovaný v spore nepreukázal
svoju obranu tvrdenú vo vyššie uvedenom vyjadrení a ani to, že by poskytnutú pôžičku v celom
rozsahu splatil, a preto ho súd zaviazal na zaplatenie sumy 3.570 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi

poskytnutou sumou pôžičky vo výške 9.400 eur a vykonanými úhradami zo strany žalovaného vo výške
5.830 eur. Súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 odsek 1, 2 OZ
s poukazom na § 563 OZ a nariadenia vlády SR č. 87/95 Zb. účinného v čase vzniku omeškania,
keď mal preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou pôžičky po tom, ako bol vyzvaný
na jej zaplatenie a následne po čiastočných úhradách. Čo sa týka námietky žalovaného o premlčaní

nároku, súd poukázal na § 103 OZ, podľa ktorého, ak nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Ako bolo
vyššieuvedené,pripôžičkeneboladohodnutásplatnosť.Pripohľadávkeztitulupôžičky,priktorejnebola
dohodnutásplatnosť,trojročnálehotazačalaplynúťdeňpoposkytnutípôžičky,keďbezhotovostnýpríkaz
na poskytnutie pôžičky bol daný dňa 06. 12. 2013, o čom svedčí výpis z účtu, a preto premlčacia lehota

začala plynúť najskôr dňa 07. 12. 2013, t. j. po poskytnutí pôžičky a k jej uplynutiu mohlo dôjsť najskôr
dňa 07. 12. 2016. Žaloba však bola podaná na súd dňa 06. 12. 2016, a preto námietka o premlčaní
nároku zo strany žalovaného nie je dôvodná. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa §
262 odsek 1 CSP s poukazom na § 255 odsek 1 CSP, keď žalobkyňa bola v spore v plnom rozsahuúspešná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie,
odôvodniac ho tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne posúdil po právnej stránke. Žalovaný od začiatku konania
tvrdil a dôkazmi preukázal, že medzi ním a žalobkyňou nešlo o uzavretie zmluvy o pôžičke, ale o
poskytnutie finančných prostriedkov za účelom financovania spoločnej domácnosti, nakoľko väčšinu

nákladov uhrádzal samotný žalovaný. Počas trvania spoločného vzťahu tieto prostriedky rovnako
vnímala aj samotná žalobkyňa, pričom k zmene jej postoja došlo až po ukončení vzťahu a ukončení
zasielania finančnej pomoci zo strany žalovaného, ktorý to považoval za vhodné a slušné, keďže po
ukončení vzájomného spolunažívania nebola žalobkyňa v optimálnej finančnej situácii. O tomto svedčí
aj skutočnosť, že žalovaný do istej doby posielal finančné čiastky, ako výpomoc po ukončení ich vzťahu.
Medzi žalobkyňou a žalovaným bolo štandardné, že v prípade, keď jeden z nich hradil náklady na

domácnosťaspoločnévýdavky,takdruhýprispievalfinančne,abytietonákladynehradillenjedenznich.
Celkom evidentným príkladom okrem sumy 9.400 eur, časť ktorej je predmetom tohto sporu, je aj úhrada
školného žalobkyne zo strany žalovaného. Žalovaný túto úhradu zrealizoval z vlastných prostriedkov,
nakoľko žalobkyňa v tomto období realizovala úhrady nákladov domácnosti. V prípade časti školného,
ktorémalobyťuhrádzanéžalovanýmpoodovzdanífinančnejhotovostižalobkyňoužalovanému,uviedol,

že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by finančnú hotovosť odovzdala žalovanému.
Žalovaný všetky úhrady školného realizoval z vlastných prostriedkov, nakoľko to považoval vo vzťahu
za korektné, keďže žalobkyňa prispela na náklady spoločnej domácnosti sumou 9.600 eur. Aj z týchto
skutočností vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný mali fungovanie v spoločnom vzťahu založené na
vzájomnom podieľaní sa na financovaní chodu spoločnej domácnosti, pričom pokiaľ nebolo z jednej

strany možné v určitom období prispievať na financovanie, bolo to kompenzované v neskoršom období,
prípadne realizáciou úhrady v prospech druhej strany. Údajná komunikácia žalobkyne a žalovaného nie
je relevantným dôkazom, nakoľko z nej nie je žiadnym spôsobom preukázané, že ide o komunikáciu zo
stranyžalovaného,ktorýtotopopiera.Idetotižokomunikáciunasociálnejsieti,kdežalovanýnemákonto
pod menom, ktoré je uvedené na predmetnej komunikácii, a preto nemôže ísť o relevantný dôkaz, ktorý

by bol spôsobilý preukázať uzavretie zmluvy o pôžičke. Ide tu len o preukázané dohady, ktoré súd bez
podrobnejšieho skúmania prevzal za svoje a odôvodňuje nimi vznik údajného zmluvného vzťahu medzi
žalobkyňouažalovaným.Mázato,žesúddospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,pričomvdôsledku
toho nesprávne posúdil vec po právnej stránke, keď vyhodnotil, že medzi žalobkyňou a žalovaným
vznikol zmluvný vzťah, pričom však takýto vzťah podľa vykonaných dôkazov celkom jednoznačne

nemohol vzniknúť, keďže o rovnaký vzťah by potom išlo aj v prípade úhrad realizovaných na školné
žalobkyne zo strany žalovaného, pričom žalobkyňa už tieto úhrady nevnímala ako pôžičku, ale ako
vyrovnanieúhradydospoločnejdomácnosti,keďžetaktojejtovrámciargumentácievyhovovalo.Vrámci
samotného rozhodnutia súd nedostatočne vysvetlil, prečo mal za to, že žalovaný nepreukázal tvrdenie
o tom, že prostriedky poskytnuté žalobkyňou boli príspevkom do spoločnej domácnosti. Žalovaný

pritom predložil viacero dôkazov o tom, akým spôsobom fungovalo financovanie spoločnej domácnosti,
ako aj vzájomné úhrady nákladov medzi účastníkmi konania, pričom žalobkyňa celkom účelovo za
pôžičku označila len ňou poskytnuté prostriedky, avšak úhrady realizované zo strany žalovaného v
prospech záväzkov žalobkyne už označuje ako vysporiadanie nákladov na spoločnú domácnosť. Práve
posúdenie týchto tvrdení, ktoré podľa jeho názoru celkom bezpochyby preukazujú účelovosť tvrdení

žalobkyne, nebolo zo strany súdu žiadnym spôsobom zdôvodnené a vysvetlené, čo považuje za
podstatné porušenie povinností súdov riadne a zrozumiteľne odôvodniť svoje rozhodnutie. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyňa
peniaze, ktorých vrátenia sa domáha v tomto súdnom konaní, poskytla nenávratne ako svoj príspevok
do domácnosti, nebolo žiadnym relevantným spôsobom preukázané. Naopak, žalobkyňa svoje tvrdenie,
že uplatňovaná pohľadávka je pôžičkou, preukázala viacerými dôkazmi a skutočnosťami, s ktorými
sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyňa poskytla žalovanému

peniaze ako príspevok do domácnosti je napokon v rozpore aj so samotným tvrdením žalovaného, ktorý
potvrdil, že peniaze poskytnuté žalobkyňou použil na úhradu svojho záväzku z titulu lízingovej splátky
motorového vozidla, ktorý mu vznikol ako živnostníkovi na základe lízingovej zmluvy, ktorúpredložil do súdneho spisu. Účel použitia peňazí, ktoré žalobkyňa poskytla žalovanému, bol nesporný
a nešlo o žiadny príspevok na domácnosť, ale úhradu záväzku žalovaného ako podnikateľa. Auto
nebolo súčasťou domácnosti žalobkyne a žalovaného, patrilo do obchodného majetku žalovaného ako

živnostníka. Uviedla, že poskytnutie žalovanej sumy ako pôžičky potvrdzuje elektronickú komunikáciu
medzi ňou a žalovaným, v ktorej sa žalovaný výslovne vyjadroval, že peniaze jej vráti v čo najkratšom
možnom čase tak, aby bol predčasne uhradený úver, ktorý si žalobkyňa zobrala len z dôvodu, aby mohla
žalovanému poskytnúť pôžičku. Žalovaný o. i. výslovne uviedol, že pôjde so žalobkyňou do banky za
účelom zistenia výšky dlžnej sumy úveru a vloženia peňazí na účet. Uvedené správanie žalovaného

potvrdzuje, že existovala medzi ním a žalobkyňou dohoda o vrátení predmetných peňazí, tzn. pôžička.
Žalovaný tiež uviedol v elektronickej komunikácii žalobkyni, že mu nebola uhradená odmena „za prácu
v Košiciach“ vo výške cca 10.000 eur, ktorú vymáha a v krátkom čase by malo dôjsť k jej vymoženiu;
žalovaný výslovne uviedol, že ak by mu uvedené peniaze z titulu odmeny za jeho prácu boli poskytnuté,
tak by mu nevznikol problém s úhradou lízingovej splátky za auto a uhradil by ju z vlastných peňažných
prostriedkov. Poukázala tiež na skutočnosť, že žalovaný sa o úvere, ktorý si zobrala žalobkyňa za

účelom poskytnutia pôžičky žalovanému, vyjadroval ako o vlastnom záväzku. Žalovaný už 12. 12.
2013, tzn. 5 dní po tom, ako mu žalobkyňa poskytla peniaze, vrátil žalobkyni sumu vo výške 150
eur, išlo o sumu približne vo výške splátky úveru, ktorý si zobrala žalobkyňa len preto, aby mohla
poskytnúť pôžičku žalovanému, pričom splatnosť úverovej splátky bola k 15. dňu mesiaca. Žalovaný
následne vrátil žalobkyni viacerými úhradami (celkovo vykonal 10 úhrad) sumu v celkovej výške 5.830

eur, pričom pri v poradí druhej splátke uviedol poznámku vrátenie zápožičky. Pri všetkých vykonaných
bezhotovostných úhradách žalovaného v prospech účtu žalobkyni bola uvedená skratka „SP“, ktorú súd
prvej inštancie vyhodnotil tak, že ide o skratku slova „splátka“, pričom uvedené súd výslovne uviedol v
rámci svojho predbežného právneho posúdenia veci a žalovaný a ani jeho právny zástupca uvedené
stanovisko súdu nerozporovali. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného opierajúce sa o jeho údajné úhrady

školného žalobkyni a údajné úhrady nákladov na domácnosť, žalobkyňa sa komplexne vyjadrila k
týmto tvrdeniam žalovaného vo svojom vyjadrení zo dňa 07. 11. 2017. Poukázala na tvrdenie súdu,
že nebola preukázaná žiadna okolnosť, na základe ktorej by bolo možné tvrdiť, že žalobkyňa úhradou
sumy, ktorej vrátenie sa domáha v tomto súdnom konaní, mala kompenzovať iné úhrady žalovaného
v prospech žalobkyni. Na rozdiel od uvedených úhrad žalovaného, pri sume poskytnutej žalobkyňou

žalovanému (pri žalovanej sume) existujú viaceré skutočnosti, ktoré potvrdzujú, že žalovaná suma
bola poskytnutá ako pôžička. V kontexte vyššie uvedeného tiež poukázala na žalobkyňou popísané
okolnosti, ktoré viedli ku vzniku situácie, že žalobkyňa poskytla žalovanému peniaze a ktoré taktiež
potvrdzujú, že išlo o pôžičku. Žalovaný nedisponoval peňažnými prostriedkami na úhradu lízingovej
splátky, išlo o poslednú, tretiu lízingovú splátku, všetky predošlé lízingové splátky uhrádzal žalovaný.

Nakoľko žalovaný bol v danom čase nezamestnaný a jeho ostatný vykázaný príjem ako SZČO bol
nízky, žalovanému nebol poskytnutý úver na financovanie lízingovej splátky. Tieto skutkové tvrdenia
žalobkyne žalovaný v priebehu prvostupňového konania nepoprel. Z dôvodu existencie uvedených
skutočností žalovaný požiadal žalobkyňu, aby si zobrala úver, keďže ona spĺňala podmienky na jeho
poskytnutie s tým, že žalovaný ho fakticky považoval za svoj vlastný úver, čo aj vyplýva z predloženej

elektronickej dokumentácie medzi žalobkyňou a žalovaným (bod 11. prvostupňového rozsudku) a tiež
z potvrdenia predloženého žalobkyňou (bod 7. prvostupňového rozsudku), z ktorého je zrejmé, že
v úverovej zmluve bol kontaktný údaj (email adresa) na žalovaného, nie na žalobkyňu (žalobkyňa
vystupovala v úverovej zmluve len formálne ako dlžník). Žalobkyňa predložila elektronickú komunikáciu
medzi ňou a žalovaným ako prílohu svojho vyjadrenia zo dňa 07. 11. 2017, na ktoré žalovaný reagoval

len vyjadrením, že chce spor urovnať mimosúdne. Žalovaný v priebehu prvostupňového konania ani
raz nespochybnil autentickosť elektronickej komunikácie predloženej žalobkyňou. Až v rámci odvolania
žalovaný uvádza, že popiera, že by išlo o komunikáciu z jeho strany. Ide o účelové a lživé tvrdenie
žalovaného a predovšetkým ide o tvrdenie, na ktoré nie je možné v rámci odvolacieho konanie prihliadať.
Vzhľadom k tomu, že žalovaný v priebehu prvostupňového konania ani raz nepoprel dôkaz predložený

žalobkyňou v podobe elektronickej komunikácie a tiež nepoprel ani tvrdenia žalobkyne uvádzané na
základe uvedeného dôkazu, išlo o nesporné skutkové tvrdenia žalobkyne. V nadväznosti na uvedené
súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam uvedeným v bode 20., resp. 11. svojho
rozsudku. Keďže bolo povinnosťou žalovaného uviesť všetky skutočnosti na svoju obranu do ukončenia
dokazovania v konaní na súde prvej inštancie, nie je možné na uvedené tvrdenie žalovaného v

rámci odvolacieho konania prihliadať. Na základe všetkých doteraz uvedených skutočností považovala
rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a žiadala odvolací súd, aby ho ako vecne správny
potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania.4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania,
ktoré mu predchádzalo, bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní, dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.

1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie, vychádzajúc z nesporných tvrdení strán a
preukázaných tvrdení strán dospel k správnemu právnemu záveru, keď žalobe žalobkyne vyhovel.

5. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 3.570 eur spolu s úrokom
z omeškania 5,05% ročne zo sumy 7.220 eur od 13. 07. 2015 do 22. 10. 2015, vo výške 5,05% ročne

zo sumy 4.220 eur od 23. 10. 20045 do 22. 03. 20016, vo výške 5% ročne zo sumy 3.970 eur od 23.
03. 2016 do 22. 09. 2016, vo výške 5% ročne zo sumy 3.570 eur od 23. 09. 2016 do zaplatenia a
trov konania. Napadnutým rozsudkom bolo žalobe žalobkyne vyhovené v celom rozsahu. V dôsledku
odvolania žalovaného je predmetom preskúmania odvolacím súdom.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník

môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel k
záveru, že súd prvej inštancie, vychádzajúc z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie, dospel

k správnemu právnemu záveru, že medzi stranami bolo preukázané uzavretie pôžičky, bolo preukázané
zaslanie peňažných prostriedkov v sume 9.400 eur žalobkyňou na účet žalovaného, a to dňa 06. 12.
2013, čo žalovaný ani nepopieral. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie v
tom, keď neakceptoval obranu žalobcu spočívajúcu v tom, že tieto finančné prostriedky žalobkyne boli
príspevkom na chod domácnosti, pričom s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa v plnom rozsahu

stotožňuje a na jeho dôvody odkazuje.

10. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú
procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

11. Ustanovenie § 366 CSP upravuje novoty v odvolacom konaní, teda upravuje, za akých podmienok
sa v odvolacom konaní pripúšťa použitie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej

obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie.

12. Keďže odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolateľa viazaný, posudzoval správnosť výroku
napadnutého rozsudku len vo vzťahu k žalovaným uvádzaným dôvodom, pričom jeho tvrdenie, že
žalobkyňa predmetnou sumou financovala spoločnú domácnosť, nakoľko väčšinu nákladov uhrádzal

žalovaný, v konaní preukázaná nebola. Z výpisov z účtu žalobkyne za obdobie 01/2014 až 03/2015
vyplýva, že plyn, nájomné a elektrinu za byt v tomto období platila žalobkyňa. Žalobkyňa ozrejmila aj
to, prečo časť školného za jej štúdium bola vyplácaná z účtu žalovaného, pričom platby za školné 3
x 448 eur, platené 09/2010, 01/2011 a 09/2011 boli uhradené poštovou poukážkou a od školského
roku 2012/2013 takouto formou školné nebolo možné posielať, len bezhotovostne. Zaplatenie školného

však nebolo predmetom tohto konania a nepreukazuje ani žalovaného tvrdenie o úhrade nákladov na
spoločnú domácnosť. Žalovaný pritom na jednej strane tvrdil, že školné uhrádzal z dôvodu, že žalobkyňa
v tomto období realizovala úhrady nákladov domácnosti a na druhej strane tvrdí, že nakoľko uhrádzal
väčšinu nákladov, sumou 9.400 eur sa mala podieľať na nákladoch domácnosti. Čo sa týka tvrdeniažalovaného v odvolaní, že údajná komunikácia žalobkyne a žalovaného nie je relevantným dôkazom,
nakoľko z nej nie je žiadnym spôsobom preukázané, že ide o komunikáciu zo strany žalovaného, ktorý
toto popiera, tento prostriedok procesnej obrany použil žalovaný prvýkrát až v odvolacom konaní, pričom

ideo neprípustnúnovotuvodvolacomkonaní,naktorúodvolacísúdneprihliadol.Potrebnéjetiežuviesť,
že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 15. 03. 2019 uviedol veľmi podrobné právne posúdenie veci,
v rámci ktorého sa vyjadril aj k elektronickej komunikácii, pričom uviedol, že skutkové tvrdenia žalobkyne
žalovaným ohľadne tejto komunikácie neboli popreté, preto ich súd považuje za nesporné. Žalovaný
ani na toto predbežné právne posúdenie veci súdom nereagoval a do ukončenia dokazovania na súde

prvej inštancie elektronickú komunikáciu nepoprel a nenavrhol na jej popretie ani žiaden dôkaz. Preto aj
odvolací súd vychádzal z toho, že skutkové tvrdenia žalobkyne o elektronickej komunikácii so žalovaným
boli nesporné a súd z nich správne vychádzal. Žalobkyňa v konaní preukázala predloženými dokladmi
svoje tvrdenie, že úver si zobrala na to, aby mohla požičať peniaze žalovanému na úhradu splátky
leasingu, ktorých časová následnosť toto tvrdenie žalobkyne preukazuje. Úverovú zmluvu žalobkyňa
podpísala dňa 05. 12. 2013 a v tento deň jej boli finančné prostriedky z úverovej zmluvy pripísané na

účet. Následne dňa 06. 12. 2013 previedla sumu 9.400 eur na účet žalovaného, ktorý potom dňa 07. 12.
2013 uhradil leasingovú splátku vo výške 12.378,60 eura. To, že z peňazí, ktoré žalovaný obdržal od
žalobkyne, zaplatil časť splátky leasingu, žalovaný ani nepoprel, avšak jeho tvrdenia o úhrade nákladov
na domácnosť žalobkyňou práve v čase splatnosti leasingovej splátky v konaní nepreukázal, pričom
žalobkyňa svoje skutkové tvrdenia preukázala dôkazmi, z ktorých súd prvej inštancie aj vychádzal,

pričom ich vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti. Z uvedených dôvodov je záver súdu prvej inštancie
správny, odvolanie žalovaného nedôvodné, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262

ods. 1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

14. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že v rozsudku súdu prvej inštancie je nesprávne označený

právny zástupca žalovaného, keď jeho správne označenie je Advokátska kancelária MHS Legal s. r.
o., so sídlom Bratislava, Galvaniho 7/D, IČO: 36 866 687, preto je potrebné aby súd prvej inštancie
označenie právneho zástupcu žalovaného v napadnutom rozsudku postupom podľa § 224 CSP opravil.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).