Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/241/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203271
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112203271.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov

senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobkyne: L.. U. E., O. Y.
XX.XX.XXXX, V.: V., V. XX, zastúpená spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom: Bratislava,
Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika v jej mene Národná banka
Slovenska, so sídlom: Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody v sume 4.747,93 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.marca
2017, č. k. 10C/23/2012 - 591, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.marca 2017, č. k. 10C/23/2012 - 591,

v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom 13.03.2017, č. k. 10C/23/2012 - 591, zamietol návrh žalobkyne,
ktorým sa domáhala uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 241.661,05 eur s 9,25 % úrokom
z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň zamietol návrh

žalobkyne doručený súdu prvej inštancie dňa 19.02.2014 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru Európskej únie.

2. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým návrh na zaplatenie istiny 241.661,05 eur s príslušenstvom
zamietol odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že na základe zisteného skutkového stavu

do 01.06.2010 - Národná banka Slovenska, ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh v
súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu,
ktoré bolo Národnej banke Slovenska povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Z
obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva a ani
po rokovaní so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva.
Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd prvej inštancie preukázaný
zo zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.08.2007. Družstvo dňa

10.10.2007 doručilo Národnej banke Slovenska list s tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu
zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných.
Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev, vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že
vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s.,jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo
týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody, ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy
medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym

spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje,
ktorých emitentmi by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s.. Družstvo zdôraznilo,
že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou
družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu
dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli

naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom
finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám
nebolo zrejmé, že by Národná banka Slovenska disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým
družstvám. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.04.2010
požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.
potom, čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako

aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu žalovanej mal súd prvej inštancie za preukázané, že
Národná banka Slovenska vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s cennými
papiermi dohľad na mieste. Národná banka Slovenska v tomto období vyzvala Družstvo listom zo
dňa 20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo
mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná banka Slovenska zistila,

že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných dôkazov mal súd
prvej inštancie ďalej za preukázané, že Družstvo predložilo Národnej banke Slovenska dňa 28.04.2010
žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa §
21 ods. 1 písm. a) zákona č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.05.2010
na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po

opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho
Národná banka Slovenska rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26.08.2010 konanie vo veci žiadosti
o schválenie dodatkov k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím
Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. GUV-1744/2010 z 08.12.2010, právoplatné 16.12.2010.
Národná banka Slovenska súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144

ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovenia §129 ods. 3 v spojení s ustanovením §
128 ods.1 písm. b), c) a h) zákona o cenných papieroch a § 125c ods.1 v spojení s § 127ods.4
zákona o cenných papieroch, rozhodnutím ODT -10890-4/2010 z 30.05.2011, právoplatné 18.07.2011.
Týmto rozhodnutím Národná banka Slovenska Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak
nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže Národná banka Slovenska takéto kompetencie

voči Družstvu, ako podnikateľskému subjektu nemala. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že
Národná banka Slovenska na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva, ako aj Obchodníka s
cennými papiermi, podala dňa 27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení
zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii,
vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010, bolo dňa

10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona. Súd prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval
v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobkyňa bola povinná preukázať zákonné podmienky
vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v príčinnej súvislosti s

nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého
bola členkou. Zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody musia byť splnené
kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže
zbaviť. Žalobkyňa musí nesprávny úradný postup orgánu štátu spoľahlivo preukázať ako aj, že jej vznikla
škoda v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Podľa názoru súdu prvej

inštancie žalobkyňa nepreukázala, že by Národná banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne
úradne postupovala. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že Národná banka Slovenska až od
účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na
skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava schválený prospekt investície.
Národná banka Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z.z. o
dohľade nad finančným trhom.3. Súd prvej inštancie uviedol, že návrh vo veci samej zamietol z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala
už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný postup

Národnej banky Slovenska a z dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými podmienkami vzniku
zodpovednosti štátu výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, nezaoberal. Súd prvej inštancie súčasne
konštatoval, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných
papieroch regulovaná len čiastočne, v § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch. Alternatívne

investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu
a Rady č. 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a
doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č.1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernica
EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66 ods.1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať
do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho
návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a

zákona č. 566/2001 o cenných papieroch. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že nárok na náhradu
škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. Uznesením Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010 mal súd prvej inštancie za preukázané, že na majetok
Družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz. Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu škody uplatnila

v konkurznom konaní, čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa
posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - žalobkyne ako predpokladu vzniku škody
spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu, alebo až vtedy,
keď nebude nárok žalobkyne na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený.
Pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty úpadcu popretá. Žalobkyňa podala incidenčnú žalobu.

Konkurz vyhlásený na majetok Družstva nie je doposiaľ právoplatne ukončený, preto nie je možné ustáliť
výšku škody, ktorá žalobkyni vznikla a žalobu je možné preto podľa súdu prvej inštancie považovať
za predčasne podanú. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nárok na náhradu škody podľa zákona
č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne
uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi

iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je
povinný ho vydať. Preto ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má
povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešne domáhanie sa úhrady pohľadávky
voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb.
alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. S poukazom na tieto skutočnosti

súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za predčasne podanú. Súd prvej inštancie žalobu zamietol ako
predčasne podanú aj z dôvodu, že žalobkyňa ako bývalá členka družstva, ktorá sa stane v dôsledku
nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody
môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods.4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok
vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia

§ 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8
explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu
škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu,
že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu
škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže

uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený
konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie
družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva,
ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za
škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky žalobkyne na náhradu škody voči vyššie

uvedeným subjektom Družstva vylučuje možnosť, podľa názoru súdu prvej inštancie, aby sa žalobkyňa
domáhala náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobkyňa nepreukázala, že by bez
svojej viny sa bezúspešne domáhala náhrady škody voči subjektom Družstva. Skutočnou škodou je
aj ujma spočívajúca neuspokojenej pohľadávke žalobkyne ako veriteľa voči subjektom Družstva, ktorú
náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu

verejnej moci. Táto škoda však vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu
za škodu až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.
Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný
postup, ktorého by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu kdohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by
prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobkyni
vznikla škoda. Žalobkyňa poukázala, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu

zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi, pričom uviedla,
že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od žalobkyne Obchodníkovi s
cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými
papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z
uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti vyplývajúce

mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na
základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči
Obchodníkovi s cennými papiermi titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky)
dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
NárodnejbankySlovenskaspočívajúcomvzanedbanídohľadunadObchodníkomscennýmipapiermi.V
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným

subjektom t.j. Obchodníkom s cennými papiermi mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je
však subjekt odlišný od žalobkyne. Podľa názoru súdu prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov je
prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom
s cennými papiermi v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane žalobkyne nedošlo k vzniku
škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky

Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, preto sa súd
takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Podľa názoru súdu prvej inštancie
žalovaná v konaní preukázala, že Národná banka Slovenska dohľad nad dohliadaným subjektom -
Družstvom nezanedbala. Súd sa priklonil k názoru žalovanej, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom
len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 zákona o cenných papieroch. V súlade s uvedenými
stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho
úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných papieroch), t.j. či obsahuje všetky údaje
a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície
zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci Národnej

banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona
obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov žalobcu verejnej ponuky majetkových
hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10
zákona o cenných papieroch). Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, pretože v takom prípade, by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Národná banka

Slovenska až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že štát Slovenská
republika, nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov,
v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase
stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Žalobkyňa, ako členka Družstva (podnikateľského

subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden
vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého
členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v
zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Žalobkyňa nepreukázala, že počas členstva
v Družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasahovala do

činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych
zástupcov Družstva. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu
zamietolvcelomrozsahuakoneodôvodnenú.Onáhradetrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa
255 ods. 1 CSP, tak že úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, z dôvodu, že žalovanej v
súvislosti s vedením konania trovy nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobkyne na zaplatenie istiny
v sume 241.661,05 eur s príslušenstvom zamietol, podala žalobkyňa včas odvolanie dôvodiac tým, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.
b/ O. s. p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p.). Rozsudok súdu prvej inštancie navrhla v napadnutom výroku zmeniť a jeho návrhuvyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň
žiadal priznať náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie
nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého

súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči
nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s
ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože
nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len

formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č.
566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva označil za úplne irelevantný, nakoľko

nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.
Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať
o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia

zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že
nebola "bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd žalobu zamietol aj z
dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany žalovanej

nedošlo, odobril podľa jeho názoru výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej
úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu
zákonanaúkorobčanov,ktoríakovhodnéazákonomchránenézhodnotenieichfinančnýchprostriedkov
zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných žalovanou, čím je takéto investovanie dané
na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich

má chrániť aj prostredníctvom žalovanej. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa
ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií
a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa
ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007,
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,

patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že
žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou
bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne
pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom

povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že
má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť,
vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka
s cennými papiermi, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných
subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod

sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka Ing. Zdenka Juricu, Csc., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.
s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo

prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení
o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,

či už členom predstavenstva alebo konateľom, Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio
Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom
s cennými papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovis cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre
svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-

eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné
kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s
cennými papiermi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s cennými papiermi
alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými papiermi). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa

žalobkyne vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka
svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla
rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojím zanedbateľným dohľadom
ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým,
že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala
činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva

jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní
ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investície, pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo,
nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom

2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov
v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne
minimálne od 01.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných
prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické

zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo
svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná
banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala.
Žalobkyňa ďalej dôvodila, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať

veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a
nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či
aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne ako veriteľa
v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá
čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky zo dňa 11.04.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy
ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma
preto podľa žalobkyne neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak
žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovanej
a súdu prvej inštancie povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje

žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, naopak, pripúšťa regresnú náhradu.
Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon
o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného
skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,

zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa
zákona o konkurze. Taktiež namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva,
želistinnédôkazyvyžiadanéprvoinštančnýmsúdom,resp.predloženéúčastníkmikonania,neboliriadne
vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 OSP, s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.01.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázala na to, že súd prvej inštancie vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne

identických veciach, mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z
ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti
z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na
základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k správnemu,logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že je povinnosťou
všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie

otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS

241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 58/2012). Dôvodila, že podstatou
práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne. Jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedla, že žalobkyňa
sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba
odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného

nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol
preukázaný a neexistuje a žalobkyňa nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho
nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom.
Poukázala na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými

subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Konštatovala, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky

a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe
voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené v
ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a zákona o cenných papieroch. Žalobkyňa
mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti
dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší

alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná
banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie
povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti
a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom
uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná
banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že
povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4
zákonaocennýchpapierochvznenízákonač.558/2008Z.z.stanovenávyhlasovateľoviverejnejponuky

majetkových hodnôt až od 01.01.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových
hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal
a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,

pričomžiadenzákonneukladalvyhlasovateľomverejnejponukymajetkovýchhodnôt,narozdielodiných
dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené

alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať
taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to
bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo

nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o
cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a
či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmyslebývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka
Slovenskanepotvrdzovalaaaninemohlapotvrdzovať,pretožemohlapostupovaťlenvsúladesbývalými
ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných

ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov
v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu

Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý poukázala žalobkyňa, žalovaná uviedla, že tento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených
v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na

majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku
škody štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia súdu bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát
nemôže zbaviť s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom

a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady
tejto zodpovednosti za škodu. Žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v
akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí
na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak
sa právo veriteľa (žalobkyne) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke žalobkyne,

že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a
pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné
vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.09.2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto
dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku,

mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho
zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne
zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K
námietkam žalobkyne, ktorá vytýkala prvoinštančnému súdu nevykonanie listinných dôkazov v súlade s
ustanovením§129ods.1O.s.p.uviedla,ževzápisniciopojednávanísíceniejeosobitneuvedené,žena

tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva,
že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise oboznámil (vykonal),
pričom presne špecifikoval, o aké doklady išlo. Pokiaľ aj v zápisnici výslovne neuviedol, že prečítal určité
listiny alebo ich časti, tak súdu, ako aj procesným stranám, bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre
známy z inej činnosti súdu prvej inštancie, pretože na Okresnom súde Bratislava I. je podľa dostupných

informácií podaných cca 800 žalôb na rovnakom skutkovom a právnom základe. Navyše poukázala na
to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 27.02.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje,
sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom

základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Žalovanej
je známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom
a právnom základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010, na ktorý sa žalobkyňa v tejto
súvislosti odvolávala, poukázal na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom

poukázal na jeho inú časť a skutočnosť, že zo zápisníc súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že
súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§379 a §380
ods. 1 Civilného sporového poriadku ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie

pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie preto
ako vecne a právne správny potvrdil (§387 ods.1, 2 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.11.2019(§ 378 CSP, § 219 ods. 3 CSP) a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny
zástupca žalobkyne, upovedomení zákonným spôsobom.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v zamietajúcej časti potvrdil, pretože je vo výroku
vecne správnym a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok
odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Na doplnenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie
správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke.

Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP (platného a účinného
v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie) V ňom dal súd prvej inštancie jasnú a presvedčivú
odpoveďnapodstatnúotázku,prečožalobenanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.nevyhovel.
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.

Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo

sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho

požiadavkami (I. ÚS 50/2004 ).

8. Je nepochybné, že žalobkyňa sa svojou žalobou domáha uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej
škodu v sume 4.747,93 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.04.2011 do zaplatenia
podľazákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmene

niektorých zákonov, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska špecifikovaným v podanej žalobe, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka
Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo
ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a § 125c ods. 1
v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch. Národná banka Slovenska

zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť,
hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná, v prijatí nedostatočných
opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo malo všetky získané
peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s

cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov,
ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska
prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že žalobkyňa nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr,
najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu

poskytovať nemohol.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.04.2011, č. k. 3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011.

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749,
ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť
s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj
cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od

emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 %
ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo

strany obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa
01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 566/2001

Z.z. a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. Hmotnoprávnym
základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti,
ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok,

ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003
Z.z. v ustanovení § 9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa
konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,

ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v
právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym
úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj

nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky). Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba
javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O

vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom
otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len
v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve

vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou

spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy

ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa,
aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v
logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznikškody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či
okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych

súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by
škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky
právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu
tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná
súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností

adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez
tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne
okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je
právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
pretozásadnývýznamotázka,včomkonkrétnespočívaškoda(majetkováujma),zaktorújepožadovaná

náhrada. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým

majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré
by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený
je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že
škoda vznikla. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v
preskúmavanejvecibolnesprávny,jevymedzenie"správnehoúradnéhopostupu"azistenie,žeNárodná

banka Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať
aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva
a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v
posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s
výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a

povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska
bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
Družstvu uložená s účinnosťou až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.
4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods. 1. zákona č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať

povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred
01.01.2009. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona č. 566/2001 Z.z.
vykonanej zákonom č. 558/2008 Z.z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície.
Z povahy veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo
možné kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že

Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený Prospekt investície až od 01.06.2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129
ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z. rozšírené povinnosti družstva,
a preto pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla
Národná banka Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo

samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou
žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva,
nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto
smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá
by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne

považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že
štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle
presne zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť
zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným,

zasahujúcim do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup
žalobkyňa vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke
Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo
zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojípri aplikácii zákona viac práv. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými
papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných
papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v

praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva,
čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho-ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona č.
566/2001 Z.z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi
využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si

pritom ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj
na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov
vykonávaných prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky
Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej
banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto

činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v
rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za
účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania
na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania.
Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči

Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

10. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk
(16.596,96 eur), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,

č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné. Žalobkyňa sa nemôže
v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom
pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci,
keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky

Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu, odlišný od
subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

11. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej
inštancie, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup

v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že
postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre
vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy),

hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska
žalobkyňa očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanej. V daných
prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri
tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z
hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať (za splnenia zákonných podmienok)

zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak žalobkyňa v priebehu celého konania pred súdom
prvej inštancie vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti je
zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli
zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie žalobkyne otvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti opatrení
prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať
s objektívnou realitou. V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo

dňa 11.04.2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011, na majetok Družstva ako úpadcu,
odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči
žalovanej môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobkyňa nemohla dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však žalobkyňa pohľadávku, ktorá je
predmetom tohto sporu, uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla. Nárok na náhradu

škody od štátu by mohla žalobkyňa uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej
vydania v konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje
vznikškodyakomajetkovejujmy,atýmajkonkurenciuprávnejúpravyzodpovednostizaškodusprávnou
úpravou konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.05.2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005).

12.Súdprvejinštancievovecivykonaldokazovaniesprávnymsmerom,znehovyvodilsprávneskutkové
závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne
také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre ňu priaznivé rozhodnutie.
Nestačí uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia § 363 CSP, tieto musí odvolateľ aj

odôvodniť skutočnými dôvodmi, čo sa ale v prejednávanej veci nestalo. Z obsahu spisu nevyplýva,
žeby v konaní pred súdom prvej inštancie nastala taká vada, takú ani sám odvolateľka netvrdila, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§
380 CSP). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 OSP (platného a
účinného v čase vydania rozsudku). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné

a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 odsek 1, § 262 odsek 1 a

§ 255 odsek 2 CSP žalovanej ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Z obsahu spisu v rámci odvolacieho konania totiž vyplýva, že žalovanej žiadne trovy
nevznikli. Odvolací súd prihliadol na hospodárnosť konania, lebo na základe § 262 ods. 2 CSP by bolo
potrebné po právoplatnosti tohto rozsudku vydať samostatné rozhodnutie o výške náhrady trov konania
a nakoľko žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, nebolo by jej možné titulom ich náhrady žiadnu

sumu priznať.

14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového

poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).