Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 16, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/498/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211204464
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3211204464.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne vo veci navrhovateľky F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXXX/XX, B., zast.
Mgr. F. A., advokátkou so sídlom X. 8, XXX XX B. proti odporkyni 1/ F. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
V. XX, odporcovi 2/ M. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. nad B., K nemocnici XXX/XX, odporkyni
3/ P. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. nad B., Q. XXXX/XX, odporca 1/- 3/ zastúpení JUDr. T. F.,
advokátkou, so sídlom B., Y. XX, odporcovi 4/ Mgr. P. O.,nar. XX.XX.XXXX trvale bytom X. B., O. XXX/

XX, zast. JUDr. Z. V., advokátkou, so sídlom B., Y. XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 23. mája
2013, č. k. 3C/153/2011-207, v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 23. mája 2013, č. k. 3C/153/2011-207, bolo

rozhodnuté tak, že návrh sa zamieta, navrhovateľka je povinná odporkyni 1/ až 3/ zaplatiť náhradu trov
konania -trov právneho zastúpenia vo výške 846,06 € k rukám advokáta JUDr. T. F., so sídlom B., Y. XX,
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi 4/ náhradu
trov konania - trov právneho zastúpenia vo výške 596,58 € k rukám advokáta JUDr. Z. V., advokátkou,
so sídlom B., Údernícka XX, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že navrhovateľka sa návrhom doručeným

dňa 20.10.2011 domáhala, aby súd určil, že Notárska zápisnica N 93/01, NZ 93/01 zo dňa 24.04.2001
o vydržaní nehnuteľnosti spísaná v Notárskej kancelárii v K., ul. 17. Z. XXXX/X pre notárkou JUDr. V.
J. ohľadom vydržania nehnuteľností je neplatná. Zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania.
V návrhu uviedla, že je právny nástupca zomrelej V. P., rod. F. narodenej XX.XX.XXXX, ktorá bola
dcérou X. a T. F., čo preukazuje rodným listom a rozhodnutím o dedičstve po T. F.. Podľa jej vedomostí,
ktoré získala až v súvislosti s konaním na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou č.k. 4C/147/2010,

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. V., obce V. ako parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria vo
výmere 67 m2, parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1679m2, par. č. XXX záhrady vo
výmere 757 m2 a rod. dom súp. č. XXX na parc. č. XXX/X (ďalej spoločné aj ako nehnuteľnosti) strýko
navrhovateľa, dnes už nebohý T. F., rod. F., rod. č. XXXXXX/XXX, bytom V. XX, uviedol nepravdivé
údaje do notárskej zápisnice č. N 93/01, NZ 93/01 o vydržaní nehnuteľnosti. Na základe tvrdených
skutočností bola spísaná notárska zápisnica č. N 93/01. NZ 93/01, ktorou osvedčila notárka JUDr. V.

J. vydržanie vyššie uvedených nehnuteľností v prospech T. F.. Vzhľadom na fakt, že T. F., naposledy
bytom V. XX, narodený XX.XX.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX, právnymi nástupcami sa stali manželka
F. F., rod. Q., dcéra M. B., rod. F. a dcéra P. B., rod. F. na základe osvedčenia o dedičstve č. 2D
164/2009, D not 344/2009, zo dňa 26.02.2010, spísaného notárom JUDr. V. F.. Po zistení uvedených
skutočností navrhovateľka, ako dedička po svojej matke V. P., ktorá bola sestrou T. F., sa cíti byť ukrátená
na svojich právach - vlastníckych k nehnuteľnostiam. V dôsledku konania T. F. neboli predmetné

vydržané nehnuteľnosti zaradené do dedičstva po rodičoch T. F. a jeho sestier M. F. a V. P. rod. F.. Podľa
názoru navrhovateľky nie je pravdou, že sú splnené podmienky pre vydržanie. T. F. musel vedieť, ženehnuteľnosti, ktoré vydržal, patria do bezpodielového spoluvlastníctva jeho rodičov. Navyše v čase,
kedy ako prehlasuje užíval nehnuteľnosti slobodne a dobrovoľne, t.j. od roku 1963, tieto boli v užívaní
jeho otca, ktorý zomrel až XX.XX.XXXX a matky T. ktorá zomrela až v roku XXXX. Nie je teda pravdou,

že uvedené nehnuteľnosti užíval slobodne a dobrovoľne od roku 1963. V tom čase žili aj otec T.
F. - X. F., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, aj matka T. F., zomrelá XX.XX.XXXX, ktorí tieto nehnuteľnosti
užívali, teda spoluvlastníci nehnuteľností boli nielen známi, ale aj živí a reálne nehnuteľnosti užívali,
čo vyvracia tvrdenie T. F., že nehnuteľnosti užíval. Podľa § 134 Občianskeho zákonníka nehnuteľnosť
je možné vydržať, ak ju mal oprávnený držiteľ v držbe 10 rokov. To znamená, že držiteľ musí mať

vec vo svojej nepretržitej, sústavnej držbe po zákonom stanovenú dobu, musí byť aj dobromyseľný.
Dobromyseľnosť sa zakladá na tom, že držiteľ musí byť presvedčený, že vec alebo právo mu patrí. Musí
sa opierať o objektívne okolnosti, za ktorých sa s vecou nakladá. Podľa aktuálnej právnej úpravy sa pri
vydržaní skúma, či držiteľ mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec naozaj patrí. V tomto
konkrétnom prípade už aj s ohľadom na stav, že T. F. mal súrodencov a žiadny právny úkon rodičov o
darovaníaleboinomprevodenehnuteľnostínaT.F.vykonanýnebol,týmtosvojímúkonomukrátil svojich

súrodencov o podiel na nehnuteľnostiach, teda o vlastnícke /spoluvlastnícke/ právo. V tomto ohľade
považuje navrhovateľka za nesporné, že T. F. mal pochybnosti, že mu nehnuteľnosti v celom rozsahu
patrili a zároveň má za to, že predmetný nárok nie je nárokom premlčaným. V danom prípade T. F.
nebol dobromyseľným, nakoľko v čase, ako prehlásil, že užíval nehnuteľnosti od roku 1963, nie je možné
a právne dovolené charakterizovať toto jeho užívanie ako „dobrovoľnú“ držbu. K samotnému pojmu

užívania, v zmysle ustanovení znaleckého posudku 1902009 znalca Ing. D. V., predmetom ktorého bolo
ocenenie rodinného domu súp. č. XXX, k. ú. V., sa uvádza na str. 4, bod 3.1.1. cit.: " dom užívaný nebol,
nakoľko ak by slúžil na bývanie, nemohol byť neobývaný, neudržiavaný. Naliehavý právny záujem vidí
navrhovateľka v tom, že je tu daný stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcami
tým, že je ohrozené právne postavenie navrhovateľky ako spoluvlastníka nehnuteľnosti a tento stav nie

je možné inými prostriedkami odstrániť. Odporca 4/ je zapísaný na liste vlastníctva ako vlastník a teda
jediným podkladom, ktorým by došlo k vykonaniu zmeny zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností, je
súdne rozhodnutie.

Odporcovia 1/ až 4/ žiadali návrh v celom rozsahu zamietnuť a uplatnil právo na náhradu trov konania.

Uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č. k. 3C/153/2011-168, zo dňa 15.05.2012 okresný
súd na základe návrhu navrhovateľky pripustil zmenu návrhu nasledovného znenia: "Určuje sa, že
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. V., obce V. ako pozemky reg. "C" KN- parc. č. XXX/X zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 67 m2, parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1679

m2, parc. č. XXX záhrady vo výmere 757 m2 a rod. dom súp. č. XXX na parc. č. XXX/X spoločne
zapísané na liste vlastníctva č. XXX Správy katastra Bánovce nad Bebravou, patria do bezpodielového
spoluvlastníctva X. F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX a jeho manželke T. F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX,
spoločne bytom V. XXX v podiele 1/1.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej poukázal na to, že vo veci vykonal dokazovanie
oboznámením návrhu, zmeny návrhu, vyjadreniami odporcov, výsluchom účastníkov konania, svedkov
a listinami: Notárska zápisnica N 93/01, NZ 93/01( č.l. 5-8), rodný list navrhovateľky (č.l. 9), občiansky
preukaz navrhovateľky ( č.l. 10), osvedčenie o dedičstve 2D/164/2009( č.l. 11), znalecký posudok č.
190/2002 ( č.l. 20-28), výpis listu vlastníctva č. 275 (č.l. 30), Rozhodnutie D 914/72-10( č.l. 94), zápisnice

z dedičského konania D 914/72 ( č.l. 95 a 96), rozhodnutie o dedičstve D 537/89 (č.l. 107), list T. F.
adresovaný JUDr. F. V. (č.l. 108), osvedčenie o dedičstve 1D/147/2008 ( č.l. 109), kópia LV XXXX
(č.l. 113), žaloba (č.l. 117), čestné vyhlásenie M. F. (č.l. 120), správa zo Správy katastra (č.l. 135), list
vlastníctva č. 275, 10 (č.l. 134-140), rozhodnutie 2D 423/90-15 s prílohami (č.l. 145-151), fotokópia PKV
č. 16,271,522 (č.l. 152-162), geometrický plán č. 35211393-81/00 (č.l. 163-165), kúpna zmluva medzi

T. F. a odporcom 4/ (č.l. 166), výpis z listu vlastníctva č. XXX, spismi spis notárky JUDr. J. N 9301NZ
9301, spis Okresného súdu Bánovce ne nad Bebravou 2D/164/2009, spis Okresného súdu Topoľčany D
914/72, spis Okresného súdu Bánovce nad Bebravou 4C/147/2010. Následne okresný súd opísal obsah
jednotlivých vykonaných dôkazov.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel
k záveru, že návrh je nedôvodný. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej iba O.s.p.) návrhom
na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je,alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Povinnosť preukázať, či v čase rozhodovania
súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje navrhovateľa. Vo
všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je vtedy, ak je tu

daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením
navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť, pričom
nie je dôležité, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej
kvalifikácie tých pomerov, ktoré sú ohrozené neistotou, a teda predstavujú nebezpečenstvo budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom. Určovací návrh je spravidla vždy prípustný vo vzťahu

k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci návrhu môže byť jedným z predpokladov na
vykonanie obnovy vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Predmetom konania bolo určenie, že
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. V., obce V. ako pozemky reg. "C" KN- parc. č. XXX/X zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 67 m2, parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere
1679 m2, parc. č. XXX záhrady vo výmere 757 m2 a rod. dom súp. č. XXX na parc. č. XXX/X
spoločne zapísané na liste vlastníctva č. XXX Správy katastra Bánovce nad Bebravou, patria do

bezpodielového spoluvlastníctva X. F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX a jeho manželke T. F., rod. F., nar.
XX.XX.XXXX, spoločne bytom V. XXX v podiele 1/1, z dôvodu, že predchádzajúci evidovaný vlastník
týchto nehnuteľností T. F., ktorý tieto nadobudol vydržaním (a ktorý neskôr tieto nehnuteľnosti na základe
kúpnej zmluvy previedol na odporcu 4/), nesplnil podmienky pre vydržanie podľa ust. § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

Okresnýsúdďalejpoukázalnaznenie§132ods.1,§134ods.1,3,§872ods.6Občianskehozákonníka,
§ 116 ods. 1 zákon č. 141/1950 Sb. (účinného do 31.3.1964), § 135a Občianskeho zákonníka účinného
od 01.04.1984 do 31.12.1991 a § 507a ods. 3 zákona č. 131/1982 Sb. (Prechodné ustanovenia k
úpravám účinným od 1. apríla 1983).

Podľa názoru okresného súdu v konaní nebolo sporné, že odporca 4/ je v súčasnosti výlučným
vlastníkom jednotlivých sporných nehnuteľností špecifikovaných v návrhu a táto skutočnosť je
preukázaná listom vlastníctva. Vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam nadobudol na základe kúpnej
zmluvy. V konaní nebolo sporné, že odporkyňa 1/ až 3/ sú právnymi nástupcami Alberta F., ktorý na

odporcu4/previedolvlastníckeprávo.Vkonanínebolosporné,ženavrhovateľkajedcérousestryT.F.,V.
P. rod. F., ktorá zomrela dňa 28.02.1989 a vnučkou X. F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX
a T. F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, zomr. X.X.XXXX . V konaní nebolo sporné, že k nehnuteľnostiam, ktoré
súpredmetomsporuaktorébolivovlastníctveprávnehopredchodcuodporkýň1/až3/T.F.,bolipôvodne
v pozemkovej knihe (podľa v spise nachádzajúcich sa PKV č. XX,XXX XXX) v príslušných založených

pozemkových vložkách evidované zápisy so spoluvlastníckym režimom aj iných spoluvlastníkov. Medzi
pôvodnými spoluvlastníkmi však došlo k reálnej deľbe s vlastníckymi účinkami. Uvedené ani jeden
z účastníkov nespochybnil a uvedené vyplýva aj z výpovede M. F.. Okresný súd poukázal nato, že
navrhovateľka sa domáha určenia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam tiež ako celku, v podiele
1/1. Sporné v konaní zostalo, či T. F. sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností titulom vydržania.

Okresný súd ďalej poukázal na to, že:

1. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je

vlastníkom. Predmetom vydržania môže byť hnuteľná aj nehnuteľná vec (vrátane bytov a nebytových
priestorov), ktorá je individuálne určená.
2. K zákonným predpokladom vydržania patria:
a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,
b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas

zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri hnuteľnostiach tri roky a pri nehnuteľnostiach desať rokov.
Prekážkou nepretržitosti nie je právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže
započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Plynutie vydržacej doby je
pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou.
3. Primerané použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na začiatok a trvanie doby

potrebnej na vydržanie vlastníckeho práva dokazuje, že vydržacia doba je doplnením pravidiel o
premlčaní. Tieto ustanovenia z premlčania zásadne vylučujú premlčanie vlastníckeho práva, ale
uplynutie rovnakej doby, za splnenia zákonných podmienok, odôvodňuje záver o zániku vlastníckehopráva u doterajšieho vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva u inej osoby než vlastníka. Po uplynutí
vydržacejdobysaoprávnenýdržiteľstávavlastníkomvecibezsplneniaakýchkoľvekďalšíchpodmienok.
4. Predmetom vydržania nemôžu byť veci, ktoré sú uvedené v § 125.

5. Vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez toho, aby sa o tom muselo rozhodnúť. Z toho vyplýva,
že vydržacia doba sa mohla skončiť pred účinnosťou súčasnej právnej úpravy. Preto je dôležité zisťovať:
-kedy sa skončila oprávnená nepretržitá držba a vydržacia doba,
-aký zákonný predpis bol platný a účinný v čase začatia a skončenia vydržacej doby, pretože okamih
vznikuvlastníckehoprávatrebaposudzovaťpodľatýchtopredpisov(napr.podľauhorskéhoobyčajového

práva, podľa zákona č. 141/1950 Zb. a pod.),
-aká bola vtedajšia konštantná judikatúra súdov v sporoch o nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním,
-aká je intertemporálna úprava v platnom a účinnom zákone obsahujúcom takýto spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva. Oprávnený je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je treba vždy hodnotiť

objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, ale vždy
treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, respektíve nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvod na pochybnosti
o tom, že mu veci alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých
vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok

vznik práva. Dôkazné bremeno nadobudnutia vlastníctva titulom vydržania je na účastníkovi, ktorý právo
uplatňuje. Prvou podmienkou je preukázanie právneho titulu vstupu do oprávnenej držby.

Okresný súd sa v ďalšom zaoberal tým, či Albert F. nadobudol sporné nehnuteľnosti vydržaním, t.j.
či boli splnené vyššie uvedené podmienky vydržania, ktoré skutočnosti odporca 1/ až 4/ v konaní

nimi navrhnutými dôkaznými prostriedkami preukazovali. Navrhovateľka v konaní popierala pravdivosť
skutočností, ktoré spôsobili vznik vlastníckeho práva T. F. k sporným nehnuteľnostiam.

Podľa zistení okresného súdu zo spisu JUDr. V. J., notárky so sídlom v K., N 93/01 a NZ 93/01 vyplýva,
že T. F. sa dostavil pred táto notárku a požiadal ju, aby spísala osvedčenie vyhlásenia o vydržaní

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa zák. č. 323/92 Zb., na základe ktorého bol T. F. zapísaný
ako vlastník sporných nehnuteľností. Notárka JUDr. V. J. dňa 25.04.2001 vydala Osvedčenie vyhlásenia
o vydržaní aj na základe čestného vyhlásenia E. F. a X. X. a Obce V., podľa ktorého T. F. nerušene
užíva parc. č. XXX/X-rodinný dom č. XXX, parc. č. XXX/X tridsať rokov po zomrelej matke T. F.. S
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mal okresný súd za to, že je nesporne objektívne preukázané

tvrdenie T. F., ktoré vyhlásil pred notárkou, že nehnuteľnosti užíva v prírode dobromyseľne, nerušene
a nepretržite od roku 1963 zákonom ustanovenú dobu, s týmito nakladá ako s vlastnými a berie z nich
úžitok. V tomto roku došlo medzi jeho rodičmi a ním k formálnej dohode o prevode nehnuteľností na
neho. Dôkazom toho sú aj výpovede svedkov vypočutých v konaní, ktorí považovali T. F. za vlastníka.
Vypočutý svedkovia uviedli, že sestra T. F., V. P. (od ktorej si navrhovateľka uplatňuje svoje právo), bola

z týchto nehnuteľností vyplatená. Uvedené potvrdila vo svojom prehlásení aj druhá sestra T. F. Emília
F.. Svedok E. F. uviedol, že pozná dom a pozemky na jame, v dome na jame bývali F. a vedľa býval
pán F. a že vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú užívala rodina F., bol B., on tam hospodáril. T. F. vystupoval
ako vlastník nehnuteľnosti po otcovej smrti. Svedok na hospodárstvo chodieval v 50-tych rokoch tak
do 70-tych rokov, nebolo to často. Býval tam T. spolu s manželkou a deťmi. T. nespomínal, že na jame

má podiel ešte aj V.. Svedok M. F. uviedol, že starý X. F. už bol dosť starý, tak pásaval kravy a potom
už ani to nie, bol len v izbe, jeho syn B. sa staral o celú svoju čiastku jamy. Uviedol, že vlastníkom
nehnuteľností na jame v časti, ktorú mali F., bol B. F.. V. F. bola vyplatená z nehnuteľností, bola vyplatená
z celej jamy, takto sa to chápalo. Osobne nemala žiadne požiadavky na jamu. V. P. bol raz pozrieť na
B., ukázala vtedy spálňu a povedala, že to má z výplaty z jamy. Svedkyňa I. K. uviedla, že vlastníkom

hospodárstva na jame bol B. F.. V. jej povedala, že bola z jamy vyplatená. Svedok V. B., starosta obce
V., bol presvedčený, že pozemky a dom na jame sú B., B. sa o to staral, on tam žil, mal tam včely,
hospodárstvo a potom sa presťahovali do dediny V. aj s B. mamou. Obec dala k vydržaniu súhlas, pri
jednaní s B. F. bol svedok presvedčený, že je to len B.. Dane platil len B. a od určitého roku p. O..

Okresný súd poukázal na to, že oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu
vec alebo právo patrí a že je v dobrej viere so zreteľom ku všetkým skutočnostiam. Dobrá viera je
vnútorný, psychický stav držiteľa, držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam.
Okresný súd prihliadal na všetky okolnosti, na ktoré poukázala navrhovateľka, avšak po vykonanomdokazovaní nedospel k tomu, že T. F. nebol oprávneným držiteľom. To, že bol oprávneným držiteľom
potom, ako nehnuteľnosti v roku 1963 získal, kedy došlo medzi ním a rodičmi k formálnej dohode,
nespochybňuje skutočnosť, že obaja rodičia v tom čase žili a ani skutočnosť, že dňa 24.11.1972 bol

účastníkom dedičského konania po svojej matke spolu s manželom jeho sestry V., ktorej predmetom
bol okrem iného dedičstva aj domový majetok v obci V. na nezistenej parcele z dôvodu, že po tomto
dedičskom konaní, ale aj pred ním sa naďalej správal ako vlastník nehnuteľnosti, ako celku. Z výpovede
V. B. vyplýva, že platil z nich dane, a to až do predaja odporcovi 4/. Z jeho konania a správania
sa k nehnuteľnostiam je pravdepodobné, ako vypovedala odporkyňa 2/, že T. F. vyplatil sestru V. z

nehnuteľností. Keby V. P., manžel sestry V. a otec navrhovateľky, nebol presvedčený o vyplatení, určite
by tieto sporné nehnuteľnosti boli premetom dedenia po V. P. (to, že predmetom dedičstva neboli
vyplýva z rozhodnutia o dedičstve D 537/89). To, že T. F. bol oprávneným držiteľom nespochybňuje ani
skutočnosť, na ktorú poukazuje navrhovateľka, že T. F. mal súrodencov alebo skutočnosť, že znalec,
ktorý tieto nehnuteľnosti ohodnocoval za účelom ich prevodu na odporcu 4/, v posudku uviedol, že
dom je neobývaný, neudržovaný. Okresný súd poukazuje na skutočnosť, že tento znalecký posudok

bol vypracovaný až 11.09.2002, kedy mal T. F. už 76 rokov a ako bolo v konaní preukázané, v obci
V. nadobudol aj inú nehnuteľnosť na bývanie. Okresný súd poukázal aj na výpoveď navrhovateľky, keď
uviedla, že T. F. ku koncu života bol už chorý a nevládal. Svedeckými výpoveďami bolo podľa názoru
okresného súdu preukázané, že T. F. tieto nehnuteľnosti užíval s tým, že mu tieto od roku 1963 patria
základe dohody medzi ním a rodičmi, s tým že sestra V. bola vyplatená. V konaní bolo preukázané, že

ani jedna zo sestier T. F., ani V. ani M., si žiadne nároky na tieto nehnuteľnosti nikdy nenárokovali, ktorým
konaním len preukazovali, že také rozhodnutie ich rodičov a brata T. F. bolo.

V ďalšom sa okresný súd zaoberal s otázkou, kedy sa skončila oprávnená držba a vydržacia doba, aký
zákonný predpis bol platný a účinný v čase začatia a skončenia vydržacej doby, pretože okamih vzniku

vlastníckeho práva treba posudzovať podľa týchto predpisov. Okresný súd po vykonanom dokazovaní
ustálil, že T. F. sa stal oprávneným držiteľom v roku 1963. Tu vychádzal z osvedčenia o vyhlásení o
vydržaní spísanom notárkou JUDr. V. J., ktorú skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi svedkyňa I. K.. V
tomto prípade nepretržitá vydržacia doba uplynula v roku 1973. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal
na skutočnosť, že v roku 1963 platil Občiansky zákonník z roku 1950 t.j. zákon č. 141/1950 Zb. V

Občianskom zákonníku z roku 1950 vydržanie bolo upravené v § 115-§ 118. Podľa § 116 ods. 1 zákon č.
141/1950 Zb. vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri
roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. Od 01.04.1964 však začal platiť
zákon č. 40/1964 Zb., ktorý v pôvodnom znení vydržanie neupravoval. Preto bolo potrebné vychádzať
z toho, že po 1. 4. 1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním a to

ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 1. 4. 1964 (čo je v tomto prípade). Zákonom č. 131/1982
Zb. s účinnosťou od 1. 4. 1983 bol novelizovaný Občiansky zákonník, na základe ktorého bolo možné
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (§ 135a) počas nepretržitej desaťročnej držby nehnuteľnej veci
fyzickou osobou (občanom). Citovaný zákon zaviedol aj princíp započítateľnosti doby držby pred jeho
účinnosťou s tým, že vydržacia doba však neskončila skôr, než za rok po jeho účinnosti, t. j. 31. 3. 1984

(§ 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Vlastnícke právo k nehnuteľnej veci rodinnému domu ( inej než k
pozemku) teda T. F. vydržal 1.4.1984. Vyššie uvedený právny režim však nedopadal na pozemky. Zákon
č. 131/1982 Zb. totiž nezaložil pre občanov (fyzické osoby) právo nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom
vydržaním. Vychádzal z toho, že pozemky sú vecou v súkromnom vlastníctve. Predpokladal teda, že
pozemky nepatria k veciam osobného vlastníctva (len tie boli spôsobilé byť predmetom vydržania) v

súlade s ustanovením § 135a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. Výnimku stanovil len pre tie pozemky,
ktoré by inak mohli byť predmetom práva osobného užívania (§ 135a ods. 2 zákona č. 131/1982 Zb.).
Išlo o pozemky v území, ktoré bolo podľa územného plánu či rozhodnutia alebo územnej plánovacej
dokumentácie (plány územných zón) určené k výstavbe rodinných domov, chát alebo garáží alebo k
zriaďovaniu záhradiek (§ 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom pred 1. januárom 1992).

Len tieto pozemky boli spôsobilé k vydržaniu „vlastníckeho práva“. Vlastnícke právo k nim nevzniklo
občanovi, ktorý držbu vykonával, ale štátu. Občanovi, ktorý ho pre štát vydržal, vzniklo len právo, aby s
nímštátuzavreldohoduoosobnomužívaní(§135aods.2zákonač.131/1982Zb).NovelaObčianskeho
zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1.1.1992 obnovila tradičné dôsledky spojené s
vydržaním (§ 134) a podľa prechodného ustanovenia § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka možno do

vydržacej doby podľa ust. § 134 započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 1. 1. 1992. Nová právna
úprava (zákon č. 509/1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len
ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (§ 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka).
Účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t. j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastaťnajskôr 1. januárom 1992. Z uvedeného podľa názoru okresného súdu vyplýva, že vlastnícke právo k
pozemkom - parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 67 m2, parc. č. XXX/2 - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 1679 m2, parc. č. XXX záhrady vo výmere 757 m2 T. F. nadobudol k

1.1.1992,atozdôvodu,žektomutodátumuvydržaciadobauplynula(10ročnáuplynulapredúčinnosťou
zákona č. 509/1991 Zb.). Podmienky podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka na vydržanie tu boli v
deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.

Podľa názoru okresného súdu na základe týchto skutočností sa právny predchodca odporkýň 1/ až 3/

T. F. stal vlastníkom týchto nehnuteľností a bol ako vlastník oprávnený v roku 2002 tieto previesť na
odporcu 4/. Tvrdenie navrhovateľky, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním neboli splnené
podmienky, navrhovateľka nepreukázala. Z tohto dôvodu okresný súd návrh navrhovateľky v celom
rozsahu zamietol.

Podľa názoru okresného súdu návrhu navrhovateľky nie je možné vyhovieť ani z ďalšieho dôvodu.

Navrhovateľka sa svojim návrhom domáha toho, aby súd určil, že nehnuteľnosti uvedené v návrhu
patria do bezpodielového spoluvlastníctva X. F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX a jeho manželke T. F.,
rod. F., nar. XX.XX.XXXX, spoločne bytom V. XXX v podiele 1/1. V konaní bolo preukázané, že
X. F. zomrel XX.XX.XXXX a T. F. zomrela dňa X.X.XXXX. Smrťou jedného z manželov manželstvo
zaniká a zaniká aj bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. To znamená, že ak by aj navrhovateľka

preukázala, že podmienky na vznik vlastníckeho práva T. F. k nehnuteľnostiam neboli splnené (čo však
v konaní preukázané nebolo) okresný súd by nemohol teraz určiť, že sporné nehnuteľnosti patria do
bezpodielového spoluvlastníctva, keďže toto smrťou X. F. v roku 1965 zaniklo a aj druhý z manželov,
a to T. F. v roku 1972 zomrela.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu
z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O. s. p. Navrhovateľa poukázala na to, že meritom konania je
namietanie platnosti právneho úkonu - vydržania nehnuteľnosti z dôvodu, že neboli splnené podmienky
vydržania podľa platnej právnej úpravy. Argumentácia navrhovateľky sa zamerala na námietku voči
splneniu, resp. naplneniu významu dobromyseľnosti zo strany vydržateľa, predchodcu odporcov v 1. -

3. rade. Podľa názoru navrhovateľky okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie na základe vykonaných
dôkazov tak, že svedecké dôkazy povýšil nad listinné dôkazy a ich vypovedaciu schopnosť. Tieto listinné
dôkazy neskúmal vo svojej vzájomnej súvislosti. Podľa názoru navrhovateľky je nepochopiteľné, že
súd pri uvádzaní dokumentov, s ktorými sa zaoberal v rámci dokazovania neuviedol navrhovateľom
predložený marginálny dôkaz, a to Rozhodnutie štátneho notárstva v Topoľčanoch ako osvedčenie o

dedičstve po zomrelej T. F., zomr. XX.XX.XXXX pod č. D 914/72 zo dňa 24.11.1972, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 17.01.1973. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní 02.05.2012 predložil aj originál
tohto dokumentu, čím deklaroval závažnosť obsahu ako aj samotnej existencie tohto kľúčového dôkazu.
Z konštantnej judikatúry je zrejmé (z IV s 428 ods. 3) „Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený
držiteľ, t. j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že

mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje“. Niet pochýb, že predchodca odporcov 1-3.
rade T. F., ktorý zomrel 14.07.2009 užíval sporné nehnuteľnosti, avšak na základe obsahu zápisnice
o dedičstve D 914/72, kde je uvedená matka navrhovateľky ako spoluvlastník nebolo toto užívanie v
dobrej viere, že mu vec patrí, lebo vedel o spoluvlastníckom podiele svojej sestry V. F.. S poukazom
na znenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa v danom prípade nedá hovoriť o pochybnosti, ale

o skutočnosti, že v rámci dedičského konania po Alžbete F. sú podieloví spoluvlastníci dedičstva T.
F. a V. P. rovnakým dielom, čo vyvracia domnienku dobromyseľnosti. V tomto kontexte je zrejmé,
že T. F. si nebol istý svojho právneho postavenia, resp. vedel, že nie je výlučným vlastníkom, a preto
učinil právny úkon vydržania. Samotný pojem dobromyseľnosti - je ponímaný objektívne, teda vo
vzťahu k okolnostiam, za ktorých vecné právo vzniklo - tu navrhovateľka vidí nedostatok, lebo vedel,

že spoluvlastníkom je matka navrhovateľa. Argument ohľadne formálne dohody má vady spočívajúce
v tom, že: 1/ existenciu platnej formálne dohody nikto z prítomných svedkov nepotvrdil. Informácie
mal každý zo svedkov skôr sprostredkované od predchodcov. Ak uvážime z akého zdroja sú tieto
informácie, tak je až na zamyslenie, ako súd tieto výpovede postavil na piedestál odôvodnenia rozsudku
a 2/ ak teda bola platná formálna dohoda, je potom sporené prečo sa pani Štefánia P. ako sestra

predchodcu odporcov v 1-3. rade nevzdala svojho podielu v jeho prospech, ako to učinila sestra M.
F., v rámci dedičského konania po matke T. F.. S poukazom na judikatúru, prezentovanú R 8/1991 sa
podľa názoru navrhovateľky mala v danom prípade preukázať aj existencia ústnej formálnej dohody o
rozdelení vlastníctva. Paradoxne sa odporcovia odvolávajú na túto dohodu a preto je nepochopiteľné pritvrdení, že predchodcovi odporcov v 1. - 3. rade prináleží vlastnícke právo na základe tejto neformálnej
dohody, že v čase ukončenia dedičského konania po matke, kedy boli všetci dedičia živí, neuzatvorili
dohodu, na základe ktorej by sa obidve sestry vzdali dedičstva voči predchodcovi odporcov v 1. -

3. rade. Navrhovateľka poukázala na to, že napadnutý rozsudok v uvedenom kontexte považuje za
nepresvedčivý s ohľadom na argumentáciu a vypovedaciu schopnosť, resp. posúdenie vykonaných
dôkazov. Podľa názoru navrhovateľky okresný súd posúdil vykonané dôkazy jednostranne bez ohľadu
na kontext objektívnych skutočností. S poukazom na uvedené navrhovateľka navrhla, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok tak, že vyhovie jej návrhu, alebo aby alternatívne zrušil napadnutý rozsudok

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadrili všetci odporcovia prostredníctvom svojich právnych
zástupcov.

Odporcovia 1/ až 3/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedli., že v súvislosti s argumentáciou

navrhovateľky voči naplneniu významu dobromyseľnosti T. F. nie je jasné, čo má navrhovateľka na
mysli, keďže nepredložila ani jeden dôkaz o tom, že vydržateľ nebol dobromyseľný. Preto podľa ich
názoru okresný súd dospel k správnemu záveru, že T. F. vydržal predmetné nehnuteľnosti. Podľa
názoru odporcov 1/ až 3/ nie je pravdou, že by okresný súd nevyhodnotil spis Štátneho notárstva č. D
914/72 vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Okresný súd aj po vyhodnotení tohto

dôkazu dospel k záveru, že T. F. aj po jeho účasti v dedičskom konaní po matke bol dobromyseľný
v tom, že mu sporné nehnuteľnosti patria na základe dohody medzi ním a rodičmi v roku 1963. Zo
správania všetkých zúčastnených strán v dedičskom konaní v roku 1972 a po ňom vyplýva, že všetci
rešpektovali skutočnosť, že T. F. nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe dohody s rodičmi a ani
jedna zo strán nepovažovala za podstatnú zmenu pomerov. Uvedené rozhodnutie štátneho notárstva

nebolo pre nich relevantné. Odporcovia považujú tiež za otázne, či vôbec uvedené rozhodnutie štátneho
notárstva môže byť právne vykonateľné, keďže ani štátne notárstva vo svojich rozhodnutiach nedbali
na presné a určité vymedzenie predmetu dedičstva tak, aby toto rozhodnutie bolo jasné, určité a
zrozumiteľné. Odporcovia 1/ až 3/ ďalej poukázali na to, že podľa výsledkov vykonaného dokazovania
matka navrhovateľky sa žiadneho dedičstva za svojho života nedomáhala. Predmetné nehnuteľnosti

užíval a obhospodaroval právny predchodca odporkýň, ktorý užíval z nich plody, znášal náklady na
obhospodarovanie a platil daň z nehnuteľnosti. K námietke odvolateľky, prečo sa sestra Štefánia
nevzdala svojho dedičského podielu, odporcovia 1/ až 3/ poukázali na to, že sestra M. F. sa vzdala
svojho dedičského podielu bez náhrady, zatiaľ čo sestra V. bola z dedičstva vyplatená. K poukazom
navrhovateľky na relatívnu neplatnosť odporcovia 1/ až 3/ uviedli, že vydržanie nie je právnym úkonom,

ale je právnym inštitútom, ktorý predstavuje originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Podľa názoru
odporcov 1/ až 3/ okresný súd správne zamietol návrh aj z dôvodu nesprávnosti a nevykonateľnosti
petitu návrhu. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a zaviazal
navrhovateľku k náhrade trov odvolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré trovy nie sú
vo vyjadrení vyčíslené.

Odporca 4/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky poukázal na obsah pôvodného návrhu a podstatný
obsah odvolania navrhovateľky. Podľa názoru odporcu 4/ bolo úlohou navrhovateľky uniesť dôkazné
bremeno v tomto konaní, pričom okresný súd dôsledne skúmal otázku, či boli splnené všetky podmienky
vydržania predmetných nehnuteľností T. F. na základe výsledkov vykonaného dokazovania, najmä na

základe výpovedí svedkov. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť T. F. v čase držby, jeho presvedčenie o tom,
že mu predmetné nehnuteľnosti patria ako vlastníkovi, vychádzali z objektívnych skutočností, a to
predovšetkým z dohody medzi ním a jeho rodičmi o prevode predmetných nehnuteľností, (ktorý však
nebol zrealizovaný v evidencii nehnuteľností) a taktiež zo skutočnosti, že sestra V. bola z rodinného
majetku vyplatená jednak rodičmi a následne aj samotným T. F. po dedičskom konaní po ich matke

T. F.. Keďže sa dedičstva po matke vzdala aj sestra M. F., neexistovala žiadna pochybnosť o tom,
že je T. F. výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností a T. F. teda nemohol mať žiadny dôvod
myslieť si, že sestra V. je spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností. Odporca 4/ sa s názorom súdu,
že to, že T. F. bol oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností nemôže byť spochybnené ani
dedičským konaním zo dňa 24.11.1972, predmetom ktorého bolo okrem iného aj domový majetok v

obci V. na nezistenej parcele, pretože po tomto dedičskom konaní ale aj pred ním sa T. F. naďalej
správal ako vlastník nehnuteľností. T. F. vyplatil sestru V. peniazmi tak, že tieto odovzdal jej manželovi
V. P. v hotovosti po tomto dedičskom konaní. Ak by V. P. nebol presvedčený o vyplatení, určite by boli
predmetné nehnuteľnosti predmetom dedenia po V. P.. (Z rozhodnutia o dedičstve č. D537/89 vyplýva,že predmetom dedičstva neboli). Odporca poukázal tiež na to, že nadobudol predmetné nehnuteľnosti
na základe platnej kúpnej zmluvy, ktorá nebola vyhlásená za neplatnú ani jej platnosť nebola nikdy
napadnutá alebo spochybnená. Odporca v 4. rade nadobudol predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere.

Súd správne zamietol žalobu navrhovateľky aj z dôvodu nesprávnosti a nevykonateľnosti žalobného
petitu, pretože súd nemôže určiť, že sporné nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva
X. F. a T. F., keďže bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo v r. 1965 smrťou Petra F.a a T. F. v
roku 1972 zomrela. Preto X. Mišák a Alžbeta F. nemôžu byť subjektom práv a povinností a teda
ani vlastníckeho práva. Na základe vyššie uvedených skutočností odporca 4/ navrhol, aby odvolací

súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu a navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť trovy
odvolacieho konania vrátane právneho zastúpenia, ktoré trovy nie sú vo vyjadrení vyčíslené.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212
ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,
že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť z týchto dôvodov:

Odvolací súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že v prejednávanej veci navrhovateľka
uplatňuje podaným návrhom, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah je alebo nie v zmysle § 80
písm. c) O. s. p., podmienkou ktorého uplatnenia je v prvom rade preukázanie naliehavého právneho
záujmu na takomto určení.

Zustanovenia§80písm.c)O.s.p.vyplýva,žesúdpreprípadtakéhotonávrhumusízúradnejpovinnosti
najskôr skúmať, či je preukázaný naliehavý právny záujem na takomto určení. V prípade, ak súd
dospeje k záveru o nepreukázaní existencie naliehavého právneho záujmu, je povinný bez ďalšieho
skúmania dôvodnosti návrhu vo veci samej návrh zamietnuť z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti v
zmysle § 80 písm. c) O. s. p. Preto ak súd zamietne návrh o určenie, či tu právny vzťah alebo právo

je alebo nie je, pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/
O. s. p.), spočíva záväznosť výroku právoplatného rozsudku v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p. v tom,
že podaný návrh navrhovateľa o určenie nie je spôsobilý právny prostriedok pre riešenie sporu medzi
účastníkmi, teda že súd sa meritom veci nemôže zaoberať. Aj keby sa súd v takomto rozsudku napriek
tomu (nadbytočne a nesprávne) zaoberal tiež niektorými otázkami v merite veci, nie je možné z takýchto

záverov v inom konaní vychádzať podľa § 135 ods. 2 O. s. p. Jedine v prípade, ak súd dospeje k záveru
o preukázaní naliehavého právneho záujmu, môže následne pristúpiť k prejednaniu vecnej dôvodnosti
takéhoto návrhu.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku,

podľa ktorého v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. povinnosť preukázať, či v čase rozhodovania
súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje navrhovateľa a
že vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacom návrhu na
začatie súdneho konania je daný vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi
navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno

odstrániť inými právnymi prostriedkami, pričom nie je dôležité, ako táto neistota vznikla. Odvolací súd
považuje za správny tiež právny názor okresného súdu, podľa ktorého určovací návrh je spravidla vždy
prípustný vo vzťahu k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci návrhu môže byť jedným z
predpokladov na vykonanie obnovy vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.

Napriek správnym právnym východiskám okresného súdu ohľadne otázky posudzovania existencie
naliehavého právneho záujmu podľa zistení odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku
absentuje výslovné vyjadrenie, k akému záveru okresný súd dospel na základe riešenia tejto otázky
vo vzťahu k podanému návrhu navrhovateľky. Na základe úradnej povinnosti skúmať otázku danosti
naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. bolo podľa názoru odvolacieho súdu

povinnosťou okresného súdu v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. dať v odôvodnení napadnutého rozsudku
výslovnú jasnú, zrozumiteľnú a jednoznačnú odpoveď na túto rozhodnú otázku, teda či a z akých
dôvodov mal okresný súd preukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu na podanom návrhu
navrhovateľky. Keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje takáto jednoznačná výslovná
odpoveď okresného súdu na uvedenú otázku, odvolací súd mohol len z postupu okresného súdu v

konaní a z kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku dedukovať, k akým záverom dospel okresný
súd pri riešení tejto otázky.Na základe správnosti právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého určovací návrh je spravidla vždy
prípustný vo vzťahu k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci návrhu môže byť jedným z
predpokladov na vykonanie obnovy vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a na základe skutočnosti,

že okresný súd v prejednávanom prípade pristúpil aj k prejednaniu veci v jej merite, odvolací súd
dospel k záveru, že okresný súd mal v danom prípade zrejme preukázanú danosť naliehavého právneho
záujmu na navrhovateľkou uplatnenom určení v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. Preto krajský súd pristúpil
k preskúmavaniu správnosti napadnutého výroku rozsudku okresného súdu z dôvodov a v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p.

Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia podaného odvolania, navrhovateľka primárne vytýkala okresnému
súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Na základe
preskúmania veci sa odvolací súd stotožnil s dôvodnosťou tejto odvolacej námietky z nasledovných
dôvodov:

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s právnymi úvahami okresného súdu v
odôvodnení napadnutého rozsudku ohľadne zákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva, ktoré
sú východiskom pre určenie rozhodných otázok a ktoré je potrebné v súdnom konaní riešiť v súvislosti
s preukazovaním, či v konkrétnom prípade došlo k vydržaniu vlastníckeho práva alebo nie.

Podľa názoru odvolacieho súdu však v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje poukaz okresného
súdu na ďalšie rozhodné právne úvahy, ktoré sú v zmysle ustálenej súdnej praxe podstatné pre
posúdenie oprávnenej držby v zmysle § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podmienkou ktorej je
existencia dobromyseľnosti. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné k právnym úvahám
okresného súdu dodať, že posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy

objektívne, nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka a treba vždy brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti
o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť len tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec
patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je taký omyl, ku ktorému došlo napriek tomu,

že mýliaci postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávnehoposúdeniaprávnychdôsledkovsprávnychskutočností.Vzhľadomnavšeobecneuznávanú
zásadu, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje, nie je možné považovať za ospravedlniteľný

právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia právneho
predpisu, platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť,
napríklad v prípade, keď znenie zákona nie je jasné a pripúšťa rôzny výklad.

S poukazom na vyššie uvedené právne úvahy a podstatný obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku

odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nie zo všetkých
rozhodných hľadísk zaoberal otázkou, či Albert F. držal predmetné nehnuteľnosti v ospravedlniteľnom
(skutkovom alebo právnom) omyle a po akú dobu mal tento ospravedlniteľný omyl trvať.

V odôvodnení napadnutého rozsudku nie je výslovne uvedené, či okresný súd dospel k záveru o

dobromyseľnej držbe T. F. na základe existencie skutkového alebo právneho omylu. Možno sa len
domnievať, že okresný súd mal dospieť k záveru o existencii právneho omylu, keďže na základe
vykonaných dôkazov vyvodil, že medzi T. F. a jeho rodičmi malo dôjsť v roku 1963 k uzavretiu „formálnej“
dohody. Ak teda okresný súd dospel k záveru o existencii právneho omylu na strane T. F., s poukazom
na vyššie uvedené právne východiská ohľadne posudzovania ospravedlniteľného právneho omylu

podľa názoru odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje poukaz na akékoľvek
okolnosti, ktoré by výnimočne vzhľadom na zásadu, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje,
ospravedlňovali existenciu takéhoto právneho omylu na strane T. F.. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na tú podstatnú skutočnosť, že v roku 1963 bol už viac ako 12 rokov účinný zákon č.
141/1950 Zb., upravujúci aj prevod vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Z tohto hľadiska v odôvodnení

napadnutého rozsudku absentujú okolnosti, ktoré by odôvodňovali správnosť záveru okresného súdu
o existencii prípadného ospravedlniteľného právneho omylu T. F. v otázkach platného a účinného
nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v roku 1963.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je podľa názoru odvolacieho súdu ďalej zrejmé ani to, ako
okresný súd na vec aplikoval ustanovenie § 135 O. s. p. v otázke trvania prípadnej dobromyseľnosti
T. F. o oprávnenej držbe (trvania prípadného právneho omylu menovaného) aj po tom, čo mu dňa

24.11.1972 bolo osobne vyhlásené rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva v Topoľčanoch pod sp.
zn. D 914/72 o schválení dohody dedičov, ktoré rozhodnutie v písomnom vyhotovení mu bolo aj
doručené do vlastných rúk dňa 22.12.1972. Na základe uvedeného vystáva rozhodná, okresným súdom
nezodpovedaná otázka, ako mohol okresný súd z hľadiska požiadavky obvyklej miery opatrnosti, ktorú
možno požadovať od každého, dospieť k záveru o dobromyseľnosti Alberta F. v zmysle § 129 ods. 1

Občianskeho zákonníka aj po oznámení a doručení vyššie uvedeného dedičského rozhodnutia, podľa
obsahu ktorého boli predmetné nehnuteľnosti predmetom dedičského konania a boli vyporiadané tak,
že ich po poručiteľke nadobudol spolu s právnou predchodkyňou navrhovateľky v podiele 1.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd mal mať na základe výsluchov vypočutých
svedkov preukázané, že T. F. mal bývať v sporných nehnuteľnostiach s manželkou a deťmi nielen

pred dedičským konaním po T. F. v roku 1972, ale aj následne a z nehnuteľností sa mal odsťahoval
až vo vyššom veku, keď v obci V. nadobudol aj inú nehnuteľnosť na bývanie. Hoci podľa zápisnice z
pojednávania okresný súd na pojednávaní dňa 2.5.2013 vykonal dokazovanie aj oboznámením spisu
„Okresného súdu“ (pozn. odvolacieho súdu - zrejme „Štátneho notárstva“) v Topoľčanoch, sp. zn. D
914/72 (č. l. 192 druhá strana), z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je v rozpore s ustanovením

§ 157 ods. 2 O. s. p. zrejmé, ako sa okresný súd jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s.
p.) vyporiadal aj s obsahom vyhodnotenia dedičstva zo dňa 31.10.1972 v dedičskom spise (č. l. 6),
podľa ktorého vyhodnotenia domové hospodárstvo má hodnotu 1.000,- Kčs, budovu toho času nikto
neobýva, hospodárske budovy taktiež schátrali a neslúžia svojmu účelu. V tejto súvislosti podľa názoru
odvolacieho súdu nemohlo zostať bez akéhokoľvek povšimnutia okresného súdu ani vyjadrenie starostu

obce Šipkov, podľa ktorého „... B. .... sa presťahovali do dediny V. aj s B. mamou“.

Odvolací súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že pokiaľ okresný súd po posúdení otázok v merite
veci v odôvodnení napadnutého rozsudku odôvodnil nevyhovenie návrhu navrhovateľky aj tým, že
ak by aj neboli splnené podmienky vydržania, nemohol by určiť, že sporné nehnuteľnosti patria do

bezpodielového spoluvlastníctva nebohých X. F. a T. F., lebo ich bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo
smrťou X. Mišáka v roku 1965, javí sa, že okresný súd si týmto svojim odôvodnením protirečí so
svojou predchádzajúcou všeobecnou právnou úvahou, podľa ktorej určovací návrh je spravidla vždy
prípustný vo vzťahu k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci návrhu môže byť jedným z
predpokladov na vykonanie obnovy vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na to, že ustálená súdna prax z hľadiska posudzovania existencie naliehavého právneho
záujmu akceptuje aj petity určovacích návrhov podľa § 80 písm. c) O. s. p., ktorými sa navrhovateľ
domáha určenia vlastníckeho práva nebohej osoby (viď napr. aj R 32/2011, v ktorej veci súdy pristúpili
k vecnému prejednaniu návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ku dňu smrti poručiteľov
a určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľoch). Ak teda mal okresný súd za to, že

podaným návrhom sa navrhovateľka domáha určenia bezpodielového vlastníckeho práva k momentu
jeho bezprostredného zániku, nie je podľa názoru odvolacieho súd v zásade možné návrh zamietnuť z
dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na takomto určení v zmysle § 80 písm. c) O. s.
p. Ak okresnému súdu z návrhu nebol zrejmý moment, ku ktorému sa navrhovateľka domáha určenia
vlastníckeho práva, mal vyzvať navrhovateľku postupom podľa § 43 ods. 1, 2 O. s. p. na doplnenie

návrhu. Následne by okresný súd v zmysle ustálenej súdnej praxe mohol posúdiť, či je daný naliehavý
právny záujem na navrhovanom určení v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. a až v prípade pozitívneho záveru
o danosti naliehavého právneho záveru by bolo možné pristúpiť k prejednaniu a rozhodnutiu veci v jej
merite, ako to fakticky urobil okresný súd v prejednávanom, inak by musel byť návrh zamietnutý bez
jeho vecného prejednania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je vo vyššie
uvedených smeroch nepreskúmateľný, teda nie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. V
súvislosti s uvedeným záverom odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na ustálenú súdu
prax, podľa ktorej konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom

a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle
sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia náležite odôvodniť.
Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval
príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Odôvodnenie rozhodnutísúdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Odňatie tejto možnosti účastníkovi v zásade zakladá dôvod na

postup podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. Preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 221
ods. 2 O. s. p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu s poukazom na vyššie uvedené primárne správne a zákonne sa
vyporiadať s danosťou naliehavého právneho záujmu na podanom návrhu v zmysle § 80 písm. c) O.

s. p. Až v prípade, ak bude preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na podanom návrhu
navrhovateľky, bude môcť okresný súd následne pristúpiť k prejednaniu a rozhodnutiu vecnej stránky
sporu a riadne sa vyporiadať aj s otázkou existencie alebo neexistencie ospravedlniteľného omylu T.
F. počas celej vydržacej doby, ako nevyhnutnej podmienky pre záver o dobromyseľnej držby sporných
nehnuteľností.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .