Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/109/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899211
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1011899211.10

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej
a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: J. L., O.. Q., L..
XX.XX.XXXX, J. P..N.. C. XXXX/XX, L. X., zast. JUDr. Helenou Kontrovou, advokátkou, Semerovo č.
414, proti žalovaným: 1/ R. K., O.. M., L.. XX.XX.XXXX, J. I.. D. XXXX/X, J., 2/ R. M., L.. XX.XX.XXXX,
J. B. XX, J., zast. JUDr. Tomášom Vaňom, advokátom, Nám. SNP 23, Bratislava, o určenie neplatnosti

závetu, na odvolania žalobkyne proti uzneseniam Okresného súdu Malacky zo dňa 20. decembra 2014
č.k. 5C 320/2008-404 a zo dňa 28. decembra 2016 č.k. 5C 320/2008-425 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 20.12.2014 č.k. 5C 320/2008-404 z r
u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 28.12.2016 č.k. 5C 320/2008-425 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením zo dňa 20.12.2014 č.k. 5C 320/404 súd prvej inštancie uložil žalovanej 1./
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 1.475,44 eur titulom náhrady trov právneho
zastúpenia na účet advokátky JUDr. Heleny Kontrovej, so sídlom Semerovo 4143 do troch dní od jeho
právoplatnosti, po tom, ako bola v meritórnom konaní žalobkyňa právoplatne plne úspešná.

2. Rozhodol tak podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného v čase jeho vydania
(ďalej len „OSP“), § 149 ods. 1 OSP, § 150 ods. 1 OSP, § 151 ods. 8 OSP a žalovanej 1/ uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania za 6 úkonov právnej pomoci a náhradu za stratu času podľa
ust. § 20 vyhl. č. 163/2002 Z.z., keď pri rozhodovaní postupoval v intenciách odvolacieho súdu, ktorý
jeho predchádzajúce rozhodnutie o trovách konania zrušil pre nepreskúmateľnosť jeho dôvodov. Mal
za preukázané, že žalobkyňa je poberateľkou starobného dôchodku vo výške 432,30 eur mesačne,

žalovaná 1/ je zamestnaná s príjmom 800,- eur mesačne. Podľa lustrácie v evidencii nehnuteľností
zistil, že žalovaná 1/ je vlastníčku bytu č. XX E. J. na T. A.. X, vlastníčkou bytu č. XX na A.. I.. D. X,
spoluvlastníčkou rodinného domu v okrese K. D., kat. úz. Č., nie je poberateľkou dávok v hmotnej núdzi,
ani poberateľkou dávok nemocenského, úrazového alebo garančného poistenia. Z lustrácie žalovaného
2/ zistil, že je poberateľom starobného dôchodku vo výške 430,60 eur mesačne, je vlastníkom ostatnej
plochy na LV č. XXX v kat. úz. C., okres Malacky, o výmere 584 m2.

3. Posudzoval majetkové, osobné, sociálne a ďalšie pomery žalovaných a prihliadol aj k okolnostiam,
ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu nároku na súde. Právne posúdil, že vzhľadom na úspešnosť
žalobkyne v konaní jej prináleží právo na náhradu trov konania. Zohľadnil, že žalovaný (bez jeho
konkrétnejšej individualizácie) nezadal príčinu na začatie sporu, keď sa o poručiteľku staral, s tým,
že žalobkyňa sa o ňu nestarala. Zistil, že poručiteľka zanechala žalovanej 1/ byt na B. A.. E. J.,

ktorá mala z nehnuteľnosti prospech. Dospel k záveru, že uložením povinnosti náhrady trov konania
žalovanej 1/ bude táto menej ohrozená ako žalovaný 2/. Prihliadnuc i na správanie žalovaného (opäťbez individualizácie) uzavrel, že sú tu dôvody osobitného zreteľa a uviedol, že z uvedených dôvodov
zaviazal žalovanú 2/ na náhradu trov konania žalobkyne.

4. Proti tomuto uzneseniu podala riadne a včas odvolanie žalobkyňa a žiadala ho zmeniť a k povinnosti
zaplatiť jej náhradu trov konania zaviazať oboch žalovaných každého vo výške 1.115,54 eur. Uznesenie
súdu prvej inštancie napadla z dôvodu, že pred rozhodnutím žiadala k povinnosti nahradiť jej trovy
konania zaviazať oboch žalovaných a súd prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 2/
nerozhodol. Vyjadrila názor, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prvej inštancie

opomenul, že od začiatku súdneho konania mala jednoznačný postoj k veci a k vykonaniu dôkazov, ide
o dlhoročný spor, nebolo vyhodnotené celé správanie oboch žalovaných, ktorí boli v konaní zastúpení
obaja advokátmi, žalovaný 2/ je zákonným dedičom poručiteľky, keď hodnota jeho dedičstva je vysoká.
Naopak namietala nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, že posudzuje jej majetkové pomery.

5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací vrátil vec prípisom zo dňa 28.05.2015 bez rozhodnutia o

odvolaní žalobkyne proti preskúmavanému uzneseniu súdu prvej inštancie z dôvodu, že napadnutým
uznesenímsúdprvejinštancienerozhodolocelompredmetetejčastikonania,vktorejbolrozsudoksúdu
prvej inštancie zo dňa 20.12.2012 vrátený na ďalšie konania (o náhrade trov konania vo vzťahu k obom
žalovaným), ale bolo ním rozhodnuté len o povinnosti žalovanej 1/, napriek tomu, že samotná žalobkyňa
sa domáhala náhrady trov konania od oboch žalovaných spoločne a nerozdielne. Odvolací súd súdu

prvej inštancie vytkol, že výrok vo vzťahu k žalovanému 2/ absentuje, keď navyše žalobkyňa podala
odvolanie práve proti tejto absentujúcej časti výroku rozhodnutia. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť
vydať dopĺňacie uznesenie o rozhodnutí o uplatnenej náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému 2/.

6. Následne súd prvej inštancie vydal dňa 28.12.2016 uznesenie č.k. 5C 320/2008-425, ktorým zamietol

návrh žalobkyne zo dňa 25.05.2012 na uloženie povinnosti žalovanému 2/ nahradiť jej trovy konania.
V odôvodnení uznesenia konštatoval, že si žalobkyňa uplatnila náhradu trov konania proti obom
žalovaným podaním zo dňa 25.05.2012, keď o tomto nároku rozhodol uznesením zo dňa 20.12.2014
tak, že povinnosť nahradiť jej trovy konania uložil len žalovanej 1/ a o povinnosti vo vzťahu k žalovanému
2/ nerozhodol. Právnu situáciu posúdil podľa ust. § 234 ods. 2 CSP, § 225 ods. 1, 2 a 3 CSP a pôvodné

uznesenie zo dňa 20.12.2014 č.k. 5C 320/2008-404 doplnil v časti výroku o náhrade trov konania vo
vzťahukžalovanému2/.Priposúdenímajetkových,osobných,sociálnychaďalšíchpomerovžalovaných
1/, 2/ odkázal na dôvody jeho uznesenia zo dňa 20.12.2014 č.k. 5C 320/2008-404.

7. Proti tomuto uzneseniu podala riadne a včas odvolanie žalobkyňa a žiadala ho zmeniť a k povinnosti

nahradiť jej trovy konania zaviazať oboch žalovaných, keď mala za to, že v spore bola úspešná v rozsahu
100 %. Zopakovala všetku právnu argumentáciu použitú proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa
20.12.2014 č.k. 5C 320/2008-404.

8. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379
a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolania žalobkyne proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa
20.12. 2014 č.k. 5C 320/2008-404 a proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 28. 12. 2016 č.k. 5C
320/2008-425 sú dôvodné.

11. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

12. Podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.13. Podľa ust. § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

14. Účelom ust. § 257 C.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu
trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa
dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v
zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania,

než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok (a predtým
i Občiansky súdny poriadok) vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v
danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Predmetné procesné
ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti
za zavinenie. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania

podľa § 255 a násl. C.s.p., súd však dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach u strán sporu. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie tohto osobitného kritéria
na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, malo by sa vykladať prísne

reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 C.s.p. sa nesmie javiť ako
neprimeraná tvrdosť voči ktorémukoľvek zo subjektov konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

15.Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,anivýnimočnéokolnostizákonbližšienešpecifikuje.Výkladtýchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú

voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno ust. § 257 považovať
za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez
zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov (viď nález Ústavného súdu SR zo dňa
10.10.2018, sp. zn. I. ÚS 168/2018).

16. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti (napr. na okolnosti, ktoré viedli
žalujúcu stranu k podaniu žaloby na súd). Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, tu prihliada najmä na to, ako
si strany plnili svoje procesné povinnosti; súd by mal napr. prihliadať na to, či strana uviedla skutočnosti
a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla. Súd môže potom
dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom,

a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (viď uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 08.12.2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14).

17. Odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 20.12.2014 č.k. 5C 320/2008-404
okrem tej vady, že viackrát nekonkretizuje a nešpecifikuje, vo vzťahu ku ktorému z jednotlivých

žalovaných použité argumenty smeruje, ako aj okrem toho, že v poslednej vete odôvodnenia uznesenia
zmätočne konštatuje, že povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyni uložil žalovanej 2/ napriek tomu,
že vo výroku tohto istého uznesenia túto povinnosť uložil žalovanej 1/, dopustil sa neprípustného
zjednodušenia odôvodnia súdneho rozhodnutia a vysvetlenia dôvodov, pre ktoré povinnosť nahradiť
trovy konania uložil len žalovanej 1/, a v osobe žalovaného 2/ videl prípad hodný osobitného zreteľa.

Neuviedol právne posúdenie všetkých otázok, na ktoré poukazuje odvolací súd vyššie a odôvodnenie
napadnutého uznesenia je tak nepreskúmateľné a arbitrárne. Súd prvej inštancie ako dôvod, pre ktorý
k povinnosti nahradiť trovy konania žalobkyni nezaviazal žalovaného 2/, uviedol v podstate len to, že
takáto povinnosť žalovanú 1/ zaťaží menej ako žalovaného 2/, ktoré kritérium zákonnej úprave týkajúcejsa rozhodovania o nároku na náhradu trov konania a ani súdnej praxi nezodpovedá a hlavne rozhodne
nepostačuje.

18. Pokiaľ ide o napadnuté dopĺňacie uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 28.12.2016 č.k. 5C
320/2008-425 je potrebné uviesť, že odvolací súd prípis zo dňa 28.05.2015, ktorým vrátil vec súdu prvej
inštancie bez rozhodnutia o odvolaní proti jeho rozhodnutiu zo dňa 20.12.2014 č.k. 5C 320/2008-404
za účelom vydania dopĺňacieho uznesenia o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 2/, realizoval
za účinnosti OSP, t. j. procesnej úpravy, ktorá takýto procesný postup, a to rozhodnutie o trovách

konania dopĺňacím rozhodnutím, umožňovala. Súd prvej inštancie však v zmysle intencií odvolacieho
súdu postupoval s odstupom času napriek zmene procesnej úpravy, nezohľadniac, že od účinnosti
CSP (zákon č. 160/2015, účinný od 01.07.2016) rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania
prostredníctvom inštitútu dopĺňacieho rozhodnutia procesný kódex neumožňuje. V konaní sa súd prvej
inštancie teda dopustil procesnej vady, odvolacím súdom pôvodne vytknutý nedostatok neodstránil,
naopak, konanie zaťažil novou procesnou vadou s následkom celkovej nesprávnosti rozhodnutia súdu

prvej inštancie o trovách predmetného konania.

19. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo
dňa 20.12.2014 č.k. 5C 320/2008-404 zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP, keďže súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v nedostatočnom a nepreskúmateľnom

odôvodnení tohto uznesenia znemožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv spočívajúcich v
možnosti náležitého bránenia sa proti argumentom súdu v rámci odvolacieho konania v takej intenzite,
že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces. Navyše súd prvej inštancie v napadnutom
uznesení vec aj nesprávne právne posúdil, keďže opomenul rozhodnúť o trovách žalobkyne aj vo
vzťahu k žalovanému 2/, ktorú skutočnosť už odvolací súd súdu prvej inštancie vytkol v prípise zo dňa

28.05.2015 za účinnosti prechádzajúcej procesnej úpravy v zmysle Občianskeho súdneho poriadku,
ktorý umožňoval o náhrade trov konania rozhodnúť prostredníctvom inštitútu dopĺňacieho rozhodnutia.
Súd prvej inštancie však dopĺňacie uznesenie o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 2/ vydal
dňa 28.12.2016 za účinnosti novej procesnej úpravy v zmysle CSP, podľa ktorej o trovách konania
nemožno rozhodnúť dopĺňacím rozhodnutím. Procesný postup súdu prvej inštancie vzhľadom na

okamžitú aplikabilitu nového procesného kódexu i na konania začaté pred jeho účinnosťou preto nebol
správny a zákonný. Žalobkyňa dňa 25. 05.2012 návrh na dopĺňacie rozhodnutie nepodala. Dopĺňacie
uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 28.12.2016 č.k. 5C320/2008-425 preto odvolací súd zrušil podľa
ust. § 389 ods. 1 písm. d) CSP, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody na jeho vydanie
neexistovali.

20. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec v rozsahu zrušeného uznesenia súdu prvej
inštancie zo dňa 20.12.2014 č.k. 5C 320/2008-404 súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, keď v ďalšom konaní bude súd prvej inštancie viazaný vyššie vysloveným právnym
názorom súdu odvolacieho (§ 391 ods. 2 CSP). Jeho úlohou bude opätovne rozhodnúť o nároku na

náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu v konaní tak, aby jeho výrok zohľadnil všetky subjekty
sporu a skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ boli žalobkyňou v konaní žalovaní spoločne a nerozdielne (§ 391
ods. 3 CSP).

21. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým konanie

skončí (§ 262 ods. 1 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).