Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 18, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/5/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513246465
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1513246465.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Slovak Restaurant,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Gajova č.11, IČO: 36862541, zastúpeného: LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom
Gajova 11, Bratislava, IČO: 36 862 541, proti žalovanému: Jozef Libo, bytom Bratislava, Krásnohorská
č. 18, zastúpeného: JUDr. Marcel Boris, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
č. 8/A, Bratislava, o zaplatenie 9 600,48 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26.2.2018, č.k. 47Cpr 19/2014-283, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 9 600,48 eur s príslušenstvom a s použitím § 255 ods.1, §
262 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „ C.s.p.“) priznal žalovanému voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 179 ods.1,2, § 182 ods.1,2,3, § 186 ods.1,2 zákona č. 311/2001 Z.z.

Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce„), keď v zmysle záverov uznesenia Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 31.5.2017, sp.zn. 11 CoPr /6/2015 po doplnení dokazovania zistil, že žalovaný bol u žalobcu
zamestnaný na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.5.2012 v pracovnej pozícii vedúci prevádzky a
dňa 25.5.2012 strany uzavreli Dohodou o hmotnej zodpovednosti. Z predloženého záznamu zo dňa
18.4.2013 spísaného v súvislosti s kontrolou na herniach, kde bol vedúci žalovaný vyplynulo, že bol
zistený rozdiel v celkovej výške 5 847,49 eur v súvislosti s ktorým žalobca tvrdil, že mu neboli predložené
všetky doklady na základe ktorých by mohol zúčtovať celkové rozdiely. V priebehu konania žalovaný po

pojednávaní dňa 13.10.2014 predložil ostatné doklady, na základe ktorých žalobca upravil petit žaloby
a uplatňoval výšku pohľadávky 9 600,48 eur, keď neuznal dve faktúry zo dňa 9.4.2013 za dodanie
kávy v množstve 400 kg tvrdiac, že žalovaný (ktorý okrem toho, že pracoval v pozícii vedúci herní,
zásoboval herne kávou a iným tovarom na základe objednávok), nebol oprávnený zrealizovať nákup
kávy v takomto rozsahu, keďže mesačná spotreba kávy na jednu prevádzku predstavovala 30 kg.
Trestné oznámenie podané zamestnávateľom v súvislosti s týmto nákupom bolo uznesením Okresného
riaditeľstva PZ Bratislava IV č.k. ČVS: ORP 304/OEK-B4-213 odmietnuté z dôvodu, že nie je dôvod na

začatie trestného stíhania. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný nemal oprávnenie objednať a uhradiť
tak veľké množstvo kávy, ktoré zostalo na prevádzkach a týmto spôsobom si kompenzoval prípadné
odstupné pri skončení pracovného pomeru poukazujúc na to, že inventarizácia bola vykonaná dňa
18.4.2013 potom, čo bol žalovaný na pracovnej porade upozornený na veľké čerpanie nákladov naobčerstvenie a kávu i napriek tomu objednal a uhradil dňa 19.4.2013. Žalovaný v priebehu konania
naopak poukazoval na to, že k dodávke kávy došlo na základe riadnej objednávky, táto bola prevzatá,
pričom bola objednávaná pre všetky prevádzky žalobcu, keď tento žiadnym spôsobom nestanovil limit

na objednávky. Káva v množstve 400 kg bola dodaná dňa 9.4.2013 a v priebehu jedného roka by bola
spotrebovaná. Keďže sa káva fyzicky nachádzala na sklade, nemožno hovoriť o škode. Po vrátení veci
odvolacím súdom súd prvej inštancie na návrh žalovaného opätovne v konaní vypočul svedkyňu A.
K. a pri rozhodovaní zohľadnil skutočnosti, ktoré z tohto výsluchu vyplynuli. V konaní bolo nesporné, že
množstvo kávy objednané žalovaným zostalo na prevádzke žalobcu, ktorý túto kávu nepovažoval za

svoju a nepoňal ju do stavu zásob. Z dokazovania súd prvej inštancie napokon zistil, že pri objednávke
zrealizovanej žalovaným sa jednalo o neobvyklé množstvo kávy, keď v priemere sa na každej prevádzke
žalobcu spotrebovalo asi 30 kg kávy, pričom kávu si objednávali jednotliví vedúci prevádzok herní a káva
sa neobjednávala na všetky prevádzky.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že spornou zostala otázka, či došlo k dohode o objednaní 400

kg kávy medzi p. V. a žalovaným, keď žalobca tvrdil, že sa jednalo o svojvoľný postup žalovaného a
podľa žalovaného tak postupoval na základe dohody v súvislosti so skončením pracovného pomeru.
V prejednávanom prípade mal za preukázané (výpoveďami p. V., žalovaného a svedkyne A. K.), že
ku skončeniu pracovného pomeru medzi stranami došlo dohodou ku dňu 18.4.2013. Konštatoval, že
pokiaľ ide o možnosť odstupného, táto by prichádzala do úvahy len v prípade dohody o skončení

pracovného pomeru. Po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, že žalovaný pri objednávke kávy
nekonal svojvoľne, keď jeho konaniu predchádzala dohoda, čo potvrdil aj sám žalobca, žalovaný,
ako aj svedkyňa A. K.. Uvedená svedkyňa na pojednávaní dňa 29.1.2018 potvrdila, že dňa 8.4.2013
na základe pokynu p. Dostála pripravila dohodu o skončení pracovného pomeru, pri tomto stretnutí
sa bavili o odstupnom, resp. o forme ako sa to vyrieši a rozprávali sa o množstve kávy, ktorá sa dá

spotrebovať. Podľa vyjadrenia svedkyne žalovaný prišiel podpísať dohodu o skončení pracovného
pomeru, v ktorej nebol uvedený dôvod. Kávu mala objednávať u žalovaného p. K. na pokyn p. V..
Pokiaľ ide o hodnovernosť uvedenej svedkyne, ktorá nevypovedala na pojednávaniach dňa 9.3.2015
a 29.1.2018 zhodne a rozpor vysvetlila tým, že v čase prvého výsluchu bola u žalobcu zamestnaná a
bola pod tlakom, ktorý v čase druhého výsluchu odpadol, keďže u žalobcu už zamestnaná nie je, súd

prvej inštancie jej tvrdeniu uveril. V tejto súvislosti poukázal na to, že už na pojednávaní dňa 9.3.2015
svedkyňa K. uviedla, že počula rozhovor na chodbe medzi žalovaným a p. V., ktorý sa týkal odstupného a
kávy, čo potvrdila aj na pojednávaní dňa 29.1.2018 aj s konkrétnejším obsahom započutého rozhovoru.
Zároveň svedkyňa zhodne v priebehu oboch pojednávaní uviedla, že sa jej p. V. pýtal , za aký dlhý
čas sa dá spotrebovať 400 kg kávy a svedkyňa zároveň uvádzala, že si túto otázku dala do súvisu s

rozhovorom, ktorý započula o odstupnom a káve. Súd prvej inštancie ďalej zohľadnil, že u svedkyne,
ktorá bola v minulosti zamestnanom žalobcu, mohla vzniknúť reálna obava o stratu zamestnania a i
to, že v priebehu pojednávania dňa 29.1.2018 uviedla, že p. V. ju inštruoval, ako má na súde a na
polícii vypovedať. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že káva v množstve 400
kg bola žalovaným dodaná na základe dohody so žalobcom a nie svojvoľne a žalovaný nemôže niesť

zodpovednosť titulom náhrady škody tak, ako to uplatňoval žalobca, keďže v prejednávanom prípade
neboli naplnené podmienky uvedené v § 179 a § 182 Zákonníka práce.

4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) a súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods.1 písm. f/ C.s.p.). V odvolaní poukázal na to, že dodávka 400 kg kávy od žalovaného bola
neštandardnýmúkonom,ktorým bezexistencieosobitnejdohodysožalobcomžalovanýprekročilrozsah
svojho zákonného poverenia konať v mene zamestnávateľa a pri neexistencii písomného poverenia
zamestnávateľa k takémuto úkonu bolo na žalovanom, aby ním tvrdenú existenciu súhlasu zo strany

konateľa žalobcu, ktorý mal „ kompenzovať „ odstupné pri skončení pracovného pomeru preukázal.
Zásadnou otázkou v konaní zostalo, či žalovaný v konaní preukázal, že medzi ním a žalobcom došlo
k dohode o dodávke kávy. Odvolateľ poukázal na nesporné skutkové okolnosti prípadu súvisiace s
uzatvorením pracovného pomeru a dohody o hmotnej zodpovednosti medzi stranami konštatujúc, že
vedúci herní realizovali úhrady za objednané tovary z finančných prostriedkov, ktoré im boli žalobcom

vždy na začiatku toho ktorého kalendárneho mesiaca na tieto účely poskytnuté formou zálohy. Pre
mesiac apríl 2013 boli žalovanému poskytnuté celkové zálohy na nákup tovarov vo výške 4 500 eur (2
000 eur na prevádzku 1 a 2 500 eur na prevádzku 2) a na výplatu finančných výhier suma 3 640 eur
(pri ktorých žalovaný nemal právo meniť účel ich využitia ). Spolu mal v apríli 2013 žalovaný zverenézálohy vo výške 8 140 eur, z toho 4 500 eur na úhradu občerstvenia (nie iba kávy). Dňa 8.4.2013
sa konala porada žalobcu so všetkými vedúcimi prevádzok v priebehu ktorej došlo k roztržke medzi
žalovaným a riaditeľkou žalobcu - p. M., žalovaný oznámil, že odchádza a p. Dostál (konateľ žalobcu)

mu oznámil, že ak z pracovnej porady odíde, tak u žalobcu končí. Žalovaný i napriek tomu z porady
odišiel. Odvolateľ zdôraznil nespornosť toho, že žalovaný ako podnikateľ obchodujúci s kávou dňa
10.4.2013 naviezol na prevádzku na C. ulici v Bratislave 400 kg kávy, ktorej dodávateľom bol sám ako
podnikateľ. Zároveň v rovnaký deň zrealizoval za žalobcu sám sebe úhradu kávy vo výške 9 600,48 eur,
a to z hotovostných prostriedkov, ktorými disponoval. Keďže v mesiaci apríl 2013 oprávnene realizoval

nákup občerstvenia vo výške 3 542 eur (čo zodpovedalo bežným objednávkam na dve herne), zo záloh
na občerstvenie mu zostalo iba 958 eur z čoho je zrejmé, že na úhradu sporných 400 kg kávy musel
použiť peniaze určené na vyplácanie výhier a aj peniaze v pokladni spoločnosti. Dňa 18.4.2013 bola na
prevádzkach, kde žalovaný pôsobil ako vedúci vykonaná kontrola hotovosti pri ktorej bol zistený rozdiel
vo výške 5 847,49 eur ako chýbajúca hotovosť. Protokol z tejto kontroly potvrdil svojim podpisom aj
žalovaný). Dňa 19.4.2013 bolo emailom žalovanému oznámené, že žalobca si žiadnu kávu neobjednal,

neprijíma ju a považuje zaplatenie 400 kg kávy z jeho prostriedkov za neoprávnenú manipuláciu so
zverenými prostriedkami. Zároveň bol žalovaný vyzvaný, aby si kávu z herne C. odviezol, žalovaný na
túto výzvu žiadnym spôsobom nereagoval. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že žalovaný nemal oprávnenie
zrealizovať nákup tovaru - kávy v rozsahu 400 kg, keď vedúci prevádzok mali oprávnenie objednávať
na jeden mesiac (priemerná spotreba kávy na prevádzku bola 4 - 5 kg mesačne), vedúci herní boli

na pravidelných mesačných poradách upozorňovaní na existenciu limitov, t.j. nákupu zásob max. na
jeden mesiac a dbať na hospodárne nakladanie so zvereným majetkom, mesačné zálohy vyplácané
vedúcim herní na nákup tovaru predstavovali maximálny limit úhrad za občerstvenia a úkonom, ktorým
žalovaný objednal 400 kg kávy, prekročil rozsah svojho poverenia v zmysle § 15 ods.1,2 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“). Keďže v tomto prípade bezpochyby

došlo k prekročeniu rozsahu poverenia, konanie žalovaného nezaväzuje žalobcu, nakoľko tretia osoba
o prekročení rozsahu poverenia vedela a vedieť musela. Mal za nesporné, že nie je vlastníkom 400
kg kávy, túto majetkovú hodnotu nemá zaevidovanú vo svojom majetku a finančné prostriedky, ktoré
žalovaný použil na zaplatenie tejto dodávky tretej osobe (dodávateľovi kávy, ktorým ja žalovaný) mu
chýbajú. Žalobca má tým preukázanú existenciu schodku na zverených hodnotách a jeho výšku a aj

zodpovednosť žalovaného za tento schodok.

5. Pokiaľ ide o úvahu súdu prvej inštancie o tom, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k osobitnej
dohode o dodávke 400 kg kávy odvolateľ poukazujúc na obsah svedeckej výpovede svedkyne A.
K.Ž. v priebehu pojednávaní nariadených na dni 9.3.2015 a 29.1.2018 uviedol, že táto sa k otázke

existencie/ neexistencie osobitnej dohody jednoznačne vyjadrila v priebehu prvého výsluchu (že o nej
nemávedomosť)aopakovanebolavypočutá ktejistejveci,kakejsaužúplneavyčerpávajúcovyjadrila.
Postup súdu, ktorý ju po návrhu žalovaného opakovane predvolal a keď jej v priebehu opakovaného
výsluchu boli kladené rovnaké otázky na zistenie skutkových okolností, ktoré už predtým zodpovedala,
je zarážajúci a môže predstavovať vadu konania a neprípustnosť takéhoto dôkazu. Svedkyňa K.Á.

uviedla, že obe výpovede sú pravdivé, čím sa sama ako svedok diskvalifikovala, a to s poukazom na
priamy rozpor odpovedí na otázku, či má vedomosť o akejkoľvek dohode medzi stranami sporu ohľadom
kávy. Jej vyjadrenie, že neklamala ani v prvej a ani v druhej výpovedi a že dnes (t.j. 29.1.2018) sa to iba
viacej rozvinulo, je absurdné. Z hľadiska tohto konania táto okolnosť spôsobuje, že výpoveď označenej
svedkyne je nepoužiteľná a nemôže byť dôkazom, ktorý preukazuje čokoľvek v tejto sporovej veci.

Žalobu žalobcu, ktorý uniesol svoje dôkazné bremeno nie je možné zamietnuť iba na základe výpovede
jedného svedka, ktorého výpoveď je nevieryhodná, a to vzhľadom na osobný/ kolegiálny pomer so
žalovaným ako aj vzhľadom k tomu, že zásadným spôsobom zmenila obsah svojej svedeckej výpovede.
A. K. naviac vypovedala v tejto veci aj pred OČTK ako svedok v rámci konania ORP-304/OEK-B4-2013
a v jej rámci nespomenula žiadnu dohodu medzi žalovaným a p. V.. Vyjadrovala sa pritom podrobne

k porade, konfliktom, odchodu z porady, rozhovoru a i.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a
právne správne potvrdiť. Poukazujúc na § 191 ods.1 C.s.p. uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vykazuje logickú a funkčnú zhodu s priebehom konania a jeho hodnotiaca úvaha zodpovedá zásadám

formálnej logiky a zo zisteného skutkového stavu. Pokiaľ ide o svedkyňu K. žalobca opomenul, že to on
pôvodne navrhol túto svedkyňu v konaní vypočuť, a to na základe toho, že musela počuť rozhovor medzi
p.V.ažalovanýmzodňa8.4.2013.Jejopätovnévypočutienavrholzdôvodu,žeodvolacísúnepovažoval
jej svedeckú výpoveď za dostatočne preukazujúcu dohodu so žalobcom a mal za to, že svedkyňa bysa mala k veci opätovne a rozsiahlejšie vyjadriť. Svoj rozpor vo výpovediach svedkyňa vysvetlila. Z jej
výsluchu vyplýva nie to, že by svedkyňa bola ovplyvňovaná žalovaným, ale naopak, že práve žalobca
sa snažil svedkyňu ovplyvňovať. Svedkyňa od počiatku tvrdila, že počula hovoriť p. V. a žalovaného o

káve a o odstupnom a z jej strany nebola pôvodná výpoveď diametrálne odlišná, bola skôr doplnená a
upresnená. Jeho otázky na opätovnom výsluchu, či svedkyňa niečo riešila po porade s p. V. nadväzovali
na konštatáciu svedkyne o otázkach kladených p. V. v súvislosti so spotrebou kávy na jeden mesiac a
spotrebou 400 kg kávy. Žalovaný uviedol, že trvá na tom, že medzi ním a žalobcom bola uzatvorená
osobitná dohoda , ktorou sa riadil pri objednávke kávy v množstve 400 kg a pri prevádzkovaní podniku

žalobcu neprekročil svoje právomoci a ani zavinene neporušil svoje povinnosti.

7. Žalobca v následnom písomnom vyjadrení zo dňa 17.4.2018 konštatoval, že od prvého rozhodnutia
odvolacieho súdu neboli vo veci vykonané žiadne iné dôkazy, okrem opakovanej výpovede svedkyne
K.Á., a teda je nespochybniteľné a vyplýva to aj zo zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že práve
opakovaná výpoveď menovanej svedkyne predstavuje zmenu skutkového stavu oproti stavu v čase

vydania prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zdôraznil, že žalovaný dohodou s p. V. argumentoval
až po podaní žaloby a nie hneď pri kontrole stavu zásob , kde sa konštatovalo manko, a ani vtedy, keď
sa snažil ju vyúčtovať žalobcovi, ktorý toto vyúčtovanie s kávou odmietol. Je treba si položiť otázku,
prečo žalovaný naviezol 400 kg kávy len na jednu prevádzku a nerozniesol ju aj na ostatné, tak ako
to bolo dovtedy, prečo faktúru za túto dodávku nedal bezhotovostným prevodom, ale rozdelil ju na dve

časti do sumy 5 000 eur a použil peniaze v pokladni, ktoré majú úplne iný účel využitia a napokon
prečo nereagoval na email od p. V., v rámci ktorej mu tento oznámil, že si žiadnu kávu neobjednal
a žiadal žalovaného aby si ju odviezol. V rámci napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie tieto
závery ignoroval a nespomenul. Povinnosť preukázať existenciu osobitnej dohody zaťažuje žalovaného
a v súdnom spise neexistuje žiaden relevantný dôkaz o jej preukázaní. Vo výpovediach svedkyne K.

je vzájomný rozpor, ktorý konštatoval aj súd prvej inštancie a v rámci druhej výpovede sa svedkyne
ju dotazoval, aby tento rozpor vysvetlila. Fakty sú však také, že svedkyňa K. dohodu nespomenula
v rámci svojej výpovede pred orgánmi činnými v trestnom konaní i napriek tomu, že bola poučená
vypovedať pravdivo a nič nezamlčovať a vedela, k čomu je vypočúvaná. Svedkyňa naviac nikdy s p.
V. nekomunikovala pripomenutím mu údajnej dohody, keď jej bol p. V. vydaný jasný pokyn kávu a

ani vyúčovanie za ňu nepreberať. Na skončení pracovného pomeru mal záujem samotný žalovaný z
dôvodu výčitiek od p. M. a bol si vedomý dôsledkov neuposlúchnutia príkazu zamestnávateľa. V rámci
dohody a okamžitého skončenia pracovného pomeru nemal žalovaný nárok na žiadne odstupné.

8. Žalobca v následnom prípise zo dňa 12.7.2018 oznámil, že na svedkyňu Simonu Balážovú podal

trestné oznámenie, pričom aktuálne prebieha vo veci prebieha konanie pod ČVS: ORP-232/1-VYS-
B5-2018 na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava V.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania podaného žalobcom (§ 379,
§ 380 ods. 1, 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže

sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania
podaného žalobcom.

10. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa

procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v
odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

11. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcom odvolací súd upozorňuje, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.),

podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

12. V danej veci je predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby nárok žalobcu na uloženie

povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 9 600,48 eur s príslušenstvom, predstavujúcu podľa
skutkových okolností uvedených v žalobe schodok (resp. škodu), za ktorý zodpovedá žalovaný podľa
príslušných ustanovení Zákonníka práce. V konaní bolo nesporným, že medzi stranami vznikol
pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.5.2012, na základe ktorej vykonával žalovanýpozíciu vedúci prevádzky na prevádzke 1 M.. A.. E. a prevádzke 2 C., s miestom výkonu práce
Bratislava, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s 3 mesačnou skúšobnou dobou. Dohodou
o hmotnej zodpovednosti zo dňa 25.5.2012 prevzal žalovaný zodpovednosť „za schodok na zverených

hodnotách, ktoré prevezme v rámci výkonu svojej práce od zamestnávateľa na základe písomného
potvrdenia a od zákazníkov zamestnávateľa, ktoré sú mu zverené zákazníkmi zamestnávateľa v
súvislosti s plnením pracovnej pozície vedúci prevádzky, najmä pokiaľ ide o úhrady za tovary a služby
poskytované zamestnávateľom jeho zákazníkom“. Po doložení účtovných dokladov žalovaným, suma
tvoriaca predmet konania predstavuje faktúru č. XXXXXXXXX zo dňa 9.4.2013, splatnú dňa 10.4.2013

na sumu 4 800,24 eur za dodanie 200 ks. kávy PORTIOLI Extra Bar a faktúru č. XXXXXXXXX zo
dňa 9.4.2013 splatnú dňa 10.4.2013 na sumu 4 800,24 eur za dodanie 200 ks. kávy PORTIOLI Extra
bar, ktorá bola žalobcovi žalovaným (v pozícii viacročného obchodného dodávateľa kávy na prevádzky
žalobcu) reálne dodaná a uhradená z finančných prostriedkov žalobcu a ktorú žalobca odmietol vniesť
do stavu svojho majetku. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný nebol oprávnený zrealizovať nákup
tovaru v rozsahu neuznaných účtovných dokladov, keď nakúpil kávu v množstve, ktoré by stačilo na

spotrebu kávy za viac ako jeden rok činnosti všetkých prevádzok. Žalovaný v priebehu konania naopak
poukazoval na to, že k riadnej dodávke kávy došlo po vzájomnej dohode medzi ním a p. V. (konateľom
žalobcu), táto bola prevzatá, pričom bola dodaná pre všetky prevádzky žalobcu, keď tento v danom čase
žiadnym spôsobom nestanovil limit na objednávky.

13. Vychádzajúc z charakteru hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami (existenciu pracovného pomeru,
uzavretiepísomnejdohodyohmotnejzodpovednostimedzistranami)bolopreposúdeniezodpovednosti
žalovaného za schodok na hodnotách zverených k vyúčtovaniu (§ 182 Zákonníka práce), resp. za škodu
spôsobenú zamestnávateľovi pri plnení pracovných povinností zamestnancom (§ 179 Zákonníka práce)
podstatným, či žalovaný pri dodávke uvedeného množstva kávy postupoval v súlade s povinnosťami

zamestnanca, či v súvislosti s plnením pracovných povinností vedúceho herní na M.. A.. E. Q. C.
F. Z. K. urobil úkon, ku ktorému nebol oprávnený a ktorým nie je žalobca zaviazaný, keďže tretia
osoba (žalovaný ako podnikateľ) o prekročení rozsahu poverenia vedela a s prihliadnutím na všetky
okolnosti vedieť musela. Obrana žalovaného spočívala v tom, že k dodávke 400 kg kávy, ktorú žalobcovi
vyfakturoval (ako podnikateľ) faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 9.4.2013, splatnou dňa 10.4.2013 na

sumu 4.800,24 eur a faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 9.4.2013 splatnou dňa 10.4.2013 na sumu
4.800,24 eur došlo na základe dohody s konateľom žalobcu p. V.. Práve k posúdeniu tejto podstatnej
otázky súdom prvej inštancie smerujú odvolacie námietky žalobcu.

14. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam).
Odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli

najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania.

15. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený.

K námietkam žalobcu týkajúcich sa postupu súdu prvej inštancie, ktorý po vrátení veci odvolacím
súdom „po návrhu žalovaného opakovane na deň 29.1.2018 predvolal svedkyňu K., ktorej boli v
priebehu opakovaného výsluchu kladené rovnaké otázky na zistenie skutkových okolností, ktoré už
predtým zodpovedala„ zdôrazňuje, že podľa ust. § 185 a nasl. C.s.p. v znení účinnom od 1.7.2016,
dokazovanie je zákonom upravený postup súdu ako aj strán sporu, na základe ktorého súd získava

pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Súd nemusí vykonať
všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je
výlučne na súde (§ 185 ods.1 C.s.p.), avšak musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál
preukázaťrozhodnýskutkovýpoznatoktvrdený účastníkom.Vprípade,akdôjdekopätovnémuvýsluchusvedka (resp. účastníka konania) je predpokladom pre riadne zhodnotenie jeho výpovede to, že mu boli
predostreté významné odchýlky od skoršej výpovede a že bol požiadaný o vyjasnenie nezrovnalostí a
zmien vo výpovedi (Z IV str. 723 ). Žalobcom namietaný postup súdu prvej inštancie preto nezakladá

odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p. a bol v súlade s čl. 16 ods.1 C.s.p., t.j. v súlade s
platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými
princípmi C.s.p..

16. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dokazovanie vykonané

k medzi stranami spornej otázke majúcej podstatný význam pre rozhodnutie súdu (t.j. k tomu, či
žalovanýpridodávke 400kgkávypostupoval nazákladedohodyskonateľomžalobcup.V.)zdôrazňuje,
že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom
na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli

predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor
rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať
ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že
hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak
komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom

podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak
tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných
skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických
zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho
významzhľadiskadôkazupravdivostičinepravdivostiskutkovýchtvrdení,súdhodnotíjednakizolovane,

jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom
celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je
podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové
tvrdenia.

17. V uvedenej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať žiadne pochybenia, napr. že výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní
najavo. V napadnutom rozhodnutí svoju úvahu o tom, že pri dodávke 400 kg kávy žalovaný nekonal
svojvoľne, ale po vzájomnej dohode s konateľom žalobcu p. V. riadne odôvodnil. Pokiaľ svoju úvahu k

tejto spornej otázke majúcej podstatný význam pre rozhodnutie súdu založil na skutočnostiach, ktoré
uviedla v priebehu opakovanej výpovede dňa 29.1.2018 svedkyňa A. K. a v rozhodnutí zároveň v
súvislosti s jej predchádzajúcou svedeckou výpoveďou zo dňa 9.3.2015 vysvetlil dôvody, pre ktoré
nepovažoval jej v poradí druhú výpoveď pred súdom za nevieryhodnú (zohľadniac vyjadrenie svedkyne
o tom, že v čase prvého výsluchu bola pod tlakom, keďže bola v tom čase zamestnancom žalobcu,

v čase opakovaného výsluchu tento tlak odpadol, keďže už nebola zamestnancom žalobcu) berúc v
úvahu, že u svedkyne mohla v čase prvého výsluchu pred súdom vzniknúť reálna obava zo straty
zamestnania, jeho závery nie sú svojvoľné a neudržateľné a odvolací súd ich plne akceptuje. Je treba
uviesť i to, že súd prvej inštancie v procese hodnotenia svedeckej výpovede menovanej svedkyne,
ktorá bola jedinou osobou prítomnou pri dohode žalovaného s p. V. o dodávke 400 kg kávy, zároveň

konštatoval čiastočnú zhodu tvrdení uvedených svedkyňou A. K. v priebehu oboch výsluchov, keď táto
už na pojednávaní dňa 9.3.2015 uviedla, že počula rozhovor na chodbe medzi žalovaným a p. V., ktorý
sa týkal odstupného a kávy (čo potvrdila aj na pojednávaní dňa 29.1.2018 aj s konkrétnejším obsahom
započutého rozhovoru) a to, že sa jej p. V.Á. pýtal, za aký dlhý čas sa dá spotrebovať 400 kg kávy,
ktorú otázku si svedkyňa dala do súvisu s rozhovorom, ktorý započula o odstupnom a káve. Odvolacia

argumentácia žalobcu týkajúca sa vyhodnotenia vykonaného dokazovania a vierohodnosti svedkyne
Simony Balážovej nebola potom spôsobilá účinne spochybniť závery prijaté súdom prvej inštancie o
tom, že pri nepreukázaní porušenia povinnosti žalovaným, tento nemôže niesť zodpovednosť titulom
zodpovednosti za schodok na hodnotách zverených k vyúčtovaniu (§ 182 Zákonníka práce)
a ani titulom náhrady škody, ktorú spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh

(§ 179 Zákonníka práce).

18. K námietkam žalobcu poukazujúceho na to, že na svedkyňu A. K. podal trestné oznámenie, pričom
aktuálne vo veci prebieha konanie pod ČVS: ORP-232/1-VYS-B5-2018 na Okresnom riaditeľstve PZBratislava V odvolací súd poukazuje (vychádzajúc z obsahu spisu) na to, že p. A. K. bola pred oboma
výsluchmi riadne poučená o povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčovať a i o trestných následkoch
krivej výpovede (§ 126 O.s.p., resp. § 196 ods.2 C.s.p.). Skutočnosť, že proti svedkyni A. K. bolo ku dňu

24.4.2018 (vychádzajúc z dátumu žalobcom doloženého uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava V
zo dňa 24.4.2018, č. 1 Pn 216/18/1105 vedené trestné konanie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu
krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods.1 Trestného zákona), nemá potom k prejednávanej
veci žiaden právny význam.

19. Pokiaľ žalobca poukazuje na v odvolaní citované právne vety z nálezu Ústavného súdu SR z
9.6.2015, sp.zn. III. ÚS 276/2014-29 a cituje vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov odsek
z materiálu Justičnej akadémie SR - Dokazovanie a vada konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/
O.s.p., Pezinok 2012, str.100 odvolací súd konštatuje, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít v zmysle čl. 2 C.s.p. treba považovať predovšetkým: a/ rozhodnutia publikované v
Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a

Najvyšším súdom SR v dobe do 31.12.1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk,
správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných A.
O. v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983) pokiaľ sú
stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli
prekonané neskoršou judikatúrou, b/ rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a

rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom
Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), c/ rozhodnutia najvyššieho súdu,
v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie,
pokiaľneskôrvydanérozhodnutianajvyššiehosúdunázoryobsiahnutévtomtorozhodnutínespochybnili

(prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali), d/ rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych
autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora
Európskej únie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 1. 2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017
uverejnenévčiastke8/2018ZbierkystanovískNS arozhodnutísúdovSR,R71/2018). Ajkeďvodvolaní
citovaný odsek z materiálu Justičnej akadémie SR - Dokazovanie a vada konania v zmysle § 241 ods.2

písm. b/ O.s.p., Pezinok 2012, str.100 nemožno zadefinovať ako rozhodnutie spadajúce pod pojem
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, odvolací súd poznamenáva, že s otázkou
hodnotenia dôkazov sa vyporiadal v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia v zhode s prezentovaným
názorom.

20. Z nálezu Ústavného súdu SR z 9.6.2015, sp.zn. III. ÚS 276/2014-29 vyplýva, že ústavný súd v
ňom riešil odlišnú skutkovú a dôkaznú situáciu (škodu na motorovom vozidle spôsobenú odmrštením
kameňa do čelného skla), kedy súd prvej inštancie svoj záver o neunesení dôkazného
bremena sťažovateľkou (ktorý si osvojil aj odvolací súd) vyvodil výlučne z interpretácie vykonaných
dôkazov, najmä výpovedí účastníkov konania a svedkov, ktoré označil za neobjektívne poukazujúc

výlučne na okolnosť, že osoby zúčastnené na škodovej udalosti sú v priateľskom a kolegiálnom vzťahu
a vzájomne spolu komunikovali a kedy súd v rámci argumentácie svojho záveru o neobjektívnosti
výpovedí svedkov a účastníkov konania nepoukázal na jediný rozpor či vzájomný nesúlad v uvedených
výpovediach, na prípadný rozpor týchto výpovedí s inými dôkazmi, či na ich prípadnú vnútornú
rozpornosť alebo nelogickosť. Ústavný súd SR konštatoval, že samotný kolegiálny či priateľský vzťah

osôb, ktoré sú účastníkmi alebo svedkami škodovej udalosti, nemôže automaticky spochybňovať
vierohodnosť obsahu prednesov týchto osôb, obzvlášť pokiaľ tieto osoby boli pred ich výsluchom riadne
poučené podľa § 126 O.s.p.. Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba
na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť
výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch,

kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich
medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň
by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení
účastníkov konania. V posudzovanom prípade, v ktorom žalobca namietal blízky vzťah svedkyne A. K.
k žalovanému (ktorý však v konaní preukázaný nebol) a v ktorom súd prvej inštancie riadne vyhodnotil

vykonané dokazovanie , nie je možné citované právne závery zohľadniť.21. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o nároku
na náhradu trov konania nenapadnutého odvolacími dôvodmi), po stotožnení sa s jeho odôvodnením v
celom rozsahu, podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. zohľadňujúc plný úspech žalovaného v odvolacom konaní. O výške
trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným
uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).